O 11 rokov neskôr...

Ležal som v tráve na deke v Raidonovom náručí a pozeral sa na nočnú oblohu posiatu hviezdami. Počúval som jeho hlasné dýchanie a mysľou sa mi premietalo všetko čo sa za posledných 11 rokov od prevratu udialo...

 

 

Keď sme odišli a zanechali za sebou minulosť, nevedeli sme ešte presne kam pôjdeme alebo čo budeme robiť. Nasledovalo nás niekoľko desiatok Raidonových súkmeňovcov. Boli ako novo vyliahnuté kuriatka, ktoré prišli na svet a nič o ňom nevedeli. Nášmu slovu nerozumeli a tak sme im museli všetko názorne ukazovať. Niekoľko dní sme sa nepohli z lesa. Ženám a deťom sme ukazovali aké plody môžu v lese zbierať a Raidon zobral mužov na lov, ktorý sa odvtedy stal ich prioritou. Popri tom som niektorých spolu s Raidonom učil rozprávať, ale bolo to zdĺhavé a išlo to ťažko.

I keď sme sa vydali na cestu. Nič sa nezmenilo.

Stále boli podaktorí zmetení a vystrašení z celej tej situácie, ktorá sa udiala a hoci sa rozhodli nás nasledovať, mne neverili, dokonca sa mi vyhýbali. Ja som bol pre nich stále pán, pred ktorým mali strach.

Bol som z toho smutný, ale nemohol som im to vyčítať.

Zato v Raidonovi videli svojho záchrancu. Bol pre nich ako Boh, zoslaný z nebies aby im pomohol. Veľa mladých žien sa k nemu snažilo dostať a okato sa mu ponúkali. Neprijal ich ponuku a vždy ich odmietol, ale mal som pocit, že sa mu to v kútiku duše páči, všetka tá pozornosť.

Počas tých dní, kedy sme len bezcieľne putovali krajinou, som s ním veľa času nestrávil. Takmer sme sa spolu nerozprávali. Dokonca ani v noci sa mi nevenoval. I keď na otvorenej planine ani nebolo veľmi miesto, kde by sme mohli byť sami a mať trocha súkromia. Bol som z toho frustrovaný. Cez deň ho muži vyzývali na cvičné boje, ženy sa mu núkali a deti radostne obletovali. Len na mňa voľajako pri tom všetkom zabúdal. V tom čase som pocítil pre mňa doteraz novú, neznámu emóciu – žiarlivosť.

Nedokázal som sa dobre sústrediť na učenie tých pár ľudí, ktorí sa ma nebáli a stále som len očkom pokukoval po Raidonovi čo robí, kde je, s kým je.

O tri dni na to, sme dorazili na okraj ďalšieho lesa. Potešil som sa, že sa nám konečne podarí ukradnúť trocha času o samote.

Využil som ráno čas, keď ešte väčšina spala a zatiahol som ho hlbšie do lesa. Tam som sa na neho okamžite vrhol a začal ho bozkávať. Na moment zostal prekvapený mojim náhlym útokom, ale napokon začal spolupracovať. Moje srdce zaplesalo radosťou a celou silou, ktorú som v sebe našiel som ho sotil do trávy. Kľakol som si k nemu a začal mu dávať preč bedrovú látku. V tom mi však chytil ruky a zastavil môj útok.

S otázkou v očiach som vzhliadol k nemu a sledoval ako pokrútil hlavou so slovami, že teraz na to nie je čas, lebo musí ísť spolu s ostatnými mužmi na lov. Na to sa natiahol ku mne, pohladil ma po tvári a pobozkal na ústa.

Postavil sa, upravil si bedrovú látku a odišiel. Vedel som, že je dôležité aby išli na lov. Je tu veľa hladných krkov, ktoré treba nasýtiť, ale z jeho odmietnutia som zostal v šoku. Kľačal som tam, stále sa pozerajúc do zeme a opakujúc si, že ma odmietol. Takže už som nebol pán jeho srdca? To stačili len tri týždne slobody s jeho súkmeňovcami aby ma už nepotreboval?

Len tri týždne aby som prestal byť jeho priorita? Jeho láska...?

 

 

... keď na to teraz spomínam, musím sa tomu smiať. No vtedy mi to smiešne neprišlo. Ba naopak, bol som z toho úplne zničený.

Pootočil som hlavu a zapozeral sa mu na tvár. Natiahol som sa a pobozkal ho. Mimovoľne si ma privinul tuhšie k sebe.

Už nikdy nechcem zažiť ten pocit ako v tie dni, ktoré po tom nasledovali...

 

 

Odišiel som hlbšie do lesa a niekoľko dní som sa všetkým vyhýbal. Nechcel som nikoho vidieť. Ono, aj tak ma nikto nehľadal, ale to som vedel. No, že ma nebude hľadať ani Raidon...?

To vedomie ma veľmi ničilo.

No nemohol som sa im vyhýbať večne, ešte aj môj hnev pomaly chladol. A tak som sa vrátil. Išiel som za Raidonom aby som sa s ním pozhováral ale našiel som ho pri tom ako sa na neho vešia jedna zo žien a on sa tomu smeje.

Opäť vo mne vzbĺkla žiarlivosť a konal som bezmyšlienkovite. Ženu som odstrčil na bok a Raidonovi jednu vrazil so všetkou silou, ktorú som v sebe našiel. Okamžite ma schmatol za ruku a ja som v jeho očiach uvidel riadny hnev, avšak ani to ma nezastavilo v tom aby som mu nechrstol do tváre všetko čo som si myslel a čo som cítil.

Pozeral na mňa s doširoka otvorenými očami a nič nehovoril. Vytrhol som sa mu zo zovretia rúk a rozbehol sa preč.

Bol to koniec...

Vnímal som tie pohľady plné prekvapenia, nepriateľstva, zlosti... ale bežal som ďalej... do lesa.

Netrvalo dlho a začul som za sebou kroky. Bolo nad slnko jasné, že mu len tak neutečiem. Ale namiesto Raidona sa zjavili traja jeho súkmeňovci. Boli rozzúrení a ja som vedel, že je so mnou koniec. Znášali ma len kvôli Raidonovi ale to teraz už nemuseli.

Vykročili ku mne, keď sa lesom ozval Raidonov hlas. Hľadal ma.

Na tú paniku a naliehavosť v jeho hlase nikdy nezabudnem. Ani na tú úľavu v očiach, keď ma konečne zbadal. Dobehol ku mne a okamžite ma zovrel tuho v náručí. Tí traja sa na nás len ticho pozerali. Nikdy nezistil s akým úmyslom ma išli hľadať a ja som mu to nikdy nepovedal. Aj tak na tom nezáležalo.

V ten deň sme sa k nim nevrátili ale ho strávili spolu. Všetko sme si vyrozprávali a Raidon sa mi donekonečna ospravedlňoval až to bolo trápne. Vraj bol tak šťastný zo slobody jeho súkmeňovcov, že si vôbec neuvedomoval ako sa ku mne správal.

Na ďalší deň ma musel za jeho súkmeňovcami odniesť na chrbte. Po niekoľko hodinovom milovaní som nebol schopný riadne chodiť. Ale bol som šťastný...

 

Odvtedy sa náš vzťah len zlepšoval a aj jeho súkmeňovci ma začínali brať ako Raidonovho partnera a druhého vodcu.

Postupne sme každému dali meno a dohovorili sme sa na ďalšom počínaní.

Rozhodli sme sa, že nájdeme a oslobodíme všetkých jeho súkmeňovcov a nájdeme im miesto, kde budú môcť začať odznova, ďaleko od ich otrockej minulosti.

 

Trvalo nám veľa rokov, než sme všetkých našli a pomohli im k slobode. Bolo ešte veľa bojov, museli sme veľa vyjednávať. Predsa len sa nikto zo šľachty nechcel vzdať svojich otrokov, ale napokon sa nám to podarilo.

Nakoniec nás bolo takmer tisíc. S každým ďalším človekom bolo ťažšie udržať pokoj a poriadok, ale tí, ktorí s nami boli už od začiatku nám veľmi pomáhali. Učili tých nových rozprávať, jednoducho sa začleniť medzi nás.

Niekoľko ďalších mesiacov sme putovali a hľadali voľnú pôdu na ktorej by sme sa mohli usadiť. Ľudia v dedinách okolo ktorých sme cestou išli, nám hovorili o krajine na severe, v ktorej sa nikto neodváži žiť. Je to tam vraj nebezpečné. Aj napriek tomu sme sa tam však vydali.

 

Po dvoch mesiacoch sme prišli na okraj hôr, kde sme sa utáborili. Skupina vybraných mužov sa to tam vydala preskúmať. O pár dní sa vrátili s dobrými správami.

Za horami bola široká zelená planina a vzadu veľký les. Tiekla tam rieka a rástlo tam niekoľko divokých ovocných stromov. S Raidonom sme sa čudovali, prečo taká skvelá krajina ešte nie je osídlená a prečo o nej hovorili, že je nebezpečná.

Pochopili sme to ale hneď ako sme sa tam presťahovali. Bolo tam neskutočne veľa dravej zvery, ktorá na nás stále útočila. Ale s tým si naši muži takmer bez problémov poradili. Vďaka tomu sme získali veľa teplej kožušiny a ženy mohli vyrobiť lepšie odevy.

Začali sme so stavaným domov a zvolili sme si radu ľudí, ktorí o všetkom rozhodovali. Boli to zväčša tí, ktorí s nami boli od začiatku. Raidon a ja sme sa stiahli do úzadia a užívali si jeden druhého.

Až prišla zima. Krutá zima, na ktorú sme neboli pripravení. Veľa z nás v tú zimu zomrelo. Vtedy sme naplno pochopili, prečo tu nikto nebýva.

Ale ani napriek tomu sme sa tejto krajiny, ktorú sme už prijali za svoju domovinu nechceli vzdať. Počas roka sme sa pripravovali na nasledujúcu tuhú zimu tak aby sme ju prežili. Trvalo nám ešte ďalšie dva roky, než sme sa úplne prispôsobili a mohli vyhlásiť, že toto je naša zem. Dali sme jej meno Emiriku.

Všetko bežalo ako malo a ja som sa od šťastia takmer rozplýval. Za tie roky mi vlasy opäť narástli. Mal som ich dlhé takmer po zadok a vždy, keď som prechádzal cez dedinu, tak mi ľudia hovorili, že s tými bielymi vlasmi svietim ako maják.

Napriek tomu všetkému šťastiu, som hlboko v srdci pociťoval smútok a stesk za rodinou, ktorú som za sebou nechal a za mojou bývalou domovinou. Keď sme odtiaľ odchádzali, bola vo veľmi zlom politickom rozpoložení. Celá krajina sa niekoľko mesiacov zmietala v úplnom chaose.

Tri vládnuce rody boli zničené a malé rody bojovali o moc pomocou Raidonových súkmeňovcov. Postupne ale boje ustávali. Jednou z príčin sme boli mi, ktorí sme oslobodzovali otrokov a druhým bola vzbura ľudí, ktorí tými bojmi boli zasiahnutí. Väčšinou sa tie boje odohrávali na planinách ale často krát sa boje preniesli aj do dedín a bolo im jedno čo ničia. Ľudia trpeli, zomierali až sa jedného dňa tomu jednoducho vzopreli.

Celá krajina prešla revolúciou a nastolil sa tam nový systém. Taktiež jej dali nové meno: Sala – pokoj. Poniektoré rody tú zmenu prežili ale boli to zväčša rody, ktoré boli bojovali po boku revolucionárov. Z nich a ešte z ďalších dedinských ľudí sa vytvorila vedúca skupina, ktorá nahradila tri vedúce rody v riadení krajiny.

 

 

Vzdychol som si a privinul sa k Raidonovi.

No je to ešte len rok čo tak fungujú a až čas ukáže či to bolo správne rozhodnutie.   

„Nemôžeš spať?“ ozval sa z nenazdajky Raidonov hlboký hlas.

Pozrel som sa mu do čiernych očí a odvetil: „Ani nie, len som premýšľal o minulosti.“

„Minulosť... hmm...“ povedal a posadil sa, „tá teda bola...“ zamyslel sa a nakoniec dodal, „zaujímavá.“

„Tak zaujímavá?“ zasmial som sa do ticha noci.

„No jasné, zaujímavá,“ otočil sa ku mne a kľakol si nado mňa, „tak ako si teraz ty. Vyzeráš tak nádherne. V tom mesačnom svetle sa ti trblietajú vlasy ako žiarivý vodopád. Ukáž sa,“ povedal a rozprestrel mi ich po tráve. „Mal som pravdu. Nádhera,“ doložil a nahol sa ku mne. Pery sa nám spojili a ja som si vychutnával tú omamnú chuť našich pier. Ani po toľkých rokoch sme neboli jeden druhého nabažený a stále sme po sebe túžili ako v čase, keď sme boli pán a otrok.

„Tešíš sa na zajtra?“ spýtal sa ma len čo sa naše ústa odpojili.

„Jasné, konečne uvidím svoju rodinu. Som zvedavý ako sa Marise zmenila. Určite je z nej riadna krásavica a o nápadníkov nemá núdzu,“ odpovedal som mu.

„Krásavica, alebo nie, to je jedno,“ odvetil Raidon.

„Ale čo a to ako?“ spýtal som sa prekvapene.

Pozrel sa na mňa pohľadom, ktorým mi dával najavo, že nechápe to moje prekvapenie a hlbokým zvodný hlasom, aký má len on prehovoril: „Netrápi ma či je krásna alebo nie, pretože to najkrajšie mám práve teraz pred sebou.“

„Raidon,“ vzdychol som šťastne a pritiahol si ho k perám. Hladil ma po tele a cestou ma zbavoval oblečenia, rovnako ako ja jeho.

Venoval sa mojim citlivým miestam, presne vedel kam siahnuť aby ma privádzal do šialenstva a extáze zároveň.

„Raidon, ah... rýchlo... už to nevydržím, chcem ťa!“ zvolal som práve vo chvíli, kedy do mňa vnikol. So slasťou som vydýchol a oblizol si pery. Pritiahol som sa k nemu a vyšiel mu naproti ďalším prírazom.

„Mareo...“ volal do noci moje meno, „Mareo...“