„Pane... pane, počujete ma? Čo sa Vám stalo?“ počul som akoby z diaľky sluhov panický hlas.

„N-ne... ch-cha... j-j-j... m-ma,“ drkotal som zubami od toho ako mi bola zima.

Zastavil vodu a začal so mnou triasť aby som zostal pri vedomí. Snažil sa ma dostať zo sprchy, ale išlo mu to veľmi ťažko. Bol som celý mokrý a šmýkal som sa mu z rúk. No predsa len ma nejako dostal na nohy i keď sme vzápätí obaja spadli na studenú podlahu. Bolo mi zle a z toho ako mnou hýbal sa mi zdvíhal žalúdok. Opäť ma skúšal postaviť, ale ako mnou pohol, okamžite ma naplo a povracal som sa. Nedokázal som sa viac udržať na trasúcich sa nohách a preto ma sluha zobral do náručia a položil do vane. Vyzliekol zo mňa pyžamo, teda to čo z neho zostalo a napustil vaňu plnú horúcej vody aby som sa trocha prehrial a kompletne ma umyl. Osušil ma a preniesol ešte stále drkotajúceho do postele. Zakryl ma až po uši a išiel mi pre lieky.

Ani neviem ako sa mu ich podarilo do mňa dostať, rovnako som nevedel, kedy som sa stratil.

Hmm... tá voda je tak čistá a chladná. Je to tak príjemné.

„Raidon, poď sa aj ty schladiť,“ volal som na neho s úsmevom, šťastný, že sme konečne samy a ďalej si máčal nohy v potoku. Raidon však nešiel a tak som sa otočil aby som ho opäť zavolal. Bol tam. Stál celý od krvi s desivým úsmevom na perách a pod nohami sa mu povaľovali mŕtve telá bojovníkov.

Čo je to? Čo sa to deje? Raidon to nie si ty, však nie? Snažil som sa ubezpečiť. Bol som vydesený z toho čo som videl. Cúval som ďalej do vody a Raidon sa ku mne začal približovať. Naťahoval ruku, už-už ma chcel chytiť. Kričal som a cúval, ale jeho ruka ma už skoro držala: „Ááááá!!!“

A v tom som sa prebral. Prudko som otvoril oči, bol som celý spotený a vydesený. Bol to sen. Určite to bol len sen. Musel. Rýchlo a plytko som vydychoval a obzeral sa na všetky strany kde som. Domček. Moja izba.

Bol to len sen, Raidon taký nie... je... aspoň som si to teda myslel.

„Pane? Už vnímate? Pozrite sa na mňa, prosím,“ ozval sa hlas z boku mojej postele. Otočil som sa za ním a stál tam sluha s ustarosteným výrazom na tvári. Prikývol som a opäť sa od neho otočil.

„Konečne, už som sa bál, že sa ani nepreberiete. Nechcela Vám klesnúť horúčka, stále ste len blúznili a na striedačku upadali do bezvedomia. Myslel som, že ak sa dnes nepreberiete, budem Vás musieť zobrať naspäť do hlavného sídla aby Vás tam uzdravili,“ komentoval môj doterajší stav.

„A-ako dlho...“ začal som.

„Boli ste mimo päť dní, toto je šiesty deň a až dnes v noci Vám konečne klesla teplota a prestali ste mať zimnicu. No stále ste blúznili zo spánku,“ odpovedal mi na moju nedorieknutú otázku.

„A... a čo sa...“ opatrne som začal vyzvedať, no sluha ma prerušil.

„Teraz sa na nič nepýtajte. Prezlečiem Vám čisté pyžamo a potom si ľahnete. Musíte opäť nabrať silu aby ste mohli pokračovať. Zápas sa odložil, takže si pokojne pospite. Zostanem tu pri Vás, keby ste niečo potrebovali,“ povedal mi prísnym hlasom a ja som nemal vôľu mu protirečiť. Cítil som sa veľmi slabý. Prezliekol ma a začal umývať mokrou hubkou, ale to už som veľmi nevnímal, pretože som už zaspával.

Keď som sa potom znova prebral, cítil som sa fyzicky lepšie ale duševne som bol stále zbitý. Ležal som na boku a pozeral von oknom. Nič som nerobil, na nič nemyslel, len sa pozeral ako sa na stromoch hýbu listy od jemného vánku. Počúval som čvirikanie vtákov a pozeral na poletujúce motýle.

Ozvalo sa zaklopanie a vošiel sluha. „Pane, prepáčte, že Vás vyrušujem pri vašom odpočinku, ale prišla správa s novým dátumom súboja, ktorý bol odložený,“ oznamoval mi, ale nedočkal sa odo mňa žiadnej reakcie a preto pokračoval, „bude sa konať o päť dní. Dovtedy si ešte odpočiňte a naberte dostatok síl.“

Sluha odišiel a ja som strávil zvyšok dňa pozeraním von z okna a ležaním v posteli.

Na druhý deň ráno som konečne vstal z postele a zašiel som na balkón. Zhlboka som sa nadýchol vône rannej rosy a prvý krát dal voľný priechod svojim myšlienkam. Okamžite ma zaplavila vlna poníženia, strachu, ale hlavne pocit nepochopenia toho čo sa stalo a hlavne prečo sa to stalo. Pod náhlou záplavou dlho zadržiavaných emócií, malo moje srdce čo robiť aby to ustálo. Toľko otázok, koľko som si to ráno položil sa rovnalo číslu odpovedí na ktoré som neprišiel a ktoré musím zistiť. A musím to zistiť ešte dnes, musím tomu čeliť, lebo inak sa už nikdy nebudem môcť postaviť pred Raidona a nikdy mu už nebudem schopný pozrieť priamo do očí.

Otočil som sa na päte a čo najtichšie sa dalo, som prešiel až k Raidonovmu domčeku. Snažil som sa aby ma sluha nevidel, mal som pocit, že by ma tam nepustil. Určite si musel domyslieť, že v takom stave som bol kvôli Raidonovi hoci dúfam, že nevie čo presne sa stalo. Verím v to, pretože ak by to vedel, v tú chvíľu by bol Raidon mŕtvy. Otroka, ktorý siahne na svojho pána nečaká nič iné len smrť. No desím sa toho čo tam nájdem. Aj keď nie je mŕtvy, určite ho nejako potrestal.

Odomkol som a opatrne otvoril dvere. Vošiel som dnu a zase zamkol. Zhlboka som sa nadýchol a otočil sa k Raidonovi so strachom čo nájdem. No pohľad, ktorý sa mi naskytol by som neprial vidieť nikomu.

Stál pripútaný reťazami za zápästia u steny, s rukami vysoko nad hlavou a s ranami na chrbte od bičovania. Krv, ktorá mu pred tým tiekla z rán, bola už teraz zaschnutá rovnako ako na ranách boli vytvorené krvavé chrasty. Hlava mu visela na bok a na bokoch hrudi sa mu jasne črtali rebrá. Prikryl som si ústa rukou a do očí mi vyhŕkli slzy. Musel niekoľko dní hladovať, keď mu už začínajú byť vidieť rebrá, hlavne keď bol vždy tak mocný.

Aj napriek tomu, čo mi urobil, vidieť svoju lásku v takomto stave mi trhalo srdce z hrudi. Okamžite som odomkol mreže a utekal k nemu. Odomkol som náramkom putá na rukách a i keď som ho hneď chytil, nedokázal som ho udržať natoľko aby nespadol. Namiesto toho sme sa na zemi ocitli obaja. Upravil som sa do sedu a Raidonovu hlavu som si uložil do lona. Odhrnul som mu z čela spotené vlasy a hladil ho po tvári.

„Raidon, počuješ ma? Preber sa, to som ja,“ volal som na neho a snažil sa ho tým prebrať k vedomiu. Prečo som sem neprišiel skôr. Kto vie ako dlho tu takto bol.

Chvíľu som tak sedel a snažil sa ho prebrať. Neúspešne. Musím mu tie rany vyčistiť a obviazať. A lieky... Položil som ho opatrne na zem a pretočil na brucho. Postavil som sa a vybehol bez zamknutia z domčeku. Prinesiem obväzy, mastičku, po ceste prizabijem sluhu a hneď som späť, nebudem sa teda zdržovať zamykaním.

Vbehol som do domčeku rovno do kuchyne. Sluha práve pripravoval obed.

„Ty... To čo si mu urobil?“ zvrieskol som po ňom a rozbehol sa k nemu. Bol taký prekvapený, že nestihol zareagovať a už som ho držal pod krkom. Bol som hnevom bez seba a najradšej by som rozsekal na márne kúsky.

„Ale... ale pane, musel ho potrestať. To kvôli nemu ste boli v tak strašnom stave a v ohrození života. Môže byť rád, že som ho nezabil. Váš otec mi dal právomoc ho zabiť v prípade, že Vám nejako ublíži. A toto bolo viac ako len ublíženie,“ vysvetľoval mi.

„Aj tak si na to nemal právo, je Môj, rozumieš? Môj! Iba ja mám právo o ňom rozhodovať!  Ak sa mu pri najbližšom zápase, kvôli tým zraneniam niečo stane, zaplatíš mi za to životom, rozumieš?“ pohrozil som mu. „A teraz mi okamžite prines obväzy, masť a potrebné lieky. O tvojom tresne rozhodnem neskôr,“ rozkázal som mu. Sekundu na mňa vyplašene pozeral až som na neho musel zvriesknuť: „Švihaj!“

Odbehol hľadať všetko potrebné a ja som dal zatiaľ napustil do vedra vodu. Ako náhle sa vrátil, išli sme za Raidonom. Vyšli sme z domčeku a zamierili za ním, no už po pár krokoch som zostal stáť a pozeral sa na otvorené dvere od domčeka. Nie, dúfam, že to nie je to čo si myslím. Veď bol v bezvedomí, tak prečo sú otvorené dvere.

„Pane, vy ste nezamkli?“ pýtal sa obviňujúcim hlasom.

„Nie, ponáhľal som sa a okrem toho bol v bezvedomí, tak som to nepokladal za potrebné, ale určite sa plašíme nadarmo. Pravdepodobne som len nedovrel dobre dvere a oni sa za mnou otvorili. Určite,“ uisťoval som sám seba.

Rozbehol som sa k domčeku a prudko otvoril dvere. Vletel som dnu, ale hneď som aj zostal stáť. Nie je tu. Kde...? Raidon... prečo?

Pustil som vedro na zem až sa prevrhlo a vyliala sa voda na zem. Zvrtol som sa na päte a vyrazil som smerom von. Sakra, ktorým smerom? Určite nemohol zájsť v takom stave ďaleko, alebo áno? Raidon kde si?

Pozrel som sa na zem, či tam neuvidím nejaké stopy, keď ma dobehol sluha. Pozrel sa na mňa a čakal na nejaké rozkazy. „Kadiaľ?“ hlesol som do vetra, no odpovedal mi sluha: „Pozrite sa tu na túto trávu a kvety, sú ušliapané. Myslím, že išiel tade.“

„Ale to isté je aj tam, pozri,“ a ukázal som na druhú stranu, „rozdelíme sa. Choď tadiaľ a ja pôjdem tuto. Ak ho nájdeš zadrž ho a okamžite ho sem priveď. No neublíž mu a okamžite po mňa príď. To je rozkaz!“

Prikývol a rozbehol sa smerom, ktorý som mu ukázal. Ja som sa vydal týmto smerom. Vbehol som do lesa a vydal sa hlbšie do neho. Pozeral som sa na všetky strany a volal na neho. onedlho som sa dostal na malú cestičku. Kam vedie? Nikdy za celú dobu čo som tu bol, som do lesa nešiel a preto som o tejto cestičke nevedel. Vydal som sa po nej a o chvíľu som počul zvuk tečúcej vody. Potok... nech je tam. Prosím.

Pokračoval som podľa zvuku až som konečne prišiel k potoku. A tam som ho konečne našiel. Ležal uprostred potoka a voda mu omývala celé telo. Ozvala sa veľká rana. To mi spadol kameň zo srdca, že som ho konečne našiel a žije. Išiel som tichým krokom za ním aby som ho nevyrušil. Ale nepodarilo sa mi to. Aj cez zurčanie vody ma počul a otočil sa smerom ku mne.

„Raidon,“ vydýchol som, „prečo? Prečo si utiekol? Veď si zranený a bol si v bezvedomí.“

„Nebol som, len som to predstieral. A toto nie je nič na čo by som nebol zvyknutý. Takéto tresty boli pri výcviku bežné,“ oznámil mi bezstarostným hlasom, akoby hovoril o nejakej bezvýznamnosti. Vykročil som k nemu, keď ku mne vystrel ruku a posadil sa: „Stoj! Nepribližuj sa!“

Každé slovo, ktorým ma odmietal ma veľmi bolelo. „Raidon, vráť sa a porozprávajme sa o tom všetkom,“ poprosil som ho a opäť k nemu vykročil. Aj napriek zraneniam bol v minúte u mňa a prirazil ma ku stromu.

„Tebe to nestačilo? Chceš to zažiť ešte raz? Pretože ja neviem, či ma to opäť nepochytí, predsa len som zviera, ako ma vy nazývate. Ak sa vrátim, nemôžem zaručiť, že sa to už nebude opakovať ak sa nahnevám a je jedno kvôli čomu. Nechcem ti ublížiť,“ povedal mi s trpkosťou v hlase. Chcel som ho uistiť o tom, že už som na to zabudol. Ale nedokázal som zo seba dostať ani hlások. Pozeral som sa mu vyplašene do očí a celý sa triasol. Tá spomienka na ten akt vo mne stále strašila.

„Vidíš, Bojíš sa ma,“ povedal mi to čo som si nechcel priznať ani za nič na svete.

„Nie, nebojím,“ okamžite som mu odvetil.

„Tak prečo sa trasieš, keď ťa držím? Aspoň neklam. Bojíš sa ma a ja ti to nemám za zlé. Nenáviď ma! Zabi ma!“ to posledné na mňa skríkol až som nadskočil. Pár krát som sa zhlboka nadýchol a vydýchol, než som pokrútil hlavou.

„Tak ľahko sa z toho nedostaneš. Mám ťa zabiť? Nenávidieť? Nie... to je príliš ľahké. Musíš trpieť viac. Smrťou sa nepotrestáš, tým potrestáš len mňa. Vráť sa so mnou a ži pre mňa. Ži a každú minútu mysli na to, že to robíš pre mňa,“ usmial som sa. Raidon niekoľko krát na prázdno otvoril ústa, ale hlas z neho nevyšiel. Napokon prikývol a pustil ma.

Po tej istej ceste sme sa pomaly vracali naspäť do domčeku. Po príchode pokojne vošiel naspäť do cely a tam si ľahol na brucho. Išiel som opäť po vodu a keď som sa s ňou vracal, stretol som sa so sluhom, ktorý vychádzal s lesa.

„Pane, tam som ho nenašiel, tak...“ začal.

„Ja už som ho našiel a vrátili sme sa. Poď mi pomôcť. Musíme mu ošetriť rany. A ešte jednu vec. O tomto jeho úteku, doma ani necekneš,“ pohrozil som mu a vydal sa do domčeku so sluhom v pätách. Vyčistili sme mu rany, namastili masťou na hojenie a obviazali ho. Poslal som sluhu aby priniesol jedlo a kým Raidon jedol, čakal som pri ňom.

„Teraz si oddýchni, ráno sa vrátim,“ povedal som mu, len čo sluha odišiel. Potom som vyšiel von a zamkol.

Najedol som sa aj ja a zvyšok dňa som presedel na balkóne s knihou. Nechcel som už dnes rušiť, aj tak nás odo dnes čakajú ťažké dni. Leží pred nami odložený zápas a musím vymyslieť dôvod prečo sme sa ho nemohli zúčastniť v stanovenom čase a museli ho odložiť. No najťažšia bude cesta naspäť k Raidonovmu srdcu.