BUM!!!

Ozvala sa obrovská rana a druhá polovica sídla vyletela do vzduchu. Jeho trosky začali padať pomedzi nás. Pritlačil som sa k zemi aby som sa vyhol jednému veľkému kusu steny, ktorý preletel popri mne. Do vzduchu sa vzniesol prach a oheň, ktorý šľahal z pozostatkov sídla.

Vypukla panika. Všetci sa snažili dostať z dosahu ohňa, ktorý sálal na všetky strany. Predierali sa pomedzi trosky a telá bojovníkov, ktorý doposiaľ padli. A medzi tým chaosom som hľadal rodičov, ktorý mi zmizli z očí. A taktiež Marise. Ona tam však stále stála a vydesene sa na tú scenériu pozerala.

V tom som zbadal ako sa v troskách mihli biele vlasy. Rozbehol som sa tam. Mama...

Prebehol som tých 50 metrov, ktoré nás delili a vrhol som sa na tie trosky. Mama...

Odvalil som poslednú prekážku a konečne zočil osobu, ktorá pod ňou bola uväznená. „Otec,“ zvolal som prekvapene.

„Ty?!“ zreval, ale vzápätí sa rozkašlal.

Z kypel vo mne hnev a najradšej by som sa otočil a nechal ho tam. Ale niečo mi v tom bránilo. Aj napriek všetkému čo urobil a ako sa ku mne správal, stále to bol môj otec. Preto som mu pomohol i keď s nechuťou na nohy.

Okamžite ma chytil za ramená a zasypal ma otázkami: „Alina, kde? Povedz mi, kde je? A Marise?“ rýchlo sa nadýchol a pokračoval. „Čo tu robíš? Ach, to je jedno, kde je Alina? Našiel si ju?“ triasol so mnou a vyzeral úplne nepríčetne. Ako zmyslov zbavený. Takého som ho nikdy nevidel. Bol som z toho v šoku. Žeby bol predsa len pod tou nepriepustnou škrupinou človekom, ktorý vrúcne miluje svoju rodinu? Ale potom... ako sa tak mohol ku mne zachovať?

Potriasol som hlavou aby som tie myšlienky zahnal a chytil mu ruky. „Upokoj sa. Marise žije, no stále ju má Maro vo svojich špinavých pazúroch. No mamu som ešte nenašiel. Videl som trčať biele vlasy a myslel som, že je to ona, ale bol si to ty...“ Prehltol som štipľavú poznámku. Obzrel som sa za seba a potom opäť na otca a rozkázal mu: „Nájdi mamu a ja idem pre Marise.“

Po prvý raz som niečo otcovi rozkázal a mal som trocha obavy čo na to povie. Ale na počudovanie, nepovedal ani slovo, len prikývol a začal prezerať trosky.

Ja som sa otočil smerom, kde stál Maro, Ken, Marise a ich otcovia. Zaťal som ruky v päsť a rozbehol sa tam. Teraz som bol rád, že nemám svoje biele vlasy, aspoň nevyčnievam medzi pobehujúcim služobníctvom, ktoré sa stihlo tesne pred druhým výbuchom dostať von a začalo sa miešať medzi bojovníkov, ktorý sa preskupovali.

Takto som sa k nim mohol dostať nepozorovane.

Cestou tam som sa však stále obzeral, či niekde nezbadám Raidona. Mal som stiahnuté srdce od strachu, že sa mu niečo stalo. Už tak dlho sme boli oddelený. Viem, že  je silný a dokáže sa o seba postarať, ale chcem ho tu. U mňa. Tam, kde patrí.

Predieral som sa hustnúcim davom ľudí. Už-už som bol pri nich, oči stále upreté na nôž, ktorý smejúci sa Maro zvieral v ruke, pritisnutý k sestrinmu krku, keď sa odrazu stalo niečo čo som nečakal. Čo nečakal asi nikto.

Ken pristúpil zozadu k Marovi, omotal mu ruky okolo hlavy a jedným silným trhnutím mu zlomil väz. Ken ho pustil a Marovo telo kleslo k zemi. Aj po smrti mu zostal na tvári výraz šoku, keď si v poslednej sekunde uvedomil čo sa deje.

Prekvapene som zastal, šokovaný tým čo sa v zlomku sekundy odohralo. Ale zvrat, ktorý tam teraz prebehol stále neskončil. Marov otec, po videní smrti svojho syna sa nepríčetný rozbehol za Kenom ale neurobil ani tri kroky a čakal ho rovnaký osud ako jeho syna. Postaral sa o neho Kenov otec, ktorý sa potom s krivým úsmevom pozrel na svojho syna.

Marise sedela s doširoka otvorenými očami a ústami na zemi a celá sa triasla. Pre takú krehkú osôbku toho bolo priveľa.

V kútiku duše som si vydýchol, že sa Marise zatiaľ nič nestalo. No zrada, ktorej sa Ken voči Marovi dopustil, predostrela nové zmeny v tom čo bude nasledovať. Maro sem prišiel s očividným poslaním ale teraz, keď nastal zvrat, nedokážem predpovedať čo sa stane. Netuším aké má Ken ciele. Môžem len hádať a čakať čo z neho vypadne. Hlavne, keď viem ako boli stále spolu a osnovali proti mne rôzne konšpirácie.

No na čakanie nemám čas. Musím odtiaľ stoj čo stoj dostať Marise. A potom nájdem Raidona. Kde zmizol?

Opäť som sa dal do pohybu a predral sa medzi poslednými ľuďmi, ktorí ma delili od tribúny na ktorej všetci stáli. Sluha opäť chytil Marise a zodvihol ju zo zeme do stoja. Hneď ho začala kopať, ale proti takému chlapovi nemala šancu.

„Prestaň!“ zhúkol po nej a jednu jej strelil.

To už som sa ale neudržal a zreval po ňom: „Pusti ju!“

Všetky hlavy na tribúne sa otočili za zvukom môjho hlasu. Hľadali v dave ľudí, kto to kričal až som sa stretol s pohľadom sluhu. Oči sa mu prekvapením rozšírili. Bolo jasné, že ma tam nečakal. Otvoril ústa akoby chcel niečo povedať, ale potom ich opäť zavrel.

„Kto je to?“ ozval sa Ken.

„Vy ho nespoznávate, pane? To je Mareo Bianchi,“ odpovedal mu nepokojným hlasom. Odfrkol si. Videl som na ňom, že som mu narušil plány. Otázkou ale je: aké?

Ken sa kruto uškrnul. No všimol som si, že sa najprv zarazil. Nečakal, že budem nažive a že sem prídem. „Aha, tak Mareo Biachni, nemal si byť náhodou mŕtvi? Či to mala byť len lesť od tvojho otca? Žeby vedel čo chystáme?“ spýtal sa svojho otca, ktorý k nemu medzičasom prišiel.

„Možné to je, syn môj. Reizo Bianchi je schopný všetkého. Je nevyspytateľný, chladnokrvný a vypočítavý chlap. Takže by som sa tomu úskoku s fingovanou smrťou jeho syna ani nečudoval. No na našom pláne sa nič nemení. Je to len malá prekážka, ktorá sa dá veľmi jednoducho vyriešiť,“ povedal a kývol hlavou na ich osobnú stráž.

Tí sa okamžite za mnou rozbehli a hoci som sa snažil ujsť, nepodarilo sa mi to. Chytili ma a dovliekli hore na tribúnu. Podrazili mi nohy až klesol na kolená. Ken sa predo mňa postavil a za vlasy ma prinútil sa na neho pozrieť. Nahol sa ku mne a ja som mu napľul do tváre. Okamžite mi jednu strelil až som vypľul krv z úst.

„Mareo,“ ozval sa jemný hlások, plný strachu, „si to ty? Mareo?“

Ken odstúpil a otočil sa hláskom. Poskytol mi tak priestor aby som videl na sestru. Otlačok od facky, ktorú dostala od sluhu bol stále jasne viditeľný na jej líci. Potlačil som v sebe všetky možné nadávky, ktoré mi v tom momente zišli na um aby som ju zbytočne nedesil ešte viac ako už bola. Stále som bol pre ňu jej dobrý braček, ktorý sa správal vždy slušne. Moju druhú stránku, nikdy nevidela. Pred ňou som bol vždy milujúci braček.

„Marise, vydrž ešte chvíľu, hneď ťa odtiaľ dostan...“ nedopovedal som, pretože mi pristála na tvár druhá rana. Opäť som vypľul krv k jeho nohám a zlostne na Kena pozrel.

„Nemyslím, že máš voľajakú šancu niečo také uskutočniť, tak by si ako jej dobrý braček nemal sľubovať niečo, čo nedokážeš splniť, nezdá sa ti?“ sarkasticky mi povedal.

„To nemôžeš vedieť na isto,“ odvrával som mu.

Ken sa pochybovačne uškrnul a ja som čakal ďalší úder. Tentoraz však žiadny neprišiel.

„Tak ty si si povedal, že mier, ktorý tu toľko storočí vládol chceš zničiť, kvôli svojej chamtivosti? Dokonca si zabil aj svojho dlhoročného spojenca kvôli svojim plánom. Nebudem sa mýliť ak poviem, že chceš ovládnuť celú túto krajinu, však?“ povedal som mu.

„Spojenca?“ zasmial sa Ken. „Maro nebol môj spojenec, len som ho využíval aby za mňa robil špinavú prácu a všetko potom podozrenie padlo na neho. Ja a môj rod vždy zostal čistý a bez ujmy. A áno, máš pravdu. Chcem ovládnuť túto krajinu, pretože mám na to plné právo,“ oznamoval mi hrdo. Je mi zle z jeho slov. O akom práve to hovorí?

„Ken, synak, prečo sa tu vybavuješ s mŕtvou osobou?“ ozval sa znudeným hlasom jeho otec.

„Hej, pravda, no nezdá sa ti na mŕtvolu nejaký živí? Myslím, že by som ho mal poslať tam kam patrí, čo povieš otec?“ poznamenal a celkom jasne som videl ako sa mu zablyslo v očiach. Z poza opasku vytiahol nôž a zamával mi ním pred očami.

„Mareo, nie...“ zvolala tenkým hláskom moja sestra.

„Marise, zavri oči a nepozeraj sa. Buď silná, otec s mamou ťa...“ viac som povedať nestihol. Ken sa napriahol a ja som v poslednej chvíli stihol akurát pomyslieť na Raidona. Z diaľky som počul sestrin plač a krik ľudí. Všetko sa miesilo dokopy. Počul som to tak ostro ako nikdy pred tým.

Raidon... milujem ťa...

„MAREOOO!“

Začul som z pomedzi všetkých zvukov hlas, na ktorý som práve myslel. Otvoril som oči a zbadal tesne pri tvári nôž. Jeho ostrie sa vo svetle zalesklo a ja som si vydýchol.

Vzhliadol som na Kena, ktorý sa pozeral smerom k sídlu. Očami hľadal osobu, ktorá to kričala. Ale ja som vedel kto to bol. A netrvalo mi dlho, kým som ho v dave ľudí našiel. Vyčnieval medzi nimi ako maják a za ním stálo asi 50 bojovníkov, žien a detí. Všetko to boli jeho súkmeňovci. Boli špinavý, doráňaní a zmätení. No nasledovali Raidona ako svojho záchrancu.

Tak tam bol. Snažil sa dostať z podzemia svojich súkmeňovcov.

„MAREOOO!“ zakričal ešte raz a začal sa prebíjať pomedzi ľudí. Ken kývol na svojich bojovníkov a tí sa mu hneď stavali do cesty. Marovi bojovníci, ktorí stratili svojho pána sa začali hromadne hrnúť k tribúne. Bolo to čudné. A služobníctvo sa im snažilo pratať z cesty. Naši bojovníci, ktorí boli rozptýlení po bojisku sa taktiež začali zhlukovať k tribúne.

Pozrel som sa na Kena, ktorému sa na tvári zračila zlosť. Otvoril som ústa, ale už som prehovoriť nestihol. Zostal som nemo hľadieť na tom ako sa Ken napol, vyvalil prekvapením oči a z úst sa mu začali rinúť krv. Pootočil hlavu a zočil sluhu, ktorý mu zabodol do chrbta dýku.

„Čo si to urobil?“ zachraptil Ken.

„Bol si užitočný, ale je načase sa rozísť. Maro je po smrti a ty už čoskoro tiež. Mladý pán Bianchi Vás bude čochvíľa nasledovať a tak to má byť. Koniec vašim vládnucim rodom. Vášmu otrokárstvu. Zbohom môj pešiak,“ zasmial sa posmešne sluha.

Vytiahol dýku a Ken padol mŕtvy k zemi. Pozrel som sa rýchlo na jeho otca, pretože sa mi zdalo zvláštne, že nič nehovorí, ale ten bol umlčaný v rovnaký čas ako jeho syn.

Pozrel som sa rýchlo na Raidona, ktorý k nám išiel. Musím sluhu zabaviť a získať Raidonovi čas.

„Tak toto si mal celú dobu za lubom? Chceš vládnuť celej krajine Nibori,“ povedal som.

„A čo iné?“

„Ale prečo?“ spýtal som sa ho. Nevedel som pochopiť jeho motív.

„Prečo by som ti to mal hovoriť? Alebo... vieš čo? Poviem ti to. Aj tak o chvíľu zomrieš, tak ti to môžem povedať. Pred 20 rokmi som prišiel slúžiť do vášho domu a po troch rokov vernej služby ma tvoj otec ako najlepšieho a najvernejšieho sluhu zasvätil do jeho práce. Odhalil mi existenciu otrokov a toho čo s nimi robí. Prekvapilo ma to ale neriešil som to. Dostal som za prácu sa o nich starať a to som aj robil. No stalo sa niečo, čo som ani vo sne nečakal, skús hádať,“ spýtal sa a ja som pokrútil hlavou, „zamiloval som sa do jednej z otrokýň. Bola mladá, krásna a vyžarovala z nej akýsi zvláštna sila. Okamžite si získala moje srdce. V ten deň som išiel za tvojim otcom aby som ho o ňu požiadal. Ale,“ kruto sa zaškeril, „nielen, že mi ju nedal ani som sa k tej prosbe nedostal. Skôr než som to stihol vysloviť mi oznámil, že ju mieni ako to on nazval spáriť s jeho najsilnejším bojovníkov. Výsledok ich párenia poznáš až veľmi dobre,“ zlovestne sa mu zablyslo v očiach, „žil si s ním celý rok a ja som sa o vás staral.“

Prekvapením mi sánka klesla dole. Čože? Raidon?

A sluha pokračoval: „Vtedy som sa rozhodol, že sa im pomstím. Začal som snovať plán ako Vás aj druhé dva rody zničím. Spriahol som sa tajne s rodom Rossetti aj Bruno. S každým zvlášť. Ani jeden však netušil moje pravé zámery. A potom pred rokom, som dostal za úlohu sa o vás celý rok starať. Vedel som, že ťa nemôžem len tak zabiť a preto som sa snažil proti tebe poštvať tvojho milenca čo sa mi napokon podarilo.“

Začal sa prechádzať sem a tam a stále pokračoval: „Už som si myslel, že ťa pri záverečnej skúške tvoj rozzúrený milenec zabije ale nepodarilo sa to. Tvoj otec ťa tam nechal napospas a ja som si až za čas uvedomil, že to urobil naschvál, lebo niečo tušil. Chcel ťa ochrániť pred tým čo tušil. Bol som nahnevaný ale nevadí. Dnes sa mi môj plán vyplní a nikto ani tvoj milenec, mi v tom nezabráni. Morretti, Bruno, Bianchi, všetky tri rody tu dnes skončia. Tvoji rodičia sú pochovaní niekde pod troskami a ty zomrieš tu.“

„A čo moja sestra? Čo Marise?“ zvolal som zúfalo.

Pomaly sa k nej otočil. „Tú, keď vyrastie si zoberiem za ženu. Bude z nej krásavica a pre mňa bude potešením tú krásu zničiť, tak ako tvoj otec zničil moju lásku. Ale teraz... si na rade ty.“

Zodvihol zakrvavenú dýku do vzduchu a povedal: „Zomri, pred zrakom tvojho milenca.“ A zahnal sa.

„Raidon...“ zreval som a zavrel oči. Rana však neprišla. Rýchlo som otvoril oči a zbadal Raidonov široký chrbát. Usmial som sa ale v tom moju pozornosť upútali červené kvapky, ktoré dopadali na zem.

„Raidon! Krv!“ vyplašene som zvolal.

„To nič, to je len ruka. Si v poriadku? Prepáč, že som ťa opustil ale musel som pre nich,“ ospravedlňoval sa hlbokých hlasom.

Raidon, ako rád ťa vidím. Milujem ťa.

„Ako?“ precedil pomedzi zuby sluha.

„Ďakujem Mareo, že si ho zdržal,“ odvetil. „Takže takto si sa nám teda vyfarbil. Mal som to vedieť už vtedy, keď si mi povedal o minulosti môjho kmeňa, že to nerobíš len z ľútosti ale chystáš nejakú nekalosť. Ale teraz si skončil. Nedovolím ti viac, využívať mojich súkmeňovcov ani zabiť Mareo či využiť jeho sestru.“

„Ale, ale, ale. Myslíš?“ pochybovačne zatiahol sluha. „Uvidíme, či niečo zmôžeš. Všetci tvoji takzvaný súkmeňovci sú pod mojou mocou. Ja som ich pán a budem aj tvoj.“

„To by som nepovedal,“ sykol po ňom Raidon a zahnal sa po ňom. Do cesty sa mu však postavili dvaja sluhovi strážci. Na ramene mali vypálený erb rodu Morretti. Začal sa boj.

Pozeral som sa na to a chcel som mu nejako pomôcť, no nemal som ako. Stále som bol v zajatí dvoch bojovníkov. Raidon, to zvládneš, tak ako vždy. Verím ti.

V duchu som ho podporoval. Boj trval veľmi dlho. Ani jeden z tých dvoch bojovníkov nebol žiadny slaboch. Vracali si rany, len to tak dunelo. Po chvíli sa Raidonovi podarilo jedného z nich zložiť k zemi no vzápätí utŕžil ranu do slabín od toho druhého až klesol na kolená.

„Raidon!“ zvolal som vyplašene. On sa na mňa rýchlo obzrel a uškrnul.

Ďalej však kľačal a ten druhý toho chcel využiť a zahnal sa po ňom. Na to presne Raidon čakal. Prudko sa postavil a päsťou mu vrazil do brady tak silno, že bojovníkovi vyrazil niekoľko zubov a ten potom padol dozadu na zem. Už nevstal.

Po videní Raidonovho víťazstva, začal sluha cúvať od neho čo najďalej. Pretože pohľad na rozzúreného Raidona v ňom vzbudzovala strach, aký ešte nikdy neokúsil.

„Na čo čakáte,“ zvolal po druhých bojovníkoch, „zabite ho!“ Oni sa však nepohli. Boli očarený jeho silou.

Raidona od sluhu oddeľoval už len kúsok, keď sa sluha otočil a chcel utiecť. To však už nestačil. Raidon po ňom skočil a v mihu oka mu zlomil väz, len to tak puklo.

Otočil sa ku mne stále s ohňom v očiach a pozrel sa na mojich väzniteľov. Tí ma okamžite pustili a sklonili pred ním hlavu. Chcel som sa k nemu rozbehnúť ale vedel som, že musím ísť najprv k Marise.

Rozbehol som sa teda k nej a stisol ju v náručí. Okamžite sa rozplakala a stále dookola volala moje meno. Raidon prišiel k nám  oboch nás objal.

„Raidon,“ zašepkal som a natiahol sa k nemu pre bozk. Pery sa nám spojili a som si želal aby sme sa už nikdy neodpojili.

To sa však teraz nedalo. Raidon nás pustil a pohladil trasúcu sa Marise po hlave. „Neboj sa. Už je koniec a tvoj brat je u teba,“ upokojoval ju hlbokým hlasom. Vzhliadla na neho svojimi modrými očami a usmiala sa.

„Raidon, máš ešte ten môj náramok?“ spýtal som sa ho.

„Hej mám.“ Vytiahol ho z poza bedrovej látky, ktorú mal omotanú okolo bokov a podišiel k dvom bojovníkom, ktorí a pred tým zadržiavali. Pritisol im ten náramok na ich obojok a ten padol s cvaknutím na zem.

Potom sa otočil k ľuďom, ktorí stáli dole a zvolal: „Kto chce slobodu, nech ide sem!“

Jeho slovám takmer nikto z bojovníkov nerozumel, ale každý po videní, že ich dokáže zbaviť obojku pochopil čo im povedal a hromadne sa začali hrnúť hore.

„Raidon,“ zavolal som na neho, „ideme nájsť mamu a otca, počkáme ťa u nich.“

Kývol mi hlavou a ja vybral som sa aj so sestrou dole z tribúny hľadať otca s mamou. Myslel som, že ich budeme hľadať dlho, ale čakali na nás pri troskách sídla. Otec podpieral mamu, ktorá mala na čele veľkú krvavú ranu, ale inak sa zdali byť v poriadku. Marise sa k nim okamžite rozbehla a skočila im do náručia.

Ja som ju pomaly nasledoval až som prišiel k nim. Zostal som však stáť asi meter od nich.

„Som rád, že ste v poriadku,“ povedal som úprimne.

„Mareo,“ zvolala mama a vrhla sa na mňa. Stískala ma tak ako nikdy a pritom o dušu plakala. Objal som ju a hladkal po vlasoch. Potom ma pustila a ja som sa otočil k otcovi. Stále som čakal na jeho reakciu. A tá bola veru taká, že mi vyrazila dych. Prišiel ku mne, silno ma objal a povedal: „Som rád, že žiješ synak. Veľmi rád.“

 

Oslobodzovanie Raidonových súkmeňovcov trvalo veľmi dlho. Väčšina po získaní slobody odišla preč ale podaktorí tu zostali a nasledovali Raidona ako svojho nového vodcu. Služobníctvo uprchlo do susednej dediny a moja rodina odišla s nimi. Naposledy sme sa rozlúčili a ja som sa spolu s Raidonom vydal naproti nášmu spoločnému životu.

„Nebudú ti chýbať?“ pýtal sa ma Raidon  na ceste cez polia.

Išli sme ruka v ruke po poli a vyše 70 jeho súkmeňovcov nás nasledovalo. Ostatní sa vydali inými smermi.

„Budú, ale chcem byť s tebou. To je moja cesta. Nie... to je naša cesta,“ opravil som sa a usmial sa na neho.

Pokračovali sme až sme po niekoľkých hodinách prišli k lesu. Tam sme sa na noc utáborili a ja s Raidonom sme sa zašili hlbšie do lesa aby sme mali trocha súkromia.

Hneď sme sa na seba vrhli. Sťahoval mi šaty a ja mu rozväzoval látku okolo bedier. Ústa sme mali takmer stále spojené akoby sme boli zlepení lepidlom.

Po zbavení sa oblečenia, ma Raidon bozkával od hlavy až k rozkroku, kde zastal a venoval sa môjmu vzrušeniu. V rovnaký čas zamieril s naslinenými prstami k mojej dierke a dráždil ma k nepríčetnosti až som to nevydržal a sotil ho do trávy.

Sadol som si na neho a netrpezlivo sa načiahol po jeho penise. Nasmeroval ho do mojej dierky a so slastným i trochu bolestivým výdychom dosadol.

Naše stony sa ozývali celým miestom a zapĺňali to nočné ticho. Mesiac, ktorému sa podarilo svojím svetlom predrať pomedzi stromy, dopadal na naše spotené telá, ktoré sa v jeho svite synchronizovane hýbali.

Netrvalo dlho a obaja sme vyvrcholili. Spokojne som mu dopadol na hruď a vydychoval práve prežitý orgazmus.

„Milujem ťa, Raidon,“ zašepkal som mu.

A on na to do ticha noci odvetil: „Aj ja. Si môj pán.“

Prekvapene som mu pozrel do očí. „Aký pán? Už nie som tvoj pán,“ dotknuto som mu odporoval.

On sa však len usmial a dôrazne zopakoval: „SI MÔJ PÁN. Si pán môjho srdca. Naveky. Milujem ťa.“