Stál som na balkóne a pozeral sa do diaľky. Na nič konkrétne, len tak som nechal bezcieľne blúdiť oči po krajine. Mal som toho veľa na premýšľanie a pri tom tak málo času. Od momentu ako sa otec vrátil z obchodnej cesty, som nemal ani chvíľu čas pre seba, alebo čas zájsť za Raidonom a pripravovať môj plán. Chystal sa veľký ples a ja som musel stále niečo pomáhať. Mama so sestrou boli vo svojom živle a nalinkovali mi kompletne každý jeden deň rôznymi vecami, ktoré boli potrebné urobiť.

Teraz tesne pred tou párty, mám chvíľku času, než budem musieť zísť dole. Vzdychol som si, keď sa odrazu ozvalo klopanie na dvere. Otočil som sa a povedal som: „Ďalej.“

Vošla slúžka a uklonila sa: „Sir Mareo, je čas.“

Prikývol som a nasledoval ju do hlavnej sály. Už hore na schodoch som počul hudbu. Otriasol som sa. Nikdy som nemal rád takéto akcie. Našťastie ich nemá rád ani otec a preto sa tak často nekonali. Za čo som mu vďačný. Na väčšine som sa aj tak niekde zašil a tak som ich nejako prežil, na tejto sa mi snáď tiež podarí. Ja ani vlastne neviem aký má tento ples zmysel. Jediné čo som sa od mami dozvedel bolo to, že sa to včas dozviem. Čiže vlastne nič. Ach, to bude zase otrava. Ale ak by prišla Leiko, to by už bolo niečo iné. Možno by to potom také strašné nebolo.

Začal som sa usmievať ako slniečko, že som si ani neuvedomil, že som už prišiel tam. Upozornil ma na to až mamin hlas, ktorý sa ozýval na celú sálu: „Tak tu ho máme, vážené dámy a páni, tu je dôvod prečo sme sa tu dnes zišli. Mareo, poď ku mne.“

Zostal som zarazene stáť, všetky oči sa na mňa upierali a ja by som v tom momente najradšej zdrhol preč. To som mal tušiť. Mama, prečo?

Preglgol som všetky možné nadávky, predsa len, som gentleman a išiel som s nasilu nasadeným úsmevom k nej. Chytila ma za ruku a zaviedla na malé pódium. Otec so sestrou tam už stáli. Sestra celá žiarila - ako inak a otec mal nasadený svoj najlepší úsmev aký dokázal vyčariť. No ja som vedel svoje. Hoci sa usmieval, vo vnútri totálne trpel.

Pozrel som sa na mamu so spýtavým pohľadom a očakával jej odpoveď, ktorej sa mi hneď aj dostalo: „Mareo, drahý, zdá sa mi to ako sen. Ešte nedávno si oslávil svoje osemnáste narodeniny a teraz nastal čas kedy spoznáš svoju nastávajúcu manželku.“

Zabudol som sa a vyvalil som na ňu doširoka oči až si musel otec odkašľať aby som sa spamätal. „Prosím? Počujem dobre?“ potichu som jej šepol, tak aby to nikto nepostrehol.

„Miláčik, je čas aby si sa zasnúbil. Tvoja nevesta a budúca manželka je dnes tu s nami. Volá sa Leiko Barnos. Ale troška ti to sťažíme. Poctili nás dnes svojou prítomnosťou aj iné dámy, nie len tvoja nastávajúca. Sú tu dcéry rodov, ktoré sú s nami spriaznené. Ale aby to nebolo tak jednoduché, sú tu dcéry našich poddaných. A ty s každou z tých dám budeš dnes večer tancovať a na konci, sem hore privedieš dámu o ktorej si myslíš, že je Leiko. Bude to taká hra. Ale dávaj pozor, ak vyberieš nesprávne, budeš sa s ňou musieť oženiť. Aj keď to bude dcéra našich poddaných. Ale dosť bolo rečí. Prosím všetkých aby vstali a ples môže začať,“ mávla jemne rukou na orchester a ten začal hrať valčík.

Zostal som úplne zarazený a len sa snažil všetko stráviť. Zúfalo som sa pozrel na mamu či to myslela skutočne vážne a jej pohľad ma dosť prekvapil. Pozrela sa na mňa pohľadom, ktorý hovoril za všetko: ´Už vieš prečo som ťa tam vtedy so mnou zobrala na tú schôdzku?´ konečne som ten jej nezmysel pochopil. Ak by som tam vtedy nešiel nikdy by som nevedel ako Leiko vyzerá a teraz by som bol úplne bezradný. Ale vďaka tomu, že som tam bol, teraz viem, ktorá je Leiko a nehrozí, že urobím zlý výber. Mama, ďakujem, to poníženie nakoniec stálo za to. Usmial som sa na ňu a ona len mrkla okom. Otec ju zobral za ruku a odviedol ju do stredu sály na tanečný parket.

Pozrel som sa dole na parket, stálo tam 5 dievčat v krásnych farebných šatách. Všetky boli krásne učesané a šaty im dokonale padli. Okamžite som medzi nimi zbadal Leiko v žltých splývavých šatách ako sa na mňa usmieva. Srdce mi poskočilo a ja by som najradšej išiel rovno za ňou, ale vedel som, že nesmiem. Nesmie to byť až tak nápadné, že viem kto to je. Preto som sa vybral k dáme, ktorá stála vedľa nej po pravej strane. Mala hnedé vlasy a srdiečkovú tvár. Bola pekná, ale neočarila ma. Poklonil som sa a vzal ju za ruku. Pobozkal ju a vyviedol na tanečný parket. Zaujal som tanečný postoj, jednu ruku som jej dal na pás a druhú som jej chytil. Začali sme tancovať a sem tam prehodili nejaké slovo.

Po skončení skladby som ju odviedol naspäť, uklonil sa a požiadal o tanec ďalšiu dámu. Takto som postupne tancoval so všetkými. Leiko som si nechal až nakoniec. Ako sa hovorí, to najlepšie nakoniec. Rovnako ako vtedy bola očarujúco krásna. Mohol som na nej nechať oči. Vždy keď sa usmiala, tak sa jej zaleskli biele zuby a ja som len ticho žasol, neschopný zo seba dostať nejakú súvislú vetu. Preto som nechal aby konverzáciu viedla ona. Prikyvoval som a občas niečo povedal. Tak som sa do toho zažral, že som si neskoro uvedomil, že už spolu tancujeme na tretiu pieseň.

Preto ako náhle dohrala skladba, uklonil som sa a odviedol Leiko k ostatným dámam. Aby to nebolo čudné, že som s ňou tancoval tak dlho, zobral som do tanca na ďalšie skladby aj ostatné dámy. Takto ubehol celý večer až nakoniec mama ukončila tance s tým, že je čas aby som priviedol dámu, ktorú pojmem za manželku.

Zhlboka som sa nadýchol a pomalým, ale istým krokom som sa vydal k Leiko. Poklonil som sa a zobral ju za ruku. Priviedol som ju hore a otočili sme sa tak aby nás každý videl. Otočil som sa na rodičov a povedal: „Otec, mama, toto je podľa môjho srdca Leiko. Túto dámu si chcem zobrať za manželku.“

Mama aj s otcom sa doširoka usmiali a potvrdili mi, že som uhádol. Hoci tu nebolo čo hádať. Vďaka mame som išiel na istotu. Otec mi podal krabičku, v ktorej bol snubný prsteň, predávaný z generácie na generáciu. Zobral som si ho a kľakol si pred Leiko. Natiahol som k nej ruku a vyslovil sa: „Lady Leiko Barnos, bude mi veľkou cťou ak si ma vezmete za manžela.“

„Sir Mareo Bianchi, bude mi rovnako cťou si vás zobrať za manžela. Áno,“ odpovedala mi s úsmevom a dovolila mi aby som jej nastokol prsteň na prst. Hneď ako som sa postavil, sa mi hodila okolo krku. Nadvihol som ju a spolu sme sa zatočili. Som tak šťastný.

„Ahm-ahm,“ odhabkal si otec, „som veľmi rád, že si môj syn správne vybral. Je vidieť, že má skvelé oko na ženy, s tým ale nechcem uraziť ostatné dámy,“ uklonil sa ich smerom a pokračoval, „ako už býva zvykom, než sa uskutoční samotný svadobný obrad, snúbenci budú podrobený skúške. Musia vydržať rok oddelene, pričom sa budú pripravovať na ich budúce spolužitie, budú sa učiť o rode svojho partnera ale samozrejme aj iné veci. A odo dnes presne za rok sa tu opäť zídu a budú zosobášený. A ich skúška začína presne od zajtra. A keďže náš ples už týmto skončil, ďakujeme všetkým zúčastneným a prajeme vám dobrú noc. Snúbenci sa odoberú do svojich izieb a zajtra obaja odídu každý na iné opustené miesto. Preto máte teraz poslednú možnosť sa s nimi na čas rozlúčiť a poblahoželať im. Dobrú noc všetkým.“

Všetci nám spoločne zatlieskali a vydali sa nám gratulovať. Taktiež sa s nami rozlúčili a postupne sa odobrali do hosťovských izieb. Rozlúčil som sa s Leiko a dal som jej bozk na líce. Zapýrila sa a v tom momente vyzerala tak rozkošne až som mal chuť ju pobozkať aj na ústa. Naklonil som sa k nej a už sa skoro dotýkal jej pier, keď som sa zarazil lebo sa mi v mysli zjavila scéna ako sa bozkávam s Raidonom. Okamžite som sa odtiahol a ospravedlnil sa za svoj pokus o bozk nepoškvrnenej dámy. Prijala to, hoci bola dosť prekvapená. Odišli sme do izieb, ale ako som prechádzal popri otcovej pracovni, vystrčil ruku zo dverí a vtiahol ma dnu.

„Č-čo?“ zajachtal som.

„Poď a zavri dvere. Nikto za tebou nešiel?“ uisťoval sa. Pokrútil som hlavou a zamračil sa. Čo sa deje? Prečo je taký tajnostkársky.

„Tá skúška, ktorú máte podniknúť je len zámienka. Je to zámienka pre náš rod aby si mohol na odľahlom mieste nikým nerušený pokračovať v tréningu tvojho zverenca. Tesne pred koncom toho roku, bude podrobený skúške. Som zvedavý čo mi ukážete. Tá skúška tiež rozhodne o tom, či si skutočne hodný byť ďalšou hlavou nášho roku a či ho dokážeš viesť k ešte väčšej sláve. O tomto tréningu, ale nikto nevie, všetci muži v našom rode týmto prešli, aj ja sám. Zajtra odídeš na miesto, kde som bol aj ja. Budeš tam celý rok len ty, tvoj zverenec a jeden sluha. Nikto za tebou počas toho roka nepríde, ani ťa nebude nijako kontaktovať. Čo počas toho roku bude robiť tvoja snúbenica, netuším a ty sa to dozvieš až po svadbe, ak ti to teda povie. A teraz sa choď vyspať, slúžka už ti všetko zbalila, ráno o deviatej odchádzaš, dobrú noc a očakávam dobré výsledky,“ s tým skončil svoj proslov a ja som mohol odísť s kopou otázok v hlave.

Dorazil som do izby a zamieril rovno na balkón. Mal som toho veľa o čom som chcel premýšľať. Voľajako sa mi ten môj plán komplikuje. S Leiko a s celou tou svadbou som absolútne nepočítal. Čo teraz? Pri myšlienke na Leiko som sa usmial. Ale som rád, že som sa zasnúbil práve s ňou. Je skutočne prekrásna. Tie krásne zelené oči a plné pery. Hmm.

V tom sa mi však vrátil do mysle Raidon a jeho oči, ktorými mi sa na mňa pozeral, rovnako ako ústa, ktorými ma bozkával. Zrazu som opäť pocítil ten oheň, úplne som cítil jeho dotyk na mojom tele. Zavrel som oči a predstavil si, že ako jeho ruka mapuje moje telo. Dosť! Musím s tým prestať. Musím to hneď zaraz ukončiť. Je to nebezpečné.

Otočil som sa a vyrazil som za ním, hoci už bola noc. Potichu som prešiel domom až som prišiel po tie dvere, vedúce do zakázanej časti. Otvoril som dvere a prechádzal chodbami, keďže som mal už plánok, tak som sa riadil podľa neho a konečne nezablúdil. Prišiel som na chodbu, kde boli za mrežami druhý otroci. Teraz ale spali, zažalo sa svetlo a hoci som išiel najtichšie ako som vedel, aj tak sa zobudili. Pozerali sa na mňa ale keď som sa na nich obzrel, okamžite sa otočili a robili sa, že nič. Otvoril som aj tie posledné dvere a ocitol sa v miestnosti, v ktorej som bol prvýkrát a v ktorej som sa zoznámil s Raidonom.

Chvíľu mi trvalo než som nahmatal spínač na stene otvárajúci tajný prechod za mrežami. No nakoniec sa mi to podarilo a dvere sa otvorili. Myslel som si, že budem čakať dlho, než sa Raidon ukáže, predsa len je noc a on určite spí, ale nemusel som. O malý moment sa tam zjavil Raidon a ako náhle ma zbadal, tak sa doširoka usmial a pokročil ku mne. Prišiel som bližšie, keď som na jeho tvári spozoroval zmenu. Už sa neusmieval, ale mračil a popoťahoval nosom smerom ku mne. Čo smrdím?

Prišiel až ku mrežiam a aj keď som si myslel, že som dostatočne ďaleko, nebol som. Prestrčil cez mreže ruku a v sekunde ma zdrapil za tú moju. Pritiahol si ma tak rýchlo, že som nemal ani čas zareagovať a silno som narazil na mreže. Nahol sa ku mne, pričuchol a odfrkol si. Prečo ma čuchá? Snažil som sa od neho odtlačiť, ale zvieral ma veľmi silno. Odtiahol si odo mňa tvár a pozrel sa mi do očí. Zamračil sa a odfrkol: „Mareo... smrad.“

„Ha? To myslíš vážne? Ja ti smrdím? No dovoľ?“ začal som čertiť ale pre istotu som si k sebe pričuchol. Necítil som nič čudné, okrem peknej vône dámskeho parfumu. A v tom mi to docvaklo. Už som vedel čo myslí tým, že smrdím. Nevonia mu ten parfum, ktorý sa na mne uchytil, keď som objímal Leiko. Zasmial som sa, prišlo mi to vtipné, ale neskoro som si uvedomil, že ten smiech bol chybný krok.

Raidon sa ešte viac zamračil a začal ma divoko bozkávať. S doširoka otvorenými očami som sa mu pozeral do tých jeho ako mu sršia hnevom. Zľakol som sa ho, nikdy sa tak na mňa nepozrel. Pevne ma zvieral v rukám, až som mal pocit, že ma v páse prelomí. Jednu ruku uvoľnil a čiahol mi do rozkroku. Silno mi ho stihol až som od bolesti sykol a podlomil sa v kolenách. Pri tom ale neskončil. Pár krát mi po ňom silno prešiel, než vkĺzol svojou rukou do nohavíc. I keď to nebola práve situácia z ktorej by som mal byť natešený alebo vzrušený, penis som mal tvrdý ako kameň. Chytil mi ho do ruky a začal silno a rýchlo trieť. Medzi bozkami, ktoré mi pustošili ústa, som hlasno vzdychal. Myseľ som mal úplne zahmlenú a rozum sa mi presťahoval do rozkroku. Hýbal som panvou v rytme pohybu jeho ruky a so svojimi rukami som ho silno stískal za ramená.

„Raidon... pusť... ah.. hm... už...aaaahh,“ s posledným vzdychom som všetko vypustil. Raidon ma taktiež pustil a ja som sa len zosunul na kolena na zem. Rýchlo som vydychoval a konečne sa vracal k sebe. Raidon si čupol ku mne a ja som sa na neho pozrel s ešte nie veľmi prítomným pohľadom. Chytil ma pod krk a prebodol ma očami. „Mareo... majetok!“ tým jedným slovom mi dal jasne najavo, že som jeho a on si bude svoj majetok tvrdo brániť. Týmto aktom mi tiež ukázal, že jediný, kto sa ma môže dotýkať, alebo na mne zanechať svoj pach je len on.

„Mareo... spať!“ rozkázal mi ale už vľúdnejším hlasom. Sám sa postavil a odišiel cez dvere preč. Ja som tam nejakú chvíľu ešte zostal obarene kľačať, než som sa spamätal natoľko aby som sa mohol vrátiť naspäť.

Cestou do izby som premýšľal nad jedinou vecou. Čo sa stane počas toho roka, keď budeme stále spolu. Bude to skutočne skúška.