Ležal som v posteli s rukou v pyžamových nohaviciach a už hodnú chvíľu som si šúchal rukou penis. Hoci som sa moje stony snažil tlmiť, pri vyvrcholení som to nedokázal a vypustil ich na celú izbu. Už to takto trvá niekoľko dní. Presnejšie, odvtedy čo sme sa vrátili. V noci mávam sny v ktorých sa mi zjavuje Raidon. Snívavalo sa mi o ňom aj pred tým, ale vtedy ma v tých snoch desil. Teraz sa zmenili.

Sníva sa mi, že stojíme v búrke, úplne nahý a on ma tuho zviera v náruči. Šepká mi do ucha moje meno a moja myseľ a rozum sa úplne vytráca. Hoci viem, že snívam, ten pocit a vzrušenie, ktoré z toho cítim sú skutočné. Ráno sa vždy zobudím, je mi horúco a nie som jediný kto je hore.

Mám z toho zmiešané pocity, presne ako prvýkrát, keď som mal mokrý sen. Mal som vtedy trinásť rokov. Tak som sa toho zľakol, že som celý deň nevytiahol päty z izby. Až otec mi potom vysvetlil čo sa stalo a že už som muž. Vysvetlil mi ako sa toho zbavím ale viac nič. Vraj mi všetko ostatné vysvetlí až v deň mojej svadby. Také že je pravidlo našej spoločnosti. Ale mne to bolo jedno, ja som bol len rád, že to čo sa mi stalo nie je nič nenormálne a že už viem ako na to. Nestávalo sa mi to však tak často aby som sa tým už potom nejako vážnejšie zaoberal.

Až teraz, po tom čo som zažil s Raidonom sa tak budím každé ráno a aj keď už viem ako na to, nechcem aby sa mi to stávalo kvôli nemu.

Poutieral som sa a odišiel do kúpeľne. Dnes už musím ísť za ním. Od nášho návratu som tam ešte nebol. Nenabral som k tomu odvahu, pretože vždy keď na neho pomyslím, začne mi byť horúco a srdce sa mi rozbehne ako o závod.

Poumýval som sa, učesal, obliekol a vybral sa dole na raňajky. Otec, mama aj Marise už tam boli.

„Čo ti každé ráno tak dlho trvá, kým prídeš na raňajky?“ spýtal sa otec ale nezodvihol hlavu od novín. Pri zmienke o mojom meškaní som sa zapýril a radšej jeho otázku ignoroval. Myslím, že moje oneskorenie, nie je práve tá správna debata k raňajkám. Pozdravil som a sadol si k stolu. Okamžite ku mne prišiel sluha a naservíroval mi raňajky.

„Mareo, čo máš dnes v pláne?“ spýtala sa ma jemným hlasom moja matka.

„Niečo mám, ale čo by si potrebovala mama?“ milo som jej odvetil. Moja mama je skvelý človek akurát má občas zvláštne nápady a vždy sa ma do nich snaží za každú cenu zapojiť. Skúšala to aj na otca, ale stačil jediný jeho pohľad a bolo jasné, že tadiaľ voda nepotečie. Celkom sa desím toho čo zase vymyslela.

„Ak už máš plány, tak potom nič. To má ešte chvíľu čas,“ tajomne povedala a rozťukla si lyžičkou vajíčko akoby nič. Toto robí vždy, niečo nadhodí a potom to nechá tak. Akurát ma to rozčúli, lebo už vo mne vzbudila zvedavosť, ale nakoniec mi nič nepovie. Neviem či si myslí, že jej po tomto lepšie skočím na tie jej nápady. No neviem, ale teraz na to skutočne nemám čas ani náladu.

Dojedol som, ospravedlnil sa od stola a odišiel za Raidonom. Je načase pokračovať v mojom pláne.

Odomkol som dvere a vošiel do dlhej chodby. Išiel som pomaly, pretože som si nebol veľmi istý kadiaľ ísť. Išiel som tadiaľto len raz a aj to ma viedol otec. Je tu niekoľko odbočiek a ak človek nemá orientačný zmysel ako ja tak sa veľmi rýchlo... stratí. Ako práve teraz ja. Do riti kde som? Obzeral som sa dookola a rozmýšľal kde som zle odbočil. No vidím to tak, že si budem musieť nabudúce nakresliť plánok. Ale teraz je dôležitejšie... kam som to vlastne prišiel?

Poškrabkal som sa po hlave a druhú ruku si dal v bok. No nič, skúsim tieto červené dvere. Taktiež sa otvárajú náramkom. Počkaj... červené, červené... čo mi to len pripomína. Tuším mi otec hovoril niečo o nejakých dverách, ktoré nemám nikdy ani za nič otvoriť. Sakra ale veľmi som ho vtedy nepočúval a tak si nepamätám akej farby tie dvere boli. Keď som išiel chodbami, bolo tam veľa dverí modrej, zelenej a hnedej farby, takže netuším o ktorej farbe to hovoril. Nezostáva mi nič iné, len ich skúsiť a uvidím čo za nimi je.

Skusmo som priložil červený kamienok do jamky na dverách a čakal som čo sa stane. Možno nič. Možno to na tieto dvere fungovať nebu... de. Alebo áno? Po dverách sa začali rozliezať červené čiarky a dvere sa potichu otvorili. Opatrne som ich otvoril a vošiel... do ďalšej chodby. Kurva, koľko je tu tých chodieb. Táto je ale iná, je tu nejako veľa dverí. Hmm.

Pokračoval som chodbou a rozhodoval sa ktoré skúsim. Až som prišiel nakoniec. Nadýchol sa a náramkom ich otvoril. Ocitol som sa tam kde som síce chcel byť, ale s nejakou prekážkou medzi nami. Bola to miestnosť v ktorej bol držaný Raidon. Tak-tak som zadržal zhíknutie a chcel odtiaľ okamžite odísť, ale neskoro. V sekunde bol pri mne a už ma držal v rukách. Nemal som ani najmenšiu šancu. Opatrne a pomaly som zodvihol hlavu a skusmo mu pozrel do očí. Zarazil som sa, pretože jeho výraz bol zvláštny. Akoby nevedel či má byť nahnevaný, rád, alebo prekvapený. I keď to sme boli obaja.

No asi sa nakoniec rozhodol, že je rád, lebo uvoľnil zovretie a ja som si aspoň trocha vydýchol, že ešte nenastal môj koniec. Zavrel som oči a keď ich som ich otvoril, zistil som, že má svoju tvár len pár centimetrov od tej mojej. Okamžite som sa zapýril a on sa doširoka usmial. Ale to mi veľmi nepomohlo sa upokojiť. Práve naopak, mal som ešte väčší pocit, že horím.

Odklonil som hlavu a on hneď využil môj odkrytý krk a nahol sa k nemu. Okamžite ako som ucítil jeho horúci dych na mojom krku som stuhol a len zavrel oči. Nebránil som sa, aj tak by mi to bolo ničomu. „Mareo,“ zašepkal mi do ucha, znova a znova až som mal v myšlienkach len jeho hlas. A potom ma pustil. Prekvapene som zvesil ramená a pozeral sa na to ako si išiel sadnúť do rohu miestnosti. Zopäl si ruky na prsiach a nasadil si na tvár zanovitý výraz.

Pokročil som jeden krok k nemu, ale okamžite sa zamračil a precedil pomedzi zuby: „Mareo, nie!“

Čím som ho preboha nahneval. Nechápal som jeho správanie ale radšej som sa teda nepribližoval. Rozhliadol som sa po miestnosti, že kde by som si mohol sadnúť, ale okrem sena na zemi a diery v rohu nikde nič nebolo. Podišiel som teda zopár krokov vedľa a sadol som si na seno. Celú dobu ma Raidon pozoroval akoby čakal kedy urobím chybný krok.

„Tak ako?“ skusmo som sa ho spýtal. Bože ja som debil, veď mi nedokáže odpovedať.

Raidon však len nadvihol obočie a pokrútil hlavou. No jasné, teraz si aj on myslí, že som debil.

„Tak inak, chcem ťa naučiť rozprávať, takže dávaj pozor. Určite nám to zaberie veľa času, ale to ti myslím neprekáža, však?“ zoznámil som ho s dôvodom mojej prítomnosti. Usmial sa a ja som vedel, že mám odteraz jeho plnú pozornosť.

Zamyslel som sa s prstom na perách nad tým, aké slová ho mám najprv naučiť: „Myslím, že začnem s týmto...“ Rozhodol som sa a začal ho pomaly učiť základné slová pre tú najjednoduchšiu komunikáciu.

Prekvapivo bol dobrý učeň. Všetky slová si veľmi rýchlo zapamätal a postupne ich dokázal zmysluplne spájať do veľmi jednoduchých viet. Mal som z toho veľkú radosť a stále sa pri tom usmieval. Bol som ako malé dieťa, ktoré dostalo hračku, ktorú vždy chcelo, ale pritom o tom nevedelo. Nikdy som totižto netušil, že by ma niečo takéto mohlo baviť. Jediná vec pri ktorej som sa nenudil boli knihy, tých som prečítal kopu. A taktiež som z nich získal veľa informácií, ktoré teraz môžem podať ďalej.

Ani som si neuvedomil ako ten čas letí. Upozornil ma naň až môj žalúdok, ktorý sa hlasito ozval. Chytil som sa zaň a zahanbil. Toto nie je dobré. Musím byť hladný práve teraz? A čo on? Ak som hladný ja, on musí byť určite. Nevidel som, žeby tu mal nejaké jedlo.

Postavil som sa, aj tak už bol čas aby som išiel, keď mi Raidon povedal: „Počkaj, nie... čas...jedlo.“

Postavil sa a podišiel k jednému miestu na stene. Dotkol sa ho rukou a povedal mi: „Tu, jedlo.“

Takže odtiaľ dostáva jedlo. Tak som teda čakal. Tiež som bol zvedavý, čo také dostávajú jesť. A nemusel som ani čakať tak dlho. O malý moment sa v stene vytvoril otvor a Raidon tam strčil ruku. Keď ju vytiahol, držal v nej tácku s kuraťom a pitím. Položil ju predo mňa na zem: „Jedlo,“  a odišiel do rohu. Hoci musel byť hladný oveľa viac ako ja, dal ho najprv mne. Milé. Ale takto by to nešlo. Zobral som tácku zo zeme a prišiel som k nemu. Položil a sadol si oproti nemu. „Spolu,“ povedal som a rukou ukázal najprv na neho a potom na seba. Nakoniec som spojil svojej ruky dokopy a ešte raz zopakoval: „Spolu.“

Zobral celé kura do rúk a akoby nič ho roztrhol na poli. Jednu polovicu dal mne a do druhej sa pustil on sám. Odtrhol som z mojej polky nohu a začal jesť. Nebolo vôbec dobré. Upečené síce bolo, ale nemalo žiadnu chuť. Vôbec nebolo také, aké mávame na stole my. Ale pochybujem, že by im sem dávali také jedlo, keď ich považujú za zvieratá.

Zjedol som svoju nohu a mal som dosť. Zvyšok som dal jemu, aj tak by som to celé nezjedol. Vďačne to prijal a vo chvíľke to mal v sebe aj to. Odpil som si trocha vody aby som spláchol to mastné kura. On dopil ostatné a spolu s prázdnou táckou to odniesol k otvoru. Strčil to doň a hneď ako vytiahol ruku sa otvor zavrel.

Otočil sa ku mne a zdalo sa akoby nad niečím premýšľal. Bolo jasné, že mi chce niečo povedať, ale nevie aké slová z tých čo sa naučil použiť. Postavil som sa a podišiel k nemu. Pozorne ma sledoval a čakal čo urobím. Pomaly som k nemu natiahol ruku a chytil mu tú jeho do dlaní. „Ukáž,“ vyslovil som a zodvihol mu ruku pred oči. Pozdvihol obočie, vyzerá to, že pochopil čo tým myslím. No aj tak sa zdal byť voľajaký nesvoj.

Ale to som asi robiť nemal. Opäť sa mu do očí vrátil ten diví pohľad a aj keď som cúvol, chytil ma za ramená a prinútil ma ľahnúť si na seno. Kľakol si medzi moje nohy a naklonil sa nado mňa. Moje ruky mi priklincoval k zemi a zhlboka dýchal. Nič nerobil, len  ma pozoroval. Ale mne to stačilo na to aby sa mi zrýchlil tep a do hlavy sa mi vrátil sen, s ktorým sa každé ráno budím. 

Zobral mi jednu ruku a priložil si ju na rozkrok: „Hlad... tu, Mareo?“

Po tom čo som sa dotkol jeho vzrušeného penisu, ma napadli dve myšlienky. Prvá – ako mohol Boh niekoho tak veľmi obdarovať. A druhá – ako sa teraz z tohto dostanem. Tú prvú myšlienku som zahodil, ale tou druhou som sa zaoberal vážnejšie.

Pritlačil mi ruku silnejšie k jeho tvrdej pýche a ešte úpenlivejšie zopakoval: „Hlad... pomoc!“

Prišlo mi to celkom komické. Chlap, ktorý dokáže jedným úderom drviť lebky, je teraz v rozpakoch a nevie čo robiť.

Zasmial som sa tomu, ale to som robiť nemal. Zamračil sa pustil mi ruky a začal mi rozopínať košeľu. Odhalil mi hruď, vztýčil sa nado mňa a s divokým výrazom v očiach si ma prezeral. Pripadal som si ako pod röntgenom. Ako blúdil očami po mojom odhalenom tele, jeho výraz sa menil. Stával sa čoraz viac hladový. Teraz bol skutočne ako zviera, ktoré po ukojení jednej potreby prechádza k ďalšej. Hoci sa ma nedotkol, celé telo mi pod jeho pohľadom horelo. Jemne naklonil hlavu a zapozeral sa mi do rozkroku. Dotkol sa ho a povedal: „Mareo... hlad.“ V tom momente som vzdychol a on sa na mňa okamžite prekvapene pozrel. Bol som tak zaujatý jeho výrazom, že som si ani neuvedomil aký som sám vzrušený. Zahryzol som si do pery a ruku, ktorou som mu stále držal penis, som stisol. Privrel oči a silno vydýchol.

Zopár razy som mu po ňom prešiel, keď ich napokon otvoril. Zodvihol svoju ruku z môjho rozkroku a vydal sa na prieskum môjho nahého tela. Pozorne mi skúmal každučkú časť, niekoľkokrát mi dlaňami prešiel po bradavkách, ktoré sa mi od vzrušenia postavili. Hral sa s nimi a ja som už neskrývane vzdychal. Myseľ sa mi zatemňovala a mne začínalo byť jedno čo sa ďalej stane. Telo mi horelo vášňou a ja som chcel čoraz viac a viac. Chytil som mu hlavu za zátylok a pritiahol si jeho ústa k tým mojím až sa nám napokon spojili. Pozrel som mu do očí, chcel som vedieť čo cíti. Zbadal som jeho vzrušením rozšírené zorničky a otvoril som ústa. Vnikol mi do nich jazykom a začal plieniť.

Rukami zatiaľ vyslobodil oboch našich ´nadržencov´ a väčšmi sa na mňa natlačil. Inštinktívne hýbal svojou panvou naproti mojej. Voľnou rukou som chytil obe naše pýchy a začal ich trieť o seba.

Chvíľu sme tak zotrvali, než ma chytil pod zadok zodvihol ma do sedu. Kľačal a ja aby som nespadol, omotal som mu nohy okolo pásu a pokračoval v spracúvaní nášho vzrušenia. On mi zatiaľ vplietol voľnú ruku do vlasou až sa mi uvoľnila stuha a vlasy sa mi rozpustili. Druhou ma držal pod zadok aby som nespadol. Boli sme vzrušení a nechali sme sa ovládnuť našimi pudmi.

Netrvalo dlho a ucítil som ten známi tlak v podbrušiu, ktorý vždy signalizuje, že sa blížim k vrcholu. A nebol som sám. Ešte dva razy som potiahol a už som zachytával do ruky výsledok nášho orgazmu. Vyčerpaný som sa od neho odtrhol a padol na chrbát na seno. Raidon sa zvalil vedľa mňa a obaja sme vydychovali vzrušenie.