„Hmm,“ zamrmlal som z polospánku. To je tak príjemné... Niečo horúce mi jemne ako pierko prešlo po zavretých viečkach, po nose až k ústam. Pomaly mi to kontúrovalo vrchnú aj spodnú peru. Bolo to tak príjemné, že som mimovoľne pootvoril ústa a oblizol si ich.

Toto mi stačilo na to aby som sa prebral k plnému vedomiu. Otvoril som oči a zbadal Raidonovu tvár ako sa skláňa nad mojou. Ako náhle zbadal, že som hore, tak sa doširoka usmial, naklonil sa mi k ľavému uchu a mňa pošteklili na tvári jeho vlasy. „Mareo,“ zašepkal a po mne okamžite prešla vlna tepla. Odtiahol sa, ale stále som mal jeho tvár až priveľmi blízko. Stačilo troška zodvihnúť hlavu a mohli sme sa pobozkať.

„Mareo... ešte hlad?“ spýtal sa ma s pevným pohľadom. Prešiel mi svojou veľkou rukou po tvári až napokon zaboril svoje prsty do mojich vlasov, ktoré som mal rozprestreté okolo celej hlavy. Okamžite som sa zapýril a rukou ho odtlačil na stranu aby som sa mohol postaviť.

„N-nie, už-už s-stačí,“ koktal som zo seba, „už m-musím ísť.“

Snažil som sa vyhnúť jeho pohľadu a rýchlo som sa začal zaprávať. Celú dobu som cítil jeho pohľad na mne, ale neodvážil som sa na neho obzrieť. Myslel som, že sa ma pokúsi zastaviť ako pred tým, ale nie. Otvoril som dvere a tesne pred tým ako som ich za sebou zavrel, som sa neudržal a predsa sa na neho pozrel. Stále sedel v pozícii v akej bol, keď som ho odstrčil, ale hlavu mal otočenú preč od dverí s pohľadom upriameným do steny. Pery mal stisnuté a mračil sa. Zavrel som dvere a vydal sa na spiatočnú cestu.

A sakra, to si asi nabudúce odskáčem, keď za ním prídem. Asi si myslel, že tam s ním zostanem, alebo čo. No ja toto všetko nepodstupujem pre neho, ale pre mňa a moju sestru. To musím mať stále na pamäti. Nesmiem sa ním nechať stiahnuť. Toto bola veľká chyba. Musím medzi nami určiť jasné hranice, inak sme skončili.

Ani neviem ako sa mi to podarilo, ale cestou naspäť som sa len dvakrát stratil. No nakoniec sa mi cestu von nájsť podarilo. Určite už musí byť noc. Prešiel som cez posledné dvere a bezpečne ich za sebou zavrel. Všade bola tma a ticho. Mal som pravdu, už je noc. Dúfam, že sa po mne nikto nezháňal, lebo by sa mi ťažko vysvetľovalo, kde som celý deň bol.

Po špičkách som sa odkradol do svojej izby, vyzliekol sa a vliezol do postele. Osprchujem sa až ráno, nechcem tým teraz nikoho zobudiť. Pozrel som sa na hodiny na stole. Predsa len je už po polnoci.

Ráno som sa zobudil a tak ako každé ráno som si čiahol po penise, pripravený splniť si rannú záležitosť. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že sa tam dole nič nedeje. Keď sa tak nad tým zamyslím, v noci som nemal ani žiadne sny o Raidonovi. Žeby to všetko skončilo? Po tom včerajšku... Po pomyslení na včerajší zážitok ma polialo horko a dole som ucítil jemné šklbkanie. ...tak asi nie. Zavrel som oči a snažil sa upokojiť. Zhlboka som dýchal až sa mi to po pár minútach podarilo.

Odišiel som do sprchy, vyzliekol sa a oblečenie hodil na zem. Slúžka to odnesie. Vliezol som do sprchy a dotkol sa gombíka na stene. Okamžite sa zapla teplá para. Poumýval som sa, vypol paru a omotal si uterák okolo pasu, vyšiel som do izby a zo skrine si vytiahol čisté oblečenie. Nikdy som na sebe nemal dvakrát to isté. Tentoraz som si vybral modro-bieli habit. Učesal sa a modrou stuhou som si zviazal vlasy. Každý krát ako som po nich prešiel kefou, som si spomenul na jeho veľkú dlaň a prsty, ktoré mal vpletené v mojich vlasoch. No bude lepšie keď nebudem spomínať. Dokončil som úpravu môjho zovňajšku a vyšiel von z izby. Po točitých schodoch som si to zamieril priamo do jedálne.

„Dobré ráno,“ pozdravil som a zbystril zrak. Otec tam nebol. Vydýchol som si a sadol si za stôl.

„Kde je...“ začal som ale mama akoby mi čítala myšlienky a odpovedala mi ešte skôr ako som stihol dokončiť otázku.

„Otec odišiel na pár dní preč na obchodné stretnutie. Príde až v sobotu. Dúfam, že dnes už nemáš naplánované nič a budeš sa mi môcť venovať,“ povedala a potmehúdsky prižmúrila oči, lemované dlhými mihalnicami.

Zhlboka som sa nadýchol a čakal čo z nej zase vypadne za nápad.

„Som pozvaná na jednu schôdzku a chcem aby si tam išiel so mnou. Nemusíš sa ničoho báť, bude tam aj Marise a okrem toho nikto nebude vedieť, že si tam. Nikto ťa nespozná. A určite to bude pre teba prínosné. V budúcnosti... ale nič,“ povedala tajomne.

„Dobre, dajme tomu, že teda pôjdem aj keď netuším ako chceš zariadiť to, že ma nikto nespozná, keď tam budem s tebou. Ale fajn. Kedy tam pôjdeme a v čom je háčik?“ spýtal som sa jej celý napätý. Aj keď tá schôdzka vyzerá nevinne, pokiaľ sa v niečom angažuje moja mama, tak tam je vždy nejaký háčik.

„Výborne, som rada, že pôjdeš a nerobíš okolo toho drahoty. Ideme dnes a... no háčik. Hmm... akoby som ti to povedala čo najšetrnejšie... na to stretnutie môžu ísť iba ženy, takže...“ váhavo mi hovorila, ale ani nemusela pokračovať, tušil som kam tým mieri. Na to aby som tam s nimi mohol ísť, musím byť prezlečený za ženu.

„Na to ale mama rozhodne zabudni. Som muž, nebudem sa prezliekať za ženu a ešte pred cudzími ľuďmi,“ snažil som sa tomu vyhnúť. Nadýchol som sa na to aby som mohol pokračovať, ale keď som sa pozrel na mamu a zbadal jej šteňacie oči akými sa na mňa pozerala, rezignoval som.

„Fajn, asi mi nič iné nezostáva. Ako chceš ale zariadiť aby ma nikto nespoznal. Aj keď si dám ženské šaty, všetci kto ma poznajú budú vedieť, že som to ja,“ upozorňoval som ju a vzápätí dojedol posledné sústo.

„Ach, to nechaj na mňa,“ zaradovala sa a sprisahanecky žmurkla na Marise. Ak dnešok prežijem bez ujmi, tak urobím nabudúce to čo otec. Rezolútne jej nápad odmietnem a radšej sa niekde zdúchnem. Prechádzať čo chvíľa niečím podobne šialeným, niet divu, že som najradšej sám a chcem mať pokoj.

Začal som sa zdvíhať zo stoličky, že pôjdem preč, keď sa opäť ozvala mama: „Mareo, zostaň vo svojej izbe. O chvíľu tam prídem a zmeníme ťa, áno? Nie, že sa zasa zdúchneš ako včera.“

Prikývol som a celú cestu do svojej izby som sa desil toho, aké zmeny ma čakajú.

Netrvalo dlho a už mi klopali na dvere. „Ďalej,“ pustil som ich a mama spolu so slúžkami a Marise vošla dnu. Slúžky niesli kopu čudne vyzerajúcich vecí a ja som pri predstave toho čo ma čaká len nasucho preglgol.

Všetko to položili na stôl a mama sa ku mne otočila: „Budeš predstavovať Mariseinu opatrovateľku Fenellu. Ak by sa niekto pýtal, tak si len na záskok, pretože Alina je chorá. Ale určite sa nikto pýtať nebude.“ Pozrela sa pri tom na Alinu, súčasnú Mariseinu opatrovateľku a tá prikývla.

„Tak môžeme ísť na to? Si pripravený?“ spýtala sa s iskierkami v očiach. Bolo jasné, že sa na to veľmi teší.

Sadol som si na stoličku a zhlboka sa nadýchol. Začul som zvuk otvárajúcich sa dverí. To asi mama s Marise odišli preč. Už nech to je za mnou. Zavrel som oči a nechal ich pracovať. A oni pracovali. Na konci budem vyzerať ako bábika, presne ako oni. Prečesali mi vlasy a potom mi na hlavu nasadili voľajakú helmu. Bola ťažká a po zapnutí vydávala jemné vibrácie. Kým som to mal na hlave tak mi upravili obočie a namaľovali jemný make-up. Otvoril som oči a nechal si nasadiť kontaktné šošovky zelenej farby. Vydrž to. Už len chvíľu. Hovoril som si stále. Nakoniec mi dali dole tú helmu a zaplietli vlasy. Postavil som sa a zobral si do rúk oblečenie, ktoré pre mňa nachystali. Boli to zeleno-žlté šaty, aké nosia slúžky. Chceli po mne aby som si obliekol rovnako aj dámsku spodnú bielizeň, čo som ale kategoricky odmietol. No podprsenku som si dať musel, aby mi malo čo držať falošné prsia. Obliekol som si sukňu a top a obul topánky, našťastie bez opätka.

Ozvalo sa zaklopanie a vošla dnu mama s Marise. Obe zhíkli a zakryli si rukou ústa. Asi sa to nepodarilo. Ale to som mohol vedieť.

Postavil som sa pred zrkadlo aby som sa mohol dobre na seba pozrieť a hneď som zostal onemene stáť. Pred zrkadlom stál niekto úplne cudzí a nie ja. Už som nemal biele vlasy a modré oči, ale zelené oči a blond vlasy. Tá helma mi ich musela prefarbiť. Musím uznať, že skutočne vyzerám ako žena. Tie šaty mi pekne padnú a nezvýrazňujú mi priveľmi postavu, aby sa moje mužské krivky skryli. To by sa mohlo podariť. Takto ma snáď skutočne nikto nespozná. Inak sa prepadnem od hanby pod zem a už nikdy nevyleziem.

„Ty... ty vyzeráš tak úžasne, ak by som nevedela, že si to ty, tak ma skutočne oklameš. Výborne a teraz môžeme ísť, je najvyšší čas,“ tleskla rukami a slúžky vyšli aj s vecami z mojej izby. My sme odišli do voza, tentoraz iného a vydali sa na cestu. Počas nej mi mama všetko vysvetľovala. Čo mám a nemám robiť, ako sa správať a podobne. Až sme napokon prišli na miesto.

Matne si na toto miesto spomínam. Patrí to šľachte Barnosovcov, ktorí spadajú pod náš rod. Kedysi som tu ako dieťa bol s mamou, keď ešte len čakala Marise, vtedy som sa tu zoznámil s ich dcérou Leiko. Už vtedy bola veľmi arogantná, kto vie aká je teraz.

Uviedli nás na záhradu, do altánku. Snažil som sa splynúť ale očami som blúdil všade možne a mal sa na pozore. Mama aj so sestrou sa privítali s ostatnými. Bolo tam veľa dám zo šľachty, ktoré patria pod náš rod s ich dcérami. Prevažnú čas z nich som poznal z plesov a podobných akcií. Postavil som sa bokom ako všetko ostatné služobníctvo a snažil sa na seba neupozorňovať ako mi radila mama.

Začali sa rozprávať ale priveľmi som ich konverzácii nevenoval pozornosť, boli to babské reči a to ma nezaujíma, aj tak predpokladám, že len klebetia kto, s kým, kde a podobne. Bože začína ma z toho bolieť hlava. Nezdá sa mi, že by to pre mňa bolo nejako užitočné, že som tu. Skôr mi to príde, že si zo mňa chcela len vystreliť a zistiť na čo jej ešte v budúcnosti kývnem. Už toho mám dosť. Ale ako sa mám odtiaľto nepozorovane dostať?

Zamyslel som sa tak som si neskoro všimol osobu, ktorá sa k nám pridala.

„Prepáčte dámy, že meškám, ale mala som ešte nejaké povinnosti,“ povedala a prisadla si k nim. Bola to Leiko. Skoro mi oči vypadli ako veľmi sa od detstva zmenila. Už nie je bucľatá, ale vysoká a štíhla. Plavé vlasy má vypnuté do vysokého drdola a v tých bielych voľných šatoch vyzerá ako grécka bohyňa. Je skutočne krásna. Kto vie či sa zmenila aj vo vnútri. Zostal som ňou úplne očarený.

Počas celého večera som ju skoro nespustil z očí a počúval všetko čo hovorila, že som si ani neuvedomil ako čas letí. Spamätal som sa až po treťom oslovení od mojej mami, že odchádzame. Ospravedlnil som sa a počkal kým sa rozlúčia.

Nasadli sme do vozu a mama spustila: „Teda, Mareo to som ešte u teba nevidela aby si bol tak zaujatý jednou osobou, že si prestal dávať úplný pozor na všetko ostatné. Leiko vyrástla do krásy, však? Taktiež je veľmi vzdelaná a inteligentná. Ak si to teda zaregistroval a nepozeral sa len na jej zovňajšok. Myslím, že to pôjde,“ dokončila tajomne.

„Čo pôjde? Mama?“ spýtal som sa jej s obavami čo zase kuchtí v tej svojej hlave.

„To sa za čas dozvieš. Ako som povedala dnešok bol pre teba veľkým prínosom a onedlho uvidíš prečo, aj keď to teraz asi nechápeš. Ale ver, ešte sa mi poďakuješ,“ a tým skončila našu konverzáciu. Zostatok cesty už ubehol v tichosti, teda ak nerátam sestrine džavotanie.

Prišli sme domov večer a som túžil len po jedinom, zbaviť sa toho oblečenia, lebo už ma z neho bolí celé telo a ísť spať. Prišiel som hore a všetko zo seba posťahoval. Poumýval som sa a unavený ľahol do postele. Zatvárajúc oči som si ešte pomyslel. Zajtra celý deň prespím.