Sedel som vo voze a od nervozity ťukal nohou do zeme. Čo mám od Raidona čakať, ten pohľad sa mi nepáčil. Čo zamýšľa? Do riti! Tento zápas prišiel v najnevhodnejšiu dobu. Raidon sa mi uzavrel a mňa to žerie zvnútra, hoci by nemalo. Sakra, bolí ma žalúdok. Chytil som sa za brucho a zohol sa ku kolenám. Celú zostatú cestu som potom prečkal v predklone.

Asi po hodine sme konečne zastavili. Pozrel som sa z okna a zostal prekvapene pozerať. Stáli sme na ceste medzi polom a lesom, no okrem malej kaplnky nikde nič nebolo. 

„Sme tu správne?“ zavolal som na sluhu.

„Pravdaže, sir Mareo, aréna, v ktorej ste boli prvýkrát je ako jediná na povrchu, pretože je zaručené, že ju nikto neobjaví. Avšak u tejto sa to nemalo ako docieliť, tak je skrytá pod zemou a toto je vstup. Len čo vás odprevadím dole, vrátim sa a skryjem voz. Potom sa k vám pripojím,“ vysvetlil mi.

Vystúpil som a počkal kým sluha priviedol z prípojného vozu Raidona. Pozrel som sa na neho s nádejou, že na ňom zbadám nejakú zmenu, ale stále mal nahodený ten svoj čudný úsmev. Sluha otvoril dvere na kaplnke a vpustil ma dnu. Za mnou vošiel Raidon so sluhom. Poobzeral som sa dookola, ale nič extra som nevidel. Bola to rovnaká obyčajná kaplnka ako každá iná.

„Sir Mareo, prosím môžete sem priložiť Váš náramok?“ požiadal ma a ukázal na stenu za oltárom. Podišiel som tam a zbadal malú jamku v stene. Priložil som na ňu náramok a okamžite sa otvoril otvor v zemi v strede kaplnky, ktorý odhalil schody do podzemia.

Sluha sa uklonil a rukou mi naznačil aby som zišiel dolu schodmi. Opatrne som po nich zišiel a ocitol sa na chodbe, z ktorej viedli dvoje dvere. Raidon so sluhom prišli hneď po mne a sluha zaviedol Raidona do tých prvých. Mňa odprevadil do tých druhých. Bol to vstup na balkón z ktorého sa pozeralo na arénu. Nikto tam ešte nebol a tak som si mohol sadnúť na ktorúkoľvek stoličku. Sluha odišiel a ja som osamel. Obzeral som si túto miestnosť. Vyzerala úplne rovnako ako tá v ktorej som bol prvý krát s jedinou výnimkou, že táto aréna mala aj strop.

Po chvíli obzerania arény som sa začal nudiť. Sluha nikde a Maro ani Ken tu ešte neboli. Za čo som bol vďačný. Premýšľal som či mám zájsť za Raidonom, alebo počkať čo sa stane. Stále som sa držal za brucho. Bolo mi zle a taktiež som bol veľmi nervózny. Postavil som sa a držiac sa stále za brucho som sa začal prechádzať. Po chvíli šťukli dvere a ja som sa otočil: „No konečne! Kde toľko tr...číš...“

Zháčil som sa, pretože za usmievavým sluhom stál Maro a Ken, taktiež obaja s vyškerenými tvárami. Za nimi stáli ich sluhovia, ktorý boli naopak úplne bez výrazu.

„Prepáčte sir Mareo, ukrytie vozu mi zabralo viac času ako som myslel a na spiatočnej ceste som sa stretol so Sirom Brunom a Sirom Rossettim. Ešte raz sa ospravedlňujem za svoje meškanie,“ uklonil sa a ja som prešiel pohľadom na Mara a Kena. No tesne pred tým ako som odvrátil hlavu sa mi zazdalo, že sa sluha uškrnul. No nie som si tým istý.

„Prosím páni, usaďte sa a prajeme Vám príjemnú zábavu,“ povedali skoro naraz sluhovia.

A tak sme si len kývli hlavou na pozdrav a usadili sme sa. Vstúpili bojovníci a všetci sa pozreli sem. Jediný Raidon mal však na tvári úškrn.

Môj sluha sa k nám otočil a oznámil nám: „Vážený lordi, počas roku, kedy budú každý mesiac zápasy, býva pri každom boji iné pravidlo. Pri dnešnom boji platí pravidlo, že protivník nesmie byť zabitý ani zbití do bezvedomia. Na víťazstvo musí jeden druhého prinútiť sa vzdať. Bojovníci vedia o každom z pravidiel. Boli na tieto boje počas tohto roku pripravovaní. Ešte raz vám prajem príjemnú zábavu.“ Potom bojovníkom pokynul rukou, že sa boj môže začať.

Všetci traja sme sa naraz otočili k bojovníkom. Dvaja zaujali bojový postoj, no Raidon si namiesto toho sadol na zem a prekrížil si ruky na hrudi. Obaja na neho zostali prekvapene hľadieť, rovnako ako mi traja tu na balóne. Otvoril som ústa a chcel na neho zavolať, no na poslednú chvíľu som sa zháčil. Tesne som sa vyhol tomu, že som na neho zavolal menom. To by bol problém. Hoci, ten tu už je i keď iný.

„Hahahaha,“ rozosmial sa Maro, „Mareo, myslím, že si práve skončil. Tvoj bojovník ťa očividne prestal poslúchať, alebo ťa možno neposlúchal nikdy. Predsa len pri minulom zápase tam bol aj tvoj všemocný otecko. Vyzerá to tak, že nikdy nedosiahneš úrovne tvojho otca. Už minule si to ukázal, ale tentoraz si to potvrdil... si hanbou svojho rodu. Hahahaha.“

Ignoroval som ho, jeho podpichovanie a urážky počúvam zakaždým keď sa stretneme, takže dá sa povedať, že som voči nim imúnny. Ale čo mám urobiť s Raidonom?

Počul som ako mi Maro s Kenom hovoria, nech to zviera prinútim poslúchať a pri tom sa smiali. Ale ja to nechcem urobiť. Hoci by pre mňa nemal byť Raidon nič viac ako nástroj k dosiahnutiu svojho cieľa, pomaly ale isto si začínam pripúšťať, že to tak nie je a netuším čo s tým mám robiť, alebo ako sa mám správať. Načo potom bola tá hranica, ktorú som medzi nás na začiatku určil? Načo? Chcel som veci uľahčiť, ale naopak som ich skomplikoval.

Zavrel som oči a zhlboka sa nadýchol. Postavil som sa a ignorujúc ich prekvapené pohľady som vyšiel von a zamieril do arény za Raidonom.

Sluha za mnou okamžite vybehol a snažil sa ma zastaviť: „Sir Mareo, dúfam, že sa nechystáte ísť tam dole? Je to nebezpečné, zostaňte radšej tu a použite svoj nára...mok...“

Prudko som sa na neho otočil a umlčal ho jediným pohľadom. Otvoril som druhé dvere a vošiel dnu. Boli tam tri cely a v každých boli dvere do arény. Jednu celu som náramkom odomkol a  prešiel cez ňu do arény.

Marov a Kenov bojovník sa veľmi čudovali mojej prítomnosti a cúvli predo mnou, ale Raidon nepohol ani brvou aby dal najavo, že o mne vie. Prišiel som k nemu a postavil sa priamo pred neho, chrbtom k balkónu. Tichým, ale pevným hlasom som na neho prehovoril: „Raidon, prepáč.“ Prekvapene zodvihol hlavu a doširoka otvoril oči. Konečne! Konečne zase vidím jeho hlboké čierne oči, ktoré ma vždy ako čierna diera vťahujú do seba. Vydýchol som a usmial sa: „Poďme, zruším zá...“

Prestal som v polovici slova, pretože sa Raidon postavil a s úsmevom, ktorý mi tak dlho chýbal, pokrútil hlavou: „Mareo, hore a dívať na víťaz Raidon.“

Prikývol som a odišiel z arény naspäť hore na balkón.

„Ale, ale, Mareooo,“ zatiahol Maro, „predsa len sa ti podarilo skrotiť si domáce zvieratko? Konečne teda môže začať šou.“ Vravel to síce s úsmevom, ale z jeho hlasu a tónu som jasne vycítil hnev a sklamanie.

Odfrkol som mu a radšej zameral svoju pozornosť na Raidona. Ten je dôležitý. Nie tí dvaja idioti. Bojovníci opäť zaujali bojový postoj, pripravený čeliť Raidonovi. Človek by si pomyslel, že budú útočiť aj proti sebe a nie len proti Raidonovi, ale z divokej aury, ktorá z Raidona vyžarovala, sa nedivím tomu, že sa proti nemu spojili. Mám o neho obavy, neviem aký sú silný, ale verím mu. Raidon sa prikrčil a ruky roztiahol od tela aby mal väčší dosah na protivníka. V úsmeve vyceril zuby a vyštartoval po prvom z nich. Bol asi rovnako veľký ako Raidon a mohol byť aj dobrý bojovník, ale nebolo mu to nič platné. Raidon po ňom skočil a zvalil ho na zem. Nohy mu zovrel medzi svoje aby mu zabránil ho kopnúť, no viac nestihol, pretože ten druhý bojovník ho zozadu zovrel okolo krku a zabránil mu ďalej pokračovať.

Pozeral som na to úplne bez dychu a od nervozity, zvieral rukami bočnice na kresle. V momente ako ho chytil pod krk som hlasno zaškrípal zubami, až sa na mňa Maro s Kenom prekvapene no spokojne pozreli. Zagánil som na nich a opäť uprel zrak na Raidona, ktorý sa konečne dostal z kliešťov toho bojovníka tým, že mu podrazil nohu a tak ho prinútil spadnúť na chrbát aj spolu s Raidonom. Stisk povolil a Raidon bol voľný. V momente sa pretočil. schytil ho za rameno a trhol. Bolo počuť hlasné chrupnutie a bojovník zreval od bolesti. Chytil sa zaň a skrútil sa na zemi. Tým ho nachvíľu spacifikoval a mohol sa vrhnúť na ďalšieho, ktorý sa mu snažil dostať za chrbát.

So stále divokým úsmevom, pri ktorom bolo vidieť ako si to užíva sa otočil a vrazil mu odspodu päsťou do brady až mu vyrazil niekoľko zubov. Zasmial sa a chcel pokračovať v pustošení bojovníkova tela, no ten sa z úderu rýchlo otriasol a útok mu opätoval. Zasiahol ho päsťou do spánku a Raidon zaspätkoval.

V tej chvíli som myslel, že od strachu o Raidona zlomím bočnice na kresle ako som ich zvieral. Musel som mať na tvári zúfalí a vydesený výraz, pretože Maro sa na mne z chuti a hlasno smial.

„Drž hubu, konečne!“ zreval som po Marovi a on od prekvapenia stíchol. No okamžite sa spamätal a zagánil na mňa.

Potriasol hlavou aby opäť získal rovnováhu a prebodol bojovníka pohľadom. Ten sa na sekundu zarazil, ale potom sa opäť vrhol do boja. Zaútočil pravou rukou, no Raidon sa jej šikovne uhol, chytil ju a vykrútil mu ju za chrbát. Podkopol mu nohu a obaja spadli na zem. Raidon mu okamžite omotal nohy okolo pasu a zakvačil mu nohy, aby s nimi nemohol pohnúť. Stále držiac jeho vykrútenú ruku za chrbtom, mu začal čoraz viac ťahať dozadu. So zatajeným dychom sme čakali kedy príde to charakteristické puknutie. Zatínal zuby a snažil sa mu vykrútiť, ale Raidonovo zovretie bolo silné. Aby toho nebolo málo, Raidon potiahol jeho vykrútenú ruku k sebe a tým ho prinútil ohnúť chrbát dozadu. Vediac, že sa z tohto sám nedostane a vidiac toho druhého bojovníka stále na zemi a bez možnosti, že by mu mohol pomôcť sa dostať z Raidonovho zovretia, zodvihol voľnú ruku do vzduchu a tým ukázal, že hoci nerád a s vedomím, že sklame svojho pána, sa vzdal.

Raidon sa víťazoslávne postavil a hrdo vztýčil hlavu. Potom sa otočil k tomu zostávajúcemu aby to skončil aj s ním. Všetci traja naraz sme vydýchli a Maro začal čertiť. Jeho bojovník sa vzdal a on takú potupu nedokázal prijať. Vo vnútri som sa potešil a zasmial nad tým.

On ako keby to vycítil a pustil sa do mňa slovne: „Nemysli si, že si vyhral, ešte je vo hre Kenov bojovník a ten tomu tvojmu rozmláti telo na cimpr-campr,“ precedil pomedzi zuby.

„Inak, počul som, že si sa zasnúbil, to ti teda gratulujem,“ začal úplne od veci, mysliac si, že ma tým zasiahne, „žiaľ užiť si teplo ženského tela budeš môcť až za rok. Chudáčik malý, tak dlho budeš musieť čakať na to aby si sa stal mužom. Škoda. Ak by si mal viac rozumu, mužom by si bol už dávno, tak ako ja a Ken, však?“ sprisahanecky žmurkol na Kena a ten s úškrnom prikývol.

„Maro, nemám náladu na tie tvoje prihlúple žarty,“ privrel som oči, „neviem o čom to trepeš. Ty a muž? Dovoľ mi sa zasmiať, ha ha ha. Ty si poriadnu ženu ešte ani nevidel a nie si ani zasnúbený, tak mi tu prestať trepať hlúposti o tom, že si už muž, ktorý okúsil ženské telo. A okrem toho nie sme tu kvôli inej veci?“ doložil som aby som konečne zmenil tému. Otočil som sa od nich preč a snažil sa ďalej pozerať na boj.

Zašiel som asi preďaleko, pretože ma v tom momente zdrapil Ken za habit a vytiahol ma z kresla von. Prudko ma prirazil ku stene a druhou rukou ma stisol pod krkom. Raidon sa okamžite pozrel sem hore na to čo sa tu deje.

„Výborne Ken,“ potľapkal ho Maro po ramene a ďalej na mňa zazeral.

„Tak ja trepem hlúposti?“ precedil pomedzi zuby Maro a podišiel ku mne bližšie, „ty vôbec nič nevieš, však? Na to aby som mohol okúsiť ženské telo nemusím byť ženatý. Žien, ktoré žobrú o to aby boli moje, je kopa. Tak prečo by som mal čakať až do svadby, keď môžem mať, ktorú len chcem. Máš ty tu vôbec niečo, keď si tak trúfaš hovoriť?“ zavrčal mi do ucha, ruku pichol do rozkroku a silno stisol až som sykol od bolesti.

„Pusti ma, ty debil!“ kričal som po ňom, ale on sa smial ako bez zmyslov.

Môj sluha ich začal upokojovať, ale nezdalo sa mi, že by sa voľajako snažil a tí druhí sa len prekvapene pozerali, no neodvážili sa svojím pánom povedať ani slovo. Nemotorne som kopol nohou, no Maro svoj stisk nepovolil. Snažil som sa dostať zo zovretia, keď som ucítil ako ma Kenove ruky a Marova ruka púšťajú. Pozrel som sa na nich a zostal nemo hľadieť. Za nimi stál Raidon a držal im ruky. Mal na tvári zúrivý výraz a zatínal od zlosti zuby. Držal ich tak silno, že im začali modrieť ruky od toho ako sa im nedostávala krv do konca ruky. Maro kričal a Ken kopal, no proti Raidonovi nič nezmohli. Sluhovia sa k nim okamžite rozbehli no hoci do Raidona búšili päsťami a kričali na neho boli rovnako bezmocný ako ich páni.

Držal som sa za boľavý krk i rozkrok a predychával to. Keď sa troška upokojil, podišiel som k Raidonovi a položil mu dlaň na zápästie: „Pusti ich, nestoja za to,“ otočil som sa do arény a kývol tam hlavou, „doraz ho a poďme naspäť.“

Okamžite ich pustil a skočil naspäť do arény. Prišiel k bojovníkovi a dupol mu po tom zranenom ramene. Bojovník opäť zreval od bolesti a okamžite a bez ďalšieho predlžovania sa vzdal. Potom sa Raidon otočil hore a pozrel sa spokojne na mňa. Usmial som sa a bez zbytočného zdržovania vyšiel z miestnosti von. Mara a Kena som tam nechal s ich sluhami hrešiac a vyhrážajúc ako sa mi za to pomstia. Sluha vybehol za mnou a dohováral mi, že toto nám len tak neprejde. Kašlal som však na neho a vošiel rovno do druhých dverí za Raidonom. Pokynul mu rukou a vyšli sme všetci traja von. Sluha nás zaviedol k ukrytému vozu v lese a odviezol nás naspäť do nášho úkrytu.

Dorazili sme tam za úplnej tmy a sluha odviedol Raidona do jeho cely. Zatiaľ som zašiel do domčeku a vošiel do sprchy aby som zo seba zmyl dotyk Kenovej a Marovej ruky. Keď som vyšiel počul som, že sa sluha vrátil. Ľahol som si do postele a predstieral, že som zaspal, pretože ma prišiel skontrolovať. Ešte chvíľu som čakal aby som si bol istý, že už je vo svojej izbe a nepríde sem.

Potom som sa potichu vykradol z izby a zamieril si to rovno do druhého domčeka za Raidonom. Odomkol som a vošiel dnu. Ešte nespal, len ležal na zemi, celý pokrytý kvapkami vody. Obzrel som sa po cele a zbadal som na zemi vedro s vodou. Usmial som sa na neho a on sa postavil. Odomkol som mreže a vošiel dnu. Zavrel som ich za sebou a na moment zostal stáť chrbtom k Raidonovi. Zhlboka som dýchal a než som sa stihol k nemu otočiť, zovrel ma zozadu v náručí a vtisol mi do vlasov bozk.