Už je to niekoľko hodín čo sa terigáme vo voze na ceste domov. Je príšerná horúčava a vo voze s veľkými oknami je ako v skleníku. Ťažko sa mi dýcha a nie je to len následok tej horúčavy ale aj obáv z návratu domov.

Pozeral som sa z okna, držal sa za žalúdok, ktorý som mal od nervozity ako na vode a snažil sa nemyslieť na to čo bude nasledovať. Radšej som spomínal na krásne chvíle, ktoré sme s Raidonom strávili, keď som mal ešte pocit, že ma miluje. Na jeho dotyky, horúce ústa, ktoré šepkali moje meno. Jeho ruky, ktoré ma vedeli pevne zovrieť, no rovnako jemne mi výskali vo vlasoch. Bože, ako len chcem vrátiť čas.

Všímal som si ubiehajúcu krajinu až som po niekoľkých hodinách konečne zbadal vstupnú bránu na naše panstvo. K hlavnému domu je to ešte asi kilometer a pol, no už teraz som mal sucho v hrdle. Sme tu. Naspäť vo vezení.

Už z diaľky som videl pred domom stáť otca s matkou a Marise, ktorá o dušu mávala. Prešli sme tú krátku vzdialenosť a voz zastal. Naprázdno som preglgol, ešte som sa poriadne nadýchol a vystúpil som.

Než som vôbec stihol zareagovať, Marise sa mi hodila okolo krku a stískala ma čo jej sily stačili.

„Mareo, Mareo, ja som tak šťastná, že si už tu. Veľmi si mi chýbal, bez teba tu bola taká nuda. A vieš čo? Vieš čo? Neuhádneš čo sa mi všetko sta...“ okamžite sa do mňa pustila, no matka ju zarazila, ešte pred tým než sa úplne rozohnila a už by ju nebolo možné zastaviť.

„Pokoj Marise, už ti nikam neutečie, budete mať dosť času sa porozprávať, no dovoľ aj mne ho privítať,“ povedala ľúbezným hlasom moja matka. Marise ma pustila a ja som ju pohladil po jej dlhých, bielych, kučeravých vlasoch. Odtancovala preč a namiesto nej ma objala mama.

„Ahoj srdiečko, veľmi si nám tu chýbal. No ukáž sa mi?“ povedala a odstúpil o krok odo mňa a obzrela si ma od hlavy až k päte. Bolo to veľmi trápne, ale robila to často a rada. Akoby som bol nejaký obraz, ktorý musí ohodnotiť. „Teda Mareo, nepáči sa mi to. Si voľajaký bledý a určite si aj veľmi schudol. Že ty si dobre nejedol a ponocoval? Mareo, Mareo,“ krútila nesúhlasne hlavou, „to sa mi vôbec nepáči. Už ťa nikam nepustím. Vôbec ti ten rok osamote neprospel. Ale teraz to nechám tak. Porozprávame sa pri večery. Teraz si choď chvíľku oddýchnuť, iste si po tej dlhej ceste unavený.“ Usmiala sa na mňa a pohladila ma po tvári.

Pousmial som sa a s láskou sa na ňu pozrel. Potom mi však padol zrak na otca, stojaceho kúsok za mamou. Okamžite mi zamrzol úsmev na tvári, no snažil som sa to čo najrýchlejšie a najlepšie zamaskovať. Nechcel som mu dať ani najmenší dôvod aby ma z niečoho upodozrieval. Aj tak sa siahodlhému vypočúvaniu nevyhnem.

„Ahoj otec, som doma,“ povedal som mu čo najformálnejšie.

„Buď vítaný syn môj. Mal si dobrú cestu? Nič zvláštne sa ti nestalo?“ riekol a nadvihol pochybovačne obočím, keď som pokrútil hlavou. Niečo tuší, viem to. Ak to už aj nevie.

„Poď, ideme hore.“ Obaja sme sa vydali po schodoch hore. Boli sme takmer v polovici, keď mi položil ruku na rameno a silno stisol. „Po večeri, dôjdi do mojej kancelárie, porozprávame sa medzi štyrmi očami,“ šepol mi do ucha a následne sa na mňa pozrel pohľadom, ktorý hovoril za všetko.

Prešiel mi po chrbte mráz a na moment som zastal. Pokračoval som až vtedy, keď na mňa zavolala Marise, že mi to nejako trvá.

Obzrel som sa za seba, ale voz aj s prípojným vozíkom už boli preč. Sluha musel Raidona odviezť do jeho cely.

Po príchode dnu ma všetko služobníctvo úctivo privítalo a potom som konečne mohol ísť do svojej izby. Okamžite som sa zvalil na posteľ a chcel spať. Sotva som však zažmúril oči, prišla pre mňa slúžka, že je všetko prichystané a očakávajú ma v jedálni. A tak som musel spánok odložiť.

Išiel som dole a všetko si obzeral. Bol som preč len jeden rok, ale mal som pocit, že sa tu všetko zmenilo a ja sem už nezapadám. Prišiel som až do jedálne, kde už všetci sedeli pri stole. Skutočne sa čakalo len na mňa. Sadol som si ku stolu a položil si na nohy obrúsok. Večera mohla začať.

Ešte som ani poriadne nedržal lyžicu v ruke a už Marise spustila. Bola k nezadržaniu, ale nechal som ju. Počuť jej jemný hlások ako štebotá bolo pre mňa upokojujúce. Vypočul som si čo všetko robila, čo nové sa naučila, občas ju matka prerušila a objasnila mi jej nie vždy súvislé rozprávanie. Smiali sme sa, jedli a užívali si túto chvíľu stretnutia.

Stále som však kútikom oka pozoroval otca a čakal či aj on sa nejako nepridá do rozhovoru. Ten však mlčal a len sa usmieval.

„Mareo?“ ozvala sa matka a prerušila mi myšlienky. „O tri dni príde Leiko a o ďalšie štyri dni bude svadba. Skoro všetko je už pripravené, čakalo sa len na tvoj návrat.“

V tom momente mi skoro zabehlo. Svadba? Už? Úplne som na to zabudol.

„Mama, ale nie je to skoro? Veď sa prakticky skoro nepoznáme a bol som preč celý rok, takže sme sa odcudzili a...“ začal som sa opatrne vykrúcať. Svadba bolo to posledné na čo som teraz myslel.

„Skoro? Odcudzili? Veď ste si okamžite pri zásnubách padli do oka. A skoro to nie je. Ak by to bolo na mne, tak by svadba bola už zajtra, ale otec má s tebou pred tým ešte nejaké plány, takže to nie je možné. A na spoznanie budeš mať dosť času po svadbe,“ s tým zakončila svoj monológ a zamietla akúkoľvek možnosť jej protirečiť.

„Áno mama, ako si praješ,“ podvolil som sa nakoniec. Chuť na jedlo ma prešla a tak som sa ospravedlnil od stola. Marise chcela ísť ihneď za mnou ale tentoraz ju zarazil otec, ktorý rovnako ako ja vstal od stola, že odíde. Preglgol som. Je to tu.

„Mareo, nasleduj ma. Porozprávame sa,“ zavelil mi a hneď vyšiel z jedálne von. Nasledoval som ho hore po schodoch do jeho pracovne. Pustil ma dnu a zavrel za nami dvere.

„Sadni si, neuhryznem ťa. Tak buď pokojný,“ snažil sa ma upokojiť, ale neúspešne. Nebál som sa ho, to nie. Ale nebolo mi všetko jedno.

„Chcem ti povedať, že zajtra ráno odchádzame preč. Pôjdeme na miesto, kam chodia všetci synovia rodu Bianchi a ich zverenci po ukončení jedného roku, ktorý im bol udelený na výcvik. Som veľmi zvedavý aký pokrok a čo všetko sa ti ho podarilo naučiť. To z čoho sa bude skúška skladať, sa dozvieš až tam. Taktiež máš až do skúšky zakázaný prístup ku svojmu zverencovi. Vidím, že máš niečo na srdci, tak... prosím, hovor,“ vyzval ma mávnutím ruky.

„Čo sa stane ak tou skúškou neprejde?“ vyslovil som to nad čím som už nejakú dobu premýšľal a čo ma trápilo.

„Hmm, zaujímavá otázka. Chceš to skutočne vedieť?“ spýtal sa a ja som prikývol. „Čaká ho smrť a...“ urobil pauzu, „...teba vyhostenie z rodiny. Rod Bianchi nepotrebuje nikoho kto je neschopný vytrénovať jedno divoké zviera. Taký človek si nezaslúži nosiť meno Bianchi. No ak to zvládne, splním ti jedno želanie, nech bude hocijaké.“

Od zdesenia som takmer prestal dýchať. Smrť... smrť... Opakoval som si v duchu. Nemohol som tomu uveriť. To mi chce povedať, že ak Raidon neuspeje, tak ho zabije a mňa vyhostí? Nie... nie! To nesmie! Tomu neverím. Raidon to zvládne, určite. Presviedčal som sa sám seba, ale v duchu som mal veľký strach. V stave v akom Raidon je, sa bojím, že tá skúška bude pre neho priveľa. Nie. Musím mu veriť. Zatiaľ vždy zvíťazil, tak aj tentoraz sa mu to podarí. A ja mu dám potom slobodu. Tak ako som mu povedal i keď mi neveril a vysmial ma. A potom mu dám navždy zbohom. Hoci ho milujem a urobil by som pre neho čokoľvek, ak má pri mne trpieť, radšej budem trpieť ja z odlúčenia. Aspoň bude žiť ako slobodný človek. Tak aspoň...

„Zmenil si sa Mareo,“ ozval sa otec a prerušil mi niť myšlienok, „vidím na tebe, že si spoznal strasti života. Vidím ti v očiach, že ťa ten rok poznačil. Si tichý, ale tak inak tichý ako si býval. Akoby si stále nad niečím premýšľal a hĺbal. Som skutočne zvedavý ako to zajtra dopadne. No teraz už choď spať. Zajtra bude veľký deň.“

Má pravdu. Zmenil som sa. Raidon ma zmenil.

Zaželal som mu dobrú noc a odišiel som do svojej izby. Spať som však nešiel. Sadol som si za písací stôl a zobral do ruky brko. Namočil som ho do atramentu a začal písať list pre Raidona, v ktorom som mu vysvetlil krvavú a otrockú minulosť našich rodov. Taktiež som mu napísal svoje city, aby ich mal čierne na bielom a vysvetlenie prečo som mu to všetko doteraz tajil. Zajtra po skúške, mu ho dám. Dúfam, že keď si to prečíta, tak mi jedného dňa odpustí a nebude ma nenávidieť.

Poskladal som ho a zapečatil. Všetko som odložil a list schoval. Poumýval som sa a unavený si ľahol do postele. Zajtra sa všetko rozhodne.

 

 

Opäť som sedel vo voze, no tentoraz s otcom, ktorý fajčil fajku. Nenávidel som, keď pri mne fajčil. Vždy ma z toho dymu štípali oči a zle sa mi dýchalo. Jemu však bolo plne jedno, kde práve bol. Ak mal chuť fajčiť, tak fajčil. Nebral ohľad na nikoho. Matka mu to stále vyčíta, ale on je akoby hluchý.

„Mareo, neseď tak strnulo,“ ozval sa a vydýchol dym priamo na mňa až som sa rozkašľal. „Bábovka, správny chlap by mal fajčiť.“

„Správny chlap by sa mal snažiť byť zdravý pre svoju rodinu,“ zamrmlal som medzi kašľom, tak aby ma nepočul. Pravdepodobne to však počul, lebo sa uškrnul a opäť na mňa vyfúkol dym.

„Kedy tam budeme?“ spýtal som sa ho a pozeral sa z okna na meniacu sa krajinu. Bola čoraz viac zalesnená.

„Už to nie je ďaleko, ešte asi tak pol hodinu,“ odpovedal.

So skracujúcou sa vzdialenosťou som začínal byť čoraz viac nervózny a nesvoj. Ruky som mal položené na kolenách a nervózne som klepkal ukazovákom o nohu. „Akou skúškou si musel prejsť tvoj zverenec?“ spýtal som sa. Som zvedavý, čo mi povie. Vôbec netuším čo všetko som ho mal naučiť a či to čo som ho naučil mu nejako pomôže. Úplne som na túto skúšku zabudol a zameral sa len na môj cieľ – dostať seba a Marise z tohoto všetkého preč. No ako som Raidonovi prepadal čoraz viac, môj cieľ sa trocha zmenil.

„Hmm...“ zamyslel sa, „mám ti to vôbec povedať? Už tak na tebe vidím aký si nervózny. Pokoj. Ak si ho vycvičil správne, tak tou skúškou prejde bez problémov. Či to však zvládne bez nejakej ujmy na tele... kto vie? Môj prvý zverenec – jeho otec, to zvládol bravúrne hoci si odniesol nejaké tie jazvy. Ale to je jedno.“

Zasmial sa a pokračoval: „Doteraz mi robí česť, pretože ani raz ešte neprehral. A ako odmenou mu je, že splodil zo všetkých mojich zverencov najviac detí. A pre nás je to skvelá správa, pretože jeho divoká, bojovná krv koluje v jeho piatich synoch. Tvoj zverenec je prvý z jeho synov a podľa toho čo som už videl, je mu tiež najpodobnejší. Očakávam teda, že bude nasledovať svojho otca a bude tebe a rodu Bianchi robiť česť. Nie nadarmo je potomkom náčelníka tých divokých beštií. Bol to po krvi bažiaci, primitívni kmeň Moretti a ich život nemal žiadny zmysel, ale teraz, keď nám patria, robia presne to k čomu boli stvorený. To si zapamätaj synak: toto je ich životné poslanie.“

Čuš! Už viac nehovor! Fuj, je mi z tých tvojich rečí zle. Aké poslanie? Aj oni sú ľudia ako mi.

Bol som z neho znechutený a radšej som odvrátil hlavu preč, aby som sa nemusel pozerať na jeho zákerný úškrn. Až po chvíli mi docvakla jedna informácia. Raidon je potomkom náčelníka? Už sa tomu teda nečudujem. Vždy z neho vyžarovala taká zvláštna aura. Sklonil som hlavu. A keď dostane slobodu a nájde si ženu, jeho rod bude opäť rozkvitať a žiť slobodným životom, ktorý stratili. Zvraštil som obočie. Naraz na mňa doľahli všetky moje city k nemu a to čo sa chystám urobiť. Bolo mi z toho na nič, ale pred otcom som si nemohol dovoliť ukázať slabosť.  

Stratený vo svojich myšlienkach som prečkal celú tú cestu. Až sme konečne prišli na miesto. Vystúpili sme na okraji veľkého a tmavého lesa. Tu sa bude konať skúška? Spýtavo som sa pozrel na otca a on odpovedal na moju nevyslovenú otázku: „Áno, tu sa bude konať skúška. Všetko už je pripravené, sluhovia to tu boli dopredu nachystať. Teraz ti zaviažem oči a zavediem ťa na miesto, ktoré je hlboko v lese. Tam budeme čakať až sa k nám tvoj zverenec dostane. Teraz ti vysvetlím v čom bude tá skúška spočívať. Behom troch hodín, bude musieť tvoj zverenec prejsť lesom a nájsť ťa...“

To nevyzerá tak ťažko, ale pravdepodobne sa mýlim.

„...pri tom však bude musieť prejsť rôznymi skúškami, ktoré preveria jeho silu, oddanosť a vynaliezavosť. Keď týmto všetkým prejde a dostane sa až k nám, bude ho čakať posledný boj o teba. Ah, to som vlastne zabudol spomenúť. Ja aj sluha, ktorý za nami príde, len čo vypustí tvojho zverenca, budeme na tej planine síce s tebou, ale budeme bokom. Ty budeš akoby väzeň, obklopený našimi najlepšími bojovníkmi, ktorý tam už sú a budú ťa strážiť. On sa cez nich musí dostať a... akoby som to výstižne povedal. Aha, bude ťa musieť zachrániť. Potom skúška skončí. To čo sa bude diať v lese, nepotrebuješ vedieť, zbytočne by si sa tým zaťažoval a premýšľal nad tým. Dôležité je aby sa tam dostal, nezáleží už na tom či bude v jednom kuse, nie? Hahahaha,“ dokončil a začal sa z chuti smiať.

Najradšej by som mu jednu vrazil, ale teraz je dôležitejší Raidon a jeho skúška. Verím mu. Verím, ale je to tak ťažké, keď si predstavím čím všetkým bude musieť prejsť. Zavrel som oči a zhlboka dýchal. Snažil som sa upokojiť, ale veľmi sa mi to nedarilo. Od toho ako dopadne táto skúška závisí tak veľa.

Keď som otvoril oči, otec už držal v ruke čiernu masku na oči. Podal mi ju a ja som si ju nie veľmi rád nasadil. „Tak poďme,“ zavelil, chytil ma za ruku a vykročili sme do lesa.

Hoci sa ma otec snažil viesť opatrne, každú chvíľu som zakopol. Neviem presne ako dlho sme išli, no pripadalo mi to neskutočne dlho. Keďže som nič nevidel, zostril sa mi sluch. Počul som každý zvuk, ktorý sa v lese ozval. Lámanie vetvičiek, keď sme na ne stúpili, šumenie lístia, či spev vtákov. Nepočul som však ani náznak niečoho, čo by mi dokázalo napovedať čo sa tu bude odohrávať. Až sme konečne zastali a otec mi dovolil sňať masku.

Otvoril som oči a začal žmúriť. Po tak dlhom čase, čo som mal oslepené oči, mi toto svetlo, ktoré na túto voľnú niekoľko metrovú planinu dopadalo, mi veľmi dráždilo zrak. Až po chvíli si moje oči privykli na toľko aby som ich mohol mať normálne otvorené a všetko si to tu obzrieť. Bolo to voľné priestranstvo, z každej strany obklopené mohutnými stromami, ktoré akoby tvorili múr. Na jednej strane bola umiestnená stolička a stolček. V strede planiny, bola rovnako stolička, ale okolo nej stáli piati bojovníci.

Boli tmavšej pleti, vysoký, svalnatý s rovnako čiernymi vlasmi a očami aké mal Raidon. A predsa neboli ako on. I keď sa mu veľmi podobali nemali tú iskru akú má on ani z nich nevyžarovala taká majestátnosť a divokosť ako z neho. Raidon je výnimočný.

Otočili sa k nám a položili si päsť na srdce, to bol ich pozdrav.

„Tak môj milý Mareo, ja si pôjdem sadnúť tam,“ ukázal rukou ku stoličke a stolčeku s občerstvením, „a budem sa prizerať. Ty si choď sadnúť tam a čakaj. Sluha má prikázané vypustiť tvojho zverenca asi hodinu po tom čo sme odišli. Takže by sme tu nemali dlho čakať. Cesta sem nám trvala skoro dve hodiny, takže do dvoch hodín by tu mal byť. Ak bude šikovný, tak aj skôr.“

Odišiel ku stoličke a pohodlne sa na ňu usadil. Preložil si nohu cez nohu a zobral si do ruky strapec hrozna. Ja som odišiel čakať na svoje miesto. Keď som k nim prišiel, rozostúpili sa aby som mohol prejsť. Sadol som si a čakal.

Asi po hodine nudného ale napätého čakania sa konečne objavil sluha, ktorý bol celý rok so mnou a Raidonom. Díval som sa ako kráča k môjmu otcovi a keď k nemu prišiel niečo mu zašepkal do ucha. Netuším čo, ale podľa toho ako sa otec tvári, tak niečo dobré. Ale je to dobré aj pre mňa a Raidona? Kto vie.

„Mareo, vyzerá to pre teba dobre, sluha hovorí, že len čo ho pustil tak okamžite vyrazil do lesa ako šialený. Chvíľu ho sledoval a vraj prišiel k prvej prekážke a bez väčších problémov ju prekonal. Ak to tak pôjde ďalej, o chvíľu tu bude,“ informoval ma a potom sa opäť dal do reči so sluhom.

Otočil som sa naspäť a zahľadel sa smerom do lesa. Vyzerá to pre mňa dobre, ale je to naozaj tak? Mám z toho zlý pocit. Horlivo vyrazil do lesa ale ide si pre mňa? Alebo to využije k úteku. Už to raz urobil. Neurobí to zase?

Čas letel a ja som stále na striedačku tikal očami medzi lesom a tými piatimi bojovníkmi. Od nervozity som už nevedel ako usedieť a čo chvíľa som mal chuť sa postaviť a prejsť, ale nevedel som či smiem. A tak som radšej sedel a trpel pri čakaní na Raidonov príchod.

 

Pozrel som sa na hodinky, bolo takmer pol tretej. Čas ktorý mu bol daný sa pomaly chýli ku koncu. A on stále nešiel. Začínal som sa obávať, že skutočne utiekol. A nebol som jediný. Pozrel som sa na otca a ten sa už neusmieval. Mračil sa a zazeral smerom k lesu.

Kde je? Prečo utiekol? Musím mu dať ten list. Aspoň to. Oprel som sa lakťami o kolená a vložil si do rúk hlavu. Som to ja ale idiot. Prečo som sa tak bál a nešiel za ním ani raz za tých päť mesiacov. Nemal som premeškať ani jedinú sekundu, ktorá nám zostávala. Teraz je už neskoro. Ešte dve minúty a bude po všetkom.

Tik-tak, tik-tak, tik-tak....

A je koniec. Takže toto je tvoja odpoveď. Tisli sa mi do očí slzy a ja som si ich rýchlo rukávom utieral. Ešte sa tomu nesmiem poddať. Ešte nie.

Postavil som sa, chcel som otcovi čeliť priamo.

I on vstal, zobral niečo zo stola, ale nevidel som čo a prišiel až ku mne. Prepaľoval ma pohľadom. „Sadni si!“ prikázal mi.

Nechcel som si sadnúť, chcel som mu pozerať priamo do očí, nech už sa mi chystá povedať čokoľvek.

„Sadni si!“ zopakoval svoj rozkaz zvýšeným hlasom. Ja som si však stále nesadol. Prižmúril oči a zaškrípal zubami. „Ako chceš,“ sykol a prešiel za mňa. Sledoval som ho pohľadom, ale než som sa stihol otočiť, schmatol ma za vrkoč a nožom, ktorý sa mu zaleskol v ruke, mi ho odrezal.

Čo? Prečo?

Ako ma odstrčil, tak som takmer padol na zem. Prudko som sa k nemu otočil. Vlasy, ktoré už neboli zviazané, mi padli do tváre. „Prečo...“ hlesol som.

„Už si ich nezaslúžiš. Tieto vlasy zviazané stuhou do vrkoča, boli dôkazom, že patríš do rodu Bianchi avšak teraz ich už nepotrebuješ.“ Hodil ich po mne. „Už viac nie si môj syn. Ani člen rodu Bianchi. Si vyhostený s okamžitou platnosťou. Zmizni mi z očí a buď rád, že som tak zhovievavý. Môj otec by ťa po takomto neúspechu dal rovno zabiť,“ vravel mi znechuteným hlasom. „Keď si len predstavím, že ti v žilách koluje moja krv tak mi je z toho zle. Vypadni!“ zreval po mne až som nadskočil.

„Otec...“ oslovil som ho opatrne, on sa však prudko otočil a jednu mi strelil.

„Ak ma ešte raz tak oslovíš, tak odtiaľto neodídeš celý,“ sykol mi do tváre a otočil sa na odchod. Kývol na sluhu a bojovníkov. Okamžite sa všetci k nemu pripojili a spoločne sa chystali odísť. Už boli takmer pri okraji, keď sa za mnou ozval zvuk lámajúcich sa vetvičiek. Niekto prichádzal. Vedel som kto, ešte pred tým ako som ho zbadal.

„Raidon,“ vydýchol som. Je tu. Prišiel pre mňa. Je tu. Vyškrabal som sa na nohy a vykročil k nemu. Bol nezranený, len trocha doškrabaný a zrýchlene dýchal. Vydýchol som úľavou, že mu nič nie. Jeho pohľad ma však na moment zastavil.

„Počul som správne? Oslovil si to zviera menom?“ ozvalo sa od okraja čistinky. Otec sa pomalým krokom blížil k nám. „Čo to má znamenať?“

Postavil som sa priamo oproti nemu a hrdo vypol hruď. „On nie je žiadne zviera. Je to človek ako ja alebo ty. Nemáš žiadne právo ho urážať,“ oponoval som mu až nadvihol obočie. „A okrem toho, vyhodil si ma, už nemáš právo sa do mňa alebo neho starať.“

„Máš pravdu,“ výhražne začal, „s tebou nemám už nič spoločné, ale to zviera je stále môj majetok a ja mám právo s ním naložiť ako chcem. A presne to aj urobím.“ Prudko ma odstrčil na bok až som spadol na zem. Prišiel asi na dva metre k Raidonovi a prešiel prstom po náramku. Okamžite sa Raidon zviezol od bolesti k zemi a chcel si strhnúť náramok. V momente som bol na nohách a vrazil som do otca až sa zatackal a takmer spadol. „Prestaň!“ zreval som po ňom.

Než sa ktokoľvek stihol spamätať, priložil som náramok k Raidonovmu obojku a ten sa s cvaknutím odomkol. Hneď som mu ho strhol a hodil po otcovi. „On nie je žiadne zviera ani tvoj majetok!“ precedil som pomedzi zuby.

„Tak ty mi budeš oponovať? Ty nevďačník? Chyťte ho!“ prikázal svojim bojovníkom. Tí sa po mne okamžite rozbehli, keď v tom sa spoza mňa ozval mohutným hlasom Raidon: „Dosť! Boj nie je nutný. Prišiel som sem pre dve veci a potom pôjdem.“

Zbožne som sa na neho usmial. Prišiel si pre mňa a slobodu. On mi odpustil moje správanie. Raidon, milujem ťa. Prepáč mi to.

„Prišiel som pre nich a svoju slobodu,“ povedal a mne v tom momente akoby vrazil nôž do srdca. Čo? Pre nich? Nie pre mňa?

„Raidon, čo to vravíš? Ako pre nich?“ neveril som vlastným ušiam. „A ja?“

„Ty nič. Snáď si si nemyslel, že som si prišiel pre teba,“ odvetil mi.

„Ale, ale...“

„Ale čo? Mal si vedieť, že medzi nami nič nie je. Ani nemohlo, po tom čo si mi tajil a urobil. Mal si to tušiť už vtedy keď som ťa znásilnil. Ja hlupák som ti veril, že si iný ako ten tyran a otrokár za tebou, ale mýlil som sa. Až mi potom niekto otvoril oči. No nemohol som tomu uveriť. Nechcel som. Preto som sa aj s tebou vrátil, keď som prvý krát utiekol. Veril som, že to je lož. Ale nebola. A tak som čakal na príležitosť opäť utiecť. Čakal som na dnešok,“ priznal sa mi.

„Takže to všetko medzi nami bola lož? Len pretvárka? Prečo si potom so mnou spal aj potom čo si už všetko vedel?“ chrapľavo som po ňom zreval. Bolo mi do plaču a srdce ma bolelo.

„Hmm... akoby som to správne vystihol. Bol si len niekto, kto mi pomohol sexuálne si uľaviť. Nič viac. A že si po tom poslednom raze už neprišiel? Nevadí, aspoň som sa už nemusel pretvarovať,“ dokončil.

„Prečo mi tak klameš? Nevidíš, že mi to ubližuje?“ spýtal som sa ho tichým hlasom.

„Viem, ale nič iné si ani nezaslúžiš. Nemáš právo mi niečo vyčítať, ty nie. Mysleli ste si, že sa to nikdy nedozviem?“ opäť sa rozhovoril, ale tentoraz jeho slová smerovali aj k otcovi, ktorý stál nemo kúsok od nás. „Mysleli ste si, že sa nikdy nedozviem, ako ste môj ľud zotročili a nechávate nás bojovať len pre svoje pobavenie? A ty,“ otočil sa naspäť ku mne, „prečo si ma vlastne naučil rozprávať a iné veci, ale toto si mi zatajil. Tiež si chcel len hračku? Len trocha lepšiu ako sú oni?“ ukázal na piatich bojovníkom, ktorý na nás prekvapene pozerali.

Krútil som nesúhlasne hlavou, no potom som sa zarazil. Nie, má pravdu, nie síce úplnú ale predsa len má pravdu. Učil som ho všetko, len preto aby som ho využil ako prostriedok k dosiahnutiu cieľu. Ale to sa zmenilo. Zamiloval som sa do neho.

Sklonil som hlavu. Tak veľmi ma to bolelo. Cítil som ako sa vnútorne rozpadám na malé kúsky. Ako sa rúcam priamo do priepasti beznádeje a zúfalstva.

Raidon ku mne podišiel a chytil ma za ruku. Zodvihol som nádejne oči k nemu, ale on mi len stiahol náramok z ruky. Ruka mi spadla naspäť, ale pohľad som neodvrátil. Stále som tomu nemohol uveriť.

A potom sa ozval otec: „Klesol si ešte oveľa hlbšie ako som si myslel. Mal som ťa len za neschopného človeka, ktorý nedokáže vytrénovať ani obyčajné divoké zviera, ale že s ním budeš mať aj sex, to som si nemyslel. A to ťa doma čakal snúbenica a...“

Tresk! Ležal som na zemi a z úst mi tiekla krv. Hlava sa mi zatočila a chvíľku mi trvalo, než som sa spamätal. Odkašľal som si a vypľul krv na trávu. Prekvapene som sa pozrel na Raidona, ktorý od hnevu úplne horel a jeho ruku, ktorá ma práve udrela.

„Takže ďalšia vec, ktorú si mi tajil. Je mi z teba zle. Ale som rád, že už všetko viem. Po dnešku už ťa nikdy neuvidím. Poď so mnou,“ otočil sa a prehovoril na svojich súkmeňovcov.

„Nikdy!“ zreval otec. „Chyťte ho a živého. Vychutnám si jeho smrť až doma.“

Oni však nevedeli čo robiť. Boli úplne zmetený z celej tejto situácie. Nakoniec sa však rozbehli po Raidonovi. Pozbieral som posledné zvyšky sily a postavil som sa im do cesty, s rukami natiahnutými proti nim. „DOSŤ!“ vykríkol som. No bolo to akoby proti nim stála len slamená stena. Odhodili ma na bok a ja som opäť tvrdo dopadol na zem až som si vrazil dych.

Kým som sa dokázal nadýchnuť, už dvaja ležali s krvavou tvárou na zemi a tretieho držal pod krkom prirazeného ku stromu. Ďalší potom čo videli, s útokom váhali.

„Prestaňte a pridajte sa ku mne. Budete slobodný. Už žiadny páni. Žiadne nezmyselné boje a zomieranie pre ich radosť a pobavenie. Poďte so mnou,“ lákal ich. Otočil sa naspäť k tomu mužovi, čo ho držal pod krkom a priložil k jeho obojku náramok. Ozval sa rovnaký zvuk ako pri jeho otváraní a len čo sa otvoril strhol mu ho a hodil na zem. „Si voľný,“ zopakoval a pustil ho.

Potom prešiel k tým dvom čo boli na zemi a urobil to isté. Po tomto už boj skončil. Aj tí poslední dvaja bojovníci, prišli k nemu a nechali si zložiť obojok z krku.

Pomohli tým dvom na zemi aby sa postavili a všetci piati sa postavili pred Raidona. Buchli si päsťou do hrude na znak toho, že ho prijímajú za svojho vodcu. Potom sa všetci šiesti otočili k môjmu otcovi, ktorý sa aj so sluhom rozutekali preč s krikom, že im to nedarujú.

Bez toho aby sa na mňa pozreli sa otočili a vykročili preč do lesa. Len Raidon sa ešte na malý moment zastavil a obzrel za mnou.

„Zbohom, už nie si môj pán,“ posledný krát na mňa prehovoril a nasledoval ich do lesa.

A ja som tam zostal na zemi sám ako klbko nešťastia.