„Hmm... ahoj?“ pozdravil som ho a vzápätí som sa cítil strašne hlúpo. Prečo ho po riti zdravím, aj tak mi nerozumie. Bože...

Ešte raz som zodvihol hlavu aby som zistil či ma stále tak sleduje. Mal som pravdu. Pozoroval ma ako dravec, ktorý sleduje svoju korisť. Musel som sa okamžite otočiť, lebo som ten pohľad neuniesol. Sakra, čo so mnou robí len jeden pohľad. Ako a čo ho mám vlastne učiť, keď sa na neho nedokážem ani normálne pozrieť.

Tleskol som rukami a uškrnul sa. No najlepšie asi bude, keď poviem otcovi, že to robiť nechcem. Aj tak nemám na to aby som niekoho niečo učil. Chcem mať svoj pokoj a nechcem sa otravovať s niečím takýmto. Áno, presne toto mu poviem. Uisťoval som sám seba.

Začal som na stene hľadať miesto, pomocou ktorého otec otvoril dvere vzadu za mrežami. Keďže som sa pred tým nepozeral, teraz mi nezostáva nič iné, len hľadať. Musím ho predsa poslať naspäť.

No, tak očami ho asi nenájdem, skúsim to teda rukami. Podišiel som ku stene a prechádzal po nej dlaňami, aby som našiel akúkoľvek nezrovnalosť na povrchu steny, ktorá by mi naznačila kde je to správne miesto. Tieto skryté spínače ma akurát vytáčajú. Nemôžu byť jasne viditeľné a hovoriť: ´Aha, tu som, stisni ma.´ Ale to nie.

Poctivo som hľadal, neotáčajúc sa na neho, no aj napriek tomu som na sebe stále cítil jeho pohľad, z ktorého som mal po tele zimomriavky.

Nepozeraj sa na neho, neotáčaj sa, veď jeho to po chvíli omrzí. Stále som si to opakoval aby som upokojil svoje splašené srdce, ktoré si asi myslelo, že som na nejakých závodoch. Ale... veľmi to nepomáhalo. Vedel som, že musím čo najskôr vypadnúť, ale ten spínač som stále nemohol nájsť.

Začínam si už pripadať hlúpo, keď tu tak šmátram po stene a nič sa nedeje. To snáď ani nie je možné. Sakra, kde to je? Už to trvá nejakú chvíľu, nechcem tu pre neho robiť zo seba šaška, len preto, že neviem nájsť jeden protivný spínač.

Prešiel som dlaňou kúsok vedľa, keď som konečne počul zvuk otvárajúcich sa dverí. No konečne. Otočil som sa naspäť naňho a hoci som mu bol otočený tvárou, zrak mi lietal na všetky strany, len nie na neho. Kývol som rukou smerom ku dverám aby pochopil, že má odísť, ale on len stál a prepaľoval ma pohľadom.

„Zmizni!“ zreval som po chvíli, keď sa stále nemal k odchodu.

Začínal som byť celkom vytočený a konečne som sa mu opäť pozrel priamo do očí. Stisol som päsť a premýšľal ako ho prinútim odísť, keď som si odrazu spomenul na náramok, ktorý mi dal pred chvíľou otec. Zodvihol som ruku na ktorej bol a natiahnutú som mu ju strčil pred oči, hoci v dostatočnej vzdialenosti od mreží. Okamžite prižmúril oči a pomaly sa otočil k odchodu. Nemal som však pocit, že odchádza kvôli tomu, žeby som ho mohol použiť, ale preto, že ho táto situácia jednoducho otravovala.

Zašiel a dvere sa za ním okamžite zavreli. Nebolo po nich ani stopy. Konečne bol preč a ja som si mohol nahlas vydýchnuť. Otočil som sa na odchod, keď mi po pár krokoch zlyhali nohy a ja som klesol k zemi.

Čo to? To snáď... ale... to sa mi ešte nikdy nestalo. Musím preč, okamžite. Ešte, že ma nevidel otec. Myslel by si, že som slaboch.

Oprel som sa rukami o dvere a hoci sa mi nohy ešte trocha triasli, podarilo sa mi nejako postaviť. Chvíľu som len stál, pridržiaval sa dverí a očami po nich bezcieľne blúdil. V tom som si však niečo uvedomil. Ako sa do riti odtiaľto dostanem bez prsteňa, ktorý mi otvorí dvere.

„Sakra, toto je snáď zlý sen. Veď počkaj, keď sa odtiaľto dostanem. Ty si nechcel aby sa o tom dozvedela mama, však? Tak dobre, to bude moja prvá zastávka po tom čo sa odtiaľto nejakým zázrakom dostanem. Všetko jej poviem a ona ti toto všetko zatrhne. Uvidíme potom či budem musieť niekoho učiť nejaké nezmysli. Ja chcem mať konečne pokoj. Celých osemnásť rokov som musel znášať vaše výstrelky, chovať sa ako vaša cvičená opica na ktorej sa každý zabával, ale už mám toho dosť. Dajte mi všetci pokoj,“ zreval som ku koncu a hrozil päsťou do vzduchu.

Vrátil som sa naspäť ku stoličku a sadol si. Obzeral som si bezcieľne celú miestnosť. No to ma asi po štvrť hodine prestalo baviť a tak som len zvesil hlavu do dlaní, zavrel oči a stratil sa.

Prebral som sa na bolesť ramena a chladu. Sakra, čo je? Kde som? Chvíľu som bol zmätený, než som sa zorientoval a zistil, prečo mi je zima a bolí ma pravé rameno. No jasné, zaspal som a v spánku sebou treskol o studenú zem. Skvelé. Pomyslel som si sarkasticky a zberal sa zo zeme. Oprášil som si svoj tmavo modrý habit a obzrel sa na dvere. Stále zavreté. Vzdychol som si a kým som si šúchal rameno, sadol som si naspäť na stoličku.

Nemal som predstavu o čase, nerád totiž nosím hodinky, nechcem sa nikam ponáhľať a ak by som stále vedel koľko je hodín, neustále by som mal pocit, že idem niekam neskoro, alebo niečo nestíham. A to je otrava.

Nesedel som však ani 5 minút, keď sa konečne otvorili dvere a vošiel otec. Hneď som sa postavil a chcel na neho spustiť svoju nachystanú reč, keď som s otvorenými ústami zostal zarazene stáť v otcovom náručí.

„Otec...? Čo robíš...?“ zarazene som sa ho pýtal a jemne ho plácal po chrbte aby ma pustil.

„Čuš, vieš ako som sa bál? Bol som preč a keď som sa vrátil, tak som zistil, že si sa ešte v dome neobjavil. Hneď som si pomyslel, že ti to zviera muselo niečo urobiť. Nemal som ťa tu nechať prvýkrát samého. Prepáč mi to. Prepáč, Mareo,“ ospravedlňoval sa mi otec.

„Ok,“ odťahoval som sa od neho, „hlavne sa upokoj. Nič sa mi nestalo. Ja by som bol už dávno naspäť, keby si mi povedal nejaký spôsob ako sa odtiaľto dostať. Veď si si do čerta zobral so sebou ten prsteň, ktorým si otvoril dvere,“ kričal som, „tak ako som sa mal odtiaľto podľa teba dostať? Ha? Povieš mi to? Lebo ja to netuším.“

„Ale veď dvere idú odtiaľto otvoriť aj bez prsteňa, inak by som ťa tu samého nenechával,“ povedal akoby sa nechumelilo.

„Ha? A ako teda?“ nechápavo som sa na neho pozeral.

„Tým náramkom, ktorý som ti nechal, použi ho rovnako ako by si použil tento prsteň a dvere sa otvoria. Lebo tento prsteň dostaneš až vtedy, keď ja odídem do dôchodku a ty prevezmeš rod. Myslíš, že by som ťa tu nechal bez možnosti odísť?“ čudoval sa mojej otázke.

Nechápavo a s otvorenými ústami som na neho pozeral, než som sa spamätal a odsekol mu: „A to si mi aspoň nemohol povedať?“

„No, asi som ťa troška precenil. Netušil som, že nič neskúsiš a len tu budeš čakať na záchranu,“ hovoril mi sklamane a založil si pri tom ruky v bok, „ale nechajme to teraz tak a poďme. Je už neskoro a tvoja matka sa na teba pýtala. Prešvihol si večeru, tak ti ju nechám priniesť do izby. A teraz poďme.“

Celú cestu odtiaľ si otec niečo hundral popod nos a krútil hlavou. Neviem čo sa mu nepáči. Ja som sa o toto neprosil. Neviem čo čakal. Zázrak? Asi stále dúfal, že zo mňa vychová poslušného synáčika, ktorý ho bude na slovo počúvať, všetko bude vedieť a keď príde čas, všetko po ňom zdedí a bude pokračovať v rodinnej tradícii. Seriem mu na to. Ako náhle to pôjde, tak odtiaľto padám.

Vyšli sme poslednými dverami a chystal som sa ísť po točitých schodoch hore, ale uprostred nich stála drobná postava mojej desať ročnej sestry Marise. Oblečená len bielej nočnej košeli, s rozpustenými dlhými, bielymi vlasmi, držiac svojho obľúbeného macka a pretierajúc si ospalé oči vyzerala ako anjel. Hneď som sa musel usmiať, ona je moje jediné potešenie v tomto dome.

„Marise, čo tu robíš?“ ozval sa otec.

„Išla som za Mareom do izby, ale nebol tam,“ hovorila a pri tom zívala, „tak som ho išla hľadať.“

„Dobre, ale nech si hneď v posteli,“ s tým sa otočil a odišiel preč.

„Zase si mala zlé sny?“ podišiel som k nej a pohladil som ju po vláskoch. „Poď, pôjdem s tebou a počkám čo zaspíš,“ povedal som a ona sa hneď usmievala od ucha k uchu.

Išli sme hore schodmi a sestra zatiaľ štebotala o tom, čo dnes robila. Usmieval som sa ale počúval som len na jedno ucho. Nie, nemôžem ešte odísť. Nie, kým Marise nedospeje. Nemôžem ju tu nechať. Lebo ak by som odišiel, kto vie či by otec potom nechcel po nej aby sa zapojila do toho jeho nezmyslu. Jej milá a dobrosrdečná povaha by to nezvládla. Nie, musím ju chrániť. Ale aj tak nechcem byť toho súčasťou. Musím si s otcom pohovoriť a to ešte dnes.

 Otvoril som dvere do sestrinej izby a ona v cupitala dnu. Vliezla si do postele a ja som ju zakryl. Sadol som si k nej a čakal kým zaspí.

Netrvalo dlho a už som počul ako spokojne odfukuje s úsmevom na perách. Opatrne som odišiel a zamieril do svojej izby. Ako otec povedal, čakala ma tam večera. Okamžite sa mi ozval žalúdok, ktorý už od hladu vyhrával jedna radosť. Zjedol som ju celú do posledného kúska a zamieril za otcom do pracovne. Predpokladal som, že bude tam.

Prešiel som potichu dvomi chodbami až som dorazil pred pracovňu. Jemne zaklopal a keď sa ozvalo: „Ďalej!“ vošiel som dnu. Bola to miestnosť plná políc s knihami a uprostred trónil veľký vyrezávaný drevený stôl a stolička na ktorej práve sedel otec a čítal nejaké dokumenty.

„Čo chceš, Mareo? Nemal si už náhodou spať aj ty?“ spýtal sa, ale oči od papierov nezodvihol.

„Chcem s tebou hovoriť,“ vysvetlil som mu svoju prítomnosť v jeho pracovni. Čakal som na jeho reakciu, ale on si ďalej čítal v papieroch a usmieval sa pri tom. Chytila ma zlosť: „Môžeš to prosím ťa odložiť a venovať mi pozornosť?“

„Pokoj, pokoj, ja ťa dokážem vnímať aj keď si čítam. Tak hovor, čo máš na srdci?“ spýtal sa a konečne odložil papiere na kraj stola.

„Chcem s tebou ešte raz prebrať tú vec... no, však vieš čo,“ začal som a on kývol hlavou na súhlas, že vie.

„Nechcem to robiť,“ rezolútne som povedal a čakal na jeho reakciu. On sa ale len pohodlne oprel na stoličke, preložil si nohu a zopäl si ruky na hrudi. Jednou rukou sa chytil za bradu a usmieval sa popod svoje fúzy.

„Ale čo? Tak ty to robiť nechceš? To je mi novina. Vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam tak ani nie je. Od kedy si sa narodil, nechceš robiť skoro nič. Na ničom okrem tvojej sestry ti nezáleží a nič ťa nebaví, takže ma ani neprekvapuje od teba počuť, že to nechceš robiť. Máš ale smolu. Toto je jediná vec o ktorej nemienim diskutovať alebo ti ustúpiť v tom zaťatosti. Myslím že potrebuješ motiváciu. Budúcu sobotu ťa niekam zoberiem. Dovtedy si premysli tvoj ďalší postoj k tejto veci a tam mi povieš svoje rozhodnutie. Ak nie, tak potom táto rodina už viac tvojou rodinou nebude. Nechcem syna, ktorý odmieta pokračovať v tradícii. Bude to musieť prevziať Marise a ty dobre vieš aká je. To nie je nič pre ňu,“ vyhrožoval mi úplne pokojným hlasom.

Vo mne to úplne vrelo, ale nemalo zmysel niečo ďalšie hovoriť. Otočil som sa na päte a pri odchode pekne hlasno treskol dverami. Aby otec vedel ako som nasraný. Ale s poza dverí sa ozýval akurát smiech.

Dupajúc som odišiel do svojej izby a zatresol za sebou aj tie dvere. Je mi to jedno, nech sa pokojne pobudí celý dom. Seriem na to.

Umyl som sa, prezliekol a ľahol si spať. Myšlienky sa mi v hlave divoko točili a ja som upadol do nepokojného spánku.