„Už som ti to povedal niekoľko krát,“ vravel som a otočil sa s rozhodným výrazom na tvári na neho, „pôjdem tam sám a hotovo!“

„A ja ti asi po stý raz hovorím, že tam pôjdem s tebou,“ protirečil mi Raidon.

„Toto nikam nevedie,“ rozhodil som rukami, „prečo si tak zaťatý a nepustíš ma. Čo by sa mi tam tak asi mohlo stať? Veď ma nikto nespozná a je to len obyčajná dedina s obyčajnými ľuďmi.“

„Dedina možno obyčajná je a aj jej ľudia ale ty obyčajný rozhodne nie si. Hoci ťa tvoj otec vyhlásil za mŕtveho a vzdal sa ťa, stále a to nemôže nikto poprieť si dedič rodu Bianchi. Je to len pár hodín cesty od vášho sídla a preto je veľká pravdepodobnosť, že ťa niekto môže spoznať. Preto tam pôjdem s tebou,“ vysvetľoval mi už po niekoľký raz.

Mal to však márne, som zaťatý rovnako ako on, ak nie viac. Nemôžem pripustiť aby tam išiel. Je nápadný a ľudia si ho ľahko všimnú. Nebude jednoduché tam získať nejaké informácie a moje maskovanie v minulej dedine bolo úspešné, tak prečo by to teraz malo byť iné?

Zavrel som oči a zhlboka sa nadýchol a vydýchol. Odišiel som o kus ďalej a tam si sadol. Oprel som sa o strom a ponoril sa do svojich myšlienok. Chrbát ma už nebolel, predsa len to už je nejaký ten deň odvtedy a už sa vyliečil.

Celú cestu sme išli cez les aby sme neboli nikomu na očiach a konečne takmer po týždni sme dorazili skoro na koniec našej cesty. Pred nami bola už len jedna dedina, ktorá leží len dve hodinky cesty pešo od sídla. Boli sme od nej asi dva kilometre. Poznám tú dedinu, hoci som tam nikdy nebol. Pochádzali odtiaľ naše slúžky a často som ich počul ako o nej rozprávajú. Nemalo by byť ťažké získať od nich nejaké informácie.

Ale aj keby Raidon spal, tak s bojovníkmi na stráži sa odtiaľto sotva dostanem nepozorovane. A oni počúvajú len jeho. No ani sa im úprimne nedivým. Môj rod ich zotročoval (Raidon im to totižto povedal) a on ich oslobodil. Jasné, že budú verní jemu.

Už tak sa na mňa pozerajú s takým zvláštnym pohľadom. Mám okolo nich taký neistý pocit. Akoby čakali na hoc akú maličkú chybičku, ktorú urobím a oni ma budú môcť odstrániť. Ani keď ich učím rozprávať, tak mi to neuľahčujú. Učia sa rýchlo ale mám pocit, že s každým novým slovom, ktoré vedia, ma nenávidia ešte viac.

Každú chvíľu na sebe cítim ich nenávistné pohľady a to ma ubíja. Nedokážem im nijako uniknúť a Raidon sa robí, že to nevidí. Dávajú mi pekne pocítiť, že k nim nepatrím ale z úcty k Raidonovi, nič nehovoria. Netuším čo sa stane ak vyhráme a oslobodíme všetkých otrokov. Čo urobia? Čo urobí Raidon? Budú ho nasledovať? Budú nasledovať nás?

Raidon ma potrebuje, chce ma, viem to. Ale stále mám malé pochyby. Mám pocit, že ho ešte stále nepoznám celého, že neviem čoho všetkého je schopný. Čo urobí, keď dosiahne svojho.

A čo moja rodina, moja sestra a matka. Ako to budú vnímať ony? Ach, Bože! Prehrabol som si rukou vlasy a zapozeral sa do diaľky na dedinu. Hmm? Dym?

Vyskočil som na nohy a zvolal na Raidona, ktorý sa na niečom dohadoval s bojovníkmi: „Raidon, pozri,“ ukázal som na dedinu, „dym. Čo sa tam deje?“

Pribehol ku mne a chytil ma za ruku: „Teraz je to už jasné. Nepôjdeš tam sám, ideme všetci a hneď. Nemám z toho dobrý pocit.“

Kývol hlavou na bojovníkov a všetci sme sa rozbehli smerom k dedine.

Hoci som utekal zo všetkých síl, nestačil som im a predbehli ma ďaleko dopredu.  Zaostal som a pri behu pozeral na ich veľké chrbty, ako bežia v ústrety dedine. A i keď som nechcel, ich vzďaľujúce sa chrbty mi ukazovali možnú budúcnosť ak toto všetko nedopadne dobre. A to, že sa ani raz za mnou neotočil ma v tom ešte viac utvrdzovalo. Zastavil som a len sa pozeral za nimi. Otočí sa? Všimne si, že tam nie som?

Vykročil som pravou nohou ale zastal som s ňou vo vzduchu. Otoč sa! Vyslal som k nemu v myšlienkach prosbu.

Už boli v dedine, keď sa ozval výbuch a do vzduchu sa vzniesol kúdoľ dymu, oheň a trosky z domov.

„Raidon!“ zreval som. Nečakal som ani sekundu a rozbehol sa tam. Myseľ som mal prázdnu, len moje srdce bilo ako o závod.

Pribehol som tam držiac sa za bok od toho ako mi v ňom pichalo a ledva som lapal dych. Raidon ani bojovníci tam neboli. Začal som panikáriť a kričal na všetky strany. A nebol som sám kto panikáril. Dedinčania behali sem a tam, niektorí sa snažili utiecť pred tým ohňom, ktorý zachvátil skoro polovicu dediny a niektorí sa ho snažili uhasiť, no bolo to márne, oheň bol nekontrolovateľný. Kričali jeden cez druhého, hľadali svojich blízkych, alebo pomáhali tím, ktorí nestihli pred ohňom utiecť.

Bol to príšerný pohľad. Na moment som zostal stáť ako prikovaný a len sa modlil aby tam pod tými troskami nebol Raidon.

Rozbehol som sa tam a ako zmyslov zbavený som začal odhadzovať trosky domov a pritom kričal Raidonove meno.

Raidon, Raidon, Raidon....

Rukou som si občas utrel slzy, ktoré mi tiekli prúdom a stále som kričal: „Raidon!!!“

Odhadzoval som trosky a v tom... „Mareo!!!“ som začul svoje meno. Prudko som sa otočil smerom z ktorého to išlo. A tam stál. Celý špinavý od smogu a triesok.

Zo srdca mi spadol veľký kameň a ja som sa šťastne usmial. Postavil som sa a rozbehol k nemu v rovnakom momente ako on ku mne. Tesne pred tým ako som k nemu dobehol som spadol, ale ani to mi nezabránilo pokračovať k nemu. Pozviechal som sa zo zeme a skočil mu do náručia.

„Raidon... Raidon..“ opakoval som stále a stískal ho zo všetkých síl.

„Mareo,“ vzdychol s úľavou, zodvihol ma zo zeme a pobozkal na ústa.

Odtiahol som sa od neho a začal mu búšiť do hrude kričiac mu do tváre: „Ty idiot, prečo si ma nečakal? Vieš ako som sa bál? Čo by som tak asi bez teba robil? Ha?“ Pomaly mi začínal vynechávať hlas od toho ako som kričal.

„Nič sa mi nestalo, tak nejanči a počúvaj ma. Tam...“ zarazil ma.

„Nejanči?“ preskočil mi hlas. „Nejanči?“ zopakoval som. „Ako nemám jančiť, keď si ma utiekol a skoro ťa tu tie trosky pochovali. Ty idiot!“ zreval som na konci a rozutekal sa preč.

Bol som výsostne nasratý a zároveň šťastný, že žije. Neviem či za mnou utekal, no nezisťoval som to. Bol som na smrť vytočený a tak som vbehol do kúdoľu dymu, ktorý stúpal z horiacich trosiek.

Prikryl som si rukou ústa ale aj tak to nestačilo a rozkašlal som sa. Hľadal som niekoho, koho by som sa mohol spýtať čo sa tu stalo až som zbadal jednu plačúcu ženu ako sa snaží nadvihnúť ťažký drevený trám a kričí niekoho meno. Ten trám bol však na ňu priťažký.

Dobehol som k nej a začal jej pomáhať. Na sekundu sa na mňa vďačne pozrela a pokračovala. Obaja sme sa zapreli, fučali sme z tej námahy, ale trám sa ani nepohol.

Otočil som sa a oprel som sa oň chrbtom a nohami sa zaprel do zeme ale ani tak to nešlo. Tlačili sme už hodnú chvíľu a žena stále kričala na toho kto bol pod troskami. A v tom sa ten trám pohol. Obzrel som sa hore a tam som zbadal Raidona spolu s dvomi bojovníkmi ako tlačia do trámu.

„To bolo naposledy čo si mi utiekol,“ precedil pomedzi zuby a poriadne sa zaprel. Spoločnými silami sa nám ho nakoniec podarilo odtlačiť preč. Žena si okamžite kľakla na zem a začala odhadzovať ďalšie prekážky. Všetci sme jej pomáhali až sme odrazu zbadali malú rúčku. Zarazil som sa.

Dieťa... je tam malé dieťa...

Ponoril som sa s ešte väčšou vervou do tých trosiek a odhadzoval ich hlava nehlava. Po tom čo som zbadal tú rúčku, mi na myseľ prišla Marise akoby to ona bola pod tými troskami.

Spoločne sme sa prebojovali cez posledné trosky a opatrne vytiahli malého chlapčeka. Šťastní, že sa nám ho podarilo vytiahnuť, sme sa začali smiať. Radovali sme sa však predčasne. Nedýchal.

Úsmev mi zamrzol na tvári a srdce vynechalo úder. Nie! Žije! Musí! Stále som ho videl ako Marise.

Jeho matka kričala, plakala, triasla s ním ale on sa nepreberal.

Odstrčil som ju na bok a poskytol mu umelé dýchanie a masáž srdca. Žena plakala, triasla sa a stále ho volala menom aby sa prebral. A on sa ako zázrakom po pár vdychoch rozkašľal a otvoril oči.

Schytila ho do náruče a plakala ešte viac. Tentoraz však od šťastia.

Vyliezli sme spod trosiek, pomáhajúc žene s dieťaťom v náručí. Chlapček plakal a volal stále dokola mamu. Ona celá šťastná nám neustále ďakovala až sa zajakávala.

„To nestojí za reč, radi sme pomohli. Mám sestru, len o niečo staršiu ako je váš syn a keby sa toto stalo jej...“ zlyhal mi na konci hlas a zamrazilo ma.

„Smieme sa vás na niečo spýtať?“ ozval sa z poza mňa nečakane Raidon a ona prikývla.

„Čo sa to tu vlastne stalo? My sme sem pricestovali práve v momente toho výbuchu,“ vravel jej.

„Ja.. ani poriadne neviem,“ vravela roztrasene, „išla som so synom na prechádzku, keď som odrazu za nami počula krik. Otočila som sa a zbadala nejakých cudzincov ako sa bijú s našimi mužmi.“

„Ako tí cudzinci vyzerali?“ spýtal som sa zvedavo.

Žena sa pozrela na Raidona a ja som sa na moment zarazil. „Vyzerali ako on,“ povedala a ukázala na neho prstom.

„Ale... ale... on nič neurobil, my sme prišli až po tom výbuchu,“ vravel som okamžite na obranu.

„Rozumiem, nikto kto urobil niečo takéto by nám potom nepomáhal,“ rýchlo povedala a mne sa uľavilo. „Len tí muži vyzerali ako on. Boli ako monštrá, veľkí a mocní. Naši muži pre nich neboli žiadny protivníci. Niekoľkí z nich držali fakle s ohňom a hodili ich do domov. Chcela som utiecť, ale nestihla som. V jednom z tých domov do ktorých hodili horiace fakle sa skladoval pušný prach a ten vybuchol. Hodilo nás to so synom niekoľko metrov preč. Keď som sa prebrala môj syn aj oni boli preč. Ale počula som jeho hlások. Chcela som ho dostať z pod toho trámu a potom ste už prišli vy a pomohli nám. Nikdy vám to nezabudnem. Ďakujem vám,“ dokončila a utekala aj so synom preč.

„Čo teraz?“ spýtal som sa Raidona. Ten sa mračil a mlčal.

Chytil som ho za ruku a on po mne strelil pohľadom plným nenávisti. Ruku som okamžite stiahol a ustúpil dozadu.

„Prepáč,“ ospravedlnil som sa mu.

„Prečo sa ospravedlňuješ?“ spýtal sa ma prekvapene Raidon. Natiahol ku mne ruku a pritiahol si ma bližšie.

„Lebo mám prečo. Naše rody tvoj ľud zotročili... nie, urobili s nich ešte niečo horšie a...“ začal som vysvetľovať svoj dôvod za ospravedlnením.

„Hlupáčik, to nie je tvoja vina. Ty sa nemáš za čo ospravedlňovať. To by sa mal niekto iný no myslím, že ani to stačiť nebude,“ povedal a pozrel sa smerom kde leží naše sídlo. „Mali by sme ísť, tu už asi nič bližšie nezistíme a mám zlé tušenie.“

Prikývol som a čakal kým bojovníci privedú tých troch, ktorí zatiaľ pomáhali obyvateľom. Keď prišli, čo najrýchlejšie sme odišli z dediny.

Išli sme rýchlo a ja som im zase nestačil, tentoraz ma však vždy počkali kým ich dobehnem a tak sme pokračovali. Asi po dvoch hodinách sme konečne prišli k plotu, ktorý určoval hranice sídla.

Preliezli sme plot, pričom mne museli troška pomôcť a pokračovali sme opatrne ďalej. Teraz som išiel prvý ja. Poznám tu každý kúsok a tak som ich vedel upozorniť na prípadnú prekážku, ktorá by nám zabránila pokračovať v plynulej ceste.

No nešli sme ani päť minút, keď sme zbadali niečo, čo sme ani v tom najhoršom sne nečakali. Z miesta kde stálo sídlo išiel dym a už z diaľky bol počuť krik.

Rozbehli sme sa ozlomkrky tam a keď sme boli už na dohľad sídlu, zbadali sme vyše 500 Raidonových súkmeňovcov obkolesujúcich skoro celé sídlo ako bojovali medzi sebou. ďaleko za nimi stálo niekoľko postáv, ktoré sa na celú tú scénu len spokojne pozerali.

Zažmúril som očami aby som tam dovidel, ale bolo to veľmi ďaleko. Museli sme sa dostať bližšie.

Otočil som sa na Raidona aby som mu to povedal, ale zarazil som sa. Z neho aj bojovníkov sršal na všetky strany hnev a zlosť z toho čo videli. Ani sa na mňa nepozreli, len sa rozbehli priamo k nim. Ja som utekal s krikom za nimi aby stáli. Nepočuli ma však a čoskoro sa mi stratili z očí.

Čím bližšie som bol, tým väčší hluk som počul. Zastal som ešte raz aby som sa pozrel smerom ku skupinke ľudí, ktorá túto bitku pozorovala. Konečne som ich jasne videl. A zároveň zostal neveriacky pozerať. Tie ryšavé vlasy spoznám všade. Maro a vedľa neho stál so spokojným výrazom Ken. Za nimi boli ich otcovia so spokojným výrazom na tvári.

Zreval som od zlosti nad tým čo som zistil a rozutekal sa priamo k nim. V tom sa však ozval veľký výbuch a keď som sa otočil, videl som už len ako skoro polovica sídla vyletela do vzduchu. Vzduchom leteli trosky z domu a dopadli medzi bojovníkov.

Otvoril som naprázdno ústa, neschopný hocijakej reakcie. Ten výjav sa mi vryl hlboko do pamäti. Raidon... a moja rodina... kde sú? Dúfam, že sú v bezpečí.

Ako na zavolanú vyšiel otec s matkou von. Matka bola oblečená celá v čiernom, rovnako ako otec. Bolo to tak čudné ich vidieť v tak tmavom oblečení, držia za mňa smútok. I keď otec len fingovaný.

Žijú... ale kde je Marise? Asi ju niekde ukryli. Teda... aspoň v to dúfam. No kde je Raidon?

Bol som ako rozpoltený. Nevedel som na ktorú stranu sa vydať. Hľadať Raidona? Alebo ísť za Marom a Kenom?

Boje na chvíľu ustali a skupinka na čele s Marom a Kenom išla smerom k mojim rodičom. Dav bojovníkov sa rozostupoval aby mohli prejsť.

Prišli až tesne pod schody a tam zastali. Nepočul som ich ale mohol som si z ich výrazu domyslieť čo vravia.

Dávali nám možnosť sa vzdať. To sa ale prerátali. To môj tvrdohlavý otec nikdy neurobí. Nikdy pred nimi nezníži svoju hrdú hlavu. Nikdy mu nikto nevládol a ani vládnuť nebude. Radšej zomrie.

Moja matka vedľa neho nemo stála, na tvári nemala skoro žiadny výraz. Akoby bola zmierená. Veľmi ma bolel pohľad na ňu. Rozbehol som sa tam ale asi v polovici cesty som musel zastať. Z boku sídla, ktoré ešte stálo vychádzal sluha a tiahol za sebou Marise.

A rovno k Marovi a Kenovi, ktorým sa na tvári usadil víťazoslávny úškrn.

Moja matka zrevala od prekvapenia a chcela sa tam rozbehnúť. Otec ju však chytil za ruku a nedovolil jej to. Stále držal hlavu vysoko vztýčenú, no tentoraz sa aspoň zamračil a stisol k sebe pery.

Sluha, ktorý bol celý rok so mnou a Raidonom priviedol Marise, ktorá kričala a búchala ho až k nim a predal im ju. Potom sa šťastne postavil vedľa nich a Maro zdrapil plačúcu a brániacu sa Marise za vlasy.

Vzkypela vo mne zlosť a chcel som na nich zakričať. To som však už nestihol. Maro vytiahol nôž a priložil ho Marise ku krku.

„Marise,“ vyplašene som hlesol a klesol na kolená. Raidon... pomoc...