Vrátili sme sa naspäť a zaviedli Raidona do cely. Vyšli sme von a prikázal som sluhovi: „Prines si všetko čo budeš potrebovať a naprav mu nos. Urob všetko čo bude potrebné.“

„Pane, smiem sa spýtať, prečo? Je to len váš otrok, čo tam po nejakom zlomenom nose, načo...“ začal sa vykrúcať, ale prerušil som ho.

„To ťa trápiť nemusí, urob čo som ti povedal a nech už nikdy od teba nepočujem slová odvrávania a urážky smerom k nemu. Inak to oľutuješ!“ pohrozil som mu a potom odišiel do domčeku.

Bol som zo všetkého čo sa dnes stalo unavený a vystresovaný, že som okamžite, ako som padol do postele zaspal.

Snívali sa mi divoké sny plné krvi a bojov. No predsa len sa na konci blysol jeden svetlý moment a to, keď som bol s Raidonom sám v objatí našich nahých tiel. Keď som sa potom ráno prebral, mal som celkom dobrý pocit.

Naraňajkoval som sa a zamieril rovno za Raidonom skontrolovať ako na to je. Vo dverách som sa skoro zrazil so sluhom, našťastie som stihol uhnúť, inak by ma s nimi zrazil.

„Ako na tom je?“ spýtal som sa ho.

„Všetko som napravil a zafixoval. Má to však opuchnuté a okolo má všade modriny. Nie je to pekný pohľad. Malo by sa mu to zahojiť tak do troch až štyroch týždňov,“ odpovedal mi a úklonom sa ospravedlnil aby mohol odísť.

Vošiel som dnu a i keď som bol pripravený, že to nebude pekný pohľad aj tak som sa neubránil bolesti nad jeho zranením. Nechcem ho vidieť zraneného. Stále len trpí a vôbec voči tomu neprotestuje. To je skutočne zmierený s jeho osudom? Vážne chce takto stráviť svoj život? Neustálim bojom na život a na smrť, každú chvíľu zranený... a my. Čo naša budúcnosť? Neustále byť na stráži a vždy robiť všetko tajne. Nechcem to tak... skrývať sa. Musím s týmto systémom skoncovať. Musím moju sestru aj nás zachrániť.

„Raidon, ako sa máš?“ spýtal som sa ho a odomkol mreže.

Podišiel ku mne a objal ma. „V pohode, nie je to nič čo by som nezvládol. Ale ty? Čo sa tam hore dialo pred tým ako sme vošli do arény, keď máš otlačky prstov jedného z nich na krku?“ spýtal sa a neskrýval vo svojom hlase rozčúlenie.

Namotal si medzi prsty môj vrkoč a pritiahol si ma k ústam. Jazykom si razil cestu dnu a ja som ich so vzdychnutím otvoril. Začali sme sa bozkávať, no dával som si dobrý pozor aby som nezavadil o jeho nos.

„Raidon... brzdi...“ snažil som sa ho zastaviť, „teraz nemôžeme... tvoj nos...“

„Ak si myslíš, že mi môj nos zabráni v tom aby som ťa miloval, tak sa sakramentsky mýliš,“ šepol mi do ucha a keď sa mi opätovne pozrel do očí, uškrnul sa.

„Ale...“ vrhol sa mi na ústa a tým mi nedal šancu, pokračovať. Po chvíle bozkávania som sa vzdal a omotal mu ruky okolo krku.

Dal mi ich dole a začal ma vyzliekať. Najprv košeľu a potom aj nohavice zároveň so spodkami. Ako čupel, položil si ruky na moje nohy a pomaly s nimi postupoval až k rozkroku. Bolo to veľmi rajcovné, hlavne keď mi pritom stále pozeral do očí. A keď sa konečne dostal až k môjmu penisu, ten bol už od vzrušenia kompletne tvrdý ako kameň.

Zaškeril sa a tesne pred tým ako ho zobral do úst, si mlsne oblizol pery. Držal som ho za vlasy, ktoré mu už dosť podrástli a s hlavou vyvrátenou dozadu som po celej cely vypúšťal hlasné vzdychy.  

Nedokázal som na nič myslieť, sústredil som sa čisto len na tú rozkoš, ktorú mi dopriaval.

„Už...“ hlesol som, ale túžené uvoľnenie neprišlo. Namiesto toho: „Au! Čo robíš?“ pozrel som dole. Držal mi silno penis, tak aby som nemohol dosiahnuť orgazmus.

„Nebuď nenásytný. A ja čo?“ spýtal sa akoby urazene, ale na provokáciu mi oblizol špičku penisu a potom ho celý obkrúžil.

Sklonil som sa k jeho uchu a šepol mu doň: „Nedráždi.“ Chytil som ho za ramená a zatlačil na ne a on si ľahol na chrbát. Podoprel sa v lakťoch a mne sa tak naskytol pohľad na jeho vypracované silné telo. Čupol som si a chytil ho za kolená. On však predo mnou začal cúvať dozadu. Nadvihol som obočie a uškrnul sa. Položil som ruky na zem a po kolenách sa k nemu zakrádal ako mačka. Ležal opretý o ruky a s lačným úsmevom čakal kedy k nemu prídem. Ale ja som si dával na čas. Chcel som ho úplne vyburcovať, aby po mne šalel rovnako ako ja po ňom.

Keď som bol konečne pri jeho rozkroku, prehol som chrbát a zohol sa k nemu. Rozviazal som mu plachtu, ktorá mu bola aj tak na nič, keďže už neskrývala to čo skrývať mala. Jeho penis z pod nej trčal a stál v celej svojej kráse.

Chytil som ho do jednej ruky a oblizol mu špičku až sa mu na tvári objavil blažený úsmev. Jazykom som pokračoval až ku koreňu a potom naspäť. Rukou som sa hral s guľkami a v ústach cmúľal jeho špičku. Cmúľal som ju tak dlho až ma musel chytiť oboma rukami za vlasy a tak ma prinútiť ho zobrať celého do úst. Začal si udávať tempo a ja som cítil ako mi v ústach pulzuje. Nechcel som však aby sa mi urobil do úst. Chcel som ho v sebe.

Chcem cítiť ten pocit, ktorý nám to spojenie prináša. Akoby sme nemali spojené len telo ale aj duše. Preto som sa mu vzoprel a odtiahol sa. Načo nesúhlasne zavrčal.

Chytil ma pod paže a pritiahol si ma k sebe. Sadol som si obkročmo na neho a sklonil sa k nemu.

Opäť spojil naše ústa v dlhom bozku a rukou ma hladil po zadku. Prerušil náš bozk a priložil mi svoje prsty na ústa. Otvoril som ich a začal som ich sať. Dal som si záležať aby boli celé obalené slinami, vedel som totižto čo s nimi ide urobiť a chcel som aby to išlo ľahšie.

O chvíľu ich vytiahol a zamieril s nimi k môjmu otvoru. Najprv jeden a po malej chvíli ho nasledoval druhý a potom tretí.

Takmer okamžite našiel to miesto, ktoré ma vie doviesť k šialenstvu a blahu. Hlasným vzdychaním som mu dával najavo ako sa mi to páči. Už som bol opäť skoro na pokraji, keď ich vytiahol.

Chcel sa vytiahnuť do sedu, ale ja som ho rukami opäť zatlačil naspäť až sa na mňa prekvapene pozrel.

„Lež,“ prikázal som mu a vztýčil sa do sedu. „Ja sám,“ dodal som až sa uškrnul.

Troška som sa v bokoch nadvihol a chytil mu penis. Nasmeroval si ho do dierky a pomaly si sadal naspäť. Zavrel som oči a zodvihol hlavu. Užíval som si ako do mňa prenikal a s hlasným výdychom: „Áááách,“ som dosadol.

Začal som sa pomaly hýbať, hore a dole. Raidon mi dal ruky na zadok a pomáhal mi v prírazoch. Občas som zrýchlil a potom zase spomalil. Chcem si túto chvíľu predĺžiť čo najviac.

No keď prešiel jednou rukou na môj penis a začal ho dráždiť, dlhšie som to už predlžovať nedokázal.

Cítil som ako sa zväčšuje a pulzuje. Ešte pár rýchlych a tvrdých prírazov a s prehnutým chrbtom a hlasnými vzdychmi, ktoré do teraz napĺňali celu, sme obaja vyvrcholili a ja som s vyčerpaním padol na neho.

V objatí sme tak zostali ležať ešte asi hodinu.

Chýbalo mi to. Nie len ten pocit zo spojenia našich tiel, ale aj to, že sme spolu zase tak ako pred tým. Že mám opäť jeho pozornosť a i keď sa ešte nevyjadril tak dúfam, že aj lásku. To je jediná škvrna na celom našom vzťahu, aspoň čo som si vedomí. Stále nepoznám jeho city. Áno viem, chce ma, ale nie je to len túžba po mojom tele? Nevyznám sa v ňom. Jednu chvíľu sme sa milovali a druhú ma znásilnil. Stále ešte neviem prečo to urobil. No rád by som to vedel. Chcem vedieť čo také strašné sa dozvedel, že ho to viedlo k tomu činu. Ale mám sa spýtať? Má to vôbec zmysel? Dúfam, že sa to raz dozviem. Ale teraz sú tu oveľa závažnejšie veci, ktoré potrebujem vedieť.

„Raidon?“ začal som a on otočil hlavu ku mne aby sa mi pozeral do očí. „Keď tento rok skončí...“ rozmýšľal som ako sa ho to spýtať, „ehm... čo by si chcel urobiť?“

„Ty mi dávaš možnosť voľby?“ neveriacky sa ma spýtal. „Nie som tvoj majetok?“ ukázal na svoj obojok.

„Vieš, že nie si. Nikdy som ťa tak nebral,“ začal som sa brániť, ale skočil mi do reči.

„Nikdy nebral?“ povedal a pochybovačne zodvihol obočie. „Buď máš zlú pamäť alebo klameš sám seba a mne tiež. Prečo sa na to pýtaš teraz? Do konca roku je ešte čas a okrem toho je to bezpredmetné. Ty tú moc nemáš a kým skončí tento rok, sú tu ešte 4 zápasy. A jeden z nich nemusím prežiť, takže sa pozdrž takých otázok, kým ten rok neskončí a ty nebudeš mať tú moc.“

Potom ma odvalil na bok a postavil sa. „Je čas aby si sa vrátil. Tu je voda,“ ukázal na lavór s vodou, „umy sa.“ Otočil sa odo mňa a i keď som nevidel ako sa tvári, jeho zaťaté pästi, mi dali jasne najavo, že sa snaží udržať ten hnev v sebe.

Už zase ten chladný postoj, opäť ten nezáujem. To ten moment keď sme spojený je jediný svetlý čas v našom vzťahu? Je to skutočne jediná chvíľa kedy si rozumieme a kedy mám pocit, že ma tiež miluje?

Postavil som sa, umyl, obliekol a tesne pred tým ako som za sebou zamkol mreže, som sa na neho ešte raz pozrel. Stál s rukami opretými o stenu a zvesenou hlavou. Jazvy od bičovania sa mu jasne vynímali na chrbte.

„Raidon, skutočne neviem čo ti behá po rozume, ale mal si pravdu. Zo začiatku som ťa ako otroka bral, ale to už je dávno minulosť. No vidím, že nech sa snažím akokoľvek, moje city sa k tebe nedostanú. Moja láska pre teba nič neznamená. Je to len slovo, však? Ak ma tu teda nechceš, povedz mi to rovno. Nemusím sem chodiť.“ hovoril som mu, no každým vyrieknutým slovom som mal v sebe väčšiu a väčšiu prázdnotu.

Otočil som sa na odchod a on ma nezastavil. Zavrel som za sebou dvere a odišiel do svojej izby. Zavrel som sa a zvalil na posteľ. Schúlil som sa do klbka a dal som voľný priechod mojim neopätovaným emóciám.

 

 

Ako som povedal, tak som aj urobil. Viac som za ním neprišiel. Buď som čítal v izbe alebo na balkóne knihu, alebo som chodil na prechádzky, ktoré boli zakaždým dlhšie a dlhšie.

Premýšľal som o všetkom čo sa doteraz udialo. Čo som urobil zle a čo som mal urobiť ale neurobil.

Sluha ma stále prenasledoval, aj keď z určitej vzdialenosti. Vyzvedal čo sa mi stalo, ale vždy keď si myslel, že sa nepozerám, tak sa škeril od ucha k uchu. Bolo mi z neho zle. Ale taktiež to bola jediná osoba s ktorou som za tú dobu prehodil aspoň nejaké to slovo.

Najhoršie boli zápasy. Tam som sa mu nemal ako vyhnúť. Nenávidel som každú chvíľu, ktorú som tam musel stráviť. Pozerať sa na tie krvavé jatká v ktoré sa zápasy zmenili.

Z Raidona akoby sa stala divoká šelma, bez absolútnej zábrany. Zakaždým odchádzal zo zápasov celý od krvi bojovníkov, ktorý ležali rozmlátený na zemi. Vždy som sa z toho potom vonku povracal. No ani to nebolo také zlé, ako vidieť Raidonove oči počas toho ako z nich vybíjal dušu. Zrkadlilo sa v nich jediné – túžba zabiť.

Tesne po skončení ôsmeho zápasu, som stratil nervy a išiel za ním. Ako náhle som však otvoril dvere a vošiel dnu. Raidon na mňa pozrel rovnakým spôsobom akým pozeral na bojovníkov, ktorý ležali v aréne mŕtvy. Akoby ma ani nespoznával. Okamžite som vycúval preč a už nikdy som sa nepokúsil za ním znova ísť. Či už pred, po alebo mimo zápasu. Bál som sa ho.

Naopak Maro s Kenom sa na mne ohromne zabávali, tušili, že sa so mnou niečo deje a oni z toho mali radosť. Prehraté zápasy ich síce srali, ale vždy to okomentovali slovami, že i keď prehrali všetky bitky, vojnu vyhrajú oni. Nechápal som prečo spomínajú vojnu, ale priveľmi som sa tým nezaťažoval. Boli pre mňa oveľa dôležitejšie veci o ktoré som mal obavy.

Tých zostatých päť mesiacov, ktoré sme tam prežili, bolo najhorších päť mesiacov môjho života. Náš rok, ktorý tak skvelo začal je u konca.

Prišiel deň nášho odchodu.