„Dnes ti syn môj ukážem tvoju budúcnosť. Už máš 18 rokov, je najvyšší čas aby si sa pripojil. Poď,“ povedal a otvoril dvere, ktoré som mal až do dnes zakázané otvoriť.

Otec vošiel prvý a okamžite sa zažalo svetlo. Postupne ako sme pokračovali dlhou chodbou okrovej farby, sa zažínali ďalšie a ďalšie svetlá. Čím ďalej sme išli, tým viac odbočiek tá chodba mala. Pripadalo mi to ako bludisko.                                                                                                                                                            

Až sme konečne prišli k veľkým železným dverám. Pozeral som sa na ne s údivom, boli mohutné a mali na sebe vyryté rôzne čiary. Hľadal som na nich nejakú kľučku, alebo dierku kam sa dá strčiť kľuč. Nič na nich však nebolo. Nikde v dome také dvere neboli.

Pozrel som sa na otca svojimi jasne modrými očami a čakal čo urobí.

Zachytil môj spýtavý pohľad a usmial sa. „Asi sa čuduješ ako otvoríme dvere bez zámku, však?“ povedal nahlas to čo som ti myslel.

Zodvihol svoju pravú ruku tak aby som ju dobre videl. Na svojom palci mal prsteň s krvavo červeným kameňom. Poznal som ho, nosil ho stále, ale nedávalo mi zmysel, prečo mi ho ukazuje práve teraz.

„Otec, ja... nechápem...“ začal som.

„Pozeraj a pochopíš,“ povedal a sňal si prsteň z ruky. „Vidíš túto priehlbinku vo dverách, pozri, presne tu v strede,“ ukazoval na malú jamku na dverách, „priložíš tam prsteň, tak aby kameň bol v tej jamke, takto.“                                                                                                                  

Zobral ho do dvoch prstov a kameňom ho priložil do tej jamky. V momente ako sa prsteň dotkol dverí, rozliezali sa do všetkých strán tenké červené nitky. Dvere zavibrovali a presne v strede sa otvorili.

Otvoril sa predo mnou svet, ktorý mi mal od teraz navždy zmeniť život. S doširoka otvorenými očami som vošiel dnu za otcom. Všade po stranách boli mreže a za nimi dospelý muži. Ležali na sene ako nejaké zvieratá, na sebe mali len akúsi... no dajme tomu, že plachtu aby zakryli to najnutnejšie.

Hrozne to tam smrdelo. Ako sme prechádzali medzi nimi, všetci na nás zazerali a zazdalo sa mi, že podaktorý akoby zavrčali. Ale to musí byť hlúposť, veď človek nevrčí. No nepáči sa mi to tu, chcem ísť preč.

„Otec, neviem čo má toto všetko znamenať, ale... určite nechcem byť tohto súčasťou. Poďme preč,“ vravel som mu znudeným hlasom. Snažil som sa mu dať čo najviac najavo svoj nezáujem.

On sa ale ku mne otočil a s úsmevom odvetil: „Mareo, Mareo,“ pokrútil hlavou, „súčasťou si už od narodenia, či chceš alebo nie.“

„No jasne,“ odfrkol som si a radšej sa zapozeral inde ako na otca. V tom mi padli oči na jedného muža, mal na krku obojok aký mávajú psi. „Hmm, otec? Na čo majú na krku obojok? Sú nebezpečný? Neroztrhnú to?“ spýtal som sa ho aj napriek svojmu prvotnému nezáujmu.

„Nie, hlupáčik, je to vyrobené zo zliatiny železa a titánu, nedokážu to dať dole. Má v sebe zabudovaný vysielač, ktorý je spojený s týmto náramkom,“ ukázal na svoju ruku, „keby sa náhodou stalo, že by to zviera odmietalo poslušnosť, namieriš na neho ruku a dotkneš sa prstom svojho náramku, presne tu,“ dotkol sa malého hrbolčeka na náramku a ukázal na chlapa pred sebou, ten sa okamžite začal zvíjať a revať od bolesti. Chcel si chytiť obojok ale vždy keď sa o to pokúsil, okamžite ruku stiahol akoby sa popálil.

„Tak to ho popáli. Aha... ale neviem prečo mu teraz ubližuješ. Nič nám neurobil,“ vyčítal som mu jeho konanie.

„Nevadí, že nám teraz nič neurobil. Chcel som ti ukázať ako ich udržíš na uzde a okrem toho, im to prospeje. Sú to len zvieratá a tie musia vedieť, kde je ich miesto. Som ich pán a nedovolím aby sa na nás čo i len jedným okom zle pozreli. A ty si na to pekne rýchlo zvykaj Mareo, dnes taký náramok dostaneš aj ty. Musíš sa s ním naučiť robiť a taktiež ti dnes jedného pridelím. Je rovnako starý ako ty a aj keď už má za sebou všetok bojový výcvik. Ešte jeden výcvik potrebuje a ten mu poskytneš ty sám. Bude len tvoj,“ vysvetľoval mi otec.

Nechápavo som mu pozeral do rovnako modrých očí ako mám ja. Prečo by som mal niekoho cvičiť, nechcem to a taktiež mu nechcem ubližovať. „Nechcem mať nijakého otroka, otec,“ odmietol som to.

„Toto nie sú otroci. Otroci sú ľudia, ktorí nám slúžia, toto sú zvieratá. Poď dozadu, tam je miestnosť, kde ti potom ukážem tvojho zverenca. Tam ti tiež všetko vysvetlím,“ prudko sa otočil a ako odchádzal vial za ním vrkoč bielych vlasov, zviazaný čiernou stuhou. Sú znakom nášho rodu, niečím čo nás spája.

Išiel som za ním, ale stále som na sebe cítil pohľady tých chlapov, no keď som sa na nich nenápadne pozrel, všetci sedeli v kútiku cely a snažili sa byť neviditeľný.

Prišlo mi ich ľúto. Prečo tu vlastne skončili. Mal som v hlave kopu otázok, na ktoré som chcel odpovedi. Môj otec nie je zlý, preto musí mať pádny dôvod prečo ich tu drží. Chcem ho vedieť.

Prešli sme pomedzi štyri cely až na koniec, kde boli ďalšie dvere. Boli rovnaké ako tie prvé. Otvoril ich presne ako tie prvé a okamžite sa na strope rozsvietilo svetlo.

Bola to štvorcová miestnosť s dvomi stoličkami a uprostred boli mreže. Rovnaké ako tam vonku. Nikto tam teraz nebol, tak som podišiel bližšie aby som si ju obzrel.

Tiež tam bolo seno ako v tých vonku a malá diera v rohu miestnosti, ktorú som si pred tým v tamtých nevšimol.

„Mareo, sadni si synak. Teraz ti rozpoviem príbeh o našom rode,“ začal a ja som si sadol oproti nemu.

„Náš rod Bianchi ako vieš patrí medzi tri vládnuce, najstaršie a najvznešenejšie rody v našej krajine Nibori. A práve tieto tri rody – Bianchi, Rossetti a Bruno medzi sebou od nepamäti bojovali. Prečo ale tie boje vlastne začali, už nikto nevie. Kto ich začal prvý alebo prečo vôbec... nikde v kronike sa to nenašlo. Bojovali zo všetkých síl až sa stalo, že prišla doba, keď naše rody skoro zanikli. Stalo sa to pri poslednom boji, v roku 1785. Boli to poslední následníci našich rodov, mali sotva 18 rokov, ale boli oveľa múdrejší ako ich predkovia. Rozhodli sa pre dobro pokračovania rodov ukončiť tie podľa nich nezmyselné boje. Na chvíľu nastal mier, rody sa opäť rozrástli a všetko malo byť v poriadku. A práve v tom čase na našu krajinu zaútočili kočovné kmene. Volali sa Moretti. Boli to zúriví a krutí bojovníci. Neštítili sa ničoho...“ rozprával mi otec a ja som ho teraz už s neskrývaným záujmom počúval.

„A prečo nás napadli otec, veď sme im nič neurobili... však nie?“ uisťoval som sa.

„Nie, nič sme im neurobili. Nič čo by ich mohlo vyprovokovať k niečomu takému, ale oni boli známi tým, že podnikali také nájazdy. Najprv sme si mysleli, že chcú našu pôdu aby sa mali, kde usadiť a žiť. Niečo takéto totižto v minulosti bývalo pravidlom. Tak kedysi krajiny vznikali. Ale oni nie. Oni len ničili, rabovali a zabíjali. Nakoniec sme jedného z nich zajali a ten nám prezradil prečo to robia,“ urobil pauzu aby som bol ešte viac zvedavý, pred tým ako odhalí pravdu, „vždy keď ich deti dospejú, musia zložiť skúšku a to tak, že zabijú človeka. Oberú ho o čo najviac vecí sa dá a všetko za sebou zničia. Čím viac ľudí zabijú tým vyššie postavenie u nich v kmeni získajú. Sme malá krajina a aj keď sme sa spojili, bolo to pre nás zlé. Veľa z nás zabili, pretože nás pristihli nepripravených. Takmer sme prehrali. Hoci ich nebolo veľa, boli neskutočne silný ale... nakoniec sa nám ich podarilo poraziť a dokonca ich dostať na pokraj vyhubenia. Možno sa pýtaš ako sa nám to podarilo?“ spýtal sa, keď zachytil môj pohľad.

„Hoci boli silný bojovníci, proti našim zbraniam veľa nezmohli. Bránili sme sa a útočili z diaľky, preto i keď s veľkými počiatočnými stratami sme nakoniec zvíťazili. Aby sme im a ďalším kto by sa o niečo také pokúsili udelili výstrahu, všetkých sme zabili, ale nechali sme asi 50 najsilnejších bojovníkov a nejaké ich ženy nažive. Odrezali sme im jazyk aby už nikdy nemohli rozprávať, ale ešte pred tým sme ich nechali proti sebe bojovať na život a na smrť. Tých čo prežili sme si rozdelili medzi seba a cvičili. Potom sme ich tak nechali bojovať kedykoľvek sa niektorý z nich vzbúril. Tí, ktorí prežili tých bojov najviac sme odmenili ženou. Dovolili sme im splodiť potomka, ktorého sme potom vychovali ako bojovníka. Tým, že sme tým prvým odrezali jazyk, nemohli naučiť svojich potomkov rozprávať, nemohli im povedať prečo tak žijú a my sme ich neučili nič. Zo začiatku to boli boje na výstrahu, ale časom sa z toho stala súťaž medzi rodmi. Poňali sme to ako možnosť určiť, ktorý rod je najsilnejší a ktorý si zaslúži mať vedúce miesto pri vláde nad krajinou. A s hrdosťou ti môžem oznámiť, že už 521 rokov to vedúce miesto máme my. Ale dosť bolo výkladu z histórie, teraz je načase aby si sa zoznámil so svojim zverencom. Každý syn po dosiahnutí 18 rokov dostane jedného, ktorého vychová a keď zloží skúšku, môže dostať ďalšieho,“ postavil sa a tým ukončil svoj výklad z našej krvavej histórie.

Stále som v hlave vstrebával všetko čo povedal. Je toho na mňa moc. Zodvihol som hlavu, že sa otca ešte niečo spýtam, ale ten už vstal a stlačil tlačidlo na stene. Okamžite sa v stene za mrežami vytvoril otvor a dnu vošiel čiernovlasý a čiernooký chlap asi v mojom veku. Oproti mne bol však oveľa vyšší a mocnejší.

Taktiež ako tí muži vonku, mal na sebe len bedrovú plachtu na prikrytie, na krku rovnaký obojok ale na rozdiel od nich mal v očiach taký zvláštny divoký pohľad. Okamžite som pocítil zimomriavky a začal rýchlejšie dýchať. Mimovoľne som cúvol a premýšľal ako mám pre boha vychovať a učiť takéhoto chlapa. A ešte ho nachystať k voľajakej skúške?

„Necúvaj pred ním a neukazuj mu svoju slabosť, inak toho využije. Čo by som ti ešte povedal... hm... už asi nič. Nechám ťa teraz tu, vráť sa potom tou istou cestou naspäť a hlavne nikomu o tom nehovor, rozumieš? Viem to len ja a teraz ty!“ varoval ma a podišiel ku dverám.

„A... vlastne predsa len som niečo zabudol,“ zháčil sa tesne pred tým ako otvoril dvere, „tu je ten náramok. Ak sa niečo stane, neváhaj a použi ho. Nech sa naučí, že teraz, si ty, jeho nový pán.“

Následne sa na mňa usmial a opustil miestnosť skôr ako som vôbec stihol čo i len otvoriť ústa. Zahľadel som sa teda namiesto toho na muža v cely. Rovnako ako ja, aj on sa na mňa pozeral. Priamo do očí až som mal pocit, že ma tým pohľadom spútal. Naprázdno som preglgol. Bože, do čoho som sa to narodil?