Ležal som na zemi, ani neviem koľko času ubehlo od vtedy čo odišli. Už som sa viac netriasol, ani neplakal. Bol som z toho všetkého už unavený. Moje oči boli od toľkého plaču teraz červené a opuchle. Bol som úplne vyčerpaný a len bezmocne a nehybne ležal. Nemyslel som, necítil, nevidel ani nepočul. Jednoducho som existoval. Všetko stratilo svoj zmysel.

Zotmelo sa a lesom sa začali ozývať zvláštne zvuky. Zvieratá, ktoré cez deň spali sa teraz začali prebúdzať. Zo všetkých strán sa ozývalo húkanie sov, alebo hlasné fuňanie.

Nebál som sa. Nemal som čoho. Nič nie je desivejšie ako Raidonove oči v momente, keď sa na mňa posledný krát pozrel a ja som pochopil, že som ho navždy stratil.

Pri tej spomienke som sa začal hlasno smiať. Prišlo mi to tak vtipné ako doteraz nič na svete. Bol som nepríčetný a ovládla ma úplná hystéria. Lesom sa do diaľky ozýval môj šialený smiech, až do momentu, kedy som vyčerpaním stíchol a zaspal.

Zobudil som sa až ráno na štebotanie vtákov. Bol som stuhnutý a bolela ma hlava. Otvoril som oči a pomaly sa poobzeral. Nič sa nezmenilo. Hlavou sa mi prehnali spomienky na minulý deň. Otec... bojovníci... Raidon... zlosť... zbohom... Všetko čo sa udialo sa mi prehralo pred očami. Opäť som ich zavrel, pretože sa mi do nich tisli slzy, keď mi v tom mysľou prebehlo jedno meno – Marise.

Okamžite som ich otvoril a prudko sa posadil až sa mi zatočila hlava. Chytil som sa za ňu a snažil sa ustáliť. Vlasy mi padli do tváre a ja som ich automaticky ako vždy zachytil a chcel zviazať, keď som si uvedomil, že už nemám čo. Prišiel som aj o ne.

Ešte raz som sa poobzeral dookola až mi oči padli na nôž, ktorý bol pohodený na zemi asi meter a pol odo mňa. Horko-ťažko som sa pozviechal na nohy a musel sa na moment zastaviť, pretože som ich mal úplne stŕpnuté. Šúchal som si ich aby to rýchlejšie prešlo a len čo to prestalo, prešiel som dva kroky a zodvihol ten nôž zo zeme.

Otáčal som ho v ruke a obzeral si ho zo všetkých strán. V jednej chvíli sa mi mysľou prehnala šialená myšlienka, že by som to mal ukončiť. Namieril som ho na seba a priložil si ho k hrudi. Ruka mi však klesla a nôž mi vypadol z ruky. Nedokázal som to urobiť. Nie, nemôžem. I keď som všetko stratil, stále je tu Marise. Musím ju odtiaľ dostať. Aj matku. Obe sú nevinné. Nech sa otec pokojne aj zničí. Nenávidím ho!

Sklonil som hlavu a pozrel sa na nôž ležiaci na zemi. Vlasy, ktoré som mal zastrčené za uchom, mi opäť padli do tváre. Zohol som sa preň, chytil si vlasy a začal ich odrezávať. I keď to nebude pekné, je to jedno. Po chvíli som skončil a okolo mňa ležali na zemi, zostatky mojich vlasov. Ako tam v tej tráve svietia.

Prešiel som si rukou po vlasoch, ktoré mi zostali na hlave. Boli krátke, strapaté a nepravidelne dlhé. Po prvý krát od vtedy čo som si ich nechal rásť ich mám také krátke, je to čudný pocit, ale keď som sa ich zbavil, príde mi akoby som sa tak konečne odpútal od svojho rodu. Úprimne sa mi uľavilo. Očistil som nôž a zastokol si ho za opasok.

Poobzeral som sa čo by som ešte mohol využiť. Na stole bola misa s ovocím a tácka s mäsom. Vedľa bol džbán s vodou. Zjedol som mäso, ktoré by sa mi cestou mohlo pokaziť a vypil som všetku vodu. Veľa jej tam aj tak neostalo. Nemal som žiadnu fľašu v ktorej by som ju mohol preniesť. No ovocie si zobrať môžem.

Vyzliekol som si tenký, vrchný kabátec a zviazal ho. Zostal som len v ľahkej košeli. Ale je to jedno. Je teplo a aspoň mi nebude horúco.

Uložil som do neho všetko ovocie. Prešiel som pomedzi stromy a našiel vhodnú palicu. Uviazal som o ňu vak vyrobený z kabátca a prehodil si ju cez plece. Musel som sa sám sebe zasmiať. Keby ma teraz videla Marise tak by sa od smiechu neudržala a mama by to všetko okomentovala ako nemám vkus a nestarám sa o módu.

Po chvíli ma však smiech prešiel a zvážnel som. Vydržte, dostanem vás z toho. Ešte naposledy som sa obzrel, keď som si všimol na zemi môj list. Musel mi vypadnúť z kabátca, keď som ho vyzliekal. Pozeral som sa naň, ale nezodvihol ho. Nechal som ho tam ležať. Už je to jedno. Nikdy si ho neprečíta. Nemá to cenu. Celý rok bol len lož a pretvárka. Ak chcem ďalej žiť, musím sa cez to preniesť. Marise ma bude potrebovať. Musím to nechať za sebou, rovnako ako to urobil on v momente, keď odišiel. Včerajšok patril ešte jemu, ale už bolo dosť sĺz. Dnešok a zajtrajšok patrí Marise.

Odvrátil som pohľad od listu a zameral ho na les pred sebou. Zanechajúc za sebou svoju minulosť, všetku bolesť a trápenie, ktoré som kvôli nemu podstúpil, som vykročil doň na opačnú stranu ako odišiel Raidon s bojovníkmi. Neobzerajúc sa späť som sa preplietal pomedzi stromy a mieril von z lesa. Síce som nevedel ktorým smerom by som mal ísť, ale hádam, že nejakú cestu nájdem.

 

Cesta lesom mi trvala oveľa dlhšie ako som si myslel. Musel som tam dokonca aj prenocovať a až na ďalší deň som mohol opäť pokračovať. Už bol takmer koniec ďalšieho dňa, keď som z neho konečne vyšiel. Bol som na úplne inom konci, akým sme tam vchádzali. Musel som tam veľmi blúdiť, keď trvalo takmer dva dni sa odtiaľ dostať. Každým ďalším krokom som sa od neho vzďaľoval a každým krokom som mal v srdci čoraz väčšiu prázdnotu a chlad.

Stmievalo sa a preto som ešte raz zašiel medzi stromy a našiel som si tam miesto medzi koreňmi, do ktorého som si ľahol. Vyrazím na cestu až ráno, aj tak už skoro nevidím kam idem a čo chvíľa bude úplná tma.

Zjedol som jedno jablko, zavrel oči a pokúšal sa čo najrýchlejšie zaspať. Bojím sa však zavrieť oči a spať. Viem, že sa opäť vrátia. Tie sny... tie desivé sny...

Nakoniec sa mi to voľajako podarilo a ja som zaspal nepokojným spánkom.

Aj túto noc sa mi snívali desivé sny. Miešal sa v nich Raidon, otec, bojovníci, všetko dokopy. Každý z nich ma nenávidel a chcel ma zabiť. Stŕhal som sa niekoľko krát za noc celý vydesený a spotený. Vždy mi chvíľu trvalo než som sa upokojil a uvedomil si, kde som. Ešte dlhšie mi potom trvalo opäť zažmúriť oči. Vedel som totiž, že ten sen sa zase vráti.

Ráno som sa zobudil opäť unavený a nevyspaný. Celé telo ma bolelo od toho ako som spal na rôznych vetvičkách a tvrdej zemi. Zjedol som ďalšie jablko. To mi bude musieť stačiť až do večera. Už mi ich veľa neostáva. Musím niekde zohnať ďalšie jedlo. Inak zomriem od hladu skôr ako sa dostanem k Marise.

Zahľadel som sa do diaľky, všade naokolo bola pustatina, žiadne pole, ktoré by značilo, že niekde blízko sú nejaké obydlia a za mnou les. Nemal som veľmi na výber kadiaľ sa vydať. Vrátiť som sa už nemohol. Teraz už nie. Vykročil som teda do pustatiny, dúfajúc, že cez ňu čo najrýchlejšie prejdem.

 

Neprešiel som. Blúdil som po nej niekoľko dní, boli to nekonečné pláne, žiadny potok ani strom, ktorý by mi poskytol chládok, alebo kde by rástlo ovocie. Už včera ráno som zjedol poslednú hrušku a teraz som o hlade. Leto je v plnom prúde a dážď, ktorý by mi priniesol aspoň akú - takú úľavu a vodu nechodí. Slnko mi pečie na hlavu a mne sa zahmlieva zrak. Mám úplne vyprahnuté hrdlo a pravdepodobne aj úpal. Avšak stále idem. Myslím, že už nútim nohy sa hýbať len silou vôle.

Hmm...? Čo je to tam? Stromy? Asi mám už halucinácie od tej horúčavy. Žmúril som dopredu, tieniac si oči rukou aby som cez pražiace slnko aspoň niečo videl. Nemám halucinácie, sú to stromy.

Bol som šťastný, že ich vidím, konečne chládok a možno tam potečie aj nejaký potok.

Dostať sa však až k nim mi zabralo ďalšie asi dve hodiny. Keď som sa k nim konečne dostal, vyčerpaný som sa zvalil ku koreňom najbližšieho stromu, kde bol príjemný chládok a tam som zaspal.

Prebral som sa troška v lepšom stave v akom som išiel spať. Chvíľu som sa obzeral, či tam pôjdem, alebo sa budem držať len na okraji a pôjdem pozdĺž neho. Avšak túžba po vode a vidina, že by tam mohol byť prameň vody ma prinútila doň vojsť. Pomaly a opatrne som pokračoval čoraz hlbšie a hlbšie až som začul to po čom som tak veľmi túžil. Zurčanie vody. Zvuk, ktorý mi vlieval novú silu do žíl. Pridal som na rýchlosti a hoci som občas spadol, išiel za tým zvukom až som čoskoro prišiel k potoku. Bol asi dva metre široký. Kľakol som si k nemu a ponoril do nej ruky. Bola studená, ale v tej horúčave to bolo veľmi príjemné. Nabral som si jej do dlaní a napil sa. Najprv opatrne a potom som nedočkavo hltal každý dúšok. Studená voda mi tiekla hrdlom a chladila mi celé vnútro.

Povyzliekal som sa a vkročil do neho. Bolo tam vody asi tak do pol stehien a len čo som tam vkročil tak mi od tej chladnej vody nabehla husacia koža. Prúd nebol silný a tak som si do nej ľahol. Ponoril som sa do nej celý, len tvár mi trčala. Užíval som si ten pocit. Konečne som mohol zo seba zmyť všetok prach a špinu.

Prešiel som si rukou po krátkych vlasoch a zmyl si z nich špinu. Chýbajú mi moje dlhé vlasy, ktoré ma vždy šteklili na chrbte.

Chvíľu som tak zostal, než mi bola zase zima. Vyšiel som von a našiel som medzi stromami medzeru, kde najviac dopadalo svetlo zo slnka a tam som si ľahol aby som uschol. Ležal som a obzeral sa okolo seba a na moje prekvapenie a radosť som ani nie tri metre od miesta, kde som ležal zbadal kríček s lesnými malinami. Okamžite som sa postavil a pobehol k nim.

Rýchlo a nenásytne som sa na ne vrhol a jedol čo sa len dalo. Avšak žalúdok po toľkom hladovaní, nezareagoval práve najlepšie. Otočil som sa a všetko vyvrátil. Bolo mi zle a triasol som sa. Než som mohol zase začať jesť, musel som sa napiť a chvíľu počkať. Až potom som mohol opäť opatrne a po troške jesť.

Maliny... do teraz mi neprišli tak výborné ako teraz. Vďaka za ne.

Keď som mal konečne uhasený smäd a hlad, ľahol som si do trávy a prekvapujúco rýchlo zaspal.

Keď som sa ráno prebral, konečne po niekoľkých dňoch som sa cítil oddýchnutý i keď dosť rozlámaný zo spania na zemi. Napil som sa a pozbieral som čo najviac malín sa vmestilo do vaku z kabátca. Kto vie kedy zase natrafím na jedlo. Ale stále si nemám ako zobrať vodu so sebou. I keď... asi sa vydám cestou pozdĺž potoka, takto budem mať vodu stále a snáď ma bezpečne vyvedie z lesa na nejaké obývané miesto. Vôbec nemám predstavu, kde som a kadiaľ mám ísť. Prejde pravdepodobne ešte veľa dní, než sa dostanem do cieľa.

Vydal som sa teda pozdĺž potoka. Keď som potreboval piť, tak som sa zastavil a jednoducho pil. Išiel som celý deň, ale často som robil prestávky. Z jedenia stále len malín a pitia vody ma bolel žalúdok a preháňalo ma. Potreboval som nájsť na jedenie niečo iné, ale po nejakej zvery, ktorý by som mohol uloviť akoby sa zľahla zem. Občas som natrafil na huby ale keďže som ich nepoznal tak som ich nechal tak. Nepotrebujem sa otráviť. Až neskoro večer ma napadlo, že by som mohol skúsiť či nie sú nejaké ryby vo vode. No už je skoro tma, nechám to na ráno, aj tak mi je zle.

Ráno mi už bolo trocha lepšie, ale bol som dehydrovaný, takže prvú vec čo som urobil bolo, že som sa poriadne napil. Na maliny som sa však nemohol ani pozrieť. Zato som sa zapozeral do vody či tam uvidím nejaké ryby. Ako zázrakom tam boli. Ale veľmi maličké. Ja idiot, že ma to nenapadlo skorej.

Hmm, ale ako ich mám chytiť. Rukami? To asi nie. Ah, mám nápad. Rozviazal som kabátec z ktorého som mal urobený vak. Postavil som sa doprostred potoka a ponoril ho do vody dúfajúc, že sa tam nejaké rybky zachytia.

Bolo to však veľmi zdĺhavé. Po hodine čo som tam stál bez pohnutia zohnutý vo vode, som bol úplne stŕpnutý, bolel ma chrbát a nohy som mal totálne ľadové. No vidina lepšieho jedla ma poháňala dopredu.

V bruchu mi škvŕkalo a celé telo ma bolelo, no konečne po dvoch hodinách sa tam predsa len zachytilo zopár maličkých rybiek. Než stihli odplávať preč, rýchlo som kabátec uzavrel a vybral z vody. Vyšiel som na breh, no išlo sa mi dosť zle, kamienky pod nohami boli klzké a ja som mal úplne premrznuté nohy. Dvakrát som sa pošmykol ale vak so vzácnymi rybkami som nepustil.

Na brehu som kabátec rozložil a voda vytiekla, no 5 rybiek tam zostalo. Jednu z nich som zobral do ruky a prezeral som si ju. Oheň som rozložiť nevedel a tak mi nezostávalo nič iné, len ich zjesť surové. Zavrel som oči, premohol nechuť zo surového a živého mäsa, vložil ju do úst a rýchlo prehltol. Hmm? Nie je to také zlé.

S ostatnými som urobil to isté. Hoci to troška zahnalo hlad, tých 5 maličkých rybiek nebolo vôbec dosť na to aby mi to zahnalo úplne hlad. Ale čo už. Aspoň som do seba dostal nejaké proteíny.

 

A tak to pokračovalo ešte ďalšie dva dni, než som konečne došiel na koniec lesa. Potok sa zväčšoval a spájal sa s ďalšími malými potôčiky, ktoré v konečnom dôsledku vytvorili menšiu rieku, ktorá sa však ako som sa pozeral do diaľky čoraz viac rozširovala.

Ak je tu rieka, pravdepodobne bude neďaleko dedina. Krajina tu bola oveľa príjemnejšia, kde tu bol strom a čím ďalej som išiel pozdĺž rieky, tým viac polí som videl. Až som konečne dorazil na dohľad malej dediny.

Od úľavy, že ju vidím som padol na kolená a rukami sa oprel o zem. Sklonil som hlavu a zavrel oči. Až po chvíli som ju zodvihol a kľakol si na nohy.

Usmieval som sa od ucha k uchu, že konečne vidím nejaké obývané miesto. Nesmejú ma však spoznať. Musím sa nejako zamaskovať. Ale ako.

Pooberal som sa a zbadal som pri brehu rieky blato. Dostal som nápad.

Dal som si blato na vlasy aby som zamaskoval ich farbu a taktiež som sa v ňom trošku pováľal. Nikto nepotrebuje vedieť kto som. Vlastne... kto som bol. Opäť som zosmutnel a do mysli sa mi vrátili všetky spomienky na ten deň.

Postavil som sa a pozrel sa na svoj odraz vo vode. Vyzerám príšerne. Je jasné, že mám na vlasoch blato, ale nemám nič iné čím by som ich zafarbil. Taktiež som doškriabaný od toho ako som sa pretĺkal lesom. Ak ma náhodou zastavia musím si niečo vymyslieť, prečo takto vyzerám.

Sadol som si na trávu a kým som čakal čo mi blato zaschne na vlasoch, pozeral som sa hore na oblohu. Na doteraz jasnej letnej oblohe sa začína tvoriť mraky. Netuším ako dlho to ešte vydrží, ale čoskoro bude pršať. Bude najlepšie ak sa čo najskorej dostanem do dediny a niekde prenocujem. Dúfam, že mi to dovolia aj bez peňazí, keď uvidia v akom som stave.

Ako náhle mi blato na vlasoch zaschlo, vydal som sa na cestu. Asi po sto metroch som sa dostal na poľnú cestu. Pokračoval som ďalej po nej až som sa asi po hodine dostal na okraj dediny.

Až tam som si všimol, že z každého okna visí čierna smútočná látka. Čo sa tu stalo za pohromu, keď je všade čierna? Ale... ľudia nevyzerajú príliš smutní.  

Prechádzal som medzi nimi. Okamžite sa za mnou začali otáčať hlavy. Bol som nervózny z toľkých očí, ktoré sa na mňa upierali. Bolo jasné, že som pre nich rušivý element, ktorého sa budú chcieť zbaviť. Bol som špinavý, vlasy aj šaty som mal od blata a celý som bol doškriabaný. Musel byť na mňa hrozný pohľad.

No snažil som sa toho nevšímať a hrdo som pokračoval v ceste. Po pár metroch ma však zastavili dvaja muži.

„Chlapče? Kto si? A čo sa ti stalo?“ spýtali sa ma hrubým hlasom. Sebavedome som im pozrel do očí a stretol sa s ich prepichujúcimi hnedými očami.

Preglgol som, ale necúvol a pevným hlasom odpovedal: „Som sir Toru Conti a na ceste do môjho sídla ma prepadli. Bolo to pred dvomi dňami. Môj sprievod, ktorý mi poskytol čas uniknúť zabili. Prešiel cez vodu aj blato, keď som konečne zbadal túto dedinu. “

Bola to lož ale musel som nejako vysvetliť svoj vzhľad. Bol som oblečený v drahom oblečení a i keď bolo dosť zničené a špinavé, tak bolo jasné, je to oblečenie pre bohatých ľudí.

„Prepáčte nám našu drzosť sir Conti, ale to viete, museli sme sa spýtať, keďže vyzeráte... odpustite nám ale vyzeráte podozrivo,“ začali sa nervózne ospravedlňovať.

Boli to prostý farmári a so šľachtou neprichádzali často do kontaktu. Kývol som hlavou na znak toho, že im ich omyl odpúšťam.

„Som veľmi hladný a unavený. Potrebujem sa niekde ubytovať a poslať posla mojej rodine. Musím im oznámiť čo sa stalo a nech pre mňa prídu,“ oznamoval som im a použil tón akým rozprával môj otec s nižšou vrstvou.

„Ale samozrejme, chceli sme vám to ponúknuť sami, prosím nasledujte nás. Ubytujeme vás v našej najlepšej izbe,“ líškali sa obaja muži a rukou mi naznačovali smer, ktorým mám ísť.

„Ale nemám pri sebe teraz žiadne peniaze...“ začal som, ale prerušili ma. „Sir Conti, nemusíte nám platiť, je to pre nás veľká česť môcť u nás ubytovať člena šľachtickej rodiny.“

„Pf, to je od vás milé, nezabudnem vám vašu pohostinnosť. Moja rodina sa vám za to odvďačí. Ale teraz mi povedzte, čo sa tu stalo za tragédiu?“ spýtal som sa.

„Pred pár dňami prišla správa o smrti syna nášho pána Bianchi. Súcitíme s nimi a preto sa naša dedina rozhodla držať týždenný smútok za mladého pána. Je to veľká tragédia,“ oznámili mi.

Takže tak to otec urobil, vyhlásil ma za mŕtveho. A čo na to mama a Marise? Ako to prijali? A čo telo?

„Kedy bol pohreb? Nevedel som o tom. Som na cestách už dlho a táto nešťastná správa sa ku mne nedostala,“ spýtal som sa.

„Pohreb bol pred tromi dňami, môj pane. Počuli sme, že sa tam zišli všetci zástupci zo šľachty. Prišli vraj aj predstavitelia rodov Bruno a Rossetti,“ odpovedal mi jeden z nich. Prikývol som ale bol som plne zabraný do svojich myšlienok.

To je skvelé, takže teraz som pre ostatných mŕtvy. Môžem sa voľne pohybovať a nikto ma nebude upodozrievať. Ale potrebujem si nejako zamaskovať farbu vlasov. No nie blatom.

Potrebujem sa dostať naspäť do sídla aby som odtiaľ mohol dostať Marise aj mamu. Musím sa tam dostať v prestrojení. Ako som odtiaľ vlastne ďaleko?

„Ako ďaleko je odtiaľto sídlo rodu Bianchi?“ spýtal som sa ich len tak akoby mimochodom.

„Cesta vozom tam odtiaľto trvá približne štyri dni, môj pane,“ odpovedal mi druhý muž.

Prechádzali sme ulicou a ľudia sa na nás stále pozerali. Kráčal som s hrdo vztýčenou hlavou a nedal som na sebe poznať žiadnu emóciu. Prechádzali sme okolo jednej pekárne. Boli na nej vyrazené okná a keď som nakukol dnu, bolo to tam porozbíjané a rozhádzané veci. Ľudia, ktorí tam pracovali všetko upratovali.

„Čo sa to tu stalo?“ spýtal som sa s ľahkým záujmom. No v skutočnosti ma to veľmi zaujímalo. Ja som si síce tým banditov vymyslel, ale žeby tu nejaký naozaj boli?

„Včera túto pekáreň vylúpili nejaký divoký ľudia. Boli vraj piati a okrem plachty, ktorý im zakrývala rozkrok, boli celý nahý,“ stíšil hlas a naklonil sa ku mne, „ženy hovoria, že to boli diabli, pretože boli čiernovlasí, tmavý a ich oči boli čierne ako najčernejšie uhlie. Taktiež boli veľmi silný, všetko rozbili a zobrali jedlo. Cestou sa im naši muži postavili, ale všetkých hravo premohli. Všetci muži ležia u seba doma zranení. Nerád to priznávam ale nedokážeme sa im postaviť ak opäť prídu. Dúfame, že však nie. Že to čo zobrali im stačilo.“

Srdce mi bilo ako o závod. Ten opis sedí presne na bojovníkov, ktorý utiekli s Raidonom. Čo tu ale robia? A kde je Raidon?

„Keď sem pre mňa prídu moji ľudia, postarajú sa o tých lotrov, ktorí vám tu spôsobili problémy. Berte to ako vďaku za vašu pohostinnosť,“ oznámil som im a oni sa od radosti klaňali takmer až k zemi.

Pokračovali sme cestou, až sme sa dostali k hostincu, ubytovali ma v ich najlepšej izbe. Na dedinské pomery bola celkom pekná. Hlavne bola čistá a útulná. Nachystali mi vodu a tiež som poprosil o hnedú farbu na vlasy. Hostinská sa tomu začudovala, ale aby nerobila rozruch, tak som jej vysvetlil, že si musím farbiť vlasy, pretože som predčasne zošedivel. Pošepkal som jej to do ucha a hodil po nej očkom až sa zapýrila. Bola to jednoduchá žena a troška malej pozornosti od mladého šľachtica stačila na to aby to zobrala a nikomu nič nepovedala.

O chvíľu to priniesla a opäť som ju odmenil sladkým úsmevom. Len čo odišla, okúpal som sa a zafarbil si vlasy. Je to pekný nezvyk, hnedé vlasy. Vôbec to nie som ja. Ale ani keby boli biele, tak by som to nebol ja. Už sa vôbec nespoznávam. Som pochudnutý, bez svojich dlhých bielych vlasov, bledý a doškriabaný. Jediné čo je na mne rovnaké, sú moje modré oči. Tie jediné sa nezmenili, i keď sa zmenil ich pohľad na život.

Potom som si pred zrkadlom trocha pristrihol vlasy, aby boli aspoň ako – tak rovnaké. Keď som vyšiel z kúpeľne, zistil som, že mi zobrali moje šaty oprať.

Nechal som si poslať jedlo hore a prvý krát po toľkých dňoch hladovania som sa poriadne najedol. Keď som sa pozrel na hodiny, bolo už dosť neskoro. Ozvalo sa tiché zaklopanie a keď som povolil vstup, prišla opäť tá hostinská a niesla čerstvo vyprané a vyžehlené moje oblečenie.

Ľahol som si do postele, nebola taká mäkká akú som mal doma, ale bolo to rozhodne lepšie ako keď som ležal na zemi medzi stromami. Chvíľu som sa prevaľoval a premýšľal, než som konečne unavený zaspal.

Keď som sa ráno prebudil bol som celkom odpočinutý. Poumýval som sa a opäť si nechal poslať jedlo hore na izbu.

Po dobrom jedle sa mi trocha vrátila farba do tváre aj sila. Rozhodol som sa, že je načase odísť a pokračovať v ceste. Zišiel som dole a požiadal ich o jedlo, že sa pôjdem trocha prejsť po dedine. Ochotne mi zbalili jedlo a potom som mohol ísť. Vyparím sa skôr ako im príde, že som klamal.

Prechádzal som dedinou a robil sa, že si všetko obzerám. Nenápadne som smeroval na koniec dediny. Predošlí deň som sa spýtal na smer, ktorým leží sídlo rodu Bianchi. Konečne viem kadiaľ ísť. Hovorili, že vozom je to tam asi štyri dni, ja budem pešo, takže to bude trvať oveľa dlhšie, ale nevadí mi to.

Prechádzal som okolo jedného domu, keď som začul za sebou krik a zvuk rozbíjajúceho sa skla. Okamžite som sa tam obzrel a vypleštil doširoka oči. Asi sto metrom za mnou bol obchod s mäsom. Teraz tam bolo plno ľudí, ktorí sa s niekým bili.

Pobehol som bližšie, so zatajeným dychom. Srdce mi bilo ako o závod. Žeby to boli oni? Že by to bol ON?

Prišiel som ešte bližšie a v tom som ich zbadal. Piati bojovníci bojovali s mužmi z dediny, tí však pre nich neboli žiadny súperi, pretože naši bojovníci, boli od malička cvičený na boj a boli z nich teraz vraždiace stroje. Splašene som sa obzeral a hľadal toho jediného.

I keď som si povedal, že už je to za mnou, že nemám dúfať, že sa nič nezmení ani keby sme sa opäť videli. Aj tak môjmu srdcu nedokážem poručiť aby splašene nebilo a neočakávalo toho koho miluje.

Nakoniec som ho zbadal, bol ešte v obchode a niesol dve celé polovice prasaťa. Úľavou som vydýchol, že ho vidím a mal som čo robiť aby som sa tam od radosti nezosypal.

Niečo kričal po bojovníkoch. Jeho hlas bol pre mňa ako med na zranené srdce. V tomto okamihu som bol opäť ochotný na všetko zlé čo sa medzi nami stalo zabudnúť a hodiť sa mu okolo krku.

Raidon sa obzeral kadiaľ utečú, keď sa nám v tom stretli oči. Sekundu i keď mne to pripadalo ako večnosť sa mi pozeral od očí, než ich prekvapením doširoka otvoril. Zreval niečo po jednom z bojovníkov a hodil po ňom prasacie polky.

Pohol sa smerom ku mne a rukami si razil cestu. Stál som ako prikovaný k zemi, neschopný sa pohnúť ani o milimeter. Prešiel tú malú vzdialenosť medzi nami a postavil sa priamo predo mňa.

Opatrne som mu pozrel do očí a vydýchol. „Raidon...“

Stále som bol napätý a každá bunka v tele na mňa kričala aby som sa pohol. Bál som sa však jeho reakcie. Zostra som vnímal jeho ohromnú prítomnosť, jeho silu, ktorá z neho sršala a boj, ktorý sa odohrával za ním akoby odišiel do ústrania. Neexistovalo nič len táto chvíľa.

Hľadel som mu od očí a on mne. Prepaľoval ma tým pohľadom a mal som pocit akoby mi videl až do žalúdka. Táto tichá konverzácia akoby trvala roky. A potom... po nekonečných minútach mu pohľad znežnel a on s úsmevom vyriekol: „Mareo... môj Mareo.“