Niekoľko nasledujúcich dní som skoro nevytiahol päty z izby. S nikým som sa nebavil – výnimkou bola akurát Marise, ktorej bolo úplne jedno, že som nasraný a odmietam čokoľvek robiť. Tá žila vo svojom svete a môj tichý protest úplne odignorovala. Mama bola odcestovaná a otec? Pokiaľ som nerobil bordel, tak som mu bol u riti.

Počas tohto týždňa som ani raz nebol dole, ani nie preto, že s tým nechcem mať nič spoločné, ale pre toho otroka. Mal som z neho nejasný pocit, aký som ešte nikdy nezažil a už ani zažiť nechcem. Tie jeho oči ma ešte stále strašia vo sne a vždy sa zobudím celý spotený a srdce mi bije ako o závod.

Až napokon prišiel ten deň, kedy som mu mal dať odpoveď. A hoci som nad tým stále premýšľal, nedospel som k inému názoru ako k tomu, ktorý som mu povedal už na začiatku.

Netušil som kam pôjdeme a tak som nevedel čo si mám obliecť. Zvolil som teda niečo neutrálne a obliekol si modro-čierny habit. Zviazal som si vlasy a hoci nerád, dal som si na ruku ten náramok. Včera bol totižto za mnou otec a prikázal mi ho zobrať so sebou.

Zišiel som dolu, kde už čakal otec aj sestra. To ide s nami aj Marise? Spýtavým pohľadom som sa pozrel otcovi do očí aby mi to vysvetlil.

„Chcela nás odprevadiť,“ vysvetlil a otočil sa k sestrinej pestúnke.

„Budeme preč až do zajtrajšej večere, postaraj sa o ňu,“ oznámil jej a nášmu hlavnému sluhovi prikázal, „dohliadni tu na všetko.“ Ten sa poklonil a otvoril nám dvere z domu. Cestou ku dverám som po nich hodil pohľadom. Bezduché bábky. Pomyslel som si a vyšiel von. Tam ma ihneď oslepilo slnko, ktoré svietilo ako o dušu. Zišiel som dolu kamennými schodmi a postavil sa ku koču, ktorý stál na nádvorí. Bol to rovnaký typ koča, aký bol v minulosti ťahaný koňmi. Dnes ale kone nahradila veda a technika. Máme aj iné vozy, ale otcovi sa veľmi páčia tieto staré koče. Nechal si taký vyrobiť podľa vzoru kočov, ktoré v minulosti používali panovníci. Neviem či si tak pripadá ako kráľ, keď sa vozí v niečom takomto, alebo sa chce len vyťahovať pred druhými a preto jazdíme prevažne v tomto... Neviem, ale už dávno sa nad tým nepozastavujem. Jeho hrdé ego už totižto dávno poznám.

Za ním bol nachystaný ešte jeden voz, ale na ňom neboli nijaké okná a bol pripojený k nášmu koču. Čudné, čo tam tak môže byť? Čudoval som sa, ale veľa času som k tomu nemal, lebo otec bol hneď za mnou aj so sluhom, ktorý nám otvoril dvere. Naložil našu batožinu, nastúpili sme a vyrazili. Pri bráne som sa ešte pozrel z okna, sestra stála na schodoch a o dušu nám mávala. Uvidíme sa zajtra sestrička.

Cesta nám ubiehala dosť pomaly, otec sa k slovu nemal a ja som bol ešte stále nahnevaný, tak som tiež mlčal. Radšej som namiesto toho pozeral von z okna na ubiehajúcu krajinu. Pozoroval som poddaných ako pracujú na poliach, na kravy, ktoré sa pasú na tráve až sme konečne opustili naše územie a dostali na cestu o ktorej som vedel, že vedie  na zakázané územie. Bolo zo zákona dané, že kto tam vstúpi stretne ho krutý trest.

„Otec, kam ideme? Dúfam, že nie tam kam si myslím,“ opatrne som sa ho spýtal.

Otec sa zasmial: „Mareo, to mi chceš povedať, že aj ty si uveril tej báchorke o tom, že tam straší?“

„Akej báchorke? Ja o žiadnej báchorke nič neviem. Jediné čo viem, je, že je to zakázané miesto,“ povedal som mu.

„A vieš prečo je zakázané?“ spýtal sa ma a ja som pokrútil hlavou. Otec si vzdychol a začal rozprávať: „Tá oblasť je zakázaná pre to, že sa tam vedú boje medzi tými našimi zvieratami. Nechceme aby tam niekto chodil. Je to taktiež miesto, kde sa v minulosti viedol rozhodujúci a víťazný boj o našu zem. Preto sme sa rozhodli všetky boje usporiadavať tam. Prišlo nám to vhodné, vzhľadom na to, že to je pamätné miesto, kde sme zvíťazili. Ľudia o tom čo sa tam koná nevedia a tak aj chceme aby to zostalo. Preto sme to miesto vyhlásili za zakázanú oblasť. Rozhlásili sme, že je to miesto po tom veľkom a dlhom boji zamorené a preto, každý kto tam pôjde zomrie. A ľudia sú taký hlúpi, že tomu uverili. Samozrejme, že je to hlúposť. Ale čo už, ľudia sú už taký, nemajú vlastný rozum a preto uveria všetkému čo im ich páni povedia.“ A smial sa ďalej.

Mne to však smiešne nepripadá. Skôr smutné.

Išli sme ešte nejakú chvíľu, keď som konečne v diaľke zbadal les. „A vysvetlíš mi už konečne, prečo tam ideme?“ pýtal som sa ho už po neviem koľký krát.

„A nie je to jasné?“ čudoval sa mojej otázke a krútil hlavou, „Mareo, Mareo, niekedy musím pochybovať či si vôbec môj syn. Pýtaš sa na také hlúpe a zrejmé veci, že ma to núti pochybovať o tvojom zdravom rozume.“

Nadul som sa a odvrátil hlavu. Keď mi odpovedať nechce, fajn, nech si mlčí. A poznámku o mojom rozume som radšej prešiel mlčaním. No o tom či som vôbec jeho syn mám pochyby aj ja. Okrem rovnakej farby vlasov a očí nemáme nič spoločné. Tá genetika je skutočne záhadná.

Netrvalo dlho a prišli sme k lesu. Nikde však nebola cesta, ktorou by sme mohli prejsť. Otočil som sa na otca, že sa ho na to spýtam, keď som zbadal ako prešiel prstom po jednom čiernom kamienku, ktorý mal na náramku, aký dal aj mne a hneď som pocítil otrasy. Vykukol som von z koča a zostal nemo hľadieť pred seba. Zem sa otvorila a vytvorila vstup dostatočne veľký na to aby tadiaľ prešiel koč, alebo iný voz. Užasnuto som sa otočil na otca a on sa len uškrnul: „Nemyslíš, že ak by tu bola normálna cesta, v ľuďoch by to mohlo vzbudiť zvedavosť?“

Vošli sme dnu a ďalším čudným veciam som sa radšej už nečudoval. Aspoň nie okato. Ušetril som si aspoň pohľad na otcov pobavený výraz.

Po chvíli sme konečne prišli na miesto. Šofér nám otvoril dvere a mi sme vystúpili. Okamžite som otvoril oči aj ústa dokorán až kým som neucítil ako mi otec šliapol na nohu, čím mi dal jasne najavo aby som sa tak okato všetkému nečudoval a nechal si moje užasnutie z toho miesta pre seba. Iným slovom, aby som mu nerobil hanbu. Avšak skryť moje užasnutie z tohto miesta, mi nešlo veľmi dobre. Bolo tu toľko vecí, aké som ešte nikdy nevidel, toľko nového a neznámeho. No, mal som čo robiť.

Bola to obrovská plocha obklopená lesom. Tam, kde sme teraz stáli bolo parkovisko a neďaleko od neho bola široká budova s veľkou terasou a stĺpmi. Ďalej tam bolo niekoľko malých domčekov. Ale to najpodstatnejšie a najveľkolepejšie, bolo uprostred. Bola to obrovská aréna aké bývali v čase vlády veľkej Rímskej ríše. Keď sa tak nad tým zamyslím, všetko tu vyzerá ako zo starovekého Ríma.

„Mareo, zavri si už konečne ústa a poď!“ prikázal otec a vydal sa k tej veľkej budove. „Tu budeme dnes ubytovaný. Každý rod tu má k dispozícii tri izby. Dve sú spálne a jedna je kúpeľňa. Jedáleň je spoločná, ale pokojne môžeš jesť aj na terase. Taktiež sú tu spoločné kúpele. Tie domčeky, tam ďalej,“ ukázal na ne, „v nich bývajú naše zvieratá. Dnes uvidíš zápas nášho najlepšieho bojovníka s ich najlepšími bojovníkmi. Uvidíš ako to tu chodí. A zajtra...“ odmlčal sa, „bude bojovať ten tvoj. Taktiež si vypočujem tvoju odpoveď. A Mareo, bude tu aj Ken Bruno a Maro Rossetti. Oni sú tu už tretí krát, ale aj keď ty si tu len prvý raz, očakávam, že mi neurobíš hanbu a budeš sa chovať tak ako sa na syna vedúceho rodu patrí.“

No pekne, tých dvoch skutočne nemusím. Hlúpi Ken, ktorý má namiesto mozgu svaly a úlisný Maro. Bože, už vidím ako ma z nich bude zase bolieť hlava ako naposledy. Držal som sa jednou rukou za hlavu, akoby ma bolela už teraz a nasledoval som otca dnu. Chcel som sa čo najskôr zašiť na izbe, aby ma nikto neotravoval, ale nebolo mi to dopriate. Oproti nám práve išli práve tí, ktorých som chcel vidieť čo najmenej. Pozdravili otca a ten namiesto toho aby ma zobral so sebou... Ach, ako rád by som teraz išiel. ... povedal: „Mareo, zostaň chvíľu s nimi a porozprávajte sa. Už je to nejaký ten čas čo ste sa nevideli. Keď skončíte, dôjdi za mnou.“

Chcel som mu niečo odpovedať, ale jeho pohľad ma umlčal. No jasné a mám po svojom pokoji.

„Pozrime sa na to, kto to tu k nám dnes zavítal. Že by to bol Mareo Bianchííí,“ zatiahol Maro, „konečne to naše biele žriebä dospelo a pustilo sa oteckovej ručičky?“ Narážal na náš erb. Máme na ňom bieleho koňa. Rossetti majú líšku a Bruno majú medveďa.  

„Čo ťa žerie Maro? Ešte stále si sa nepreniesol cez moju poslednú výhru v šachu? Alebo si jedol priveľa štipľavého, keď ťa páli jazyk,“ vrátil som mu a chcel odísť, ale do cesty sa mi postavil Ken. „Čo je?“ odsekol som a premeral si ho pohľadom. Bol oveľa vyšší aj mohutnejší ako ja, hnedé vlasy a pekné sivé oči, iba keby nimi nehľadel tak hlúpo.

„Nemyslíš si, že si bol drzí?“ zamrmlal.

„Ani nie. Myslím, že moje chovanie odpovedalo jeho chovaniu. A teraz ak ma ospravedlníte, nemám ako vy celý deň na hlúpe a nezmyselné reči,“ obišiel som ho ale tentoraz mi cestu zatarasil Maro. Vzdychol som a pozrel mu do zelených očí. Jeho pehavá tvár sršala zlosťou a s tými ryšavými vlasmi vyzeral skutočne ako líška. Bol o niečo menší ako ja, za to jazyk mal ostrí ako britva. „Myslíš si, že si niečo, že? Keď syn vedúceho rodu, ale nemysli si, dnes vášho bojovníka ten náš porazí a potom uvidíme čo budete hovoriť,“ vyhrožoval, ale ja som len mykol plecami a konečne odišiel od nich preč. a presne ako som si myslel. Stačí chvíľka s nimi a hneď ma bolí hlava.

Došiel som do izby, kde ma hneď odchytil otec a vypytoval sa na všetko čo sa tam stalo. Povedal som, že sme sa pozdravili a potom som odišiel. Nemám náladu mu hovoriť, že boli drzí ako vši. Zavrel som sa na izbe a ľahol si na posteľ. Tam som čakal až kým ma otec po hodine nezavolal.

„Mareo, je čas,“ oznámil mi a spolu sme vyšli von. Zamierili sme k jednej z domčekov, z diaľky vyzerali úplne obyčajne, ale čím bližšie sme boli, tým neobyčajnejšie ten domček vyzeral. Bol z rovnakého materiálu ako naše dvere, ktoré otec otváral pomocou prsteňa, ale bol celý hnedej farby aby sem viac zapadol. Otec prsteňom odomkol dvere a mi sme vošli dnu.

Dnu to vyzeralo rovnako ako v tej miestnosti kde som sa prvý krát stretol s mojim, ako ho otec nazval: zverencom. Boli tam obaja. Otcov najlepší bojovník aj ten môj. Okamžite sa do mňa zapichli jeho čierne uhrančivé oči a ja som ucítil ako mi po chrbte prešli zimomriavky. Okamžite som uhol pohľadom, ale otec to zbadal: „Čo som ti hovoril o uhýbaní pohľadu? Čo chceš pred ním pôsobiť ako korisť? Ukáž mu, že ty si pán.“

„Nie, nebudem mu ubližovať pre nič za nič,“ začal som ale otec mi schmatol ruku a namieril ju na neho. Prešiel po ňom prstom a on sa okamžite zrútil v bolestiach k zemi. Nekričal, ale videl som mu na tvári ako veľmi ho to bolí. Snažil som si vytrhnúť ruku z jeho zovretia, ale držal mi ju veľmi silno. A keď mi ju nakoniec pustil, mal som na nej pekne viditeľné otlačky jeho prstov.

„Prečo si to urobil?“ zreval som po ňom.

„Povedal som ti, musíš mu ukázať, kto je tu pán, inak to raz nemusí dopadnúť dobre,“ povedal a ďalej to už nerozoberal. Otočil som sa na môjho ´zverenca´ zistiť ako mu je. On sa už medzitým zberal zo zeme a ešte viac ma prepaľoval pohľadom. Ja zase tým mojím som sa mu snažil ospravedlniť. Nikdy som nikomu neublížil a nechcem v tom ani začať. Otec priložil náramok k zámku na cele s jeho bojovníkom a ten sa hneď odomkol. Kývol hlavou a on poslušne vyšiel von. Zadíval som sa na neho, bol ako staršia kópia môjho ´zverenca´.

Vyšli sme von a zamierili k aréne. Otec zaviedol svojho bojovníka dole, odkiaľ bude vychádzať a mňa zatiaľ poslal hore na tribúnu. Tam už sedeli hlavy rodov Rossetti a Bruno s ich synmi. Pozdravil som ich, tak ako sa patrí a sadol som si na voľnú stoličku.

O chvíľu prišiel otec, zaznel úder na bubon a zápas sa mohol začať. Všetci traja bojovníci vyšli von a tak ako boli s holými rukami začali bojovať. Pozrel som sa na ostatným prísediacich, chcel som vidieť ich reakcie. Smiali sa a veselo rozprávali medzi sebou. Typovali, kto asi zvíťazí a každý vyzdvihoval prednosti svojho bojovníka.

Ken a Maro sa s vášňou pozerali na boj. Bolo na nich vidieť ako sa vyžívajú v tom ako si zápasníci holými rukami lámu kosti a zuby používajú ako trhače mäsa. Bol to strašný pohľad, bolo mi z toho zle a oni si to všimli. Uškrnuli sa a niečo si pošepkali. Boj trval veľmi dlho. Každé chrupnutie, prasknutie ma naplo na zvracanie. Snažil som sa to udržať, ale pri posledných dvoch chrupnutiach, kedy náš bojovník obom zlomil väz, som sa už neudržal a vybehol odtiaľ von. Na tráve som okamžite všetko vyvrátil a pri tom sa snažil udržať na nohách. Z hora sa stále ozýval smiech ale ja už som sa tam nevrátil. Odšuchtal som sa do izby a s poslednou silou vôle som sa umyl a ľahol si spať.