Hmm... ťažké... teplo... čo je to? Otvoril som oči a zistil, že ležím priľahnutý Raidonom na zemi. Sakra, to som zase zaspal? Voľnou rukou som sa ho snažil odvaliť, ale nedarilo sa mi to. O druhej ruke som radšej ani neuvažoval, celú dobu bola pod Raidonovým telom. Absolútne som si ju necítil. Skúsil som to ešte raz, ale malo to úplne rovnaký výsledok ako pred tým. A preto som to skúsil inak.

„Raidon, zobuď sa... Raidon,“ hovoril som mu do ucha s nádejou, že to ho preberie.

A mal som pravdu. Prudko otvoril oči akoby sa zľakol, ale v momente ako ma zbadal, sa upokojil. Nadvihol sa na lakte a usmial sa na mňa. Opäť som prepadol jeho hlbokému pohľadu a chvíľu mi trvalo pozbierať si rozlietané myšlienky.

„Môžeš ma pustiť? Tú ruku si totižto už vážne necítim,“ požiadal som ho a on sa pozrel smerom k ruke na ktorej ešte stále ležal. Okamžite sa odtiahol ale zároveň ma za druhú ruku potiahol a posadil.

Začal som si masírovať skoro odumretú ruku a Raidon sa na mňa so záujmom pozeral. Po chvíli mi ju chytil a začal s masírovaním on. Chvíľu to bolo v pohode, ale čím viac sa ma dotýkal, tým viac sa mi začínali myšlienky splietať a ja som začínal byť celý nesvoj. To teplo z jeho dotyku sa mi pomaly rozliezalo do celého tela, ale... Nie, teraz sa tomu nesmiem poddať. Dosť bolo rozkoše. Je na čase pokročiť s výučbou. Možno sa mi tak podarí vyhnúť tým nechceným otázkam. Snáď...

„Raidon, stačí, ďakujem. Zavolám sluhu aby priniesol jedlo a budeme pokračovať v tvojom učení,“ oznámil som mu a bez čakania na jeho odpoveď som vyšiel z cely aj z domčeka a zašiel za sluhom. Potom som sa spolu s ním vrátil a len čo položil jedlo pre mňa a Raidona, okamžite som ho zase poslal preč, hoci sa mu to veľmi nepozdávalo, že by som mal obedovať tam.

Len čo odišiel, odomkol som mreže a spolu sme sa pustili do jedla. Keďže sme boli obaja veľmi hladní, všetko sme zjedli do poslednej omrvinky.

Po jedle som si povedal, že je načase aby sa naučil hovoriť o sebe ako JA. Učil som ho to presne tak ako, keď som ho učil jeho a moje meno. Netrvalo dlho a už to vedel. Potom sme začali s ďalšími slovami a taktiež sme prešli na skloňovanie.

Učil sa veľmi rýchlo, robilo mi to veľkú radosť, konečne som sa s ním mohol rozprávať zmysluplnejšie.

A čas letel...

Dni sme trávili učením, zavretý v tom malom domčeku s mrežami, ktoré však už neboli medzi nami, tak ako pred tým, ale boli voľne otvorené. Keď prišiel čas zápasov, sluha nás odviezol na to rovnaké miesto a vždy po skončení nás zase odviezol naspäť. Šesť bojov a sedem mesiacov už máme za sebou a zajtra nás čaká siedmi boj. Mám z toho však obavy. Hoci Raidon doteraz vždy zvíťazil a usmieval sa pri tom, čo vždy nasralo Mara s Kenom, zdalo sa mi akoby to všetko išlo až podozrivo hladko. Síce som rád, že sa mu doteraz nič vážne, ak teda nerátam nejaké tie odreniny a dva vyrazené zuby, nestalo. Mám pocit, že niečo nie je v poriadku. Keď sme boli na prvom zápase, bojovalo sa naplno a Raidon mal čo robiť, no teraz sa mi zdá, že Maro aj Ken nevodia do boja svojich najlepších bojovníkov, ale len nejakých začiatočníkov. Ide to totižto až priveľmi hladko. Aj ich správanie je čudné, hnevajú sa keď prehrajú, ale nerobia z toho takú vedu ako prvý krát. Dokonca ma už ani veľmi nepodpichujú, čo sa mi zdá tiež podozrivé. Niečo kuchtia a práve toho sa bojím, že jedného dňa prídeme na zápas, ale z neho sa už vrátim len ja ak vôbec.

Stále som nervózny, pretože to nie je jediná vec čo ma trápi. Stále sme nedoriešili čo bude, keď tento rok skončí. Vyhýbam sa tomu ako sa len dá, aj keď Raidona učím všetko možné, histórii jeho alebo môjho rodu sa všemožne vyhýbam. Mám strach o tom hovoriť. Mám strach, že ak raz otvorím tú tému, všetko sa mi rozsype pod rukami.

A preto každú chvíľu, ktorú sme nevenovali učeniu, sme strávili v objatí a spojení. Milovali sme sa tak intenzívne, akoby to malo byť posledný krát. Pretože čas, ktorý nám bol daný sa nám krátil obrovskou rýchlosťou.

Pozeral som z okna izby smerom k Raidonovmu domčeku a čakal kedy odtiaľ vyjde sluha s večerou. Už je tam voľajako dlho. Čo tam tak dlho robí? Prestáva sa mi to páčiť. Mal by som tam ísť?

Ah, konečne! Už ide. Vydýchol som si a zaliezol aj s knihou do postele. Ešte pár hodín a budem môcť ísť za ním. Bol som tam skoro každú noc. Aj keď sme sa nemilovali, tak sme spali v objatí, no vždy nad ránom som sa zase musel vrátiť do izby. Raidon sa vždy mračil, ale inak sa nedalo.

Čítal som si knihu, ale dej som vnímal len tak na polovicu. Počúval som ako sluha upratuje a po chvíli som počul napúšťať vodu. Už sa išiel konečne kúpať, ešte chvíľu a pôjde spať. Zavrel som knihu, ľahol si a robil sa, že spím. O chvíľu ma prišiel skontrolovať a keď ma našiel spať, odišiel. Počkal som ešte asi pol hodinu a keď som bol istý, že už spí, vykradol som sa potichu za Raidonom.

Čo najtichšie som odomkol a vošiel dnu. Raidon ma už čakal. Zamkol som a otočil sa s úsmevom na neho. Avšak zostal som troška zarazený. Hoci sa usmieval, oči sa mu čudne leskli a nemal som z toho úsmevu dobrý pocit. Čo sa stalo?

„Raidon...? Stalo sa niečo?“ opatrne som sa ozval a priblížil sa k mrežiam. No s odomknutím som váhal.

„Nič. Čo by sa stalo, nemohol som sa ťa dočkať,“ odvetil mi. Sláva už si nepletie slovosled. Ešte nedávno sa vedel pri skladaní vety pomýliť a vyšla mu z toho taká hatlanina. Ale pokrok aký urobil je veľký.

No niečo tají. Prečo mi to nechce povedať. Stalo sa niečo medzi ním a sluhom? Veď mu niesol len večeru, tak ako každý deň i keď tu bol dnes oveľa dlhšie ako inokedy.

„Stalo sa niečo medzi tebou a sluhom? Urobil niečo? Pretože sa mi ne....“ začal som opatrne, „Povedal som, že nič!“ skočil mi do reči dôrazným hlasom.

„Koľko krát sa mám opakovať, som taký istý ako inokedy, len ti to dnes dlho trvalo než si prišiel, tak som si myslel...“ oboril sa prvý krát na mňa.

„Čo si si myslel?“ urazene som sa ho spýtal na nedokončenú vetu.

„Ale nič, odomkneš už?“ odvetil netrpezlivo.

„Nie, kým mi nedáš normálnu odpoveď,“ oznámil som mu rozhodne. Postavil som sa pred mreže a ruky dal v bok. Nasadil som zaťatý výraz aby videl, že neustúpim ani o krok. Raidon, čo sa to s tebou deje?

„Nemám akú, to si len ty namýšľaš. Povedz rovno, že za mnou nechceš ísť. Nemusel si sa ani obťažovať chodiť,“ s tou vetou mi vrazil nôž do srdca.

„Raidon...“ hlesol som potichu.

„Vieš čo, necháme to dnes tak, vráť sa a choď spať. Zajtra je zápas a tie tvoje čudné otázky ma akurát rozčuľujú,“ oznámil mi a tým ma dorazil. Zvesil som ruky a ublížene na neho na sekundu pozrel. Potom som sa odvrátil, odomkol dvere a vyšiel potichu von. Zavrel som za sebou a oprel sa chrbtom o dvere. Zvesil som hlavu a zavrel oči. Čo je to dnes za deň? Čo také sa stalo, že sa Raidon ku mne takto chová?

Bol som tak nasraný a ublížený, chcel som niečo rozbiť, ale z minulej skúsenosti viem, že by mi to s najväčšou pravdepodobnosťou nepomohlo. Už-už som chcel zamknúť dvere, keď som počul tresknutie, ktoré vyšlo z vnútra domčeka. Až som nadskočil ako som sa zľakol. Vzápätí sa ozvala ďalšia rana a hneď za ňou ďalšia. To nie je normálne.

Prudko som otvoril dvere a vošiel dnu. Bolo mi jedno, že ma odtiaľ Raidon vyhodil, že má čudnú náladu, alebo, že je noc a sluha sa môže zobudiť. Bolo mi to jedno.

Zbadal som ho ako rozzúrene trieska päsťami do steny a mreží. Bol ako zmyslov zbavený. Vôbec si ma nevšimol, len ďalej zúril. Pár sekúnd som sa na to prekvapene a zároveň splašene pozeral, než som sa ozval.

„Raidon...?“ opatrne som ho oslovil.

Vtedy ma konečne zaregistroval a divoko sa na mňa pozrel. Úplne som z toho pohľadu primrzol k podlahe neschopný sa pohnúť. Tak toto je pohľad, rozzúreného Raidona. Nikdy sa tak na mňa nepozrel. Bojím sa. Preblesklo mi hlavou.

V tom momente ako sa nám stretli oči, akoby si uvedomil čo sa deje a na koho sa pozerá. Zmiernil svoj pohľad, ale úplne sa neuvoľnil. Prepichol ma pohľadom, pevným krokom podišiel ku mrežiam a prikázal mi: „Poď sem a odomkni!“

Bol som z toho výjavu ešte stále mimo a preto som na jeho hlas reagoval čisto podvedome a hneď som k nemu vykročil. Nie, nejdem. Nie! Rozum mi síce velil nejsť, ale nohy sa mi hýbali sami od seba. Prišiel som k mrežiam a odomkol.

Okamžite ich prudkým trhnutím otvoril a vtiahol ma dnu. Treskol so mnou o mreže a začal strhávať pyžamo. Nie! Reval mi hlas v hlave, ale nebol som schopný zo seba vydať ani hlásku.

Keď zo mňa všetko strhal, vrhol sa ústami na moje bradavky. Ruky mi priklincoval k mrežiam a ako ústami pokračoval nižšie a nižšie, zanechával mi po tele stopy.

Pustil mi ruky a miesto toho mi stisol penis až som skríkol od bolesti. Drsne mi ho šúchal, druhú ruku si naslinil a okamžite zamieril k môjmu zadku. Prudko a naraz strčil dnu hneď dva prsty a začal s nimi hýbať.

„Raidon... ha.. ah.. nech toho... prosím... ha...“ prosil som ho.

„Mlč!“ prikázal mi a ďalej sa už nedal vyrušovať. Vytiahol prsty a chytil ma za ramená. Zatlačil mi na ne a tým ma prinútil si kľaknúť.

„Raidon... nie... Rai...“ už sa mi viac nepodarilo, pretože mi Raidon stlačil ústa a tak ma prinútil ich doširoka otvoriť. Bez zaváhania mi strčil penis do úst a začal prirážať. Vrážal mi ho hlboko do krku, chcelo sa mi vracať. Nemohol som dýchať.

Aj keď som sa bránil, búchal som ho päsťami, neprestal. Slzy mi tiekli o očí a miešali sa so slinami, ktoré mi vytekali kútikmi úst. Uplakanými očami som sa pozrel na neho hore aby prestal, ale on sa ešte väčšmi zamračil. Vytiahol si penis a za vlasy ma vytiahol na nohy. Otočil ma tvárou ku mrežiam a chytil ma za zadok.

„Raidon... prosím... ha... prosím... nerob to... Rai... Ááááuu!“ zreval som od bolesti, keď do mňa vrazil svoj penis. Začal rýchlo a silno prirážať, nevšímajúc si moje protesty. Bolí to. Au! Ha... ah... Nie!

Tak veľmi to bolelo, nohy sa mi triasli, zatínal som zuby. Mal som pocit, že ma roztrhne. Rukami som sa držal mreží čo mi sily stačili, no aj tak som mal pocit, že čoskoro skolabujem. Čas sa tak vliekol. Každá sekunda sa mi zdala dlhá ako hodiny a každá minúta ako deň. Keď konečne prišiel koniec. Posledné prírazy a Raidon sa do mňa urobil.

Vykĺzol zo mňa, pustil mi boky a ja som padol k zemi. Bez slova odišiel. Rýchlo som vydychoval. Celé telo sa mi triaslo od bolesti a pocitu poníženia. Pustil som sa mreží a popod spustené vlasy som sa na neho obzrel. Sedel v rohu miestnosti otočený chrbtom ku mne. Pohľad sa mi na striedačku zahmlieval a trvalo mi pár minút, než som sa bol schopný trochu pohnúť.

Keď som ucítil akú takú silu v nohách, preplazil som sa cez otvorené mreže. Prešiel som prstom po kamienku na náramku a mreže sa zamkli. Preplazil som sa aj cez druhé dvere a urobil to isté.

Ani neviem akým zázrakom sa mi podarilo dostať až do svojej kúpeľne. Vteperil som sa do sprchy a pustil na seba teplú vodu. Plačúc a trasúc sa, nechal som na seba padať kvapky vody. Sedel som tak v kúte sprchy až do rána, kým ma tam nenašiel sluha.