Ráno som sa zobudil na ostré svetlo presvitajúce dnu cez okno. Ruku som si prehodil cez oči s úmyslom ešte si pospať, no po pár minútach som to vzdal a zahľadel sa na bledomodrý strop nadomnou.

Kde to, do čerta, som?

Napravo odomňa sa ozval jemný šuchot. Pozrel som sa tam a zbadal jemné telo uložené v bielych perinách.

Ah, áno! Usmial som sa pri spomienke na včerajšiu divokú noc.

S chalanmi z týmu sme sa po tréningu zastavili v obľúbenom podniku na zopár pív, no na stredu večer tam bolo až priveľmi plno. Karaoke – nová atrakcia.

A práve tam som natrafil na tohto zlatého chalana Ronalda – Ronnyho, ako sa mi predstavil.

Boli sme si sympatický odkedy som vošiel do dverí a naše oči sa stretli. No a pivo padlo po pive, až sme skončili takto.

Ale že to bola noc! Mladý je vážne dobrý, nečakal som až také ródeo uprostred týždňa. Uprostred týždňa....

Zamračil som sa na plafón a nechal mozgové závity pomaly do seba zapadať. Na čo som to zabudol?

Minúty ubiehali a mne pomaly začali opäť padať viečka.

Štvrtok...ešte deň do víkendu. Dofrasa! Je štvrtok – čaká ma škola.

Prudko som sa na posteli posadil a poobzeral sa dookola. Na zemi najbližšie ku mne ležali moje rifle. Natiahol som sa po ne a nahmatal vo vrecku mobil: 7:12. Uff, ešte mám čas.

„Deje sa niečo?“ ozvalo sa rozospato vedľa mňa.

Spod bielej periny sa na mňa pozerali mandľovo hnedé oči svietiace na peknej, oválnej tvári.

Naklonil som sa a rozstrapatil mu blonďaté vlasy.

„Nič, iba som zabudol na školu, ale ešte je málo hodín.“

Ronny sa ponaťahoval. „Dáš si raňajky?“

Usmial som sa. „Dám.“

Je príjemné natrafiť na niekoho takéhoto. Mám rád keď rána nebývajú hektické, s trápnym tichom a úmyslom rýchlo zmiznúť.

Sledoval som ako sa Ronny postavil a začal zhľadúvať svoje veci. Bol menší než ja, aj chudší. Pokožku mal krásne bielu a v kombinácii s tými blond vlasmi vyzeral ako anjel.

„Dávaš si pozor, aby si sa neopálil?“ spýtal som sa ho.

Usmial sa na mňa a žmurkol. Zjavne si je dobre vedomý, ako vyzerá. Nuž, toto bude anjel s diabolskými rohmi. Ale páči sa mi, vážne.

Možno by z toho mohlo byť aj niečo viac než iba známosť na jednu noc.

S touto myšlienkou som sa začal obliekať a kým som vyšiel z kúpeľne, po byte voňala káva.

„Neviem akú piješ.“ povedal a ukázal na stôl kde stála šálka horúcej kávy, cukor a mlieko.

„Ďakujem.“ zobral som si šálku a odpil si horkej čiernej kávy – moja životodarná tekutina.

„Mám chleba, syr, vajíčka, našla by sa ja nejaká vianočka...“ vymenúval s hlavou strčenou v chladničke. „Čo si dáš?“ vykukol na mňa.

Mmm...pomaly, ale isto som dostával chuť naňho namiesto jedla.

Položil som šálku na stôl a už som chcel vykročiť k nemu, keď sa otvorili vchodové dvere. Vošiel vysoký chalan v žabkách, čiernych kraťasoch a červenom ramienkovom tričku. K nohám si z pliec zhodil už na pohľad ťažký batoh na ktorom boli uviazané boxerské rukavice.

„Čaves brácho.“ pozdravil ho Ronny.

Brácho? To vážne?

Poriadne som sa pozrel na príchodiaceho, ktorý sa otočil k nám a ostal primrznuto stáť.

Vôbec sa s Ronnym nepodobali. On bol určite vyšší, možno dokonca o trochu vyšší než ja, mal jemné, vlnité hnedé vlasy, priezračne modré oči a pod opálenou pokožkou sa mu rysovali pekne vypracované svaly.

„Ahoj, ja som...“ začal som, ale on ma odignoroval.

„Kurva Ronald!“ skríkol a kopol do ruksaku na zemi, až sa o kus posunul. A ja som riadne nadskočil.

„Ty si vážne hovädo! Koľkokrát som ti hovoril, aby si mi sem neťahal podobných úchylákov ako si ty!?“

Neveriacky som sledoval ako sa ten chalan rozkrikoval po Ronnym. A...nazval ma práve úchylákom?

Ronny zabuchol dvere chladničky a postavil sa s rukami vbok.

„Toto je aj môj byt Viktor, platím nájom rovnako ako ty! A ja ti nerobím žiadne kázne, keď si sem vodíš dievčatá.“

„Ani nemôžeš, pretože to je normálne.“ vrátil mu to, zohol sa, prešiel ku gauču a hodil naň ruksak.

Ronny si odfrkol. „V akej žiješ dobe?“

Sledoval som scénu pred sebou bez slova. Ronny je na podobné výjavy zjavne zvyknutý.

„Nemôžeš si dať chvíľu pokoj?“ pokračoval ďalej Viktor. „Vedel si, že cez noc zostávam v telocvični tak si využil príležitosť a hneď si sem niekoho dotiahol.“ pozrel zamračene na mňa. „A ku všetkému takého manekýna.“ vypľul zo seba, otočil sa mi chrbtom a ďalej vybaľoval.

So zdvihnutým obočím som sa pozrel na Ronnyho. „Manekýna?“ zopakoval som.

Ronald sa zachichotal a súhlasne prikývol. „Hej, na prvý pohľad tak môžeš pôsobiť.“ pripustil.

Okej, som vysoký, vyšportovaný, mám tmavo hnedé oči a rovnako tmavé hnedé dlhšie vlasy, vzadu zastrihnuté strojčekom a z hora cez temeno zviazané do konského chvosta siahajúceho mi skoro až k lopatkám, ale manekýn?

Akosi som sa nevedel rozhodnúť či to mám brať ako kompliment, či ako urážku.

„A čo vlastne robíš?“ spýtal sa ma Ronald a touto otázkou ma nielen že vrátil do reality, ale aj úroveň mojej dobrej nálady značne poklesla.

„Ty si z toho včerajšieho večera veľa nepamätáš, čo?“ usúdil som.

Usmial sa. „Než si mi začal kupovať pivá mal som v sebe už päť panákov teqilly.“

„Nevyzeral si na to.“

„Prax.“ skonštatoval od gauča Viktor a s náručou plnou šiat si to nasmeroval do kúpeľne. „Chodí chľastať tak často, že keby namiesto toho držal v rukách učebnicu, už by promoval.“

Ronny mávol rukou. „Kecy.“

Ale mňa napadla iná myšlienka.

„Ako často zostávaš v telocvični cez noc?“ otočil som sa na Viktora. Daroval mi za to znechutený pohľad, zrejme si myslel, že si chcem s jeho bratom dohodnúť ďalšie rande. Teda, pôvodne to tak bolo, ale teraz...

„Ako kedy.“ mykol Viktor plecami. „Pred zápasom aj tri – štyrikrát do týždňa. Inak stačí raz za týždeň.“

Smutne som sa pozrel na Ronnyho chystajúceho raňajky.

„A to si sem vždy privedieš niekoho iného?“

Pre zmenu mykol plecami on. „Mám devätnásť.“ povedal.

Tak, tu som skončil.

Ronny zjavne nemá záujem o nejakú vážnu známosť a ja zasa nemám záujem o naháňanie vlka v jahňacej koži. Zľahka som si vzdychol a odpil z kávy.

Nič sa nedeje, proste dopijem a pôjdem.

„Vyzeráš zaskočený, čo si čakal?“ prisadol si ku mne Viktor a kývol na brata, ktorý aj jemu podal kávu.

Nechcelo sa mi veľmi baviť o tejto téme, tak som do tretice mykol ramenami aj ja.

„A čo teda vlastne robíš?“ znovu sa ma spýtal Ronald.

„Študujem elementárnu pedagogiku so zameraním na liečenie postihnutých a vážne chorých detí, hlavne za pomoci športu.“ vysypal som rutinne.

V kuchyni na chvíľu zavládlo ticho.

„Fíha, vážne?“ usmial sa Ronny a znel úprimne nadšene. „Netipoval by som ťa na niečo také.“

„A vedia, že si buzna, keď ťa pustia k deťom?“ spýtal sa ma vážne Viktor.

Zahľadel som sa naňho. „A vedia, že si debil, keď ťa vypustili do sveta?“ vrátil som mu to.

Videl som, ako sa chystá na protiútok, ale prerušil ho Ronaldov zvučný smiech.

„Ten ti teda naložil.“ smial sa.

„Zaslúžil si si to.“ povedal som nevinne.

„Nechceš už ísť?“ vyštekol Viktor a hoci na mňa ani nepozrel, neušlo mi to mierne pobavenie v jeho hlase. Aspoň že si chalan vie robiť srandu sám zo seba.

„Nechaj študenta najesť.“ žmurkol na mňa Ronald a položil predomňa tanier s obloženými chlebíčkami. Nie som cvok, aby som to odmietol.

„A v ktorom si ročníku?“ pokračoval vo vyzvedaní.

„V treťom.“ odpovedal som s plnými ústami na rovnaké otázky ako včera večer.

„Tak to ste s Viktorom rovnako starý.“

Pozrel som sa na jeho brata ticho sediaceho vedľa mňa. Nijako nereagoval.

„Ty čo študuješ?“ smeroval som otázku naňho. Aj som si myslel, že ma opäť odignoruje, ale potom sa natiahol po chlebíček a povedal: „Hygienu.“

Neveriacky som sa zašklebil. „Vážne?“

„Naozaj a ver mi, je to rovnako nudné ako to znie.“ ubezpečil ma Ronny.

„V našej rodine bude jeden študovaný viac než dosť!“ osopil sa naňho brat. „A ja to nebudem, pán génius študujúci právo.“

Ronald sa naňho usmial.

„Aj tak sa tým nebudem živiť.“ zašomral Viktor potichu, no vzhľadom na ticho vládnuce v kuchyni to bolo zreteľne počuť.

Skôr, než som na to stihol akokoľvek zareagovať ozval sa Ronny.

„Iste, budeš slávny boxer.“

Neušla mi tá sršiaca irónia v jeho hlase. Pozrel som na boxerské rukavice stále priviazané k ruksaku a potom na Viktorovu zamračenú tvár. Bolo vidieť, že Ronny zaťal do živého.

„Takže boxuješ?“ snažil som sa aspoň nejako zachrániť situáciu.

Viktor prikývol, no než mi k tomu stihol niečo povedať opäť sa ozval Ronald.

„Prosím ťa, necháva sa mlátiť už riadne dlho, ale žiadny významný zápas sa ani nekonal, nie to ešte aby ho vyhral. No to mu nebráni, aby sa veľkolepo predstavoval.“ Ronny roztiahol ruky akoby prehováral k obecenstvu. „Dámy a páni, prichádza Viktor Tell, menovec slávneho Wiliama Tella, no tento nepoužíva luk a šípy. Jeho zbraňou sú jeho päste, tvrdšie než hocaký luk a presnejšie než čarovný šíp.“ schuti sa zasmial.

Po jeho preslove však v kuchyni zavládlo ťaživé ticho.

Keď som po očku pozrel na Viktora, oči upieral na chlebíček, ktorý bezducho držal v rukách. Bolo mi ho...skoro až ľúto. No a čo, že má sen? Vyzerá to tak, že preň robí čo môže, tak prečo si z neho Ronald robí srandu?

Počkať...prečo ho vlastne obraňujem? A ešte k tomu sám pred sebou?

Možno pre jeho výraz zraneného zvieratka, ktorý sa mu odráža v očiach. Ale docvaklo mi aj niečo iné.

„Ty si Viktor Tell?“ spýtal som sa prekvapene.

Pozrel na mňa a prikývol.

„Áno, to sme my, bratia Tellový.“ prešiel k nemu Ronald a prehodil mu ruku cez ramená. „Také mená si ľahko zapamätáš, však?“ usmial sa na mňa, ale ja som sa pozeral na Viktora.

Je to skoro šesť rokov, je to vôbec možné? Taká náhoda? Určite si ma už nepamätá, aj som sa dosť zmenil, rovnako ako on. Vtedy bol určite nižší..a menej svalnatý.

„Ja som Nikolas Pataki.“ povedal som a sledoval jeho výraz tváre. Stále nechápal. „Boli sme spolu v auguste 2009 v letnom športovom tábore.“ objasnil som mu.

Jeho zamračená tvár sa na chvíľu vyjasnila a ja som mu na očiach, ktoré sa o trošku rozšírili, videl, že si spomenul. Aj pochopil.

„Je to už doba,“ zasmial som sa, „mali sme len 15, ale nikdy nezabudnem na meno chlapca, ktorý mi ukradol môj...“

Viktor sa vrhol dopredu a nie práve jemne mi položil dlaň na ústa.

„Hej, čo to...“ začal som, ale on ma jednou rukou chytil za tričko, druhou pod krk a ťahal ma preč.

„Viktor čo to...“ Ronald zarazene civel na svojho brata vlečúceho ma smerom ku vchodovým dverám, no skoro okamžite sa zavesil na jeho ruku ktorou mi zvieral hrdlo. „Pusť ho!“ skríkol naňho, ale Viktor, ktorý bol vyšší a určite omnoho silnejší ho iba odšmaril stranou. Potom otvoril dvere a vyhodil ma na chodbu, kde som narazil do protiľahlej steny a zviezol sa po nej dolu.

Bol som celým jeho útokom taký zaskočený, že som ani nestihol nijako reagovať a už som sedel na zadku na chodbe.

„A vypadni.“ povedal Viktor ľadovo vážne a zabuchol mi dvere. Počul som, ako zamkol aj ako po ňom Ronald kričí, ale dvere sa už neotvorili.

Prešiel som si rukou po hrdle, ktoré mi ešte pred chvíľou Viktor zvieral. Čo som mu, dofrasa, urobil? Zamračil som sa na dvere pred sebou.

Iba som mu chcel povedať, že nikdy nezabudnem na meno chlapca, ktorý mi pred šiestimi rokmi v tábore ukradol môj prvý bozk.