V šere začínajúceho večera oblohu osvetľovali modro – červené svetlá.

Prišli dosť rýchlo, netrvalo im to ani pätnásť minúť a ja som im bol naozaj vďačný. Opísal som im to veľmi presne, preto šli na istotu.

Marek skoro schytal úder ťažkými kovovými dverami, keď ich policajti rozrazili a prudko vtrhli dnu. Jeden z nich ma prirazil k stene a ja som po prvýkrát v živote pocítil na zápästiach studený chlad želiezok. Vyviedli ma von a posadili do auta. Odtiaľ som sledoval ďalšie dianie.

Po chvíli prišli aj dve sanitky. Ani netušili, ako rád som ich videl.

Celý zásah trval menej než pol hodiny. Popravde všetci, čo boli dolu pri klietke boli ako myši v pasci – nemali kam ujsť. Policajti ich v putách vyvádzali von, po jednom, po dvoch.

Mierne som sa prikrčil, keď som zazrel otca Boba, ako sa rozkrikuje a nedalo sa povedať, že by jeho strkanie do auta tomu policajtovi nejako uľahčoval, ale on si s nadhľadom poradil.

Rozrazil mu nohy a hlavou napred ho hodil na zadné sedadlo. Podvedome som si vydýchol.

Chvíľu na to sa vo dverách objavil aj vyberač stávok. Šiel s nimi pokojne, ako jeden z mála. Stále som však nikde nevidel Viktora.

Sedel som ako na tŕňoch, ruky ma začínali pomaly bolieť z tej neprirodzenej polohy, strach však potláčal všetky ostatné pocity.

Dopekla kde je? Prečo ešte nie je vonku?

Samozrejme v hlave sa mi rojili tie najhoršie predstavy – napríklad ako bezvládne leží v piesku v kaluži vlastnej krvi...dobitý na smrť...

Potriasol som hlavou a zakázal si myslieť na podobné nezmysli. Musia to byť nezmysli....

A v tom som ho konečne zbadal. Ale neuľavilo sa mi, naopak, celé telo sa mi roztriaslo.

Bol pripútaný pásmi k záchranárskemu lehátku, dvaja záchranári ho z každej strany tlačili k sanitke a jeden z nich držal v rukách infúziu, ktorá pomaly kvapkala.

Viktor mal pootvorené oči a trochu otáčal hlavou, ako mu to dovoľoval golier, ktorý mu nasadili na znehybnenie krku.

Uľahčene a zároveň smutne som zvesil plecia. Bude v poriadku, žije. A hľadal ma. Preto sa tak snažil obzerať...hľadal ma.

Hoci celá akcia trvala krátko, čakal som celú večnosť kým sa auto, v ktorom som sedel, pohlo.

Zaparkovali sme na najbližšej policajnej stanici, my a ešte dve autá.

„Tak poď,“ jeden z policajtov mi pomohol vystúpiť. Držal ma za rameno, ale ja som sa nemal prečo vzpierať. Previedli ma cez presklenné, zamrežované dvere, popri okienku, kde ľudia mohli prísť so svojimi sťažnosťami, ďalej, cez ďalšie zamrežované dvere, dlhou chodbou s mnohými dverami, až sme konečne dorazili k dvom celám.

Odomkol mi putá a ja som si s bolestivým syknutím pomasíroval stuhnuté ruky. Popostrčil ma k ďalšiemu okienku.

„Osobné veci?“ spýtal sa ma jeho kolega.

Podal som mu mobil a peňaženku.

„Meno?“

„Nikolas Pataki.“

Kývol hlavou tomu, čo za mnou stál a on ma strčil do cely, spolu s ďalšími troma mužmi.

Sadol som si na drevenú lavicu a oprel sa o drsnú stenu. A je to. Som v base. A nemám ani šajnu, čo je s Viktorom. Ale je na žive...

Vložil som si hlavu do dlaní. Vďaka ti Bože, je na žive...

„No tak! Haló! Mám právo si zavolať, počujete!?“

Zdvihol som hlavu a pozrel sa na chlapíka v zelenom tričku.

„Dofrasa, svine!“ kopol do mreži a sadol si oproti mne. „Vie niekto, čo sa stalo? Ako na nás prišli?“

„Bola to len otázka času,“ odpovedal mu trochu znudene chlapík, čo sedel v rohu. „Keď sa nemenia miesta, časom sa vždy prezradia. Nevýhodou však je, že keď sa miesta menia príliš často, prichádza sa o klientelu, ktorú nebaví naháňať sa za zápasmi po celom meste.“

„Ty si nejaký skúsený.“

Zasmial sa. „Tie zápasy ma živia od šestnástich. Vďaka stávkovaniu som si kúpil byt aj auto za keš. Je jasné, že v tom viem chodiť.“

„Toto asi nebude tvoje prvé zatknutie, však?“ spýtal som sa ho. Pozrel sa na mňa, ale neodpovedal.

„Ako to funguje?“

Pokrčil plecami. „Kľudne sa opri a pospi si. Bude chvíľu trvať, kým pozbierajú informácie a prejdú k vypočúvaniu. Ale pokoj, obvykle sa to prejde nejakou pokutou,“ aj on sa oprel a zatvoril oči.

Mal pravdu. Boli sme zavretý už štyri a pol hodiny a ani pes po nás neštekol.

Všetci sme sa poskladali na laviciach, snažili sa spať, alebo len blúdili vo vlastných myšlienkach, tak, ako ja.

Nemohol som sa upokojiť. Nevedel som, čo je s Viktorom, nevedel som, čo sa teraz stane, čo môžem očakávať.

Príde výsluch. Mám žiadať právnika, tak, ako vo filmoch? Mám im povedať, že to ja som im volal? Alebo bude lepšie, keď sa to ostatný nedozvedia? Dopekla, z čoho zaplatím pokutu? A mama! Tá sa to nesmie dozvedieť. Má ledva peniaze pre seba, nie to ešte na nejaké pokuty. Peniaze! Všetky Viktorove peniaze sú preč.....

„Áh, do kedy nás tu ešte nechajú kvasiť!?“ posadil sa ten v zelenom tričku. „Už ma to nebaví.“

Chlapík, ktorý sa doteraz nezapájal do rozhovoru sa zasmial. „Nás to asi baví, však?“

Ten v zelenom tričku sa naňho zamračil. „Teba som na zápase ešte nevidel, bol si prvýkrát?“

Pokrútil hlavou. „Nie, bol som tam už párkrát, ale dnes sa to pre mňa nevyvíjalo veľmi dobre. Vsadil som všetko, čo som mal na Mlátičku.“

„Tak to by si všetko prehral,“ povedal ten v tričku. „Ja som mal vyhrať. Dal som dve stávky. Prvá mi aj vyšla – tipoval som, že to bude Mlátička, kto dostane prvý úder do tváre. A bolo tak, mal som isté dve tisícky,“ vzdychol si. „Hoci nebol na toho Rusa taký lákavý kurz ako na Mlátičku, jeho minulosť hovorila jasne. Zmlsol by si na ňom ako na zákusku,“ zasmial sa. „Aj to by mi vyšlo, ešte pár rán a Mlátička by sa zložil. Videli ste to, nie? Bola z neho krvavá kaša...“

Vyskočil som na nohy a vyštartoval po ňom. Chytil som ho pod krkom a chrbtom ním tresol o mreže.

„Čo si to povedal?“ spýtal som sa hlasom, ktorý som ani sám nespoznával.

„Blázniš?“ priskočil ku mne chlapík, s ktorým sa predtým rozprával a zavesil sa mi na ruku. „Pusti ho, dusí sa.“

Videl som to. Videl som, ako pomaly bledne, počul som, ako chrčí, ale aj tak som ho nepustil. Bolo toho vo mne tak veľa nahromadeného....toto mi pomáhalo, moja ruka omotaná okolo jeho krku bola ako ventil, cez ktorý som vypúšťal všetko, čo ma dusilo. Zdá sa, že som konečne v niečom Viktora pochopil.

„Hej! Čo robíte!?“ z ničoho nič vošiel policajt a ja som toho chlapíka okamžite pustil.

„Nič strážnik, iba menšia výmena názorov,“ ozval sa z rohu chlapík, ktorý mi predtým radil pospať si.

Policajt po nás prebehol pohľadom. „Nechajte toho. Pataki!“

Pozrel som naňho.

„Poďme,“ odomkol celu a chytil ma za rameno. „Ruky.“

Otrčil som ich pred seba a on mi na zápästia znovu nasadil želiezka. Bol som rád, že mi ich zasa nevytočil za chrbát.

Išli sme po dlhej chodbe, keď otvoril jedny z ošumelých dverí a strčil ma dnu. „Počkaj a nevymýšľaj,“ povedal a odišiel.

Sadol som si na stoličku prisunutú k stolu a poobzeral sa dookola.

Bola to obyčajná kancelária s jedným zamrežovaným oknom, dreveným stolom, kovovou kartotékou na ktorej stála na pohľad polomŕtva kvetina.

V duchu som sa uškrnul – žiadne veľké, nepriehľadné zrkadlo, vypočúvacia miestnosť s kamerami a kovovým stolom. Proste kancelária, ešte z čias komunizmu.

Mierne som nadskočil, keď sa dvere znovu otvorili a vošiel postarší, pupkatý chlapík v pásikavej košeli a čiernych nohaviciach na trakoch.

„Pán Pataki,“ oslovil ma a prešiel za stôl, kde si s miernym vzdychnutím sadol do rozheganého kresla. „Zdravím, som vyšetrovateľ Baka.“

Otvoril tenký spis, ktorý so sebou doniesol. Chvíľu doň hľadel, potom uprel svoje modré oči na mňa.

„Naši technici vystopovali hovor, ktorý sa uskutočnil dnes o šestnástej hodine a upovedomil nás o nelegálnej činnosti, k vášmu telefónu. Vy ste nám volal?“

Prikývol som.

„Boli ste tam ako stávkar?“

Znovu som prikývol.

„Chodili ste tam často?“

Pokrútil som hlavou.

„Tak, začnete sám, alebo budeme pokračovať v tejto nemej hre?“ povytiahol obočie.

Odkašľal som si. „Čo chcete vedieť?“

„Všetko a podrobne.“

„No...na zápase som bol už predtým, ale ako divák. Toto bolo po prvýkrát, čo som si stavil.“

Vyšetrovateľ si vytiahol blok a niečo si zapisoval.

„Ako ste sa o zápasoch dozvedeli?“

„Ja...“ zatriasol sa mi hlas a pritiahol som si stoličku bližšie k stolu. „Prosím vás,“ zahľadel som sa naňho. „Muž, ktorého odviezla sanitka, Viktor Tell. Ako je na tom? Kde je? Je v poriadku?“

„To on vás priviedol k zápasom?“ spýtal sa po chvíli.

Pokrútil som hlavou. „Prosím vás, iba mi povedzte, ako na tom je.“

„To vás nemusí zaujímať,“ odtrhol odo mňa oči. „Vy by ste sa mali sústrediť na seba. Viete, že vám okrem vysokej finančnej sankcie hrozí aj basa?“

Narovnal som sa. „Čože?“

Prikývol. „Presne tak. Uzavreli ste nelegálnu stávku a môžete byť obvinený zo spoluúčasti ublíženia na zdraví. To, že ste nás zavolal vám, samozrejme, pomôže, ale aj tak...“

„Viktor Tell,“ povedal som ráznejším tónom. „Kde je? Je v poriadku?“

Vyšetrovateľ sa oprel. „Kto je to? Váš priateľ? Spolužiak?“

Nadýchol som sa a ovládol hlas, aby sa mi netriasol. „Je to môj milenec.“

Vyšetrovateľ si ma premeral pohľadom. „Aha, takže predsa len vás k tomu doviedol on.“

„To nie!“ zaprotestoval som.

„Viete čo, mám návrh,“ povedal napokon. „Poviete mi, pekne postupne, všetko čo viete a ja sa na oplátku spýtam kolegov, ako na tom pán Tell je, hm?“

„Dobre,“ vydýchol som a začal s rozprávaním. Nebolo toho veľa, no aj tak to zabralo skoro dve hodiny, kým bol Baka spokojný s mojou výpoveďou. Odpovedal som mu na všetky otázky a vyzeralo to, že mi veril. Nemal som mu prečo klamať.

„V poriadku,“ povedal a konečne zaklapol blok. „Vrátite sa do cely, kým...“

„A čo Viktor?“ spýtal som sa okamžite. „Niečo ste mi sľúbili.“

Nebol veľmi nadšený, predsa však sa postavil a na chvíľu vyšiel z miestnosti. Noha sa mi neovládatelne triasla.

„Viktor Tell bol dočasne hospitalizovaný na Kramároch, na oddelení traumatológie,“ povedal len čo vošiel. „Strávil dve hodiny na operačke, mal natrhnutú slezinu a vnútorné krvácanie, podarilo sa im to však zastaviť. Zlomený nos, otras mozgu, popraskané rebrá a pomliaždeniny. Spí po operácii, ale jeho stav je stabilizovaný.“

Hovoril to oficiálnym tónom. Nič to preňho neznamenalo, mne sa však tak uľavilo, až som mal pocit, že mi z hrude niekto zobral ťažký balvan.

Oprel som sa o kolená a predklonil sa dopredu. „Vďaka Bohu,“ šepol som a roztrasenými rukami si prehrabol vlasy.

Baka ku mne pristúpil. „Chlapče,“ pozrel som sa naňho. „Máte nejakého právnika?“

Pokrútil som hlavou.

„Tak by ste si nejakého mal nájsť. Nateraz sa vrátite do cely, kým sudca neurčí, čo s vami ďalej.“

„Kedy to urobí?“

„Prípad sa k nemu dostane ráno, takže niekedy v priebehu zajtrajška. Nevyzerá to s vami až tak zle, je to váš prvý priestupok a aj ten ste hneď nahlásil polícii, no aj tak sa vám však zapíše do registra.“

Prikývol som a hľadel niekam do prázdna.

„Nikolas,“ oslovil ma ráznejšie, tak som sa naňho pozrel. „Neviem, či je vám jasné, čo to znamená.“

Zamračil som sa. „Čo myslíte?“

Oprel sa o stôl. „Váš register trestov už nebude prázdny. Bude sa to s vami ťahať kamkoľvek pôjdete. Prečítal som si, čo študujete. Je vám jasné, že vám môžu zobrať štipendium, alebo pokojne vás aj vylúčiť?“

Otvoril som ústa. „Ja...“

Narovnal sa. „Uvidíme, čo sa bude dať urobiť, teraz sa vráťte do cely a pokúste sa vyspať. Viac sa dozvieme až zajtra,“ zaklopal na dvere a vošiel strážnik.

 

 

Ležal som na deke, ktorá hrozne hrýzla. Bol jeden z tých odporne horúcich dní, počas ktorých máte pocit, že sa rozpustíte.

Hľadel som na biely, ošarpaný strop a počúval z diaľky rádio, v ktorom hrali samé vykopávky z deväťdesiatych rokov. Nuž, aj ten policajt čo sedel za neďalekým stolom vyzeral ako vykopávka, tak sa niet čomu čudovať.

Hoci mi radili aby som sa vyspal, iba veľmi ťažko sa mi zatvárali oči, pretože vždy, keď mi klesli viečka, rozvírili sa mi myšlienky.

Po tom čo mi Baka povedal, že mi hrozí väzenie, vyhodenie zo školy, alebo v tom najlepšom prípade odobratie štipka som musel uvažovať, čo budem robiť ďalej, ak k tomu naozaj dôjde.

Obrátil som sa na druhý bok a odlepil si deku z chrbta.

Viktor je stabilizovaný. Ale čo s ním bude ďalej? Má to ešte horšie, je bez peňazí, bude obžalovaný z...nemám páru z čoho, ale určite nevyviazne len tak.

Tresol som hlavou o vankúš. Nemal som potuchy, čo všetko spôsobím, keď som vytáčal políciu. Ale nemenil by som. Dobre som videl ten plameň vo Viktorových očiach. On by sa tam nechal aj zabiť. Veď už teraz bol prizabitý. Skončilo by to ako včera vravel ten kretén. Bola by z neho krvavá kaša.

„Pataki, vstávajte,“ vošiel policajt a v dverách zaštrngotali kľúče.

„Čo sa deje?“

„Máte tu právničku,“ oznámil mi.

Vystrel som pred seba ruky v očakávaní pút, ale on pokrútil hlavou a ukázal pred seba.

„Sem,“ otvoril jedny z bočných dverí. Vošiel som a oči mi padli na postaršiu pani s uzlom šedivých vlasov mierne nakrivo, oblečenú v bledofialovom kostýme.

„Nikolas Pataki?“ postavila sa a natiahla ku mne ruku. „Alžbeta Balková, vaša štátom pridelená právnička.“

„Zdravím,“ neisto som jej stisol ruku a sadol si oproti.

„Takže,“ preložila zopár papierov, ktoré mala pred sebou a energicky si prekrížila ruky. Uvidel som ne jej zápästí hodinky – bolo desať minút po sedemnástej. To je vážne nedeľa už takmer za nami?

„Hovorila som so sudcom a mám dobré správy. Zdá sa, že ste na vyšetrovateľa Baka spravili dojem, lebo sa za vás prihovoril,“ pozrela na mňa sivými očami a usmiala sa. „To si vážte, Arnold sa len tak za niekoho nezvykne zaručiť, ale to, spoločne s vašou minulosťou vzorného študenta, športovca a reprezentanta univerzity urobili svoje,“ podala mi nejaké papiere. „Prečítajte si to a podpíšte.“

„Čo je to?“ zahľadel som sa do papierov. Čítal som svoje vlastné slová, ktoré si včera vyšetrovateľ zapisoval.

„Vaša výpoveď. Podpisom potvrdzujete jej pravdivosť a zároveň sa zaväzujete, že ste ochotný v prípade potreby svedčiť.“

Pozrel som sa na ňu. „Svedčiť? Proti komu?“

„Robert Kovács, známy ako otec Bob. Poznáte ho, však?“

Prikývol som.

„Dobre, to je dobre. Bol to on, kto tých mladých chlapcov lákal na zápasenie, nie?“

Znovu som prikývol.

„A uzatváral aj stávky?“

„Áno.“

„Vidíte. Stačí, ak to v prípade potreby dosvedčíte aj pred súdom a bude to. Verte mi chlapče, je to dobrý obchod za vašu slobodu.“

„Slobodu?“ srdce sa mi rozbúchalo.

„Hej, slobodu. Včera sa zatklo takmer tristo ľudí a to v podstate len vďaka vám. Jemne som to sudcovi pripomenula, takže vám udelil prepustenie, samozrejme za istú sankciu, ktorú som sa tiež snažila zraziť na minimum, aj keď to je vždy ťažké. Ale ja som v obore skoro pätnásť rokov, mám svoje metódy,“ žmurkla na mňa a podávala mi ďalší papier. „Aj to podpíšte.“

„Počkajte chvíľu, prosím,“ pretrel som si tvár v snahe spracovať toľko informácií naraz. „Takže...ja nejdem do basy?“

Zasmiala sa. „Pre Boha, nie. Máme tam väčšie ryby, než študenta, ktorý sa kvôli láske do niečoho zaplietol. A potom ste to nahlásili, takže..“

„Kvôli láske?“ zopakoval som.

„No áno...“ gestikulovala rukami, akoby nevedela nájsť správne slová. „Arnold mi povedal, že ten chlapec, čo ho v nemocnici dávali dokopy je váš priateľ. Tak som to v trochu upravenej verzii podala sudcovi, ale podstatné je, že to zabralo.“

„Takže žiadny súd ani basa, ak budem svedčiť proti otcovi Bobovi?“

Prikývla.

„A čo tá pokuta? Koľko to je?“

„Sedemsto päťdesiat eur, máte týždeň na to, aby ste to uhradili. Inak to prejde pod exekučné vymáhanie a tam sú horibilné poplatky...“

„Počkajte,“ znovu som ju prerušil. „Chcete povedať, že to je všetko? Zaplatím to a hotovo?“

„Nevyzeráte veľmi nadšene.“

„Nemôžem uveriť tomu, že som sa z toho dostal tak ľahko.“

„Nie úplne,“ vzdychla si. „Zostane vám záznam v registri. Ale ak by naozaj došlo k vášmu svedectvu, pokúsime sa urobiť niečo aj s tým.“

Pozeral som sa na ňu s otvorenými ústami.

„Takže...môžem ísť domov?“

Prikývla. „Áno, ešte dnes. Chlapci už pripravujú papiere, akonáhle to budú mať, pustia vás.“

Podala mi pero a ja som ako v tranze popodpisoval všetko, čo potrebovala.

„Tak,“ zaklapla aktovku, „pre vaše dobro budem dúfať, že sa tak skoro nestretneme,“ usmiala sa.

Podal som jej ruku a pevne ju stisol.

„Môžem sa spýtať, ako to bude s Viktorom Tellom?“

Nie práve vyberane si odfrkla. „Jeho nevlastný otec už zverboval polovicu svojich právnikov a známych, takže hoci je oficiálne stále pod zámkom, vyviazne z toho iba s mastnou pokutou. Predpokladám, že tiež bude vyzvaný ako svedok, nie som si však istá, či to prijme. So známosťami jeho otčima si to môže dovoliť.“

„Nevedel som, že je až taký vplyvný.“

„Naozaj?“ vyzerala prekvapene. „Je to dosť veľké zviera v obchode, aj v politike. Verím tomu, že si ho nikto nechce znepriateliť, takže ak to vhodne podá, ako otec dobitého a naivného, využitého chlapca, verím, že to bude nakoniec on, kto z toho ešte vyťaží. Nemusíš sa o svojho priateľa báť, Arnold hovoril, že je stabilizovaný,“ naposledy sa na mňa usmiala a odišla.

Policajt ma odviedol späť do cely, kde som sedel ešte skoro tri hodiny, kým za mnou prišiel vyšetrovateľ Baka s papiermi na prepustenie.

„Podpis tu a tu,“ ukázal na bodkovanú čiaru. „Vaše veci,“ podával mi plastové vrecko s mojou peňaženkou a mobilom.

„Hoci ste z toho vďaka Alžbete vyšli iba s pokutou, nech vám je to varovaním. Máte pred sebou celý život, nepokazte si ho.“

Stlačil som tlačidlo na telefóne a sledoval som, ako sa jeho display rozžiaril.

„Môžem sa považovať až za takého šťastlivca, ktorému práve v nedeľu pridelili takú šikovnú a skúsenú právničku?“ venoval som mu zvedavý pohľad.

Povytiahol obočie a trochu sa usmial. „Toto je vaše,“ podal mi fotokópie papierov, ktoré som práve podpísal. „Pripomínaš mi syna,“ povedal zrazu úplne iným tónom.

Zdvihol som k nemu oči a prekvapila ma vráska na jeho čele.

„Aj on sa zaplietol do niečoho podobného,“ dodal na vysvetlenie. Vzápätí si vzdychol. „Nemal toľko rozumu, aby z toho včas vycúval. Nebuď sprostý, nikto nestojí za to, aby si si pokazil život.“

Ostal som naňho v tichosti hľadieť. Niečo mi hovorilo, že nie je dobrý nápad ďalej sa ho vypytovať.

„Hovoril som s dekanom tvojej univerzity a vysvetlil mu ako sa veci majú. Vieš,“ zatiahol potichšie, „že si náš svedok. Vyzerá to, že nemá v pláne vyhadzovať ťa zo školy, alebo ti zobrať štipendium.“

Usmial som sa naňho. „Ani neviete aký som rád, že ste mali včera službu práve vy.“

Mávol rukou. „Choď už. Dúfam, že sa tak skoro nestretneme.“

Natiahol som k nemu ruku a on mi ju pevne stisol.

„Ďakujem, naozaj za všetko.“

Mykol plecami a pustil ma. „A daj si sprchu, trochu smrdíš,“ s tým kývol strážnikovi, ktorý ma vyprevadil von.

Bolo to neuveriteľné, sedel som v base len jednu noc, no napriek tomu mi vzduch voňal lákavejšie a slnko hrialo prívetivejšie. Nedokážem si predstaviť, aké to musí byť vyliezť z basy po niekoľkých rokoch. Ako iný svet.

Otvoril som si google mapy a zadal moju aktuálnu polohu. Vyskočilo mi, že zástavka autobusu je odo mňa ani nie päť minút.

Hľadel som na ten chudobný zoznam autobusov, čo tu premávajú. Oči mi behali medzi dvoma spojmi – jeden šiel k nemocnici, druhý stál neďaleko môjho intráku.

Sklonil som hlavu a mierne k sebe privoňal. Baka mal pravdu, nevoňal som najlákavejšie. Najlogickejšie bude, keď sa pôjdem osprchovať a prezliecť. Mal by som aj niečo zjesť. V rukách som nervózne prevracal telefón, až som sa napokon odhodlal a vytočil posledné volané číslo. Zvonilo to až do chvíle, kým sa ozvala odkazovka. So sklamaním som zložil. Kto vie, kde má Viktor mobil. Alebo či ho pri sebe vôbec môže mať.

Strčil som si ruky hlboko do vreciek nohavíc a hľadel do zeme.

Pôjdem do nemocnice neskôr. Netuším, či ma za ním pustia, podľa právničkyných slov je stále oficiálne zatknutý. Popravde si nemyslím, že by mi dovolili vidieť ho. Aj tak nemám páru, čo by som mu povedal. Vie, že to ja som zavolal policajtov? Povedali mu to? Bude nahnevaný, alebo ma pochopí?

Odfrkol som si do ticha. Jasné, že bude naštvaný, natoľko som si ho už dovolil odhadnúť.

Hlavu som mal sklonenú dolu, preto mnou mierne myklo, keď sa kúsok odo mňa zčista – jasna zastavil autobus.

Pozrel som sa na číslo a trvalo asi pol sekundy, kým som sa rozhodol naň naskočiť.

Sadol som si a sledoval cestu. Minuli sme odbočku na námestie a autobus pokračoval rovno k nemocnici.

Vložil som si hlavu do dlaní – mal som pocit, že za posledné dva dni ani nič iné nerobím, iba sa bezmocne prizerám. Som idiot. Už sa takmer vôbec nespoznávam.

Rozhodnem sa pre jednu vec a urobím inú. Konám impulzívne, nepremyslene. Moje hodnoty, na vrchole ktorých doteraz stála moja škola a hokejový tým, prešli tvrdou obnovou.

Mal som pocit, že odkedy som stretol Viktora ubehlo hádam sto rokov. Bol som unavený a aj napriek tomu sa mi zdal čas strávený s ním krátky, akoby to bol len prchavý sen.

Musím sa zastaviť a pozrieť sa realite kruto do očí.

Milujem ho a on sa stal mojou prioritou číslo jedna. To nie je dobre, viem, že nie. Opustí ma, on odíde....pichol ma pocit viny, keď som si uvedomil, že vlastne nemá ako.

Jeho peniaze sú fuč, rodičia mu určite žiadne nedajú a teraz prišiel aj o ich priamy zdroj, keď nemá možnosť zápasiť.

Kdesi vnútri vo mne sa niečo zachvelo.

Neviem, či ho teraz uvidím, ani čo mu poviem. Viem len, že sa bude hnevať.

Avšak ja budem mať čas, kopu času na to, aby som si získal jeho odpustenie. Odpustenie a lásku.

Vystúpil som a zamračene pozrel na modrý nápis Poliklinika. Odhodlane som vošiel dnu a pomocou informačnej tabule zistil, na ktorom poschodí je traumatológia.

Bolo už po návštevných hodinách, preto ma nijako neprekvapila ľudoprázdna chodba. Zazvonil som teda na zvonček.

„Áno,“ ozval sa rázny ženský hlas.

„Eh, zdravím, prišiel som za Viktorom Tellom.“

„Je po návštevách,“ oznámila mi zjavné.

„Idem z polície, posiela ma vyšetrovateľ Baka,“ povedal som prvé, čo ma napadlo.

Na chvíľu sa rozhostilo ticho, ktoré ostro preťal zvuk bzučiaku otvárajúcich sa dverí.

„Bože, myslíte si, že sem môžete chodiť, kedy chcete,“ takmer som sa zrazil na chodbe so sestričkou.

„Prepáčte,“ povedal som potichu. Nebudem jej vešať na nos, že ma len teraz pustili z lochu.

„Tamtie dvere,“ podala mi návleky na topánky. „Ale rýchlo, bude vizita.“

„Iste, vďaka.“

Zamieril som k dverám, na ktoré ukázala a pred ktorými sedel policajt. No, to môže byť problém.

Keď ma zbadal, postavil sa. „Vás posiela Baka?“ spýtal sa ma a nedôverčivo si ma premeral pohľadom.

Prikývol som ignorujúc fakt, že práve klamem štátneho príslušníka, čo je zrejme tiež trestné.

Pokrútil hlavou. „Nejako sa mi to nezdá. Radšej mu zavolám.“

Pokrčil som plecami, nemal som veľmi na výber než dúfať, že mu Baka povie, aby ma pustil a nebude sa hnevať, že som sa naňho vyhovoril.

„Ako sa voláte?“ spýtal sa ma hľadiac do mobilu.

„Nikolas Pataki.“

Prikývol, ale skôr, než si stihol priložiť k uchu telefón, dvere izby sa otvorili, no na moje veľké sklamanie nestál v nich ten, po ktorom som túžil.

„Ale no nie, kto že sa nám to ukázal,“ žiarivo sa na mňa usmial Ronny s taškou na pleci.

„Poznáte ho?“ spýtal sa ho policajt a ten mu venoval ďalší široký úsmev.

„Isteže, je to milenec môjho brata,“ pozrel späť na mňa. „Vraj zatkli aj teba, ako to, že nie si v base?“

Policajt medzi nami preletel pohľadom.

„Pustili ma,“ povedal som a nakukol zaňho do izby, ale Ronny sa schválne postavil tak, aby mi zatarasil výhľad. „Arnold Baka mi povedal, že ma pustíte pozrieť sa za priateľom,“ zaklamal som policajtovi do očí. Znovu.

„Ale no isteže,“ Ronny vyšiel z izby a objal ma okolo pliec. „Nebránili by ste hrdličkám, však nie?“ žmurkol na policajta, ktorý po chvíli kývol hlavou na znak, že smiem vojsť.

„Ja veľmi dobre viem, prečo milujem mužov v uniformách,“ koketne sa naňho usmial a chudák policajt zostal mierne zarazený.

„Si neuveriteľný,“ šepol som mu a striasol z pliec jeho ruky. Rýchlo som si otvoril a takmer som Viktorovi znovu zlomil nos. Stál tesne za dverami a zjavne počúval celý rozhovor.

Hľadeli sme na seba asi pol minúty bez jediného slova, kým sme sa k sebe naraz pohli a objali sa.

„Viki,“ šepol som mu do vlasov a nadýchol sa jeho prirodzenej vône. Bol som bez neho len necelé dva dni, ale chýbal mi. Strašne.

Odtiahol sa odo mňa a prezrel si ma.

„Si v poriadku?“ spýtal sa mierne roztraseným hlasom.

To sa pýta on?

Stislo mi srdce, až to takmer zabolelo a bez rozmyslu som sa sklonil k jeho perám. Dovolil mi, aby som ho letmo pobozkal a ja som konečne mohol zo seba uvoľniť všetok ten strach, obavy, starosť.

„Viktor,“ znovu som sa naňho zahľadel, pozornejšie.

Bol oblečený v bielom pyžame, jeho tvár bola asi o polovicu väčšia než obvykle. Mal napuchnutý nos, sánku, pravé oko ledva otváral. Na nose mal malú dlahu, no aj ten bol dvakrát väčší než býval a na čele, hneď pod vlasmi mal širokú náplasť.

„Vyzeráš hrozne,“ povedal som bez rozmyslu.

Prižmúril jedno zdravé oko a zhlboka sa nadýchol. „Keďže to bolí, keď príliš otváram ústa, odložím si na neskôr to, čo ti na to chcem od srdca povedať,“ otočil sa a pomalým, šuchtavým krokom sa vydal späť k posteli. Chytil som ho okolo pása a pomohol mu. Fakt, že neprotestoval mi napovedal, ako hrozne sa musel cítiť.

„Ako ti je? Povedali mi, že ťa operovali,“ pomohol som mu sadnúť si.

„Nič to nebolo. Operovali ma laparoskopicky, vraj mi ten ruský zmrd natrhol slezinu a pobrušnicu, ale dali ma dokopy. Viac ma serie ten nos, nastrkali mi doň dve veľké bandáže a mám pocit, že to bude skurvene bolieť, keď to budú vyťahovať.“

Jemne som mu prstami prešiel po náplasti na čele.

„Rozrazená koža, nič vážne. Mierny otras mozgu, nie je to po prvýkrát.“

Čupol som si k nemu a položil ruky na jeho stehná. Nemôžem uveriť tomu, že ho môžem znovu držať.

„Tak som sa bál,“ vyslovil som nahlas svoje myšlienky. Jeho teplé prsty ma pohladili po vlasoch.

„Čo sa s tebou stalo? Otčim mi povedal len toľko, že ťa zatkli. Ako to, že si vonku?“

Vzdychol som si a pozrel som sa mu do očí – do oka.

„Dostal som pokutu a záznam do registra. Pustili ma však pod podmienkou, že keď bude treba, pôjdem svedčiť proti otcovi Bobovi.“

Trochu prikývol. „Hej, to chceli aj po mne, ale ja sa na nich môžem zvysoka vykašľať. Otec Bob mi veľa pomáhal, nepôjdem proti nemu svedčiť.“

Otvoril som ústa, ale aj som ich zatvoril.

„Nemám ti to za zlé,“ pochopil moje obavy. „Je to pre teba cudzí človek. Aj bez toho má toho na konte docela dosť, pochybujem, že budú potrebovať nejaké svedectvá.“

„Viki...“

Bolestivo sykol a položil si ruku na tričko.

„Aj keď tam bude len malá jazva, stále to bolí.“

Natiahol som k nemu ruku a chvíľu som uvažoval, kde by som ho mohol pohladiť bez toho, aby ho to zabolelo. Nakoniec som jemne prešiel po jeho predlaktí a na matraci som si s ním preplietol prsty.

„Tvoje peniaze..“ vydýchol som a zovretie jeho ruky zosilnelo.

„Viem,“ povedal potichu. „Všetko je preč.“

„Už ste skončili?“ nakukol dnu Ronny. Dofrasa, ja som naňho zabudol.

Postavil som sa, ale Viktorovu ruku som nepustil. Ronald vošiel dnu a pobavene nás sledoval.

„Keby ste sa videli,“ zasmial sa. „Ako dvaja zombie.“

„Nebol si na odchode?“ spýtal som sa ho nie práve príjemným tónom.

Mykol plecami. „Toto by som si nenechal ujsť. Ako bolo v base?“

Pretočil som očami.

„Je mi to jasné,“ pokračoval. „Zaujímalo by ma, Nikolas, si totálne sprostý?“ zmenil tón. „Keď si vedel o tých zápasoch, prečo si to predtým nikomu nepovedal? Mohli ho zabiť!“ ukázal na Viktora sediaceho na posteli.

„Netrep blbosti,“ zasyčal naňho. „Bol som skvelý a nebyť tej polície, vyhral by som aj toto kolo.“

Prudko som sa naňho pozrel, čo neuniklo Ronaldovej pozornosti.

„Zjavne máme rovnaký názor,“ povedal mi. „Nebiť polície takto by sme sa spolu nebavili. Umrel by si tam.“

„Vyhral by som,“ zopakoval Viktor pevným hlasom. „A konečne by som odtiaľto vypadol.“

„A kam by si šiel?“

„Proste preč,“ trochu zvýšil hlas, ale hneď na to sebou zase trhol.

„Nerozčuľuj sa,“ sklonil som sa k nemu.

„To musí byť veľmi veľká láska, keď tak túžiš od všetkých, vrátane Nikolasa, ujsť,“ povedal Ronny trefne.

Zamrzol som uprostred pohybu. No, povedal to naozaj veľmi trefne.

„Nič nevieš,“ sykol naňho tónom, z ktorého šiel strach.

Ronald sa však nedal zastrašiť. Namiesto toho mu venoval naozaj odporný úsmev.

„Rozhodne však viem viac, než ty,“ pozrel sa na mňa a mne bolo jasné, že odniekiaľ vie, kto včera tú políciu zavolal. Pozrel som sa na Viktora, ktorý stále pevne zvieral moju ruku v tej svojej.

Nadýchol som sa. Poviem mu to. Radšej ja, ako Ronny.

Znovu som si k nemu čupol.

„Má pravdu, umrel by si tam.“

Venoval mi prekvapený pohľad. Videl som, ako ho zranilo, že som to povedal. Že som mu neveril. Pevnejšie som zovrel naše prepletené prsty,

„Nemohol som to dovoliť Viktor, ako by som mohol? Milujem ťa.“

Vydýchol nahromadený vzduch a pootvoril ústa.

„No ale toto,“ zasmial sa Ronny.

Nepredstavoval som si, že by som mu to povedal a už vôbec nie v takejto situácii.

„Ja som ich zavolal Viktor,“ priznal som sa potichu.

Zreteľne som cítil, ako atmosféra v miestnosti zhustla. Dokonca ani Ronny sa nechichotal, iba potichu čakal na Viktorovu reakciu. Rovnako ako ja.

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Neurobil by si...“

„Urobil,“ skočil som mu do toho. „Nemohol som tomu Rusovi dovoliť, aby ťa zabil,“ chytil som ho voľnou rukou za zátylok. „Nič na svete nie je dôležitejšie, než tvoj život.“

Hľadel na mňa širokými očami, v ktorých sa odrážalo, že mi odmieta uveriť.

„V tom zápase bolo všetko, čo som mal. Môj sen....“

Prikývol som. „Ja viem.“

„Všetko je preč. Otčim mi musel pomôcť, musí za mňa zaplatiť. Bude ovládať môj život,“ hlas sa mu zatriasol napriek tomu, že rozprával veľmi potichu.

„Viktor...“

„Bol by som vyhral,“ zameral na mňa pohľad a ja som to videl – oheň, ktorý v nich zahorel.

„Zabil by ťa,“ zopakoval som.

Bolestivo mi zovrel ruku, ktorú doteraz vnímal ako oporu.

„Prečo si to urobil?“ zvýšil hlas a skúšal sa postaviť. „Ty si mi neveril? Prečo..ako si mi to mohol urobiť!? Vieš ty vôbec, čo si mi spravil!?“

„Toto je lepšie, než som si predstavoval,“ ozval sa z rohu miestnosti Ronaldov hlas a Viktor ho prepálil pohľadom.

„Zmizni,“ šepol hrozivo.

„Zabudni, nenechám si ujsť...“

„Obaja,“ prerušil ho Viktor a znovu sa pozrel na mňa. „Nechcem ťa vidieť,“ odhodil moju ruku, ktorú mi doteraz drtil, takou silu, až ma hodilo dozadu. Nemohol som potlačiť obdiv, že aj napriek jeho zraneniam, je stále taký mocný.

Postavil som sa.

„Viktor, ja som nemohol. Miluje...“

„Zmiznite,“ dodal hlasnejšie, ale pevným hlasom.

„Poď,“ potiahol ma zozadu za tričko Ronald, otvoril dvere a vystrčil ma von.

Policajt sa na nás zvedavo pozrel. „Hotovo? Chodí tu sestrička, o chvíľu bude vizita.“

Oprel som sa o stenu a až teraz som si uvedomil, ako sa trasiem.

„Bože, ide z neho strach, keď chce,“ zafrfľal Ronny.

Hľadel som pred seba uvedomujúc si, že moje nohy čochvíľa vypovedajú službu. A mal som pravdu. Zviezol som sa popri stene dolu a capol zadkom na podlahu.

Ani neviem, čo bolo horšie. Jeho pevný hlas, ktorým nás vyhadzoval z izby, alebo ten jeho pohľad, ktorý odmietal uveriť mojim slovám. On naozaj veril, že by vyhral?

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma Ronny.

Nevenoval som mu pozornosť.

„Mám zavolať doktora?“ počul som policajtov hlas, ale ani toho som nevnímal.

S oporou steny som sa postavil a trhane sa nadýchol. Vydal som sa dlhou chodbou preč. Prečo od nich dvoch aj od muža, ktorého milujem.

Srdce mi krvácalo, lebo som si dobre uvedomoval, že Viktor moje počínanie bral ako zradu.

Keď si pomyslím aký bol nežný, keď som za ním prišiel.

Vyšiel som von pred nemocnicu a znovu sa nadýchol. Už mi neprišiel vzduch voňavý, ale odporne ťažký a lepkavý. Nedokázal som si pľúca naplniť kyslíkom, ktorý by mi pomohol riadne si vydýchnuť a uvoľniť tak tlak, ktorý som na hrudi cítil.

Prešiel som cez cestu a počkal na autobus k môjmu intráku. Sadol som si a hľadel von oknom opakujúc si jedinú vetu: Mám čas.

Mihala sa cesta.....mám čas...míňali nás uličky....mám čas....získam si ho späť, upokojí sa...mám čas....

Bez akejkoľvek inej myšlienky, snažiac sa potlačiť triašku celého tela som vošiel do svojej izby a ovalila ma pohodová atmosféra, ktorá v nej panovala.

„Stratený sa vrátil,“ zazubil sa na mňa Sam rozvalený na posteli, kde čítal nejaký časopis.

„Vitaj,“ pozdravil ma Vlado s notebookom na kolenách.

Prešiel som po nich pohľadom.

„Čo si taký vyoraný?“ postavil sa Sam a prešiel ku mne. Zvraštil nos. „Dopekla, to ste boli niekde, kde nebola sprcha, či čo? Smrdíš.“

Sledoval som svoj bledý odraz v jeho veľkých, hnedých očiach. „Viem. Idem z basy.“

Vlado sa uchechtol a zjavne mi neveril, ale Sam ma poznal. Natiahol ku mne ruku a zovrel mi rameno.

„Čo sa stalo Nikolas? Niečo s Viktorom?“

„Potrebujem sedemsto päťdesiat eur,“ povedal som namiesto odpovede.

 

„Niki,“ zobudil ma tichý hlas a teplý dotyk na mojom holom ramene.

Neochotne som otvoril oči a videl pred sebou Samovu tvár.

„Je ráno. Ideš do školy?“ spýtal sa ma.

Viac som naňho zaostril a potom položil hlavu späť na vankúš.

„Poď,“ strhol zo mňa perinu a ťahal ma z postele. „Musíš ísť do školy, vymeškal si viac než dosť.“

Mal pravdu, ja viem.

A tak som teraz sedel na tvrdej, drevenej stoličke a počúval profesora. Informácie o učive šli pomimo mňa, hľadel som len na mobil, ktorý som zvieral v rukách.

Viem, že potrebuje čas, ale ja som si nemohol pomôcť. Prsty ma svrbeli od toho, ako som sa snažil nevytočiť to jediné číslo, na ktoré som myslel.

Včera som chalanom všetko porozprával. Počúvali ma s otvorenými ústami – ani sa im nečudujem.

Potom som bol asi hodinu v sprche a dúfal som, že keď nepomohol vzduch, aspoň horúca voda odľahčí mojej ťažobe, odplaví ju, ale márne. V momente, keď mi do kúpeľne vpadol Sam s podozrením, že sa v tej sprche skúšam utopiť som to vzdal, zaľahol a spal som, až pokým ma ráno nezobudil.

Sklonil som sa a vložil mobil späť do tašky. Zakázal som si mu volať, či písať.

Potrebuje čas. On, rovnako ako ja.

 

Prinútil som sa každé ráno vstať, ísť do školy, dokonca si aj občas niečo zapísať. Pocity, ktoré sa vo mne rojili som sa snažil držať pod kontrolou a strach z Viktorovej straty udusiť niekde hlboko v sebe.

Prvú správu som mu poslal v stredu – Prepáč, milujem ťa. Niki

Bez odpovede, inak som to ani nečakal. Ďalšiu som mu poslal tri dni na to – Prosím, chcem ťa počuť, potrebujem ťa vidieť. Napíš mi, že môžem prísť.

Znovu bez odpovede.

Prešli dva týždne a ja som mu konečne zavolal. Nezdvíhal a ja som nemal dosť odvahy na to, aby som mu nechal odkaz. Ak ma nezdvihol, asi ma nechce počuť.

Napísal som mu – Môžem, prosím, prísť za tebou?

Čo bolo najhoršie na tejto sms – ke? Dostal som na ňu odpoveď, strohú a jasnú – Nemôžeš.

Neviem, ako som to dokázal, ale žil som ďalej.

Nezrútil som sa, nepodľahol bolesti. To, čo ma takmer dostalo bola práve tá ťažoba, ktorá nechcela odísť. Budil som sa uprostred noci na pocit, že sa zadusím. Ležal som, hľadel do tmy a hlbokými nádychmi som presviedčal pľúca, že sa nemajú prečo dusiť.

Sam aj Vlado sa so mnou pokúsili rozprávať, ale mne do reči nebolo a oni to po pár dňoch vzdali.

Neunikli mi ich pohľady, ale boli mi ľahostajné.

Moja priorita bola jasná – Viktor.

 

Takto prešli tri týždne. Už som ani nerátal všetky zmeškané hovory a správy bez odpovedí, ktoré som mu poslal.

Vychádzal som práve zo školy, keď mi cestu zatarasila postava.

„Kde máš hlavu? Volal som na teba!“

Pozrel som sa na zdroj toho vyčítavého hlasu a stretol sa s modrými očami – nie však s tými, po ktorých som túžil.

„Čo chceš?“ spýtal som sa Ronalda a mal som pocit, akoby som hlas použil prvýkrát po dosť dlhej dobe. A zrejme to tak aj bolo.

Vzápätí som sa zarazil a začal sa obzerať dookola. Možno s ním prišiel..

„Som tu sám,“ zmaril moju nádej skôr, než sa vôbec riadne dostala k životu. Ochabli mi ramená.

„Nechceš sa skočiť najesť? Vyzeráš ako živá mŕtvola.“

Pokrútil som hlavou. „Nie som hladný a ani netúžim po tvojej spoločnosti,“ chcel som ho obísť, ale on sa mi zaprel rukami o hruď a zastavil ma.

„Fajn, keď to chceš vybaviť tu, ja s tým problém nemám,“ povedal a dal ruky v bok. „Musím

povedať, že predtým si bol milší. A prívetivejší, aj to ťa robilo takým neodolateľným.“

Jeho slová ma úprimne prekvapili. „To si mi sem prišiel povedať toto?“

Nahodil prísny pohľad a ukázal na mňa prstom. „Vieš, že o tebe nemám veľmi vysokú mienku kvôli tomu, čo ste mi s Viktorom spravili. Pre mňa si namyslený a egoistický chrapúň. Debil a keďže si sa zaľúbil do môjho brata aj totálny blázon. Ale!“ znovu zdvihol prst. „Ja nie som nevďačné hovädo. Viem, čo som videl a hoci to Viktor odmieta pripustiť, viem, že je na žive len vďaka tebe,“ spustil ruky a pohľad sa mu vyjasnil. „Preto som ti prišiel povedať ďakujem.“

Otvoril som ústa a zabudol ich zatvoriť. Toto som od neho nečakal, niečo také charakterné.

Usmial sa nad mojím vyjaveným výrazom.

„Od nikoho iného sa asi vďaky nedočkáš, tak som si chcel splniť povinnosť,“ zvážnel a zahľadel sa do zeme. „Netvrdím, že viem, čím si prechádzaš, ale ak sa cítiš aspoň z polovice tak zle, ako vyzeráš, tak si to viem docela živo predstaviť. Musel si vedieť, ako sa Viktor na teba nahnevá.“

„Vedel, ale....“ rozhodil som rukami. „Netušil som, že to bude až také...“

„Ťažké?“ doplnil ma.

Naklonil som hlavu mierne na bok a uvedomil si, že on je po dlhom čase prvý človek, s ktorým komunikujem. Nedá sa povedať, že by mi bolo ľahšie, ale akosi mi to pomáhalo.

„Je už doma?“ spýtal som sa.

„Už týždeň. Mama chcela, aby išiel k nim, ale on je u nás na byte. Modriny mu pomaly miznú a vracia sa mu pôvodná podoba,“ usmial sa na mňa.

„To je dobre.“

„Nie, nie je. Je to idiot, obaja ste. Trápite sa zbytočne. Chodí po byte bez jediného slova, mračí sa viac než obvykle, takmer nič neje. Trápite sa navzájom a úplne zbytočne.“

Pokrútil som hlavou. „Nevieš o čom hovoríš.“

„Možno neviem všetko, ale mám oči,“ povedal. „Neviem ako sa ti to podarilo, ty prekliaty bastard, ale on ťa miluje. A nikto mi to nevyvráti,“ zhlboka si vzdychol a prehrabol si zlaté vlasy prstami. „Občas je tak ťažké byť chytrejší než ostatný.“

Urobil rýchlo dva kroky ku mne, zdrapil ma za tričko a bez varovania a bez toho, aby som stihol zareagovať mi vtisol vlhký bozk.

„Maj sa,“ usmial sa. „Končím s tebou,“ zamával mi a ja som zarazene sledoval, ako odchádza. Usmial som sa, po dlhom čase.

Vo vačku mi zavibroval mobil. Stále som hľadel za Ronaldovým chrbtom, keď som si odblokoval display a len tak – tak, že mi telefón nevypadol z rúk.

Dnes, o piatej v tom moteli, kde naposledy. Viktor