Sadol som si do električky a rozhodol sa ignorovať všetky otázky či obavy čo sa mi rojili v hlave. Aby som ich prekričal dal som si do uší slúchadká a vypeckoval ACDC naplno.

Také kecy! Je to čistá blbosť – vraj brať Viktora ako panica. Verím, že ten chalan mal so svojim výzorov v posteli viac spotených tiel než ja.

Očami som sledoval kmitajúce ulice a náhliacich sa ľudí. Nevedel som tú spomienku v mysli potlačiť, to meno sa dralo na povrch – Patrik. Môj prvý? Nie. Aj keď...ako sa to vezme.

Bolo to rok po tábore, v októbri k nám prestúpil nový žiak. Na pohľad nič moc, bol chudý, takmer šľachovitý, ale za to s krásnymi sivými očami. Zakecali sme sa hneď v ten deň a zistili sme, že nás bavia rovnaké PC hry. No a keďže sme sa nevedeli dohádať o tom, ktorý z nás je lepší v Delta Force dohodli sme sa, že na druhý deň skočíme k nemu domov a zistíme to. Pokračovalo to tak deň čo deň takmer dva mesiace, kým som si všimol náznaky toho, že by o mňa mohol mať záujem aj inak ako o kamaráta. Vtedy ma to dosť zaskočilo, zrejme preto mi to trvalo ďalšie dva týždne kým som mu vtisol bozk. Týždeň na to sme spolu prvýkrát spali, alebo sme sa o to aspoň pokúšali. Teda lepšie povedané ja som sa o to pokúšal. Patrik mal za sebou už jeden vzťah, ale nebol si ešte svojimi schopnosťami milenca istý, bol dolu a jeho partner sa vždy o všetko postaral. Ja som bol panic a mal som ešte menej skúseností než on, ibaže som bol netrpezlivý, veľmi. Ako sa od neskúseného teenagera dalo čakať slovo predohra pre mňa znamenalo maznať sa s ním asi desať minút predtým, než ho riadne ošukám. Niečo ako príprava partnera na môj vnik bola pre mňa španielska dedina, a tak to aj dopadlo. Pamätám sa, ako som jeho telo posieval cucflekmi, pri každom sykol a ja som si myslel, že od rozkoše. Nenapadlo by ma, že by to mohlo byť od bolesti, lebo Patrik nepovedal ani jediné slovo.

Dnu do seba ma vôbec nepustil a aj keď sa zaprisahával, že to chce, jednoducho jeho zadok mal iný názor. Ja som tlačil a tlačil, až sa na bielej posteľnej plachte objavili červené kvapky jeho krvi. Vtedy sa rozhodol, že chce prestať. A ja, aj cez jeho slzy v očiach, s mojim vtedajším rozumom som len urazene skonštatoval, že ak o mňa nestojí, nútiť ho nebudem. Zbalil som sa a šiel ďalej, priamo do postele chalana, ktorý bol síce podomnou, za to bol ale starší, skúsenejší a bol to práve on, čo ma naučil takmer všetko, čo viem. Spávali sme spolu asi tri týždne a nebudem preháňať keď poviem, že sme to robili ako králiky. Keď nás to omrzelo, rozhodol som sa vrátiť späť k Patrikovi, ktorý ma ochotne prijal a ja som ho riadne, ale naozaj riadne pomiloval, tentokrát aj s kvalitnou prípravou. Myslím, že to boli práve jeho časté orgazmy čo mu vliezli na mozog a on na mňa z ničoho nič vybalil, že sa do mňa zamiloval. Isteže, aj ja som ho mal rád, ale láska? To nie.

Spával som s ním ešte asi štyri mesiace, kým som na sebe spozoroval, že mi nestačí a chcel som zmenu. A tak som to skončil.

Dobre si uvedomujem – ešte aj dnes, ako som mu ublížil. Možno aj preto sa mi jeho meno vrylo tak hlboko do pamäti – na také veci sa jednoducho nezabúda. Na prvú lásku, na prvý bozk, na prvý sex, na prvé zlomené srdce...

Pozrel som sa na hodinky, mal som ešte asi pätnásť minút do stretnutia s Viktorom. Veľmi by som chcel, aby som sa aj ja tak vryl Viktorovi do pamäti. Nemôžem očakávať, že z nášho vzťahu bude láska – som dosť realistický na to, aby mi bolo jasné, že medzi nami ide skôr o nekontrolovateľnú príťažlivosť. Nie, úplne by mi stačilo, keby preňho bol nezabudnuteľný náš sex. Ibaže ako na to? Isteže, v istých veciach si verím, viem, v čom som v posteli dobrý a v čom nie, ale tie Vladove a Samove reči ma dosť nahlodali.

Zaklonil som hlavu a vydýchol si. Už na prvý pohľad je Viktor extra trieda. Niekoho takého som ešte v živote nemal, čo keď sa naozaj strápnim? Neviem, čo odomňa a od nášho sexu očakáva. Je to iné než s dievčatami? Ja neviem dofrasa, v živote som so žiadnou nespal.

Začala mi nervózne cukať ľavá noha. Nech to čer vezme! A to som sa na to rande tak tešil. Keď chcem byť naozaj úprimný sám k sebe, musím sa priznať, že som niekde v kútiku duše dúfal, že by sme mohli už dnes pokračovať presne tam, kde sme minule prestali. Iba...trochu pomalšie.

Chvála Bohu prišla moja zastávka a ja som musel vystúpiť, mal som teda dôvod pretrhnúť tú pochmúrnu niť myšlienok.

Vytočil som Viktorove číslo, zazvonilo to len dvakrát kým ma zodvihol, čo ma potešilo.

„Ahoj,“ podvedome sme sa usmial do slúchadla.

„Už si tu?“ znel trochu napäto.

„Čakám na zastávke.“

„Okej, hneď som tam,“ s tým zložil. Pokrčil som plecami, čakal ho sediac na zábradlí a očami som sledoval vchod jeho paneláku. Ani nie za minútu som ho videl, ako si to namieril priamo ku mne.

Páni, už len sledovať to krásne telo v pohybe je zážitok. Neuniklo mi, že ani dnes na sebe nemal teplákovku, ale tmavé trištvrťáky a biele tričko, pri ktorom mu pekne vynikla tmavšia pleť.

Zoskočil som nadšene zo zábradlia, ale jeho kývnutie hlavou na pozdrav a diskrétny odstup okamžite zrušili môj plán dať mu na privítanie malú pusu.

„Tak kam ideme? Do toho kina?“ spýtal sa ma.

V duchu som si vzdychol. Akoby sme sa vrátili aspoň o štyri kroky späť.

„Hej, neviem síce aké filmy sa ti páčia, ja by som sa ale rád pozrel na Expendables 3.“

„To je jedno,“ mykol plecom. „Pre budúcnosť mám rád vojnové filmy.“

„Fíha, na to by som ťa netipoval. Máš v živote málo bojov?“ neodpustil som si. Strelil po mne pohľadom a na tvári sa mu objavil náznak úsmevu.

„Vždy je čo sa učiť, ale mňa história celkovo baví.“

Takúto konverzáciu v podstate oničom sme viedli až kým nepustili film. Bola to klasická americká strieľačka, ale s naozaj dobrými hercami. Po očku som sledoval Viktora a čakal som v tme kina na hocijaký náznak toho, že by som ho mohol chytiť za ruku, alebo aspoň si s ním prepliesť malíčky, ale nič, len prežúval pukance a vyzeral filmom úprimne zaujatý.

„Páčilo sa?“ spýtala sa nás milo slečna za kasou, keď sme odchádzali.

„Stálo to za tie prachy,“ usmial som sa na ňu.

„Keď myslíš,“ šepol Viktor.

„Vyzeralo to, že si sa bavil.“

„Mám rád Staloneho a príbeh bol zaujímavý, ale inak to bolo dosť prehnané.“

„Si hladný?“ spýtal som sa radšej. Jeho chladný prístup som neočakával. Vlastne ani neviem ako som očakával, že sa bude chovať. Moje vysnívané rande s pusinkami a letmými dotykmi sa tomuto nepribližovalo ani na svetelné kilometre.

„Ani nie,“ povedal a ostal ticho.

Začínal som si pripadať trápne, on nekomunikuje, neflirtuje....kam sa, do riti, podel ten Viktor spred dvoch dní?

„Dáme prechádzku?“ nadhodil.

„Keď ma nebudeš nútiť za tebou behať,“ usmial som sa.

Pokrútil hlavou, ale jeho podmračený výraz nezmizol.

„Apropo, čo tvoj zápas?“ spýtal som sa ho už na chodníku. „Nevidím žiadne zranenia, to je dobre, však?“ premeral som si ho.

„To je vždy dobre,“ povedal.

„Takže si vyhral?“

„Hej.“

Okej, takže v klietke sa nič zlého nestalo. Tak doma? Akosi mi chýbala odvaha spýtať sa ho.

„Ah,“ z ničoho nič zastal a rukou si prebehol po tvári. „Prepáč Nikolas, viem, že som dnes na nič spoločník.“

„To je okej,“ zaklamal som a povzbudivo sa usmial, „nie vždy má človek svoj deň.“

„Tu nejde o to, že by som mal zlý deň,“ pustil sa späť do chôdze, „ide o...niečo, čo mi je dosť trápne a blbé rozoberať.“

„Niečo s otcom?“ tipol som si, ale on záporne pokrútil hlavou.

„Ide o brata.“

Ale nie, zvesil som plecia.

„Vieš čo mi povedal, keď zo mňa po asi hodine vytiahol, že idem na rande?“ spýtal sa ma. „Že aj on rozmýšľa nad tým, že by niekoho pozval na rande, na také riadne rande. Rozmýšľal o tom asi po prvýkrát v živote.“

„Vážne?“ nadchol som sa. Keby sa Ronny zamiloval, docela by mi uľahčil život.

„Áno a vieš koho si vyhliadol?“ spýtal sa, ale skôr, než som stihol reagovať odpovedal: „Teba.“

Prekvapenie zo mňa opadlo veľmi rýchlo. Bolo mi skoro okamžite jasné, o čo Ronaldovi ide. Je to teda riadny hajzlík.

„Viktor, nerád ti to hovorím, ale Ronny vie o tom, že som ti sľúbil, že sa k nemu už viac nepriblížim.“

Zatváril sa pochybovačne. „Odkiaľ by to...“

„Neviem,“ rozhodil som rukami, „sám si povedal, že je chytrý. Možno na to prišiel sám, kvôli tomu, ako som sa k nemu správal. Nemôžem poprieť, že to bolo o dosť chladnejšie, než bol zvyknutý, ale prisahám, že som sa ho od tej noci nedotkol ani prstom!“

Vystrel pred seba ruku. „Prestaň o tom rozprávať, je to také...choré.“

„Choré?“

„Uznaj sám,“ pozrel na mňa smutnými očami. „Ten pocit, že som ped dvoma dňami ležal pod tebou na stole, pod chalanom, ktorý s mojim bratom...“ nepokračoval, len si rukou prehrabol vlasy. „A teraz mi Ronny povie niečo také...“

„Viktor,“ povedal som rázne, položil som mu ruky na plecia a prinútil som ho, aby sa mi pozrel do tváre. „Ty nemôžeš mať pocit, že mu berieš niečo, na čo má právo, rozumieš?“

„Ale presne to robím! Mal ťa skôr...“

„Áno, ako asi ďalších štyridsať chlapov,“ povedal som bez rozmyslu a hneď to aj oľutoval, lebo Viktor len otvoril ústa a ešte viac sa na mňa zamračil.

„P – prepáč, to som nemal hovoriť...“

„Nie, to je v poriadku, veď je to pravda,“ povedal, ale odstrčil mi ruky a prešiel kus ďalej. „Ja len...“ otočil sa ku mne. „Keď nad tým rozmýšľam, príde mi to nesprávne.“

„A čo?“ spýtal som sa a prešiel k nemu.

„Toto,“ ukázal na nás.

Okej, asi toho smrada Ronalda zabijem. Nejde mu o žiadny vzťah, iba si je istý, že sa spolu zase vyspíme a nechce mať s Viktorom problémy, keď ma k nim dotiahne. Vyžíva sa v hre, ktorú sám rozohral, ale má smolu, ja už nespolupracujem. Ale takto to povedať Viktorovi nemôžem, predsa len, je to jeho brat a tie ochranárske vlohy sa nevyparia len tak zo dňa na deň.

Rozhodol som sa skúsiť šťastie a zobral som ho za ruku. „Páčiš sa mi,“ povedal som.

Nahodil poloúsmev. „Viem, aj ty mne.“

„Viem,“ usmial som sa aj ja. „Čo bolo, bolo. Navrhujem neriešiť to. Bude ti stačiť moje slovo, že s Ronaldom nič mať nebudem, ani keby na zem meteory padali?“

„To slovo si mi už dal a ja mu verím. Okrem toho určite vieš, čo by sa po tomto všetkom stalo, keby si ho porušil,“ zvedavo na mňa pozrel.

„Prerazil by si mi sánku?“

Zasmial sa, ale prikývol. „Nielen to.“

„Ou,“ pristúpil som ešte o pol kroka k nemu a ošuchol sa nosom o jeho líce. „Môžem to brať ako prísľub predohry?“

Sledoval moje pery privretými očami a sám sa naklonil po bozk. Ochotne som mu vyhovel, moje malé ja vnútri vo mne víťazoslávne skákalo, keď som cítil, ako sa jazykom dostáva do mojich úst.

Trvalo to len pár sekúnd, do chvíle, keď sa z zneďaleka ozval dievčenský smiech a Viktor ma dosť silno a vystrašene od seba odsotil, až som spravil nie jeden, ale rovno päť krokov dozadu.

Poobzeral sa dookola a potom tými rozšírenými očami na mňa. „Prepáč, ja...“

„Nevadí,“ mávol som rukou. „Uznávam, že sme na dosť otvorenom mieste. Čo keby sme šli k tebe?“ hodil som naňho zvodný pohľad.

Videl som, ako sa mu mierne rozšírili zreničky a jeho líca stmavli, stavil by som sa aj o sto tisíc, že si živo spomínal na moju poslednú návštevu u nich. Fajn, otriasol som sa v duchu.

Môžem srať na Vlada, Sama a ich sprosté reči. Teraz pôjdem s Viktorom k nemu a definitívne rozptýlim všetky svoje obavy, aj ich predpovede.

Ibaže Viktor ma schladil skôr, než som definitívne nabral pevnú pôdu pod nohami.

„Nie Nikolas, radšej by som šiel domov sám.“

„Iste,“ zareagoval som okamžite. Toľko k tomu. „Odprevadím ťa?“

Venoval mi cynický pohľad. „Vyzerám ako baba?“

„Eh...nie, isteže.“

„Tak sa maj,“ natiahol ku mne ruku – bože, to vážne!? Stisol som mu ju a ešte som sa chvíľu díval na jeho vzďaľujúci sa chrbát.

Nasadol som do električky smerom na intrák a zalovil som vo vačku po telefóne. Prvá SMS čo som napísal patrila Viktorovi: Dnešok som si užil, zopakujeme si to aj zajtra?

Čakal som na odpoveď iba niečo okolo desať minút – lepší sa. Odpísal mi, že aj on sa bavil a môžeme sa stretnúť tak, ako dnes. Tá príjemnejšia vec bola vybavená.

Potom som napísal druhú SMS, tentokrát ale Ronnymu: Neviem, čo máš somnou v pláne, ale vynechaj ma. Nechytím sa na nič, čo má niečo spoločné s tebou. Určite si si všimol, že nemám záujem a sám by si mohol vedieť, ako vlezlý ľudia všetkým lezú na nervy. Daj mi pokoj, Nikolas.

Myslím, že priamočiarejší som ani nemohol byť. Jedine že by som sa mu otvorene priznal, že randím s jeho bratom, ale to by asi Viktor nerozdýchal, takže mi toto prišlo ako najlepšia možnosť.

Pípla mi správa a trochu som zbledol. Ronny napísal len: Odkiaľ to vieš? Zaujímavé....povedal som to len Viktorovi a ten bol dnes na rande....to je ešte zaujímavejšie.

Dofrasa, tak to som nedomyslel.

Vystúpil som z električky a ťahal sa na izbu, kde si chalani nemohli odpustiť zopár štipľavejších poznámok o mojej iba štvorhodinovej absencii a trepali dačo o tom, že ten, kto si o sebe myslí, že je na vrchole, zažíva dlhý pád dolu. Kašľal som na nich.

Hlavné je, že zajtra mám s Viktorom ďalšie rande a môžem sa pokúsiť priblížiť sa k môjmu vysnívanému ideálu našej schôdzky. Dúfam, že Ronald bude držať hubu a nepokazí nám to ešte viac.

Líhal som si s tým, že zajtra bude lepšie. A z jedného hľadiska aj bolo.

Viktor bol o dosť uvoľnenejší, už sa nemračil – iba v rámci normy, a aj sa zasmial. Boli sme na sushi a obaja sme skonštatovali, že to nie je nič pre nás, tak sme šli do mekáča, zobrali si burgery so sebou a zjedli sme ich na brehu Dunaja. Nič viac, nenechal sa ani pobozkať, jediné, čo mi na chvíľu dovolil, bolo zobrať ho za ruku, ale potom na niečo ukázal a ruku si vyvliekol. Nechal som to tak, zmieril som sa s tým, že na to pôjdeme pomaly, presviedčal som sám seba, že je to tak v poriadku. Ibaže podvedomie je sviňa. Každým dňom, čo som bol s Viktorom neintímne sa na mojom sebavedomí neskutočne odzrkadľovalo. Mali sme za sebou už štyri rande a stále nič. Najhoršie na tom ale bolo, že on vyzeral úplne v pohode, zatiaľ čo ja som sa z neho išiel zblázniť. Znovu sa mi vrátila nespavosť. Síce som neklesol až tak hlboko ako som bol predtým – masturbácia niekoľkokrát denne, veľmi ďaleko som od toho ale nebol.

Neviem, či si niekto uvedomuje koľko sily a sebaovládania si vyžaduje držať ruky od človeka, čo je hneď vedľa vás, ktorého vôňa vás vzrušuje natoľko, až sa vám zdvíhajú bradavky do pozoru a s ktorým ste už skúsili, aké to môže byť vynikajúce. A s Viktorom bolo!

Skúsil som to teda tak ako predtým – vybúriť sa v športe a vyslúžil som si od trénera pochvalu, že síce skvelo, agresívne bránim, ale nemám to nacvičovať na vlastnom týme, lebo sa polovica z nich nebude môcť zúčastniť najbližšieho zápasu.

So štúdium to bolo horšie, makal som na záverečnej práci, ale ťažko sa mi sústreďovalo, zasekol som sa na tej praktickej časti a nie a nie sa rozhýbať.

Sam si zasa ku mne ustarostene sadol a spýtal sa ma, či je všetko s Viktorom v poriadku. Bolo, stretávali sme sa každý deň, bavili sme sa, nenútene celé hodiny. A potom mi vždy podal ruku a šiel domov – šalel som z toho. Šalel som z neho!

Večer po našom siedmom rande mi pípla sms, že si na ďalší deň pre mňa pripravil prekvapenie. Moja fantázia pracovala ako nadupaná veverička, zasa som ani oka nezažmúril čo sa mi v hlave striedali predstavy natoľko perverzné, až ma to samého prekvapilo. Ale teraz som bol naozaj v stave, keď by som to všetko bol schopný s Viktorom spraviť.

Čakal ma na hlavnej stanici, vyzeral netrpezlivo...a skvelo. Bolo teplo, takže mal len kraťase a to čierne tričko – prečo si ho, do frasa, dáva na verejnosti? Nie len, že musí vedieť, čo to somnou robí, ale všimol som si ako sa naňho niektoré baby obdivne pozreli. Smola kočky, je môj. Alebo teda dúfam, že čochvíľa bude.

„Ahoj,“ usmial som sa naňho a on mi úsmev vrátil. Je to naše ôsme rande, strávili sme spolu naozaj dosť času, je jasné, že je uvoľnenejší, to si dobre uvedomujem a beriem to ako veľký úspech. Zistil som, že Viktor je typ človeka, ktorý si len tak k sebe niekoho nepustí a to, že som sa k nemu dostal práve ja, bola pre mňa naozaj česť.

„Pohnime si, lebo nás ujde spoj,“ povedal a vyšliapal schody na prvé nástupište.

Možno nám objednal hotel, prebleslo mi mysľou, ale keď nám kúpil lístky do vedľajšieho mesta, prišlo mi to nepravdepodobné. A moja zvedavosť ešte vzrástla. Ale on nechcel nič povedať, tak sme len sedeli a rozprávali o škole, posťažoval som sa mu, ako sa mi nedarí s praxou a on mi oznámil, že o dva dni má zápas, takže sa nebudeme môcť stretnúť.

Vystúpili sme o pol hodinu v malej dedine neďaleko Bratislavy.

„Je to len dvadsať minút pešo, sme tam raz dva,“ znovu sa na mňa usmial.

Neviem, čo si pre mňa pripravil, ale vyzeralo to, že sa naozaj teší.

„Tam,“ ukázal na bledomodrý činžiak a mne opäť svitla nádej – možno si od nejakého kamaráta požičal byt na noc. Bože, keby to bola pravda! Aj keď...v mojom súčasnom stave naozaj neviem, ako by som sa pri ňom v posteli správal. Stále mi v hlave zneli Samove slová, ako veľmi to bolí. Moje trápenie ukončil Viktor, keď prešiel ku vchodu, stisol zvonček, vzápätí sa ozval bzučiak a my sme vošli.

Okej, takže niekto je hore....to je divné.

„Na druhé,“ oznámil mi a pustil sa po schodoch hore. Zastal pred bielymi dverami a zaklopal, stále sa usmieval.

Dvere sa otvorili. „Ahoj Viki!“ usmialo sa naňho pekné, vysoké dievča s dlhými čiernymi vlasmi a veľkými hnedými očami.

„Ahoj Alica,“ objal ju. Vážne, on ju objal! Ja som s ním mal sedem schôdzok a mne vždy len podal ruku – a ju objal!

„Alica toto je môj kamarát Nikolas, Niki, toto je Alica,“ predstavil nás.

„Teší ma,“ podal som jej ruku – mal som to už nacvičené.

„Aj mňa, konečne ťa spoznávam,“ usmiala sa aj na mňa a potriasla mi rukou. „Poďte dnu, mám v chladničke domácu limonádu.“

„Toto je naozaj prekvapenie,“ povedal som smerom k Viktorovi.

Pokrčil ramenami a trochu nervózne sa zasmial. „Neviem, či si spomínaš, ale Alicu som ti už spomínal, je to moja...“

„Nádejná spolužiačka, samozrejme, že sa pamätám,“ dokončil som zaňho.

„Oh, naozaj, no...to je...ehm..“ odkašľal si a ja som sa naňho zvedavo zadíval. Naozaj mu do líc stúpala červeň? Z toho, že som si ju zapamätal? Tak teraz nerozumiem.

„Teplo, však?“ povedal a potiahol sa za tričko, aby sa mu na kožu dostal nejaký vzduch. V mojom terajšom rozpoložení by som to mohol označiť za to najrajcovnejšie zvádzanie, aké som v živote videl.

„Kde ste?“ zakričala Alica z obývačky. Všetci sme sa tam usadili a ona nám ponalievala zo studenej, domácej citrónovej limonády.

„Písala mi sesternica, že jej minulotýždňový zákusok mal úspech, bola veľmi šťastná,“ usmiala sa na Viktora.

„Tak to jej verím,“ prikývol, „ale myslím si, že sa vydaril aj nám, no nie?“

Zasmiala sa a pozrela na mňa. „Minulý týždeň sme piekli francúzsky dezert Ópera,“ povedala, akoby mi malo byť okamžite jasné, o čom hovorí.

„Iste, skvelé,“ pritakal som.

Viktor sa neskrývane zasmial. „Alica on nevie o čom je reč.“

„Ou, prepáč,“ ospravedlnila sa, „ myslela som, že keď ti Viktor povedal o našich plánoch, máš aj ty podobnú záľubu.“

„Ale to áno,“ ubezpečil som ju, „rád zjem akýkoľvek dobrý koláč.“

„Alicina sesternica je vo Francúzsku už štyri mesiace, presne tam, kam sa my dvaja chystáme,“ vysvetlil mi Viktor.

„Mary, originál Marika, ale odkedy žije vo Francúzsku, tak je z nej Mary,“ pretočila Alica očami a pokračovala, „nám poslala svoje prihlasovacie údaje k portálu, ktorý majú všetci študenti. Každý týždeň sa venujú nejakej metóde cukráriny a na konci týždňa dostanú recept, ktorý musia upiecť a ak prejdú, môžu pokračovať.“

„Eh..ako keď prejdú? Akože s tým koláčom?“ nechcú naozaj povedať, že ak...

„Presne tak, ak vyučujúcim ten koláč nepripadá dostatočne dobrý, alebo ak im nechutí, môžeš si zbaliť veci a ísť,“ ubezpečila ma, že som to pochopil správne.

„Alebo to môžeš ďalší polrok skúsiť znova,“ doplnil ju Viktor.

„Ale to je...“ ani som nevedel, ako to pomenovať.

„Sú to Francúzi, čo čakáš?“ znovu Alica pretočila očami.

Pozrel som z jedného na druhého. „A to tam chcete ísť?“

Naklonila sa ku mne bližšie. „Po ničom inom ani netúžim,“ šepla a žmurkla na mňa. Potom sa postavila a tleskla. „Tak! Pozrieme sa, čo máme na pláne tento týždeň?“

„Iste,“ povedal Viktor. „Hneď som pri tebe,“ adresoval Alici, ktorá už zmizla vo vedľajšej izbe. Pozrel sa na mňa. „Som rád, že tu si. Budem rád, keď naše koláče konečne aj niekto ochutná.“

„A čo s nimi inak robíte?“

Pokrčil plecami. „Zjeme čo vládzeme, niečo zabalíme Alicinim rodičom a zbytok vyhodíme.“

„Každý týždeň?“ vyvalil som oči. Usmial sa a prikývol.

„Každý týždeň sem prídem a s Alicou pečieme. Väčšinou neskončíme len pri tom jednom zadaní a pečieme aj štyri, niekedy aj šesť koláčov. Takmer vždy tu potom aj spím, lebo mi odíde posledný spoj a to je ten večer, keď všetkým tvrdím, že...“

„Že si v telocvični,“ doplo mi okamžite.

„Presne tak.“

Spomenul som si, že presne v také ráno som sa s ním stretol. Ronny mi robil raňajky, keď prišiel Viktor aj s ťažkým ruksakom na pleciach.

„Dnes nemáš ruksak?“ napadlo ma.

Pokrútil hlavou. „Povedal som Ronaldovi, že ostávam u priateľky. Vieš, u tej, s ktorou randím.“

Zadíval som sa naňho. Upieral na mňa svoje priezračne modré oči, ani nežmurkol. Bol ku mne mierne naklonený, na ruke, o ktorú sa opieral mu vystúpili obrysy svalov a to tričko...bol tak neskutočne sexi, najradšej by som ho hneď teraz pobozkal a rovno aj zvalil na gauč.

Čaro celej chvíle totálne zrušila Alica keď naňho zakričala kde toľko trčí.

Keď si pozreli čo budú piecť tentokrát, dostal som džbán limonády a – ako inak – ovládač od telky. Občas som sa otočil a sledoval ich, ako sa v kuchyni trápia. Padla aj nadávka a nie jedna. Stále sa stáčali k počítaču, predčítavali si recept, dohadovali sa a obom im tak fanaticky svietili očká – boli vo svojom svete. A Viktor v zástere! To bol pohľad. Mal na sebe klasickú bielu zásteru a keď som si niekedy myslel, že by v nej mohol vyzerať smiešne, ani som nevedel, ako sa mýlim. Tváril sa vážne, jeho pohyby boli síce trošku menej isté ako v klietke pri zápase, ale aj tak sa pohyboval plynulo, bol sústredený. Napadlo ma, že raz sa mi musí ukázať iba v tej zástere.

Po takmer štvorhodinovom sledovaní televízie mi nadšene oznámili, že skončili a postavili predomňa hotové umelecké dielo.

„Dobrú chuť!“ zvolala Alica nadšene.

Pozrel som sa na ňu, mala na čele šmuhu od čokolády a na tvári úsmev od ucha k uchu.

„Smelo do toho!“ povzbudzovala ma a Viktor mi podával vidličku.

„Dobrú chuť,“ žmurkol na mňa.

„Díkes,“ vzal som si ju a naklonil sa nad stôl. „Čo to vlastne je?“

„Chuppa,“ povedali obaja naraz.

„Chuppa,“ zopakovala Alica. „Tento dezert sa skladá z dvoch častí, prvou je korpus s pistáciami a orieškami poliaty horkou čokoládovou polevou. A to na ňom je nanuk tvorený z tmavého a svetlého korpusu, ktorý je naplnený nugátovou a čokoládovou penou, poliaty čokoládovou polevou s nasekanými orieškami a mandľami.“

Vzala mi dych. Jediné, na čo som sa zmohol bolo: „Vyzerá ako magnum,“ za čo som si vyslúžil výsmech.

„Aj magnum je zákusok,“ povedala Alice.

„Tak už ochutnaj!“ pobádal ma netrpezlivo Viktor.

Vložil som si prvé sústo do úst a roztancovali sa mi chuťové bunky. Bolo to fantastické, vďaka tej horkej poleve to nebolo presladené a pena vo vnútri nanuka bola ľahunká. Nič som nepovedal, ale tváril som sa tak, že sa spokojný výraz odzrkadlil aj na ich tvárach.

„To by sme mali,“ usmiala sa Alica.

„Prešli sme,“ prikývol Viktor a nastavil Alici ruku, aby si tľapli.

Ja som potichu jedol.

„Dnes toho asi viac nepečieme, že?“ pozrela sa na Viktora, ktorý pokrútil hlavou.

„Chcem stihnúť vlak domov.“

„Jasné,“ pozrela na mňa, „rozumiem.“

„Idem sa umyť do kúpeľne, potom ti pomôžem s upratovaním,“ vyzliekol si Viktor zásteru a zmizol vo vedľajších dverách.

„Ty, Nikolas,“ ozvala sa mi za chrbtom až ma dosť myklo. Bol som naozaj pohrúžený do jedenia tej dobroty.

„Áno?“ spýtal som sa s vidličkou v ústach.

„V akom vzťahu vlastne s Viktorom si?“

Prekvapila ma tu otázkou. „No,“ vybral som vidličku z úst, „ako povedal, sme kamaráti.“

„Mhm,“ sadla si vedľa mňa, podoprela si hlavu rukami a zamyslene sa na mňa pozerala. „Asi veľmi dobrý kamaráti, však?“

„Prečo si to myslíš?“ bol som z tých jej veľkých tmavých očí trochu nesvoj.

„Ja len...ešte nikoho sem nikdy nepriviedol. Ani len nikomu nepovedal o tom, že pečie, alebo že chce ísť študovať do Francúzska. Dokonca ani svojmu bratovi! A potom mi z ničoho nič jeden týždeň povie, stretol som priateľa z detstva, na ďalší týždeň je to už Nikolas to a Niki tamto a zrazu mi stojíš pred dverami aj s ním.“

„Eh...“

„Nie, necháp ma zle, podľa mňa je to skvelé, že má konečne niekoho, s kým sa môže podeliť o svoju radosť. Tvoj názor musí preňho veľa znamenať, inak by ťa nepriviedol. Dôveruje ti.“

Potichu som sedel a hľadel na ňu. „Myslíš, že to tak je?“ šepol som, nemám šajnu prečo som šepkal. Ale ona asi áno, lebo sa usmiala takým tým vševedkovským úsmevom a povedala len:

„Som rada, že je to obojstranné.“

„Už som tu,“ buchol Viktor dverami a mierne sa zasekol, keď nás videl tak dôvere naklonených k sebe. „Čo riešite?“

Alica sa zasmiala. „Pýtal sa ma, ako sme sa spoznali,“ zahrala rýchlo.

„Ah, to,“ Viktor sa začal smiať. „Pozval som ju na rande.“

„Čože?“ obočie mi vystrelilo dohora.

„Áno, páčila sa mi, stretol som ju na chodbe v škole. Šli sme spolu na večeru a potom do cukrárne.“

„Kde nám podávali taký hnusný krémeš, až som sa nezdržala a povedala mu, že nechápem, ako môžu predávať takú umelinu,“ prevzala slovo Alica.

„Súhlasil som,“ pokrčil Viktor ramenami. „A začali sme rozoberať rôzne recepty na francúzsky krémeš ktoré poznáme. Nakoniec sme neodolali, šli do obchodu, nakúpili potrebné veci a celú noc piekli.“

„To namiesto sexu,“ vyplazila naňho jazyk.

„Nesťažujem sa, si skvelá parťáčka do kuchyne.“

„Vďaka Viki, podobne,“ žmurkla naňho.

 

Odchádzali sme od nej asi za pol hodinu, dostal som tucet Chuppy so sebou, chalani sa určite pôjdu nimi zadrhnúť. Už som sedel vo vlaku keď ma napadlo, že ideme späť do Bratislavy, aj keď Viktor povedal Ronnymu, že večer sa domov nevráti. Pozrel som sa naňho, sedel pohodlne opretý a očami ma celého hltal.

Znamená to to, čo si myslím, že to znamená?