Sedel som vonku na schodoch intránku a opieral sa s malou knihou v rukách. Horúčavy pomaly poľavovali a vonku sa dalo byť v ľahkom tričku bez toho, aby sa na vás nelepilo ako druhá, nežiadaná koža.

Sú to tri týždne čo som začal navštevovať posledný ročník svojho oboru. Po problémoch spred troch mesiacov si nesmierne vážim to, že som teraz tu.

Pretočil som si ďalšiu stránku sci-fi thrilleru, ktorý som začal čítať ešte na konci prázdnin, stále mi však chýbalo do konca asi osem kapitol. Dostával som sa práve k jednému z najdôležitejších rozuzlení, keď mi niečie ruky doslova vydrapli knižku z ruky.

„Sam!“ zvýšil som mierne hlas. Nebol som nadšený z drastického spôsobu, akým ma prebral z rozčarovania.

„To si robíš srandu?“ spýtal sa ma po zbežnom prečítaní obsahu. „Jasnačka, pán je frajer, keď chodí do posledného ročníka, čo?“ zatiahol posmešne a začal si moju knihu pchať do ruksaku.

Natiahol som sa po ňom. „Neblbni a daj to sem! Som fakticky zvedavý ako to skončí.“

Na chvíľu sa zasekol v pohybe, potom si čupol na moju úroveň a buchol ma tou knihou po hlave.

„Zabíjaš čas sprostosťami. Aký je mesiac?“

Zamračil som sa do jeho čiernych očí a pomaly zaháňal chuť prizabiť ho.

„September,“ odpovedal som neochotne.

„E – e,“ pokrútil hlavou. „Je koniec Septembra,“ zdôraznil. „A čo na konci Septembra začína?“ zdvihol obočie, zatiaľ čo ja som svoje ešte viac stiahol.

„Nemám náladu na tvoje....“

„Začína ponuka mladého mäska,“ skočil mi do toho a kývol smerom k ceste. „Odlep oči z tej kraviny,“ znovu som schytal buchanec mojou vlastnou knihou, „a poobzeraj sa dookola.“

Neodolal som a pozrel sa smerom, ktorým ukazoval. Postával tam hlúčik vysmiatych, trochu hlučných chlapcov s rukami vrazenými hlboko vo vreckách.

Taký okatý frajeri, snažiaci sa vyzerať suverénne – prváci.

Musel som sa zasmiať.

„Presne tak, taký výber,“ vzdychol a prisadol si. „Nebyť Damiána tamten v tých zelených šortkách by ho dnes v noci do mňa vrážal takou silou, že by moja riť zažila stredovek.“

„Nebyť Damiána,“ zopakoval som a on prikývol, stále sledujúc vysokého blonďáka.

„No nie je tá vernosť úžasná vec?“ s povzdychov vstal. „Ty však taký problém nemáš,“ sklonil pohľad dolu na mňa a podával mi knihu. Zobral som si ju bez toho, aby som sa na neho pozrel.

Táto téma je...proste sa o tom nerozprávame.

„Nikolas,“ spustil tónom, pri ktorom je prednáška istá. „Už to budú štyri mesiace. Spal si vôbec s niekym?“

Nevedel som, či je lepšie mlčať, alebo mu odpovedať. Asi je to jedno, aj tak si z toho vyvodí svoje.

„Tvoje mlčanie hovorí za všetko,“ skonštatoval a ja som v duchu vybuchol smiechom.

„Nemal by si...“

„Nie, nemal,“ zrušil som ho rovno v zárodku. „Pozri, nespal som s nikým, ale nie preto, prečo ty myslíš. Nedržím smútok, ani celibát v nádeji, že sa Viktor vráti. Mal som proste veľa práce, to vieš.“

Je to pravda – ešte v lete som si začal pripravovať pôdu pre svoj projekt, s ktorým som minulý ročník meškal. Zašiel som so svojimi návrhmi priamo do centra na liečbu detí s detskou mozgovou obrnou a s opatrovateľským domom pre ťažko choré deti.

Spočiatku neboli veľmi príjemný, keď som im však vysvetlil, že pracujem zadarmo, ich ochota vzrástla.

Úprimne nečakal som, že mi s mojim projektom pomôžu, vedenie i personál však boli naozaj chápavý a dovolili mi decká navštevovať dvakrát do týždňa. Bavilo ma to, každé z tých detí malo vlastnú, špecifickú osobnosť a hoci boli ich prípady vážne, alebo možno práve preto, že môj prístup k nim bol iný, ako u ich ošetrovateľov, deti reagovali na mňa, aj na môj projekt lepšie, než som očakával.

Prekvapilo to nie len mňa, ale aj vedenie a tak mi ich dovolili navštevovať čoraz častejšie a moja skupina sa stále rozrastala.

Hádam preto, že som sa s nimi bavil nie ako s umierajúcimi, s nie ako vážne chorými, nebol som k nim prehnane súcitný a hoci v mnohých prípadoch bola konverzácia iba jednostranná, rozoberal som s nimi veci, ktoré sa spájali s ich vekom.

Raz ma dosť ostro odpálkoval chlapec, ktorý k mojej skupine ani nepatril. Mal rakovinu pľúc a trápil sa s ňou vážne dlho. Mal trinásť rokov a dušu i telo také doráňané, ako by dieťa v jeho veku rozhodne mať nemalo. Aj s ním som sa bavil ako so seberovným. Zrejme sa mu to zapáčilo, lebo začal chodiť pravidelne a priviedol aj ďalších.

Ku koncu prázdnin som do centra chodil každý deň a tak som hneď na prvej prednáške mohol profesorovi odovzdať hrubú prácu. Bavilo ma to a vlastne mi to aj pomáhalo.

Po tom ako mi Viktor zavolal som sa cítil hrozne prázdny. Bolelo ma srdce spôsobom, o ktorom som ani nevedel, že to ide.

Keď mi skončil ročník, vrátil som sa k mame a trochu to pomohlo. Začal som jej viacej pomáhať, postretal starých známych, chodil sa kúpať a v podstate si užíval leto. Bavilo ma to asi dva týždne.

A aj tak vždy, keď byt utíchol, keď sa známi rozišli, keď som si ľahol, myseľ mi naplnili spomienky a myšlienky.

Musel som na Viktora myslieť, aj keď som si to najmenej stokrát zakázal. Nepomohlo to.

Dumal som čo asi robí, ako sa mu vo Francúzsku darí...či si niekoho našiel. Naozaj som na neho už nečakal, ako dni šli aj tá bolesť, ktorú som cítil, pomaly otupovala. Nie nadarmo sa hovorí, že čas je najlepší liek.

No a potom, keď som sa zažral do práce, myslel som na neho menej, vďaka vyčerpaniu zaspával rýchlejšie a bol som neskutočne rád, ž som priam hmatateľne cítil, ako sa mi praskliny na srdci hojili. Netvrdím, že to srdce bude ako predtým, to sa nedá. A ja by som to ani nechcel.

Miloval som Viktora a tento cit len tak neodznie, možno neodznie nikdy, hoci človeku nezostáva iné, iba ísť ďalej. Napriek všetkému čím sme si prešli a čo sme si navzájom urobili, fakt, že miloval aj on mňa bol pre mňa neopísateľný. Získal som si ho rovnako, ako on mňa a keď si premietnem, ako som sa pri ňom cítil a pripustím, že on sa pri mne cítil rovnako, som spokojný.

 

Slnko vyliezlo spoza mraku a osvietilo celé okolie.

Prižmúril som a zatienil si rukou oči, rovnako ako chalani predo mnou. Pohľad mi padol na pekného, mierne vyšportovaného chlapca s čiernymi vlasmi.

Sledoval som ho pár minút, keď si ku mne s úsmevom znovu čupol Sam.

„Ktorý?“

Zasmial som sa a ukázal mu ho.

„Vraciaš sa späť k svojmu kusu?“

Neodpovedal som, len na neho hľadel. Možno je čas.

Nie na lásku, nie na zabúdanie. Proste na to, posunúť sa vpred.

Postavil som sa dosť odhodlane.

„Bože, toľko elánu,“ rýpol do mňa Sam a zamieril do intráku. Vo svojom vnútri som pocítil záchvev nervozity – po nikom som nevyštartoval tak dlho.

Mesiace s Viktorom ma naučili pravidelnému a veľmi kvalitnému sexu. No a mesiace bez neho ma od neho zasa postupne odučili. Nebolo by však na zahodenie trocha uvoľnenia a ľudského tepla.

Prešiel som dva schody bližšie k svojmu cieľu, keď ma predbehol Vlado.

„Na,“ podával mi poštu. „Dala mi to správkyňa,“ zapálil si a sám si otváral svoj list.

Chvíľu som tam postával s knihou aj s poštou v rukách, nakoniec som ale mykol plecami a sadol si späť na schody.

Prvý list bol zo štipendijného fondu – papiere, na ktoré so čakal. Druhý mi oznamoval, že môžem vyhrať stotisíc eur – s úsmevom som ho odložil nabok a v ruke mi ostala pohľadnica s fotkou nočnej Eiffelovky. Žalúdok sa mi mierne zatriasol.

Ja som taký debil, predsa to nemusí nič znamenať!

Hoci som sa o tom presviedčal, potreboval som dva nádychy na dodanie odvahy, kým som tú pohľadnicu otočil. Srdce mi stislo, keď som spoznal jeho rukopis:

SRDEČNÉ POZDRAVY Z PARÍŽA....

VIKTOR

 

Čumel som na ten jeden riadok s doširoka otvorenými očami. To si zo mňa robí srandu!?

Pretáčal som ten kus papiera v rukách – nič. Nič viac, než tá sprostá, jedna veta.

Prečítal som si ju asi osemkrát za sebou.

Srdečné pozdravy z Paríža...Viktor.

Čo, dofrasa, majú znamenať tie tri bodky? Svoje srečné pozdravy si môže nechať, načo mi píše? Načo, po takom čase?

Zovrel som pohľadnicu v rukách a ešte odhodlanejšie sa pozrel na čiernovlasého chlapca. Ale nič. Stačila jediná veta a Viktor mi zas zamestnal myseľ.

Otočil som sa a šiel do izby. Vložil som pohľadnicu do stolíka s prísľubom samému sebe, že ju vyhodím. Nie teraz...zajtra. Možno.

Ale nevyhodil. Zakaždým, keď som si odkladal mobil či knihu, padli mi na ňu oči a zachvelo sa mi srdce. Bol som sám zo seba zúfalý, no zároveň som sa presviedčal, že to nič neznamená. Nič sa nedeje, nevkladám do tej prekliatej vety žiadne skryté významy.

Čo však bolo najhoršie? To, že týždeň na to sa objavila ďalšia.

Sedel som na posteli a tlačil do hlavy nejaké zbytočné paragrafy, keď do izby vpadol Sam a veľkým gestom mi podával pohľadnicu, tentokrát s motívom Louvru.

„Čo to znamená?“ spýtal sa hlasom ostrým ako britva.

Odložil som knihu a navzdory vlastnému, ako o život búšiacemu srdcu, som mu pokojne odpovedal.

„Väčšinou to znamená, že ti niekto píše.“

Nahodil kyslý výraz. „Asi sto osemdesiat centimetrový, nabúchaný, modrooký chalan, čo ti natrhol zadok a zlomil srdce?“

Jeho slová ťali do živého.

„A je síce sexi, ale povahou čistý debil?“ dokončil.

„Hej, pamätám si ho,“ odvetil som dosť cynicky a tónom, ktorý mu dával jasne najavo, že tento rozhovor skončil.

Pokrútil hlavou, zašomral: „Neponaučiteľný,“ ale predsa mi tú pohľadnicu podal. Očami som Sama vyprevadil z izby a až potom som sa s trasúcim žalúdkom začítal:

POZDRAVUJEM Z PARÍŽA...

AKO SA TI DARÍ? KURZ JE ÚŽASNÝ, LEN TÍ FRANCÚZI HROZNÝ. KEĎ SI PREDSTAVÍM, ŽE BY SOM MAL PIECŤ PRE TAKÝCH SNOBOV, CHYTÁ MA RAPEL.

ALICA POZDRAVUJE.

VIKTOR

Škeril som sa na ten kus papiera ako idiot. Napísal viac než jednu vetu. A darí sa mu, to ma teší.

Očami som hľadal pripísanú adresu odosielateľa, nič som však nenašiel, čo ma zamrzelo. Chytila ma totiž neskonalá túžba odpísať mu.

Natiahol som sa po telefón a našiel si jeho číslo v zozname. Kto vie či si ho nezmenil.

Chvíľu som váhal, nakoniec som však mobil položil späť. Netušil som, čo si mám o tých pohľadniciach myslieť, čo za nimi hľadať.

Mohol to byť iba oneskorený pocit viny, čo ho donútil napísať mi. A tak som to radšej nechal tak.

Ďalší týždeň však došla ďalšia pohľadnica a ten ďalší opäť.

A hoci viet pribúdalo, obsah zostával ten istý. Viktor písal často o škole a o neznesiteľnosti Francúzov. Spomínal aj Alicu, prenajali si spolu malý byt a hoci je to od centra dosť ďaleko, podnájmy sú fakticky drahé, tak radšej cestujú. Opisoval, ako spoznávali cudziu krajinu, vždy sa ma opýtal, ako sa mám, no jeho adresu nenapísal ani raz.

Odkladal som si všetko čo mi poslal, napriek Samovým aj Vladovým nesúhlasným pohľadom.

Pohľadnice sa mi kopili v šuplíku, padali jedna cez druhú a ja som ich čítal tak často, až som sa po večeroch s istotou načahoval a vyberal si moje najobľúbenejšie, tie, z ktorých Viktorova osobnosť sršala najviac. Vyčkával som na poštu netrpezlivo, síce si nadávajúc, pravdou však bolo, že vždy, keď sa mi do rúk dostala pohľadnica od Viktora, dušou sa mi rozliala radosť.

A presne preto, kvôli tým neodbytným pocitom, čo sa ma tak držali som vedel, že si musím dávať pozor. Nechcel som im prepadnúť, chcel som žiť.

Aj naďalej som sa venoval škole, aj svojej práci v centre. Cez víkendy som jazdil domov a stretával sa s deťmi, pracoval som aj naďalej so svojou skupinou. Bohužiaľ, bol som aj na dvoch pohreboch. Povolanie ktoré som si vybral bolo náročné. Nie len na čas, najmä na psychiku. Keď som sa lúčil s deťmi, ktoré som v centre spoznal, bolo to neopísateľné. Mnohý mi hovorili, aby som sa vyvaroval tak osobnému prístupu, ja som si však nemohol pomôcť. Tá práca, tí ľudia ma napĺňali.

Darilo sa mi aj v štúdiu, hral som hokej. Dokonca som pokračoval aj v behaní. Predsa len mal vtedy Viktor pravdu s tou mojou kondičkou, snažil som sa na nej zapracovať a keď sa Vlado kvôli svojej novej priateľke rozhodol prestať fajčiť, mal som pri behaní aj spoločnosť.

Ostávalo mi jediné, dobre som to vedel.

Vyrazil som do baru so slobodnými chalanmi z týmu. Sama aj Vlada som nechal doma, naše chodenie na pivo a balenie fešákov a krásavíc – vo Vladovom prípade – už nebolo ono, keď obaja sedeli pri pive a esemeskovali si so svojimi polovičkami.

Vypil som ten večer naozaj dosť a mal som veru riadne v hlave, keď sa mi do zorného poľa priplietol ten čiernovlasý prvák.

Meno si nepamätám a bolo pre mňa nepodstatné. Oprel som ho rukami o stenu za barom a prirážal som tvrdo, hlboko.

Potreboval som to už tak veľmi...urobil som sa do neho rovno dvakrát, potom som ho pleskol po holom zadku, zapol si nohavice a krivým krokom zamieril späť.

Nechcel som nič iné – žiadne bozky, objatia, maznanie. Iba živočíšne uvoľnenie.

Po ňom prišli aj iný. Tých so svetlými vlasmi a modrými očami som obchádzal. Nechcel som to pokúšať a zbytočne vyvolávať spomienky. Na to bohato stačili Viktorove pohľadnice.

Trvalo skoro pol roka, kým mi medzi riadkami napísal svoju adresu. Proste pripísal: NAPÍŠ, AKO SA MÁŠ. Žiadne: ozvi sa, budem rád. Alebo: som zvedavý, ako sa ti darí, či nebodaj: chýbaš mi, či prepáč.

Nič z toho nenapísal a ja som to od neho ani nečakal. Je, aký je. Bol by som prisahal, že sa mi to jeho vyznanie len snívalo, nebyť tak živej spomienky na náš telefonát.

Napísal som mu.

Pochválil som sa svojim projektom, tým, že stále behám a ako mi to pomáha pri hokeji. O škole, o mame, o ostatných chlapcoch.

O našom vzťahu, rozchode, problémoch či o niečom inom z našej spoločnej minulosti nepadlo ani slovo. Teda až do chvíle, kým som mu na koniec jedného z našich listov nenapísal: chýbaš mi.

Možno som mal slabú chvíľu, alebo som to napísal zo slušnosti? Nie. Proste to tak bolo. Chýbal mi, aj keď som ho tak dlho nevidel.

Viac mi neodpísal.

 

 

Šesť mesiacov po poslednom liste...

 

Vyšliapaval som štyri schodíky hore na pódium a v duchu nadával jak chorá vrana. Ten sprostý talár sa mi motal pod nohy, ako sa poznám, určite sa necelý meter od rektora, keď oň zakopnem a natiahnem sa, aký som dlhý a široký.

Šiel som teda opatrne, no zároveň si dával pozor, aby to nevyzeralo, že mám nasraté v nohaviciach. Bol som jedným z tých, čo za taláre hlasovali – do budúcna budem vedieť, že je to chyba.

„Gratulujem pán Pataki,“ podával mi rektor ruku i diplom.

So šťastným úsmevom, ktorý sa mi rozlial po tvári, som mu poďakoval. Otočil som sa do publika očami hľadajúc mamu, ale nemal som šancu, boli tam najmenej dve stovky ľudí.

Tak som zasa zliezol dolu a sadol si na svoje miesto. Stisol som diplom v ruke – dokázal som to! Mám to!

V mysli som zalovil po niekoľkodňovej spomienke.

Ostávala mi posledná skúška, keď si ma dal zavolať dekan. S mierne stiahnutým zadkom som zaklopal na jeho dvere. Na moje prekvapenie nebol sám.

Vysoký, postarší muž sa mi predstavil ako riaditeľ súkromného centra starostlivosti pre postihnuté deti. Vraj bol riaditeľkou centra na liečbu detí s detskou mozgovou obrnou v mojom rodnom meste informovaný o mojom vydarenom a veľmi úspešnom projekte, ktorý si deti obľúbili. A on by ho rád zaviedol aj v jeho inštitútoch.

„Naše centrá sídlia nielen na Slovensku, ale aj v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Slovinsku a v podstate po celej Európe,“ vravel a podával mi papiere s bližšími informáciami. „Je len na vás, kde sa rozhodnete so svoji projektom začať, avšak v prípade, že to bude v zahraničí, očakávame plynulú znalosť jazyka.“

Neveriacky som na neho hľadel, až sa usmial a pobúchal ma po ramene.

„Ste mladý, svet sa vám otvára. Nepremeškajte svoju šancu.“

A ja som to ani nemal v pláne.

 

Ceremónia skončila a my sme povyhadzovali čapice do vzduchu, len aby sme si ich zasa samy pozbierali. Popodávali sme si ruky, objal som niekoľko spolužiačok a s prísľubom, že ostaneme v kontakte sme ukončili vysokú školu. Bude to určite zmena.

Mama mi nadšene mávala neďaleko, vedľa nej stál Sam spolu s pekným, nižším, ale dobre stavaným chlapcom. So širokým úsmevom mi Sam podával ruku.

„Gratulujem, ty šťastný bastard.“

Zasmial som sa. „Teba čaká ešte rok?“ zatiahol som s hraným znechutením. „Nechcel by som.“

Vyslúžil som si za to stisnutie kĺbov na ruke, až som skoro šiel do kolien.

Otočil som sa k mladému chlapcovi, ktorý medzi mnou a Samom behal očami.

„Ahoj Damián,“ šiel som na istotu. Podišiel ku mne a tiež mi pogratuloval.

Prezrel som si ho – mal jemné rysy tváre, plné pery a zeleno – hnedé oči orámované nádherne dlhými a hustými čiernymi mihalnicami. Oči mu na tmavej tvári doslova svietili a brčkavé, čierne vlasy mu poletovali v letnom vánku. Absolútne som rozumel, prečo sa Sam do neho zbláznil – bol krásny.

Zrejme bolo moje okúzlenie zjavnejšie, než som chcel, lebo Damián sa trochu usmial a zahanbene sklopil zrak.

„Hej, hej,“ skočil medzi nás Sam a razantne nám od seba odtrhol ruky. „Nesiahať.“

Smejúc sa som v geste vzdávania zdvihol ruky.

„Zlatko,“ podišla k nám mama a podávala mi kyticu žltých kvetov. „Som na teba taká hrdá.“

Pevne som ju objal. „Ďakujem.“

„Ideme to zapiť, nie?“ spýtal sa zvesela Sam.

„Zasa?“ narovnal som sa. Keďže tu Vlado dnes nemohol byť, oslavovali sme pred dvoma dňami a sťali sa tak, že opicu som vyspával doteraz.

„Niki?“ ozval sa za mnou až priveľmi známy hlas.

Každý nerv v tele mi spozornel a svaly sa napli, akoby mi na kožu dopadol štipľavý úder biča.

„To si robíš srandu,“ precedil pomedzi zuby Sam v momente, keď som sa otočil a hľadel do priezračne modrých očí a pohľadu, ktorý sa tak typicky mračil.

„Viktor,“ vydýchol som všetok kyslík.

Trochu sa usmial a pristúpil ku mne. Vlasy mal ostrihané, no aj tak sa mu na hlave vlnili, široké ramená obopínala biela košeľa, ostro kontrastujúc modrým, rifľovým nohaviciam. V rukách držal darčekovú tašku na fľašu.

„Gratulujem ti,“ podal mi ruku a ja som sa prstami dotkol horúcej kože, známych rúk, na ktorých som poznal každý záhyb.

„Vždy som vedel, že to zvládneš,“ usmial sa širšie.

Ťažko vybrať jeden z pocitov, čo v mojom vnútri prebehli. Nevidel som ho tak dlho a teraz, keď predo mnou stál, zatúžil som ho opäť držať v náručí.

Chytil som ho za podávanú ruku a prudko si ho pritiahol k sebe. Omotal som okolo neho ruky a bez čakania mu vtisol bozk.

Nebránil sa, zacítil som jeho prsty v mojich vlasoch a otvorením úst ma pozval, aby som bozk prehĺbil.

O dosť dlhú chvíľu som od neho odtrhol pery naberal kyslík do pľúc rýchlymi nádychmi. Jeho oči svietili túžbou a ja som sa videl v jeho rozšírených zreničkách.

„Nikolas!“

Mamin mierne pohoršený hlas ma prebral z tranzu. Zažmurkal som a poobzeral sa dookola. Získali sme si zopár divákov, ale boli mi ukradnutý.

„Ty si Viktor?“ spýtala sa moja mama.

Iste, rozprával som jej o ňom. O jedinom mužovi, ktorý si získal moje srdce. A ktorý ho aj zlomil.

„Zdravím vás,“ vyslobodil sa z môjho stále trvajúceho objatia.

„Zablúdil si?“ ostro sa spýtal Sam, za čo si od Damiána vyslúžil šťuchanec pod rebrá. Otočil sa na neho.

„Prepáč, ale nemôžem povedať, že by som ho rád videl.“

„Je mi jasné prečo,“ dodala mama, aj keď ani zďaleka nevedela všetko. Keby vedela ako sa ku mne zachoval, asi by ho umlátila tou kabelkou, čo jej visela na ramene.

„Viki,“ chytil som ho za ruku. „Čo tu robíš? Myslel som, že si v Paríži.“

„Už dávno nie. Teraz žijem neďaleko Piešťan.“

„A pečieš? Čo kurz?“

Usmial sa. „To je dlhá história,“ podával mi darčekovú tašku. „Je to výberové Francúzske víno, takže žiaden strik s colou, jasné?“

Zobral som si darček a poriadne si Viktora premeral.

„Vyzerá to, že si sa zmenil.“

„To ty tiež, nemám pravdu?“ naklonil hlavu a ja som prikývol.

Pevnejšie som zovrel jeho ruku vo svojej. Cítil som radosť, v hlave som mal milión otázok, ale najviac zo všetkého som cítil, ako veľmi ho chcem. Každá bunka v mojom tele si na neho spomínala.

„Ehm,“ odkašlala si mama. „Nikolas, poď sem na chvíľku,“ potiahla ma za rukáv talára.

„Rozmýšľaj čo robíš. Nerada by som ťa opäť videla v stave, v akom si bol pred rokom,“ šepkala rýchlo a veľmi rázne. Povytiahol som obočie.

„Ako si na niečo také prišla?“

Naklonila hlavu na bok spôsobom: uvedom si prosím, s kým sa tu bavíš. Musel som sa zasmiať.

„Neboj sa mami, dvakrát vstúpiť do tej istej rieky? Musel by som byť blázon.“

„Blázon či nie. Ja veľmi dobre viem, akú moc a čaro má prvá láska. A tá vaša bola silná – usudzujem z toho, čo som pred chvíľou videla.“

Cítil som, ako sa mi do líc vkrádala mierna horúčava.

„Za to sa ti ospr...“

Umlčal ma jej smiech. „Nie je za čo sa ospravedlňovať, milujem ťa takého, aký si,“ obzrela sa dozadu a potom na mňa sprisahanecky žmurkla. „Je to naozaj fešák.“

Stislo mi srdce.

„Mami, ty si vážne úžasná.“

„Ani nevieš ako,“ pohladkala ma po tvári a potom sa otočila k ostatným. „Som unavená, asi tú oslavu predsa len nechám na inokedy.“

Prekvapene som ju počúval.

„Sam, chlapče, budeš aj s priateľom taký zlatý a odprevadíte ma na stanicu? Zdá sa, že tuto chlapci si toho majú veľa čo povedať.“

Keď mi došlo kam mierila chcel som zaprotestovať, ale kus, veľký kus zo mňa naozaj túžil po tom byť s Viktorom zasa aspoň na chvíľu sám. Ospravedlňujúco som sa pozrel na Sama s Damiánom.

Sam sa tváril, akoby práve prehltol veľmi kyslú pilulku. „Rob, ako chceš,“ vyštekol na mňa a potom pristúpil bližšie. „Iba rob tak, aby som ťa zase nemusel dávať dokopy.“

Stisol som mu rameno – gesto ktoré vydá za tisíc slov.

Damián mi zakýval a pobral sa za mojou mamou a svojim milencom.

S nádychom som sa otočil na Viktora a trochu sa zarazil. Vlastne som sa ho ani nespýtal, či mi chce robiť spoločnosť, alebo mi len prišiel podať ruku a víno.

Povytiahol obočie, zjavne sa dobre bavil na mojich rozpakoch.

„Poď,“ zavelil, natiahol ku mne ruku a ja som ju bez zaváhania chytil. „Tak, čo chceš vedieť ako prvé?“ vykročili sme.

„Mám toho v hlave toľko...tak napríklad kurz. Ako bolo?“

Spravil grimasu. „Určite to bolo iné, než som si predstavoval,“ pozrel na mňa. „Problém snov, však? To nikdy nikto nepovie, že keď sa sny začnú plniť, nie je to ani zďaleka také úžasné, ako si čakal.“

„Naozaj?“ nevysvetliteľne ma to sklamalo.

Zahol doprava a stále ruka v ruke sme opustili školskú pôdu.

„Ale naučil som sa toho naozaj veľa. Alica bola unesená a len to, že som ten kurz navštevoval mi ohromne pomohlo pri hľadaní práce.“

„Máš diplom, alebo certifikát?“

„Získava sa certifikát, ale ja ho nemám.“

Spomalil som. „Ako to?“

Nadýchol sa a otočil ku mne. „Vyhodili ma tri týždne pred ukončením kurzu.“

Padla mi sánka a ostal som na neho civieť.

„Strieľaš si zo mňa, však?“

Pokrútil hlavou a potom sa zasmial. „Vieš čo je na tom všetkom najsmutnejšie? Ani mi to nebolo ľúto.“

Nechápal som ho. Veď po ničom inom ani netúžil, o inom ani nesníval, len o tom kurze.

„Prečo ťa vyhodili?“

Pokrčil plecami a trochu pridal do kroku. „Pobil som sa a niečo také sa tam netoleruje. O to viac, že som skoro zlomil sánku spolužiakovi a to priamo na prednáške.“

„To si sa nemohol ovládnuť!? Do frasa, Viktor! Tri týždne pred koncom.“

Trocha sa zamračil a ešte viac mi stisol ruku. „Nie, nemohol. Ten zmrd nevedel prehltnúť moje odmietnutie. Urážal ma, až mi jednoducho praskli nervy,“ pokrčil ramenami. „Zbalil som si saky paky a šiel na byt k Alici. Netrvalo ani týždeň kým som si našiel v Piešťanoch prácu.“

„A čo robíš?“

Hodil na mňa očko. „Samo sebou, že pečiem.“

„Štrúdle?“ rýpol som si a on sa zasmial.

„Nie, torty a zákusky na objednávku. Divil by si sa, ale docela to ide.“

Kráčal som za ním mlčky. Áno, zmenil sa, rovnako ako ja. Ibaže mňa zmenil on, ale čo jeho?

Pozrel som sa na naše stále prepletené prsty a cukol som rukou, aby ma pustil. Ešte viac zosilnil zovretie.

„Viktor,“ zaprotestoval som. Otočil sa ku mne so spýtavým pohľadom.

„Ľudia sa budú pozerať.“

Mykol plecom. „Nech sa pozerajú.“

Zakryl som mierny úsmev. Niežeby mi to nelichotilo, stále mi však v hlave tetelila otázka „prečo.“

Nadýchol som sa a snažil sa ukľudniť rozochvené vnútro.

„Dostal si moje listy?“ spýtal som sa celkom zbytočnú otázku, predsa mi na ne aj mnohokrát odpovedal. Avšak priamo sa ho spýtať, prečo mi prestal písať, to som nedokázal. Ani neviem prečo – akú najhoršiu odpoveď mi mohol dať?

„Dobre vieš, že dostal. Naozaj ma prekvapilo, že si mi odpísal a nehádzal moje listy priamo do koša.“

Nadýchol som sa, ale radšej nič nepovedal. Keby som mu prezradil, ako som na jeho pohľadnice vždy čakal, zrejme by si o mne myslel, že som zúfalec.

Bol som taký zabratý do myšlienok, že som si ani nevšimol, ako Viktor zastal a ja som vrazil priamo do neho. Zdvihol som oči a stretol sa s jeho pohľadom.

„Chceš vedieť, prečo som ti prestal písať? Alebo prečo som sa vôbec ozval?“

Použil svoj hlboký barytón a ja som cítil, ako sa mi chĺpky na rukách postavili do pozoru.

Chvíľu som si jeho otázky nechal prevaľovať v mysli, hľadiac mu do tváre. Potom som nadhodil vlastnú: „Chcem vedieť, prečo si prišiel.“

Jemne povytiahol obočie a usmial sa miliónovým, neodolateľným úsmevom. Pristúpil o krok bližšie a nosom mi prešiel po sánke.

„Vieš čo sa o prestížnych cukrároch, ktorý vedú celosvetovo uznávaný kurz, nikde nepíše? Sú pár. A to pár dosť otvorene dávajúc najavo ich spoločnú lásku.“

„Vážne?“ pobavene som sa usmial.

„Mhm,“ prikývol a pokračoval nosom po dĺžke môjho krku. „Vieš aké to pre mňa bolo? Po našom telefonáte...ako to opísať?“

„Zlomilo sa mi srdce na milión kusov,“ doplnil som ho šeptom. Do hrude sa mi vkrádala ostrá, bolestivá spomienka na tie pocity.

„Výstižné,“ usmial sa Viktor a pozrel na mňa. „Myslel som na teba takmer neustále. A keď mi konečne mozog mohlo naplniť niečo iné, pred očami mi behal zamilovaný pár gayov. Napriek tomu, aký sú to trhnutý snobi, voči sebe sa chovali...no, neopísateľne. A mne sa v hlave stále vracalo, ako som sa k tebe zachoval ja,“ odmlčal sa a na chvíľu uhol pohľadom. Potom narovnal plecia a znovu do mňa zapichol priezračné oči.

„Neľutujem to, bol úžasný pocit cítiť ťa pod sebou.“

Pohladil som mu palcom zápästie. „Bol skvelý pocit cítiť ťa v sebe.“

Jeho prekvapený pohľad ma pobavil. Trval iba chvíľu a takmer okamžite ho vystriedal úsmev s malými plamienkami v očiach.

„Takže stále platí to, že ku mne necítiš nenávisť?“

Pokrútil som hlavou a znovu si ho k sebe pritiahol. Jazykom som mu prešiel po perách, pýtajúc si dovolenie vojsť dnu.

Bozkával som ho nežne, ale nenásytne. Je to vôbec možné, že si ho moje telo tak pamätá?

„Chcem ťa,“ vydýchol som. Medzi našimi bozkami mu zasvietili zuby v úsmeve.

„Tak si ma vezmi,“ oddialil sa a pozrel za seba. Stáli sme pred jeho starým bytom. Zaškeril som sa.

„Ty sebavedomý namyslenec.“

Žmurkol na mňa. „Od okamihu čo som ťa uvidel v tom talári, mám chuť ho z teba strhnúť.“

Stisol som mu ruku, ako ma nedočkavosťou svrbeli prsty.

Šli sme potichu, vsávajúc to napätie medzi nami, tú sexuálnu túžbu. Viktor odomkol a ja som vošiel do tak známeho bytu. Prekvapene som sa poobzeral.

„Vykradli vás?“

Celý byt zíval prázdnotou, zostal tu len starý gauč a v umývadle nejaké riady.

„Ronald sa sťahuje k priateľovi.“

„Nehovor mi, že k tomu policajtovi.“

Prikývol. „Nespoznal by si Ronalda. Adrián ho má omotaného okolo prsta. Asi sa mu putá a uniforma vyplatili.“

„Mmm, putá,“ labužnícky som sa usmial a prezrel si Viktora od hlavy po päty. „Výzorovo si sa vôbec nezmenil.“

Prešiel ku mne a drzo mi rukami prešiel po tele, až sa mi v hrudi zasekol dych.

„Za to sa mi ale zdá, že ty si pribral,“ skonštatoval.

„Idiot,“ usmial som sa a za zátylok si ho pritiahol k sebe.

Pod mojimi bozkami sa trocha zapotácal, asi nečakal takú intenzitu, akou som sa na neho vrhol.

Prirazil som ho ku stene vedľa dverí a naďalej hltal jeho jazyk. Rukami ma odtlačil kvôli potrebe nadýchnuť sa, tak som mu jazykom začal omývať krk a ohryzok.

„Mal si aj iných,“ povedal isto.

„Rovnako ako ty,“ vedel som, že je to pravda.

Prstami som mu hladil kľúčnu kosť a horúcim dychom vyvolával na jeho koži husinu. Zachvel sa.

„Iba ženy,“ šepol a mňa to potešilo....a aj mi to zalichotilo.

„To som bol až taký dobrý?“

Jeho hrudník sa zachvel v tichom smiechu. Potom ma silné ruky zovreli v objatí a Viktor sa o mňa obtrel vydutým rozkrokom.

„Tak sa predveď,“ šepol vyzývavo. A mne viacej nebolo treba.

Košeľu som mu vyzliekol prudkým trhnutím, čím som ju zrejme aj zničil. Viktora však viac než jeho košeľa zaujímal môj talár. Odhalil mi ho a zhodil z pliec, až sa ťažká, červená látka zviezla na zem. Nasledovala ju aj moja košeľa, ktorú mi Viktor prevliekol cez hlavu.

Prstami sme si navzájom prechádzali po telách, pohladil som jemné chĺpky na jeho hrudi a potom do nich zaboril tvár. Zhlboka som sa nadýchol, až parfém prerazila jeho vlastná, omamná vôňa.

Vlhkými bozkami som zamieril dolu, kľakol si na kolená a mierne chvejúcimi rukami mu rozopol nohavice. Cítil som, ako mi jeho prsty stiahli z vlasov gumičku a začali sa s nimi hrať.

Konečne som mu stiahol nohavice a pri pohľade na jeho krásne sa chvejúci, vztýčený penis som si musel obliznúť pery.

Dal som mu pusu na horúci žaluď a potom si ho rovno zobral celého do úst. Viktor dlho vydýchol a brucho sa mu jemne zachvelo od vzrušenia. Stačilo to na to, aby som stvrdol na svoje maximum.

Čierne nohavice ma rezali a nezostávalo mi iné, len uvoľniť opasok a vyslobodiť si aj svojho krásavca.

Viktora som si bral hltavo a hlboko, občas som ho obkrúžil jazykom, inak som mal len pevne stisnuté pery a silno som sal.

Sykol a zadržal dych. To bolo pre mňa znamenie očakávania jeho vyvrcholenia.

Keď mi svojim hustým orgazmom napĺňal ústa, zdvihol som oči. Uprene na mňa hľadel, vášeň mu oči zahalila do tmavšej modrej.

Stále mu hľadiac do očí som zamieril rukou k jeho zadku a pevne ho v dlani stisol, až sa mu napli stehná. Hruď sa mu dvíhala v rýchlych nádychoch a na vypracovanom bruchu sa mu zaperlilo zopár kvapiek potu.

Vybral som si ho z úst. „Otoč sa.“

Vyskočilo mu obočie, ale nezaváhal a poslúchol ma.

Natiahol som ruky a dotkol sa tej pevnej, bronzovej pokožky. Prstami som ho šteklil pozdĺž bokov až na jeho polky. Obe som stisol a do pravej som ho uhryzol, za čo som z neho vylúdil sexi, bolestivé syknutie.

Láskajúc jeho kožu jazykom som sa dostal k jeho otvoru, do ktorého som ho celý vnoril. Cítil som, ako sa Viktorove telo naplo a keď som k jazyku pridal aj prst, rozochvel sa.

O dlhú chvíľu som usúdil, že je zvlhčený dostatočne, tak som pridal ďalší prst. A Viktorovi unikol vzdych!

Penis mi zacukal vzrušením. Znovu som sa k nemu sklonil a opäť k prstom, ktorými som hmýril okolo jeho prostaty, pripojil jazyk. A Viktor zasa vzdychol.

V okamihu, keď som mu začal hladiť prostatu a on vzrušene vydýchol: „Nikolas,“ som sa neovládol, chytil ho za boky a vnoril sa celý do jeho vnútra.

Čakal som, jeho ruky zovreté v päsť som prikryl svojimi. Hruď som si oprel o jeho široký chrbát a bozkami mu zasypával krk a citlivé miestočká okolo ucha.

Potom som sa začal hýbať a nechal sa vťahovať Viktorovými vnútornými vzťahmi.

Nech si nahováram čo chcem, nech som ho nevidel hocako dlho, pravdou bolo, že som Viktora mal stále nie len pod kožou, ale ja v srdci.

Hladil som jeho telo dlaňami, užíval si jeho horúčavu. Skĺzol som k jeho penisu a netrvalo ani päť minút, kým som jeho ďalší orgazmus pocítil v dlani. Až potom som si dovolil uvoľniť sa a vypustiť vlastné uspokojenie do jeho vnútra.

Vyčerpaný a udýchaný som si o Viktora oprel čelo, keď som pocítil, ako sa mu zachveli kolená a on trošku skĺzol dolu popri stene.

Vykĺzol som z neho, síce neochotne, ale vedel som, že si potrebuje oddýchnuť. Zviezol sa dolu a sadol si na zem. Dal som ruky v bok a usmial sa.

„Je na teba krásny pohľad.“

Opálené telo samotného Adonisa na pozadí bielej steny.

Hodil po mne očkom a mne neušiel jeho spokojný úsmev. Obzrel som sa a očami zavadil o darčekovú tašku, ktorú mi doniesol.

„Myslím, že máme viacero dôvodov pripiť si, hm?“

Prešiel som k nej a vybral fľašku červeného vína. V kuchyni som však nenašiel vývrtku, tak som zvolil alternatívne riešenie a nožíkom zátku vtlačil dovnútra.

S jedným coca-cola pohárom som preťapkal na boso k Viktorovi. Zobral si odo mňa pohár a nechal si naliať. Sadol som si k nemu.

„Salut,“ pozdvihol pohár, zatiaľ čo ja som sa hltavo napil z fľaše. Mlsne som mľaskol jazykom.

„Je výborné,“ usmial som sa.

Viktor našiel na zemi moju ruku a prikryl ju svojou. Neodolal som, naklonil sa a vtisol mu bozk. Prstami som mu z očí odhrnul spotené vlasy.

„Tak,“ povedal. „A čo ďalej?“

Jeho otázka ostala visieť vo vzduchu, zatiaľ čo my sme bez slova hľadeli jeden na druhého.

 

 

 

O dva a pol roka....

 

„Kurva s takou robotou!“

Viktor tresol zdobičom prudko o zapratanú linku, až som nadskočil. Po jeho náraze padol na zem šľahač, ktorý dostal od mojej mamy, spolu s misou, v ktorej bola biela poleva.

Rozviazal si zásteru, hodil ju do umývadla, prepochodoval k dverám do kúpeľne a s buchnutím ich za sebou zavrel.

Nezúčastnene som ho sledoval od mojej rozpísanej správy. Na jeho výbuchy som si už zvykol, hoci musím uznať, že kupovanie kuchynského vybavenia lezie do peňazí. Ale to sú ojedinelé prípady, keď sa až príliš nechá uniesť.

Usmial som sa. Aj keď, na druhú stranu, v posteli je jeho výbušnosť a oheň vítaná.

Trochu som sa na mäkkom poštári pomrvil, keď si môj zadok spomenul na jeho včerajšie prudké, ale veľmi uspokojivé prirážanie.

O chvíľu sa dvere otvorili a Viktor sa vrátil, už ukľudnený.

„Prepáč,“ vydýchol mojim smerom a zohol sa pre šľahač. Mykol som ramenom.

„Čo sa stalo?“

„Posral som to. Pomýlil som si objednávku a mám upečený tmavý korpus, namiesto svetlého. Uvedomil som si to až pri zdobení,“ povedal trochu nešťastne.

„To máš z toho, že berieš toľko objednávok,“ zopakoval som, už ani neviem po koľkýkrát. Narovnal som sa na stoličke a zvedavo pozeral po torte.

„Keď si sa pomýlil, znamená to, že ju môžeme zjesť?“

Viktor sa zasmial a natiahol sa po taniere. Spokojne som sa vrátil k práci.

Keď sme sa s Viktorom rozhodli ostať spolu, netušili sme, ako to dopadne. Ja som dostal pracovnú ponuku, ktorá sa neodmieta a chcel som odísť do zahraničia, zatiaľ čo on mal prácu i podnájom v Piešťanoch.

Rozposlal teda životopisy a vyriešila to jedna prestýžna cukráreň v Holandsku.

Žijeme tu už vyše dva roky a ja som v tunajšom centre vybudoval úspešné prevedenie môjho projektu.

„Ako si na tom?“ spýtal sa Viktor a položil na stôl tácku s dvoma kávami a dvoma veľkými kusmi torty. Trochu smutne som sa pozrel na moje, kedysi ako skala pevné brucho a s chuťou som sa zahryzol do mäkkého, nadýchaného cesta – Viktorove umenie sa ešte vylepšilo, čím sú jeho zákusky pre mňa neodolateľné.

„Už končím,“ povedal som s plnými ústami. „Chcem to mať hotové ešte pred príchodom do Talianska.“

„Závidím ti,“ priznal. „Talianská pizza a jahodové víno,“ oblizol sa. „Musíš mi doniesť jednu fľašu.“

„Mmmm,“ poškrabal som sa po hlave. „Vieš čo? Nechce sa mi s tým ťahať. Čo keby si sa zbalil a zašiel si pre tú fľašu so mnou?“

Prekvapene na mňa pozrel.

„Všetko je vybavené,“ žmurkol som na neho. „Ostáva len dúfať, že to v práci bez teba dva týždne vydržia.“

„Ha, ha,“ zatiahol ironicky, potom sa postavil a pobozkal ma. „Priznaj to, nevydržal by si to bezo mňa.“

Tľapol som ho po zadku a zvodne sa usmial. Dnes večer si na neho chutím.

„Priznávam sa bez mučenia.“

Zasmial sa a natiahol sa po mobil.

„Ronald píše, že budú s Adriánom plánovať dovolenku a radi by sa zastavili.“

„Nech prídu. Vieš čo? Mohli by prísť vtedy, kedy aj Sam s Damiánom.“

Viktor pretočil očami. „Iste, spravíme si pánsku, priteplenú jazdu.“

Pokrútil som nad ním hlavou.

Netvrdím, že spolužitie s Viktorom je ideálne. Je výbušný, panovačný a, ako som zistil, veľmi žiarlivý a majetnícky.

Pozrel som sa na neho. Všimol si to a žmurkol na mňa.

„Milujem ťa,“ povedal som.

Odpil si z kávy a znovu si dal do úst tortu.

„Aj ja teba,“ zašomral.

Usmial som sa. Povedať mi to do očí mu ide ťažko, ale lepší sa.

Veru, za nič na svete by som ho nevymenil.