Ďalší deň som sa zobudil takmer až na poludnie. Zobral som do ruky mobil a nevysvetliteľne si rozklikol prijaté správy. Pozrel som sa na SMS od Viktora – bola tam.

Otvoril som si ju a očami preletel tú jednu vetu. Včera som za ňu bol vďačný, povedal by som, že aj viac než to. Teraz mi to ale príde, že mohol napísať aj niečo viac. Rád by som sa s ním stretol a porozprával o zápase. Usmial som sa – bolo by príjemné počuť z jeho úst, ako ma sledoval.

Fajn, hrabe mi.

Zakuklil som sa ešte viac do perín odmietajúc si priznať, že mi išlo len o to, zistiť, či som v izbe sám. Keď som sa uistil, že som, vytočil som Viktorovo číslo.

Zvonilo to iba chvíľu, no len čo sa ozvalo veselé „Haló?“, ostal som potichu ležať. Ten hlas nepatril Viktorovi.

„Tak haló, nehanbi sa.“ hovoril na mňa naďalej veselo.

„Ronny?“ typol som si. V telefóne zavládlo na chvíľu ticho.

„Nikolas?“ spýtal sa napokon prekvapene.

„Ahoj, jak je?“ spamätával som sa z prvotného šoku. Ale podľa Ronnyho hlasu som nebol jediný zaskočený.

„Prečo voláš bratovi?“ spýtal sa ma.

„Vieš to je...“ vlastne dobrá otázka, dokončil som v duchu. „Prečo znieš tak prekvapene?“ zahovoril som to.

Nechce sa mi vysvetľovať dôvody, v ktorých nemám ešte ani ja sám jasno.

„Tak prepáč, že ma fakt, že môj bývalý milenec volá môjmu bratovi trochu zaskočil.“

No, keď to povie takto...

„Okrem toho ťa má Viktor uloženého ako Niki. Očakával som hlas nejakej prsnatej fešandy.“

„Niki?“ zopakoval som.

„Áno. A stále si mi nepovedal, prečo mu voláš.“

Vzdychol som si. „Ronny, kde je Viktor?“

„Neviem, má zápas.“

V momente som sedel na posteli s pozornosťou zbystrenou na sto percent.

„Zápas? Aký? Kde? Kedy?“ sypal som zo seba otázky.

„Ja neviem, dopekla!“ Ronaldov hlas znel nahnevane. „Prečo ťa to tak zaujíma!? Ako to mám chápať!?“

„Čo chápať?“ zamračil som sa, aj keď on to vidieť nemohol.

„Ja...myslel som si, že my dvaja...“

„Nepokračuj,“ uťal som ho uprostred vety. „Obaja sme vedeli, že to bol iba jednovečerný úlet.“

„To áno,“ povedal váhavo, „ale dobrý úlet. Užili sme si a chcel by som si užiť viac.“

Okej, docvaklo mi. „Ty somnou nechceš chodiť, však?“

V slúchadle sa ozval smiech. „Nie, snažím sa ťa dostať do postele,“ objasnil mi.

„Tak s tým prestaň,“ odvrkol som, až to znelo skoro ako zavrčanie.

„Prečo?“ spýtal sa.

Bože, prečo, prečo...je...otravný.

„Lebo nechcem,“ povedal som jednoducho.

„Ale ja chcem,“ úplne som ho videl, ako sa usmieva. „A ja vždy docielim, čo..“

„Tak máš smolu,“ znovu som ho nenechal dohovoriť. „Dal som tvojmu bratovi slovo, že sa ťa viac nedotknem a ja...“

„Ja viem!“ zvolal nadšene. „Nie je to o to viac vzrušujúce?“

Odtiahol som si mobil od ucha a znechutene naň pozrel. Nech sa Viktor snaží o čo chce, tohto chalana už nezmení.

„Ronald,“ oslovil som ho dôrazne, „daj mi adresu kde Viktor zápasí.“

„Už som ti povedal, že neviem. On mi adresy nikdy nedáva a ja sa nepýtam. Ale nevedel som, že teba tak baví box.“

„Veru, baví,“ pritakal som a nahodil milší tón. „Tak by si sa mohol trochu posnažiť a zistiť mi ju.“

Vzdychol si. „Adresu zápasu ti nepoviem, ale ak chceš, dám ti adresu Viktorovej telocvične. Pýtaj sa na otca Boba, určite ho tam nájdeš, je to jeho tréner a on ti bude vedieť povedať kde je zápas.“

Hoci nadšenie v mojom vnútri gradovalo, povedal som len „To by bolo fajn, vďaka.“

Napísal som si adresu a s jednoduchým, chladným „Maj sa,“ som ho zrušil. Ale nezapodieval som sa tým.

Behom pár minút som sa umyl, nasúkal do riflových kraťasov, zeleného trička a do štyridsať minút som bol na mieste.

Dvere vysokej budovy vyzerali ešte ošumelejšie než omietka, ktorá z nej opadávala. Nezdalo sa mi, že by zrovna toto bola vysokoškolská boxerská telocvičňa, ale keď som vstúpil, vedel som, že som tu správne.

V strede miestnosti dominoval boxerský ring, v ktorom aj teraz poskakovali dvaja chalani. Ostatný buď cvičili pri boxerských vreciach, skákali na švihadle, alebo sa utiahli do ďalšej miestnosti v ktorej bola, ako som po nakuknutí zistil, dosť slušná posilovňa.

Prešiel som len pár krokov, keď sa mi do cesty postavil vysoký chalan v šortkách a ramienkovom tričku.

„Môžem vidieť preukaz?“ spýtal sa ma.

„Ah...“ iste, mohlo ma napadnúť, že sem nepustia hocikoho.

„Hľadám otca Boba.“ povedal som.

Týpek v šortkách si ma premeral. „Si z našej fakulty?“

Pokrútil som hlavou.

„A odkiaľ o ňom teda vieš?“

Prekvapil ma tou otázkou. „Viktor...“ začal som, ale on ma prerušil.

„Tell? To on ťa posiela?“ znovu si ma celého premeral, dôkladnejšie, až mi ostalo dosť nepríjemne.

„Mal si to povedať hneď,“ otočil sa a zakričal do miestnosti. „Hej, otec Bob, je tu tá Tellova posila.“

„Ah...“ posila? Ničo mi uniklo?

„Čo si vravel Dani?“

Z miestnosti k nám zamieril nízky, pupkatý chlap v teplákovej súprave.

V duchu som sa usmial a potočil hlavou. Ako môže trénovať box s takým sudom?

„Takže teba posiela Viktor?“ spýtal sa ma a aj on si ma prezrel od hlavy po päty.

Položil mi síce otázku, ale nedal mi ani len šancu na ňu odpovedať.

„Bože,“ odfrkol si, „nikdy by som naňho nepovedal, že má tak zlý odhad. Nevydrží ani dve kolá,“ adresoval chalanovi v šortkách, ktorý sa posmešne zasmial.

„Prepáčte,“ ohradil som sa, „ale zrejme došlo k omylu. Nemám záujem o boxovanie.“

Obaja sa začali smiať.

„To je nám jasné, chlapče,“ pobúchal ma otec Bobi po ramene a ja som mal čo robiť, aby som to ustál a nehodilo ma dopredu. Odkiaľ ten starec zobral takú silu?

„Zrejme si sa prišiel pozrieť na jeho zápas, však?“ spýtal sa ma otec Bobi a ja som zbystril pozornosť.

Konečne sa k niečomu dostávame.

„Áno, presne.“ prikývol som. „Vravel mi, že má dnes zápas, ale nepovedal mi kde.“

Opäť sa obaja začali smiať a to s riadnou chuťou. A mne to začínalo pekne liezť na nervy. Čo také som povedal?

„Isteže ti nepovedal, kde. Ani ja ti to nepoviem.“

„Ale...“

„Zaveziem ťa tam,“ povedal Bob a začal niečo hľadať vo vreckách nohavíc. „Kde, v riti, mám tie kľúčiky?“

Tentokrát som sa zasmial ja. Obaja na mňa pozreli.

„Ja len...nie, nič,“ mávol som rukou.

Proste som sa pri tej predstave musel zasmiať.

„Tréner.“ Dani mu hodil kľúčiky od auta. Bob mu poďakoval a kývol hlavou, aby som ho nasledoval.

Šiel som za ním krížom cez celú telocvičňu až k zadnému východu a ďalej, popri nejakých kontajneroch k parkovisku. Zastali sme pri starom, šedom Opeli. Bob odomkol a postavil sa mi do cesty skôr, než som stihol nastúpiť.

„Počkaj,“ povedal, „určite ti Viktor vravel niečo o našom kšefte.“

Spýtavo sa na mňa zahľadel, tak som len prikývol. Komu ublíži malá lož?

„Fajn, je ti teda jasné, že ti nemôžem len tak ukázať cestu. Preto na.“

Pozrel som sa na kus čiernej látky čo mi podával. Vzal som si ju od neho a vykľula sa z toho čierna, saténová maska na spanie.

Pozrel som sa naňho s vytiahnutým obočím. „To vážne?“

„Smrteľne.“ uistil ma.

Poobzeral som sa dookola. Nikde nebolo ani človiečika. Čo ak je to magor čo ma unesie a predá na orgány? Vzdychol som si a masku si nasadil. Musím svoju katastrofickú fantáziu krotiť a aj keď uznávam, že je to čudné, chcem Viktora vidieť zápasiť. Okrem iného je to aj fér – on videl mňa, preto aj ja mám právo vidieť jeho.

Bobi mi pomohol nastúpiť a zapol mi pás. Potom sme vyrazili.

Šli sme dosť dlho. Podľa všetkých pesničiek čo sa stihli v rádiu vystriedať by som to odhadoval na niečo okolo trištvrte hodiny.

Keď Bob konečne zaparkoval, stiahol mi masku z očí so slovami „Sme na mieste.“

Len čo som si zvykol na svetlo, čo mi zrazu prudko udrelo do očí, poobzeral som sa. Určite už nie sme v Bratislave. Sme síce niekde blízko, ale fakticky neviem kde.

Stáli sme autom v ošumelej uličke, okolo boli len polorozpadnuté budovy, typoval som, že väčšina z tých, čo ešte stoja, slúžia ako sklady.

„Ideš, či čo?“ spýtal sa ma Bobi a vykročil k jednému z domov. Vykročil som za ním.

Zastavil pri vysokých, železných dveriach výraznej červenej farby. Všade bolo ticho, len z diaľky sa ozýval hluk premávky.

Bobi zdvihol ruku a päťkrát silno udrel do kovových dverí. Nič.

Pochybovačne som sa naňho pozrel a pomaly som začínal veriť, že mi dal Ronny jeho meno len preto, aby si zo mňa vystrelil.

Dvere sa však so škripotom otvorili a objavil sa v nich vysoký, namakaný chlap s výrazným tetovaním na oholenej hlave. Kývol na Bobiho a mňa si zamračene prezrel. Potom nás pustil dnu.

Bobi šiel bez zaváhania, ja som však prešliapol z nohy na nohu. Akosi sa mi to prestávalo páčiť.

„Nemali sme sa ísť pozrieť na zápas?“ spýtal som sa Bobiho chrbta.

„A kam si myslíš že ideme?“ odvrkol mi a šiel ďalej.

Potetovaný sa na mňa zamračil ešte viac, tak som usúdil, že bude bezpečnejšie vydať sa za otcom Bobim.

Vošiel som do prázdnej betónovej haly, z ktorej išlo poschodie smerom dolu. Videl som, ako na ňom Bobi mizne, tak som sa vydal za ním. Poobzeral som sa. Pod nohami som mal drevené piliny, ktoré tlmili moje kroky. Keď som sa pozrel dozadu, všimol som si, že z vnútornej strany majú tie veľké kovové dvere, okrem strach naháňajúceho vyhadzovača, aj prvotriedny zámok.

Zamračil som sa. Neviem o čo tu ide, ale aj napriek jednej z najdivnejších situácií v akej som sa vo svojom živote ocitol, som nemal zlý pocit, ani strach.

Začal som zliezať dolu po schodoch keď ku mne doľahli prvé hlasy a pokriky. Ako som klesal nižšie, zvuky boli čoraz silnejšie.

„Tak poď.“ zvolal na mňa zdola Bobi.

Schodisko sa stáčalo prudko doľava a ja som sa sústredil na udržanie rovnováhy, až som posledné štyri schody zoskočil. A to, čo som pred sebou videl zaručilo, že som si sánku hľadal až na zemi.

Stál som vo veľkej betónovej miestnosti, ktorej steny boli vyložené niečim, čo vyzeralo ako polystyrén. Pozdĺž stien stáli ľudia, niektorý sedeli na drevených laviciach a iba zopár vpredu na stoličkách, no pohľady všetkých sa upierali na protiľahlú stenu. Tam sa do výšky týčila vysoká kovová klietka, ktorej vrch siahal skoro až k stropu. Podlahu v nej tvoril piesok a presne v jej strede sa bili dvaja muži.

„To je, čo?“ šťuchol do mňa Bobi s úsmevom. „Poď bližšie.“

Začal sa predierať pomedzi kričiacich a nadávajúcich ľudí a ja som len ako také šteňa šiel za ním. Pohľad som neodtŕhal z tej obrovskej klietky. Niečo také som v živote nevidel. Pri pozornejšom skúmaní som si všimol, že v jednej časti sú dvere, ktoré sú spojené veľkým, zamknutým zámkom.

Piesok bol z oboch strán navŕšený tak, aby sa stretával na podlahe presne v strede a vytváral tak nerovné V, na ktorom môže človek ľahšie stratiť rovnováhu. Ako som šiel bližšie, všimol som si kde – tu na piesku tmavé fľaky. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil, že je to zrejme krv.

„Čo na to hovoríš?“ otočil sa ku mne Bobi s naozaj zaujímavým výrazom v očiach. „Tu všetci poznajú Viktora ako Mlátičku. Docela výstižné, keď sa naňho tak pozerám, nie?“ spýtal sa ma a ja som sa zfleku zameral na dvoch mužov, čo sa práve zvalili do piesku, jeden z nich asi na pol metra odkopol toho druhého a teraz sa obaja postavili.

Zatajil som dych. Bol to on. Trochu ďalej odomňa, mračiac sa na svojho súpera a sústredený na zápas. Viktor.

Netuším ako, či som vydal nejaký divný zvuk, alebo som spravil nejaký pohyb rukou či čo, ale jeho priezračné oči sa takmer okamžite zabodli do tých mojich. Vydýchol som – až teraz.

Viktor ku mne pootočil hlavu a na chvíľu sa mu v tvári zračilo ozajstné prekvapenie. Ale len na chvíľu. V okamihu sekundy sa jeho prekvapenie zmenilo na nefalšovaný hnev, zamračil sa na mňa, no za tú pol minutu, čo mi venoval pozornosť, dosť tvrdo zaplatil.

Jeho súper sa k nemu prirútil a pravačkou ho udrel priamo do ľavého oka. Ľudia na to reagovali rôznymi zvukmi a pokrikmi, ja som sa však nezmohol na nič iné, ako na nemé zíranie toho, ako sa po ňom Viktor s nervami zahnal, aby získal naspäť svoj priestor.

Potom k nemu vyrazil, čo jeho súper čakal a aj on sa vrhol s vervou dopredu, ale Viktor z ničoho nič zmenil smer, šikovným trikom sa mu dostal za chrbát, jeho hlavu uväznil v ľavom háku a pravou mu mlátil medzi rebrá. Jeho súper sa mu snažil vyšmyknúť, Viktorove údery však boli tvrdé, prudké a on začal pomaly klesať. Keď padol na jedno koleno, Viktor ho z ničoho nič pustil, poskočil pred neho a len na chvíľku sa mu zadíval do očí, kým sa napriahol a zasadil mu spodný hák, ktorý ho definitívne poslal k zemi.

Ľudia kričali, tlieskali a ja som tam stále iba stál a nemo zíral.

Do klietky vbehol akýsi muž, chytil Viktorovu ruku a zdvihol mu ju do vzduchu, čím dal jasne najavo, kto je víťazom.

Sledoval som, ako Viktor zakýval ľuďom, čo mu zatlieskali a potom cez tie dvere, na ktorých bol ten zámok zrazu otvorený, prešiel a zamieril priamo ku mne.

Jeho vysoké telo sa ku mne blížilo ako v spomalenom filme. Videl som kvapky potu, ktoré mu stekali dolu po opálenej pokožke krku, dolu, okolo tmavých bradaviek, ktoré stáli v pozore, ešte nižšie, po vyrysovaných šiestich kockách na jeho bruchu, až sa vpili do modrých šortiek, ktoré mal ako jediné na sebe. Jeho ramená boli vypracované, až mi prišli ako dve pevné pohoria, ktoré pokračovali k jasne sa rysujúcim bicepsom, ktoré sa mu teraz, na pravej ruke, jemne triasli od vysilenia.

Pohľadom som zbehol dolu, na jeho stehná, ktorých svaly sa pri každom kroku napli a dali o svojej pevnosti jasne vedieť, až na jeho tvarované lítka. On celý...jeho celá postava, bola ešte lepšia, než z mojich najtajnejších perverzných snov. Koho by napadlo, čo môžu tie tepláky a mikina ukrývať za poklad?

Svetlo zo stropu sa mu v odleskoch odrážalo od tmavej spotenej pokožky a nechávalo na jemných chĺpkoch na jeho rukách, nohách, aj na tom jemnou pásiku na bruchu, ktorý sa tiahol nižšie, až k ukrytým a zakázaným miestam dojem, akoby boli potreté medom.

Jazykom som si podvedome prebehol po horenej pere. Kto vie, keby som ho oblizol, ako by chutil? Slano, po pote, alebo sladko, hriešne sladko, po extáze medu?

„Čo si myslíš, že tu robíš?“ spýtal sa blízko mňa.

Pocítil som, ako sa mi jeho horúci dych ošuchol o ucho a uvedomil si, že aj napriek situácii, v ktorej som, aj napriek tomu krutému hnevu, čo blčí Viktorovi v očiach, tak jediné, čo ma teraz zaujíma je to, že som z neho ztvrdol. Práve teraz, len z pohľadu naňho, len z jeho dychu.

A myslím si, že je načas priznať si, aký je sexi. Aký hrozne je pre mňa sexi.