Všimol si, ako naňho hľadím a usmial sa na mňa tak sexi úsmevom, až som bol fakticky rád, že sedím.

„Ako som vravel, teplo, však?“ rýpol si do mňa, keď som pocítil, ako mi horúčava stúpa do tváre. Ale ten jeho pohľad!

Okej, okej, musím si to ujasniť. Naozaj dnes príde konečne TÁ chvíľa? Budem naňho môcť položiť ruky? Podľa toho jeho úsmevu a lačného pohľadu áno. Srdce mi nadšene poskočilo – skvelé!

V momente sa mi v mysli ale objavil ďalší problém – kam, dofrasa, pôjdeme? Ja bývam na intráku s dvoma doternými spolubývajúcimi a u neho je zas Ronny. Srať na to! Aj keby som mal zobrať izbu v prvom moteli okolo ktorého prejdeme, je mi to jedno. Len nech tam sú štyri steny a posteľ, nič viac nepotrebujem.

Záchvev v mojom žalúdku dal podnet zákutiu mojej psychiky a tá sa ozvala odporne hlasno: ako môžem rozmýšľať o lacnom moteli a nedočkavom sexe, keď chcem, aby na naše prvé milovanie spomínal roky? Keď sa mu chcem vryť do pamäte mal by som si to lepšie naplánovať.

Ale no tak....toto nie, jasne na ňom vidieť, že by si dal povedať, nemôže moje podvedomie myslieť vážne, že by som si to nechal ujsť.

Tento vnútorný boj som viedol sám so sebou až späť do Bratislavy. Vystúpili sme a pustili sa smerom...kam?

Pozrel som na Viktora, ale ten práve volal s Alicou, že jej ďakuje za dnešný deň a typovali, čo budú piecť nabudúce.

Snažil som sa utriediť si v hlave myšlienky, ale tie boli čoraz divokejšie a srdce sa mi rozbúchalo keď som si uvedomil, že som zamieril smerom k sebe na intrák. Možno by to nejako šlo...previesť ho cez recepciu, vykšeftovať s chalanmi voľnú izbu..aspoň na tri hodiny...

„Alica pozdravuje,“ vytrhol ma z myšlienok práve Viktorov hlas.

Usmial som sa. „Vďaka. Je neuveriteľné, že si ju pozval na rande a dopadli ste, ako ste dopadli.“

Zasmial sa. „Lepšie by som to nevymyslel, ani keby som chcel. Dúfam, že na zimu pôjdeme do Francúzska spolu. Alicini rodičia si vzali pôžičku aby mohla ísť, preto jej dosť záleží na tom, aby to tam zvládla. Rovnako ako ja má len jednu šancu. Ďalšie prachy by nedostala.“

„Už túto zimu?“ doplo mi po chvíli čo vlastne povedal.

Prikývol. „Áno, našetrím ešte nejaké dve – tri tisícky a okamžite posielam prihlášku.“

No..to je novinka. Nečakal som, že by tam šiel tak skoro. Vlastne fakt, že by napokon naozaj odišiel som nebral v úvahu skoro vôbec. Iste, hovoril o tom, bavili sme sa o tom ako o hotovej veci, ale ja som stále...akosi proste neprijímal skutočnosť, že by naozaj odišiel. A teraz na mňa vybalí, že už túto zimu? O pár mesiacov? To je....skoro. Hrozne skoro.

„Si akýsi tichý,“ povedal.

„To len..“ pokrčil som plecami. „Som zaskočený,“ priznal som nakoniec.

Viktor sa zhlboka nadýchol večerného vzduchu a na tvári sa mu usadil zasnívaný úsmev. „Aj mne to príde neskutočné, že sa to tak priblížilo. Vieš si predstaviť ten pocit, keď o niečom tak dlho snívaš a zrazu je to na dosah ruky?“

Neviem. Nesníval som dokopy o ničom. Chcel som pomáhať deťom ako bola moja sestra – šiel som na školu a prijali ma. Chcel som hrať hokej – hral som. Chcel som randiť s chalanmi – randil som. Uvedomil som si, že som vlastne nikdy o ničom nesníval. Všetko, čo som chcel som bral ako cieľ, ktorý som dosiahol, ale že by sen? Nie, ak by som niečo z toho nedostal, nesmútil by som, šiel by som proste ďalej.

Pozrel som sa na Viktorov profil – taký krásny. Ten chalan je proste...úžasný.

„Hej, Nikolas!“

Otočil som sa za známym hlasom a videl vysmiateho Ďura, ako na mňa jednou rukou máva a v druhej zviera pivo. Tak to si chalani vyrazili trochu schladiť hlavu. Prečo nie, však ide víkend.

Viktor naňho pozeral s úsmevom. „Kto je to?“

„Náš brankár,“ povzdychol som si a zamieril k nemu. Ďuro nikdy nevedel piť, preto mu to ani jeho priateľka Dominika na oslavách veľmi nedovoľovala. Podľa toho jeho širokého úsmevu s ním zrejme dnes nie je, tak sa rozhodol to rozbaliť.

„Čau,“ stisol som mu ruku v rovnakej chvíli ako sa z vnútra ozval výbuch smiechu. Kývol som tým smerom hlavou. „Obsadili ste bar?“

Rozhodil rukami v štýle – akosi sa to tak vyvinulo. „Oto má narodeniny tak je jasné, že to chce osláviť.“

Tresol som sa rukou do čela. „Dopekla! Ja som naňho zabudol.“

„Bolo nám divné, že ty jediný tu chýbaš, chcel som ti volať ale Sam vravel, že máš niečo dôležité,“ hodil očkom po Viktorovi a mne bolo jasné, že jemu to neušlo.

Radšej som ich predstavil, pričom som zdôraznil slovo kamarát.

„Isteže, ako inak,“ zasmial sa Ďuro, „ale teraz keď ste tu musíte si ísť s Otom aspoň pripiť! No tak, neodpustil by ti keby si sa naňho úplne vykašľal.“

„Eh...“ je mi to jasné, veď rovnako sme v Septembri oslavovali aj moje narodky a boli na nich všetci z týmu. Ale ja som si predstavoval...pozrel som na Viktora, ale on len pokrčil plecami. Vzdychol som si a nakoniec povedal: „Tak poďme.“

Vošli sme za Ďurovho hlučného: „Aha, koho som našiel!“

Prešiel som k Otovi a zagratuloval mu, aj sa mu ospravedlnil, že mi to vyfučalo z hlavy. Niet sa čomu diviť, v posledných dňoch som ju mal plnú len Viktora. Chalani k sebe prirazili štyri stoly na ktorých bolo toľko chľastu, že by sa z toho zlial aj celý ruský hokejový tým. Len čo som sa pozrel na rôznofarebné fľašky alkoholu a tri čierne kávy na stole bolo mi jasné, na čo sa chystajú.

„Bude sa hrať,“ povedal som Viktorovi a usmial sa. Zvedavo sa pozrel na fľašky a zdvihol obočie.

„Poznáš hru...“

„Nikolas! Ty si dorazil!“ niečo veľké a ťažké sa mi hodilo okolo krku a pod tou váhou som sa trochu zatackal.

„Sam!“ chytil som ho za tričko a snažil sa ho od seba odtiahnuť. Dofrasa, nech sa na mňa pred Viktorom nelepí!

„Ako si pochodil? Šecko ok?“ podnapito sa na mňa pozrel a potom zaregistroval aj opodiaľ stojaceho Viktora. „To hádam nie, pozrime sa na toho samca,“ zatiahol a namieril si to k nemu. V momente som ho zvieral za lakeť aby Viktora nepostihol rovnaký osud ako pred chvíľou mňa.

„Od kedy tu, pre Boha, chľastáte, že vyzeráš takto!?“ sykol som naňho, ale namiesto neho sa ozval Vlado, ktorý ho chytil vzadu za tričko a hodil na drevenú stoličku.

„Práveže nie až tak dlho. Asi tri hodiny, ale prvú hodinu len nervózne ťukal do telefónu a potom do seba hádzal panáka za panákom. Akosi mu to zrejme....“ pozrel sa naňho.

„Nesadlo?“ doplnil ho Viktor.

„Hej,“ usmial sa a podal mu ruku. „Pevný stisk,“ skonštatoval.

Viktor sa mierne pousmial. „To by som prosil.“

„Ja ťa poznám,“ ukázal naňho Paľo. „Si zo školského boxerského týmu, však?“

„Vážne?“ spýtal sa ďalší, ktorého to docela zaujalo.

Ani sám neviem ako, obaja sme zrazu sedeli s chalanmi za stolom, pili pivo a sledoval som, ako Viktora spovedali z jeho zápasov. Vysvitlo, že Paľo sa na strednej tiež venoval zápaseniu, takže našli s Viktorom spoločnú tému.

Pozrel som sa na hodiny, ktoré sa točili akosi rýchlo. Mal som na večer ešte niečo v pláne, ale ak tu skysneme, nič z toho, na čo sa mi už nejaký ten týždeň zbiehajú slinky, nebude.

Naklonil som sa k Viktorovi s otázkou či nepôjdeme v rovnakej chvíli, ako Oto vyhlásil začiatok hry.

„Čo je to za hru?“ spýtal sa Viktor.

„Volá sa to: Nie som medveď. A je to docela zabijak,“ ukázal som na tri šálky silnej kávy. „Vidíš ju? Odpiješ si z nej toľko, aby sa do šálky zmestil panák alkoholu. Doleješ zas doplna a naleješ ďalší panák, všetko to však musí byť rôznofarebný alkohol.“

Pozrel na mňa. „A to prečo?“

Usmial som sa. „Aby to bolo zaujímavejšie. Podstata je však jednoduchá. Keď v šálke vystriedaš všetok alkohol čo na stole máš, vypiješ ju až do dna, potom sa musíš postaviť a zarevať: Nie som medveď.“

„Prečo medveď?“

Vyprskol som smiechom. „Netuším.“

„Znie to ako zábava.“

„Iste, doteraz sa to podarilo len dvom expertom, aj to sa jeden hneď na to zrútil pod stôl a druhý prevracal celú noc.“

„Ale stálo to za to,“ zapojil sa Vlado.

„Ty si to vyhral?“ prekvapene sa naňho Viktor obrátil.

„Hej, vyhral, ale myslel som, že potom pri záchodovej mise vytyčkujem aj dušu. Chceš si to skúsiť?“

Viktor pozrel na stôl, na všetky tie fľaše a potom sa otočil na mňa. Rýchlo si ma premeral očami – z čoho sa mi zasa rozbúchalo srdce – a napokon odmietol. Takže nádej na dnešný vášnivý večer tu ešte stále je. Teraz ma už svrbeli nohy, najradšej by som odtiaľ ihneď vypadol. Ale Viktor chcel vidieť hru.

Ako inak zapojil sa oslávenec, Ďuro – chudák, bude na kašu a jeden z našich útočníkov, Igor. Niekde v polke hry sa na mňa pozrel Sam, už s triezvejším pohľadom.

„Už chápem, prečo si odmietol toho zaplateného zajačika. Takým žrebcom by som sa dal oprieť hneď,“ pri tých slovách kývol na Viktora a keďže neodhadol svoje decibely, počul to nie len on, ale aj všetci ostatný. Chvála Bohu, chalani sa to rozhodli prejsť mlčaním a radšej pokračovali v hre. Viktor však trochu zbledol.

„Sam, ja ťa vážne zabijem!“ sykol som mu do ucha, na čo sa on začal smiať a tým ma nasral ešte viac. Ak si to Viktor kvôli jeho sprostej poznámke rozmyslí, naozaj mu niečo urobím....periférnym videním som zazrel jedného môjho známeho a niečo ma napadlo.

Na čo vlastne čakám? Aj tak som mu ešte dlžný odplatu za toho prostitúta, čo mi podhodil.

„Hneď som tu,“ povedal som Viktorovi a vybehol von.

„Marek!“ zakričal som na vysokého, chudého týpka, ktorý sa na mňa otočil.

„Čus, Nikolas, jak žiješ?“

„Ahoj, dá sa,“ poobzeral som sa dookola. „Máš nejaký matroš?“

Znalecky sa usmial. „Už dlho si si u mňa nič nekúpil, skoro rok. Ale pre teba kámo, mám len ten prvotriedny tovar.“

Aj on sa poobzeral, siahol do vnútorného vrecka mikiny a vytiahol malé vrecko s modrými tabletkami.

„Extáza?“ tipol som, ale on sa zasmial.

„Novodobá extáza kámo. Oproti tomuto krásavcovi je jeho starší brat len slabý odvar, ver mi, ak si ju dáš pred sexom, budeš každý dotyk cítiť miliónkrát zreteľnejšie. A svet bude veselší,“ žmurkol na mňa.

„Koľko?“

„Že si to ty, tridsať päť.“

Dal som mu peniaze, zobral si jednu tabletku a zamieril späť do podniku. Toto bude skvelé, nič to Samovi neurobí, maximálne trochu poblbne a bude sa cítiť trápne – asi ako ja, keď som sa dozvedel, že som balil prostitúta.

Akoby nič som sa posadil späť na svoje miesto. Ostatný boli plne zaujatý hrou, podporovali, za dosť veľkého hluku, súťažiacich a na stôl sa hádzali prachy na stávky, ktorý z nich to vyhrá. Odsledoval som si, ktoré pivo je Samovo a v momente, keď sa nahol ponad stôl a prihadzoval na Ota, som mu tú tabletku hodil do pohára. Spokojne som sledoval ako sa skoro v momente rozpustila.

„Na zdravie,“ zdvihol som svoje pivo a pripil si s ním. Z chuti sa napil.

Stavil si aj Viktor, ako víťaza tipoval Igora, ale nemal šancu. Vydržal síce dlhšie ako Ďuro, ale pri jedenástom poháriku to nezvládol a ledva vybehol pred podnik, kde poctil kríčky svojim obsahom žalúdka. Viktor sa natiahol po Otovu kávovú šálku a pričuchol si k tomu extra „drinku“ čo sa v nej namiešal.

„Nevonia to až tak zle,“ skonštatoval a rovno si aj odpil. Trochu zakašľal, ale inak bol v pohode. „Má to grády, ale dá sa to vypiť. Ochutnáš?“ ponúkol ma.

Trochu pochybovačne som sa pozrel na nevinne vyzerajúcu šálku. Nakoniec som sa po ňu natiahol, nadýchol som sa a odpil si riadny dúšok. Skoro mi to do hrdla vypálilo dieru. To bol ale hnus! Rozkašľal som sa a prskal všade dookola.

„Si v poriadku Niki?“ spýtal sa ma napoly ustarane, napoly pobavene. Prskal som tak, že som mu ani nevedel odpovedať. „Na, zapi to.“

Zobral som si od neho pohár s pivom a hltavo sa napil.

„Fuj!“ povedal som, len čo som to celé spláchol pivom. Viktor sa na mne z chuti zasmial. Položil som pohár späť na stôl a na okamih sa zarazil. Počkať...môj pohár stál na svojom mieste stále rovnako plný, ako aj bol.

„Viki, odkiaľ si zobral to pivo?“ otočil som sa k nemu.

„Sam mi ho podal, prečo?“

Pozrel som sa naňho, potom na prázdny pohár a znovu naňho. To nie...to nemôže myslieť vážne. Otočil som sa na Sama, ale ten bol jednou rukou zavesený Vladovi okolo krku a snažil sa mu niečo povedať, no pri každom slove a nádychu sa tak zadúšal smiechom, že mu nakoniec aj tak nič nebolo rozumieť.

No do frasa, to nemôže byť pravda! Ak som sa naozaj napil zo Samovho piva...ale netreba stresovať, možno to bol pohár niekoho iného.

„Si ok?“ spýtal sa ma Viktor, keď som zrazu ostal tak ticho.

Prikývol som. Možno sa naozaj nič nedeje, veď pohárov je na stole kopa, aká je pravdepodobnosť, že by som schytal ten s tabletkou?

O pol hodinu som na vlastnej koži pocítil, že veľká...

Zalievala ma horúčava, hoci klíma v podniku bežala, cítil som, akoby moje vnútro horelo. Utieral som si čelo do trička a pil jedno pivo za druhým. Sam si sadol vedľa mňa a stále sa strašne rehotal, nevedel som na čom a to mi z ničoho nič prišlo hrozne smiešne. Do minúty sme sa obaja v kŕčoch smiechu zvíjali na stoličkách a hovorili rečou, ktorú sme v tej chvíli chápali asi len my dvaja, no v podstate nemala zmysel. A to nám prišlo ešte vtipnejšie.

Zrazu ma oblapili veľké ruky a zdvihli zo stoličky. Pozrel som sa kto ma to ťahá preč a spokojne sa začal chichotať, keď som sa stretol s priezračne modrými očami.

„Môj Viktor...“ chichúňal som sa ako dajaká pätnásť ročná školáčka. Počul som sa, ale nevedel som si pomôcť.

Vrazil somnou na toalety, naklonil ma nad umývadlo a pustil studenú vodu. V umývadle hneď vedľa pristála aj Samova hlava. Pozreli sme jeden na druhého a cez prúdy ľadovej vody čo nám stekali po hlavách sme sa na seba rehotali.

„Do čerta, čo ste si to šľahli!?“ ozval sa nahnevaný hlas.

„Vlado!“ narovnal som sa a rozprskol vodu všade okolo seba. Prešiel som tri kroky k nemu a hodil sa mu okolo ramien. „Ššššš,“ pritisol som si ukazovák k perám, „nehovor mu to, on o tom nevie,“ ukázal som na Sama stále sa rehotajúceho do umývadla. „Pomsta,“ šepol som mu do tváre.

„Iste, pomsta...“ zopakoval Vlado a pozrel na Viktora. „Vezmeš si ho?“

Aj ja som sa naňho pozrel, na stelesnenie toho sexappealu, oči mu v tlmenom svetle žiarili a čierne tričko..to tričko!

Namieril som si to k nemu a mal som pocit, že padám a padám a asi som aj padal, lebo Viktor ku mne priskočil a chytil ma. Prešiel som mu prstom po tvári a vnímal každú bunku jeho pokožky.

„Viki...“ vydýchol som.

„Ja...ja vidím kvitnúť lotosový kvet!“ zreval z ničoho nič Sam stále zírajúc do toho umývadla.

Vlado si prehrabol rukou vlasy. „Najlepšie bude ich zobrať domov.“

„Súhlasím,“ prikývol Viktor a snažil sa ma postaviť na nohy, ale ja som absolútne nespolupracoval a bolo mi to jedno. Snažil som sa prejsť k Samovi – aj ja chcem vidieť lotosový kvet!

Tie silné ruky sa okolo mňa zasa omotali až som zavrnel ako mačka a niesli ma...neviem kam. Nohy som mal ako zo želatíny, prekladal som jednu pred druhú až som sa nadýchol nočného vzduchu. „Páni,“ zaklonil som hlavu a zíral na nebo. „Tu je to vysvietené ako v New Yorku!“ skríkol som a znova vyprskol v hurónsky smiech. Nedalo sa to ovládať, šli sme spolu so Samom v kŕčoch do kolien, smiali sme na na všetkom aj na tom, ako sa nás Vlado a Viktor snažili dokopať...neviem kam. Schopnosť chodiť sa nám vrátila o hodnú chvíľu a zatiaľ čo ja som sa to rozhodol využiť k obiehaniu okolo Viktora, ktorého som štípal z každej strany, Samovi sa zapáčilo vyliezť na stojace auto a skákať po ňom, pokým nespustil alarm. Za hurónskeho smiechu sme odtiaľ potom boli odtiahnutí.

„Do riti, prestaň lebo skončíme na polícii,“ Vlado začal strácať nervy.

Sam prešiel okolo neho a zavesil sa na Viktorovu voľnú ruku – na tú, na ktorej som nevisel ja.

„Dal by som si povedať,“ zahľadel sa na mňa, „aj na trojku,“ doplnil a znovu sa začal smiať. „Ale nemôžem mu to spraviť..nemôžem...“ zvesil hlavu a prerývane dýchal. Potom ju zaklonil dozadu a zreval: „Damián, ty bastard!“

Ozývalo sa to dookola a to je posledné na čo si pamätám pred tým, než som znovu nadobudol vedomie pri tom, ako ma Viktor strká dnu cez nejaké dvere. Prepadol som nimi a skončil som na zemi.

„Bože, Nikolas!“ povedal dosť nahnevane a po tme ma začal zbierať zo zeme, čo mi prišlo zase strašne smiešne.

Unavene si vzdychol, až sa mi jeho dych obtrel o tvár a pozrel sa na mňa. „Asi nemá zmysel poprosiť ťa, aby si s tým rehotaním konečne prestal, však?“

Nevnímal som nič viac, než jeho v tme žiariace oči a jeho vôňu - korenisto sladkastú, ktorá bola zrazu tak blízko vedľa mňa, až mi naplnila celý nos. Bez varovania či zaváhania som zovrel jeho hlavu v dlaniach a pohltil celé jeho pery. Bol zaskočený, chvíľu trvalo kým sa začal brániť, ale ja som sa nedal odbiť, visel mu na perách, sal ich, vnímal som každú jeho slinu, každé ošuchnutie jeho jazyka. Bolo to ako z inej dimenzie – také intenzívne.

Viktor zistil, že sa odomňa len tak ľahko neodtrhne, tak sa snažil postaviť, ale vo mne bolo zrazu dosť sily, rýchlo som sa postavil ťahajúc ho so sebou a prirazil ho...k stene? K dverám? Nemám šajnu a bolo mi to jedno. Pripadalo mi to, že kyslík vôbec nepotrebujem, iba jeho pery. Z ničoho nič mi vbehol rukou do vlasov, pevne ich zovrel, trochu potiahol, nahlas sa nosom nadýchol a prevzal bozk. Nemal som silu vzdorovať mu, plienil mi ústa, jeho jazyk som mal všade, cítil som, ako mi z úst unikla slina, ale jeho intenzita ma úplne ovládla. Znovu som sa naňho natlačil z celej sily, až mu unikol ston. Nepretŕhajúc bozk som sa sklonil a pchal ruky pod jeho zadok a stehná. Keď som sa takto pár minút hmýril, napokon sa odomňa odtiahol, zhlboka dýchajúc a sledujúc ma očami...dravca. „O čo sa akože snažíš?“ spýtal sa trochu podráždene.

„Chcem ťa zdvihnúť a hodiť do postele,“ objasnil som mu.

V úsmeve mu zasvietili zuby. „Vážne? Ty mňa?“

Prikývol som.

„A nebolo by to lepšie takto?“ povedal, sklonil sa a ja som cítil, ako sa moje nohy odlepili od zeme a jeho pevné ruky mi zovreli zadok. Inštinktívne som mu nohy omotal okolo bedier, toto bolo pre mňa nové.

Vrátili sme sa k bozkávaniu, hltal som všetky jeho nájazdy jazyka, ktoré sa prerušili keď som letel na posteľ. Pristál som na mäkkom matraci, v momente som sa po ňom načahoval. Chcem to, chcem ho chc....myšlienky sa mi zasekli keď som videl, ako si Viktor cez hlavu prevlieka to čierne tričko a konečne odhaľuje hnedastú pokožku svojho dokonalého tela.

Vydal som akýsi zvuk, neviem aký, chcel som sa ho dotýkať. Kľakol si ku mne, chytil aj moje tričko a napriek mojim rukám, metajúcimi na všetky strany, sa mu podarilo vyzliecť mi ho. Aj keď s mierne trhajúcim zvukom.

Netrápilo ma to, túžil som po tom hladiť ho. V okamihu keď sa moje prsty dotkli jeho pokožky, pocítil som elektrický impulz. Začal som iba jemne, končekmi prstov, fascinovaný tou reakciou môjho tela. Priložil som na jeho brucho celú svoju dlaň a prechádzal ňou po tom úžasnom tele, po ťažko zdvíhajúcom sa hrudníku.

Viktor pohladil moje bicepsy, prešiel na moje predlaktia, ktoré zovrel v tesnom objatí jeho ruky a zdvihol mi ich za hlavu. Znovu ma začal bozkávať a brať mi dych.

Nikdy som nič také nezažil. Jeho dotyky ma na koži pálili, moja myseľ sa z toho išla zblázniť, stískal som pery v snahe nevzdychať, bolo to, akoby bolo moje telo spaľované z vnútra aj zvonka. Viktorove ruky uvoľnili zovretie môjho zápästia a namiesto toho mi mučivo blúdili po tele. A ja som si začal sťahovať nohavice. To napätie sa už nedalo vydržať, zožieralo ma to zvnútra, akoby ma tá vášeň a žiadostivosť chcela roztrhnúť.

V momente, keď sa Viktor dotkol mojej erekcie som tuho zatvoril oči a zhlboka vzdychol. Páli to, tak hrozne vzrušujúco...

Ťahy na mojom penise sa jemne zrýchlili, myseľ mi kázala pohybovať bokmi smerom k tomu slastnému pocitu, zovrel som v pästiach obliečku. Bože, tak veľmi to chcem.

Viktor....jeho vôňa mi zaplavovala všetky zmysly, jeho dotyky mi spôsobovali mučivú slasť.

Niečo studené preniklo do môjho tela, prehol som celú panvu, počul som z diaľky niekoho hlasno vzdychať...som to ja?

Pohyby ruky sa zrýchlili a ja som konečne zo seba uvoľnil ten tlak vo forme úžasného a dlhého orgazmu. Zhlboka som vydýchol a celý na posteli ochabol.

Z diaľky som počul známy hlas, ako hovorí moje meno, ako sa pýta, čo som v poriadku.

A posledné, čo som ako tak vnímal bolo, ako Viktor hovorí: „Dnešok som si práve takto nepredstavoval.“

Potom už nič.