„Toto nemyslíš vážne.“

Mlieko mi vbehlo do hrtana, snažil som sa ho reflexívne vykašľať, až mi do očí vybehli slzy.

Keď som sa trochu ukľudnil, otočil som sa za Ronaldovým hlasom. Stál v pootvorených dverách svojej izby s koženkou napoly stiahnutou z ramien.

„Ronny,“ oslovil som ho a dobre si vedomý svojej nahoty prešiel som k linke, ktorá ma aspoň z časti zakryla. Akosi – ani sám neviem prečo, proste som nechcel, aby sa na mňa díval.

„Robíš si zo mňa srandu?“ spýtal sa. „Naozaj mi chceš povedať, že si práve vyliezol z izby môjho brata?“

Pokrčil som plecami. „Si chytrý chalan, má zmysel vodiť ťa za nos dajakou vymyslenou historkou?“

V rovnakej zamrznutej polohe prešiel o dva kroky bližšie ku mne. „Oceňujem, že sa zo mňa nesnažíš spraviť debila,“ povedal sarkasticky, „hlavne keď si zo mňa už zjavne spravil idiota!“ zvýšil hlas a prudko si narazil koženku späť na ramená.

Čo mu na to mám povedať? Dobre si uvedomujem do akej situácie sa dostal. Nezostáva mi nič iné, než tu stáť a prečkať všetky reči jeho dotknutého ega, lebo o zlomenom srdci tu naozaj hovoriť nemôžeme.

„Vtedy, keď si písal, aby som ti dal pokoj, napadlo ma, že Viktor šiel von za tebou. Ale bolo to len na okamih, okamžite som si povedal, sprostosť! Viktor by niečo také nikdy nespravil, veď je to práve on kto tak veľmi opovrhuje všetkým, čo spravím!“ tresol rukou o drevenú dosku kuchynskej linky.

„Upokoj sa,“ povedal som znudene. Nemohol som si pomôcť, na jeho výlevy som naozaj nemal náladu. Prežíval som krásny deň a on mi ho kazil.

Neúprimne sa zasmial. „Povedz Nikolas, to robíš dajaký úchylný výskum do školy, či čo? Skúšaš aké to je, dostať oboch bratov?“

„Vieš, že to tak nie je. Keď som s tebou bol nemal som šajnu, že máš brata. A bolo mi to šumák.“

„Vážne? Bože!“ zahnal sa päsťou vo vzduchu, aby si uľavil. Bolo mi jasné, že keby sa mu pod ňu "náhodou" dostala moja tvár, vôbec by neprotestoval.

Naštvane sa znovu zvrtol ku mne. „Tak povedz, Niki, aké to bolo? Hm? Bol môj homofóbny brat lepší než ja?“

Sykol som. „Ronny, prosím ťa, nezhadzuj sa.“

„Ja sa zhadzujem!?“ znovu zvýšil hlas. „A ty si mi spravil čo?“

Na chvíľu ostalo ticho.

„Tak sa na mňa konečne pozri!“ znovu tresol rukou po pulte. Zdvihol som oči a stretol sa s jeho nenávistným pohľadom. Napadlo ma, že má v sebe zrejme rovnaký oheň ako Viktor, ale až doteraz som si to nevšimol. Koniec koncov, sú bratia. Musia mať niečo spoločné.

Pokrútil hlavou a na sekundu ma naozaj prekvapil, keď povedal: „Závidím Viktorovi tú jeho silu.“

Vyskočilo mi obočie a než som stihol akokoľvek zareagovať, pokračoval: „Teraz by som ťa najradšej ja chytil pod krk a vyrazil s tebou dvere.“

Premeral si ma tým, za všetko hovoriacim pohľadom celého ešte raz, otočil sa a bol to on, za kým sa dvere s buchnutím zatvorili.

Osamel som v kuchyni, nahý s mierne zrýchleným tepom.

Bože, som to ja ale kretén! Ako som naňho mohol zabudnúť? Ani na sekundu ma nenapadlo, že by sa tu mohol tak zjaviť.

Uložil som mlieko späť do chladničky a zatvoril ju.

Ak mám byť úprimný, je mi to jedno. Absolútne mi na ňom nezáleží. Bol len niekto, koho som v dosť podnapitom stave zbalil a ukojil s ním svoju potrebu. Nič viac pre mňa neznamená, ani na sex s ním si už nespomínam. Proste bol to len niekto po ruke.

Kurva, ale nech mi nikto nehovorí, že osud neexistuje keď bol po ruke zrovna Viktorov brat!

Pozrel som sa na zatvorené dvere Viktorovej izby. Áno, Ronny mi je ľahostajný, to sa nezdráham priznať. Zato Viktor....

Ako mu to mám povedať? Dobre si pamätám, aké mal výčitky už len z toho, že sme spolu randili. Nemám najmenšieho páru ako zareaguje na to, čo sa tu práve odohralo. Vzdychol som si, vôbec ho neviem odhadnúť.

Pomalým, šuchtavým krokom som sa vydal do jeho izby a kým som k nej prišiel, rozhodoval som sa nie ako mu to povedať, ale či mu to vôbec povedať.

Máme pred sebou celý deň. Deň, ktorý mohol byť tak krásny! Čo keby som ho radšej vytiahol niekam von a povedal mu to až večer, po nejakých troch – štyroch panákoch?

Moja dilema bola vyriešená vo chvíli, keď som otvoril dvere a stretol sa s jeho zamračeným pohľadom. Sedel na posteli v tureckom sede a hľadel na mňa. „Odišiel?“

Prikývol som a prisadol si k nemu. „Zobudili sme ťa?“

Mykol plecami a mračil sa ďalej. „Som hore už istú chvíľu.“

Naklonil som hlavu a pozrel som sa do jeho tváre. Neuniklo mi, že sa mi odmietal pozrieť do očí.

Nadýchol som sa ani sám nevediac, čo mu chcem povedať, ale prehovoril on.

„Keď som Ronalda počul, chcel som vstať a povedať mu, že si nemáme prečo vymýšľať nejaké historky. Že si proste budeme robiť, čo chceme, ale...“ sklonil hlavu a pozeral sa do boku.

Položil som mu ruku na stehno, prikryl ju svojou rukou, na sekundu stisol a potom mi ju odstrčil.

„Musím ísť do sprchy,“ prehlásil a začal sa škriabať na nohy.

Podľa bolestivého výrazu, čo sa mu pri tom odzrkadlil na tvári som usúdil, že hoci som sa snažil byť jemný, nepodarilo sa mi to úplne dokonale.

Vyskočil som na nohy a chytil ho za ramená. „Počkaj, pomôžem ti.“

„Skús to a zlomím ti ruku.“

Na sekundu som sa prekvapene zasekol, potom som ale s úsmevom od neho odstúpil.

„Bože ty si taký....“

Zamračene sa ku mne otočil. „Aký?“

Prezrel som si jeho krásne telo, ktoré som si pred chvíľkou privlastnil. „Ako ty,“ povedal som napokon.

Odfrkol si. „To dáva logiku,“ vyšiel z izby a ja som sa zvalil späť na matrac.

Neviem ako Viktorovi pomôcť, v živote som sa v podobnej situácii neocitol, preto nemám šajnu, čím si teraz prechádza.

Zahľadel som sa na biely strop a zhlboka sa nadýchol. Som hajzel, keď sa aj napriek všetkému cítim skvelo? Nemohol som sa zbaviť pocitu, že tento deň je aj tak úžasný .

Zatvoril som oči.

Viktorove telo bolo moje. On celý bol môj. Prvýkrát v živote....

Utopil som sa v spomienkach na naše nedávne milovanie a nechal spánok, aby ma ukolísal.

 

„Niki...“

Nie, nechaj ma ešte spať.

„Niki.“

Dofrasa, kto ma to budí?

Niekto sa nadomňa naklonil a mne do nosa udrela prenikavá sviežo – sladkastá vôňa. Už viem čo mi pripomína...

„Koláčiky,“ vydýchol som z polosna a prebral ma až zvučný smiech.

Otvoril som oči a díval sa do Viktorovej vysmiatej tváre.

„Mal si pekné sny?“

Natiahol som ruky, omotal mu ich okolo krku a pritiahol si ho k sebe. Nespokojne som zabručal keď som si všimol, že je oblečený v tričku a ľahkej mikine. Bez zaváhania som mu ju začal dávať dolu z ramien.

„Prestaň,“ vyšmykol sa mi a postavil sa predomňa. „Vstávaj!“

„Mmmm,“ na protest som sa zakuklil ešte hlbšie do deky.

„Ale áno, švihom,“ potiahol mi ju a odkryl ma. „No tak, je skoro jedenásť hodín, najvyšší čas ísť.“

„Ty ma vyhadzuješ?“ spýtal som sa tónom, ktorý aj mne samému znel ublížene. Vyslúžil som si za to spýtavý, trochu pobavený pohľad.

„Nie, ideme von.“

„Vážne?“ posadil som sa. Bez deky som bol nahý, zasa. „Ideme sa pobaviť?“ žmurkol som naňho.

„Ideme do telocvične,“ schladil moje nadšenie.

„Čože?“ hlesol som. „Načo?“

„Musíme ti z tela dostať von to svinstvo, čo si si včera vzal,“ otočil sa na mňa a rozhodil rukami. „Vážne, Nikolas, ako môžeš robiť také sprostosti, keď športuješ? Mal by si si udržiavať telo rovnako čisté, ako hlavu. A nie si ju kaliť alkoholom a drogami.“

Natiahol som k nemu ruku a prstami mu prešiel po zápästí. „Viem o veľmi dobrom spôsobe, ako vybiť energiu.“

Videl som, ako mu oči zablúdili do môjho rozkroku, tak som sa trochu prehol a dal som vyniknúť mojej prebúdzajúcej sa erekcii.

„Ehm,“ odtrhol odomňa pohľad. „Prestaň s blbosťami a vstávaj!“ zavelil definitívne a hodil po mne deku. S úsmevom som si ju stiahol z hlavy, naozaj si myslí, že som si pri jeho odchode z izby nevšimol ako krásne sa začervenal?

 

„Naozaj sme šli do telocvične?“ spýtal som sa trochu sklamane stojac pred jej dverami.

„Isteže, čo si si myslel?“

Mykol som plecami. Až do poslednej chvíle som dúfal, že chystá niečo iné, než cvičenie.

„Čauko,“ kývol hlavou chalanovi čo sa opieral pri dverách.

„Ahoj,“ ťukli si päsťami. „Bažant do ringu?“ pozrel na mňa.

Viktor sa zasmial a ja som sa naňho zamračil.

„Kamarát,“ povedal mu a šli sme ďalej.

„Aby si vedel, nie som v bitkách až taký neschopný, ako si tu zjavne všetci myslíte,“ ozval som sa trochu urazene, čo mu, podľa toho jeho úsmevu, neušlo.

„Bol si na zápase, nie?“

Prikývol som.

„Tak?“ spýtal sa, akoby hovoril, tak ako sa môžeš na niečo také pýtať?

„Pozri to, že sa odmietam nechať mlátiť neznamená, že v tom nie som dobrý.“

Vošli sme do šatne, zhodil si ruksak z pliec na lavičku a odomkol si skrinku so svojim menom. Poobzeral som sa, bolo ich tu asi len dvadsať.

„Nie je vás viac?“ spýtal som sa a ukázal na ne.

„Isteže je, ale skrinku dostaneš až po desiatich víťazných zápasoch.“

„Čože? Až po desiatich zápasoch máš právo si tu odložiť veci?“

„Po desiatich výherných zápasoch,“ zdôraznil. „Je to pocta keď tu dostaneš skrinku. Akoby si tu mal svoje miesto.“

To je taká blbosť, svrbelo ma na jazyku, ale radšej som si doňho zahryzol. Neviem ako to tu chodí, nemám právo to posudzovať a keď sa Viktor začal prezliekať tak som to úplne vypustil z hlavy.

„Na,“ hodil mi zelené tielko a kraťase.

„Načo?“

„Mimo iného si nimi môžeš utrieť sliny,“ žmurkol na mňa. To som zíral až tak okato? „Ale teraz sa prezleč. Rozprával si mi aký šikovný si v bitkách. No,“ hodil ruksak do skrinky a zatvoril ju, „môžeš mi to predviesť.“

Chvíľu som naňho bez slova hľadel, potom som pred seba vystrel ruku a odmietavo ňou zamával. „Ho, ho, hó, počkaj minútku! Ani za všetky prachy s tebou do ringu nevleziem.“

„Prečo?“ spýtal sa s docela dobre zahranou nevinnosťou.

„Presne preto, že som ťa videl zápasiť!“

„Ale Niki,“ naklonil sa ku mne a prstom mi prešiel po krku, „budem ťa šetriť. Aspoň tak, ako ráno ty mňa.“

Do frasa! „Ale ja som sa naozaj snažil byť nežný!“

Začal sa smiať. „Robím si z teba srandu. Mám dohodnutý tréning, nešlo to zrušiť. To ale nič nemení na tom, že z teba dnes musíme vypotiť dušu.“

Pretiahol som si aj ja tričko cez hlavu, obišiel som ho a zozadu ho objal. „Ty si balenie tri v jednom?“

„Tri?“

„Priateľ, milenec, osobný tréner.“

Zasmial sa.

„Ako sa cítiš?“ šepol som mu do ucha a videl som, ako sa mu naježili chĺpky vzadu na šiji. „Dosť ma prekvapuje, že po dnešnom ráne ešte vládzeš trénovať. Bol som na teba mäkký?“ prešiel som nosom po línii jeho krku.

Z profilu som videl, ako sa mu po tvári rozlial samopašný úsmev.

„Keby som to vedel, znovu by som za tebou šiel do sprchy,“ naťahoval som ho ďalej.

Otočil sa ku mne a ja som jednoducho neodolal, vtisol som mu – pôvodne to mala byť malá pusa, ale vznikol z toho dosť vášnivý bozk.

Z vedľajšej miestnosti sa ozvali dajaké hlasy, až sme sa obaja mierne strhli. Viktor odomňa odstúpil a hrudník sa mu ťažko zdvíhal. „Ideme!“

Pretočil som očami, rozkaz! Tá jeho panovačnosť. Keby som len vedel, že ten jeho tréning bude trvať štyri hodiny počas ktorých nedá vydýchnuť ani mne!

Najskôr som vyfasoval švihadlo a skákal som asi štyridsať minút. Vždy si ma očekoval a dal mi inštrukcie. Potom si odchytil Vila, že vraj začiatočníka, ktorého hruď bola skoro dvakrát taká široká ako moja a poprosil ho, aby si ma vzal na starosť. A že to bol maniak! Tu boli asi všetci rovnako posadnutý ako Viktor.

Skoro dve hodiny sme makali v posilke a potom som dostal na ruky boxerské rukavice – nikdy som si nemyslel, že sú také ťažké - postavil ma k vrecu a učil ma základné údery. Alebo sa o to aspoň snažil, lebo po takom výkone na strojoch v posilovni mi robilo problém len zdvihnúť ruku do požadovanej výšky. Viktor mal pravdu, som dosť ďaleko od svojej najlepšej kondičky, ale ani za nič mu to nepriznám!

Vzdal som to po tom, čo som do pravej ruky dostal svinský kŕč. Mal som chuť strhnúť si tie rukavice a odhodiť ich veľmi ďaleko, ale oni mi ani nechceli ísť dolu!

Vyčerpane som si sadol na zem uprostred telocvične, bolo mi to jedno. Pozoroval som Viktora, ako sa v ringu točí s vysokým čiernovlasým chalanom, otec Bob okolo nich lieta ako včela okolo medu a dáva im rady. Keď si ma Viktor všimol, niečo mu povedal a zamieril ku mne.

Ani neviem povedať ako mi polichotilo, že kvôli mne prerušil tréning.

„Si ok?“ sklonil sa ku mne. Veľmi jasne som sa naňho pozrel a on sa začal smiať – zasa!

„Už len chvíľu a pôjdeme, ideš sa zatiaľ osprchovať?“ spýtal sa ma a vystrel ku mne ruku, aby mi pomohol zdvihnúť sa. So všetkou mojou hrdosťou som sa na nohy vyštverhal sám a šiel smerom, kam mi ukázal.

Stál som pod prúdom vlažnej vody uvedomujúc si, že zajtra budem mať veľmi krutý deň.

Zastavil som vodu, zobral si osušku z pripravených uterákov dúfajúc, že sú čisté a zabalil sa do nej. Pri skrinke som natrafil na Viktora. „Hotovo?“ spýtal som sa ho dúfajúc, že áno.

„Iba si hodím sprchu a môžeme ísť,“ vytiahol si z ruksaku čisté veci a zamieril do spŕch, nechávajúc za sebou svoju typickú vôňu. V duchu som sa usmial, chcel by som ho ochutnať takéhoto spoteného a overiť si, či je aj jeho pot slaný, alebo sladký ako tá jeho vôňa.

Zarazil som sa uprostred obliekania – vlastne prečo nie? Nechal som tričko tričkom a rýchlo sa za ním vydal. Ešte si len šteloval vodu keď som ho zdrapil za zápästie a vodu mu zastavil.

„Nikolas, čo to...“

Namiesto odpovede som mu vtisol bozk. Prudko ma od seba odstrčil.

„Zbláznil si sa? Vieš kde sme?“ poobzeral sa chvatne okolo.

„Nikde ani nohy....“ povedal som.

„To neznamená, že niekto nemôže prísť,“ zahľadel sa na mňa a za dve sekundy sa mi prisal na pery pokračujúc v bozku rovnako vášnivo, ako tam pri skrinke. „Nie..“ zasa ma od seba odstrčil. „Nechcem to robiť tu.“

„Okej, tak ideme inde,“ preplietol som si s ním prsty a namieril si to k záchodom.

„Žartuješ, však?“ cukol so sebou.

Ja som ale vošiel do malej kabínky, zabuchol som za nami dvere a uväznil ho medzi svojimi pažami. „Nechcem všetko,“ nasal som jeho vôňu, „iba trošku,“ šepol som a olizol mu ucho. „Ak budeš potichu, nikto sa nič nedozvie. A už viem, že to by ti nemalo robiť problém.“

Špičkou jazyka som mu prešiel po perách a on mi ho chytil medzi zuby. Sykol som, ale on ma pustil a dovolil, aby som pokračoval. A ja som pokračoval.

Prebehol som mu jazykom po sánke, po krčnej tepne teraz tak silno pulzujúcej, rukami po jeho prepotenom tričku. Vyhrnul som mu ho k rebrám a rukami hnietil horúce, spotené telo. Kľakol som si a zbieral kvapku po kvapke. Bol slaný a predsa neodolateľný, ako ten najlákavejší zákusok.

Dostával som sa do varu, penis som mal pripravený na akciu, ale vedel som, že tu sa do toho nepustím, nie som blázon...aj keď nebyť toho, že s Viktorom sme sa pred pár hodinami milovali, asi by som to aj riskol. Aj tak som však potreboval aspoň z časti uhasiť svoj hlad.

Prstami som zavadil o okraj jeho teplákov a stiahol som mu ich natoľko, aby som vyslobodil jeho krásnu pýchu.

Celý penis som mu pohladil jazykom – aj tam bol slaný. Zubami som jemne pošteklil žaluď, špičkou jazyka obkreslil jeho tvar a potom som si ho vzal tak hlboko do úst, ako mi to môj dáviaci reflex dovoľoval. V tomto som bol docela šikovný, rád som si takto pripravoval svojich milencov.

Sal som čoraz silnejšie, jazykom omýval jeho penis z každej strany, Viktorova vôňa mi naplnila nos, pľúca, chytil som ho za pevné boky, prešiel po napnutých stehnách...užíval som si to rovnako ako on.

Jeho prsty mi rozhrabli vlasy a trochu mi zovrel hlavu v objatí. Pozrel som sa hore naňho. Sledoval ma, ako inak, jeho prižmúrené planúce oči sa ani na okamih neodtrhli od toho, čo som mu robil. A to bolo prvýkrát, čo som v bruchu pocítil bájne motýlie krídla.

Uvedomil som si to v rovnakom momente, ako mi ústa naplnil Viktorov orgazmus.

 

A vtedy sme do toho aj definitívne spadli.

Akoby sme si okolo seba uzavreli bublinu a rozhodli sa ignorovať všetko, okrem nás dvoch. Všetko a všetkých.

Stretávali sme sa kedykoľvek – cez deň, ráno, uprostred noci....a kdekoľvek.

Povedal som, že Viktora neviem odhadnúť a mal som pravdu. Hneď na druhý deň po posilke sme sa stretli pred jeho činžiakom a dve minúty na to sme si už vo výťahu strhávali jeden z druhého kúsky oblečenia. Keď sa dvere výťahu otvorili a pred nimi stál Ronald, prekvapený hádam ešte viac ako my, Viktor mu povedal len: „Na čo tak pozeráš? Predsa vieš, ako sa to robí. A teraz uhni!“

S tým ho odstrčil, zatresol mu dvere od bytu pred nosom, svojmu bratovi, ktorý bol, ako Viki povedal, asi po prvýkrát v živote neschopný slova. Nemyslel som si, že robí dobre, ale on mi povedal, že je to medzi nimi a mám to nechať tak. Z časti, tej sebeckej, som bol rád. Ronalda som z hlavy vypustil veľmi rýchlo. A hlavne som bol rád, že sme mali kam chodiť.

Ale keď to na nás prišlo uprostred mesta nerobilo nám problém okamžite skočiť do najbližšieho hotela a rozdať si to tam.

Viktor bol fantastický, prepadal som mu stále viac a viac. Jeho telo si úžasne zvykalo a tým, že ja som bol jediný, kto ho mal, prispôsobovalo sa mne. Bol pre mňa ako šitý na mieru.

Niekoľkokrát sme vynechali prednášky, dokonca som dvakrát vynechal aj tréning, len aby sme mohli byť spolu. A milovali sme sa...pripadalo mi to, akoby sme všetko, čo bolo v našom vzťahu neisté, na čo sme nemali odpovede, to všetko sme sa rozhodli utopiť v sexe.

Zisťoval som ako sa Viktora dotýkať, aby sa jeho telo triaslo nedočkavosťou, schytal som asi tisíce škrabancov, milión pohryznutí a moje ego rástlo s každým ďalším Viktorovým orgazmom.

Dokonca som si užíval aj tie naše nemé predohry, keď sme obaja len ťažko dýchali a dovoľovali vášni, aby prevzala iniciatívu.

Raz mi o jednej ráno prišla sms: Mám doma horúce čokoládové fondue, rozpálenú kožu a ohromnú chuť na teba.

Vystrelil som z postele, až sa mi noha zamotala do periny a ja som si narazil nie len tú nohu, ale ja všetko ostatné, nehovoriac o tom, že som pobudil chalanov, ktorý sa na mojom rýchlom obliekaní, hľadaní peňaženky a mobilu neskutočne bavili. Sam skonštatoval, že som „stvoril sexuálnu beštiu.“

K tomu sa rád priznám. Hlavne keď ma Viktor čakal medzi dverami so stekajúcou čokoládou po brade. Ani som ho nepozdravil, iba som ho schytil, okamžite sa naňho vrhol, posadil ho na stôl a začal z neho tú čokoládu olizovať. Viktor sa natiahol, vybral z fondue lyžičku a vylial mi jej horúci, sladký obsah na hrudník. Rukou ho rozotrel, potom sa mi pozrel do očí a začal si tú čokoládu pomaly olizovať z prstov. Tú noc sme to robili trikrát. Fondue sme zjedli až nad ránom.

Paradoxne aj keď sme spolu trávili takmer všetok čas, rozprávali sme sa podstatne menej. Ja som sa rád rozprával po sexe, ale Viktor vždy zaspal. Aj keď iba na dvadsať minút, vždy si pospal. A ja som ho často sledoval, opieral som sa nad ním, prechádzal rukou po krivkách jeho tela a sal energiu z jeho prítomnosti.

Pravdou bolo, že v tých zriedkavých prípadoch čo som spal sám, padol som do postele ako mŕtvola. Viktor mal v sebe toľko energie, kým som bol s ním, čerpal som ju od neho, ale akonáhle sme boli od seba, bol som vyšťavený ako citrón. Dovtedy som neveril, že sex môže tak unavovať.

 

 

Kráčal som po promenáde a písal sms: Viki, do pol hoďky som u teba, Niki

Zaklapol som telefón a prehrabol si rukou vlasy. Včera som mal, ako obvykle, celú noc stráviť u Viktora, ale okolo pol jedenástej sa dostavil mierne podnapitý Ronald ťahajúc za ruku jedného chalana z mojej triedy. Ten si ma premeriaval dosť dlho na to, aby si to všimol aj Ronny a predstavil ma ako Nikolasa, spoločnú bratskú kurvu. Mal som čo robiť s Viktorom, aby ich oboch po tom výroku nevyhodil z okna, tak som usúdil, že to necháme tak a najmúdrejšie bude odísť.

V noci mi potom ešte písal, keď sa zavrel do izby – po veľmi ráznej prednáške svojmu bratovi, ako sa mu nemá starať do života a ako potom nemohol zaspať kvôli zvukom z vedľajšej izby. Ešte pred necelým mesiacom by si toto Ronald nedovolil, ale vraj keď sa on nemá starať do nášho života, ani my sa nemáme starať do jeho. V podstate...je to fér.

Z myšlienok ma vytrhla čiasi ruka, ktorá ma zdrapila okolo krku, až som sa pod tou váhou prehol.

„Neverím svojim očiam,“ zahulákal mi do ucha Oto a bola to práve jeho ľavačka, ktorá ma trochu priškrtila v tesnom zovretí.

„Hej,“ zatiahol som a snažil sa vyslobodiť.

„Ó, nie kamarát, ja ťa tak ľahko nepustím,“ povedal a stále ma zvierajúc kývol na niekoho, na koho som nevidel. Za chvíľu ma obkolesili aj ostatný chalani, skoro všetci z týmu a niektorý naši spolužiaci, až potom ma Oto pustil.

„Čo blbneš!?“ vyštekol som naňho len čo som bol voľný.

„Kde si bol?“

„Čo?“ spýtal som sa masírujúc si krk.

„Do školy si nechodil, na tréningy sa ti neráčilo doraziť, tak sa pýtam, kde si, do čerta, bol!?“

„Osedlával si domáce zvieratko,“ obtrel sa o mňa Samov hlas, tak som jeho smerom nasmeroval veľmi výrečný pohľad. „Nezazeraj, vravím pravdu,“ prešiel dopredu a podal mi ruku. „Tri týždne som ťa poriadne nevidel a to s tebou bývam. Chápem, že si vo svete zamilovaných, ružových okuliarov a podobne, ale toto je už naozaj príliš.“

„Náš tréner sa ti vážne vyhrážal stiahnutím z kože za živa za to, čo posledné týždne stváraš,“ povedal Ďuro tónom, akoby šlo skutočne o život. Ležérne som sa usmial.

„Alebo ešte horšie,“ pokračoval Oto, „hovoril aj o možnosti, že počas nasledujúceho zápasu budeš sedieť na lavičke.“

Definitívne mi zotrel ten úsmev z tváre. „To by hádam...“

„Čo!?“ vyštekol na mňa Paľo, náš kapitán. „Neurobil? Ale áno, urobil. Flákaš sa! Vieš už vôbec koľko tréningov si prešvihol?“

Pokrčil som ramenami. „Dva?“

„Šesť,“ vyviedol ma z omylu.

„Eh...nevedel som...“

„Isteže si nevedel, že sa nám zdvojnásobili tréningy, ako by si mohol? Tréner vymyslel nové stratégie aj nové rozmiestnenie. Ten zápas je za necelé dva týždne a on sa na nás naozaj spolieha. Ako sa chceš začleniť, keď na nás zvysoka jeb..“

„Ale no tak,“ položil mu Sam ruku na plece. „Nerozčuľuj sa, trafí ťa šľak. A ani za to nedostaneš zaplatené,“ pozrel na mňa. „Niki, si šikovný korčuliar a nie si ani totálne blbý, do nových formácií sa dostaneš, ale tréner sa v tebe sklamal. Naozaj neviem, či ešte máš šancu zahrať si v tom zápase.“

Nadýchol som sa, ale on ma predbehol. „Napriek tomu, že ten predchádzajúci sme vďaka tebe vyhrali,“ zobral mi vietor z plachiet a tak mi len skleslo ochabli ramená.

„Chalani, sorry, ja viem, že som na vás posledné týždne kašľal, ale ja...“

„Si zamilovaný, ja to chápem,“ usmial sa na mňa Ďuro. „Celý svet sa točí okolo nej.“

„Neho,“ opravil ho Sam a žmurkol naňho. „Teraz ideš za ním?“ zaškúlil po mne pohľadom, ktorý nikdy neveštil nič dobré.

„Hej, ale..“

„No a prečo nepríde on? Tri týždne ťa má len pre seba, dlhuje nám aspoň pozvanie na pivo, nemyslíš?“

Skôr, než som stihol vôbec pokrútiť nesúhlasne hlavou Vlado, ktorý sa vynoril kdesi spoza mňa mi z ruky vydrapol telefón a hodil ho Samovi.

„No tak!“ zaprotestoval som, ale nikto tomu nevenoval pozornosť. Neostávalo mi iné, než sa pozerať, ako si Sam prikladá môj telefón k uchu a so širokým úsmevom čaká, kým ho Viktor zdvihne.

„Nie, neblúdim,“ zasmial sa do mobilu a evidentne odpovedal na jeho otázku. „Tu je Sam, pamätáš si ma?“ znovu sa zasmial a trochu zahanbene pozrel do zeme. „Hej, ten s tým lotosovým kvetom, aj keď si na to fakticky nespomínam....“ počúval a znovu sa zasmial. „Je tu s nami,“ strelil po mne pohľadom. „A s chalanmi sme sa zhodli na tom, že ho unesieme a pustíme len za výkupné v podobe litrov piva.“

Počul som ako sa v slúchadle Viktor rozosmial.

„Hej, tam kde predtým,“ prikývol, „áno, celý tým. Fajn, tak zatiaľ,“ s tým mobil zaklapol a podával mi ho.

„Si hrozný,“ vzal som si ho od neho, „vy všetci,“ poobzeral som sa dookola. Mám tých chalanov fakticky rád.

V bare sme si sadli a na skrátenie času si poobjednávali pizzu. Podvedome som vyhliadal Viktora, až sa ma Sam spýtal, či sa hrám na starú stíhačku. Chcel som mu niečo štipľavé odseknúť, ale vtedy som ho zbadal, ako si to k nám mieri a v momente som vystrelil zo stoličky. Ani sám neviem prečo.

Dosť som tým všetkých pobavil. Cez presklenné dvere som sledoval, ako prechádza cez prechod a v sekunde sa mi zastavilo srdce, keď s trúbením, len – len že zastavilo červené auto, ktoré bolo dosť rozbehnuté.

„Si slepý!?“ počul som Viktorov prenikavý hlas. Je v poriadku, vydýchol som si. „Oko neni piča, ty kretén, oko vidí!“ tresol mu nasrane po kapote, keď mu šofér niečo hovoril.

„Toto je tvoj priateľ?“ spýtal sa ma pochybovačne jeden môj spolužiak, ale ja som sa len usmial a vyšiel ho von privítať presne vo chvíli, keď Viktor s nie práve najvyberanejšou nadávkou posielal toho šoféra kade ľahšie.

„Ahoj,“ pozdravil som ho.

„Hoj,“ podal mi ruku. S úsmevom som mu ju stisol. Je taký chladný, ale keď sa za nami zatvoria dvere, mení sa na oheň. Kývol dnu do baru. „Čo to má byť s tým výkupným?“

Vošli sme spolu a tam mu už chalani vyčítavo dali najavo, čo tým mysleli. Ale na jeho: „Je dosť starý, má vlastný rozum, nie som jeho pestúnka, ani mu neorganizujem rozvrh,“ sa len ťažko hľadali námietky, tak sa prešlo na iné témy.

Bol som rád, že si Viktor s chlapcami sadol, nikto nemal žiadne blbé narážky, ani ho nepodpichovali, obzvlášť po tom, čo sa vonku predviedol.

 

„Pôjdeme už domov?“ naklonil som sa k nemu o necelé dve hodiny a pod stolom som ho chytil za stehno. Uprel na mňa svoje priezračne modré oči, ktoré pri modrom tričku, ktoré mal dnes oblečené, úžasne vynikli.

„Ronny nie je doma,“ povedal.

Po tvári sa mi rozlial jebavý úsmev. „To aby sme vyrazili.“

„Skočím zatiahnuť sekeru,“ postavil sa a zamieril k baru. Spokojne som sa oprel a sledoval ho mačacím pohľadom. Vedel som, že nás čaká úžasná noc.

„Čus,“ pozdravil ma vysoký chalan, ktorý sa pri mne z ničoho zastavil. Kývol som mu na pozdrav hlavou. Odkiaľ ho poznám?

„Ty si bol vtedy s Viktorom v telocvični, pamätáš si ma?“

Svitlo mi. „Jasné, boxoval si s ním. Všetka česť.“

Krátko sa usmial a pozrel smerom, kam Viktor odišiel.

„Pozri,“ stíšil hlas. „Neviem aký spolu máte vzťah a je mi to vcelku jedno. Ale ste si zjavne blízky.“

Pozeral som naňho. „A?“ už som nebol taký priateľský.

„Ten zápas čo sa chystá,“ pokračoval rýchlo, „musíš ho presvedčiť, aby do toho nešiel.“

O čom to hovorí? Zamračil som sa.

„Ja viem, že Viktor je veľmi dobrý, o tom niet pochýb. Ale ten chlap je Rus. Rusi sú samy osebe dosť húževnatý a neznášaj prehru,“ mávol rukou, „aj to by sa ešte dalo prehryznúť, ale tento chlap je chorý,“ sklonil sa bližšie ku mne. „Je nebezpečný. Boxoval v Rusku a tam ledva utiekol base. V Taliansku vraj poslal jedného zápasníka do nemocnice s porušenou chrbticou, je na vozíčku a celý život už bude čúrať len cez hadičku,“ ukázal na Viktora. „Ten chalan mi na začiatku veľmi pomohol, nechcem, aby sa mu niečo stalo. Zobral ten zápas, lebo je to za dobré prachy a verí tomu, že je schopný vyhrať.“

„A ty tomu neveríš?“ spýtal som sa so suchom v ústach. Narovnal sa.

„Pripúšťam, možno. Ale stojí to za tie prachy tak riskovať?“ zdvihol obočie a uprel na mňa svoje tmavé oči. Nič som nevravel. „Budem dúfať, že sa ti ho podarí presvedčiť, len to som chcel,“ s tým odišiel.

Ostal som sedieť na stoličke ako prikovaný. O žiadnom zápase nič neviem. Iste, Viktor sa občas stratil a o pár hodín sa objavil s nejakou modrinou na tele, ale nikdy mi o tom nič nerozprával. Ako sám povedal, sú to nelegálne zápasy, nechcel, aby som sa do nich zaplietol.

„Môžeme ísť?“ ozval sa vedľa mňa jeho hlas, až som nadskočil.

„Iste,“ usmial som sa naňho.

Celou cestou sme sa bavili o ostatných chlapcoch, o malichernostiach, smiali sme sa, ale môj mozog stále pracoval, stále rozmýšľal.

Prečo mi nič nepovedal, keď sa jedná o taký veľký zápas? Alebo práve preto? Mám sa ho spýtať ja? Ale ako? Nebudem vlezlý? Keby chcel, povie mi o tom sám, no nie?

„Čo je s tebou?“ spýtal sa ma, keď odomkýnal vchodové dvere.

Rýchlo som pokrútil hlavou a usmial sa. „Nič, len rozmýšľam, kde sa dnes pomilujeme.“

Zvučne sa zasmial. „Mám dojem, že jediné miesto kde sme to ešte nerobili je Ronnyho izba,“ povedal a okamžite dodal: „Nad tým ani nerozmýšľaj.“

Milovali sme sa na zemi pred gaučom. Gauč bol pre nás dvoch príliš malý a zároveň sme si vychutnávali, že sme samy. Ale pre istotu sme nechali kľúče v zámku.

Viktor sa ukázal ako skvelý zvodca, keď chcel, dokázal ma priviesť k šialenstvu. Sadol si na mňa obkročmo, uväznil ma pod svojim telom a jemne mi prstami prechádzal po pokožke hore – dolu, okolo bradaviek, po tehličkách na bruchu a pritom ma precízne bozkával. Keď zistil, že sa takmer ničomu z toho, čo mi robí nebránim, padli z neho zábrany.

Jeho ruky po sebe nechávali pálivý otlačok, jeho vlhký jazyk sa dobýval do mojich úst a potom si kliesnil cestičku dolu, až do môjho rozkroku. Toto sa Viktor ešte len učil, ale šlo mu to. Povedal som mu, nech to robí tak, ako to má rád on.

Keď ma priviedol k vrcholu dovolil mi, aby sme si pozície prehodili – inak by som ho na zem dostal len veľmi ťažko – a na oplátku som mu predviedol svoje francúzske zručnosti. Vždy som prehltol všetko, čo mi dal – bol jediný, pri kom som to urobil. Dovtedy som to vždy vypľul, ale od Viktora mi ešte aj toto chutilo.

Sústredil som sa plne na milovanie s ním, na jeho chvejúce sa telo pod mojimi rukami, na jeho otvor, ktorý ma tak ochotne prijal do svojich útrob už naučeným spôsobom a vychutnával som si jeho teplo a vlhkosť.

Po ďalšom orgazme sme ostali ležať na studenej zemi a oddychovali sme. Hlavu som mal – ako vždy po sexe s ním – krásne prázdnu. Moja alfa hladina.

„Niki,“ ozval sa do tichého bytu.

„Hm?“

Vyslobodil si svoju ruku z môjho zovretia – mal som rád, ako jeho pokožka hriala - a pozrel sa na mňa. Prekvapilo ma, že jeho pohľad nebol vôbec ospalý, ako po sexe väčšinou býva.

„Chcem ťa o niečo požiadať,“ povedal smrteľne vážne.