Nevedel som na čo upriamiť svoju pozornosť. Na jeho otázku, na jeho telo, či na svoj stvrdnutý spodok. Nepomáhalo mi ani to Viktorove nemé, zúrivé civenie na moju osobu.

„Tak vrav,“ zasyčal mi do tváre a ešte o krok sa priblížil.

Zavanula ku mne korenistá vôňa potu a ešte čohosi sladkého, čo som nevedel pomenovať – jeho vôňa. A síce som otváral a zatváral ústa ako ľaknutá ryba na suchu, nevymyslel som nič a to z jedného dôvodu – vďaka tej jeho vôni sa pulz v mojom penise značne zrýchlil a zosilnel a mne bolo jasné, že v tejto chvíli je toto moja jediná prekrvená časť. Zato mozog...

„Viktor!“ Otec Bobi sa mu hodil na ramená a jednou rukou ho uchopil za bradu. „Gratulujem k ďalšiemu víťazstvu. Môžeš mi povedať, čo si to tam vyvádzal?“ odsotil jeho tvár a ukázal na jeho ľavý spánok kam schytal ranu. „Zničil si si osobný rekord. A prišiel aspoň o dve stovky.“

Bol som to práve ja kto si za jeho slová vyslúžil ďalší škaredý pohľad.

„Prekvapili ste ma,“ odvetil sucho.

„No hej, tuto Matúš,“ kývol na mňa, „došiel o deň skôr, tak som to využil a ukázal mu, čo ho čaká,“ pobúchal ma po pleci.

Viktor medzi nami preletel očami a jeho zamračený pohľad sa znovu zabodol do mňa. Sklopil som previnilo hlavu. Fajn, uznávam, klamal som. Vzdychol som si a rozhodol sa vyjsť s pravdou von. Ale Viktor ma predbehol.

„Tréner, toto nie je Matúš,“ povedal.

Pozrel som naňho a potom rýchlo na otca Bobiho. Teraz sa už na mňa mračil aj on.

„Akože nie je? Povedal, že ty si ho poslal.“

Ostalo ticho a mne vzadu na krku vybehli studené kvapky potu a nebolo to len z toho, že môj rozkrok na seba upozorňoval pomaly sa šíriacou bolesťou, ale napadlo ma, čo asi spravia s nevítaným a nepozvaným návštevníkom, za ktorého sa nemôže nikto zaručiť? Po prvýkrát odkedy som odišiel z intráku ma napadlo, že toto celé bola blbosť.

„Áno, poslal som ho, ale ako diváka, nie ako súťažiaceho,“ povedal z ničoho nič Viktor a ja som v duchu okríkol samého seba, aby som mu nevenoval prekvapený pohľad. „Je to môj....“ pauza, „kamarát.“

„Oh,“ otec Bobi sa poškriabal na bruchu a potom sa zasmial, „to je dobre, lebo v klietke by nič nevydržal.“

Nemal som odvahu ani sa voči tomuto tvrdeniu ohradiť. Bol som vážne rád, že sa ma Viktor rozhodol zastať.

„Idem sa dať doporiadku.“ povedal a zamieril ku schodom nahor.

„Okej, počkáme ťa vonku. A vyzdvihnem ti prachy!“ zakričal za ním otec Bobi a potom na mňa kývol hlavou. „Choď dopredu a počkaj pri aute, hneď som tam.“

Poslúchol som ho a okamžite zamieril rovnakým smerom ako Viktor, ale keď som vyšiel hore, už som ho tam nevidel. Potetovaný chlap pri dverách mi bez slova otvoril a ja som sa nadýchol teplého vzduchu.

Dofrasa, to bolo teda o chlp! Rukou som si tresol do čela. Na čo vymýšľam takéto kraviny!? Mal som sedieť doma na riti...na druhej strane...

Obišiel som auto a chrbtom sa oprel o dvere spolujazdca. Rukou som si zamieril do rozkroku a cez nohavice si pohladil bolestivý penis. Sykol som a ešte párkrát si ho pomasíroval. Musím sa upokojiť. Nie len svoj penis, ale aj búšiace srdce.

Znovu som si vzdychol a zatvoril oči. Viktor....

To telo, tá vôňa, tá sila... Usmial som sa – bol ako žrebec. To, že som sa iba z pohľadu na polonahé mužské telo vzrušil sa mi naposledy stalo v devine na základke, keď som bol ešte panic. Odvtedy nie, za čo som bol vďačný, lebo keby sa mi len tak staval do pozoru, chalani by ma asi zo šatne vyhodili. Ale...nemá to logiku.

Otvoril som oči a začal premýšľať. Viktor má teda úžasné proporcie, je vyšší než ja, svalnatejší než ja a nepochybne aj silnejší. Ibaže...on nie je môj typ. Vždy, jednoducho vždy sa mi páčili chalani s jemnými krivkami, atletickou, nie svalnatou, ale atletickou postavou a krásnymi rysmi tváre. Proste niekto ako je Ronny. Tak ako to, že práve Viktor...

Potriasol som hlavou a uvedomil si, že ruku mám stále položenú na penise, ktorý mi pomaly, ale iste opäť uvädal. Radšej som si ju vopchal do vrecka práve v čas, lebo z dverí vychádzal otec Bobi a zamieril si to priamo ku mne.

„Musel si si o mne myslieť, že som starý cvok, keď som si myslel, že chceš ísť zápasiť, však?“ smial sa a odomkol auto. „Ale mohol si mi povedať, že si Viktorov fanúšik.“

Pokrčil som plecami. „Nepýtali ste sa.“

„To je pravda, ale ak by si mal náhodou záujem o jeden – dva zápasy...“

Ani som ho nenechal dohovoriť a už som krútil hlavou, za čo som si od neho vyslúžil ďalší výsmech.

„Je mi to jasné, nechceš si nechať rozmlátiť ciferník.“

„Čo ste mysleli tým, že si Viktor pokazil osobný rekord?“ zaskočil som ho otázkou.

„Jeho rekord uchránenia si tváre pred ranou. Nikto ho do tváre neudrel takmer tri mesiace a možno sa ti to nezdá, ale na mieste, ako toto, je to vážne dosť,“ povzdychol si, „no čo už. Tí, čo si na to stavili boli šťastný, Viktorov rekord si držal dobrý kurz.“

„Stavili?“ zopakoval som.

Otec Bob sa zachechtal. „A čo si myslíš, prečo sem tí ľudia chodia? Pre zábavu, to iste áno, ale to je nič v porovnaní s tým, aké prachy sa tu točia.“

Ostal som ticho.

Dvere znovu buchli a Viktor ešte s jedným chalanom kráčali smerom k nám. Prekvapilo ma, že ten druhý bol Viktorov dnešný súper.

„Oni sú priatelia?“ spýtal som sa zarazene.

„Isteže,“ prikývol Bobi a pobavene sa na mňa pozrel. „Čo si čakal? My nie sme žiadny americký klub bitkárov. Títo chalani proste potrebujú prachy, preto sa bijú, ale inak spolu vychádzajú. Samozrejme, nájdu sa aj taký fanatici čo to berú až veľmi osobne, ale všade sa nájdu čierne ovce, no nie?“

Tak ma jeho slová prekvapili, že som ani nijako nereagoval.

„Ty,“ kývol na mňa Viktor keď prišli k nám, „do zadu.“

Cítil som sa síce ako pes, ale bez slova som ho poslúchol a sadol si dozadu, kam si ku mne prisadol aj on. A odvtedy na mňa neprehovoril, po celú cestu naspäť do mesta. Oni traja síce debatovali, ale ja som len potichu sedel, uvedomujúc si, že odkedy sme si sadli do auta Viktor na mňa nielenže neprehovoril, ale ani nepozrel. Tušil som, že je stále naštvaný, no netrúfol som si ani len tipnúť, ako veľmi. Vlastne som mohol byť rád, že mi na spiatočnej ceste nezakryli oči.

 

„Tu nám môžeš zastaviť,“ povedal z ničoho nič Bobimu keď sme boli v meste.

„Ideme,“ zavelil znovu, keď auto zastalo pri chodníku. A ja som ho znovu potichu poslúchol.

Stáli sme s Viktorom vedľa seba bez slova, nemal som ani odvahu pozrieť sa naňho, sledoval som len vzďaľujúce sa svetlá auta.

„Vrav, čo ťa to dopekla napadlo!?“ prudko po mne vyštartoval.

Čo môžem povedať na svoju obranu? „Volal som ti a zdvihol to Ronny. Povedal mi, že máš zápas a dal mi adresu tvojej telocvične.“

„A ty si tam hneď musel bežať!? To si nemôžeš hľadieť svoje?“

„Ja len..“ sklonil som hlavu ešte viac, je to odporný pocit, cítiť sa previnilo. Dobre som si uvedomoval, že som mohol narobiť problémy nielen sebe, ale aj jemu. „Chcel som ťa iba vidieť boxovať,“ povedal som potichu.

Viktor si odfrkol. „Tak dúfam, že si si to užil, pretože ťa tam už viac nechcem vidieť.“

Konečne som sa pozbieral a pozrel sa naňho. Jeho modré oči boli prilepené na mne a, ako inak, mračili sa. Ale rozhodne menej než po zápase.

„Viktor, ako si sa do tohto dostal?“ spýtal som sa na to, čo ma naozaj zaujímalo.

Znovu si odfrkol. „Prečo si myslíš, že by som to mal práve tebe hovoriť?“

Usmial som sa. „Ak nechceš, aby sa to o tebe rozkríklo...“ začal som, ale jeho pohľad ma umlčal.

„To je vďaka za to, že som ťa nenechal zmlátiť a pohodiť niekde v kanály?“ rypol si do mňa. A právom, ja viem, ale...

„Je to celé v podstate tvoja vina,“ vyhlásil som a tým zaklincoval celý tento rozhovor. „Keby si si nezabudol mobil doma, nič z toho sa nemuselo stať.“ Tak keď po mne teraz nič nehodí, tak už asi nikdy, napadlo ma. Chvíľu aj vyzeral, že si asi vyzuje botasku a hodí mi ju do hlavy, napokon sa ale zasmial.

„Ty si taký...“ začal a ja som bol aj rád, že nedokončil. „Tak poď,“ kývol na mňa rukou a vybral sa smerom do mesta. Odignoroval som stále silnejší pocit, že som ako jeho pes a nasledoval ho.

„Je to škaredé, prepáč,“ ukázal som ranu na jeho tvári, ktorá začínala puchnúť.

Zasmial sa. „To je v pohode, mal som aj horšie.“

„Ale výhovorku máš dobrú. Rany sú pri boxe neodmysliteľné.“

„Isteže, prečo si myslíš, že sa stále hrám na školského boxera?“

„A to ste všetci takýto?“ spýtal som sa ho zadýchane, ledva som jeho tempu chôdze stačil.

Zastavil a poobzeral sa dookola. „Sadneme si?“ ukázal na terasu jedného baru.

Prikývol som. Objednali sme si dve pivá a Viktor sa vrátil k mojej otázke.

„Ak sa pýtaš na to, či sme v telocvični všetci zápasníci v klietke, tak áno. Inak by to ani nešlo. Otec Bobi z veľkej väčšiny financuje celý náš klub, takže má právo vyberať si členov. A má kurevsky dobrý odhad na ľudí. Ak v niekom vidí potencionálneho zápasníka, prijme ho. A zatiaľ sa nezmýlil ani raz,“ odpil si zo studeného piva.

„Ale ako si sa k tomu dostal ty?“

Pozrel na mňa pohľadom, akože – to si môžeš domyslieť aj sám.

„Iste,“ prikývol som, „peniaze.“

„Správne. Potreboval som peniaze a tu sa dá docela slušne zarobiť.“

„Na úkor zranení,“ neodpustil som si poznámku. Zasmial sa.

„Prosím ťa a to mám ísť robiť brigádnika do Tesca?“ Vytiahol obálku čo mu pred odchodom z auta podal otec Bobi a pleskol ňou o stôl. „Tipni si, koľko som dostal za tent zápas?“

Pozeral na mňa s vytiahnutým obočím, no ja som len rozhodil rukami. „V živote som si nestavil ani len na futbal.“

„Skoro šesťsto eur.“

Otvoril som ústa a vytreštil oči. „To vážne?“

„Jasné, mal by som aj viac, keby ma Igor neudrel do tváre,“ znovu si odpil a mňa opäť bodol previnilý pocit.

„Na čo ale potrebuješ toľko peňazí? Spomínam si, že už v tábore si hovoril, že tvoj otčim je za vodou,“ spýtal som sa ho.

V tvári sa mu odrazilo niečo medzi smútkom a hnevom, odtiahol si pohár od úst a postavil ho na stôl. „Áno, otčim je za vodou. To ale neznamená, že aj ja.“

Odfrkol som si. Nechcel som, ale nemohol som si pomôcť. „Prepáč, ale nemáte s Ronnym náhodou vlastný byt?“ spýtal som sa sarkasticky.

„Nie, je to podnájom,“ odpovedal mi trochu podráždene. „A nesúď ma, keď o mne nič nevieš! Áno, otec mi síce platí školu, dáva vreckové z ktorého platíme aj podnájom, ale prečo si myslíš, že to robí? Alebo dokedy? Iba pokým splním všetko, čo si zmyslí,“ dodal trpko a tá trpkosť sa vznášala aj v priestore medzi nami.

„Bude to tak ešte rok, kým vyštuduješ, nie?“ snažil som sa navrátiť uvoľnenejšiu atmosféru.

Smutne sa zasmial. „To určite. Matka sa zaňho vydala, keď som mal desať a odvtedy ani neviem čo je to mať slobodnú vôľu. A odkedy sa narodil Ronald je to ešte horšie. Otčim je posadnutý – musí mať len to najlepšie. Najlepšiu prácu, najkrajšiu ženu, najlepšieho syna,“ Viktor sa zasmial. „Keď sa narodil Ronny dúfal som, že to bude trochu lepšie, že bude normálny, ako ja, proste priemerný chalan, ale Boh má zjavne dobrý zmysel pre humor. Ronald má vyššie IQ a aj vďaka tomu, aj vďaka svojmu vzhľadu, vždy vyčnieval a bol niečo extra. A mňa pri ňom otčim trpí len dokým sa oňho starám.“

Pozrel na mňa. „Necháp ma zle, mám ho rád, je to môj brat, ale...no do frasa, keď chce byť gay, nech je! Keď chce chodiť po baroch a vyhadzovať si z kopýtka, nech si vyhadzuje, je mi to jedno, prečo by som sa mal proti tomu stavať!?“

Jeho decibely sa začali nebezpečne zdvíhať, ľudia čo sedeli dookola sa rozhorčene otáčali, ale ak chcú, nech mu oni povedia aby bol tichšie, ja to rozhodne neurobím. A už vôbec nie po tom, čo som videl ako dnes knokautoval toho druhého.

Viktor si znovu riadne odpil z piva a pokračoval. „A tak sa to ťahá odkedy sa Ronald naučil chodiť. Dávaj naňho pozor!“ Napodobňoval. „Nech nespadne, nech sa nebije, nech sa učí, nech riadne je, nech chodí do školy, nech ho ani len nenapadne, že sa bude nechávať trtkať chlapmi, mám toho dosť!“ tresol prázdnym pohárom o stôl. „Nech si robí čo chce a až si našetrím čo potrebujem, budem si robiť aj ja, čo chcem. Myslíš si, že by som sám od seba šiel študovať takú nudnú somarinu ako je hygiena?“

„Nie?“ tipol som si.

„Jasné, že nie, ale otčim povedal, že v tomto obore si dokážem nájsť dobre platenú a istú prácu a bolo rozhodnuté,“ zahľadel sa na mňa. „A ty si na tom ako? Šiel si študovať tú elementárnu ped...“

„Elementárnu pedagogiku so zameraním na liečenie postihnutých a vážne chorých detí pomocou športu,“ pomohol som mu.

„Áno! To si to šiel študovať dobrovoľne?“ pochybovačne na mňa pozrel.

„Eh, ja...“ pre mňa to bola citlivá téma, bolestivá. Ale keď sa mi zveril Viktor, bolo by to nefér, keby som ja mlčal.

„Mal som sestru, Natálku,“ vydýchol som ťažko. „Mala ťažkú formu detskej mozgovej obrny, doktori jej dávali osem rokov života, ale dožila sa jedenásť,“ zahľadel som sa na svoj pohár a začal ho otáčať v rukách. „Rád by som povedal, že moji rodičia spolu držali a podporovali sa, aby to zvládli, ale nemali sme také šťastie. Otec od nás odišiel keď mala Natálka tri roky a my sme sa o ňu s mamou starali samy. Vďaka nej som sa rozhodol pomáhať postihnutým a chorým deťom, ale aj ich rodinám, ak to bude v možné. Umrela skoro pred troma rokmi,“ v očiach ma zaštípali slzy, tak som rýchlo zažmurkal a radšej si odpil.

Po mojich slovách ostalo ticho, je mi jasné, že reagovať na niečo také, je ťažké. Skoro všetci reagujú tak, ako zareagoval aj Viktor.

„Je mi to ľúto,“ povedal potichu, „prepáč, nechcel som ti jatriť rany.“

Smutne som sa usmial. „Je to súčasť môjho života a napriek všetkému som naozaj rád, že tu Natálka bola.“

Pozrel som sa naňho a stalo sa to opäť. Jeho tvár bola jasná, nemračil sa, vlastne sa mu v očiach odzrkadľoval iba smútok a niečo ako zamyslenie.

Posnažil som sa zasmiať trochu veselšie a mávol som rukou. „Radšej zmeňme tému, toto sú dosť temné vody.“

Viktor prikývol a potom na mňa ukázal prstom. „Tvoj zápas!“

„Ah...“ áno, tá SMS-ka od neho, som zvedavý, čo mi povie.

„Občas sa mi pri tvojich útokoch na bránku zdalo, akoby si nevládal s dychom, možno aj preto si strácal rýchlosť a občas aj puk,“ povedal a zasmial sa. „Úplne som v hlave počul komentátora – hráč vyráža dopredu, ale zabudol si puk a musí sa vrátiť,“ smial sa.

Kdesi v kútoch mojej mysli sa mi marilo, že som túžil z jeho úst počúvať o mojom zápase a o tom, ako ma sledoval - blbý nápad.

„Tak prepáč...“ začal som, ale on ma prerušil.

„Vlastne aj teraz, keď si za mnou šiel, si nestíhal s dychom, naozaj som si nemyslel, že by si na tom bol s kondičkou tak zle, keď hráš hokej. Ale mal by si s tým niečo robiť.“

Sedel som tam neschopný slova. Do pekla, kritizovať vie každý!

„Ak chceš, môžeš somnou chodiť behávať, na dych je to to najlepšie,“ navrhol mi a hneď, ako to vyslovil, srdce mi dvakrát za sebou zrýchlilo úder. Prešiel som si rukou po tvári a prstami zavadil o vlasy. Rozhodol som sa veriť tomu, že má na mňa takýto vplyv vďaka krásnym spomienkam, čo naňho mám – z tábora, nie z klietky. A zároveň som sa rozhodol ignorovať všetky zmysli a hlasy v mojej hlave ktoré kričali, že je to nezmysel.

Premeral som si ho, ako objednával ďalšie kolo, ako v tých svojich teplákoch a mikine zapnutej na pol zipsu sedel rozvalený na stoličke a pripadalo mi to neuveriteľné, že niečo pred vyše hodinou som u pohľadu na tohto chlapa stvrdol. Zahľadel som sa na jeho pery – mal ich pekne vykrojené, na jeho nos – takto zblízka bolo jasne vidieť, že bol kedysi zlomený, na jeho oči – tak priezračne modré...krásne...

„Tak čo ty na to?“ spýtal sa ma.

Dofrasa, o čom sme to hovorili?

 

 

***

 

 

„Nechaj ma hádať, čo si na tom záchode tak dlho robil,“ žmurkol na mňa Sam ležiaci na posteli.

„To, čo ty včera,“ odvrkol som mu.

„Čo si porábal celý deň? Keď sme sa vrátili z Mekáča, už si bol preč.“

Zvalil som sa na posteľ a zapol mobil na nabíjačku. Sam mal pravdu, vrátil som sa asi pred hodinou, no takmer okamžite som zaliezol na wc-ko, zapol si na mobile porno a vyhonil si ho – rovno dvakrát, aby som si kompenzoval tú bolesť, čo som musel pred pár hodinami predýchavať.

„Dohodol som si tréningy navyše,“ povedal som mu, nemal som chuť mu niečo vysvetľovať a ani si nemyslím, že by to bol najlepší nápad.

„Tréningy navyše? Si normálny?“ ozval sa Vlado. „Aby sme vyhrali nasledujúci zápas tréner z nás zaživa zoderie kožu. Ako chceš zvládať aj učenie, aj ďalšie tréningy?“

„Jeden športovec mi povedal, že nestíham s dychom. Niečo na tom asi bude.“

Sam sa zachichotal. „Iste, keď ti to povedal ten športovec a keď ti on navrhol tréningy ani sa nedivím, že si po tom skočil ako decko po lízatku. Koniec koncov, možno aj ty budeš niečo lízať.“

Skôr než som stihol zareagovať, znechutene sa ozval Vlado. „Musím počúvať túto konverzáciu?“

„Od toho vynašli slúchadká,“ odpálkoval ho Sam.

„Povedz,“ naklonil som sa k jeho posteli, „čo si vždy videl na svalnatých chlapoch?“

„To má byť vtip?“ vytiahol obočie. „Okrem tých úžasných vyrysovaných čiarok jednotlivých svalov, po ktorých sa krásne behá jazykom,“ zasmial sa, „už len to dívanie sa na široký chrbát, alebo pevné, mužské ruky ktoré si ťa zdvíhajú k svojej panve...mmm...asi skočím aj ja na wc-ko,“ dodal a postavil sa. Vo dverách sa ku mne ešte otočil. „Prečo ťa to tak odrazu zaujíma?“

Úsmev na jeho perách mi jasne povedal, že má tušenie kam som tou otázkou mieril.

Mykol som plecami. „Len tak.,“ a ľahol som si na posteľ.

Pozerať sa na široký chrbát? Zatvoril som oči. Viktorov chrbát je široký dosť, aj jeho ruky sú pevné, určite by sa na nich bez problémov udržal, aj keby bol na štyroch. A ja by som sa o jeho chrbát mohol oprieť...

Z myšlienok ma vyrušila SMS práve od neho. Zas len jedna veta: Môže byť zajtra o piatej?

A bolo rozhodnuté.

 

***

 

V nasledujúcich troch dňoch sa ukázalo, že problém s dychom by som pri Viktorovi nemal len ja, ale aspoň polovica populácie. Keď si odmyslím, že som skoro vypľul pľúca, že som rozdýchal roztrhnutie srdca a občasnú čierňavu, čo sa mi pred očami zjavovala, aj tak mi ostáva podotknúť, že Viktor je maniak.

Beháva takmer denne od piatej do deviatej, prvý deň som to vzdal o pol siedmej, druhý deň o šiestej, až mi trochu vynadal a povedal mi, aby som si ako športovec vstúpil do svedomia. Dosť ma tým naštval, ale nemal som dych ani na to odporovať mu.

Tak to šlo asi týždeň, kým som si ako – tak zvykol. Nakoniec – kondičku som mal, len bola trochu zapadnutá prachom.

 

V sobotu podvečer sme zase behali, ja v kraťasoch a tričku a on, ako vždy, v mikine a teplákoch. Veľa sme nerozprávali – keby som s ním mal viesť pri behu rozhovor, to by som fakticky nedal.

Nebolo tomu inak ani dnes. Pomaly sa blížil západ slnka, keď Viktor predomnou – väčšinou behal predomnou – zastavil a vybral si z vrecka telefón.

„No?“ spýtal sa, zatiaľ čo ja som sa oprel o kolená a vťahoval do nosa kyslík, v ktorom sa vznášal prísľub dažďa. Po tých odporných teplotách čo boli posledné týždne by sa už fakticky zišiel.

„Nie som tvoj bankomat, zdvihni si riť a choď sám,“ odvrkol do telefónu. Mal som tušenie s kým volá. A niečo som si všimol – je zvyknutý rozkazovať. Zrejme to pochytil, keď dával pozor na Ronnyho, pretože aj s ním sa tak bavil – rovnako ako vtedy, keď mi kázal nastúpiť do auta, alebo ísť za ním.

„Nie,“ pokračoval rázne do telefónu, „nemám tadiaľ cestu. To je...“ zarazil sa a porazenecky vzdychol. „Hej, tadiaľ domov chodievam. Okej, ale vrátiš mi to aj s úrokmi!“ a s tým zložil.

„Ronny?“ spýtal som sa ho.

Prikývol. „Musím sa po ceste domov zastaviť pri bankomate, jeden je strčený v uličke pri malých potravinách, je to od teba trochu ďalej, chce sa ti?“ pozrel na mňa.

„Jasné,“ usmial som sa. Keď ma nezabil beh za ním, tých pár zástavok od ich bytu k môjmu intráku prebehnem ľahko. Pozrel som sa na oblohu. „Vyzerá to na dážď.“

„To stihneme, poď,“ znovu zavelil a ja som sa pustil za ním. Trochu ma to jeho komandovanie štvalo.

A k tomu sa mýlil. Ledva sme prebehli pol cesty, spustil sa riadny lejak, klasická búrka z tepla. Voda sa z neba valila v prúdoch, ale mne to vôbec nevadilo, bol som spotený a bolo mi teplo, takže toto osvieženie som rád privítal. Viktor ale zrejme nie, lebo som počul, ako zanadával a zabočil do uličky pod malú striešku jedného zo zatvorených obchodov.

„Dofrasa, koľko si myslíš, že to bude trvať?“ spýtal sa ma.

„Neviem, ale asi nie dlho. To ti voda tak vadí?“

„Keď mi toto nasiakne, je to ťažké, takže hej, vadí,“ potiahol sa za mikinu a trochu si stiahol dolu zips.

„Počuj, nie je ti v nej teplo?“ táto otázka ma trápila už dlhšie.

Zasmial sa. „No, keďže v nej nie je zabudovaná klíma, jasné, že je.“

„Tak prečo ju nosíš?“ nechápal som.

Usmial sa, potiahol za zips a rozopol si ju úplne, ukázalo sa, že pod ňou má čierne ramienkové tričko. Keďže mu obopínalo svalnatý hrudník ako druhá koža a ja som z toho zrazu nemohol spustiť oči, chvíľu mi trvalo, kým som si všimol, na čo chcel poukázať.

Na prvej ruke, od ramena smerom dolu sa mu tiahla škaredá, fialová modrina. A ďalšia krvavá odrenina mu svietila kúsok pod kľúčnou kosťou.

„Au,“ hlesol som. „To takto vyzeráš bežne?“

Pokrčil ramenami. „Na tvár si síce dávam pozor, ale nejde to s celým telom. Takéto zranenia ti boxerské rukavice nespravia, ťažko by sa mi vysvetľovalo, prečo som taký doudieraný. Aj preto som rád, keď príde zima a nosia sa dlhé rukávy. Ľudia na mňa nepozerajú ako na blázna, ako teraz v lete.“

Chápavo som sa zasmial. „Tak uznaj, keď je vonku 35 stupňov v tieni a ty pobehuješ v mikine...“

Prešiel som k nemu a zahľadel sa na fialovú modrinu. Natiahol som ruku a jemne po nej prešiel prstami. „Veľmi to bolí?“

Pozrel som sa na Viktora a trochu sa zarazil. Jeho oči prevŕtavali moju tvár a keď som sa naňho z ničoho nič pozrel, trochu sa mu rozšírili zreničky a okamžite sa odvrátil.

„Zvykol som si,“ povedal.

Jeho reakcia ma prekvapila. On si ma obzeral?

Pristúpil som k nemu ešte bližšie a všimol si, ako sa mu mokré tričko i tepláky prilepili k telu a sú vernou kópiou jeho postavy. Nelogicky som si spomenul na Samove slová – široký chrbát, mužné ruky.

Sklopil som pohľad k jeho dlaniam – boli veľké. Prstami som prebehol po kontúre jeho bicepsov na predlaktie, dolu, k jeho prstom. Boli dlhé a štíhle.

Som gay. Viem, kedy muž spolupracuje. A Viktor – spolupracoval!

Čakal som, že sa otrasie, odstrčí ma, alebo dačo, ale on namiesto toho otočil ruku dlaňou ku mne a preplietol si somnou prsty.

Pozrel som sa naňho. Zdalo sa, že je skúmaním môjho tela zaujatý rovnako, ako ja skúmaním toho jeho.

Kvapky padali okolo nás a vietor, ktorý zafúkal nevedno odkiaľ mi do nosa opäť doniesol tú korenisto – sladkú vôňu. Teraz, alebo nikdy.

Naklonil som sa k nemu, ale on trochu cukol hlavou dozadu.

„Pokoj,“ prehovoril som zhrubnutým hlasom, „iba si beriem späť to, čo si mi pred rokmi ukradol,“ šepol som, naklonil sa dopredu ešte viac a tým prekonal tých pár centimetrov, čo delilo naše pery.

Mal ich horúce, rovnako ako dlane. A poddajné.

Jazykom som opísal ich kontúry a medzi zuby chytil jeho spodnú peru, iba nachvíľku. Pootvoril som oči, aby som sa presvedčil, že na jeho tvári sa nezračí odpor či hnus. Ani nedokážem povedať, ako ma prekvapil - hlavu mal naklonenú mierne nabok, oči zatvorené a na tvári, ktorá bola taká rozdielna od tej mračiacej sa, som mu čítal vzrušenie. A niečo ako odovzdanosť. Úplne to stačilo na to, aby ma to vzrušilo.

Pevnejšie som stisol jeho dlaň v tej svojej, druhou rukou som mu vbehol do vlasov, aby som si ho lepšie pridržal a drzo som mu jazykom vpadol do úst. Stále sa nebránil.

Hladil som jeho jazyk tým svojím, krúžil okolo neho, vdychoval jeho vôňu, prstami sa predieral hebkými vlasmi...a roztočila sa mi hlava.

Prerušil som bozk a vpusil kyslík do pľúc. Bol som zadýchanejší viac, než za celý týždeň čo som sa za Viktorom naháňal.

Pootvoril oči a hľadel na mňa. Bez ostychu.

Vedel som, že by mi to malo stačiť, vedel som, že toto je úspech, neskutočný úspech, ktorý môžem pokaziť tým najmenším gestom....a potom som očami zavadil o jeho stojacu bradavku. Nech to vezme čert.

Pustil som jeho dlaň a pohladil ho po rebrách, nenápadne som zamieril hore. Aby som odviedol jeho pozornosť, znovu som sa k nemu naklonil a teraz už bez predohry mu vopchal jazyk do úst. Občasné ťuknutie jeho jazyka o ten môj, v jeho vlastnej snahe o prebratie iniciatívy ma vzrušovalo natoľko, že sa mi zase postavil. Najradšej by som sa naňho natlačil rozkrokom, aby vedel, aký vplyv na mňa má, ale viac ma zaujímala tá jeho bradavka.

Zatiaľ čo som sa hral s jeho jazykom, palcom som sa dostal k jej vrcholku a bruškom po ňom prešiel. Vydal akýsi zvuk, ťažko definovateľný, tak som to zopakoval ešte raz. Trochu sa zahmýril, ako to mám brať?

Páči sa mu to, určite sa mu to páči, znelo mi v hlave a rozhodol som sa – úplne pudovo, predsa sa naňho natlačiť a predviesť mu v celej svojej tvrdej paráde, čo mi v rozkroku spôsobil.

Prudko sa nadýchol, oprel mi ruku o hrudník a snažil sa niečo povedať, ibaže ja už som sa nechal uniesť vášňou a túžbou, čo mi vrela v žilách.

A v tom to prišlo. Jeho ľavačka ma udrela do spánku silou, akoby mi o ňu rozbil tehlu.

Odhodilo ma to na bok a iba s námahou som udržal balans.

„Viktor, čo...“ chytil som sa za pravý spánok z ktorého mi búšila bolesť do celej hlavy a chvíľu mi trvalo, kým som naňho zaostril.

Stál na mieste, v jednej ruke zvieral mikinu, druhú mal priloženú k ústam. Pozeral na mňa trochu zmätene, červeň podfarbila jeho líca. Bol...neskutočný. Sexi a pri bozku poddajný, ochotný spolupracovať.

Vystrel som k nemu ruku. „Viktor...“ vydýchol som.

Pozrel sa mi do očí a ja som ruku spustil. V jeho pohľade som už nevyčítal vzrušenie, ani zmätok.

Bol v nich iba hnev.

Potom sa mi otočil chrbtom a rozbehol sa od dažďa.