Usmial som sa a ruku som mu pomaly posúval hore po stehne. „O čokoľvek chceš,“ ale on mi stisol zápästie a zastavil moje putovanie k jeho rozkroku v tom najlepšom.

„Vážne,“ povedal, neodtŕhajúc zo mňa pohľad.

Aj ja som zvážnel. „Počúvam.“

Vstal a zmizol vo svojej izbe. V momente, keď ku mne kráčal, celý odhalený, netušiac, že každý jeho krok, každý záhyb jeho kože mi zrýchľuje tep, preletelo mi v mysli všetko, čo mi v bare hovoril ten chalan.

Kľakol si ku mne aj s bielou, hrubou obálkou. Vydýchol a pozrel sa na mňa jasným pohľadom, až som mal v tej chvíli pocit, že by tým pohľadom mohol röntgenovať.

„Nikolas,“ oslovil ma a ja som prikývol na znak toho, že má moju plnú pozornosť. „Chystá sa niečo...veľké. Je tu jeden zápas, ktorý ma čaká. Je to asi jedna z najväčších akcií, aké moja organizácia kedy sprostredkovala. Budem boxovať s jedným Rusom,“ pozrel na mňa a čakal, ako zareagujem. Znovu som len nemo prikývol, ale v duchu som vystrelil rukou k nebu – áno! Povedal mi to! Je to preňho dôležité, preto mi to povedal. Toto zistenie plus moja logika, rovná sa – aj ja som preňho dôležitý. Mal som čo robiť, aby sa mi po tvári nerozlial samoľúby úsmev.

„Ten Rus je dosť silný a má naozaj krutú reputáciu, takže sa kurzy na moje víťazstvo pohybujú dosť vysoko,“ pokračoval a znovu sa zhlboka nadýchol. „Ide o to, že keď vyhrám, dostanem asi 2500eur, čo by bol môj rekord, ale v tomto biznise to funguje tak, že za málo muziky nikdy nezhrabneš veľa peňazí, rozumieš?“

„Iste, chceš mi tým povedať, že ten zápas bude naozaj ťažký.“

Usmial sa tým šibalským úsmevom, ktorý som na ňom tak zbožňoval. „Si chápavý. Áno, bude to ťažký zápas, ale, Niki,“ naklonil sa ku mne a chytil ma za ruku, „ja vyhrám. Som mladší, rýchlejší a hoci on je silnejší, s množstvom jeho zápasov a jeho vekom ho dokážem ubehať a vyčerpať. Som o tom presvedčený. Ide o to,“ odklonil odo mňa pohľad, „že čo sa týka stávkovania, platia pre zápasníkov tvrdé pravidlá. Iste, môžeme si občas niečo staviť na prilepšenie, ale veľké stávky sú zásadne zakázané.“

„Prečo?“

Pretočil očami. „Otec Bob si myslí, že by to mohlo viesť k schválnej prehre, alebo k tak zaťatej výhre, až by to mohlo ohroziť naše zdravie. Ale to je blbosť. Pravdou je, že si chce nechať skoro všetky zisky a nám dáva len almužny. A to je nespravodlivé! Veď sme to práve my, čo si všetko oddrieme a odnesieme, no nie?“ pozrel na mňa.

„Samozrejme,“ dal som mu za pravdu, ani mne nebol otec Bob nikdy sympatický, aj keď toto by som doňho nepovedal.

„Ale teraz,“ rozžiarili sa mu oči, „je tu moja veľká šanca,“ chytil obálku a zdvihol ju. „Chcem ťa poprosiť, aby si na mňa pod svojim menom stavil všetky moje úspory,“ povedal a ja som pohľadom preskakoval z jeho tváre na obálku.

„Čože?“ narovnal som sa do sedu. „Vieš, o čo ma žiadaš?“

„Iste,“ sklopil oči, „viem, že je to zapojenie do nelegálnej činnosti, ale mne by otec Bob nikdy nedovolil staviť takú sumu.“

Nedôverčivo som sa pozrel na tlstú, bielu obálku. „O akej sume tu hovoríme?“

„Šesťtisíc päťsto eur.“

Skoro mi zabehol vzduch, čo som vdýchol.

„Ja viem,“ chytil ma Viktor za ruku, „je to veľa peňazí, ale, Nikolas! Vieš si predstaviť čo by som s tou výhrou mohol urobiť?“ zasnívane sa zahľadel niekam za mňa a videl niečo, čo som ja nemohol. „Nielenže by som mohol odísť do Francúzska ihneď, mohol by som si tam pokojne, bezstarostne žiť a ešte by mi ostalo dosť peňazí aj na založenie vlastnej cukrárne. Síce by to asi nepokrylo všetky náklady, teda určite, ale na začiatok by to stačilo,“ pozrel na mňa a tvár mu z tej predstavy žiarila šťastím.

Zťažka som si vzdychol. Mám vôbec inú možnosť?

„Dobre Viktor, stavím za teba tie peniaze,“ povedal som.

Pozrel na mňa a bol by som prisahal, že v tom jeho pohľade bola hrdosť. „Ja som vedel, že sa na teba môžem spoľahnúť,“ sklonil sa ku mne a pobozkal ma tak, až sa mi postavili všetky chĺpky na tele. Nikdy v živote ma nikto tak intenzívne nebozkával. Potom sa mi pozrel do očí a usmial sa. A ja som to skoro vyslovil. Nadýchol som sa, ale skôr, než som stihol čokoľvek spontánne povedať, predbehol ma.

„Musím ísť do sprchy a potom zavolať Alici, ale už naozaj. Jej smsky sa čoraz viac podobajú opisom rôzneho mučenia a vydieraniu, keďže som sa jej už tri týždne neozval,“ žmurkol na mňa. „Mal som plnú hlavu niečoho iného.“

Usmial som sa naňho.

Keď sa zatvoril do kúpeľne a ja som osamel, roztriasli sa mi ruky. Bože, čo mám teraz robiť? Mal som ho od toho zápasu odhovoriť, mal som to aspoň skúsiť, ale ako som mohol po tom, čo mi tu povedal?

Pozrel som sa na tú obálku s peniazmi a v duchu ju preklínal. Ak Viktor vyhrá a získa tie peniaze, odíde. Odíde mi už teraz. Práve teraz, keď som si uvedomil, že som sa doňho zamiloval.

Bol by som mu to povedal, keby v ten okamih neprehovoril on.

Dvere kúpeľne sa otvorili. „Zabudol som si čisté trenky,“ povedal mi popritom, ako si po ne šiel do izby.

„Viktor,“ oslovil som ho na ceste späť. „Kedy je ten zápas?“

„O dva dni.“

Zrazu sa mi akosi ťažko dostával vzduch do pľúc. „Viktor,“ zopakoval som ticho, „a čo bude, keď nevyhráš?“

Zahľadel sa priamo na mňa. „To sa nestane. Ja musím vyhrať,“ s tým sa zatvoril späť do kúpeľne.

Vložil som si hlavu do dlaní – zrazu bola taká ťažká. Musel som sa potichu smiať.

Milujem ho. Uvedomil som si to, ale na čo? Na čo by to bolo, keby som mu to teraz povedal? Viktor ide inou cestou....za svojim snom. A v ňom nie je pre mňa miesto.

 

 

Nervózne som prešľapoval z nohy na nohu a znovu a znovu si kontroloval tú obálku vo vnútornom vrecku svojej čiernej vetrovky.

Viktor mi zariadil stretnutie s otcom Bobom a ja naňho už asi hodinu čakám neďaleko telocvične.

Včera som sa nezbavil nostalgickej nálady a dnes som na tom nebol o nič lepšie. Usídlil sa vo mne pocit, že mi Viktor prekĺzava pomedzi prsty. A ja som sa nezmohol na nič iné, než na to, že som ho len čo vyšiel z tej sprchy objal, nepustil a miloval stále dookola a dookola, až sme od vyčerpania zaspali. Ráno sa mi veľmi nepoďakoval, preto ma doslova vyhodil z bytu s tým, že si pred zápasom musí oddýchnuť. Potom mi zavolal, že mi vybavil stretnutie s otcom Bobom ohľadom stávky. A tak som tu.

Otvorili sa dvere telocvične a konečne som z nich videl vyjsť malého, tlstého chlapa v teplákovej súprave.

„Hoj,“ kývol na mňa.

„Zdravím,“ podal som mu ruku.

„Tell mi vravel niečo o tom, že si chceš staviť,“ šiel rovno k veci.

Pocítil som v žalúdku záchvev nervozity. Nikdy som nič nezákonné nerobil – ak nerátam fajčenie marihuany a občasné ľahké drogy ako éčko.

„Hej,“ prikývol som, zalovil v bunde po obálke a podal mu ju. Prezrel si jej obsah a naozaj si získal môj rešpekt, keď to ním vôbec nepohlo. Ja som v živote toľko peňazí pokope nevidel.

Pokrútil hlavou. „Toto je mimo moje kompetencie,“ podal mi obálku späť. Primrznuto som si ju vzal.

„To čo znamená?“

„To znamená, že všetky stávky, ktoré sú vyššie ako 3000 eur musíš uzavrieť priamo na mieste zápasu, maximálne desať minút pred začiatkom. Tam sú ľudia, ktorý prijímajú vyššie stávky.“

„Ah,“ odľahlo mi. „Takže to uzavriem priamo tam?“

Prikývol a prižmúril oči. „Ja nie som idiot,“ povedal z ničoho nič. „Je mi jasné, že toto sú Tellove prachy. Všetci tu vieme o vašom...blízkom vzťahu. A je nám to jedno, síce by som to doňho nepovedal, ale je to jeho vec, s kým si to rozdáva. Dúfam však, že chápeš, že v tomto zápase ide o veľa.“

Ide o jeho budúcnosť a jeho sen, povedal som si v duchu. „Jasné, že to chápem.“

„Dobre,“ pristúpil ku mne o krok bližšie a šťuchol do mňa prstom. „Ide tu totiž o prachy väčšie, než si dokážeš vôbec predstaviť.“

„O prachy?“ vyletelo mi obočie. „To myslíte?“

„Isteže,“ pokrčil ramenami. „Pre mňa je to to hlavné. Čo je hlavné pre teba,“ premeral si ma, „mi je jedno,“ otočil sa a bez toho, aby mi venoval aspoň jeden ďalší pohľad, odišiel.

Vložil som si peniaze späť do vrecka vetrovky a zamieril na intrák. Po ceste som zavolal Viktorovi a dohodli sme sa, že zajtra pôjdeme na zápas spolu.

„Stretneme sa dnes?“ spýtal som sa ho s neskrývanou nádejou v hlase.

„Prepáč Niki, ale ak ma dnes večer vyčerpáš ty, ten Rus nebude mať bohvieako ťažkú robotu.“

„Je mi to jasné,“ povedal som smutne a prekladal nohu pred nohu.

„Uvidíme sa zajtra, vyzdvihneme ťa s Tomim tam, kde sme sa dohodli, okej?“

„Okej.“

Ticho.

„Tak sa teda maj,“ lúčil sa.

„Viki!“

„Áno?“

Znovu ticho.

„Teším sa na teba,“ povedal som napokon. Počul som v slúchadle, ako sa usmial.

„Aj ja. Budem ten, čo zvíťazí.“

Aj ja som sa usmial. „O tom nepochybujem.“

Zložil.

Ostal som stáť na chodníku a civel na mobil ešte asi päť minút. Aj tak som si pocity neusporiadal, miešalo sa vo mne sklamanie, melanchólia, láska a strach.

 

„Ahoj, ideš?“ vykukla na mňa Viktorova hlava zo starého Fordu.

„Čau,“ usmial som sa naňho a sadol si dozadu. Predstavil mi vyšportovaného sympaťáka Tomiho, ktorý mal dnes niečo ako úvodný zápas pred Viktorovým hlavným číslom.

Slnko jasne svietilo a keďže som túto cestu absolvoval prvýkrát bez zaviazaných očí, sledoval som kam ideme. Keď sme minuli lodný prístav získal som akú – takú predstavu. Všímal som si všetky detaily v snahe upriamiť pozornosť na niečo iné, ako na nervozitu v mojom žalúdku. Doma som mal medzičasom vyšliapanú cestičku na záchod a do izby, čo môj žalúdok a črevá nevedeli čo so sebou, čo sa tak skrúcali.

„Mohol by si prestať?“ otočil sa na mňa Viktor zpredu prekrikujúc dunivú hudbu, ktorú Tomáš vypeckoval skoro na maximum.

Pozrel som sa na svoju mikajúcu nohu. To mu pri tej hučiacej hudbe vadí? Ale aj tak som s tým prestal.

„Sme tu,“ oznámil Tomi a vypol motor. Spomínal som si na to miesto, na sklady, ktoré vyzerali, že sa každú chvíľu začnú rozsypávať.

„Hovoríš to akoby sme dorazili na miesto výletu,“ povedal mu Viki.

„Ak dnes vyhráš, tak toto je tvoja posledná návšteva, ale aj tak ti nezávidím.“

„Budeš, keď budem rátať euráče,“ usmial sa a otočil sa na mňa. „Tak ideš?“

Uvedomil som si, že stále stojím pri aute. Vydal som sa teda za nimi.

Tomáš zabúchal na kovové dvere a tie sa so škripotom otvorili. Stál v nich vysoký, nabúchaný chlap, ale iný než minule.

„Ahoj Marek,“ pozdravili ho chalani a Viktor ukázal na mňa. „Je s nami, hráč. Otec Bob o ňom vie.“

Ochrankár – ak sa dá tak nazvať – si ma premeral zamračeným pohľadom, ale dovolil, aby sme vošli dnu.

„Rusi sú už tu?“ spýtal sa ho Viktor.

Marek prikývol a prehovoril až vtipne tenkým hlasom na takého obra: „Sú tu už asi dve hodiny, poobzerali si klietku, potom zaliezli do šatní a už nevyliezli.“

„Nešli sa pozrieť ani na zápas?“

Pokrútil hlavou.

„Dofrasa, chalani, dali ste si načas!“ hlava otca Boba sa vynorila zo schodiska. „Choďte do šatne, tam, kde vždy. Nikolas!“

Pozrel som sa naňho pohľadom, pri ktorom sa pobavene zasmial. „Poď somnou. Chceš predsa uzavrieť tú stávku, alebo si si to rozmyslel?“

„Choď, vidíme sa po zápase,“ šepol mi Viktor a vydal sa dozadu za Tomášom.

Keď som videl, ako sa mi otočil chrbtom a odchádza, inštinktívne som ho prudko zdrapol za ruku. Prekvapene zastal a pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím. „Čo sa deje?“ prihovoril sa mi tichým hlasom.

„Ja len..“ chcel som mu povedať, aby si to rozmyslel, aby sa na to vykašľal, no namiesto toho som povedal len: „Veľa šťastia.“

Usmial sa, trochu mi stisol ruku, potom ma pustil a mne nezostalo iné, len pozerať ako mizne vzadu v miestnostiach, ktoré boli vyhradené pre zápasníkov.

„Tak ideš?“ doľahol ku mne trochu otrávený hlas otca Boba.

Zliezli sme dolu schodmi. Bolo tu omnoho viac ľudí, než predtým, ale momentálne v klietke nikto nezápasil, tak sa väčšinou rozprávali, alebo len sedeli a vyčkávali.

„Vidíš toho muža v čiernom obleku s červenou kravatou?“ ukázal dozadu na muža, ktorý sedel za malým, tmavým stolom a z každej strany mal ďalšieho chlapa.

„Vidím.“

„Tak ten drží kasu a uzatvára stávky. Nezabudni, že Viktorovi tu hovoria Mlátička.“

Prikývol som a neistým krokom sa vydal k nemu.

„Ehm...“ zastal som pred ním nevediac, ako začať.

Zdvihol ku mne tmavo hnedé oči. „Áno?“

„Rád by som si stavil.“

„To ma napadlo,“ povedal otrávene. „Na čo si chceš staviť? Kto dostane prvý úder, na zlomeniny, na víťaza, alebo porazeného?“

„Na víťaza,“ skočil som mu do toho.

„Chceš si staviť aj na spôsob víťazstva?“

„Spôsob?“ nechápal som.

Znovu sa na mňa pozrel. „Áno. Zápas sa môže skončiť knokautom, vzdaním, bezvedomím, alebo aj smrťou. Vyber si.“

Chvíľu som naňho ostal bez slova hľadieť. „Len na víťaza.“

„Fajn,“ párkrát klikol do notebooku, čo mal pred sebou. „Meno?“

Odpovedal som automaticky. „Volám sa Nikolas...“

Prerušil ma jeho smiech. „Nie tvoje! Toho, na koho chceš staviť.“

„Ah,“ jasné, Bože, ja som debil. „Mlátička.“

„Okey, akú sumu?“

Podal som mu obálku. „Šesť a pol tisíca eur.“

Vybral peniaze, otočil sa a vložil ich do sčítačky. „Sedí,“ potvrdil, sklonil sa pod stôl a až teraz som si všimol, že je tam malý, čierny trezor. Naťukal doň číselnú kombináciu a po cvaknutí oceľových dvierok vložil dnu peniaze.

Sadol si späť. „Pozri sa sem,“ ukázal na malú kameru na notebooku.

„Načo?“ spýtal som sa, ale inštinktívne som pozrel na miesto, kam ukazoval.

„Fajn, mám ťa,“ klikol medzerníkom. „Stávka šesť a pol tisíca eur na víťazstvo Mlátičky v akejkoľvek forme k tejto tvári,“ pootočil noťas a ukázal mi môj vlastný obraz spred niekoľkých sekúnd.

„Žiadne mená,“ šepol som, načo sa on znovu zasmial.

„Nie Nikolas, žiadne mená, do budúcna.“

Prikývol som a radšej som sa pustil nájsť si miesto, odkiaľ by som mal na klietku a celý zápas dobrý výhľad.

Sadol som si na drevenú lavicu, asi tri miesta od otca Boba. Aj keď som ho nemal rád, bol to tu jediný človek, ktorého som poznal a...no cítil som sa pri ňom akosi istejšie.

Nervózne som sedel, obzeral sa dookola a čakal. Ani sám som nevedel, či to chcem vidieť.

Za klietkou zasvietilo zelené svetlo a medzi ľuďmi sa vzniesla vlna vzrušenia, ktorú bolo jasne cítiť.

Keď vošiel do klietky Tomáš spolu so svojim súperom, ľudia ich privítali pokrikmi a potleskom. Povedal som si, že by som teraz nechcel byť na Tomášovom mieste. Jeho súper bol od neho vyšší aspoň o dvadsať centimetrov a prišiel mi ako nejaký kulturista – všetky svaly sa mu na tele jasne rysovali. Zápas začal po cinknutí gongu.

Zdalo sa, že sa medzi sebou poznajú, lebo ten chalan Tomášovi niečo hovoril a on len veľmi ťažko zamaskoval, ako ho to pobavilo. Začali okolo seba krúžiť, ale trvalo to len chvíľku, než sa po Tomim ten druhý rozbehol, no ten ho podkopol a na zemi uväznil v zápasníckom chvate, z ktorého sa síce ťažko, ale predsa len dostal.

Čím dlhšie zápasili, tým sa Tomáš viacej snažil zakryť úsmev. Vyzeralo to, že jeho súper je z neho pomaly zúfalý, mohol sa zaháňať päsťami, snažiť sa ho prevážiť, Tomáš bol rýchly, pružný a hral sa s ním ako mačka s myšou. Asi rozumiem, prečo do úvodného zápasu zvolili práve jeho. Dokázal ľudí vyburcovať a priviesť do adrenalínového vytrženia a to svojmu súperovi nedal ani jedinú ranu. Všetky jeho ťahy boli niečo medzi wrestlingom a zápasením. Vždy súpera zablokoval, alebo zložil na zem, ale rovnako vždy od neho aj odskočil, trochu okolo neho pobehal, akoby ho odhadoval a vyzeralo to tak, že aj vždy uhádol jeho ďalší útok.

Po hodine a štvrť sa smejúci Tomáš rozhodol, že svojho súpera, ktorý penil, vytrápil dosť, rozbehol sa, odrazil od okraja klietky a celou silou ho kopol do hrude. Bol to manéver, ktorý mnohých zdvihol z miesta a po tom, čo jeho súper zostal ležať v piesku lapajúc dych, zožal Tomáš obrovské ovácie. Ani sa nedivím.

Pohmýril som sa na lavici. Dalo by sa povedať, že ma tento zápas trochu uvoľnil a upokojil – zjavne je možné vyhrať aj nad na pohľad silnejším súperom. Viktor si bol istý tým, že zvolil dobrú taktiku, veril, že vyhrá.

Jeho istota a to, čo som teraz videl mi vlievali nádej, že predsa len všetko dobre dopadne.

Po tom, čo Tomáš pomohol svojmu súperovi na nohy opustili klietku zavesený jeden do druhého. Naozaj nechápem, ako si chalani dokážu udržať takýto prístup. Keby zo mňa spravil niekto takého blázna pred toľkými ľuďmi a navyše by som ešte od neho dostal takúto nakladačku, iba ťažko by som ho ešte nazval kamarátom.

Ľudia sa trochu ukľudnili, ale iba na moment, lebo takmer vzápätí vošiel do klietky Viktor. Stisol som rukami drevenú lavicu. Bol taký krásny, oblečené mal svetlo modré, voľné kraťasy a telo sa mu mierne lesklo, asi sa niečim ponatieral. Zdvihol ruku na pozdrav divákov, ktorý mu to dosť hlučne vracali. Ja som sa od znovu navrátenej nervozity nezmohol ani na jediné slovo povzbudenia.

Po tom, čo sa takto predstavil Viktor, vošiel jeho súper. Asi o pol hlavy vyšší, blonďatý muž v typicky červených kraťasoch. Postavami si boli s Viktorom dosť podobný, ibaže na jeho tele sa dalo jasne rozpoznať niekoľko bledých jaziev, tvár mal zamračenú ešte viac, než mával Viktor a celkovo pôsobil, že v živote si odniesol už veľa rán. A zniesol mnoho úderov.

Pomaly a zhlboka som vydýchol. Okolo toho muža sa vznášala divná aura. Už rozumiem, prečo mi tam v bare povedal ten chalan, že je nebezpečný. Sršalo to z každého póru jeho tela.

Ozval sa gong a ja som nadskočil.

Rovnako ako aj v zápase predtým, začali s Viktorom okolo seba krúžiť. Prekladali nohu za nohu a zdalo sa, že jeden druhého odhadovali. Keď jeden z nich priskočil bližšie, druhý zase odskočil, sledovali svoju rýchlosť a reflexy.

Prvý sa rozhodol udrieť Viktor – tá jeho prekliata povaha!

Rus sa mu uhol, Viktor udrel do prázdna, ale bleskovo sa otočil a nedal mu možnosť nečakane zaútočiť. Asi najhoršie na tom mi pripadalo, že ten Rus sa tváril, akoby mu to bolo jedno. Bol si sebou tak okato istý, až to zatriaslo mojou slabou nádejou, že by to mohlo dopadnúť dobre. A každou minútou sa tá nadej zmenšovala a zmenšovala.

Rus vybehol dopredu, Viktor sa uhol jeho úderu, ľavačkou ho udrel pod rebrá, ale než sa stihol napriahnuť k ďalšej rane, Rus mu venoval silný úder do pravého stehna, až sa Viktor radšej stiahol.

Podľa toho, ako sa zamračil a pár krát nohu ohol, boli jeho údery riadne silné.

Behali okolo seba asi pätnásť minúť, ľudia pokrikovali a povzbudzovali ich k útoku, ale okrem pár rán, čo si vymenili sa neudialo nič. Zdalo sa, že sily boli dosť vyrovnané.

A v tom to prišlo. V osemnástej minúte sa Rus napriahol a vrazil Viktorovi rovno do tváre. Hodilo ho to mierne dozadu, ale ustál to.

Trochu som sa zdvihol z levice a rukami zvieral drevo čoraz silnejšie.

Viktor sa držal za nos, z ktorého mu na ruky stekala krv. Zlomil mu nos. Ten hajzel mu zlomil nos!

Ostal som ako obarený, zatiaľ čo ľudia šaleli – Viktor si predsa držal jeden z najdlhších rekordov uchránenej tváre a teraz mu ten Rus zlomil nos jedinou ranou.

Blonďák sa rýchlymi krokmi prechádzal po jednej strane klietky a dával Viktorovi čas, kým sa trochu spamätá a krv mu prestane tak prudko tiecť.

O chvíľu sa však opäť vydali k sebe a zdalo sa, že Viktor začína byť naštvaný.

Bum!

Viktor dostal ranu do pravého ramena. Natiahol sa k vráteniu úderu a znovu schytal do pravého prsného svalu.

Začal som sa na lavici mierne kolísať, každú ranu som ťažko predýchaval. No tak, Viktor! Daj sa dokopy, vráť mu to, nedaj sa!

Hovoril som si v sebe, zatiaľ čo to otec Bob neďaleko mňa naňho vyrevúval na plné hrdlo.

Bum! Bum! Bum!

Dostával jednu ranu za druhou. Ten Rus mu ani nedal šancu riadne si udrieť, skôr, než stihol Viktor pripraviť útok, on už ho bil, vyzeralo to, že všetko robil nacvičene, tak, ako miliónkrát pred tým.

Viktor od neho asi trikrát odskočil a tým získal prestávku medzi jednotlivými útokmi, ale potom ho Rus zatlačil do kúta a dával jednu ranu za druhu, pravačka, ľavačka, pravačka...ruky sa mu mihali, Viktor sa snažil z kúta dostať, kryl sa, pokúšal sa popri mreži získať nejaký voľný priestor a vyšmyknúť sa mu, ale ten Rus ho chytil za ľavé rameno, tresol s ním o mrežu a vrátil sa k úderom. Vyskočil som na rovné nohy, nevediac, čo mám spraviť. Nemohol som sa na to dívať, krvácalo mi srdce.

Keď od neho konečne odstúpil, Viktor klesol popri mreži dolu do piesku a vyprskol naň jasne červenú krv.

Ostaň na zemi, ostaň na zemi....opakoval som si a pritom vedel, že sa aj tak postaví.

A on sa naozaj po chvíli postavil, otriasol a znovu okolo Rusa začal krúžiť.

Pozrel som sa na Otca Boba, ktorý v rukách žmolil biely uterák. Prerazil som si k nemu cestu.

„Použite ho!“ skríkol som naňho, až nadskočil.

Venoval mi len krátky pohľad, potom sa otočil späť ku klietke, kde sa Viktorovi podarilo dostať bližšie do nechráneného priestoru svojho protivníka, dával mu jeden úder za druhým, ale keď natiahol nohu a chcel ho skopnúť na zem, ten Rus ho za tú nohu chytil, potiahol a po tvrdom náraze na chrbticu ostal na zemi Viktor.

Otočil som sa na Otca Boba. „Načo ho máte!?“ ukázal som na uterák. „Choďte a ukončite to!“

Pokrútil hlavou v tvári mierne bledý. „Viktor povedal, že keď nebude vládať, vzdá sa.“

Pozrel som sa do klietky. Viktor bol zase na nohách, ale jeho pohyby začínali byť ťažké, menej elegantné a pružné. Ale stál a ja som dobre vedel, že sa postaví zakaždým, kým na tom nebude tak zle, že bude musieť ostať ležať. Ale kedy to bude?

Rusa to Viktorove obliehanie prestalo baviť, pustil sa priamo k nemu a napriek ranám, ktoré mu Viktor dával, schytil jeho pravačku, vytočil mu ju až niektorý ľudia zdesene vykríkli a udieral Viktora do tváre, znova a znova.

„Musíte to skončiť! Viete, že sú v hre jeho peniaze, on sa nevzdá, nikdy sa nevzdá, nemôže!“ kričal som na Boba.

„A ja môžem?“ kričal na mňa späť. „V hre sú aj moje peniaze a ja o ne neprídem!“

„Tak ho necháte zabiť!?“

Rus dal Viktorovi tvrdú ranu zospodu a kopom ho poslal k zemi. O pár minút sa Viktor zasa pozbieral zo zeme, nechajúc tam v piesku ešte väčšiu, tmavú škvrnu. Ale opäť stál.

Cítil som, ako ma v očiach pálili slzy. „Nemôžem...“ vydýchol som.

„Keď nemôžeš, tak odtiaľto vypadni a nepozeraj sa!“ sotil do mňa Bob smerom ku schodom.

Znovu som hlavu otočil ku klietke.

Viktor stál ledva na nohách, trochu sa podopieral o klietku, ale stále bol v hre. Ten sa nikdy nevzdá. Keby tak urobil, príde o všetko...o svoj sen.

Vykročil som ku schodom v rovnakej chvíli, ako k nemu vykročil ten Rus. V momente, kedy ho zasypával ďalšími údermi do hrude a brucha som vybehol hore po schodoch.

Marek sa na mňa pozrel.

Po tvári mi stekali slzy, ktoré som v očiach cítil už dolu.

„Odchádzaš?“ spýtal sa ma. Skôr, než som mu stihol odpovedať som sa v kŕči prehol a dávil na zem.

Marek znechutene odskočil. „Dofrasa, ogrcal si mi topánky!“

Prešiel okolo mňa, sotil do mňa až ma to hodilo o stenu a ponáhľal sa dozadu, neviem kam šiel a bolo mi to jedno.

Roztrasenou rukou som si utrel ústa a do trička som si poutieral horúce slzy, ktoré mi stále stekali z oči.

Siahol som do vrecka a ťažko zaostril na display. Vytočil som trojčíslie a čakal, kým ma zodvihnú.

Nevidel som inú možnosť, môj strach a beznádej sa miesili s pachom zvratkov a pred očami som mal krvavé fľaky, ktoré stekali po Viktorovom tele.

„Prepáč...“ šepol som vo chvíli, keď sa mi v slúchadle ozval ženský hlas.

„Polícia, prosím....“