Sedel som na posteli s položeným notebookom na kolenách, keď v pološere začínajúceho dňa zaštrngali vo dverách kľúče.

Zdvihol som pohľad od obrazovky a neubránil sa úsmevu.

„Ahoj,“ pozdravil som Sama. „Teraz sa chodí domov?“

Prekvapene zastal a potom sa šibalsky usmial.

„Nespíš?“ spýtal sa ma.

Pokrčil som ramenami. „Dávam si doporiadku rozvrh, mám toho zrazu akosi veľa.“

Sam si odložil bundu a sadol si vedľa mňa na posteľ.

„Vyzeráš hrozne,“ skonštatoval. „Plakal si?“

Zdvihol som obočie. „Je to tak vidieť?“

Prikývol. „A? Je ti lepšie?“

Odložil som notebook a zhlboka sa nadýchol. Po ťažobe na hrudi ostala len chabá stopa, za to ma ale bolela hruď a brucho. Zrejme od vzlykov.

Smutne som sa usmial. „Neuveríš, ale je.“

Chvíľu na mňa hľadel a v jeho očiach som zbadal pochopenie.

„To je už pol štvrtej?“ povytiahol obočie, keď mu zrak padol na budík na mojom stolíku.

„Bol si s Damiánom?“ nemohol som si tú otázku odpustiť, ale on po mne len hodil očkom a neodpovedal. Ani nemusel, bolo mi to jasné hneď.

„Idem do sprchy a spať,“ postavil sa. „Aj ty by si si mal pospať.“

Prikývol som, ale vedel som, že nemá cenu ľahnúť si.

Keď som doplakal – neviem, ako dlho to trvalo, ani neviem, koľko bolo hodín - pretrieďoval som si myšlienky.

Bol som vážne rád, že Sam ani Vlado v ten večer na izbe neboli, kdesi vo vnútri som cítil, že ten plač som potreboval.

Sam zaspal chvíľu potom, čo sa jeho hlava dotkal vankúša, ja som sa ale natiahol naspäť za noťasom. Keby som ostal v tichu, len so svojimi vlastnými myšlienkami, vedel som, že by som sa zapodieval tými istými otázkami a problémami stále dookola. A riešenie by som nenašiel, jednoducho preto, že na ne riešenie neexistuje.

Ale je jedna vec, ktorú urobiť môžem.

 

Pozrel som sa na hodinky: 8:59. Otvárajú o deviatej, hneď to bude.

Sbs-kár podišiel ku skleneným dverám a odomkol. Len čo ich otvoril, vošiel som a pozdravil. Ihneď ku mne pristúpila pani v sivom, pracovnom kostýme.

„Dobrý deň, ako vám môžeme pomôcť?“ spýtala sa ma milo.

„Mohli by ste mi prosím zavolať Annu Mellenovú?“

„Iste,“ usmiala sa a ukázala mi na stoličku, aby som počkal. Trvalo to len chvíľu, pobočka ich banky nebola taká veľká.

„Nikolas, zlatko,“ dosť nahlas ma vítala nižšia, hnedovlasá, staršia dáma, oblečená tiež v sivom kostýme.

„Teta Anka,“ usmial som sa na ňu a objal ju. „Dlho sme sa nevideli.“

„Ani nehovor, ale minulý týždeň som bola u tvojej mamky, vraj si sa jej už dlho neozval,“ karhala ma. Celá ona.

Pokorne som prikývol. „Viem, mal som....toho veľa.“

„Poď, dáš si kávu?“

Chytil som ju za ruku, ktorou ma ťahala dozadu.

„Teta Anka, dnes som tu ako zákazník,“ objasnil som jej.

Mierne sa zarazila, ale takmer okamžite sa spamätala.

„Iste, na čo by si išiel len tak navštíviť svoju obľúbenú tetu, však?“ zamierila k svojmu stolu a ja som pocítil pichnutie viny.

Teta Anka bola v mojom živote od nepamäti. Najlepšia kamarátka mojej mamy, bývala cez ulicu a bola mame ako sestra. Taká tá príjemná pani, ku ktorej si idete požičať cukor a ostanete na kávu so zákuskom, dozviete sa kto, kde s kým a ešte si domov aj odnesiete nabaleného obeda. A až potom si spomeniete, prečo ste tam šli a že ste sa vrátili bez toho cukru.

Odišla pracovať do Bratislavy asi pred rokom a pol, keď jej ponúkli riaditeľské miesto v jednej z tunajších bankových pobočiek.

Sadla si za stôl, poklepala po klávesnici, aby sa jej počítač prebral, prekrížila si ruky a nahodila profesionálny mód.

„Čo potrebuješ, Niki?“

Zahmýril som sa na stoličke a akosi nevedel, ako začať.

„V prvom rade by som vás chcel poprosiť, aby ste mamke nehovorili nič z toho, o čom sa budeme teraz rozprávať.“

Mierne sa zamračila a prikývla. Asi som to poňal za ten horší koniec, ale bolo to pre mňa dôležité.

Nadýchol som sa a spustil.

„Rád by som si zrušil sporenie a vybral hotovosť, ktorú tam mám.“

Ostala ticho. Asi dvakrát žmurkla a ja som jasne videl, aká ostala zarazená. Bodaj by aj nie, bola to práve ona, ktorá mame pomáhala to sporenie uzavrieť pred viac, než piatimi rokmi, aby som mali po vyštudovaní niečo “na začiatok.“

„Ale...ale Nikolas, to nie je múdre,“ povedala napokon a otočila sa k svojmu počítaču. „Na sporiacom účte máš 5230 eur a jeho platnosť končí o necelý rok a pol.“

„Po mojej promócii,“ povedal som a ona prikývla.

„Áno, po promócii dostaneš aj s úrokmi niečo vyše 7000 eur, uvedomuješ si, aké je to nevýhodné?“

Sklopil som pohľad. „Uvedomujem, ale ja tie peniaze potrebujem teraz.“

Chvíľu bola potichu, potom si ťažko vydýchla a spýtala sa naozaj starostlivým tónom.

„Stalo sa niečo, Niki?“ naklonila sa bližšie ku mne, ako jej to stôl dovolil. „Máš nejaké dlhy? Alebo ide o školné? Povedz, mám nejaké úspory, nerobilo by mi problém zaplatiť ti školu.“

Vrúcne som sa na ňu usmial, dojala ma, nečakal som, že by mi niečo podobné navrhla, hoci mi je bližšia než vlastná krstná, aj tak ma to prekvapilo.

„Nie, teta Anka, nič také. Proste ich potrebujem z osobných dôvodov, nie je to nič zlé a nemá to nič spoločné ani so školou.“

Narovnala sa vo svojom kresle a prezrela si ma.

„Ako tvoj bankový poradca ti musím povedať, že keď sa pozrieme na rast úrokovej sadzby....“ spustila, ale jej slová na mňa nijako nepôsobili. Vedel som, že to so mnou myslí dobre, ale ja som sa rozhodol.

„A nezabúdaj, že ak sporenie zrušíš skôr, platí sa pokuta 150 eur,“ dokončila, ale ja som len zomkol pery a aj tak trval na svojom.

Vzdychla si a začala vypisovať žiadosť.

„Kedy budem mať peniaze na účte?“

„Rátaj tak dva – tri dni,“ odpovedala mi nenadšene a odkladala papiere.

„Teta Anka,“ svojim tónom som si vyslúžil jej pozornosť. „Ďakujem.“

Očami po mne ešte raz prešla, akoby dúfala, že jej niečo na mne odpovie na otázky, ktorých mala určite plnú hlavu.

„Si bledý,“ postavila sa a pohladila ma po vlasoch. „Nie si chorý, však nie?“

Pokrútil som hlavou.

„Mal som chrípku, ale inak som zdravý ako repa.“

„Nechceš predsa len ostať a dať si kávu? Aspoň mi povieš, ako sa ti v škole darí.“

Pokrútil som hlavou.

„Nehnevajte sa, ale musím si ešte niečo zariadiť s jedným mojim profesorom. Hádam nabudúce, alebo sa stretneme cez leto, u nás.“

Usmiala sa a vtisla mi pusu na obe líca. „Opatruj sa a vyvaruj sa problémov.“

Natočil som hlavu na bok a prehltol slová: Trochu neskoro.

 

„Je vám jasné, že ste ma svojim správaním riadne sklamal,“ povedal profesor a ja som radšej mlčal. Bolo mi to jasnejšie než slnko.

Profesor si vzdychol a upravil si okuliare.

„Samozrejme, máte právo preniesť si predmet do ďalšieho ročníka...“

„S vašim dovolením,“ doplnil som.

„Ale brať si takýto rozsiahly predmet do záverečného ročníka by sa vám nemuselo vyplatiť,“ dokončil.

Ostal som ticho stáť oproti nemu.

„Nemám na výber, zo záverečného projektu nemám...ani čiarku,“ vyšiel som s pravdou von.

Nahlas sa nadýchol, až kreslo, na ktorom sedel, zavŕzgalo.

„Netuším, čo ste si mysleli, že sa stane, keď sa na to vykašlete,“ prevŕtaval ma pohľadom. Keď som neodpovedal a nemal som v sebe ani toľko odvahy, aby som sa mu priamo pozrel do očí- pocit viny je sviňa – natiahol sa a v počítači si vyhľadal môj prospech.

„Pataki...“ zamyslel sa a čítal informácie, ktoré som nevidel. „Prospech máte dobrý, poberáte čiastočné štipendium, udržujete si priemer,“ znovu sa na mňa zahľadel. „Ako uhradíte záverečný rok na škole, keď vám odoberú štipendium?“

Konečne som bol natoľko zaskočený, že som sa na neho priamo pozrel. Vytiahol obočie.

„Samozrejme, že vám ho odoberú, čo ste čakali? Porušíte podmienky jeho poberania.“

„Ah,“ pretrel som si rukou zátylok. „Neviem, ja...určite chcem školu dokončiť, aj keby som si musel zobrať vysokoškolskú pôžičku, túžim pomáhať deťom a...“

„Viem,“ skočil mi do toho.

„Prosím?“ znovu som k nemu zdvihol zrak.

„Viem, že toto štúdium beriete vážne a úprimne. Viem o dôvodoch, ktoré vás k tomu viedli, ale je to aj vidieť na každej praxi. Hovoril som o vás aj s ostatnými profesormi. Bolo mi to divné, keď ste tak z ničoho nič vypadli.“

Otváral som ústa ako ľaknutá ryba. No čo som mu mal povedať? Nemal som šajnu, že sa o mňa tak zaujíma.

Vypol obrazovku počítača a postavil sa.

„Mám hodinu,“ povedal a zobral si aktovku. Medzi dverami sa ku mne ešte raz otočil.

„Viete, moja práca je ubíjajúca. Dívať sa deň čo deň, rok čo rok do nezaujatých tvárí ľudí, ktorý si moje prednášky len odtrpia kvôli kreditom, tak som si svoju pedagogickú kariéru neprestavoval,“ spravil prestávku a zrejme rozmýšľal, ako pokračovať.

„Ale vždy, keď sa objaví niekto, na kom vidím ten zápal, rovnaký, aký som mával aj ja, taký, o ktorom viete, že sa bude svojej profesii venovať nie kvôli peniazom, alebo prestíži, ale čisto iba z ľudského hľadiska, kvôli takým ľuďom sa oplatí aj naďalej sa snažiť,“ pokynul mi rukou, aby som vyšiel von a on za mnou zamkol.

„Pán profesor...“ zatriasol sa mi hlas. Nikdy som ho nemal vo veľkej obľube, pripadal mi len ako starý, otrávený páprda. Preto ma jeho slová vykoľajili...ale úplne.

Schoval si kľúče do aktovky a znovu na mňa pozrel svojim typickým pohľadom.

„Spravíme to takto, Pataki. Aby ste nestratili štipendium, pripustím vás ku koncoročnej skúške. Svoj projekt mi však musíte do týždňa odovzdať, načrtnutý a spracovaný na sto päťdesiatych stranách, rovnako, ako všetci ostatný. A ak splníte ústnu, aj písomnú časť, dovolím vám preniesť si praktickú skúšku realizácie vášho projektu do záverečného ročníka. Ak všetko splníte, aj s praktickou časťou, vašu záverečnú známku vám aj napriek tomu o stupeň zhorším – pre omeškanie.“

S otvorenými ústami som len prikývol. Odišiel, ani som mu nebol schopný poďakovať.

Roztrasene som sa nadýchol a zamieril dolu, do kabinetu nášho trénera – to bude tá ťažšia časť.

 

Vlado otvoril s buchnutím šampus, s ktorým sa z vonka vrátil Sam na oslavu môjho týmového návratu.

„Tréner sa naozaj zachoval skvelo,“ odpil si Vlado z fľaše a podal mi ju.

Mierne nakrivo som sa usmial. Skvelo to je...no, buďme férový. Vzhľadom na to, ako som sa na celý tým aj zápas vykašľal ja, trénerove pohľady, ktorými na mňa vrhal hromy – blesky, boli v celku znesiteľné. Áno, nechal ma v týme, aj keď s podmienkou.

„Dúfam, že si zbieranie uterákov, suspenzorov a podávanie vody užiješ,“ žmurkol na mňa Sam a objal ma okolo ramien.

Chytil som od Vlada fľašu a hltavo sa napil, než mi ju Sam vytrhol.

„Čo blbneš? Ešte máš lieky,“ a sám asi štvrtinu vypil.

Tréner ma síce nechal v týme, vzhľadom na moju chorobu, aj keď, ako sám povedal, nie je totálne blbý. Bolo mu jasné, že moja absencia sa dá tou „chrípkou“ ospravedlniť na nejakých 10 – 15 dní, nie však na celé tie týždne, kedy som na nich kašľal. Preto budem do konca tohto roka zohrievať lavičku a hrať sa na dievča pre všetko. A uvidíme, či v tom nebudem pokračovať aj budúci rok.

„Stále s nami ale môžeš trénovať,“ upozornil ma Vlado.

Sklonil som hlavu. „Áno, ja viem, musím si zjesť, čo som si navaril.“

„Neboj sa,“ Sam ma pobúchal po pleci. „Si šikovný, trénera to prejde pri prvom veľkom zápase a vrátiš sa späť na ľad. Hlavne už žiadne ďalšie..“

„Blbosti,“ doplnil som ho. „Viem...“

V izbe sa ozvala melódia Highway the hell od ACDC a tak som sa natiahol po svoj mobil.

Keď som sa zahľadel na display, na ktorom svietilo Mamina, vzdychol som si. Teta Anka to vydržala dlhšie, než som si myslel.

Vyšiel som von na chodbu a sadol si na tvrdú stoličku. S neovládateľne búšiacim srdcom som zodvihol.

„Ahoj mami.“

„Niki, ahoj!“

„Dlho som ťa nepočul, ako sa máš?“ začal som konverzáciu klasickým spôsobom.

„Ále, dobre, u mňa všetko po starom. Stále práca, potom domov a záhrada. Ty sa pochváľ, čo máš nové?“ na jej hlase som jasne počul to napätie, prezrádzajúce mi, že presne vie, čo mám nové.

„Volala ti teta Anka, však?“ šiel som rovno k veci. V telefóne na chvíľu zavládlo ticho, pokým sa mamka rozhodovala, či prezradiť kamarátku, alebo sa dozvedieť, prečo jej syn konal, ako konal a či sa do niečoho nenamočil. Rozhodla sa pre to druhé.

„Áno, volala,“ priznala. „Ale nemaj jej to za zlé, bála sa o teba, rovnako, ako ja.“

Vzdychol som si. „Nie je prečo sa báť, mami.“

„Andula vravela, že si bol chorý. Niečo vážne?“

Zasmial som sa. „Chrípka mami, nič viac.“

„Chrípka? Teraz, v týchto teplotách?“

Pokrčil som plecami, ale v zápätí som si uvedomil, že to nemohla vidieť.

„Nepomôžem si, je to tak, ale nebol som ani u doktora, Sam mi predpísal lieky a...“

„Ty vieš, že mám Sama rada, ale je podľa teba múdre nechať sa liečiť ešte nedoštudovaným doktorom? Stále ho čakajú dva roky...“

„Čakajú ho už len dva roky, mami,“ opravil som ju. „Nemáš sa čoho báť, veľmi, naozaj veľmi mi pomohol a teraz som...“ zasekol som sa. „V poriadku,“ vydýchol som napokon.

Nie je to pravda. Nie som úplne v poriadku, ale moja bolesť nemá s mojou fyzičkou už nič spoločného.

„A tie peniaze?“ zvolila ostrejší tón.

„No,“ znovu som si vzdychol. „Jeden môj..kamarát...“ musel som stíchnuť, lebo sa mi zatriasol hlas.

„Niki?“ ozvala sa mama. „Nerozumela som ti.“

„Hovoril som, že...“ nie. Nevedel som, čo jej mám povedať. Nazvať Viktora kamarátom, to mi jednoducho nepripadalo správne. Bolo to cynické a povýšenecké, zhadzujúce všetko, čím sme si prešli a čím sme boli.

„Nikolas!?“ ostrie maminho hlasu sa ešte zvýšilo.

Nechcem jej hovoriť výmysly. Zaslúži si, aby som k nej bol konečne úprimný.

Prekvapene mi ruka, ktorou som si prikryl ústa, padla do lona. Cítim sa pripravený.

A potom som sa trochu usmial.

Cítim sa pripravený vďaka Viktorovi.

„Nikolas, si tam? Idem za tebou, rozumieš mi? Zajtra prídem do Bratislavy!“

Prikývol som.

„Budem rád, keď prídeš mami, potrebujem sa s tebou porozprávať. Nie je v tom nič zlé, nemusíš sa báť. Ale chýbaš mi, budem sa na teba tešiť.“

„Aj ty mi chýbaš,“ povedala po chvíli. Zrejme som ju svojimi slovami mierne zarazil. „Ešte sa ti ozvem, ahoj zlatko.“

A s tým zložila.

Chvíľu som ostal sedieť na chodbe a premýšľal, ako a čo jej zajtra povedať. Rozhodne to nebude ľahké.

„Sam,“ oslovil som ho, keď som sa vrátil na izbu. „Vaši vedia, že si gay, však?“

Pozrel sa na mňa a chápajúco sa usmial. „To bola tvoja mama?“

Prikývol som. „Zajtra príde.“

„Téda,“ hvizdol. „Vyzrel si viac, než som si myslel.“

„Ako vaši zareagovali?“

Pokrčil plecami. „Mierne zarazene a nie veľmi nadšene,“ uchechtol sa. „Na moje prekvapenie to bol otec, ktorý upokojoval mamu a vysvetľoval jej, že to nie je koniec sveta a stávajú sa aj horšie veci.“

„Naozaj?“ prekvapil sa Vlado. „Ja si neviem predstaviť, čo by som robil, keby mi syn oznámil, že je gay.“

Obrátili sme sa na neho.

„To vážne? Veď s dvoma žiješ na izbe.“

„Áno, ale aj tak. Je to iné, keď počúvam vás s vašimi problémami s chlapmi, alebo keď by to riešila moja vlastná krv.“

Sam sa zdvihol a s úsmevom si sadol na posteľ k nemu.

„Stále nie je neskoro pridať sa,“ šepol mu do ucha, ruku mu položil vysoko na stehno a zamieril mu ňou do rozkroku.

Vlado vyskočil z postele akoby ho popálil žeravým kutáčom a okamžite si to miesto pošúchal.

„Zopakuj to a prisahám, že ťa udusím v spánku.“

Sam sa úprimne rozosmial a po prvýkrát, od môjho rozchodu s Vikim, som sa k nemu pridal aj ja.

 

Na druhý deň som o pol piatej nervózne stepoval pred stanicou.

Hovoril som si včera, že som pripravený? Vážne? Teraz som mal takú nervozitu, až som sa bál, že ma každú chvíľu preženie a v hlave som si vmýšľal alternatívne príbehy, ktorým by moja mama uverila.

Keď som ju ale videl, ako prichádza z hlavnej stanice, kýva mi a usmieva sa na mňa, bolo mi jasné, že jej poviem pravdu.

Šli sme si sadnúť na obed neďaleko vlakovej stanice, pretože jej za tri hodiny šiel vlak domov.

Rozprávali sme sa o škole, o jej práci, o hokeji a ja som podvedome vedel, že si tému, kvôli ktorej sem prišla necháva až na koniec, aby na ňu vedela dať väčší dôraz.

„A tak sme prehrali, ale ja som tam nebol, ani som ten zápas nevidel, ležal som v horúčke.“

„Kde si mohol chytiť takú odpornú chrípku?“ pohladila ma po vlasoch. „Andula mala pravdu, si bledý. Ješ dosť? Ako spávaš?“

Stisol som pery a nadýchol sa. Pod stolom som kmital nohou takou rýchlosťou, až z mojej červeno – čiernej tenisky bola len farebná šmuha.

„To sa stáva, keď má človek zlomené srdce,“ povedal som a mamina ruka sa zastavila na pol ceste k jej šálke. Pozrela na mňa orieškovými očami, ktoré jej znežneli.

„To mi je ľúto zlatko,“ pohladila ma, pre zmenu na ruke. „Chceš mi o tom porozprávať?“

Pod stolom som si vymenil nohy a pokračoval.

„Ja...zamiloval som sa a dostal kopačky,“ zhrnul som to. Takto v jednej vete to znie naozaj jednoducho.

„Rozišla sa s tebou kvôli inému?“

„Nie, ja...“ dofrasa, ako pokračovať? Premietol som si v hlave všetko, čo som prežil a rozhodol som sa predsa len vynechať nejaké nepodstatné veci – basu, pokutu, nelegálne stávky...a podobné kraviny. Ale to podstatné..

„Viktor,“ vyslovil som a hlas sa mi zatriasol. „Môj priateľ,“ strelil som k nej pohľadom a potom ho zapichol do bieleho obrusu. „Je rovnako starý ako ja a chodili sme spolu už nejaký čas. Mal našetrené peniaze, chcel ísť študovať do zahraničia a on...stavil tie prachy, aby ich zviacnásobil a ja som...proste som spravil niečo, kvôli čomu o ne prišiel. Je mi to síce ľúto, ale šlo o jeho zdravie a ja...milujem ho,“ vydýchol som a potreboval sa znovu zhlboka nadýchnuť, aby som sa nerozplakal. Netušil som, že to bude také ťažké.

„Počkaj,“ mama sa zamračila a natiahla ku mne ruku, akoby sa potrebovala uistiť, že nie som len výplodom jej fantázie.

„Čo mi to tu rozprávaš? Aký Viktor? Aké zdravie?“

Nabral som odvahu a šteňacím spôsobom k nej zdvihol oči. „Som gay, mami.“

Ústa mala pootvorené a pohľad stále zamračený.

„A..ako?“ šepla.

Pokrčil som ramenami a potom sa na ňu usmial. „Som gay,“ zopakoval som a užíval si, aký oslobodzujúci pocit je konečne jej to nahlas povedať.

„Ako dlho?“ spýtala sa.

„Čo ako dlho?“ naklonil som sa k nej.

„Ako dlho to vieš?“

Zasmial som sa. „Asi...no, odjakživa? Na začiatku puberty som to prijal a tým si podstatne zjednodušil celé dospievanie.“

„Ale..ale to..“ v očiach sa jej zaleskli slzy a ona sa rýchlo sklonila a hľadala v kabelke vreckovky.

Dobrý pocit umrel tak rýchlo, ako sa zrodil.

„Mami,“ chytil som ju za ruku. „Je mi ľúto, že ťa to tak zobralo, ale ja...som aký som. A som šťastný. Síce,“ zamyslel som sa, „teraz ma bolí srdce, ale tomu by som sa nevyhol, ani keby šlo o dievča....“

„Nie, nie,“ stisla mi ruku a potom si ju vyslobodila z mojej dlane, aby si mohla poutierať oči. „Ja neplačem kvôli tomu, ja len...ah! Ťažko sa to počúva, hlave keď si uvedomujem , že som to tušila už dávno.“

„Naozaj?“ zaskočila ma.

Prikývla. „No, nikdy som s tebou žiadne dievča nevidela a pohľady, aké si hádzal po ulici na niektorých mužov, no...samozrejme, že som si to odmietala pripustiť, hlavne keď si zoberiem, že nebudeš mať manželku, deti...“ na chvíľu stíchla.

„Keď si to tušila, prečo si nikdy nič nepovedala?“

Zložila si ruky na stôl a pozrela na mňa jasnými očami.

„Čakala som, kedy a či mi to povieš sám.“

„Mami,“ postavil som sa a prešiel k nej. Síce mi to chvíľu trvalo, ale napokon som sa k nej sklonil a pevne ju objal. „Si vážne úžasná.“

 

Potom som jej porozprával o Viktorovi, o jeho živote. Bol som na seba hrdý, že som ovládol svoje emócie a nevypadli mi slzy, hoci hrdlo sa mi zvieralo.

Nedalo sa povedať, že by bola nadšená z môjho jednania, podľa nej by som mal budovať svoj sen a nie žiť snom niekoho iného, ale keď videla môj pohľad, nedodala k tomu už nič.

Vyprevádzal som ju na vlak a kýval jej, kým som na ňu videl. Naozaj mi chýbala.

Je mi síce jasné, že s tým nie je úplne zmierená, hlas sa jej občas zatriasol a pozerala na mňa dlhšie bez slova, akoby vstrebávala všetko, čo som jej povedal. Popravde, mala čo vstrebávať...

Vykročil som smerom domov a cítil som sa ľahšie hádam aj o dvadsať kíl. Ľahšie na duši.

 

Bol som na pol ceste k intráku, keď mi pípla správa. Prišli mi peniaze.

Zastal som.

Zdá sa, že teta Anka sa postarala o to, aby mi prišli čo najskôr.

Stisol som mobil v ruke a prehováral sa k tomu, prečo som sa rozhodol ešte predvčerom v noci, uprostred vzlykov.

Rýchlym krokom som zamieril do nákupného centra. Musím si švihnúť, keď chcem zastihnúť banku ešte otvorenú.

 

Stál som pred vchodom do bytovky tak dlho, až zhaslo svetlo, ktoré reagovalo na pohyb.

Znovu som zdvihol ruku k zvončekom, ktoré sa mi ukázali v ďalšom žltom prúde umelého svetla.

A znovu som tú ruku spustil.

Dofrasa, je to vyše týždňa. No tak, vzmuž sa! Raz si sa pre to rozhodol, tak teraz nešaškuj a zvoň! Okrikoval som sa takto už hodnú chvíľu. Nič to však nezmenilo na tom, že som stále nedokázal zazvoniť.

„S dovolením?“ ozvalo sa za mnou z ničoho nič, až som od ľaku nadskočil.

Otočil som sa a pozrel sa do zamračenej tváre vysokého, pekného muža v čiernej košeli a tesných riflách. Odhadoval som mu tak tridsať rokov a nemohol som sa zbaviť pocitu, že ho odniekiaľ poznám.

„Dovolíte?“ zopakoval naliehavejšie a ja som si uvedomil, že na neho civím.

„Iste, pardon,“ spamätal som sa a uhol od zvončekov.

Prečo mi je jeho tvár taká povedomá?

Prešiel okolo mňa a bez zaváhania stisol jeden zo zvončekov, ktorý, to som nevidel.

„Deje sa niečo?“ otočil sa na mňa.

„Nie,“ rýchlo som sklopil oči. Bol to fešák, ale nevedel som si spomenúť na jeho meno, ani miesto, kde som ho už videl. „Ja...“ začal som, ale prerušil ma veselý hlas, ktorý sa ozval z repráku a ktorý mi bol veľmi dobre známy.

„Prosím?“

Muž sa otočil a prehovoril do repráku: „To som ja.“

„Idem!“

Mikrofón utíchol a mne zrazu svitlo.

„Už viem, odkiaľ vás poznám,“ povedal som, ale než som stihol čokoľvek dodať, svetlo na chodbe sa rozsvietilo a hlavné dvere sa otvorili.

„Ahoj!“

Sledoval som, ako sa Ronny hodil okolo krku tomu vysokému fešákovi a potom mu vtisol vlhkú pusu. On sa vôbec nebránil a keď sa od neho Ronald odtiahol, díval sa na neho takým zamilovaným pohľadom, až som sa musel usmiať.

Týpek kývol hlavou mojim smerom a konečne si ma všimol aj Ronald.

„No ty kokso, vážne!?“ dal si ruky v bok a na tvári sa mu usadil nefalšovaný výraz maximálneho prekvapenia.

„Ahoj,“ pozdravil som.

„Ty si ale neodbytný, Nikolas,“ podal mi ruku a ja som ju stisol. „Viktor mi povedal, že ste sa rozišli.“

Uhol som pohľadom. „To nie je úplne celá pravda.“

„A?“

„Dal mi kopačky,“ objasnil som mu.

„Hej, myslel som si. Oh, prepáč Aďo,“ usmial sa na vysokého fešáka, ktorý nás sledoval.

„Nikolas, pamätáš sa na Adriána?“ otočil sa na mňa Ronald s úsmevom.

„Pamätám,“ prikývol som. „Boli ste vtedy v nemocnici, keď som prišiel za Viktorom.“

„Jasné!“ luskol prstami. „Nespoznal som ťa.“

„Áno, čistý a voňavý som dosť iný,“ otočil som sa späť na Ronnyho. „Nemôžem uveriť tomu, že si ho naozaj zbalil.“

Vyplazil na mňa jazyk. „Vravel som, že milujem mužov v uniformách, nie?“ žmurkol na mňa. „Viktor je hore,“ priložil čip k dverám a otvoril mi. „A nie je veľmi dobre naladený, ako celý posledný týždeň.“

Chytil som dvere a ešte raz sa na nich otočil. Videl som, ako Adrián majetnícky položil Ronaldovi ruku okolo pásu a ten sa k nemu chrbtom viac pritúlil. Naozaj neuveriteľné.

Vybehol som tri poschodia a zastal civiac na ich dvere. V mysli sa mi črtala živá spomienka na Viktora, opeirajúceho sa o zárubňu dverí, oblečeného v tesnom, čiernom tričku a rifliach. Bol tak neskutočne sexi...

Som tu, necúvnem. Nádych – výdych.

Zaklopal som a čakal.

Dvere sa otvorili o chvíľu a stál tam.

Mal na sebe modré tepláky a biele ramienkové tričko, v ústach mal malú lyžičku a v jednej ruke držal pohár s nutellou. A stále bol tak neskutočne sexi...

„Ahoj,“ ozval som sa prvý.

Preletel po mne očami a vytiahol si lyžičku z úst.

„Ahoj.“

Tvár mal už bez jedinej stopy po modrinách, jedine jeho nos prezrádzal, že to všetko bola naozaj pravda.

Stáli sme tak oproti sebe, ja ho sledujúc hnedými a on mňa jasne modrými očami.

„Ideš ďalej?“ pootvoril trochu dvere a ja som vkročil. Zabuchol ich za mnou, až mnou trochu myklo. Musím sa upokojiť, ale je to ťažké.

Prešiel okolo mňa a tým ešte viac rozvíril svoju typickú vôňu. Keď som sa jej nadýchol, zovrelo mi brucho, aj srdce.

Viktor prešiel k telke a vypol ju. Potom sa ku mne otočil a preskenoval ma pohľadom. Bože, milujem ho.

„Nikolas, čo tu robíš? Myslel som, že som sa vyjadril...“ začal, ale ja som zdvihol ruku a tým ho prerušil.

„Je mi jasné, čo rozchod znamená,“ povedal som a nemohol si pomôcť. Hlas sa mi triasol. „Ale som tu pre niečo iné.“

Siahol som do vrecka a vytiahol odtiaľ trochu domačkanú obálku z banky. Podal som mu ju.

„Čo je to?“ zamračil sa a zobral si ju.

„Je tam niečo vyše 4000eur. Bolo tam trochu viac, ale som chalanom dlžný 750 eur za pokutu.“

Viktor otvoril obálku a rukou prebehol po bankovkách.

„Na čo to je?“

Znovu som sa trhane nadýchol. „Vezmi si ich a...“

Hodil obálku na stolík, ktorý bol medzi nami. „Ja nechcem tvoje prachy!“

Hľadel som naňho a trochu sa usmial. „Nerozohňuj sa.“

„Čože?“

Prešiel som ku gauču a trochu strnulo som si sadol. Sledoval ma, ale nepovedal nič.

„Sú to peniaze na tvoje štúdium vo Francúzsku. Viem, že ich nie je dosť, ale je to všetko čo mám.“

„Ja..“

„Ešte som neskončil,“ povedal som rázne a pozrel sa pri tom naňho, priamo a jasne.

Nadýchol sa a sadol si oproti mne. „Tak, počúvam.“

Prikývol som a pokračoval.

„Nech sa medzi nami udialo čokoľvek, jedno je isté a nemenné. Tvoj sen, tvoj talent aj tvoju snahu som si vždy vážil. A aj si vážim. Chcem, aby sa ti podarilo vyštudovať a stať sa cukrárom, lebo na to rozhodne máš. Nemá to nič spoločné s našimi spormi, ani so sexom, či s tým, že ťa milujem.“

Zdvihol ku mne oči od stola, kam sa počas môjho preslovu po celý čas díval.

„Ja ich nepotrebujem. Vyštudujem a nájdem si prácu pri deťoch. Po inom netúžim.“

„Ja viem,“ povedal potichu. Potom mi aj on venoval jasný pohľad. „Tak, ako poznáš ty mňa, poznám aj ja teba, nezabudni.“

Ako by som mohol? Ostal som chvíľu bez slova. Musel som však od neho uhnúť očami a odkašľať si. Nebudem podliehať svojim pocitom, neukážem mu, ako strašne to bolí.

Je to moja bolesť.

„Viki, verím, že na to máš. Viem, že máš obrovskú dávku talentu a bola by to škoda, keby si sa svojho sna vzdal.“

„Nevzdal som sa,“ prerušil ma. „Odišiel som zo školy a hľadám si prácu. Našetrím si a do Francúzska pôjdem.“

Prikývol som. „To som naozaj rád,“ zdvihol som sa a ostal chvíľu iba stáť, nevediac, čo mu ešte povedať.

„Maj sa,“ šepol som napokon a zamieril k dverám. Keď som ich však otváral, zastavila ma jeho ruka, ktorá ich pribuchla späť.

Otočil som sa a stál k nemu tak blízko, až mi jeho vôňa naplnila nos a chvenie celý zbytok môjho tela.

„Nikolas, ty...“ začal, ale akosi sa mu ťažko hľadali slová. Potom sa mi pozrel do očí. „Nenávidíš ma?“

Vyskočilo mi od prekvapenia obočie. „Ja? Ako ťa to, pre Boha, napadlo?“

Zamračil sa. „Ako to? Ako to, že ku mne necítiš nenávisť? Po tom, čo som ti urobil?“

Pri spomienke na jeho dotyky a vpády do môjho vnútra som sa tak okato zatriasol, až som sa rukami trochu objal.

„Nie, nedokážem ťa nenávidieť,“ pozrel som sa do jeho smutných, modrých očí. „Milujem ťa, na tom sa nič nemení,“ trúfol som si a natiahol k jeho tvári ruku, ale on ňou cukol trochu dozadu a tak som ruku radšej stiahol späť.

„Je mi ľúto, čo sa stalo. Je mi ľúto, že si prišiel o peniaze, ale už sa ti viac nebudem ospravedlňovať,“ povedal som svojim pevným hlasom, asi po prvýkrát odvtedy, čo sa zhovárame. „Neľutujem to, že žiješ. Neľutujem, že som zavolal políciu, pretože inak by si tu nebol a neľutujem ani to, že som sa s tebou miloval. Viem, že by som to s nikým iným radšej neurobil,“ naklonil som hlavu a usmial sa na neho. „A život je príliš krátky na to, aby sme ho strávili robením toho, čo nechceme, no nie?“ spýtal som sa ho, jeho vlastnými slovami. Zrejme ich spoznal, lebo zreničky sa mu mierne rozšírili a uprel na mňa veľké oči.

„Nikolas,“ teraz on zdvihol ruku a pohladil ma hánkami po líci.

Nechcel som, ale neodolal som – privrel som oči a pripadal si ako psík, ktorý sa konečne dočkal vytúženého dotyku od svojho pána.

„Ďakujem,“ povedal.

Potom otvoril dvere a ja som vyšiel von. V okamihu, keď ich za mnou zatvoril a vzdialil sa odo mňa, ovanul ma chlad.

A som v riti, presne tam, kde som bol pred tým.

Neprítomne som zdolával jeden schod za druhým a šiel preč.

Spravil som to, splnil som to, čo som chcel. Ešte pred chvíľou som sa cítil ľahšie na duši. Nemal by ten pocit teraz zosilnieť?

Neveselo som sa zasmial – ani z ďaleka.

Šiel som k internátu pešo, pomaly a nechával som si znovu slzy stekať po lícach. Tentokrát som sa ich nesnažil zastaviť, vedel som, že mi prinesú úľavu. Aspoň som v to dúfal.

 

 

Prešli tri týždne.

Vrátil som sa do kolobehu svojho života – popri vymýšľaní záverečného projektu, s ktorým mi pomáhali aj chalani, spracúvajúc ho na tých nešťastných 150 strán a popri ďalších, začínajúcich skúškach som sa akosi prepol na mód učenia.

Myseľ mi napĺňali len moje povinnosti, býval som hore dlho do noci, učili sme sa všetci traja, spali sme len pár hodín, udržovali sme sa pri vedomí hektolitrami kávy a guaranovými tabletkami.

Po odovzdaní práce – neveril som, že to dokážem, prišiel na rad aj hokej.

Tréner si nemohol vybrať lepší čas pre tvrdé tréningy, ktoré z nás všetkých vybíjali aj posledné zvyšky energie, no cítili sme sa po nich lepšie.

Keď som bol spotený jak ťažný kôň, ledva lapajúc dych a nohy ma boleli, až sa mi na nich robili krvavé odtlaky, práve vtedy som sa cítil opäť vo svojej koži.

Mama mi teraz volávala častejšie, ale hoci som chcel, často som nemal čas rozprávať sa s ňou, skúšky nepustili a priemer som si musel udržať.

Bol deň, ako každý iný. Do spánku som odpadol až niekedy nad ránom, s tvárou pritisnutou na otvorenej knihe.

Spal som len niečo cez tri hodiny, keď ma zobudila známa melódia.

Najskôr som chcel mobil totálne ignorovať, keď však na mne pristál Samov vankúš s jeho netrpezlivým: „Zdvihni to, lebo ten zasratý mobil vyhodím von oknom,“ predsa len som sa vydriapal do sedu a v zombie stave si ho priložil k uchu.

„Áno?“ zachraptil som. Zrejme mama. Naozaj si nevedela vybrať lepší čas...

„Eh...Niki?“ ozval sa mužský hlas.

Odkašľal som si a trochu viac sa prebral.

„Áno, kto je tam?“ pretieral som si oči.

„Tu Viktor.“

Chvíľu som to vstrebával, potichu sediac na posteli.

„Si tam?“ spýtal sa naliehavo.

„Áno, áno, prepáč!“ vyskočil som z postele a pozhadzoval z nej knihy. Vyšiel som na chodbu. „Prepáč, som tu, už ťa počúvam.“

„Zrejme ťa budím, však?“ tón jeho hlasu znel mierne pobavene.

„No...ani vlastne neviem, koľko je hodín.“

„Je niečo po šiestej.“

„No, nevadí.“

Ticho.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa ho s obavou v hlase.

„Nie, ja...“

Znovu ticho.

„Viktor?“

„Chcel som ti len povedať, že....odlietam.“

„Čože?“ trochu som sa zamračil.

„Prijali ma. Odlietam do Francúzska, letí mi to za 30 minút.“

„Ah, to je...“ ruka, v ktorej som držal telefón sa mi roztriasla. Prehltol som. „To je skvelé! Gratulujem!“

Počul som, ako sa usmial. „Áno, ďakujem. Neviem, čo ma k tomu viedlo, ale dosť opitý som bráchovi povedal, na čo som tak šetril a ver, alebo nie, ten blázon mi doniesol ďalšie štyri tisícky.“

„To vážne? Odkiaľ ich mal?“

„Neviem, povedal, aby som sa ho nepýtal,“ zasmial sa. „Typujem, že ich asi vyhral v pokri. Je to jeho koníček.“

„Šikovný,“ uznal som.

Prešiel som k neďalekej stoličke a klesol na ňu.

„Takže naozaj odchádzaš,“ povedal som mu potichu.

„Áno.“

„Aký je to pocit?“

V slúchadle sa ozval jeho smiech. „Neopísateľný.“

Aj ja som sa usmial, hoci som cítil, ako mi je ťažko.

„Nepotrebuješ to, ale želám ti veľa šťastia.“

„Ďakujem, Alica ide tiež.“

„Naozaj?“ znovu som sa usmial, môj hlas však strácal na sile. „To je naozaj skv...“ a odišiel mi úplne.

„Nikolas,“ oslovil ma svojim barytónom.

„Prečo mi voláš?“ dostal som zo seba.

„Nechcel som odísť bez toho, aby som ti poďakoval.“

„Už si mi raz poďakoval a toto teraz naozaj bolí,“ stisol som operadlo stoličky.

„Myslíš si, že mňa nie?“

Ticho. Iba srdce, ktoré silno pumpovalo krv v mojom tele sa mi ozývalo v ušiach.

„Ale plním si sen, ako som chcel. Ako si chcel ty....Nikolas,“ šepol.

„Áno,“ podvedome som aj ja stíšil hlas.

„Vieš o tom, že aj ja ťa milujem, však?“ spýtal sa ma.

Ovisol som na stoličke a spustil sklesnuto ramená.

„Viem, Viki.“

„Ja..nechcel som odísť bez toho, aby som ti to nepovedal.“

„Som naozaj rád.“

„Tak...zbohom.“

„Zbohom.“

Ostali sme na linke obaja, akoby ani jeden z nás nemal v sebe dosť odvahy zrušiť ten hovor.

Nakoniec to bol ale Viktor, ktorý ho prerušil.

Sedel som tam a počúval v slúchadle to ticho. A je to.

Je preč.