Tú noc som prišiel dosť neskoro aj napriek tomu, že sme sa s Viktorom rozišli len hodinu po našom stretnutí. Prechádzal som sa po meste a obzeral si ľudí. Nehľadal som si nové objekty, rád sa pozerám na neznámych, na starých ľudí, na zamilované páry a predstavujem si, aký život asi vedú.

Bola preč jedna ráno keď som si ľahol objímajúci svoje tričká pohádzané na posteli.

A od vtedy to šlo dolu vodou....

V škole ma profesor totálne vyhuboval za moju záverečnú prácu. Keď ju videl, vytreštil oči a jeho slovami „jednoducho nechápal“, že ešte nemám hotovú ani písomnú časť, keď celú svoju teóriu mám ešte previesť do praxe. A keď som na to reagoval „Čože?“ pregúlil tými vytreštenými očami a začal rozprávať o polovici zadania, o dosť podstatnej polovici zadania, o ktorej sa mi spolužiaci neráčili zmieniť a to o prevedení mojej práce do praxe. Super. Aj bez toho ma čakalo kopec práce a teraz som v tom bol už kompletne stratený.

Po škole som sa šuchtal na tréning so sklopenými ušami – obrazne povedané – a dúfal som, že aspoň ten mi zdvihne náladu, všetci sme boli dosť bojovo naladený, keďže nás budúci týždeň čakal ťažký zápas so susednou vysokou školou, ale aj tu som sa mýlil.

Už po rozcvičke na ľade som bol spotený akoby som práve vyliezol zo sauny a potom sme s chalanmi predviedli niečo, čo sa dá len veľmi ťažko – alebo vôbec – nazvať dobrou hrou.

A tak nám náš tréner nervózne prežúvajúc Orbitku navŕšil tréningy.

Prešli ďalšie tri dni a ja som bol už totálne vyčerpaný.

Namáhal som si mozog ležiac na posteli a civiac na rôzne materiály čo som si k mojej práci našiel, no všetky písmenká, nehovoriac o vetách šli akosi pomimo mňa.

Vzdychol som si a vzdal to. Hlava mi klesla na kopu papierov predomnou zoradených v systéme, ktorému som ani ja sám nerozumel.

„Neskočíme na pivo?“ spýtal som sa chalanov.

„Zabudni.“ povedal Sam. „Zajtra mám písomku zo žalúdka a potrebujem vážne dobrú známku aby som si na záverečnú skúšku spravil očko.“

Otočil som sa na Vlada, ale ten bol so slúchadkami na ušiach a s notebookom na kolenách v úplne inom svete.

Chytil som teda do ruky telefón a hľadal v ňom.

Prechádzal som meno po mene. Všetky posteľové známosti som preskočil, bol som vyčerpaný a predstava nejakej telesnej aktivity, okrem pitia piva, mi pripadala priam bolestivá. Tréner nám dáva fakticky zabrať.

Prelistoval som sa v zozname až k nemu. Jediné meno a jediný chalan menom Viktor akého poznám.

Chvíľu som na to meno len tak hľadel, ale potom som zvolil napísať správu a napísal som:

Ahoj, ako sa máš?

Položil som mobil späť na posteľ a vrátil sa k papierom. V ruke s centrofixkou som sa snažil sústrediť na učivo, sem tam mi oči zaleteli k mobilu a čakal som kedy sa rozsvieti.

Asi po desiatich minútach som ho znovu zobral do ruky a stisol menu aby som si bol istý, že je zapnutý a že správa bola doručená. Keďže bolo všetko v poriadku, položil som ho späť.

Hýbal som v ruke fixkou hore – dolu a o ďalších päť minút som na to isté číslo napísal druhú správu:

Napadlo ma, či by sme neskočili na pivo.

Nikolas

Pre istotu som sa aj podpísal, ak by si nejakou náhodou neuložil moje číslo a mobil vrátil späť na jeho miesto na posteli vedľa mňa.

A čakal som tentokrát už s očami prišpendlenými na jeho displayi.

O ďalších desať minút som napísal tretiu správu:

Ak teraz nemôžeš, nevadí, chcel som sa len odreagovať, mám teraz toho trochu veľa a cítim, že potrebujem vypnúť. Mám napísať niekomu inému?

Opäť som čakal s fixkou kmitajúcou sa v mojej ruke takou rýchlosťou, až vyzerala ako farebná šmuha.

A o desať minút som mu poslal ďalšiu správu:

Okej, tak sa ozvi keď budeš mať čas, maj sa.

Nikolas

 

„Môžeš s tým konečne prestať!?“ vyštekol na mňa z ničoho nič Sam.

Pozrel som sa naňho a všimol si, že očami prebodáva moju ruku s centrofixkou. Prestal som ňou nervózne kmitať.

„Prepáč.“ povedal som.

„Keď ti neodpisuje, zrejme nemá záujem.“ dodal Sam akoby nič.

„A to si mu už napísal štyri správy a stále bez odpovede.“ zapojil sa Vlado od notebooku.

„Ty vnímaš?“ prekvapene som sa ho spýtal.

Mykol plecami. „Hudba mi nehraje, ale mám väčší pokoj.“

„Väčší pokoj od nás?“ spýtal sa ho Sam a neodpustil si ten štipľavý tón, ale Vlada len tak ľahko nevyvedie z rovnováhy. Pokojne sa naňho pozrel a povedal len: „Hej.“

Vzdychol som si a keď som ich ani po pol hodine neprehovoril aby si šli somnou vypiť, vzdal som aj to, zapol som svoj notebook a do večera drtil Battlefield 2, pri ktorom som aj zaspal.

Keď som sa nad ránom prebral, ešte so zalepenými očami som zložil z postele všetky veci okrem vankúša a natiahol som sa pre mobil aby som zistil, ako dlho ešte môžem spať. Neprítomne som naň civel až som si uvedomil, že hľadám ikonku s obálkou označujúcu sms – ku, ktorá tam ale nebola. A ani sám neviem prečo som do sms napísal: Dobrú noc a poslal to na posledné používané číslo.

 

 

Keďže som sa cítil vyčerpane nielen fyzicky z priam smrteľných tréningov, ale aj psychicky zo školy, nemal som absolútne žiadny záujem cítiť ešte dačo iné. Ale aj keď som nechcel, naozaj nie, nemohol som si pomôcť.

Bol som urazený a nahnevaný! Viktor absolútne nereagoval na moje správy ani ďalšie dva dni. Proste totálny ignor. Keby mi napísal aspoň: Ok, stretneme sa inokedy. Alebo: Nemal som pri sebe telefón, alebo jednoducho: Nemám záujem ty debil, neotravuj. Ale nič!? To je ešte omnoho horšie.

A tak ma začali napadať rôzne veci. Je možnosť, že mi dal zlé číslo? Možno sa pomýlil, alebo som spravil preklep, alebo mi ho dal schválne.

Chytil som zošit čo som mal položený na kolenách a prudko ho šmaril krížom cez izbu o protiľahlú stenu.

Čert nech vezme Viktora aj tú sprostú náhodu, že sme sa stretli!

„Naozaj by ma zaujímalo, kto ti tak vliezol pod kožu,“ posmešne povedal Sam rozvalený pri svojom počítači. Pozrel som sa na toho hajzlíka čo dostal A+ z posledného testu a tak mohol byť spokojný sám so sebou. A to aj bol.

Krv sa mi rozprúdila ešte viac keď som si uvedomil, že mi neostáva nič iné len sa postaviť a ísť pre ten zošit, lebo v ňom mám poznámky.

„Nechceš si tú zúrivosť nechať na zajtrajší zápas? Ako útočníkovi sa ti to môže hodiť,“ pokračoval.

Neodpovedal som mu, nechcelo sa mi rozprávať s nikým, ani len s ním.

Sam si vzdychol a presunul sa ku mne pohodlne sediac vo vysokom koženom kresle na kolieskach.

„Je to ten čo naposledy?“ spýtal sa ma vážne.

Nechápavo som sa naňho pozrel.

„Veď vieš,“ pretočil očami, „ten čo chceš, aby mal o tebe dobrú mienku.“

Zamračil som sa ešte viac.

„Takže to jemu si písal, čo?“

Pozrel som sa do jeho peknej tváre a tie čierne oči, čo na mňa chápavo hľadeli, by som mu v tejto chvíli najradšej vrazil až do lebky.

„Daj mi pokoj. Proste je toho na mňa veľa.“ zavrčal som naňho nakoniec.

„Blbosť.“ odfrkol si. „Poznám ťa už vyše dva roky a teraz toho nie je viac, než inokedy. Rozdiel je iba v tom chalanovi.“

Oprel sa a skúmavo po mne prešiel pohľadom. „Hovoril si mi o všetkých tvojich chlapoch,“ začal. „A povedal si mi o nich naozaj všeličo. Od toho ako vyzerajú, cez to aký boli, dokonca aj ako mal ktorý zakrivený penis.“

Zasmiali sme sa pri tej spomienke.

„Ale ešte nikdy, naozaj nikdy si mi o nikom nepovedal, že chceš, aby si v ňom vyvolal dobrý dojem,“ pokračoval. „A tak si myslím, že....“

Pozrel som sa naňho a zrejme som nenasadil veľmi pekný pohľad lebo sa zasekol.

„Tak už to zo seba dostaň,“ povedal som.

Nadýchol sa a vysypal to zo seba. „Proste si myslím, že ti na ňom záleží viac než na ostatných. A nemyslím ako na kamarátovi, ale ako na niekom, koho by si mohol milo...“

„Nie,“ prerušil som ho. „To nie je možné. Nie len že to nie je môj typ, ale on ani nie je...“

„Gay, viem, vravel si,“ pozrel na zem a potom znovu na mňa. Aj sa nadýchol, ale akoby si to nakoniec rozmyslel a len sa usmial.

„A možno to je len absenciou sexu. Neviem či si to uvedomuješ, ale už vyše dva týždne si s nikým nič nemal.“

Zasmial som sa. „A čo ty? Už to budú pomaly dva mesiace čo si naposledy niekoho mal.“

Naklonil sa ku mne a položil mi dlane na stehná.

„Chcel by si naozaj kvalitnú fajku?“ oblizol si pery.

Vytiahol som obočie. „Vrzni si s niekym, začína ti to liezť na mozog.“

„Prečo nie? Sme tu sami.“

Posunul dlane smerom nahor, až sa mu stretli v mojom rozkroku, kde mi nimi prebehol od dola hore. Ale to už som mu chytil a zovrel zápästie, až mu trochu zapraskalo, ale aj napriek tomu na mňa žmurkol.

„Vravel som ti, zas a znova, že nie,“ odstrčil som ho a on sa so sklamaným vzdychov vrátil k svojmu počítaču.

Je to už dlho, čo po mne Sam takto vyštartoval. Iste, vedel som, že sa mu páčim, aj že nežartuje. Pokojne by si dal povedať a otrčil by mi zadok, dokonca ochotne a potom by mohol kľudne pokračovať v priateľstve somnou akoby sa nič nestalo. Ale ja nie. Nielen že to nie je môj typ, ale aj si myslím, že by sa tým napokon všetko pokazilo.

Pozrel som sa na môj telefón nevinne ležiaci na stolíku a zamyslel sa nad Samovými slovami. Naozaj som na žiadneho z mojich chalanov nechcel tak zapôsobiť ako na Viktora? Je pravda, že si ho akosi divne vážim a to o ňom ani nič neviem. Možno si ho proste len idealizujem vďaka mojim spomienkam naňho.

Chcel som si v tom spraviť jasno, tak som sa natiahol po telefón a vyšiel na chodbu.

Zvonilo to asi minútu a pol kým sa ozvala odkazová schránka. A zrazu som ani nevedel, čo mu mám povedať, tak som zložil.

Prešiel som sa po chodbe hore – dolu a vytočil ho znova, tentokrát už aj s vierohodnou témou. Po pípnutí som spustil:

„Ahoj Viktor, ako sa máš? Dúfam, že si v poriadku, keď si...“ zasekol som sa. Nie, tie sms – ky by som zmieňovať nemal, keď na ne ani neodpovedal. Skúsil som to ešte raz. „Len som ti chcel povedať, že zajtra hrám na štadióne dosť dôležitý zápas, tak ma napadlo či by si nechcel prísť?“

Už veľakrát som nechával odkaz, ale po prvýkrát som si pripadal trápne, viesť monológ do ticha. Ako to teraz ukončiť? Niečo vtipné? Bezstarostné? Ale čo?

Odkazovka to vyriešila za mňa - ozvalo sa pípnutie oznamujúce koniec môjho času.

Fajn, spravil som to. Zaklapol som telefón. Uvidíme čo z toho bude.

 

 

Konečne nadišiel čas zápasu a my sme mohli vykorčuľovať na ľad. V šatni sa vznášalo toľko nabúchaného testosterónu, že by stačila iskra aby to tam celé vzbĺklo. Niet sa čomu diviť, súperi boli arogantný, dobre si vedomý aký sú zohraný a šikovný. Ale najhoršie na tom bolo, že aj boli.

Zišlo sa tu dosť ľudí ako sa aj očakávalo. Nervózne som očami blúdil po divákoch, ale nemal som šancu niekoho tu nájsť. Hlavne keď sme sa pomaly všetci rozkorčuľovali k svojej časti ľadu, musel som si nasadiť helmu a v ušiach som počul len búchanie vlastnej krvi do slúch.

Miloval som to.

 

Po dvoch tretinách sme prehrávali 5:3, za čo sme si počas posledného polčasu vypočuli od trénera toľko šťavnatých nadávok a prirovnaní, až ma napadlo, odkiaľ ich všetky má.

Som verný svojmu týmu, takže je jasné, že dúfam v naše víťazstvo, ale realisticky vzaté – som prekvapený, že neprehrávame o viac gólov.

 

A v poslednej tretine to prišlo.

Najskôr sme dorovnali na 5:5 a dvanásť sekúnd pred koncom zápasu jeden zo súperov pritlačil nášho útočníka na mantinel takou silou, až mu aj napriek chráničom odlomil kus predného zuba a ten mu rozrazil peru. Bolo nariadené trestné strieľanie a keď tréner ukázal na mňa, nechápavo mi klesla sánka a nepomáhali mi ani kecy spoluhráčov, že teraz je všetko na mne a že keď to tam trafím, zaslúžim sa o víťazstvo. Ani som nemal odvahu spýtať sa čo bude, keď netrafím.

Ale márne obavy. Bolo to celé ako v spomalenom filme. Vyrazil som priamo na brankára a prichystal som sa na strelu doprava, čo on čakal a vrhol sa v pravo. A ja som si ho aj s pukom obkorčuľoval a spoza nohy mu puk poslal do bránky. Chalani povyskakovali na ľad a rútili sa ku mne so širokými úsmevmi a rukami zdvihnutými nad hlavu.

Vyhrali sme. Aj keď sa znovu spustil časovač na tých posledných 12 sekúnd a my sme ešte museli držať pozície, vedeli sme, že sme vyhrali.

 

Samozrejme, že som sa tešil a skákal spolu s ostatnými. Teraz som bol trénerovi vďačný za každú moju svalovku a modrinu. Vyhrali sme!

Popodávali sme si ruky so súpermi, poďakovali sa fanúšikom zopár rybičkami po ľade a zamierili sme do šatní.

Bol som v družnom rozhovore s Vladom, ktorý ma pobúchal po ramene asi ôsmykrát, keď som ho videl, ako stojí pri sedačkách, ruky má ležérne vo vačkoch nohavíc a na tvári niečo, čo by sa dalo nazvať úsmevom.

Chvíľu som naňho civel, potom som sa rozkorčuľoval jeho smerom a mávol naňho, aby zliezol až dolu k ľadu. Vyzeral akoby sa mu veľmi nechcelo, ale napokon sa pustil ku mne.

„Ahoj!“ zvolal som dosť hlasno.

„Čau, gratulujem,“ podal mi ruku.

S radosťou som mu ju stisol. „Nevedel som, že prídeš.“

„Žartuješ? Po tých správach a ešte aj odkazoch som sa bál neprísť. Nevedel som, čo by si spravil.“

„Ha, ha.“ buchol som ho po ramene a na tvári ucítil miernu horúčavu. Hej, tie sms – ky...

Nadýchol som sa, že ho pozvem oslavovať s nami, ale prehovoril prvý.

„Pravda je taká, že on ma dotiahol.“ ukázal smerom k hlavnému vchodu, odkiaľ z bočných dverí z wc vchádzal dnu Ronny. Keď ma videl, oči mu zažiarili a na tvári sa mu rozlial úsmev.

„Gratulujem!“ hodil sa na mňa a objal ma, ledva som to na tých korčuliach ustál.

„Vďaka.“ povedal som a uvedomil si, že z ničoho nič znie môj hlas odmerane. V duchu som sa okríkol.

„Vyzeráš skvelo.“ žmurkol na mňa Ronny keď ma pustil. Usmial som sa naňho.

„Jasné, celý spotený, viem si predstaviť.“

„O to lepšie.“ šepol iba pre mňa. Ale ja nezabúdam, aké sľuby dávam, tak som od neho poodstúpil.

„Prečo si mi vlastne nepovedal, že máš zápas?“ spýtal sa ma.

„Eh....“ no prečo? Správna otázka.

„No nie, koho to tu máme,“ ozvalo sa vedľa mňa a o moje plece sa oprel Sam, so záujmom hľadiac na Viktora.

Ale nie, toto nie. Mám Sama rád, ale dokáže byť...

„Prezraď mi Nikolas, ktorý z nich to je? Nech viem, kvôli akému samcovi si mi včera odstrčil ruku zo svojho rozkroku.“

Takýto!

Neveriacky som sa naňho pozrel. Mať ho za kamaráta je občas vážne ťažké.

Ronny sa zasmial, zatiaľ čo Viktor preskočil pohľadom z jedného na druhého.

„To ste celý tým....taký?“ spýtal sa ma.

„Myslíš teplý?“ usmial som sa. „Nie, len ja a tuto Sam.“

„Počujte chlapci, nechceli by ste ísť s nami osláviť dnešné víťazstvo?“ navrhol Sam.

Viktor pokrútil hlavou.

„A čo ty chrobáčik?“ spýtal sa Ronnyho, ale jeho plnú pozornosť mala moja osoba. A z toho som cítil trochu problém, pretože som sa už okolo neho nechcel motať, dal som Viktorovi slovo.

„Ja by som...“ začal Ronny, ale Viktor ho hneď schladil. „Príde otec, zabudol si?“

„Ah, áno.“ Ronny sklesnuto zvesil hlavu. „Taká škoda.“ pozrel na mňa lačnými očami.

Iste, nemá dôvod pochybovať, že aj on sa mi páči. Veď už som ho o tom raz presvedčil, ale teraz je to o niečom inom.

Viktor mi kývol hlavou a pomaly odchádzal. Uvedomil som si, že mi možno nezdvihne telefón ani ďalší týždeň, možno aj dlhšie, a spoliehať sa na náhodu sa mi veľmi nechcelo.

Schmatol som ho za ruku. Bol to reflex, neplánoval som to, ale vyslúžil som si za to od neho prekvapený pohľad.

„Ja...“ nemysli na to, aké má teplé dlane, „naozaj neskočíme na panáka?“ spýtal som sa ho.

„Nemôžeme, vravím, že príde otec na kontrolu.“

„A čo tak aspoň pivo? Na oslavu...“

Sam do mňa prudko drgol. „Prepáč, šmykla sa mi noha.“ povedal.

„Tak my ideme, majte sa,“ kývol nám Viktor a s Ronnym za pätami odišiel.

„Pane Bože Nikolas!“ pustil sa do mňa Sam. „Nesprávaj sa ako pobláznená školáčka!“

S tým odišiel aj on a ja som zrazu na ľade osamel.

 

Práve som vyšiel zo sprchy a v šatni sa súkal do riflí, keď mi zadrnčal mobil.

Pozrel som na display a bola tam – konečne. Sms – ka od Viktora. Rýchlo som ju otvoril. Bola tam len jedna veta: Ten posledný gól bol parádny, čistá a pekná práca.

Usmial som sa a mobil položil späť do skrinky. Usmieval som sa aj na oslave. Aj celú cestu domov.