Sedel som tam na zemi ako taký hlupák a rozhodoval sa, či mu mám tie dvere vyraziť z pántov, alebo nie.

Je pravda, že po hube by som dostať nechcel a on je už na pohľad dosť silný, nehovoriac o tom, že ako boxer má zrejme poriadne presnú ranu.

Vzdychol som si a postavil sa. Kašlem na to. Neviem čo sa Viktorovi stalo, no ani nemám žiaden záujem to riešiť.

Vybral som sa domov. Nikdy by som si nepomyslel, že Viktora ešte niekedy stretnem. Boli sme chlapci z odlišných kútov Slovenska, ktorý sa náhodou stretli v športovom tábore.

Strčil som si ruky do vreciek nohavíc a ako som pomaly šiel domov, zaspomínal som si.

V tábore sme boli na izbách po štyroch a Viktor bol jedným z mojich spolubývajúcich. Divil som sa, že zablúdil do tábora až na východ Slovenska, keď on bol úplne z opačného konca, ale povedal niečo v tom zmysle, že jeho otčim si potrpí len na to najlepšie a to ten tábor bol – najlepší svojho druhu.

Skamarátili sme sa rýchlo, mali sme rovnaké záľuby a hoci sme boli na izbe viacerý, najviac som sa zblížil práve s ním. Až tak, že som sa presťahoval na spodnú posteľ, kde oproti ležal on, aby som sa s ním mohol rozprávať a aj ho tajne pozorovať keď spal.

Pravdou je, že ten tábor aj on boli dôležitým míľnikom v mojom živote. Dovtedy som sa s myšlienkou, že sa mi páčia chlapci iba oťukával, no úplne som ju neprijal. Chcel som byť „normálny“, ako všetci ostatný chalani. Ale Viktor moju snahu definitívne zničil a ja som bol rád.

Dá sa vlastne povedať, že aj vďaka nemu som taký, aký som. Úplne som mu počas tých dvoch týždňov podľahol.

A keď ma v predvečer odchodu domov chytil za ruku, zaviedol von za chatu a tam sa ku mne naklonil a pobozkal ma, ukradol mi srdce.

Samozrejme, že to bol skoro nevinný bozk pri ktorom sa nám o seba udierali zuby a boli sme strnulý, ale, dofrasa, strčil mi jazyk do úst, takže to bol bozk! A o to bol magickejší, že bol môj prvý.

Šúchal som nohy po zemi, až som napokon zastavil a obzrel sa dozadu na bytovku z ktorej som odišiel.

Neviem, čo sa potom s Viktorom stalo. Nevymenili sme si číslo ani nicky, ostali mi iba spomienky.

A hoci som si nikdy nepomyslel, že na seba ešte niekedy natrafíme, teraz, keď sa to stalo a dopadlo to takto, je mi to ľúto. Naozaj.

Otočil som sa a šiel ďalej.

 

O 2 dni neskôr....

 

Sedel som zašitý v jednom z bočných boxov v malej pivárni neďaleko štadiónu. Dnešný tréning vďaka črevnej chrípke nášho trénera odpadol, tak som sa rozhodol popracovať na projekte do školy. Je dosť dôležitý, budem ho predkladať k skúškam a budem si ho aj obhajovať. To je niečo, z čoho mám už teraz žalúdok na vode.

Prešla okolo mňa čašníčka a pozrela na nedojedený sendvič a studenú kávu na mojom stole, tak som sa natiahol a trochu si z nej odpil, aby pokračovala ďalej. Pri prázdnom stole ma sedieť nenechajú a ja nemienim utrácať len preto, že sa tu cítim príjemne a hlavne je tu omnoho tichšie než na intráku, kde bývam.

Pozrel som sa na tých pár popísaných stránok čo som mal pred sebou a vzdychol si. Čaká ma ešte kopa práce.

Bol som tak zažraný do myšlienok, že som si ani nevšimol, ako niekto zastal pri mojom stole, až pokým mi dotyčný vrazil nie práve najjemnejším spôsobom pusu na líce.

Strhol som sa a pozrel dohora. Usmievali sa na mňa mandľovo hnedé oči.

„Ahoj Ronny.“ pozdravil som.

„Som rád, že sme ťa stretli Nikolas.“ kúsok poodstúpil a ja som mohol vidieť, že nebol sám. „Tu Viktor ti chce niečo povedať, ale, bohužiaľ, pri zhone z tvojho odchodu si mi nenechal telefónne číslo, takže som ťa nemal ako kontaktovať.“

Pozrel som z jedného na druhého.

„Pri zhone, hej?“ zopakoval som ironicky.

„Za to,“ prehovoril Viktor, „prepáč.“ vydýchol.

Čo som mu mal na to povedať? V pohode? Nie, do čerta! Chytil ma pod krk a vyhodil na chodbu. Bezdôvodne! Žiadne „v pohode“ sa nekoná.

Ostal som naňho nemo civieť, až napokon vytiahol ruky z vreciek mikiny čo mal na sebe a prehovoril o poznanie úprimnejším tónom.

„Vážne ma to mrzí. Ja....neviem čo to do mňa vošlo.“

No to ani ja, pomyslel som si a stále bez slova sa naňho mračil.

„Toto vyzerá na dlhšie.“ povedal pobavene Ronny. „Keď už sme tu, najem sa.“

Zamieril za čašníčkou a my sme s Viktorom osameli. Pristúpil ku mne a začal rýchlo šepkať.

„Pozri, pamätám si na ten tábor jasné? Aj na teba, ale nechcem aby o tom brat vedel.“

„Vedel som, že si si spomenul!“ povedal som víťazne.

Zahľadel sa do zeme a prikývol.

„Prečo ale nechceš....“ začal som, ale on mi do toho prudko skočil.

„Proste nechcem a budem rád, keď to budeš rešpektovať.“

„Inak čo?“ rýpol som si.

Oprel sa o stôl a naklonil sa nadomňa. „Inak budem pokračovať tam, kde som prestal.“

Usmial som sa naňho. „Už sa budem brániť.“

Nie! okríkol som sa v duchu. Spamätaj sa a neflirtuj s ním!

Po očku som zaregistroval, ako Ronny zamieril späť k nám.

„Fajn, ale chcem vysvetlenie.“ povedal som.

Viktor sa narovnal a aj on pozrel na Ronnyho.

„Nie teraz. Večer?“ spýtal som sa ho a ako odpoveď som dostal zamračený pohľad.

„Mám na to právo.“ ohradil som sa. Zrejme uznal, že mám pravdu, lebo prikývol.

„Tu o ôsmej?“ navrhol.

Usmial som sa naňho. „Platí.“

„Objednal som si....“ začal Ronny keď k nám prišiel, ale Viktor zavelil „Ideme.“ a hoci otvoril ústa a potom našpúlil pery v nemom nesúhlase, nasledoval ho.

O pätnásť minút na to mi čašníčka doniesla pomarančový džús, pečené kurča so zemiakmi a palacinky. Pozeral som sa na Ronnyho objednávku a v duchu počítal, či na to vo vreckách nahrabem dosť eur. Mykol som ramenami. Neviem, budem to riešiť potom, rozhodol som sa a pustil sa do jedla.

 

***

 

 

„Takže ty nemáš rande?“ spýtal sa ma Vlado, môj spolubývajúci číslo jedna.

„Nie, nemá. Alebo nás o tom chce aspoň presvedčiť.“ odpovedal namiesto mňa Sam, môj spolubývajúci číslo dva.

„Môžete sa ukľudniť vy dvaja? O čo vám ide? Keď hovorím, že rande nemám, tak nemám.“ povedal som im.

„Jasné, to povedz tej polovici tvojej skrini, čo si vyhádzal na posteľ.“ ironicky skonštatoval Vlado, posadil sa na svojej posteli a na zem položil tašku plnú kníh.

Odvrátil som sa od zrkadla na chodbe a pozrel sa na moju posteľ, kde ležala kopa tričiek, košieľ aj nohavíc. Na zemi boli porozhadzované rôzne moje topánky. Riadny bordel, ani som si nevšimol, kedy som ho narobil.

„Toto divadlo trvá už skoro hodinu a pol.“ usmial sa naňho Sam. „Prišiel, šiel rovno do sprchy, úhľadne sa učesal, vonia ako chodiaci Gabbani, ale nie, on nejde na rande.“

Otrávene som sa na nich pozrel. „Nie, nejdem. Iba mám stretnutie s dávnym kam...“ zháčil som sa. Asi je dosť odvážlivé nazývať Viktora kamarátom. „Známym.“ dodal som.

„Ah, takže tak sa tomu dnes vo svete gayov hovorí?“ pozrel sa Vlado na Sama.

„Nie, hovorí sa tomu jednoducho milenec.“ povedal.

Rozhodol som sa ich ignorovať a znovu som sa prezrel v zrkadle. Konečne som bol so svojim vzhľadom spokojný. Vlasy mi v úhľadnom cope splývali až na chrbát, mal som na sebe biele tričko a sivé kraťasy. Na nohy si obujem biele botasky a dielo je dokonané. Zamyslene som na seba pozrel. Naozaj tomu venujem až toľko pozornosti? Potriasol som hlavou. Načo počúvam ich reči? Iba mi zbytočne motajú hlavu.

Prešiel som späť k svojej posteli a pozrel sa na ten neporiadok. „Upracem to neskôr.“ skonštatoval som a odsunul pár tričiek, aby som si mal kam sadnúť.

Sam sa tiež posadil a zabodol svoje čierne oči priamo do mňa.

„Tak rozprávaj. Kto je to? Odkiaľ ho poznáš? Ako vyzerá? Je sexi?“ usmial sa.

„Tebe by sa určite páčil, vysoký športovec, presne tvoj typ.“

„Ááááh, to mi snáď robíš naschvál. Vieš, aký som frustrovaný.“ šuchol naspäť do postele.

„A nie je to gay.“ povedal som.

„Nie je gay? Nevedel som, že to skúšaš aj na heterákov.“ ozval sa Vlado.

Pokrútil som hlavou. „Už som vám povedal, že je to...“

„Známy, hej, počul som.“ dopovedal za mňa a ďalej si vykladal knihy z tašky.

Vlado aj Sam somnou boli v hokejovom týme. Keď sme zistili, že si sedíme aj ako kamoši, ukecali sme trénera, aby sa za nás prihovoril, aby sme spolu mohli bývať na internáte.

Vlado bol vysoký a pekne stavaný študent ekonómie, v našom týme obranca. Sam bol exotický černoch s dlhými dredmi a širokými ramenami, študujúci medicínu. Tiež bol obranca. A bol aj gay.

„Myslel som si, že tebe sa páčia tie útle typy, čo sa bojíš, že im zlomíš ruku keď sa ich prudšie dotkneš.“ pokračoval Sam. „Alebo si sa konečne rozhodol vyskúša riadneho chlapa? Mal si dať vedieť, som voľný.“ žmurkol na mňa a z Vladovej časti izby sa ozvali dáviace zvuky. Pretočil som naňho oči.

„Nie, nezmenil sa mi vkus. Ten chalan vôbec nie je môj typ. Vysoký a vyšportovaný som aj ja. Cítil by som sa, akoby som spal sám so sebou.“ vysvetlil som Samovi.

„Tvoj vzhľad ale hovorí niečo iné.“ premeral si ma Vlado. „Hovorí, že sa chceš niekomu páčiť.“

Pokrútil som hlavou. „Nie, iba chcem, aby mal o mne dobrú mienku.“

Obaja sa na mňa zarazene pozreli. „A to prečo?“ spýtal sa Sam.

Otvoril som ústa, ale nevydal ani hlások. Naozaj, prečo sa tak veľmi snažím? Veď ja s ním už teraz nemám nič spoločné, nie je tu žiaden dôvod, aby som v ňom nechával dobrý dojem.

Z ničoho nič som si v tých handrách pripadal trápne.

 

***

 

 

K pivárni som prichádzal už o 19:45 a hoci som vedel, že je to skoro, Viktor ma prekvapil, lebo už na mňa čakal. A cítil som sa ešte trápnejšie keď som videl, že on mal na sebe rovnaké trištvrťáky a mikinu ako pred pár hodinami.

„Ahoj, čakáš dlho?“ pozdravil som ho.

Kývol mi hlavou. „To je v pohode, chcem to mať rýchlo za sebou.“ povedal a prezrel si ma od hlavy po päty. „Aj ty máš zjavne ešte iný program.“

Presne v tejto chvíli som si neželal nič iné, len aby sa ten betón podomnou otvoril a pohltil ma.

No čo už, budem hrať formu.

„Áno čaká ma dosť nádejné rande.“ usmial som sa naňho a pozrel na dvere pivárne. „Ideme dnu? Ešte mám čas na jedno – dve pivká.“

Nepovedal nič, len sa otočil a vošiel, tak som šiel za ním. Zamieril si to k najbližšiemu voľnému stolu a keď prišla čašníčka, objednali sme si dve pivá. Inak bolo pri našom stole ticho. Dosť trápne ticho.

„No,“ začal som, len aby som to už akosi prerušil, „čakám na tvoje vysvetlenie.“

Viktor si odpil z piva čo nám priniesla čašníčka a mykol plecami.

„Nie je čo vysvetľovať. Nechcel som, aby si pred Ronnym povedal niečo neuvážené, tak som ťa vyhodil. Okej, uznávam, bol som trochu prchký, to mi je naozaj ľúto, ale ani ty nemáš právo len tak prísť a začať o mne rozprávať...“

„Ou,ou,ou, spomaľ!“ vystrel som pred seba odmietavo ruku. „Čo to tu trepeš? Počúvaš sa vôbec? Akože nemám právo? Ja som absolútne nevedel, že máš pred svojim bratom nejaké tajnosti a už vôbec nie, že si mu nikdy nepovedal o našom bozku. Obzvlášť, keď je gay.“

„Ronald nie je gay.“ zasičal na mňa ponad pohár. „On iba experimentuje.“

Ostal som naňho vyjavene hľadieť. „Iste.“ zachechtol som sa. „Ako povieš, ale...no vieš, ja som s ním bol a keď ti hovorím, že je gay, tak..“

Naklonil sa ponad stôl a zdrapil ma za tričko.

„Okej, fajn, nie je gay.“ povedal som rýchlo. Pustil ma a sadol si späť.

„Nechápem ťa.“ priznal som sa. „Čo je na tom zlé? Aj ja som gay a dokonca si to bol práve ty, kto ma v tomto rozhodnutí utvrdil.“

Po prvýkrát za celý čas čo som sa s Viktorom stretol sa na mňa práve teraz jasne pozrel. Bez toho, aby sa mu v tvári zračil hnev či odpor, bez toho, aby sa na mňa mračil. Celá tvár sa mu vyjasnila a vyzeral, že ho moja veta úprimne zaujala.

„A to ako?“ spýtal sa.

Usmial som sa. „V tom tábore, keď si ma pobozkal.“

„Ah, to.“ zahniezdil sa na stoličke a odpil si z piva riadny dúšok.

„Áno, pomohlo mi to nájsť ten správny smer v mojom živote.“

Znovu sa na mňa zamračil a rázom vyzeral starší aspoň o 5 rokov. „Toto ty nazývaš správnym smerom v tvojom živote?“

Prekvapil ma tou otázkou. „Prečo nie?“

Odfrkol si. „Prepáč, ale ešte len pred pár dňami si vyliezol z postele môjho malého brata. A dnes už ideš na rande s niekym iným, s kým, podľa toho, ako si sa nahodil, zrejme tiež skončíš v posteli. To je podľa teba správny smer?“

Odmyslel som si fakt, že o tom rande som mu iba klamal a zameral som sa na pointu otázky.

„A?“ nič múdrejšie zo mňa nevyšlo.

„A ak tebe nevadí, že sa správaš ako mužská štetka tak to, že sa tak správa môj brat rozhodne vadí mne. A nie len mne, ale ja jeho rodičom.“

Ah, pomaly som začínal chápať. „Vaši rodičia zrejme neschvaľujú jeho orientáciu, však?“

„Nie. A ja mám naňho dávať pozor a ustrážiť ho. To sa mi, ako si sám videl, nedarí práve najlepšie.“

„Ale, Viktor, on je už dospelý. A rozhodne mi nepripadá ako nesvojprávny, ako ho chceš strážiť?“

„Nevieš, aký bol na začiatku. To, aký je teraz, je už o dosť lepšie. No keby sa dozvedel, že som niekedy pobozkal chlapa...aj keď to bolo dávno a ja som bol len...zmetený.“

Sledoval som jeho tvár a jeho oči. Už zasa sa na mňa ani nepozrel. Pozeral asi tri centimetre buď naľavo, alebo napravo odomňa, ale nie na mňa. Začínal som vážne ľutovať, že som sem šiel. Mal som to proste nechať tak.

„Preto nikdy nedovolím, aby sa môj brat dozvedel, že som sa niekedy dotkol chlapa aj inak, než iba boxovacou rukavicou, chápeš?“ spýtal sa ma.

Ostal som hľadieť na dosku stola a bolo mi na nič. Bože, som taký sentimentálny!

„Iste, chápem.“ vzdychol som si napokon.

Viktor buchol o stôl prázdnym pohárom od piva až som nadskočil.

„Tak, keď sme si to vyjasnili...“ postavil sa.

„P – počkaj, ty už ideš?“ zakoktal som sa.

„Iste, ty máš rande a ja už nemám žiadny dôvod byť tu.“

Je to síce logické, ale ja ešte nechcem aby šiel.

„Myslel som si, že pokecáme o posledných rokoch. Ako si sa vlastne dostal k boxu? Veľký Viktor Tell?“

Pretočil očami a sadol si späť. Odignoroval som fakt, že som si vydýchol.

„Je to také trápne meno, vymyslel mi ho tréner.“

„Toho treba počúvať, to mám odskúšané.“ zasmial som sa.

Pozrel na mňa. „Aj ty športuješ?“ usúdil.

„Som v školskom hokejovom týme.“ snažil som sa, aby to neznelo tak hrdo aký som na to bol, ale zrejme sa to nepodarilo, lebo sa Viktor na mňa uškrnul. „Makal som na sebe na 100% aby som sa tam dostal.“ dodal som ospravedlňujúco.

„Na tom nevidím nič zlé. Aj ja makám a dostávam veľa rán, aby som si splnil sen.“

„Byť slávny boxer?“ usmial som sa, ale on len očami vyhýbavo ušiel pred mojim pohľadom.

„No, možno aj to.“

„A čo ešte?“ spýtal som sa.

Viktor si prehrabol vlasy prstami a úprimne sa zasmial. „Ty si ten najzvedavejší chlap akého poznám.“

„Prepáč.“ stiahol som sa. „Nechcel som vyzvedať.“

„Nie, to je v poriadku.“ mávol rukou. „Koniec koncov, aj tak ti to nepoviem.“ usmial sa. „Možno raz, ale dnes nie.“

Toto vyhlásenie ma povzbudilo.

„Ešte nikdy som nebol na boxe, nebudeš mať nejaký zápas?“

„Eh...“ ďalej nehovoril nič.

„Prepáč.“ zopakoval som s pocitom, že som totálne vlezlý.

„To nič, len nemám rád, keď sa na mňa ľudia pozerajú.“ povedal.

„Ale to je trochu...“

„Problém?“ dokončil vetu za mňa. „No áno, povedzme.“ znovu sa postavil. „Už naozaj musím ísť, aj ja niečo mám.“

„Oh, ty máš tiež rande?“

Krivo sa na mňa pozrel. „To máš o mne také nízke mienenie, že si myslíš, že by som v tomto šiel na rande?“ ukázal na teplákové trištvrťáky a zapnutú mikinu.

Zasmial som sa. „Jasné, že nie.“

„Mám tréning a nechcem, aby sa na mňa čakalo.“ povedal a odchádzal. Rozhodol som sa rýchlo zaplatiť a ísť s ním.

„Viktor?“ natiahol som sa a chytil ho za pravé rameno. S bolestivým syknutím odomňa odskočil.

„Prepáč, ja...“

„Len modrina z tréningu.“ povedal, ale tá bolestivá grimasa na jeho tvári z nej mizla len ťažko.

„Je 25 stupňov, nie je ti teplo?“ ukázal som na jeho zapnutú mikinu. Pokrútil hlavou.

No, to je aj tak jedno.

„Chcel som sa spýtať,“ začal som a pripadal si dosť trápne. Na škole som bol populárny, nikdy som nemal problém s nadväzovaním nových kontaktov, ibaže pri ňom som akosi stále nevedel, na čom som.

„Chcel som sa spýtať,“ začal som znova, „či mi nedáš tvoj mobil. Dlho sme sa nevideli a aj napriek tvojmu postoju ku gayom by som si s tebou chcel občas pokecať, čo ty na to?“

Vyzeral, akoby sa rozhodoval. Znervózňovali ma jeho jasno modré oči, ktoré mi nespúšťal z tváre. Trvalo to možno minútu, kým vytiahol svoj mobil.

„Nemám problém s gaymi, pokým sa neobtierajú o môjho brata.“ zamiešal tam výhražný tón.

Usmial som sa. „Neboj sa, nebudem. A,“ pozrel som sa mu do očí, „sľubujem, že mu o našom bozku nič nepoviem.“

Usmial sa na mňa a nadiktoval mi jeho číslo.

Stál som na jednom mieste a sledoval som, ako sa jeho postava zmenšuje.

On je taký...iný.