„Ale no nie, môžem predpokladať, že keď mi voláš, budem počuť aj tvoj hlas?“ zvesela sa spýtal Sam. V tejto chvíli mi to ale úsmev na perách nevyvolalo.

„Sam, potrebujem od teba pomoc.“

„Stalo sa niečo?“ môj hlas zjavne naozaj znie tak úboho, ako som si myslel.

„Som dole pred intrákom, prídi po mňa.“

„Hneď som tam,“ zareagoval okamžite.

Zložil som a vložil si mobil späť do vačku nohavíc.

Celé telo sa mi triaslo, divil som sa, že som to zvládol až sem.

Keď som konečne odtrhol pohľad od dverí na izbe, cítil som sa...vôbec nijako. Pripadalo mi to, že som úplne prázdny.

Ťažko som vstal z postele, no namiesto do sprchy som len pozbieral svoje oblečenie, s bolestivým sykaním som sa obliekol, zavolal si taxík a zamieril preč.

Na recepcii sa na mňa pozerali s veľkou otázkou v očiach – ani som nechcel vedieť, ako vyzerám.

Nasadol som do taxíka, ale keďže som mal celé boky ako v ohni, hmýril som sa na sedadle a či sa to vodičovi páčilo, alebo nie, zvalil som sa na bok a čakal, kým nezastaví.

Cítil som, ako sa potím, cítil som na sebe aj smrad potu a nedávneho orgazmu, ja som ale proste z tej izby musel vypadnúť.

Vystúpil som pred intrákom, sadol si pred dvere a zavolal Samovi, nič iné som ani urobiť nemohol, tie schody hore do izby by som jednoducho nezvládol.

„Nikolas?“ Samova hlava sa zjavila na mojej úrovni.

„Ahoj,“ pokúsil som sa usmiať, ale akosi sa mi to nedarilo.

„Pane Bože, čo sa ti stalo?“

„Chcem si ísť ľahnúť,“ zachraptil som a snažil sa mu pomôcť, keď ma rukami objal okolo hrudníka a snažil sa ma postaviť. Pričuchol si k môjmu telu a zvraštil tvár.

„Viem, smrdím, zasa...“

„Dobre ten pach poznám,“ povedal a hoci sa zamračil, nerozvádzal tú tému ďalej a ja som mu za to bol vďačný.

Zavesený do neho sme vošli dnu.

„Pre Boha, čo sa mu stalo?“ začul som vydesený hlas našej správkyne.

„Iba veľmi silná viróza, pani Salovská, nebojte sa, Paralen, horúci čaj a oddych ho dajú dokopy,“ usmial sa na ňu Sam.

„No len aby,“ povedala pochybovačne. „Keby niečo, neváhajte a zavolajte záchranku, nie že bude dehydratovaný.“

Záchranku? Bože, to vyzerám až tak zle?

„Za čo ma máte? So predsa budúci doktor, postarám sa o neho.“

Bol som Samovi veľmi vďačný, nemal som silu, ani chuť sa s ňou rozprávať a on to zahral pekne do autu.

Len čo sme sa vydriapali hore schodmi, nechcel som nič iné, než sa zvaliť do postele a spať, spať a spať. Ale Sam mal iné plány.

Namiesto do izby so mnou zamieril do spŕch.

„Prestaň, musíme ťa umyť,“ zavrčal na mňa, keď som s ním nespolupracoval. „A možno ti to aj zrazí teplotu,“ dodal.

Ja mám teplotu? To aspoň vysvetľuje to hrozné potenie.

„Chvíľu tu počkaj,“ posadil ma pod sprchu na studené kachličky. Mal pravdu, ich chlad bol pre mňa hrozne príjemný, hlavne pre moju spodnú časť, mal som pocit, že to pálenie sa stále zhoršuje.

„Čo robíš?“ ozval sa Samov hlas a jeho ruky ma začali ťahať späť do sedu – ani neviem, kedy som si na tie kachličky ľahol.

„Pomôž mi,“ povedal, keď sa mi snažil dať dolu tričko.

Odlepil som sa teda od kachličiek a pomohol mu, aspoň ako- tak, aby ma vyzliekol do spodného prádla. Potom našteloval sprchu a pomaly ma omýval vlažnou vodou – bolo to neskutočne príjemné a uvoľňujúce.

Celého ma poumýval a potom zabalil do veľkej osušky, ktorú si priniesol. Chytil som jej okraje a vďaka vode, ktorá mi dosť uľavila som sa skoro sám dokázal dostať do postele.

Zvalil som sa na matrac a už som upadal do spánku, keď mnou zatriasli silné ruky.

„Vypi to, pomôže to,“ podával mi Sam nejaké tabletky.

Ťažko som sa vyškriabal na lakte a zapil dve pilulky, ktoré mi podával. Potom ma konečne zakryl hneď dvoma perinami a ja som mohol spať.

 

„Toto mu urobil Viktor?“ počul som Vladov zdesený hlas.

„Spravil to sex,“ objasnil mi Sam. „Neskúsený a určite divoký, nie je to neobvyklý stav, aj ja sám som niečo podobné zažil.“

„To nemyslíš vážne!“ jeho zdesenie zjavne stúplo.

„Iba ma prekvapuje, že ho Viktor nechal samého a že mu nepomohol.“

V izbe zavládlo divné ticho a mne sa vôbec nechcelo otvoriť oči a odpovedať na ich otázky.

„Vieš čo,“ ozval sa Vlado. „Mám chuť ísť toho debila navštíviť so žiletkami a citrónovou šťavou.“

Sam sa zasmial, no vzápätí naňho zrúkol. „Drž tú infúzku poriadne, vidíš, že to netečie!“

„Aj tak nechápem, ako si môžeš z nemocnice zobrať čo chceš.“

Sam si odfrkol. „Som študentom tretieho ročníka a veľmi šikovným praktikantom...“

„Nemohol by si si to vyťahovanie odpustiť...“

„A v nemocničných skladoch je bordel,“ dokončil Sam a ja som úplne videl, ako sa na Vlada uškŕňa.

Nadýchol som sa a predsa len otvoril oči. Prvé, čo som zbadal bola Vladova ruka, v ktorej držal vrecko s infúznym sáčikom a zjavne súžil ako stojan.

Skúsil som sa ponaťahovať, ale cítil som sa ako zbitý pes.

„Si hore,“ zjavila sa v mojom zornom poli Vladova hlava.

„Drž tú infúzku!“ znovu naňho zrúkol Sam.

Vlado pretočil očami, ale narovnal sa a natiahol ruku.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa Sam, ktorý zaujal Vladove miesto pred mojou tvárou.

Zažmurkal som a uvedomil si, že ležím na bruchu. Vydýchol som a pretočil sa na chrbát, hoci to bolelo.

„Lepšie,“ povedal som ospalým hlasom.

„To je dobre,“ vydýchol si aj Sam a potom mi podal ďalšie tabletky. Bez opýtania som sa natiahol a zapil ich.

„Čo je to?“ ukázal som na infúzku.

„Proti horúčke a tekutiny pre telo a toto,“ ukázal mi dve krabičky od liekov, „je od bolesti a proti zápalu.“

Prikývol som a akosi nevedel, čo povedať. „Ja...“ začal som, ale napokon dodal len obyčajné: „Ďakujem.“

Sam mávol rukou. „Nie je za čo.“

Pozrel som sa do jeho tváre, potom na Vlada a na oboch som videl mierne napätie.

„Som ešte unavený,“ povedal som a radšej sa zakuklil späť do periny.

„Pospi si, potrebuješ si oddýchnuť,“ prikývol Sam a ja som zase zatvoril oči.

Zaspal som takmer okamžite.

 

Keď som sa znovu zobudil, vonku bolo už šero. Pomaly som sa posadil a poobzeral sa po izbe. Vlado tu nebol a Sam sedel sklonený nad nejakými knihami.

Zložil som nohy z postele a postavil sa. Cítil som sa dobre, síce som ešte v oblasti krížov a bokov pociťoval miernu bolesť, bolo to úplne zanedbateľné v porovnaní so stavom, v akom som bol.

Potichu som prešiel k Samovi, ktorý mal na ušiach slúchadlá a položil mu ruku na rameno. Skoro ho porazilo, vystrelil zo stoličky, ale kábel slúchadiel ho za hlavu stiahol späť a jeho takmer hodilo hlavou o stôl.

„Do riti, Niki! Nedes ma!“ zanadával.

„Nechcel som, prepáč,“ povedal som, zle maskujúc pobavenie v hlase.

„Asi ti je už dobre, však?“

Prikývol som. „Viem, že je to len vďaka tebe a chcel by som ti...“

„Prosím ťa,“ mávol rukou a posadil sa späť na stoličku. „To nestojí za reč, si kamoš, to je jasné.“

Usmial som sa naňho a bol vážne rád, že ho mám.

Nadýchol som sa a poobzeral sa po izbe. Prišiel som si...akýsi..stratený.

„Chceš sa porozprávať o tom, čo sa stalo?“

„Ani neviem,“ priznal som. „Nie je vlastne ani veľmi o čom hovoriť. Vyspal som sa s Viktorom a potom sa so mnou rozišiel, koniec.“

„A to to nemohol spraviť trochu citlivejšie?“ rýpol si.

„Je to zvláštne, ale...“ zalovil som v pamäti a keď som si vybavil svoje pocity z toho dňa, pocítil som na hrudi starý, známy tlak. Zhlboka som sa nadýchol a dodal: „Nebolelo to. Teda nie až tak, aby som skončil v takom stave. Nevedel som, že to môže byť až také zlé.“

„Môže to byť aj horšie,“ vyviedol ma Sam z omylu. „Ale nie, tvoj zadok na tom nebol tak zle, ako som si myslel.“

Spozornel som. „Ty si videl môj zadok?“

Pokrčil ramenami. „Iste, musel som ti predsa dezinfikovať ranu,“ usmial sa pri pohľade na moju tvár. „Nebodaj sa hanbíš?“

„No...“

Z chuti sa zasmial. „Nikolas, ja som doktor, ľudské telá vidím každý deň a hoci to tvoje je krásne, bol si pre mňa len ďalší pacient.“

„Aj tak je to trápne,“ nemohol som si pomôcť.

„Prečo ste sa rozišli?“ spýtal sa.

Sadol som si na posteľ a pokrčil ramenami. „Nedokázal mi odpustiť, čo som spravil. Podľa neho to bola zrada a...“

„A toto bola akože pomsta?“ povytiahol obočie a v tvári aj v hlase sa mu jasne odrážalo znechutenie. „Vieš, keď si už ten debil neuvedomuje, že si mu zachránil ten jeho poondiaty život, mohol by si aspoň uvedomiť, že toto nie je divoký západ a on nie je žiadny osamelý jazdec.“

„Sam...“

„Nebráň ho!“ zvýšil hlas.

„Ty sa hneváš?“ prekvapil ma.

„Samozrejme, že sa hnevám!“ postavil sa zo stoličky. „A nie len ja, aj Vlado! Si náš spoluhráč, kamarát a ten hajzel ťa proste pretiahol a nechal ťa, v takom stave, v akom si bol...“

„Nevedel to, keď odchádzal, nebolo mi tak zle.“

„Zasa ho brániš!“

Otvoril som ústa a zase ich zavrel. Je to pravda, podvedome ho bránim.

„Nemôžem za to, milujem ho.“

Sam si odfrkol, potom si ale vzdychol a sadol si na posteľ oproti mne.

„Povedal by som, že ma váš rozchod mrzí, ale v tejto chvíli by som Viktora najradšej nakopal do tej jeho vypracovanej riti, takže...“ rozhodil rukami, v snahe vysvetliť mi, že mi nedokáže vyjadriť spoluúčasť.

„To je v pohode, chápem to.“

„Znášaš to dobre,“ prezrel si ma. „Keď si spomeniem na všetko, čo si vyvádzal, aby si ho získal. A teraz je to všetko preč.“

Zamračil som sa na neho. „Chceš ma rozplakať, či čo?“

„Áno,“ prikývol smrteľne vážne. „Nie je normálne, že na stratu milovanej osoby reaguješ, akoby sa nič nestalo. Keby si naňho bol aspoň nahnevaný, ale ty...úplne nič.“

„Strata je trochu silné slovo.“

Sam za zamračil. „Nehovor mi, že sa tomu debilovi chceš podlizovať po tom, čo ti urobil!“

Pokrútil som hlavou.

„Ja vlastne...“ vlastne ani neviem, čo chcem.

Pravdou je, že sa cítim, akoby realita prešla okolo mňa, ale nedotkla sa ma. Viem, čo sa stalo, viem, ako ma bolelo telo, ako sa o mňa chlapci starali. Pamätám si, čo mi Viktor povedal, ale moje vnútro...je prázdne.

Ako to mám poňať? Nemám šajnu, v živote som nikoho tak nemiloval.

Keď umrela Natálka, bolelo to, samozrejme som aj plakal, ale mama na tom bola omnoho horšie, potrebovala moju oporu, takže som sa musel dať rýchlo dokopy.

Ale ako reagovať na to, čo mi Viktor urobil? Či na to, čo mi povedal?

„Ja jednoducho naozaj neviem,“ povedal som nahlas.

Sam na mňa chvíľu bez slova hľadel, potom sa ku mne natiahol a stisol mi rameno.

„Bude to v pohode, myseľ sa s tým časom sama vysporiada.“

„Myslíš?“ spýtal som sa pochybovačne.

„Iste. Ale dovoľ mi povedať, že tá vaša láska...teda, lepšie povedané tvoja láska, nebola zdravá.“

„Čože?“ zamračil som sa a on sa odo mňa zase odtiahol.

„Sledoval si sa posledné mesiace? Bol si ako posadnutý. Odkedy ste sa s tým chalanom stretli, zaspával si s mobilom v ruke, keď ti neodpisoval, alebo keď ste sa pohádali, na všetkých si sa mračil a nič pre teba nebolo dôležité.“

„To nie je celkom...“

„Že to nie je celkom pravda? Ako pokračuje koncoročný projekt?“

„Eh...“

„Ešte si s ním ani nezačal, však? Zrejme budeš musieť opakovať predmet, uvedomuješ si to?“

Šokovane som sa na neho pozrel.

Prikývol. „Nemáš čas, odovzdanie je budúci týždeň a ty nemáš nič.“

„Ja...“ naozaj ma tá správa prekvapila. Absolútne som na to zabudol, no aj tak som sa na Sama vzpurne pozrel. „To nejako zvládnem.“

„Naozaj? A čo hokej?“

„Čo hokej?“

„Hrali sme zápas, pamätáš sa? Boj o finále!“

Cítil som, ako som zbledol.

„To..to už bolo?“

Znovu si odfrkol. „Isteže to už bolo. Hrali sme oslabený o jedného hráča a aby si vedel, len vďaka mne a Vladovi si ešte stále v týme,“ začal si žmoliť ruky. „Síce sme museli trénerovi ukázať, v akom si bol stave a zaklamať mu, že to trvá už nejaký ten týždeň, aby ťa nevylúčil, zabralo to.“

„Ukázať?“

Prikývol. „Hej, tréner tu bol pred dvoma dňami, keď si spal v horúčke. Myslel som si, že keď už si

bol v takom stave, aspoň to využijeme.“

„A ako dopadol ten zápas?“

Smutne na mňa pozrel.

„Prehrali sme 8:2.“

„Oh....“

„Hej, bolo to dosť kruté, ale súperi hrali skvelo, to je pravda.“

Rozhostilo sa medzi nami ticho, v ktorom na mňa dosadali všetky jeho informácie.

„Moja láska bola nezdravá?“ zopakoval som smutne jeho slová. Pozrel sa na mňa a jeho oči trochu zjemneli.

„Nechcel som byť tvrdý, prepáč. Ja som vlastne ten posledný, čo by ti mal o láske niečo rozprávať, sám si neviem rady.“

Zvedavo som sa na neho pozrel a posunul sa o kúsok bližšie k nemu.

„Má to niečo spoločné s Damiánom?“

Samove oči sa rozšírili prekvapením.

„Ako...odkiaľ...“

„Vykrikoval si jeho meno v ten večer, čo sme boli obaja sfetovaný.“

„A ty si to pamätáš!?“

Usmial som sa na neho a oprel sa lakťami o kolená na znak toho, že čakám na jeho rozprávanie.

„Damián, on je...“ začal Sam rozpačito, „je to môj bratranec,“ strelil ku mne pohľadom. Zrejme čakal na nejaký môj prekvapený, alebo zhnusený pohľad, alebo neviem na čo, ja som však len prikývol a rukou mu naznačil, aby pokračoval.

Trhane sa nadýchol.

„Moja mama aj s rodinou pochádza z Jamajky, to vieš. Tam pred rokmi stretla môjho otca, ktorý tam bol pod záštitou červeného kríža. Ako to pokračovalo si vieš predstaviť. Zaľúbili sa, otec ju zobral na Slovensko, kde sa po čase vzali a ostali tu žiť. Občas chodievame aj za maminými rodičmi, ale je to dosť ojedinelé. Naposledy sme tam boli na svadbe mojej tety, maminej sestry. A potom, keď sa narodil môj bratranec, mama aj s otcom mu išli za krstných, takže mu mali vybrať meno, preto sa volá Damián,“ natiahol sa a trochu strnulo si na posteli ľahol.

„Je medzi nami skoro päť rokov rozdiel a ja som ho videl na jeho krst, potom na jeho siedme narodeniny a potom keď mal pätnásť. To prišiel asi na mesiac aj s rodičmi k nám, no a tak nejak sa stalo, že...“ zagestikuloval rukami. „Chápeš?“

Vytiahol som obočie. „Ty si spal s 15 ročným chalanom?“

„Bože, nie!“ prudko sa posadil a zamračil sa na mňa. Potom ale uhol pohľadom a potichu povedal: „Rachol som sa do neho.“

Hvizdol som.

„No, hej. Ale...chápeš, je to môj bratranec a bol v podstate ešte decko a ja som...ho pobozkal. Asi ti nemusím hovoriť, že ma to riadne rozhodilo a aj vydesilo.“

„Ale, Sam, ja ťa poznám ako Casanovu, čo sa nebráni krátkym známostiam.“

„Samozrejme, nebudem predsa posadnutý niečim, čo síce mohla byť láska, ale Damián bol v Jamajke, bolo to decko a hlavne môj priamy bratranec! Nechcel som sa na neho viazať, to by bolo choré. Ale...“

„Ale?“

Pozrel na mňa. „Ako dlho už držím celibát? Pamätáš si to?“

Zvraštil som tvár a snažil sa spomenúť si. „Tuším to sú už štyri mesiace.“

„Správne, štyri mesiace a tri týždne. Presne vtedy sa pred našim prahom zjavil Damián na nečakanej návšteve. Vysoký, sedemnásť ročný chalan, s krásnou postavou, hlbokými čiernymi očami a s tým, že ma miluje,“ hodil sa späť do postele a pritisol si vankúš na tvár.

„A ty...“

„Ja som mu povedal, že aj ja jeho,“ povedal zlomeným hlasom, ktorý tlmil vankúš. Posadil sa a pozrel na mňa akýmsi previnilým pohľadom. „A spal som s ním.“

„No to hádam...“

„Ja viem!“ zvýšil hlas. „Viem, ale nemohol som si pomôcť, ten malý, tmavooký bastard mi totálne pobláznil myseľ.“

„Nič som si nevšimol.“

„Nemohol si, nechcel som na sebe dať nič najavo, hlavne preto, lebo som si myslel, že ma nepochopíte. Neviem, ako by sa k tomu Vlado postavil a ty...no, vždy si bol ako splašený vietor, ani nezrátam tvoje jednorázovky, ako som ti mal povedať, že milujem svojho sedemnásť ročného bratranca?“

Chvíľu som ostal ticho. Rozumel som jeho obavám, naozaj neviem, ako by som na niečo také reagoval. Asi by som mu povedal, že sa zbláznil a okamžite si toho chalana musí vyšukať von z hlavy. Ale teraz...

„Keď sa naozaj milujete, mali by ste si to vážiť a ísť do toho,“ povedal som. „Vieš aké je to vzácne, zažiť pravú, opätovanú lásku a nie len sa honiť za vlastným chvostom v kruhu, ako pes?“

Prižmúril oči. „Vedel som, že niečo také povieš. Zmenil si sa, to on ťa zmenil.“

Zamyslel som sa.

Viktor ma zmenil? Nuž, asi áno.

Zmenil ma on a láska, ktorú som k nemu cítil....ktorú k nemu cítim. Nikdy by som pred tým nedokázal pochopiť, ako rozmýšľa zamilovaný človek, ako si treba vážiť chvíle, keď ste s tým druhým a aké je to ťažké, neprepadnúť tomu a nezabudnúť na zdravý rozum. Na ktorý som ja zabudol a ktorý sa mi, vďaka Viktorovým slovám a činom, teraz vrátil.

Postavil som sa tak prudko, až Samom trochu myklo. Položil som mu obe ruky na ramená.

„Som rád, že si si našiel niekoho, s kým sa milujete. Keď si ťa získal, musí to byť úžasný chalan, dúfam, že ma s ním niekedy zoznámiš.“

Samov prekvapený výraz vystriedal chápajúci úsmev.

„Už vieš, čo budeš s Viktorom robiť?“

Pokrútil som hlavu. „Nie, proste akosi..stále nemám pocit, že to skončilo. Ale,“ skočil som mu do nádychu, „neboj sa, nebudem sa mu podlizovať.“

 

Ten večer šiel Sam von a nevracal sa. Neviem prečo som mal pocit, že práve náš rozhovor mu pomohol pohnúť sa vpred.

Pretáčal som sa v posteli a premýšľal.

Viktor mi dal veľa. On je...je oheň. Nedokážem sa naňho hnevať, nedokážem ho nenávidieť, pretože keď sa hráte s ohňom, popálite sa.

Ale predsa len...bolí to.

Posadil som sa v márnej snahe zase rozdýchať tú ťažobu na hrudi.

Tak veľmi to bolí, ako mi to mohol urobiť? Veril som mu, miloval ho, celý som sa mu odovzdal!

Chytil som sa za hruď, mám pocit, akoby mi na nej sedel býk, tak ťažko sa mi dýcha....

Tie jeho prekliate modré oči, veľké ruky, ktoré ma nežne hladkali, toľkokrát ma bozkával mäkkými perami, že to ani nespočítam.

Piekol pre mňa, prečo ma, dofrasa, pozýval do svojho sveta, prečo ma doňho púšťal!? Načo to celé robil, načo dovolil, aby som sa do neho zamiloval!?

Fakt to bolí....

Na perinu dopadla prvá slza a ja som na ňu prekvapene hľadel.

Hneď za ňou dopadla druhá a tretia.

Zdesene som si rukami pretrel oči. Predsa nebudem plakať! Dofrasa, som chlap, ja...

Viktorove: „Ako by si mohol chápať, ako to bolí, keď ťa zradí niekto, komu veríš a koho miluješ?“, sa mi ozývalo v ušiach.

Bolí to, strašne to bolí...

Slzy mi začali z očí stekať tak rýchlo, že som ich nestíhal rukami stierať.

Viktor...ty hnusný hajzel s priezračnými očami...

Zadúšal som sa vzlykmi a nahlas nasával vzduch. Každou ďalšou slzou tá ťažoba na hrudi povoľovala.

Vikor...aj tak ťa milujem...

Zaboril som tvár do deky, ktorá vsiakala slané slzy a tlmila moje vzlyky.