„Čo tým myslíš extra tréning!?“ zreval som do telefónu na plné hrdlo.

Kočka čo vedľa mňa sedela si ma premerala a radšej sa šla postaviť. Bolo mi to úprimne jedno.

„Tréner to vyvesil na web asi pred dvoma dňami, že dnes od pol tretej je povinný extra tréning. Nekrič na mňa, je to tvoja chyba, že si nekontroluješ študentské novinky,“ chladil ma Peťo, náš brankár.

Vzdychol som si a zvesil hlavu. „Ale ja už nie som ani v škole.“

„Myslel som si, že máte ešte jednu prednášku...“

„Veď hej, ale ja mám teraz...“ poobzeral som sa dookola po električke, „niečo veľmi dôležité.“

„Dôležitejšie než hokej?“ neveriacky sa ma spýtal.

„Neuveríš, ale áno. Musíš ma proste u trénera ospravedlniť...“

„Zabudni,“ zareagoval okamžite. „Aby ťa tréner uvoľnil z vopred oznámeného tréningu musel by si prinajmenšom ťahať črevá po zemi.“

„No tak mu povedz, že ťahám!“ znovu som zrúkol a hovor ukončil.

Kurňa, je pravda, že na webe som nebol už ani nepamätám, ale aj bez toho sa zdá, akoby všetko bolo proti tomu, aby som sa s Viktorom stretol.

V noci som vôbec nevedel spať, hral som sa na telefóne a pritom si zabudol nastaviť budík. Zobudil ma až Sam, ktorý mal prvú prednášku, až keď ja tretiu. V škole si ma opäť nechal zavolať profesor a docela rázne mi oznámil, že som mu stále neodovzdal náčrt praktickej časti mojej práce.

Zdeptaný a ešte aj dobre vyhubovaný som sa trepal na ďalšiu prednášku, ktorú nečakane zastupovala profesorka, ktorej som bol nesympatický zrejme už od prírody a aby si zaistila moju plnú pozornosť, vyvolala ma za tých nekonečných deväťdesiat minút asi osemkrát, aby som reagoval na jej otázky – márne, všetky jej reči šli pomimo mňa o to viac, o čo sa ručička na hodinkách blížila k štrnástej hodine.

Letel som na električku, ktorá mi utiekla pred nosom, aj keď ma ten zmrd za volantom určite videl ako utekám a mávam naňho, aby počkal.

Snažil som sa odignorovať pocit, že sa mi osud snaží niečo naznačiť rovnako, ako som odignoroval moju poslednú prednášku, keďže som si neskoro uvedomil, že dohodnutý čas s Viktorom mi akosi nesedí s rozvrhom. Nezájem, ak by som mu navrhol neskoršiu hodinu a on by ma zrušil úplne, dostal by som vo svojom mladom veku infarkt.

Vystúpil som pár metrov pred jeho bytovkou. Pocity, ktoré sa u mňa striedali čím bližšie som k nej bol by som prirovnal k príznakom chrípky – žalúdok som mal ako na vode, moja teplota sa zvyšovala, srdce búchalo rýchlejšie a hoci som si v hlave stále dookola vravel, aby som sa upokojil, môj pocit, že pri každom ďalšom kroku hodím tyčku sa aj tak zvyšoval.

Dvere boli na čip, tak som si na zvončekoch vyhľadal meno Tell, utrel si spotené ruky do nohavíc a zazvonil. Skoro okamžite sa ozval bzučiak, inštinktívne som pozrel na hodinky – 14:58, takmer na chlp presne.

Tie tri poschodia som vyšliapal rýchlo, len pár schodov od cieľa som zastal a zhlboka vydýchol.

Kľud, hovoril som si, možno naozaj o nič nejde a ja som proste iba totálny kretén, ktorý hľadá niečo tam, kde nič nie je.

Dosť ma vzalo aj to moje posledné spackané ródeo so zajačikom. Vedel som, že sa mi Viktor dostal pod kožu, až teraz bolo však zjavné, ako veľmi.

Nadýchol som sa – je na čase zistiť, ako je na tom on.

Vo chvíli, keď som vyšiel na tretie a on stál v otvorených dverách ležérne sa opierajúc o rám v tom tesnom čiernom tričku a vyšúchaných džínsoch, všetky moje vnútorné konverzácie a prípravy boli ta tam. Prisahal by som, že som naňho vytreštil oči a zrejme som aj trochu pootvoril ústa, lebo na tvári sa mu mihol niečo ako úsmev.

„Ahoj,“ kývol hlavou, aby som šiel za ním dovnútra, no keď sa mi otočil chrbtom a ja som videl ten jeho zadok vo vypasovanej riflovine, pichlo ma pri srdci takou silou, až som mal chvíľu pocit, že ten infarkt vážne mám. Rozdýchal som to, veľmi na výber som nemal, a šiel za ním.

„Čau,“ hlesol som a vystrel k nemu ruku. No vážne, ja som k nemu vystrel ruku! Bože, stál som tam ako taký magor, ale on mi ju s vážnou tvárou stisol. Ten dotyk jeho kože mi nabil všetky elektróny v tele – som na tom vážne biedne.

„Sadni si, dáš si niečo?“ prešiel do kuchyne.

Bezducho som prešiel ku gauču, zhodil z ramena tašku a sadol si. „Vodu.“

Počul som, ako vyberal pohár a otáčal kohútikom. Nemohla tu hrať aspoň telka?

„Páči,“ podával mi pohár a ja som si uvedomil, ako sa mi triasli ruky, tak som ich zaťal v päsť a až potom sa preň natiahol.

„Dikes,“ okamžite som sa napil, mal som nielen vyschnuté v ústach, ale aj akúsi hrču v krku.

„Som rád, že si prišiel,“ povedal a posadil sa oproti mne do kresla.

Mykol som plecami. Nebudem mu predsa hovoriť, že som pri jeho správe skákal skoro meter dvadsať.

„Skôr, než poviem čokoľvek iné by som sa ti chcel ospravedlniť,“ povedal vážne a ja som naňho skoro vyprskol tú vodu čo som mal v ústach.

Premeral som si ho, rozhodne mi neušlo, že na sebe tentokrát nemal tepláky a celkovo sa mi zdal akýsi...iný.

„Ty sa mi chceš ospravedlniť?“ spýtal som sa a on prikývol. Prešiel ku mne a prstami ľavej ruky prešiel po mojom spánku, tam, kde ma predtým udrel.

„Dúfam, že ťa to dlho nebolelo, snažil som sa neudrieť ťa celou silou.“

Keďže sa ma práve dotýkal môj sexuálny objekt z posledných troch týždňov chvíľu mi trvalo kým som si spomenul na búšiacu bolesť v mojom spánku aj modrinu, ktorá mi tam potom asi týždeň svietila. Zmohol som sa len na pokrútenie hlavou.

„To je dobre,“ povedal a usadil sa späť do kresla. „Ale uznáš, že to bola hlavne tvoja chyba, však?“

Znovu som prikývol a potom sa naňho krivo pozrel. „Prekvapuje ma, že sa k tomu sám vraciaš.“

Teda, dokázal som zo seba dostať súvislú vetu, že by sa mi vracala pôda pod nohami? To asi ten jeho dotyk, povzbudil ma. Ale nie len ten, celý jeho výzor a správanie prezrádzali akúsi uvoľnenosť, ktorú som uňho ešte nevidel.

Pozrel na podlahu, iba na sekundu, než si jeho oči znovu našli tie moje.

„Chcel som sa o tom porozprávať, ale najskôr som potreboval...čas.“

„Čas? Na čo?“

„Na utriedenie myšlienok a vyrovnanie sa...povedzme sám so sebou.“

„Ako to má chápať?“

„Niki, ja...“ gestikuloval rukami, snažil sa mi povedať niečo, čo mal na jazyku, ale akosi sa nevedel vyjadriť. Z ničoho nič vyskočil z kresla a spýtal sa ma: „Nemáš chuť na niečo sladké?“

„Sladké?“ znovu som zopakoval a sledoval ho, ako ide naspäť do kuchyne.

„Hej, sladké. Zmrzlinu?“ pozrel na mňa s vytiahnutým obočím.

Chvíľu som naňho bez slova hľadel, čo si zrejme vyložil ako kto mlčí, ten svedčí a už otváral mrazák.

„Vanilkovú?“

Zvesil som plecia. „Môže byť.“

„Fajn,“ tresol dvierkami od mrazáka, hodil zmrzlinu na linku a prešiel blízko ku mne

Zdvihol som oči a pomaly nimi prechádzal po líniách jeho tela – asi si spomínam, prečo som sa naposledy neovládol. Naklonil sa nadomňa. To si robí srandu?

Znovu mi udrela do nosa jeho charakteristická vôňa a čím nižšie sa naklonil, tým mi pripadalo logickejšie olíznuť jeho krk. Nedal mi na to však príležitosť, lebo sa až príliš rýchlo postavil.

„Na,“ podával mi ovládač. S pochybnosťami som si ho vzal.

„Vďaka?“

Nervózne sa zamial. „Pusti si telku, bude to chvíľu trvať, len ťa vážne prosím neruš ma, ok?“ s tým sa otočil a zamieril si to naspäť do kuchyne.

Akože neruš ma? Do frasa, tak on si ma sem zavolá, ON, a potom mi povie, aby som ho nerušil?

Nebyť toho, že som dosť veľkú časť svojej dôstojnosti stratil počas posledných troch týždňov, ihneď by som vstal a s buchnutím dverí šiel preč.

Ale teraz som ostal sedieť na gauči – na mieste, ako pes – a zapol si telku.

Mali káblovku a na nej asi 140 programov a ja som si ich preklikával stále dookola. Z kuchyne, kde bol Viktor sa ozývali rôzne zvuky, šírili vône, ale zakázal som si pozerať sa tam. A naozaj to nemalo nič spoločné s tým, že by som ho rušil. Okej, viem, nahováram si to, ale teraz som už vážne zvedaví, čo sa tu deje.

Trvalo to 36 minút, presne, kým za mnou prišiel s miernym úsmevom na tvári.

„Hotovo,“ zahlásil.

„Čo je hotovo?“ spýtal som sa ani sa nesnažiac ukrývať ten podráždený tón. Trochu poodstúpil a ukázal na kuchynský stôl.

Vstal som a prešiel k nemu. V nemom úžase som sa díval na misku, na ktorej dne bola vanilková zmrzlina, na nej nejaké ovocie, zaliate niečim zlatým, ozdobená nakresleným kvetom z niečoho tmavého a kvetinkou zo šľahačky. Vyzeralo aj voňalo to fantasticky. Pozrel som na Viktora, ktorý ma sledoval širokými očami.

„Ty nemáš rád sladké?“ spýtal sa ma trochu sklamane.

„Mám.“

„No tak...“ rukami mi naznačil, aby som sa posadil a pustil sa do toho.

Sedel som a díval sa na ten dezert, ktorý Viktor vytvoril – pre mňa. Zobral som si do ruky lyžičku a ostal ňou visieť nad miskou.

„Je to škoda pokaziť.“

Viktor mávol rukou. „Prosím ťa, toto? Je to taký polotovar, zmrzlina je kúpená, ani šľahačka nie je domáca, ale nemal som veľa času a chcel som to rýchlo dokončiť.“

Položil som lyžičku späť. „Akosi nechápem, čo sa mi tu snažíš povedať.“

Na jeho tvári sa odzrkadlila...nervozita? Vážne?

Zhlboka sa nadýchol a pripomenul mi mňa pred necelou hodinkou.

„Pamätáš sa, pýtal si sa ma prečo sa bijem v klietke,“ začal.

„Kvôli peniazom.“

„Áno,“ prikývol a ukázal na zmrzlinu, na ktorej už šľahačková kvetinka strácala svoj pôvodný vzhľad. „Na toto,“ dodal.

„Na sladkosti?“

„Nie,“ usmial sa.

„Nechápem,“ priznal som.

„Cukrár,“ vydýchol.

„Čože?“

„Chcem byť cukrár,“ povedal hlasnejšie.

Ticho.

„Ty chceš byť..“

„Cukrár, áno,“ potvrdil mi. Nehovoril som nič, pripadalo mi to trochu smiešne, chlap ako hora ako pečie koláčiky, ale výraz jeho tváre mi nedovoľoval povedať to, alebo sa zasmiať. Myslel to úplne vážne.

„Uvedomuješ si, že študuješ hygienu?“ spýtal som sa ho.

„Ja viem,“ rozhodil rukami, „ale!“ vystrčil ukazovák a presunul sa o jednu stoličku bližšie ku mne. „Mám to vymyslené. Keď hovorím cukrár, nemyslím tým vypekať štrúdle, alebo záviny v nejakej kaviarničke, nie. Myslím tým cukrárstvo najvyššej úrovne.“

„A..“ začal som, ale zobral mi slovo.

„V Paríži je prestížna cukrárska škola uznávaná v celom svete. Zápisné a školné stojí samo osebe zhruba šesťtisíc eur.“

„Oj.“

„Hej, veď práve. Už ti dopína prečo sa bijem?“

„Ale kým nasporíš takú sumu peňazí, to potrvá..“

„Mám päť a pol tisíca,“ prerušil ma a ja som vyvalil oči.

„To fakt?“

„No boxujem už od pätnástich a zhruba od sedemnástich som sa začal venovať ilegálnym zápasom. Síce nie až na takej úrovni ako tu v Bratislave, ale dalo sa zarobiť. A šetrím, skoro všade. Jediné na čo míňam sú suroviny.“

„Ty...“ ukázal som prstom do kuchyne, „pečieš pravidelne?“

„Isteže,“ pokrčil plecami.

„Tu?“

„Jasné, že nie,“ pretočil očami. „Ronny nevie nič o mojich plánoch. Vlastne,“ pozrel na mňa a prstami začal bubnovať po stole, „okrem mojej kamošky a dúfam že budúcej spolužiačky Alici to vieš iba ty.“

Chvíľu mi trvalo, kým som sa zmohol na slovo. „Vážne?“

Prikývol.

„Ale...prečo?“

Netrpezlivo si vzdychol a oprel sa o stoličku. „Pozri ja...“ znovu začal gestikulovať.

„Proste to povedz,“ pomohol som mu.

Položil si ruky na stehná a pozeral na mňa. „Dobre si uvedomujem, že sa mi páčia muži.“

Okej, zobral mi vietor z plachiet. Nevedel som, ako mám reagovať a prvá vec čo mi napadla bola otázka, či mám šancu.

„Ale teba som nemal nikdy opäť stretnúť.“

Moja šanca umrela skôr, než sa stihla vôbec riadne zrodiť.

Naklonil som sa a oprel lakťami o stôl. „Prečo?“ zopakoval som.

Viktor sa ironicky zasmial, postavil sa, obišiel stoličku a oprel sa rukami o jej chrbát.

„Stále sa pýtaš prečo...uvedomuješ si vôbec, že si ten najzvedavejší a najvlezlejší chlap akého poznám?“

Iste, viem aký som.

„Ale zrejme práve preto sa to stalo,“ sadol si späť. „Už v tábore som ti nevedel odolať. Ja..zavadím občas pohľadom o muža, poviem si aký je pekný, alebo dokonca sexi, ale tá predstava, že by sa ma dotýkal, že by ma bozkával je mi odporná. Ale ty..si iný. Vtedy, keď si ma pobozkal dúfal som, že sa mi to bude hnusiť, ale pri tebe cítim len...“

„Vzrušenie zahaľujúce mozog,“ doplnil som ho.

Zvedavo na mňa pozrel. „Poznáš to?“

Prikývol som.

„Mávaš to často?“

Zasmial som sa. „Práveže nie, ale pri tebe..prečo myslíš, že som sa naposledy neovládol? Bol si pre mňa tak šialene vzrušujúci, až to bolelo. A to doslova,“ poklepal som si prstom po spánku.

Usmial sa, ale potom mu kútiky úst ovisli. „Pre mňa je ťažké priznať verejnosti, že túžim po tom byť cukrárom. Ale cukrár a buzerant? Tá kombinácia je..no uznaj.“

„Chápem,“ pripustil som.

Sedeli sme oproti sebe bez slova, obaja hľadiac na drevenú dosku stola. Zavadil som očami o lyžičku a o svoju zmrzlinu, tak som ju chytil do ruky a začal jesť. Chutilo to vynikajúco.

„To sú maliny?“ spýtal som sa.

Viktor sa usmial. „Áno maliny s karamelom a pomarančovou kôrou, tá tomu dodá arómu.“

„A to tmavé?“ ukázal som na nakreslenú kvetinu.

„Pomarančový likér.“

„Je to skvelé,“ dodal som uznanlivo a jeho úsmev sa ešte rozšíril.

„Mal by si ochutnať moje koláče,“ žmurkol na mňa. Vážne na mňa žmurkol!

Odložil som lyžičku a oblizol si pery. Prešiel som pohľadom po jeho dlhých nohách a pevných stehnách obtiahnutých v rifliach, po kontúre rúk, krku, jeho jemne vystúpenej kľúčnej kosti, cez pery až som sa stretol s očami, ktoré na mňa pobavene hľadeli.

„Skončil si?“ spýtal sa ma s úsmevom.

„Ešte neviem. Povedz prečo si sa dnes tak ohákol?“

Zasmial sa a zahryzol si pritom do spodnej pery. „Všimol si si,“ pochopil.

„Ako by som nemohol? Je na teba úžasný pohľad.“

Znovu sa zasmial.

„Mám toto celé brať ako pozvánku do tvojho sveta?“ spýtal som sa.

„Do môjho sveta?“

„Veď vieš,“ kývol som naňho hlavou, „bližšie k tebe.“

„Mmmm...“ iba ťažko zakýval úškrn, ale bolo na ňom vidieť, že naozaj premýšľa. „Čo spravíš ak odpoviem áno?“

Postavil som sa a oprel sa rukami o opierky jeho stoličky. „Spýtal by som sa, či ťa môžem pobozkať.“

Boli sme tvárami tak blízko, až som cítil jeho sladký dych, videl som svoj odraz v jeho bledomodrých dúhovkách.

Dvakrát vydýchol rýchlejšie kým sa nadýchol a napokon dych zadržal. Ako odpoveď mi to stačilo.

Doslova som sa vrhol na jeho pery, berúc ich jasným útokom. Vychutnával som si, že som dostal jeho zvolenie, prepletajúc jazyk s tým jeho, stále sa snažiacim prevziať nad bozkom kontrolu.

A čo sa stane, keď ho nechám v tomto bozku vyhrať?

Stiahol som jazyk jemne do svojich úst a jemu to zjavne ako pozvánka stačilo, lebo som ho mal zrazu nie len plné ústa, ale aj hlavu.