Ach jaj! Pozrel som sa cez mreže na odchádzajúceho policajného dôstojníka. Výčitky som si vybil na železných mrežiach. No čo nech je to ako chce. Nebola to len moja chyba. Ak by si ten hulvát nezačal pravdepodobne by teraz nemusel jesť cez slamku. (Nie doslovne.) Keď ma odvážali vyzeral celkom dobre. Rozbitý nos a pár modrín nieje predsa až tak nebezpečné pre život. Potreboval výprask - Dostal ho. Upadával mi endorfín a tak som si znudene sadol na lavičku. Nič iné tu aj tak na sedenie nebolo. Tie holé steny bez náznaku života ma totálne deprimovali. Ako fakt hrozne. Založil som si ruky a rozhodol sa zdriemnuť si. Vonku aj tak prší tak kam sa náhliť? Tu je aspoň teplo. Teplúčko. Nieje to prvý krát čo si užívam policajnú pohostinnosť a klamal by som ak by som tvrdil, že je to aj posledný. Je to len jedna noc. Vždy je to len jedna noc. Kým niekto nepríde. Vypočujem si aké je to nevhodné a ako by som mal dbať na dobré meno rodiny a tak ďalej, až kým ich preslov neukončím: „Je mi to ľúto, polepším sa.“ perfektne nacvičená veta, ktorá otvára nové možnosti. Rovnako ako plač a iné srdce drásajúce prejavy.
„Trauner!“ ozvalo sa moje priezvisko chodbou.
„TU!“zakričal som z lavičky. Vzhľadom k tomu, že TU je veľmi relatívny pojem, vstal som a zamával cez mreže rukou. Haló. Počul som jeho kroky, zamieril ku mne.
„Mladý pán Trauner, aká česť. Dnes prišila ďalšia obeť?“ postavil sa pred mňa a načiahol sa po kľúče na svojom boku. Bezočivo som sa usmial.
„Ako vždy strážnik Kowski.“pozdravil som ho hlavou. Starší zavalitý muž, otvoril moju celu a vypustil ma. Som divoké zviera. Bol som tu už niekoľko krát tak nebol problém vybrať sa správnym smerom.
„Kto pre mňa prišiel?“ spýtal som sa ho hneď čo ma dobehol.
„To neviem. Nepoznám ho.“odpovedal mi. To tu ešte nebolo, aby ma vyzdvihoval niekto koho tu ešte nevideli.
„Chlap, hm?“
„Áno, vyzerá draho. Možno niekto blízky s tvojim otca.“skúsil dedukovať. Tá možnosť tu bola. Vždy po mňa poslal niekoho kto spackal svoju prácu. Vyzdvihnúť ma a zbaviť ma obvinení, plus zápisu do registríka trestov bol ich trest. Išlo im to dobre. Od nervákov po puntičkárov. Všetci predvádzali tie najlepšie výkony od čias nemého filmu. Pustil ma do miestnosti. Ešte nebol ani večer. Odchytačka. Tak by sa toto miesto dalo nazvať. Táto budova bola vedľajšia policajná stanica na kraji mesta. Zodesať stolov s policajnými príslušníkmi, ktorí spisovali obvinenia až po priznania. Zamieril som registračnému pultu. Viem ako to chodí: Buď dobrý a budú k tebe dobrí. Priama úmera.
„Trauner.“ identifikoval som sa. Chlapík vedľa mňa sa otočil. Predpokladám, že ten týpek je asi tá pravá osoba, ktorá predvedie dnes svoju osudovú rolu. Zoskenoval ma svojím hnedým pohľadom a hneď potom sa vrátil pohľadom do papierov. Mlčal. Bol pokojný ako voda. Ešte som nevidel takéhoto podriadeného. Všetko z neho vyžarovalo, že on by chybu nespravil. Lenže inak by tu nebol. Prestal som si ho obzerať. Vytiahol si z kufríka pero a jedným naučeným ťahom sa podpísal. Upratal si svoje pero a otočil sa na odchod. Tak moment. Obaja, ja a policajt za pultom, sme ho pozorovali. To je akože všetko?! Pozrel som sa do papierov aby som sa uistil, že ten podpis nehral. Tak moment! Môj otec mu predsa musel dať jasné inštrukcie!
„Hej!“ zavolal som na neho. Ani len sa neobrátil. „Tak moment! Prečo si to podpísal!“ Zastavil.
„Hej a si to podpísal?“ zopakoval niektoré moje slová potichu. Zamračil som sa. Čo ma za problém? Otočil sa ku mne. Medené pramene vlasov mu padli do očí. „Som starší a preto je zvykom aby si mi vykal.“ dal mi lekciu. Ako fakt? To sa ešte robí? Ironicky som sa pousmial. Tento je naozaj dokonalí. Vyhráva prvé miesto..
„Otec nebude nadšený až sa dozvie ako to dnes dopadlo.“ oznámil som mu. Väčšina jeho pracovníkov začína v tomto momente stresovať. Nepohol sa, nedal najavo žiadnu emóciu. Pevne stisol pery, oblizol si ich a elegantne si napravil neposlušné pramene. Á, chápem. Pán dokonalý.
„Porušil si zákon, nie len jeden. Zápis do registríka ti zrazí korunku. Potrebuješ to ako soľ.“vyslovil hrdo.
„Ts.“odvrátil som od neho pohľad.
„Ublíženie na zdravý, ublíženie na cti, neuposlúchnutie výzvy verejného činiteľa pri výkone jeho právomocí, spôsobenie škody na cudzom majetku a tak ďalej. Pripomínam ti, že to nieje prvý krát. Buď rád, že ti dali iba pokarhanie.“vymenoval ako stroj. On je úplne dementný? Uvedomil som si, že na neho civím. „Prepáčte za spôsobené problémy. Dovidenia.“ uklonil sa úctivo strážnikom a tí boli z neho paf. Znechutene som si zabral moje veci a vyšiel za ním.
„Ako sa voláš?“ spýtal som sa jeho chrbáta. Začalo zapadať slnko. Dážď na chvíľu ustal a vonku bolo chladnejšie.
„Netykaj mi.“odpovedal.
„Vaše meno.“vyslovil som prinútene.
„Ja ho viem a ty si ho zisti.“otvoril si dvere do auta a zavrel sa v ňom. Ah! Čo sa to práve stalo? Videl som cez sklo ako si vyberá kľúče. Hánkami som mu zaklopal na okno. Otočil sa ku mne. Otvoril mi okienko. „Áno?“ spýtal sa milo.
„Zistím si to.“ varoval som ho s prižmúrenými očami.
„V to dúfam.“obdaril ma úsmevom a odišiel z parkoviska. Pozeral som na jeho auto a odmietal si priznať, že ma poriadne dostal. Ja to tak nenechám. Vytiahol som si zo sáčku telefón. V rýchlosti vytočil otcove číslo. Začala mi byť zima, pretože svoju budu som asi stratil.
„Áno?“ spýtal sa ma do telefónu.
„HEJ! To čo bolo za kreténa, čo si sem poslal!?“kričal som do mobilu.
„Daj si pozor na ústa, spratok!“vyštekol. „O kom je reč?“ dodal pokojnejšie.
„O tom týpkovi čo prišiel pre mňa do väzenia. Vysoký, medené vlasy a kufríšek jak pre prváčku na strednej.“opísal som ho. Zasmial sa.
„Takže sa o to postaral. Máš zápis?“zabával sa.
„To bola tvoja práca?!“naštval som sa.
„Áno, prerastáš mi cez hlavu a mám toho dosť. Zdá sa, že urobil dobru prácu ako tvrdil.“oznamoval mi to akoby o nič nešlo.
„To sa mi zdá.“
„Nie nezdá. Mám tvojich hrádok dosť. Je načase dospieť. Záznam ti len prospeje.“
„Jak sa volá?“ udržoval som pokoj aj keď to vo mne vrelo. Začalo znova mrholiť. Ešte aj toto!?
„Ak ti ho nepovedal on sám zjavne nechce aby si ho vedel.“ vykrúcal sa. No to ozaj?
„Povedal mi aby som si ho zistil a o to sa snažím.“
„Bohužiaľ.... Skladám.“
„Hej! Počkaj ešte hovorím! Ak mi to nepovieš, dám sa na drogy!“vyhrážal som sa.
„Naozaj? To hovoríš od základnej školy.“ vysmial ma a potom položil. Pokojne! Došiel som späť k policajnej stanici a schoval sa pod malí prístrešok. Počkám kým neprestane pršať a potom sa vrátim domov. Sedel som na schodoch a čakal. On podpísal tie papiere! No jasné on ich, dočerta, podpísal. Vbehol dovnútra. Bolo tu príjemne teplo. Otočili sa ku mne pár očí. Zašiel som k pultu.
„Dobrý večer.“pozdravil som známeho strážnika a on sa ani neunúval zdvihnúť hlavu.
„Ten zápis ti nezmizne.“oznámil mi hlavou v novinách.
„Ahaha, čo? Nie, chcem vidieť svoje papiere čo podpísal.“ Nadvihol ku mne zrak a ja som sa milo usmial.
„Prečo?“zaujímal sa. To som si nepremyslel.
„Potrebujem nejaký dobrý dôvod?“odpovedal som mu otázkou. Všetci ma tu poznajú a vtom prípade nemá zmysel sa na niečo hrať. Pery stisol do pevnej linky.
„Nebolo by to na zahodenie.“vrátil sa k novinám. Vyvrátil som oči. Nervózne som prestúpil z nohy na nohu.
Naklonil som sa k nemu. Zareagoval. Varoval ma pohľadom.
„Potrebujem vedieť meno toho chlapíka čo ma prišiel vyzdvihnúť.“zašepkal som. Skúmal ma pohľadom. Čas ubiehal. Držal som pohľad aby som neprehral. Sklopil pohľad a našiel mi posledné záznamy. Nebolo to trestné. Bol tu ako môj zástupca a boli to moje papiere, takže nemal ani možnosť namietať. Podal mi ten lajster a ja som očami okamžite padal na podpis. Zagánil som naň.
„Čo je to doboha za podpis!“ posťažoval som si. Celé to bolo na hovno. Vôbec som netušil čo sú to za písmena. Policajt si otrávene zobral papier. Veď škriabe horšie než doktor.
„To je M. Seary.“odpovedal mi.
„Ako?“spýtal som sa pre istotu, ak by som si zmýlil hlásku.
„M. Seary.“odpovedal hlasnejšie. Nedokázal som sa prestať vyškierať. Mám ťa, Seary. „Čo je to za výraz?“
„To je výraz zadosťučinenia. Tak dík.“vydal som sa na odchod.
„Nedostaň sa už do problémov.“ zavolal za mnou.
„Jop.“mávol som k nemu pri dverách. Nebolo to až tak namáhavé, teraz stačí zistiť čo je vlastne zač ten, Seary. Nieje otcov podriadený čo znamená, že mi to sťažilo hľadanie. V podstate by som sa na to mohol vysrať, ale to by znamenalo, že som iba kecal keď som povedal, že si ho nájdem. A ja ho nájdem. Nenechám to tak. Vydal som sa cez dážď na najbližšiu zastávku. Vonku je ako v mrázaku a kým sa dostanem domov pravdepodobne ma budú môcť nasekať a použiť do whisky. Nenávidím veľké zmeny počasia v lete. Dočerta. Keď som si konečne otváral dvere od domu, kľúče sa klepali ako ja. Zhodil som zo seba mokré veci a vysprchoval sa v vriacej vode. Mohla byť vlažná hľadiac k tomu, že zo mňa bola kocka ľadu. Vykradol som chladničku (v ktorej aj tak nič nebolo) dal si uschnúť veci a zišiel si zacvičiť na prečistenie hlavy. Kedysi ma otec učil zmiešané bojové umenia ale potom mal menej a menej času až som to nakoniec cvičil sám. Nedokázal som sa sústrediť na jednoduchú sústavu obrany a tak som to na dnešok odložil. Na lístoček som si zapísal: M. Seary a išiel hrať hry. Vybil som si emócie ale hlavne sa zabavil. Už som to potreboval. Ako môžu byť dvaja dospelý muži taký suchári? Hral som do hlbokej noci a keď som začal zaspávať radšej som to vzdal a preniesol sa do postele.
Strhol som sa na zvonenie budíku. Mobil som si zabudol na stole a to ma prinútilo postaviť sa. Vypol som ho. Boli letné prázdniny. Flákať sa je predsa dôležitým pravidlom. Dnes je streda. Ak som chcel niečo jesť musel som si to ísť kúpiť. Netvrdím, že som nespokojný. Len znudený. Vec sa má tak, že ľudia sa už dávno nezaujímajú o to čo robíte. Všetci sme povrchný priatelia a preto bývam zaujímavý kvôli rodinnému statusu. Je to môj kríž. Môj otec je minister spravodlivosti. Je tam toho. Žerie ako každý iný. Serie ako každý iný ale nie, on je jednoducho nadčlovek! Mal som ho radšej keď bol blbým armadným generálom. Aspoň mal nejakú šťavu. Teraz sa jedine tak schováva za posranú papierovú barikádu. Komu to vadí?! Výhodou sú rozhodne peniaze. Tie vždy veci prifarbia.
Nakúpil som niečo do chladničky a vrátil sa domov. Plánujem si ísť zabehať a odkladám to aby som mohol dokončiť misiu na xboxe. Poobede sa prinútim zdvihnúť svoj zadok. Zabehal som si. Dal si rýchlu sprchu a zameril sa na toho suchára. Natiahol som si na seba tričko a skúšal som šťastie s internetom. Čo tam už v tejto dobe nieje. M. Seary bol celkom dostačujúci vyhľadávací požiadavok. Prekvapilo ma aké to bolo jednoduché.
Bolo mi hneď jasné ako dokázal tak automaticky vymenovať všetky moje priestupky. Je to zasraný právnik. Pán nudný ,Mathew Seary, ktorého kancelária bola vzdialená pár minút z centra. Opísal som si adresu. Som zvedavý ako zareaguje. Vzal som si niečo na cestu a vydal sa na potulky. Mal som plnú hlavu ako ho dostanem. Spriahnúť sa s mojím otcom bola chyba! Prebehol som cez prechod pre chodcov a zamieril k tehlovej budove. Vyzerala luxusne a pravdepodobne tam sedávajú aj taký ľudia. Sklenená tabuľka s jeho menom mi ujasnila, že som sa nestratil a našiel miesto, ktoré som hľadal. Vošiel som dnu. Voňalo to tam ako u kozmetičky. Je to vôbec normálne? Bolo tu len zo pár klientov a recepčná. Hneď po vstupe mi došlo, že ma k nemu asi len tak nepustí. Vyšiel som z dverí skôr než si ma všimla. Potrebujem plán. Niečo by tu bolo. Škoda, že ma nič iné nenapadlo. Roztrapatil som si vlasy a rozkmásal na sebe oblečenie. Modrín som mal dosť takže som vyzeral dokonale. Pomsta. Vpadol som dovnútra a hodil sa jej na pult. Zľakla sa. Kamera beží.
„Potrebujem pomoc!“zreval som. Vydesene na mňa pozrela. „Znásilnili ma!“ okamžite vyskočila na nohy. Začal som si šetriť slzy na svoje veľké zakončenie.
„Z-Zavolám políciu.“ začala sa rozbiehať. Diváci boli v šoku. Nevedeli sa zjavne rozhodnúť či je to pravé alebo hrané.
„Nie! Prosím nie!“kvílil som a pomaly sa začal spúšťať k zemi aby sa mi podarilo zachytiť ten dokonalý efekt. Dvere vedľa recepcie sa otvorili a ja som zachytil trochu z medených vlasov. Veľké finále.
„Čo sa tu deje?“spýtal sa histerky rozhorčene. Všetky oči v miestnosti sa otočili na mňa a tak sa nechal uniesť aj sám Seary. Hlasno som vykríkol a hodil sa nejakej žene na nohu.
„To je on! To urobil on! Pomôžte mi! ON ma znásilnil!“kričal som z prstom na ňom. Keby len niekto zachytil tie pohľady, ktoré nevedeli ako majú reagovať. Bohužiaľ, Seary sa spamätal prvý, vedel, že je to divadlo rovnako ako ja. Chytil ma a zapchal mi rukou ústa.
„On žartuje.“ oznámil s milým úsmevom žene ktorej som sa doteraz držal. „Je to syn jedného z mojich klientov. Má trochu psychické problémy kvôli tomu, že ho šikanovali za jeho dievčenské meno.“vysvetľoval vierohodne. ČO?! Naučeným chvatom som ho udrel do rebier. Uvoľnil ma a trochu sa skrútil do boku.
„Nemám dievčenské meno!“ vykríkol som na neho. Upravil som sa trochu. Naozaj som vyzeral ako šialenec.
„Nevšímajte si ho.“ požiadal divákov už úplne v pohode. „Volá sa Jordan.“ oznámil im a všetci prikývli. To malo znamenať ako čo?! Zrazu boli všetci v pohode a na môj výkon úplne zabudli, akoby sa ani nestal. „TY!“otočil som sa na neho a on mi zachytil ruku ktorou som na neho ukazoval. Mlčky ma potiahol do dverí.
„Nechaj nás, chvíľu.“prikázal sekretárke a tá ešte trošku v šoku, si sadla za svoje miesto. Zavrel dvere. Otočil som sa k nemu a on začal hlasno tlieskať. „Výborne Jordan. Vý-bor-ne. Dokonalý výkon.“
Mykol som plecami a prijal jeho ironickú poklonu.
„Snažil som sa.“ priznal som tajomstvo svojho úspechu. Boli sme v priestornej pracovni s tmavou podlahou a stolom, koženými kreslami a imitáciou krémových mramorových stĺpov pri dverách.
„Jordan,“oslovil ma.
„Jordy, keď už tak.“ skočil som mu do reči. Usmial sa.
„V poriadku, teda Jordy, posadíš sa?“ navrhol mi jedno z dvoch kresiel, ktoré mal pred stolom. Usmial som sa.
„Iste.“ prešiel som okolo stola a sadol si na jeho kreslo. Ešte hrialo. Otočil som sa na ňom. „Takže, právnik.“zastavil som sa nohami. Pokojne ma pozoroval. To ho úplne nič nerozhodí? Oprel som sa a odsunul sa ďalej aby som si mohol vyložiť nohy. Konečne zareagoval. Prešiel k stolu a zhodil mi ich dole.
„Prečo si prišiel?“spýtal sa ma. Uvelebil som sa v kresle a nechal som ho opierať sa o stôl.
„Zistil som si ako sa voláš, tak som ťa prišiel navštíviť.“ odpovedal som.
„Vykanie.“ pokarhal ma. Znudene som sa nadýchol. „Budeš vyžadovať moje služby?“ pýtal sa ďalej úplne profesionálne.
„Čo? Len to nie! Iba som si tak hovoril, že by ma zaujímalo ako zareaguješ keď prídem.“
„Zareagujete.“ opravil ma. „Ak je to tak, ďakujem za návštevu. Pozdrav otca.“ milo ma vyhodil. Usídlil som sa ešte hlbšie. „Si až tak rozmaznaný, spratok?“naklonil sa ku mne a uväznil ma rukami v jeho kresle.
„Možno.“ mykol som plecami.
„Vždy dostaneš to čo chceš?“ stíšil hlas vždy keď sa ku mne priblížil.
„Väčšinou stále.“odpovedal som.
„Nikto ťa nikdy nepotrestal?“hlas mu zdrsnel. Ale čo?
„Chcete sa toho ujať?“ hral som sa s ním. Mykol obočím. Zjavne nečakal, že mu zavykám. „Dotoho, Pán právnik.“ vyzval som ho. Díval sa na mňa a potom sa zrazu odtiahol. Až teraz som si uvedomil koľko kyslíku mi vzal. Okamžite som vyrovnal straty.
„Nie som hlúpy. Viem, že sa vieš byť lepšie ako väčšina policajtov. Prečo by som sa do toho púšťal?“
„Máte strach?“vstal som z jeho kresla.
„Nenazýval by som to strachom ale rešpektom. Viem kedy ide o vopred prehraný boj.“ odpovedal mi sebavedome. Ako som si myslel, ešte som nestretol nikoho ako on. Je tak vážny! Pozoroval som ho a on to videl. Zhlboka sa nadýchol a otočil sa mi chrbátom. „Zavolám tvojho otca aby si ťa prišiel vyzdvihnúť.“ načiahol sa po telefón na jeho stole.
„Je vám úplne jedno, že som syn ministra?“oprel som sa rukou vedľa jeho telefónu. Zložil si slúchadlo z ucha.
„Bolo by mi jedno aj keby si bol syn samého Boha. Hlavne aby sa mi podarilo sa ťa zbaviť.“
„Tak to bolo kruté.“ zatváril som sa zranene. Položil slúchadlo.
„Nie, kruté by bolo keby som ti povedal, že poznám spratkov ako si ty. Rozmaznaný a vytrvalí dostať všetko čo chcú aj keby to malo byť násilím. Takéto deti...“ naklonil sa ku mne. „potrebujú poriadne uzemniť. Máš veľké ego, pretože si si zvykol na imunitu svojho otca ale ja vidím len chlapca, ktorí sa rád bije aby sa ukázal pred svojím zaneprázdneným oteckom. Tak mi povedz, mýlim sa?“ vysmieval sa mi. Musím uznať, že hra tvrdo.
„Mám sa rozplakať?“spýtal som sa ho ironicky.
„Bože! Len to by mi chýbalo! Nepotrebujem vychovávať žiadne deti. Urazil som ťa až tak moc, že máš nutkanie pomstiť sa mi? Poviem ti teda jednu vec, cítiš to preto, že som ti povedal pravdu a teba to jednoducho serie. Neboj sa, ono to prejde. Zahráš si strielačky, rozbiješ nejakým chudákom hubu a budeš sa znova cítiť ako kráľ.“ dokončil svoj prejav úsmevom a začal vytáčať otcove číslo spamäti. Nechal som ho to urobiť. Myslí si akú ma pravdu. To určite!
„Tu Mathew Seary. Hovorím s políciou? Prišiel sem nejaký chlapec a...“ vypleskol som na neho oči. Polícia?! Zaútočil som na jeho telefón a on mi zadržal ruku za zápästie. „Odíď.“zašepkal mi mimo slúchadlo. Mám záznam ak sa dostanem na políciu pravdepodobne mi pribudne ďalší. Vtrhol som si ju z jeho zovretia.
„V pohode.“ zdvihol som ruky v geste:“vzdávam sa“ a vycúval som. „Prosím?.. Nie všetko je už v poriadku... Bolo to nedorozumenie, prepáčte.“ zložil. Chladnými očami ma pozoroval a nakoniec mávol bradou k dverám. Znova vyhral. Odišiel som. Nechápem prečo ho nechám vyhrať je to zmetok a okrem toho musí mať minimálne sto rokov. Ľudia v čakacej miestnosti začali pribúdať. Ovládol som sa neurobiť scénu a odišiel bez pozdravu. Rozmaznanec?! Kretén. Predvádzať sa aby som upútal otcovu pozornosť? No to určite! Nechci ma rozosmiať! Čo je ten chlapík vôbec zač, že sa vyťahuje? Nedokázal som prestať na to myslieť. Jednoznačne ma dostal a znova a znova. Rozhodne som sa stretol s niekým zaujímavým. Celý deň som sa v tom špáral. Nedokážem ani povedať ako je možné, že si ma tak omotal okolo prsta. Je to debil a od prvého momentu ním bol. Čo je však horšie: Nemôžem sa zbaviť toho divného pocitu, ktorý vytvoril keď som nechcel odísť z jeho kresla. Vzrušovalo ma to? Možno by som nepovedal, že som bol z toho tvrdý ale rozhodne sa niečo stalo. Boli dve hodiny ráno a ja som ešte stále nedokázal prestať. Je to zlé. Musím sa dostať k nemu ešte raz a zistiť čo to bolo. Otázkou je ako to chcem urobiť. Však mňa niečo napadne.... Nič ma nenapadalo. Prechádzal som sa po ulici a obchádzal davy ľudí. Veď ako by ma aj mohlo niečo napadnúť. Bol som tak napružený a nedočkavý aby ma niečo napadlo, že to nešlo. Mal by som sa nad tým zamyslieť je to právnik a čo robí právnik? Vysekáva ľudí z problémov. Ak by som sa dostal za vyprovokovanie bitky na políciu asi by mi aj tak moc nepomohol. Muselo by to byť niečo iné. Pri čom si ho môžem zaplatiť a on bude musieť robiť čo budem chcieť. Slnko sa odrazilo od výkladu a oslepilo ma. Otočil som tvár k výlohe a došlo mi čo urobím. Kým sa tak stane zašiel som si do parku. Cestou späť si kúpil niečo napitie a vrátil sa na obchodnú ulicu. Stačilo silné švihnutie ramenom a zapojenie tela. Ako som očakával kameň z parku preletel cez sklo, takmer dokonalým spôsobom. Odpil som si z malinovky a počkal kým niekto vybehne z predajne.
„Čo to má znamenať!“takmer okamžite mu na mňa padli oči a ja som si uvedomil, že som zašiel tak ďaleko pretože musím získať vždy to čo chcem. Hovoril pravdu a to ma celkom naštvalo. Uvedomil som si to ale neskoro. „Ty! Stoj tu! Zavolám políciu!“ vytiahol si telefón a ja som trpezlivo čakal.
„Chcete ma zažalovať?“spýtal som sa toho muža kým ho neprepojili.
„Áno! Presne to urobím.“zakričal na mňa.
„Výborne.“
Vybral som si telefón a zavolal do jeho kancelárie na číslo, ktoré mal uvedené na internete. Niet cesty späť. Zdvihla to sekretárka.
„Rozbil som okno na výlohe a pokúsia sa ma obžalovať. Mohol by Seary prísť?“ spýtal som sa jej. Muž čo vybehol z obchodu nervózne vykrikoval do telefónu.
„Opýtam sa a dám vám vedieť, počkáte na linke?“požiadala ma.
„Iste.“vzdychol som. Chvíľu som čakal až kým som nepočul ako sekretárka znova preberá môj telefonát.
„Mohla by som sa spýtať na vaše meno?“spýtala sa nesmelo. Asi to bola prvotná informácia na ktorú zabudla.
„Povedzte mu, že volá Jordan Trauner.“ počul som ako ho vyslovila a rovnako tak mi neušla spŕška nadávok v pozadí. Usmial som sa.
„Ktorá policajná stanica.“opakovala ako jej diktoval. Ako to mám vedieť? Zložil som si mobil z ucha.
„Hej! Vy! Ktorý okrsok príde?“ spýtal som sa toho stresáka z obchodu.
„Mestká z hlavnej.“odpovedal mi naštvane. Očami pozoroval cestu kedy dôjdu.
„Mestká z hlavnej.“zopakoval som jej. Poslala správu ďalej.
„Odkáž, že tam hneď budem.“ vyštekol.
„Počul som.“zastavil som ju a potom zložil. Nemôžem sa dočakať! Čakal som na ulici ako keby mi išiel autobus. Trvalo im to až neuveriteľne dlho a to sa okrsok nachádza niekde v blízkosti. Jeden zo strážnikov prišiel k mužovi z obchodu, ktorý sa okamžite začal na mňa sťažovať, ako inak káčer škaredý. Druhý zo strážnikov pristúpil ku mne a vymenoval mi práva. Bola to ich povinnosť. Dal som si zápästia spolu a nechal ho zatknúť ma. Mlčal som tak ako správny zločinec. Odviezli ma a preniesli detektorom kovu čo mali pri vchode. Poobchytkávali mi stehná a keď nič nenašli konečne ma usadili pri jeden stôl. Policajtovi som mal povedať všetky osobné údaje ale na to si musí počkať.
„Som tu.“ ozvalo sa za mnou. Otočil som sa. Naozaj tu bol a aj s tým príšerným kufríkom. Tváril som sa, že mi je to uriti.
„Vy ste jeho právnik?“spýtal sa ho policajt. Zjavne sa poznajú.
„Áno.“prikývol mu. Podal si sním ruku. „Môžem poprosiť o chvíľu osamote z klientom?“ spýtal sa ho kým mali spojené dlane.
„Iste.“prikývol energeticky policajt. Čo je to stými policajtmi, že sú z neho úplne nakašu. „Vyšetrovačka bude stačiť?“
„Áno, viac než dosť.“ odpovedal mu Seary pokorne a s úsmevom. Toto ma tak štve. Chytil ma za spútané ruky a prudko ma postavil. Ťahal ma smerom, ktorým nás viedol ten policajt. Ten nám otvoril dvere do malej miestnosti a Seary ma nechal vojsť prvého. Zavrel dvere.
„Uvažoval si nad tým, že pôjdeš niekedy do vezenia?“ spýtal sa ma. Položil si veci na oceľový stôl.
„Zaplatím vám práve preto aby som tam nešiel.“odpovedal som mu veselo. Nebol moc nadšený, ale to má smolu pretože to on si vybral takéto povolanie, nie ja. Mathew Saery, skús ma nenávidieť tak ako ja teba.