Uvedomujem si pravdu. Padol som do spárov maniaka, ktorý sa somnou hral celkom tvrdú hru. Horšie je, že som podľahol jeho vášni a chuti sexu, ktorý mi ponúkal ako samotný satan v prevleku hada, nechal som sa zlákať. To sa už ale nesmie stať. Ponížil ma. Nevládne som ležal. Bolo mi horúco na nevydržanie. Po sexuálnom zážitku konečne prišla pravda. Ľutujem to, zadety. Mal som ujsť z jeho spárov kým mi dal na výber. Jeho pot sa okolo mňa rozvíril. Vstal z postele. Pootvoril som oči aby som videl kam ide. Nechcem sa sním už zapliesť! Nesmiem podľahnúť! Prišiel k interaktívnemu oknu a priložil naň ruku. Sklá úplne stmavli a izba upadla do šera. Pohol sa a ja som ihneď zatvoril oči. Nešiel do postele ale zišiel dole po schodoch. Stratil som pred koncom vedomie a nadobudol ho až keď začalo zapadať slnko. Rýchlo som vstal. Ak tu zostanem, nevydržím to. Čo ak sama pokúsi znova zlomiť. Urobil som to len raz a už by som mal rozmýšľať či mi stačilo. Vyhral. Boleli ma boky. Zadok som mal citlivý a okrem toho ma emočne nalomil. Zdvihol som si nohavice a natiahol si ich na seba, nahol som sa cez zábradlie a načúval či niečo nezapočujem. Ticho. Opatrne som zišiel schodiskom a kontroloval jeho prítomnosť. Cez špáru pod dverami do kúpeľne svietilo svetlo. Musel byť tam. Max sedel pred dverami a otočil ku mne hlavu. Zamával mi šťastne chvostom. Rýchlim krokom som prešiel k dverám, vzal si topánky do ruky a odišiel. Tak ako ráno: potichu a bez rozlúčky.
Vo výťahu som sa za spoločnosti obul. Vyzerali prekvapene keď ma tu videli ale aspoň nerobili z toho taký rozruch. Nečakal som na autobus. Jednoducho som zakotvil na najbližšej zastávke. Bohužiaľ, moc na výber mi nezostávalo. Cestou mi došlo, že moja peňaženka zostala u neho v dome rovnako ako mobil. Môže si ich nechať, nevrátim sa. Posadil som sa do búdky a cítil nepohodlie. Bol stále na mne i vo mne. Som to ale hlupák. Objal som sa rukami a oprel sa o plexisklo. Vonku bola celkom riadna zima. Prečkal som do rána a potom sa vydal do práce pár minút pred svitaním. Jednom mal pravdu, až do teraz som to bral ako hru a zábavu ale to už nebola. So slnkom sme putovali rovnakou cestou. Tržnica sa trblieta do zlata ako ne ňu padalo ranné svetlo. Prešiel som cez oblúk a zamieril na svoje poschodie. Počkám pred obchodom. Sedel som na zemi a čakal na príchod svojho šéfa. Stále som sa nedokázal poriadne zohriať.
„Ty už si tu? Čakáš dlho?“ sklonil sa aby odomkol a zdvihol železnú roletu.
„Nie.“odsekol som. Postavil som sa a pomohol mu ju dvihnúť.
„Vyzeráš hrozne.“poznamenal s pohľadom na mňa. Tak si to prejdime: Od včerajšku obeda som nič nejedol, dostal som bitku a celkom ma bolí celé telo po sexe so Searym. Je mi zima a nemohol som sa kvôli tomu vyspať, mám právo vyzerať ako sračka.
„Ďakujem to poteší.“odpovedal som na jeho poklonu.
„Nechceš voľno?“otočil sa na mňa kým som vošiel do obchodu. „Som si istý, že tvoj právnik to pochopí.“dodal aby ma potešil ale nepotešil.
„Nie. Som v poriadku. Trochu sa osviežim a budem v pohode.“vošiel som dnu.
„Naozaj?“ spýtal sa kým som si otváral dvere do skladu.
„Jasné.“že nie. Striaslo ma. Napil som sa vody a pomohol ponosiť veci dopredu. Než prišli prvý ľudia sedel som s hlavou na nohách. Pred otváracou dobou sa zjavil znova ten slizký chlapík pri našom výklade. Jeho banda sa neukázala. Postavil som sa, že z neho vytlčiem ten gél čo mal na hlave.
„Jordy. Ja si to vyriešim.“zastavil ma. Vymenil som si so slizákom pohľad a potom som sa vrátil k práci. Stále som k ním však blúdil očami. Hovorili pokojnejšie, obaja. To mohlo znamenať veľa vecí ale ja sa obávam, že to znamená len jednu vec a to, že ty mafiáni vyhrali. Podali si ruky a ja som takmer hodil po šéfovi papriku.
„Prečo ste si s ním potriasli ruky?“ chcel som presne pochopiť o čo išlo.
„Predám svoj stánok. Včera to bol iba začiatok a nechcem aby sa to zhoršilo, takže ho predám.“odpovedal skleslo.
Neveriacky som na neho vyvalil oči. Nakopali mi včera riť a dneska s nimi podpísal zmluvu. To sa mi zdá?!
„Peniaze aké mi ponúkli za toto miesto mi budú stačiť na otvorenie iného obchodu.“vysvetlil mi jeho jednanie.
To pre mňa znamenalo viac vecí.
„Ta znamená, že tu končím.“ uistil som sa.
„Dnes ešte nie. Keď to bude podpísané a vyriešené. Na teraz si stále môj brigádnik.“otočil sa ku mne. Prikývol som. Jeho stará mama asi nebude nadšená. Lenže ja to celkom chápem. Určite by sa vrátili viac a silnejší a urobili viac škody. Takto z toho vyjde dobre. Čas sa potom začal rýchlo míňať. Nemohol som sa dočkať obedu. Žalúdok sa mi krútil od hladu a ovocie ma nútilo slintať. Vždy keď sa mi šéf otočil chrbátom mal som chuť odhryznúť si z niečoho. Najhoršie som to zvládal s jahodami a ríbezľami. Voňali tak hriešne. Konečne sa blížil obed a ja som vybehoval náročky von aby som videl či sa nesie obed. Pavlov reflex ma ničil. Začal som sa modliť, konečne som ju však uvidel ako prichádzala. Prv než som sa ju mohol vôbec pozdraviť sa nemohla vynadívať na moju tvár. Zalamovala nadomnou rukami ale dala mi najesť, modré z neba. Jedol som až príliš rýchlo lebo som na to doplatil a bolo mi špatne, nuž aspoň som nebol hladný. Ako som si myslel jeho stará mama s rozhodnutím o obchode vôbec nesúhlasila.
„Súhlasíš z jeho rozhodnutím?“ otočila sa na mňa z radou. Trochu ma to prekvapilo. Do teraz som sa moc nesústredil.
„No, vlastne...“natiahol som. Zamračila sa. Viem, že čakala oporu ale keby vedela celú pravdu súhlasila by.
„.. nie je to zlý nápad. Je to ako expandovať. Rozšíriť si obzory.“vymýšľal som za pochodu. Sledovala ma.
„Hlúposti. Nemôžeš predať stánok vďaka ktorému sme žili v pokoji už generácie.“zdvihla na neho hlas a ja som nechcel byť v strede tohto rodinného problému. Krokom som sa vzdialil od jeho starej mami.
„Nemám pravdu?“otočil sa zase ku mne. Naozaj to musí byť?
„No..“začal som znova a ona ma chytila za ruku.
„Vyjadruj sa ako dospelý muž.“požiadala ma karhajúc.
„Toto nieje jeho vec.“zachránil ma šéf.
„Chcem aby si počul aj názor inej osoby. Možno ti to zmení ten tvoj.“vysvetlila mu svoje jednanie. Ja myslím, že mu už nemá čo zmeniť. Stále ma držala pri sebe. Rozhostilo sa ticho.
„Porozprávame sa teda doma.“zastavila tento rozhovor a mňa zase striaslo zimou. Pozrela ku mne a pevnejšie mi zovrela ruku. Zamračila sa potom mi priložila ruku na odhalený krk. „Chlapče môj.“ vzdychla. „Máš teplotu, nieje ti zle?“ preložila si ruku na moje spánky. Trochu ma šokovala ale aspoň mi už dávalo zmysel prečo som sa nemohol od včera zohriať. „Nevidíš ani, že je tvoj brigádnik chorý?“ vyhrešila svojho vnuka. Pevne som stisol pery. Vlastne si to všimol ale ja som nechcel odísť. „Mal by si si ísť domov aby sa to nezhoršilo.“ pohladila ma milo po tvári. Rozdiel akým hovorila na mňa a na vnuka bol dokonalý. „Choď domov.“rozkázala mi a ja som zablúdil nervózne očami k šéfovi. Mračil sa ale kývnutím hlavy to povolil. Nechcem odísť a ani nemám kam, ale rozhodne sa proti jej rozhodnutiu stavať nejdem. Zostala a dívala sa ako odchádzam akoby sa bála, že ju neuposlúchnem. Super! Naozaj úžasné! Priložil som si ruku k čelu. Horúčku, že by na mňa niečo liezlo? Prechádzal som pomedzi ľudí a nemal ciel. Som túlavým psom, ktorý nikam nepatrí. Oprel som sa o vonku o múrik, svietilo naň svetlo a bol príjemne teplí. Lúče mi hriali pokožku. Potrebujem sa zohriať. Keď som nemal čo robiť zrazu mi bolo horšie. Zrazu nastalo zatmenie slnka. Objal som sa rukami a pozrel na narušiteľa. Bola to tá gorila zo včerajška. Úžasne. Nos mala spevnený náplasťou a kruhy pod očami ho dôkladne dokresľovali. Teraz už naozaj vyzeral ako gorila.
„Dobrý deň.“pozdravil som ho s úsmevom. Už sa mu a jeho bande nevyhnem tak aspoň budem milý. No, nie?
„Zasran.“zavrčal a nadvihol ma za tričko. Chytil som mu ruky za zápästia a pevne sa chytil. Zaprel som sa o múr za mnou a nohami ho od seba odkopol. Rýchlo som mu pustil ruky a on sa vzdialil.
„Porozprávajme sa ako dospelí ľudia.“vyslovil som diplomaticky aj keď pochybujem, že tušili kam mierim. Obkľúčili ma. Dočerta.
„Poď s nami.“povedal zrazu rozumne. Prekvapene som zvraštil tvár. To je krycie heslo na to, že ma dokopú niekde v uličke? Gorila sa vydala na cestu a kumpáni ma pozorovali kým som sa nepohol za ním. Postavil sa okolo mňa ako osobná stráž. Prudko som sa pohol dopredu. Reagovali takmer naraz. Nemohol som sa nezasmiať. Tak roztomilé. Asi by mi nemalo byť tak vtipné, že mi idú nakopať riť za ten včerajšok, ale je. Veď prečo by som si nemohol pripísať ďalšiu bitku? Prešli sme cez cestu a naozaj vošli do menšej uličky. Nezastavovali. Tak toto mi príde vážne divné. Obzerám si okolie. Neviem kam ma vedú a asi to ani vedieť nechcem. Zastali sme pred obyčajným podnikom s plackami. To ma chcú pozvať na jedlo alebo ubiť plackami? Vpustili ma prvého. Sedelo tu pár ľudí a bavili sa pri jedle. Možno máme hromadné rande? Kumpán čo stál za mojim chrbátom ma postrčil dopredu. Prešli sme pomedzi stoly cez dvere do kuchyne, tam zabočili na schodisko, ktoré som mal tak na rozprestretie rúk. Vyšli sme hore. Vrch plackárne vyzeral úplne inak. Steny boli síce nevýrazne biele ale červený vzorovaný koberec a kvetiny, no wow! Ako zmenáreň pred a po. Gorila zaklopala na dvojkrídlové dvere.
„Ďalej.“ozvalo sa spoza nich. Posunuli ma dopredu. Kancelária sa chodbe nevyrovnalo už vôbec. Kožené kreslá a a stoličky, španielske dekorácie. Iná dynastia.
„Našli sme toho chalana.“predstavila ma gorila. Tridsiatnička s kostýmom, ktorý sa hodil skôr bohatej sekretárke než mafiánke alebo čím to vlastne je. Ryšavé vlasy mala vyčesané. Iba pár vlasov jej kazili dokonalosť. Otočila sa na mňa a ja som na pozdrav zdvihol ruku. Vôbec netuším čo sa deje.
„Boli ste prekvapivo rýchli.“ zhodila ich pochvalou. To by som naozaj nečakal. Ženská! No ti vole!
„Ako sa voláš?“ prehovoril na mňa pevne. Mal by som jej povedať správne meno?
„Tommas.“povedal som prvé meno čo ma napadlo.
„Vieš, že sa ti neoplatí klamať?“spýtal sa ma a prešla ku mne.
„Meno?“spýtala sa hrubšie.
„Jord...Jordy.“opravil som sa v čas aby som sa nepredstavil tým hrozným menom.
„Jordy.“pohrala sa s mojim menom. „Dostalo sa mi, že máš výnimočné schopnosti.“ začala.
„Ak vám nahovorili, že viem lietať tak to vám klamali.“vypustil som zo seba. Bol som tak nervózny, že som si nemohol pomôcť.
„Nežartujem.“stíšila výhražne svoj hlas. Ušiel mi pohľad z jej tváre na masku na stene. To je fakt. „Kto ťa učil biť sa?“spýtala sa ma.
„Takže ide o tu včerajšiu bitku?“rozmýšľal som nahlas.
„Áno.“prikývla trpezlivo. „Bol si tak dobrý, že si okúzlil jedného z mojich mužov.“ vysvetlila mi. Ktorého? „Asi si sa už dozvedel, že zanedlho dostaneš výpoveď a preto ti navrhujem pracovať pre mňa. Dostaneš viac ako predavač zeleniny.“oznámila mi prekvapivú správu. Chcel som dodať:“Aj ovocia.“ale zahryzol som si radšej do jazyka ako by som mal vypustiť takú blbosť. Akže ponuka práce? Toto nieje vôbec dobré. Hlavne nie od pochybnej uličnej skupiny.
„Neviem či tam váš človek zostal až dokonca ale ja som prehral.“ snažil som sa z tohto vymotať.
„Bol a ten mi povedal, že si sa nečakane vzdal.“dostala ma.
„Viete,“nadýchol som sa.
„Nerada bývam sklamaná.“skočila mi do reči. „Máš potenciál a ja ti dávam možnosť využiť ho.“ hýčkala mi ego.
„Chápem čo mi navrhujete.“ snažil som sa ju rozumne odmietnuť. Nie som blbý. Keď ma dostanú nieje cesty späť a pridať sa k nejakému divnému kultu je to posledné čo potrebujem. Peniaze by sa zišli ale nie za takúto cenu.
„Zjavne nie.“prišla ku mne a bolo mi jasné, že začína byť nešťastná. „Odmietaš aj napriek tomu, že nevieš akú ti ponúknem cenu?“
„Viem, že bude pekná ale ja..“
„Odmietaš.“vydýchla smutne.
„Presne.“potvrdil som s radosťou, že to chápe.
„V tomto prípade musím urobiť niečo čo sa ti rozhodne nebude páčiť. Nemôžem ťa predsa nechať odísť len tak. Videl si až moc a zjavne si dobrý až dosť.“otočila sa mi chrbátom. Práve som si vykopal hrob. Už zase! Prečo ma v poslednom čase všetci podrážajú. (A ja v prvom rade.)
„Vyveďte ho von a potrestajte ho tak aby som hu už nikdy nevidela a ani nepočula.“vydala nadomnou rozkaz. Sadla si za svoj stôl. „Neželám si aby sa táto situácia opakovala. Nájdite mi niekoho iného.“ dodala naštvane. Práve teraz som mal len málo možností. Mal som strach do morku kostí pretože mi bolo jasné, že dostať bitku je slabé slovo. Otočili ma a rozhodli mi ukázať cestu. Nikto tu nebol. Myslel som si, že mafiáni majú stráže na každom schode. To je ono! Jeden z kumpánov išiel prvý. Začali sme schádzať schodiskom. Rozpažil som ruky a kopol kumpána predomnou do chrbáta. Tí za mnou boli viac v šoku ako ten čo padal. Nestihli ma zachytiť a ja som si to po troch preskákal dole, kde už ležala moja obeť v bezvedomí. Vedel som cestu a tak som bežal. Jedna cesta, žiadne zastávky. Hneď ako som sa dostal z tej uličky začal som kľučkovať medzi ľudmi a obchodmi aby som mal istotu, že sa im stratím ak ma teda nasledovali. Zavaril som si riadny problém a to ani neviem s kým som si začal. Došiel mi dych aj sila. Prestal som bežať a kontroloval či sa náhodou niektorý z ich skupiny neobjaví. Nemôžem stáť na mieste a rozhodne sa musím stále hýbať. Najlepšie je sa rovnako vyhnúť tomu miestu na pol kilometra. Srdce mi stále divoko bije a nie len zo zbesilého behu. To bola asi tá najstrašidelnejšia ženská akú som stretol. Zorientoval som sa v priestore. Neďaleko odomňa je autobusová stanica. To bude moje dnešné prístrešie. Je tam teplejšie ako vonku a dosť ľudí. Keď som sa tam dostal zložil som sa na jednej z lavičiek. Trochu som si tu vydýchol a uvoľnil sa. Nejakú dobu mi bolo horúco z behu cez mesto ale vychladol som až príliš rýchlo a moje príznaky zvýšenej teploty sa vrátili. Možno aj zhoršili? Nemohol som v ruchu odchádzajúcich a prichádzajúcich ľudí zaspať a tak som si krátil čas aspoň ich pozorovaním. Po nejakej dobe som zmenil polohu a ľahol si. Zaspával som a budil sa v rovnakých intervaloch. Nakoniec sa zotmelo a deň bol konečne u konca. Nudil som sa k smrti. Znova sa mi podarilo zaspať. Nie na dlho.
„Chlapče!“ zvolal hlasnejšie mužský hlas a ja som sa strhol zo sna. Obrátil som sa za hlasom a nadomnou stal policajt. Och! No perfektné! Posadil som sa. „Čo tu robíš?“ spýtal sa ma. Tak rád by som mu odpovedal sarkasticky. Ovládol som sa.
„Čakám na autobus.“zaklamal som.
„V túto hodinu?“
„No práve.“odsekol som.
„Môžem vidieť tvoje doklady?“postupoval presne podľa protokolu.
„Áno,“ počkať! Veci mám u Searyho. „Nie.“vydýchol som. Toto je koniec. Vybral si vysielačku a nahlásil ma. Toto je rozhodne koniec. Obetoval mi ten smutný výraz: Keď musíš tak musíš. Postavil som sa a z jeho eskortou si nastúpil pokojne do jeho hliadkového auta, kde nás už čakal jeho partner. Utiecť sa mi neoplatí, tým by som si skôr viac navaril. Vodič si otvoril počas jazdy okno a mňa ovanul studený letný vzduch. Striaslo ma a radšej som sa presunul za spolujazdca. Nemali naponáhlo. Cestovali sme pomaly. Koľko je vôbec hodín? Auto zastalo.
Nápis: Polícajná stanica, svietil tak jasne, že sa mi vypálil do sietnice. A som späť, drahá známa. Ak si správne spomínam tu pracuje ten policajt čo ho Seary pozná. Sklopil som zrak ku chodníku. Prešli sme kontrolou a mňa posadili za jediným policajtom, ktorý tu bol.
„Tak čo si vyviedol?“ spýtal sa ma unavene. Smrdel praženou kávou.
„Nemám doklady.“ odvetil som mu. Zdá sa, že naše nálady sa až tak nelíšia. Obaja by sme tu radšej neboli.
„Dobre. Tvoje meno?“vzdychol a pozrel sa na obrazovku.
„Jordan Trauner.“vyslovil som svoje meno dôkladne aby sa nepomýlil. Naťukal moje meno.
„Trauner Jordan.“prehodil moje meno ako ho potreboval.
„Rok narodenia?“spovedal ma spomalene.
„1996.“ odpovedal som rovnako monotónne.
„96.“zopakoval. Neskutočný chlap.
„Môžem dostať deku alebo niečo?“ spýtal som sa ho. Energeticky ku mne zdvihol oči.
„Prečo?“
„Je mi zima, pravdepodobne horúčka.“odpovedal som aby som si ju zaslúžil. Na niekoho mávol a ja som sa pozrel komu. Nejaký policajt sa pohol k nám.
„Donesieš mu deku alebo voľačo?“spýtal sa ho. Pozrel sa ku mne a zvrtol sa na odchod druhým smerom než prišiel. Zdvihol slúchadlo na telefóne. A prichádza čas na oboznámenie rodiny. Otec bude asi riadne vytočený.
Za policajtom som si všimol hodiny. Zažmúril som k ním oči aby som vedel koľko je presne hodín.
Pol druhej ráno?! (a niekoľko minút)
„Tu hlavná policajná stanica. Chcem vás informovať... áno presne... boli by ste taký láskavý a prišli aj s dôkazom totožnosti? .. Áno.. Dopočutia.“ zložil. Prišla moja deka.
„Ďakujem.“obrátil som sa na moju donáškovú službu. Som zvedavý kedy príde. Zabalil som sa do pichľavej a trochu tvrdej deky a moja vnútorná triaška, sa konečne od včerajšku začala upokojovať. Sedel som v absolútnom tichu a zaspával. Oprel som sa o policajtov stôl. Neubehlo ani desať minút a ja už som bol zase hore. Dúfam, že prišiel tentokrát osobne. Neprišiel. Jediný kto tu bol je Seary. Podával akurát moje doklady policajtovi. Prudko som sa postavil ako mi došlo, že stojí vedľa mňa. Seary! Prešiel ma ľahostajným pohľadom.
„Čo tá deka?“ prehovoril ku mne rovnako ľadovo.
„Má horúčku.“odpovedal policajt zaujatý mojimi dokladmi. Dík chlape, teraz budem vyzerať ako slaboch. Zhodil som si ju z pliec. Opustil očami moju tvár.
„Dostane nejaký záznam?“ otočil svoju pozornosť k policajtovi. Ten si začal niečo mumlať a Seary ho počúval. Prikývol. Uvidíme sa v pekle, Seary. Rozhodol som sa vykradnúť než s ním budem musieť odísť. Zachytil ma za zápästie a pevne mi ho zovrel. V hrdle sa mi zasekol dych. Ak sa ho pokúsim zbaviť jedine pritiahnem pozornosť.
„Takže je to v poriadku?“zaujímal sa Seary. Pevne som zovrel sánku.
„Nevidím dôvod prečo nie ale bez dokladov už ani na krok.“povolil. Podal Searymu moje doklady.
„Ďakujem a prepáčte ten zmätok.“ospravedlnil sa charizmaticky policajtovi. Ten nám kývol. Seary sa otočil na odchod a mňa stiahol so sebou. Jeho milý úsmev zmizol. Ako inak. Vyšli sme mlčky pred budovu.
„Budeš tak láskavý a pustíš ma?“spýtal som sa ho s chladným pokojom. Prudko mi trhol rukou a oprel ma o jeho auto. Vzdorovito som zdvihol bradu. Snažil sa ma skrotiť jeho očami. To neurobím! Nevzdám sa, už nie.
„Nastúp do auta.“zrušil jeho vymývanie mozgov a požiadal ma. Neodpovedám, nekonám.
„Jordan.“ zachytil dvere aby mi ich otvoril. Všetko sa vo mne spriečilo.
„Nie.“prešmykol som sa medzerou pod jeho rukou. Podarilo sa mu zachytiť ma za golier. Nie! Otočil som sa a konal v sebaobrane pred ním. Udrel som ho otvorenou dlaňou zospodu do brady, podkopol mu nohy aby stratil rovnú zem pod nohami. Zachytil sa o zrkadlo na aute. Skĺzol sa nižšie a ja som spevnil dlaň aby som ho sekol hranou ruky do ohryzku. Stretli sa nám oči a ja som zastal. Toto nebolo vôbec nutné. Ruka sa mi zatriasla pred jeho krkom a jasom ju stiahol späť. Už by to aj tak nemalo cenu. Trvalo to len pár sekúnd. „Nepribližuj sa ku mne.“varoval som ho keď sa postavil späť na pevné nohy. Pokojne sa upravil. Otočil som sa na odchod. Radar ma varoval a tak mi neušiel jeho útok. Zhodil ma na zem svoju váhou. Stihol som sa iba otočiť a tak dopadnúť na chrbát. Sadol si mi na kolená a zovrel mi ruky. Snažil som sa mu zvrtnúť aby sa mi podarilo vyviaznuť.
„Ššššt.“utišoval môj boj. Obdaril som ho varovným pohľadom. „Si ako vystrašená šelma.“nereagoval na moje varovanie. „Upokoj sa.“ prevŕtal mi hlavu svojim medovým hlasom. Je to len hra. Hrá sa s tebou! Never mu!
„Pusti ma!“zametal som pod ním svojím telom.
„A potom sa upokojíš?“ hral to na mňa s jeho jemným, súcitným hlasom.
„Nie, potom ťa zabijem!“zavrčal som.
„Takto sa nikam nedostaneme.“vyslovil pokojne. Začali ma bolieť svaly ako som sa mu vzpieral. Vydýchol som. Má pravdu. Toto nikam nevedie. Úplne som sa uvoľnil. Hlavne nech zlezie. Držal ma. „Nastúpiš si do auta.“rozkázal mi opatrne. Adrenalín v krvi sa mi rýchlo dvíhal. „A pôjdeš somnou.“dokončil výrazne akoby sme hovorili rôznou rečou. Uvoľnil mi ruky a ja som si ich od neho vytrhol. Zakopal som nohami a on sa konečne postavil. Podal mi ruku aby mi pomohol ale ja som sa postavil aj bez jeho pomoci. Čím menej dotykov tým menej rádioaktivity. Obišiel som ho oblúkom a nastúpil do auta na predné sedadlo. Stále na mňa vplýval tak silno, možno ešte silnejšie ako predtým. Otočil som sa čo najviac k oknu aby vedel, že sa s ním nebudem baviť. Nemôžem sa ho zbaviť ani na jeden jediný deň. Svetlá z pouličných lámp ma unavovali. Ich stály rytmus akým prechádzali po jeho aute bol dôvod mojej nízkej ostrahy. Nechcem sa tam vrátiť. Nechcem byť s ním. Podarilo sa mi trochu prebrať pri vchode do podzemného parkoviska a keď som pootvoril oči znova naťahoval ku mne ruku. Prudko som sa nalepil na dvere.
„O nič sa nepokúšaj.“ reagoval som rovnakou prudkosťou. Musel som žmurkať lebo v aute bolo na moje oči príliš prudké svetlo. Stiahol svoju ruku. Pretrel som si oči a zamieril na neho svoj pohľad. Až teraz som si všimol, že bol iba v športovom oblečení. Popamäti som sa snažil otvoriť dvere. Cítil som to. Jeho moc ktorou ma ovláda. V ďaka ktorej som mu dovolil si ma vziať. Prudko a intenzívne. Nahmatal som páčku a vyhodil sa z auta. Vedel čo robí a aj teraz to vie.
Vystúpil si.
„ Včera som musel byť na teba viac prudší a tvrdší, než som očakával, tvoje telo je unavené a preto máš horúčku. Občas sa to stane. Stačí aby si si oddýchol a budeš v poriadku.“prehovoril na mňa. Nie som jeho zranené zviera. Správam sa iracionálne ja alebo on? „Dva krát si už ušiel,“zamkol si auto a zamieril ku mne. „myslíš, že ťa tentokrát budem držať. Môžeš odísť kedy len chceš.“zdvihol svoj pokojný hlas aby dal svojim slovám váhu. Dokonale ovláda na čo myslím.
Nesmiem si to rozmyslieť. Je to len ilúzia. Ovláda ma.
„Nechcem hrať podľa tvojich pravidiel.“zastavil som ho kým sa dostal bližšie.
„Ja viem, že nie. Chceš mi vzdorovať ale nevieš kde máš začať.“odpovedal. „Ja ti to ukážem.“ natiahol ku mne ruky a položil mi ich na krk. Jeho teplo ma pálilo, prešiel mi palcami po brade. „Polož si otázku: Prečo si tu?“zašomral. Díval som sa mu do tváre a jeho medené vlasy sa zaleskli v umelom svetle.
„Prečo som tu?“ opýtal som sa ho. Zjavne je jediný kto to vie.
„Pretože tvoj zadok je nateraz to najcennejšie čo vlastníš. Urobím ti to znova..“naklonil sa ku mne a bradou sa obtrel o moju. „...a znova.“vyslovil so vzrušeným nádychom. „Stále dokola.“zovrel ma pevnejšie aby som neunikol. Vsal mi peru. Voňal tým koreneným sprchovým šampónom a možno vodou po holení. Roztriaslo sa mi telo. Prisunul sa bližšie. Potreboval som jeho teplo, vôňu a silu. Ruky sa mi triasli keď som zvieral v dlaniach látku na jeho chrbáte. Cítil som ako vydychuje nosom teplí vzduch. Šteklil ma na tvári. Áno. Pootvoril som ústa. Uvedomil som si, že mám zatvorené oči a, čo to dočerta robím?! Dotkol sa jazykom mojich úst. Stiahol som ruku z jeho chrbáta a lakťom ho od seba posunul.
„Nepokúšaj ma.“obrane som zdvihol ruky. Kedy som sa stal tak slabým? Utrel si prstami ústa a usmial sa.
„Poďme dnu.“mykol hlavou ku vchodu z parkoviska. Len tak? Čakal pri otvorených dverách. Len tak. Išiel som. Držal som sa v tej najväčšej vzdialenosti akú mu možnosti dovoľovali. Prinútil som sa nemyslieť a jednoducho vypnúť. Namieril som si to k sedačke. Chytil ma za lakeť. „Nie.“pokýval nesúhlasne hlavou. „Do postele.“prikázal mi.
„Nepôjdem s tebou do postele!“zamietol som energeticky. Striasol som jeho lakeť a on ho premiestnil.
„Nemusíš.“zastavil moje obavy. Otvoril na chodbe druhé dvere a prestrčil ma cez ne. „Náhradná izba.“ pripomenul mi. Posteľ s prostredným rozmerom. Skriňa, posteľ a podlaha, ladili odtieňom. Na ľavom strane od postele bola stena trochu tmavšia ako ostatné. Pretiahol sa cez mňa a prešiel do izby.
„Páčilo sa ti včera inteligentné sklo?“ natiahol sa do rohu k stene a dotkol sa jej. Stena ožila. Lol. „V obývačke aj v izbe je iba niekoľko vrstvová fólia v skle, ktorá reaguje termicky. Toto je drahšie a inteligentnejšie, tak ho nerozbi.“otočil sa ku mne. „Rozumieš?“ žiadal odpoveď kým ja som už myslel na to ako sa s tým hrám.
„Ok.“obišiel som ho a konečne sa dočkal. Mohol som sa dotknúť toho skla a dokonca inteligentnejšieho ako v jeho izbe. Koľko to asi stojí? Obrazovka sa zmenila na akvárium. Z úplného blízka bolo vidieť, že je to iba nahraný program z núl a jednotiek, ale z diaľky sa izba ponorila do modrej plávajúcej farby. Položil som na ňu dlaň a ryby obrátil svoj smer, plávanie ku mne. No tak to je husté. Zavrel za sebou dvere. Pozrel som sa či aj odišiel. Bol som konečne sám. Paranoidne som sa zamkol. Ľahol som si na postel a pozoroval dianie na stene až kým som nezaspal. Zobudili ma nastavený mentálny budík. V hlave mi cinkalo, že už musím stávať. Vonku bolo ráno. Nevyspal som sa, no načerpal sily. Pootvoril som dvere na chodbu. Nezdalo sa, že by bol hore pretože v dome vládol kľud. Využil som to a použil kúpeľňu. Osprchoval sa a s novou zubnou kefkou, ktorá sem záhadne pribudla, si umyl zuby. Bol som na odchode keď som si všimol moje včerajšie tričko prehodené cez sedačku. Nastražil som uši. Skontroloval stav trička čo mám na sebe a rozhodol sa pre využitie tej možnosti čo sa mi naskytla. Vyzliekol som si jeho požičané a všimol si, že v kuchyni si robí kávu. Kompletne oblečený a nachystaný. Doteraz bol potichu ako duch.
„Čo si dáš na raňajky?“opýtal sa ma pokojne akoby si ani nevšimol, že som bol na odchode.
„Nebudem nič.“rýchlo som sa prezliekol.
„Pečivo s niečim ti postačí?“
„Nie, dík.“mávol som mu v odchode.
„Dvere sú zamknuté kým sa nenaješ.“oznámil mi so šálkou v ruke. Zastal som v pohybe. Zamknuté?
„To bude viac než dosť.“pripustil som so zdvorilým úsmevom, ktorý som hral. Položil mi na stôl moje možnosti a pozoroval čo si vyberiem akoby robil výskum.
„Čaj, kávu?“ prerušil moje raňajky.
„Voda stačí.“prežúval som rýchlo. Vytiahol pohár a nabral mi do neho vodu.
„Keď poviem A alebo B , vyberieš si vždy C?“naklonil sa ku mne. Zobral som mu pohár z ruky a spláchol pečivo aby som sa ho zbavil.
„Vždy.“pripustil som s poloplnými ústami. Použitý riad upratal do umývačky.
„Ak budeš tak rýchlo jesť bude ti zle.“poznamenal. Dojedal som a začal si po sebe upratovať.
„Hotovo, odomkni dvere.“ nachystal som sa na to, že mi spravy kontrolu úst či som naozaj zjedol všetko ale on si zobral tašku.
„Tak, môžeme vyraziť.“
„To mám ísť s tebou?“ išiel som za ním. Neodpovedal. Vytiahol si topánky a rozlúčil sa s Maxom. Za tú dobu som už stál pred dverami a stepoval. Otočil sa ku mne.
„Nestoj tu, je otvorené.“popohnal ma.
„Povedal si, že je zamknuté.“
„Presne tak: povedal.“zamkol za nami. Zas ma oklamal. Som naivný hlupák. Privolal výťah. „Nemôžeš uveriť, že si naletel?“ zasmial sa mi.
„Čuš.“ poradil som mu. Usmieval sa ako víťaz a ja som sa mračil ako porazený. Cestovali sme v tichu a stáli asi tak na polovici červených v celom meste. Zastavil pred svojou kanceláriou.
„Odtiaľto už dôjdeš?“ pozrel ku mne, kým vypínal motor.
„Hej.“vzdychol som. Hneď ako to bolo možné opustil som jeho vozidlo. Vybral sa k dverám presne opačným smerom. Neodolal som a pozrel sa za ním. Neušlo mi ako sa niekto k nemu približuje. Nepáči sa mi to. Kráčali od neho dva metre a jedného z nich som poznal. Chlapík zo včera. To nieje dobré. Je jasné, že idú po ňom a nie po mne. Nemôžem uveriť čo spravím. Rozbehol som sa k tým chlapíkom. To sa ho naozaj pokúsim zachrániť? Som blbý? On by ma nechal zbiť. Raz už to urobil. Dočerta. Kopol som jedného zozadu do kolien a udrel ho päsťou do zátylku. Vzdychol a skolil sa na zem. Rozhodne na zem nepadol v tichosti. Zaujal som kvôli tomu aj jeho partnera. Naše oči sa stretli a on ma okamžite spoznal. Chlapík pod mojimi nohami sa začal prebúdzať.
„TY!?“ukázal na mňa a držal v ruke nôž. A jaj. Seary sa otočil a pozoroval scénu za svojim chrbátom.
„Ahoj.“pozdravil som starého známeho. Pevnejšie zovrel rukoväť noža. Zjavne sa prišli vyhrážať, ak by prišli zabíjať, urobili by to asi skôr so zbraňou. Čo má ta ženská a Seary spoločné? Bol som zhodený z útočníkovho chrbáta a chytený za nohy. Strácal som rovnú zem a jeho partner to chcel využiť s nožom v ruke. Nedávam pozor a potom to tak dopadá. Seary ho zozadu uzemnil a chlapík s nožom padol na zem skoro vedľa mňa. Ja som dovtedy udrel päsťou do tváre toho dementa čo mi držal nohy. Seary sa ku mne pozrel.
„V pohode?“ spýtal sa ma. Odkopol som druhému nôž z ruky, kým si ho stihol vziať. Seary si vybral telefón a rozhodol sa informovať políciu. Ja som mal inú prácu, kontroloval som oboch šulinov aby som si bol istý, že nechytia druhý dych. Ježili sa mi vlasy na krku. Niečo mi unikalo alebo to ešte len dorazil príval adrenalínu. Táto situácia nebola zábavná ako pouličná bitka. Seary sa o krok vzdialil, otočil a vysvetľoval situáciu do telefónu. Moje prvotné inštinkty boli správne. Z poza jeho auta sa zakrádal ešte jeden zo skupiny a keď si všimol, že ho vidím, zaútočil. Mal dokonalú príležitosť. Seary ho mal v slepom bode. Uviedol som toho chlapíka zo zeme do bezvedomia a konal. Nebol som dosť rýchli a ani som nikdy nikoho bezhlavo nezachraňoval na ostro. To ma presvedčilo, že som spravil chybu vo výpočte. Stiahol som Searyho z dráhy a následne udrel útočníka do tváre. Zvrtol som mu ruku dohora, znížil silu jeho útoku a vykrútil mu ju za chrbát. Podložil mu nohu a prehodil ho cez bok. Žuchol sa na zem. Urobil som to z čiernou mysľou a konal tak ako som sa učil. Precitol som nad súperom. Ten pocit zmizol. Dostal som aj posledného.
„Jordan!“postavil sa mi do zorného uhla Seary.
„Moc sa nepribližuj aby sa nerozhodol začať sa brániť.“zastavil som ho. Pevne som ním trhol aby vedel, že to nemá cenu. Celá banda ležala na zemi. Dobrá práca. Tak kde som sa prepočítal? Kde mi to nevyšlo? Hľadal som dôvod prečo som sa nedokázal upokojiť a pustiť svojho oponenta. Sklopil som zrak na útočníkov chrbát. Aha! Najprv som to videl a až potom cítil. To je tá chyba. Nesprávne načasovanie a rýchlosť sa rovná útočníkovmu nožu v mojom boku.