„Prečo si rozbil sklo na výlohe?“spýtal sa ma.
„Pravdu?“
„To by bolo vhodné.“
„Aby ste ma zastupovali a ja vám môžem dovtedy ničiť život.“odpovedal som mu. Zdvihol ku mne zrak. Áno, presne tak, myslel som to úplne vážne.
„Uvedomuješ si, že ťa môžem odmietnuť ako klienta?“
„Bez srandy?!“vyšlo zo mňa. Naozaj to môže urobiť aj keď mu zaplatím? Pozeral na mňa ako na blba. Asi je to naozaj možné. Skryl som svoje prekvapenie za pokojnú tvár. „V tom prípade to beriem späť. Bola to chlapčenská nerozvážnosť. Vieš, výkyv nálad a tak.“
„Počúvaj ma, výkyv nálad, ty si to možno neuvedomuješ ale tentoraz sa naozaj môžeš dostať za mreže. Fakt si to posral a ešte aj to neberieš vážne. Je ti moja práca na smiech?“ zaprel sa dlaňami o stôl a naklonil sa ku mne. „Ak to nebudeš brať vážne ty, mne to bude rovnako uriti.“ varoval ma. Znudene som sa oprel o stoličku. Tak ako tak, niečo na tom je. Avšak vidieť ho vytočeného je takmer slasť pre dušu.
„Počul som, že si tu.“náš boj zrazu prerušil nejaký chlap. S odznakom detektíva. Seary sa ihneď odtiahol a na tvári sa mu zjavil ten najdokonalejší úsmev aký môže človek vlastniť. Čo je to za chlapa?
„Iste. Stalo sa niečo?“spýtal sa ho milo. Bože asi oslepnem.
„Potrebujem s tebou niečo prebrať,“ očami zablúdil ku mne a ja som sa zatváril, že ich nevnímam. „Súkromne.“dodal.
„To je dobré, môžeš hovoriť je to len nedonosený fagan.“ odpovedal mu z úsmevom. Celé telo sa mi naplo. Ja ho zbijem! Roztrhám ho na franforce!
„Vyzerá celkom hrdo.“dal mu za pravdu ten fízel. Neuhol som zo steny pohľadom. Toto si zlizneš, Seary, aj za kamaráta.
„Je to syn ministra spravodlivosti.“odpovedal mu. Nereagoval nato. „Tak o čom si sa chcel baviť?“ vrátil sa k tému.
„No jasné, čo by si dal chalanovi na dvadsiatku?“spýtal sa ho v rýchlosti.
„Christiánovi?“podpichol toho policajta. Ale noták! Prevrátil som nad nimi očami.
„Napadá ťa niečo?“nereagoval na neho a zdrsnel svoj hlas aby mu dal najavo, že jeho žarty dnes neprejdu. Nemá byť tento čas vyhradený pre mňa nie pre nejakého chalana čo bude mať narodky.
„Nevieš čo by si, želal?“spýtal sa ho už vážnejšie. Naozaj tu budú rozoberať darčeky?
„Vždy je to to isté: Nič, naozaj.“ Musel som si zakloniť hlavu. Originálne by bolo dostať výplatu kyticou. Vyložil som si nohy na stôl. Ak to takto pôjde ďalej, stihnem si aj pospať. Zažrali sa do konverzácie a Seary sa smial na veciach čo mal v pláne urobiť jeho priateľ. Naštvane som vyťukával špičkou do vzduchu pravidelný rytmus. Seary sa hlasno zasmial. A DOSŤ!
„Bože! Prečo mu nekúpite nový mobil alebo mu jednoducho nedáte peniaze. Zoberte ho niekam sa zabaviť a zaplaťte mu striptérku, podarujte mu vaše putá. Som si istý, že to bude najšťastnejšia sexuálna skúsenosť akú v dvadsiatke dostane.“vyhŕkol som so zavretými očami. V miestnosti konečne nastalo ticho.
„Tie putá nie sú zlý nápad.“ozval sa neznámi poliš.
„Nepočúvaj ho. Je to len zmetok.“ozval sa Seary. Otočil som k ním ľahostajne tvár a otvoril oči. Obaja sa na mňa pozerali.
„To možno je, ale má trefné nápady.“povedal zamyslene vedľa môjho právnika. „Ešte sa ti ozvem.“ vyšiel z dverí a Seary za ním zavrel. Otočil sa späť ku mne a jeho výraz bol znova späť. Čo sa podelo s tým charizmatickým a milým človekom?
„Daj dole nohy zo stola.“ rozkázal mi. Spomalene som si preložil jednu cez druhú.
„Zišla by sa ti smrteľná injekcia.“poznamenal.
„To je vyhrážanie?“
„Kdeže, čisté vyjadrenie demokratických myšlienok.“
„Mali by ste byť milší. Pomohol som vášmu priateľovi s jeho problémom.“pripomenul som mu.
„Komu? .. Aha..Áno a ďalšiemu ho vyrobil.“
„Taký nevďak.“ odfrkol som si.
„Vykladanie nôh na cudzie stoly je nevzdelanosť.“ urážal ma.
„No zato vy ste vzdelaný až moc.“zasmial som sa. Udrel ma do nôh a ja som sa na stoličke otočil pár stupňov k dverám.
„Čo si myslíte, že robíte?“ zavrčal som so spútanými rukami v lone.
„Ukazujem ti tvoje miesto!“odpovedal mi nahnevane pri mojej tvári. A je to tu zas. Pevne som zovrel pery a nadýchol sa. Ten pocit z minula. Pripomína mi to adrenalín ale nieje to ono. To som skôr vytočený. Všetko vo mne vrie a ja by som ho najradšej udrel do tej jeho tváre. Hm.. je to niečo iné, ako chuť ovocia, ktoré jem po prvý raz. Neviem sa rozhodnúť či mi to chutí alebo nie. Odtiahol sa a ten pocit sa vyparil. „Nejaké pripomienky?“spýtal sa ma aj napriek tomu, že odpoveď vlastne nechcel počuť. Som vykoľajený a neodpovedám, ani aby som ho vyprovokoval. „Fajn. Budeme pokračovať.“ zložil si kufrík zo stola a usadil sa naproti mne. „Máme pár možnosti ale vzhľadom k tomu, že si ešte mladý navrhoval by som aby náš ciel skončil vyrovnaní bez súdneho jednania. Navrhneme im kompletnú úhradu škôd, ktoré si zapríčinil s plným vedomím...“ zdvihol oči.
„Čo ak odmietam zaplatiť?“
„Nie neodmietaš. Vybavím ti prácu a ty tie škody odpracuješ. Tvoj otec ťa už nebude ďalej udržiavať. Si samí problém.“ znova ma urážal. Nadýchol som sa, že mu niečo na to utnem. Hypnotickými očami ma mlčal. Potom skĺzol znova pohľadom do papierov, ktoré vypisoval. Naozaj som neotvoril ústa. Bol som ticho. Prečo ho počúvam! Pán a pes. No to určite! Prudko som sa postavil. Myslí si, že ma dostane?! Zhlboka sa nadýchol. Pokračoval vo svojej práci. „Sadni si na svoje miesto.“poprosil ma.
„Nie.“odmietol som.
„Sadni si.“použil silu svojho pohľadu. Vzdorovito som zdvihol bradu.
„Nie!“ Položil pero na stôl a znova sa ku mne pozrel.
„SADNI!“ zreval. Privrel som oči aby som zvládol odrazený zvuk jeho hlasu. Neviem či si mám sadnúť alebo nie. Stojím. Skutočne mám problém rozhodnúť sa. Nadvihol obočie. Sadol som si. Vymietlo mi hlavu. Sedím na tej hlúpej stoličke a pozorujem ho. Som si istý, že to čo práve prežívam je strach. Skutočný a nefalšovaný. Nieje mi síce úplne jasné či to vyvolala jeho zúrivosť alebo fakt, že som poslúchol, ale rozhodne ho mám. Toto musí byť po dlhej dobe jediný človek, ktorý ma skutočne zastrašoval a ja som to prijal. Po pol hodine sa začínam nudiť. Všetko sa mi uležalo a poskladalo do zmysluplného celku. Ďalších desať minút som sa obával prehovoriť.
„Ako dlho tu ešte budeme?“ozval som sa a na malý moment som to oľutoval.
„Nemusíme tu byť.“odpovedal mi bez kontaktu očí.
„Tak prečo som ešte tu?“rozhodil som rukami a zistil, že ich mám stále v putách.
„Nechať ťa len tak ísť aby si si koledoval o nejaký problém? Žiadne publikom, žiaden problém.“ vyslovil rétoricky.
„Takže tu sedím na ...“
„Skús to povedať a zostaneš tu ešte dlhšie.“zastavil ma rýchlo. Zložil pero a začal sa baliť. Sledoval som ho z veľkým zaujatím. Bol pri tom tak sústredený a vedel to dokonale. „Odchádzam. Dám polícii naše stanovisko a keď to potvrdia pustia ťa.“informoval ma cestou k dverám.
„To nepôjdeme spolu?“postavil som sa. Otvoril si dvere.
„Nie. Nemám na deti čas.“zavrel. Zdá sa mi to alebo ma práve nazval dieťaťom? Naznačil, že somnou stráca čas a nechal ma tak? Nie, myslím, že sa mi to nezdalo. Bez života som sa posadil. Rozbiť výlohu mi neposkytlo ani len kúsok z toho čo som si predstavoval. Naopak doviedlo ma to ešte hlbšie a ja neviem presne kam hlboko som sa dostal a kde vlastne som. Nikto neprichádzal a ja som sa posadil. Nezostáva nič len čakať. 20 minút. 30 minút. Hodina. Dve. Počul som, že niekto prichádza. Prestal som sa hojdať a všetky štyri nohy na stoličke znova pristáli na zemi. Tváril som sa nevinne a presne tak to nevyzeralo.
„Tak. Ty si ten chlapec s výlohy.“prečítal z papierov od dverí. Zavrel za sebou a s nosom ponoreným v dokumentoch prešiel ku stolu.
„Hej.“nezatĺkal som.
„Tvoj právnik odovzdal papiere a požiadal o prepustenie. Máš šťastie pretože vedúci toho obchodu je ochotný sa dohodnúť na vyrovnaní. V tomto prípade už nieje dôvod dlhšie ťa držať.“ povedal mi.
Položil si papiere na stôl a sadol si na roh stola.
„A však, radím ti, vyhýbaj sa problémom. Ak sa niečo podobné stane už to nemusí byť tak jednoduché. Vyzeráš ako problémový chlapec tak si zober moju radu k srdcu a nerob zbytočné hlúposti. Lebo hlupákom a klamárom nikto neverí.“prednášal. Vystrel som k nemu ruky v želiezkach. Aj napriek tomu, že tón hlasu tohto poliša a Searyho boli rovnaké, nedokázal som ho brať vážne, nie tak ako toho právnika. Pozrel sa mi na ruky.
„Bohužiaľ ja kľúče nemám.“vzal si papiere.
„Ako?!“vybuchol som.
„Ten čo ti nasadil putá by ti ich mal dať aj dole.“usmial sa a rozhodol sa odísť. Prešiel som k nemu.
„Kto ma zatkol?“spýtal som sa čo najpokojnejšie. Mykol plecami. Toto snáď ani nieje normálne.
Postavil sa mi z cesty a pustil ma na chodbu. „A ako ich mám dať teda dole?“
„Buď kreatívny.“odpovedal flegmaticky. Môže toto polícia povedať?
„Kreatívny.“zopakoval som s potláčajúcou zlosťou.
„Presne.“potľapkal ma familiárne po pleci a nechal ma stáť na chodbe. Perfektné. Naozaj moc perfektné. Vydal som sa cestou von ale akoby ma mohli s putami na rukách pustiť. Aj napriek tomu, že som sa to snažil vysvetliť nemalo to cenu. Zostal som tam zaseknutý. Nemôžem si zobrať svoje osobné veci. Nemôžem sa dostať k svojmu prepúšťaciemu papieru a už vôbec sa nemôžem stretnúť s tým magorom čo ma spútal. Títo poliši sú fakt magori. Strávil som tu celý deň a ešte stále ani nekončí. Nervózne sedím na lavičke bokom a sledujem ako im je všetko úplne fuk. Začínam byť vážne vytočený a potrebujem niekoho súrne zabiť. Meditujem a zvieram sánku. Neskutočne na vytáča ako to prasa za pultom s osobnými vecami žerie čipsy. Pokojne. Jeho chrúmanie sa mi odráža v lebke. Je to ešte horšie kvôli hladu. Niekto si prisadol.
„Hej! Ak nechceš aby som ťa roztrhal, sadneš si niekam inam.“varoval som spolusediaceho.
„Prepáč. Bude to len chvíľa.“začal loviť v taške. Nervózne vyhadzoval veci a znova ich ukladal na miesto. Musel byť v mojom veku ale vyzeral rozhodne o niečo mladšie. Chudý, jemný. Vlasy mu zakrývali oči. Vyložil chrumky a mne sa blyslo v očiach.
„Budeš ich jesť?“spýtal som sa ho.
„Ako?... Nie nebudem.“pozrel sa ku mne a podal mi ich až teraz si všimol, že mám putá. „Spravil si niečo?“spýtal sa bez ostychu.
„Nie tak celkom. Ten čo mi ich nasadil zjavne zabudol, že mi ich má dať aj dole a kým si nespomenie musím tu byť.“otvoril som si chrumky a pustil sa do nich.
„To je blbosť.“ozval sa a ja som sa takmer zadrhol.
„Čo?“
„No, že ti ich môže dať dole iba ten istý policajt. Myslím, že si z teba niekto vystrelil.“povedal mi a ja som nechcene precitol po studenej sprche. Balíček chrumiek sa mi zasekol na polceste do úst.
Ten, malí, slizký, právnik! Oči sa mi zúžili a chceli zacieliť na cieľ, ktorý tu nebol. Sviniar!
„Hej. Ako si ich dám dole?“spýtal som sa ho. Pozrel znova ku mne a vybral ruky z ruksaku do ktorého sa pustil druhý krát.
„Á, to. Pomôžem ti.“ nervózne si ho znova otvoril.
„Čo to stále robíš?“začalo ma to jeho vykladanie a nakladanie vecí z ruksaku dosť deptať.
„Stratil som kľúče.“vzdychol zúfalo. Kľúče? Veď si môže dať urobiť druhé. Pokračoval som v jedení ale jeho zúfalstvo nezmizlo.
„Vieš, že si môžeš dať spraviť nové, že?“ spýtal som sa aby som si bol istý, že nieje zaostalý a vie to.
„Bol to darček.“odpovedal. Kto dáva kľúče ako darček?! Dosť trápne. Ten chudák musí mať ťažký život.
„Počuj, ahmm...“
„Christián.“predstavil sa doplnil tak to čo som nevedel.
„..Christián,“doplnil som. Chcel som mu pripomenúť, že kľúče sa ako darček nedávajú iba ak k novému bytu (pochybujem však, že by dostal byt), lenže potom som sa pri pohľade na neho cítil ako by som mu mal vyzradiť, že Ježiško neexistuje. „...si si istý, že si si prezrel všetky vrecká?“dodal som improvizovane. Zložil si tašku z kolien a začal prehľadávať jedno vrecko po druhom. Sledoval som ako sa obchytkáva a dokončil pri tom jeho milodar. Nenašiel ho.
Smutné. Požvachlal som obal a zahodil ho do blízkeho koša.
„Ah! Ryan.“oči mi padli na Chridstiána a Ryana. Ryan bol ten policajt z rána, ktorý sa pýtal na darček pre … Christána. No toto! Potlačil som nadšenie z odhalenia skutočností a prestal sa vyškierať. Podišiel som bližšie a Christián sa ku mne otočil.
„Á, áno. Ryan toto je...“
„Jordy.“doplnil som na oplátku svoje meno. Pozrel sa ku mne a ja som vôbec nepostrehol, že by sa cítil nepríjemne za dnešok. Viem predsa čo dostane Christián na narodeniny a k tomu už viem na čo bude použitý. Podľa toho ako sa Christián a Ryan k sebe správali, asi nebudú rodina.
„Už sme sa dnes stretli. Je to Mathewov klient.“povedal Christiánovi. On iba urobil ústami: Ááá. Takže všetci traja sa poznajú. Toto je naozaj moc zaujímavé.
„Pôjdeme.“navrhol Ryan, Christiánovi. Ten ho však zachytil.
„Počkaj. Môžeš mu ich už dať dole?“spýtal sa ho milo. Ryan prešiel z jeho tváre na moje ruky.
„Nó, neviem. Ak je to takto Mathew sa bude hnevať.“ snažil sa mu vysvetliť prečo sa mu do toho nechce. Nemo som ich sledoval. Boli k sebe... dôverný? Milý? Christián ho pohladil po ruke a mne to začalo dochádzať. Pozeral som sa na ten dotyk.
„Prosím, myslím, že už to ani nieje vtip.“
„Je to kvietok a ak si Mathew myslí, že si zaslúži takýto trest. Bude to pravda. Je to výtržník.“ťahal ho po kúskoch k dverám. Pochopil som čo to je. Intimita a cit, ktorú zdieľali verejne. O čo horšie, pochopil som ešte jednu vec.
„Prosím, vás.“ prudko som sa poklonil. Toto je dôležité. Rozhodne potrebujem ísť.
„Ryan.“ potiahol prosebne Christián.
„Mathew sem príde keď dokončí prácu a ak ho tu nenájde..“
„Prosím.“povedali sme s Christiánom naraz. To bude úplne jedno. Pretože ja mám namierené k nemu. Preskakoval medzi nami pohľadom. Zato, že som sa znížil kvôli nemu k poklone bude musieť platiť. Pripočítam mu to aj s jeho blbým vtipom na účet.
„Ruky.“ozval sa pevne Ryan a ja som ich energetiky vystrel pred seba. Odomkol mi ich.
„Ďakujem.“ poďakoval som zdvorilo a už som bol vo dverách. Bežal som nejaký čas. Vlastne som ubehol celkom dobrý kus ale to nestačilo do jeho kancelárie. Zobral som si autobus za pár drobných čo mi zostali zapadnuté v roztrhnutom vrecu bundy. Svietilo sa. To zanemená, že tu rozhodne je. Dobre, aspoň sa môžem uistiť či som to pochopil správne. Čím bližšie som bol tým som si nebol istý správnosťou. Prepadla ma nervozita ale ja som ju zahnal. Je to stupidný právnik. Prešiel som cez dvere. Nikto tu už nebol dokonca ani recepčná. Dvere do jeho kancelárie boli otvorené aby počul prichádzajúceho návštevníka. Prešiel som k dverám a zastal na prahu. Počkal si kým si ma nevšimne. Pracoval pri zapnutom svetle. Na stole mal šálku kávy a kravatu si úplne uvoľnil.
„Jordan.“vyslovil moje meno po uvedomení si mojej prítomnosti. Trochu mi kleslo sebavedomie. Vždy keď niekto vyslovil moje meno, naštvalo ma to ale keď ho vysloví on, akosi sa cítim menejcenne. Zaťal som zuby. „Čo tu robíš?“ spýtal sa. Postavil sa zo stoličky a zostal stáť. Bol čas aby som urobil krok ja. Nechápem to.
Prešiel som k jeho stolu a zostal stáť na jeho opačnej strane.
„Nie som si istý čo tu robím.“odpovedal som a môj hlas znel na malý moment zasnene. Zamračil sa.
„Tak čo si prišiel spraviť?“ sformuloval inak svoju otázku. Ó, tak na toto som poznal odpoveď.
„Neuveríš mi.“ odpovedal som mu. Myslím, že ak by som to naozaj povedal neuveril by mi. „To bol tvoj nápad. Nechať ma kysnúť na polícii?“spýtal som sa na výmenu. Založil si ruky a diabolsky sa usmial.
„Áno. Páčilo sa ti tam?“
„Moc.“
„To som rád. Kto ťa pustil?“
„Je to dôležité?“
„Poznáš niečo dôležitejšie?“
„Rád by som poznal pár odpovedí na moje otázky.“povedal som mu. Mlčal. Možno chcel odhadnúť čo to je.
„Dotoho. Pýtaj sa.“pobádal ma nebojácne.
„Nieje to vlastne otázka.“vyslovil som. Prebodával som ho očami. Jediné čo mi zostalo v hlave bolo: Prečo?
„Zdôver sa mi.“povedal mi skôr ironicky než keby to myslel naozaj.
Prešiel som na bok stola a on sa otáčal ku mne telom. Je možné, že som sa zmýlil? Pozeral som sa na jeho tvár, oblečenie, postoj. Nie, nenávidím ho. No predsa... prešiel som za jeho stranu stola. Desí ma moja poslušnosť k jeho hnevu. Zastal som v jeho osobnom priestore. Neodtiahol sa. Prebodol ma očami a ja som mu to vrátil. Zovrel som jeho rozviazanú kravatu prehodenú okolo krku.
„Seary.“vyslovil som jeho priezvisko a on spozornel. Nemáš šancu vyhrať. Viem ťa dostať do kolien tak ,ako ty mňa. Bojujeme proti sebe. Práve teraz vyhrávaš ALE.. Prudko som trhol kravatou a tá zaprotestovala. Omotal som si ju rýchlo okolo dlaní a pritlačil sa k jeho perám. Nevzdávam sa a práve teraz som na rade ja, aby som získal bod a vyhral nad tebou.