„Nie, to znamená, že sa mu podarilo ujsť,“odpovedal mi narýchlo. Prešiel k telefónu a zodvihol hovor. Jednou
rukou mi dával inštrukcie aby som sa pripravil na odchod a druhou zalieval kávu pričom mal na uchu telefón a odpovedal.
„Práve som to videl, prídeme do Hustonu... Určite, áno. Skontroluj Crystal, ak to už videla o niečo sa pokúsi....Naozaj v tom prípade to nieje nutné... Nie nezačínaj s pátraním. Bude tam kde bude Wayli... Za desať minút,“dokončil svoj rýchli rozhovor, ktorý mi našepkával, že mu volal Ryan.
Okrem mobilu, dokladov a liekov som nepotreboval zobrať so sebou nič.
„Čo chceš urobiť?“spýtal som sa ho nervózne.
Mathew kmital po byte.
„Práve teraz je hlavné aby sme neboli na známom mieste,“odpovedal a zobral si všetky dokumenty a notebook. Utekáme z jeho vlastného bytu.
Podal mi jeho veci.
„To znamená, že všetko ide podľa tvojho plánu?“vyzvedal som.
Na chvíľu spomalil.
„Bola tu aj táto možnosť. Zavolaj otcovi,“prikázal mi keď sa ešte išiel pre niečo vrátiť do izby.
Ja to tá možnosť kde bude žiť, že?
„Prečo?“zavolal som za ním.
„Neodbrávaj,“odvrkol.
Ja som sa skôr pýtal na to , čo mu mám povedať. To, že mu zavolám neznamená, že mu budem mať čo povedať.
„Vytáčaš?“ skontroloval ma keď schádzal dole.
Isteže nie.
„Čo mu mám povedať?“spýtal som sa ho.
„Rád by som s ním o niečom hovoril,“odpovedal mi konečne. „Max,“zavolal cez byt.
Vytočil som teda otcove číslo a čakal. Jedno zvonenie, dve, tri.
„Jordan?“zdvihol mi ostro.
„Otec, nevolám ti aby som sa s tebou hádal,“informoval som ho.
„To je naozaj dobrá správa, čo potrebuješ keď mi voláš tak odrazu?“spýtal sa ma nezaujato.
„Okrem otca ? Láskavosť pre Mathewa Searyho,“odpovedal som mu tvrdo.
Mathew ma varoval očami a naznačil aby som sa pomaly ťahal von.
Poslúchol som.
„Tvoja matka by nikdy nedopustila aby si sa takto choval. Nech mi napíše osobne v akej záležitosti a ja sa na to pozriem.“
„Keby si ju nenechal umrieť možno by sme sa to aj dozvedeli. Oznámim mu to,“dokončil som.
Neodpovedal a zložil.
Mathew sa na mňa rozladene pozeral.
„Čo je?! Ideme alebo nie?“ spýtal som sa ho aby sa prestal toľko mračiť a zbavil ho tej otázky v očiach.
„Iste,“ pustil ma prvého a zamkol dvere.
Niesol som jeho veci a on držal Maxa.
Je to rýchlejšie.
Zašli sme jeho susedke a on ju požiadal o stráženie. Nemala prečo nesúhlasiť, keď bol tak očarujúci.
Taxík sme chytili pri vchode. Vďaka tomu, že je ráno sa ich tu nachádza celkom dosť.
„Hotel Hustol,“požiadal taxikára. „Čo to bolo za rozhovor s tvojim otcom. Máš len jedného otca tak prečo sa s ním stále hádaš?“osopil sa na mňa.
„Ja som si nezačal,“ odsekol som k tejto téme.
„Vidím, že ťa to hnevá. Nechceš mi o tom povedať?“ zjemnil svoj hlas.
„O čom ti mám povedať? Nie je na tom nič zaujímavé, proste spolu moc nevychádzame, to je všetko,“ odbil som ho druhý krát.
Vedel, že kým sme v taxíku neujdem mu z tohto rozhovoru.
„Už predtým som videl ako sa nenávidíte. Kvôli čomu?“ vyzvedal.
Otočil som sa k nemu.
Čím viac na mňa tlačí, tým viac som sa cítil nepríjemne.
„Mathew, nie je nič, čo by stálo za zmienku. Proste sme sa odcudzili. To je všetko,“ pritvrdil som a kompletne sa pred ním zatvoril.
Nie je to tak, že by neexistovali veci o ktorých by som mu rád povedal, ale ja sa o svojej minulosti práve teraz rozprávať nechcem.
„Dobre teda,“ vyčítal mi to z pohľadu.
Prichádzali sme k hotelu. Taxikár odparkoval pri krajnici a kým Mathew platil, ja som vystúpil, pobral som jeho veci. Ovešaný ako vešiak som čakal kým vystúpi.
Všimol som si príjazd Ryana a Christiána. Ryan podal kľúče poslíčkovi a viditeľne ho pohľadom varoval ohľadom škôd.
Christián sa mi rovno vydal na pomoc. Odbremenil ma.
„Ahoj,“pozdravil ma.
Voľnou rukou som sa s ním privítal.
„Ahoj,“odzdravil som ho. Od nemocnice sme sa nevideli.
Mathewi mi položil ruku na kríže a ja som sa na neho otočil. Zobral mi notebook. Počkali sme na Ryana a vošli do vstupnej haly.
Už len z pohľadu sa dalo určiť, že ide o luxusný hotel, možno stredný trieda.
Obaja bratia nás s Christiánom požiadali zostať v strede haly a počkať na nich.
Predpokladám, že si išli zarezervovať izby. Nebolo by v tomto prípade bezpečnejšie sedieť niekde na polícii?
„Dlho sme sa nevideli,“ prehovoril som na Christiána aby som sa trochu rozptýlil z tohto ťažkého rána.
„Áno, ako sa máš?“ spýtal sa ma priateľsky.
„Ujde to, už som vlastne celkom zdravý,“priznal som sa mu.
„To som rád,“ usmial sa na mňa. Zostalo ticho. „Mathew mal naozaj veľký strach keď ťa uniesli,“ozval sa po chvíli. Pozrel ku mne bokom očí a obaja sme sa znova obrátili pohľadom k recepcii. Niečo podpisovali.
„Ja viem,“vydýchol som, „vraj boli aj u vás.“
„Áno, išli po dokumentoch, čo nám nechal Mathew, ale moc sa im nepošťastilo. Hovoril ti Mathew?“
„Vraj potrebovali sanitku.“
„Áno, Ryan nemal zľutovania,“ utrúsil.
Obaja sa vybavili z recepcie a zamierili k nám.
„Ďakujem ti,“ povedal som mu než prišli dostatočne blízko aby nás počuli.
„Za čo?“ nechápal.
„Aj za to čo si spravil pre mňa v nemocnici, ale aj za to, že si mi povedal, že ho milujem. Nepriznal by som si to keby si to nenačal,“ vysvetľoval som mu s čím ďalej tým viac  tichším hlasom.
Christián sa zasmial.
„To nestojí za reč,“ mykol plecami a potom svoj pohľad znova zamieril na Ryana. Jeho tvár sa pri pohľade na neho zmenila. Rovnako tak sa zmenil aj Ryan keď sa vedľa neho postavil.
Nikdy ma to neprestane prekvapovať.
„Na čo pozeráš?“ zaujímal sa Mathew.
„Na Ryana a Christiána,“ povedal som mu úprimne. Mlčal. „Vyzeráme spolu rovnako ako oni dvaja?“ spýtal som sa ho.
„Myslíš to v dobrom?“ vrátil mi otázku.
Privolali výťah.
„Zmení sa aj môj pohľad keď sa na teba pozriem?“ upresnil som a obrátil k nemu oči.
„Milujem tvoj pohľad nech sa pozrieš kamkoľvek a tváriš akokoľvek,“ odpovedal mi.
V hrdle mi navrela hrča.  Ako môže vysloviť, niečo také.
Dotkol sa mojej ruky a objal mi prstami zápästie.
„Bojíš sa?“ ozval sa prekvapene a skĺzol mi rukou do dlane. Áno i nie, ale práve teraz vôbec.
„Prečo?“ Pevnejšie som mu zovrel ruku aby sme sa pri chôdzi nerozdelili.
„Tvoje srdce bije veľmi rýchlo,“ odpovedal mi z pohľadom na mne.
Ihneď som odvrátil pohľad.
„To kvôli tebe,“ zamumlal som a radšej sa vydal k výťahom.
Mathew už na to nereagoval iba sa usmieval.
To bolo zákerné. Dobre vedel, že ma jeho sladké rečičky vždy dostanú.
Ryan nám podržal dvere než sa stihli zatvoriť.
„Čo vám to tak trvá,“ posťažoval si.
„Nič, iba sme prehodili pár slov,“ odpovedal mu s dobrou náladou.
Videl som periférne ako Christián prešiel so skúmavým pohľadom z Mathewa na mňa. Usmial sa a pochopil.
Natiahol k Ryanovi ruku a on mu ju ukryl v dlani. Zdá sa, že nakoniec nie sme až tak rozdielny pár.
Prišli sme na jedno poschodie a zastavili sa pred izbou. Vstúpili sme do rovnakých dverí.
To budeme mať všetci spoločnú izbu?
V skutočnosti to bol klam. Vstupné dvere viedli iba do samotného apartmánu, ale dnu už bola predsieň, obývačka s balkónom a dve izby. Jedna z pravej strany, druhá z ľavej.
Ryan sa vydal na prieskum prvý. Skontroloval balkón a púšťal sa ďalej.
Mathewovi prišla správa a ja som odložil nabok svoje veci.
„Potrebujem s tebou ihneď hovoriť.“ Mathew prerušil Ryanov prieskum.
„Čo sa stalo?“ otočil sa k nemu.
Je jasné, že mňa a Christiána kompletne vystrihli z ich plánovanej hry.
Mathew mu naznačil, že nie tu.
Neviem, čo presne si vymysleli a už asi nebude čas sa o tom dozvedieť.
Zamierili do ľavej spálne.
„Vieš o tom, že Crystal ušla jej strážcom?“ ozval sa zrazu Chris. Stali pred dverami do jednej zo spálni. Prekvapene som k Christiánovi obrátil tvár.
„Nie,“odpovedal som, „ale keď volal s Ryanom zdalo sa mi, že by to tak mohlo byť,“ dodal som pokojnejšie.
„Budete tu?“zavolal za mnou Mathew. Pozrel som sa okolo seba.
„Iba sa tu obzrieme.“
„Nevychádzajte z apartmánu,“prikázal mi Ryan. Prikývol som.
Ako keby som sa niekam chystal.
Vošli a zavreli za sebou.
„Asi budeme trochu zavadzať,“ povzdychol som si. Posadil som sa na gauč a vyložil si naň nohy. Christián ma nasledoval.
„Nie je to až tak zlé, nedáš si niečo na pitie?“ otočil sa ku mne.
Asi tu chvíľu pobudneme vo dvojici.
„Jasné, prečo nie?“mykol som plecami.
Zdvihol sa aby išiel niečo nájsť.
Uvoľnil som sa.
Chvíľku sa nevracal.
„Dúfam, že to bude stačiť,“ zdvihol dve sklenené fľašky s minerálnou vodou.
„Chladené?“ spýtal som sa ho kým sa s nimi blížil.
„Trochu,“ sklonil k nim zrak a potom sa zastavil pri vchode.
Bola to len sekunda medzi tým, čo sa pozrel do predsiene a na mňa.
Prudko som si sadol.
Niečo sa deje!
Než som stihol vyskočiť na nohy a pozrieť sa sám, Christián mal zbraň pri hlave a na mňa mierili ďalšie tri.
„Hlavne ticho. Žiadne pohyby a hlúpe nápady,“ ozval sa potichu muž, čo mieril na Christiána. Z prvotného šoku som ich iba pozoroval a poslúchal. „Kde sú?“spýtal sa pevne.
Christiánovi ušiel pohľad k izbe a ja som na ňom zostával pohľadom.
Poslal som mu správu nech neodpovedá. „Nemajte ma za úbohého hlupáka,“pritlačil Christiánovi zbraň k slychom a on privrel oči.
Pevne zvieral päste a bol ochotný vzoprieť sa.
Nie je to moc dobrý nápad.
Posunul Christiána svojim priateľom a dvaja muži ho zovreli v chmate. Tretí mu nalepil cez ústa pásku.
Už ďalší únos nie!
Šéf na mňa ukázal zbraňou a mávol aby som sa posunul k ním. Výhražne ma pozoroval.
Čítal som mu z tváre, že je informovaný a ak sa o čokoľvek pokúsim, potrestaný bude Chris.
Prečo dočerta!
Zostal som od nich stáť  na dosah ruky.
Chris sa vzoprel väzniteľom a vytrhol sa jednému z nich.
Využil som to a zbavil druhého zbrane. Nemali sme príliš na vrch. Pretože útočníci prebrali veľmi rýchlo výhodu.
Chris sa ocitol na kolenách so zbraňou na temene a ja som si z ich šéfom mieril na hlavy. Naklonil hlavu a naznačil mi zložiť zbraň. Jeden z jeho chlápkov sa po ňu natiahol a ja som mu lakťom zlomil nos. To však neodradilo toho druhého aby ma odzbrojil. Šéf im naznačil aby ma neuzemňovali.
Dostal som pásku cez ústa, ruky mi stiahli lepiacou páskou za chrbátom a vyviedli nás potichu z izby. Všetko trvalo tak tri minúty a ubehlo to vo väčšej tichosti než bolo dobré.
Otočil som sa na Chrisa a ten mi očami poslal, že je v pohode.
Ale ja nie, ako mohli tak rýchlo vedieť kde sme a dostať sa do apartmánu? Zradil nás hotel?
Viedli nás hlbšie do hotela na nižšie podlažia. Nekričali a ani sa medzi sebou nedohadovali. Vedeli, čo má kto za úlohu. Boli cvičený ako žoldieri. Ich rovnaký štýl tiež nemohol byť náhoda. Šéf zaklopal na dvere presne dva krát. Ihneď sa mu otvorili dvere.
„Začnite baliť,“ rozkázal mužom pri dverách.
Okamžite konali.
Zdá sa, že ešte len budeme mať problém. Ako dlho bude trvať než si uvedomí Ryan a Mathew, že tam nie sme?
Všetci jeho muži boli namačkaný v dvoch miestnostiach, nerátajúc kúpeľňu. Usadili nás na posteľ vedľa seba.
„Zavolajte vodičom, nech sa pripravia,“ rozkazoval ďalej. Otočil sa ku kúpeľni.
„Pane je čas odísť,“ zaklopal na dvere a trpezlivo pred nimi čakal. Jeho ľudia už boli hotový.
To je zlé, skúsil som ich spočítať. Dvaja zostali pri dverách, šéf je pri kúpeľni. Štyria strážci nás strážia, jeden komunikuje s niekým mimo hotela a ďalší štyria balia. To je dva, šesť, sedem, dvanásť. Dvanásť!? Na toto nemám.
Dvere do kúpeľne sa otvorili.
„Máš čo som chcel?“ spýtal sa mužský hlas.
Christián sa prudko strhol.
Pozrel som sa na čo tak prudko reagoval.
Vysoký muž v obleku s bledými vlasmi nám stál otočený chrbátom. Nemusel som mu vidieť ani do tváre aby som vedel kto to je.
Wayli.
Šéf jednotky sa k nám pozrel.
„Iste pane,“odpovedal mu oddane.
Wayli sa k nám pomaly otočil a jeho tvár sa rozžiarila.
„Dobrá práca,“pochválil svojho poskoka, „vedel som, že je na vás spoľahnutie. Crystal vyberie len tých najlepších,“ tešil sa a začal si to k nám mieriť.
Christián sa vedľa mňa zhlboka nadýchol, ale páska cez ústa mu bránila. Snažil sa vzoprieť, no takmer okamžite ho usadili na jeho miesto. Čakal som.
Wayli si preplietol prsty a prešiel očami naše zlepené ústa a ruky. Privrel oči a nesúhlasné pokýval hlavou.
„Nie, nie, nie,“natiahol k Christiánovi ruky, „čo vám to len spravili,“ zaplakal. Pohladil ho po tvári a ja som sa vzoprel.
Nech ho nechá na pokoji!
Muž, čo stál za mnou ma za plecia posadil späť a držal dole. Wayliho oči sa na mňa upreli.
Usmial sa. „Jordy?“spýtal sa ako keby to už dávno nevedel.
„Oh! Jordy! Vyzeráš lepšie ako som si myslel,“ vyslovil. Prstami mi prešiel po krku. „Si naozaj úchvatný,“zasnil sa.
Vzdorovito som sa zamykal v zovretí toho chlapa.
„Naozaj úžasný,“ otočil sa k šéfovi jeho jednotky. „Mathew a Ryan?“spýtal sa ho pevne.
„Ešte nevyšli z izby, ale nebude to dlho trvať.“
„V tom prípade by sme sa mali pripraviť,“ Wayli zatlieskal nadšene rukami. Vybral sa k dverám a keď mu otvorili dvere stratil som ho z obzoru. Naši strážci nás postavili a začali tlačiť preč. Prešli sme prázdnou chodbou na požiarné schodisko a odtiaľ nás ťahali do suterénu, cez práčovňu až na výkladnú plošinu.
Neprekvapilo ma, čo som videl. Mali vlastné autá. Tri. Každé bolo iné. Jedno veľké Jeepové, druhá bola nízka limuzína a posledne priestorné ,najmenšie, ale rýchlejšie ako ostatné.
Muži nás viedli k priestornému autu.
„Nie, do kufra nie!“dupol si Wayli, „chcem sa s nimi rozprávať.“
Neviem, aký dostali signál, ale usadili nás do limuzíny na zadné sedadlo.
Padol som na Christiána.
Do limuzíny si ešte nastúpili Wayli a trojica strážcov. Jeden si sadol medzi nás, druhý pri dvere a posledný na bočné sedadlo s Waylim. Z hotela sme zmizli  veľmi rýchlo.
Nemyslím na to, čo sa bude od teraz diať lebo viem, že to Mathew asi nezahrnul do jeho plánov a rovnako tak v tomto prípade určite nebudeme mať navrch.
„Vyzeráte naozaj vystrašene,“ ozval sa Wayli, keď sme vychádzali na cesty. Sedel na bočnej sedačke s ozbrojeným mužom a nelieval si nejaký alkohol. „Nemusíte byť. Iba si trochu pojazdíme po okolí, pozrieme sa ako to tu vyzerá a možno si spravíme pár spoločných spomienok,“ pozrel sa k nám a ja som na neho zazeral.
Nepozrel som sa ako na tom je Christián, ale ani on sa na neho neusmieval nadšením.
Chvíľu tikal prstom o pohár a mlčal.
„Takto to nejde, prečo ste im zalepili ústa?!“ otočil sa naštvane na šéfa, ktorý sedel pri vodičovi.
„Aby nehovorili, pane,“odpovedal mu rovnakou oddanosťou ako v hoteli.
Mykol k nám pohárom.
„Prekrysta dajte im to dole!“ nevydržal to.
Nikto nezaváhal a obom nám celou silou strhli pásku z úst. Skrčil som sa a nadával ako chorá vrana.
Mohol to urobiť aj lepšie!
„Tak, konečne sa môžem spolu rozprávať,“povzdychol si z úľavou.
„Ihneď nás pusti!“ zreval som na neho.
Pokojne si položil pohár na stojan a pretrel si pery.
„Dobre vieme, že to neurobím nech už budete kričať, plakať, nadávať alebo prosiť. Ušiel som dlhú cestu a zaplatil veľa peňazí zato aby som vás získal,“ prehovoril na mňa tvrdo.
„Ako ste vedeli v ktorom sme hoteli?“ spýtal sa Christián.
Wayli na mňa urobil veľké oči.
„Vidíš to sú tie správne slová,“ otočil sa na Christiána a usmial sa na neho milo, „Áno Christián, nuž keď máš peniaze zaplatíš si všetko od personálu až po hotel. Isteže sme nemohli vedieť, kam pôjdete, ale taxikár nám povedal presnú adresu a mi sme si zaplatili služby na viac, je to tak, Kapitán?“
„Iste, pane,“ ozvalo sa s predného sedadla.
„Kam ideme?“ spýtal som sa ho, keď sme dostali aspoň jednu úprimnú odpoveď.
„Nuž, ešte sa zastavíme pre jednu priateľku, poznáte Crystal, nie? Veľmi elegantná a húževnatá osoba. Skôr než sa opýtate, boli sme spolužiaci,“ neodpovedal mi.
Nechcem tu s ním byť a ani vidieť Crystal.
Sklopil som zrak k nohám.
Dočerta s týmto všetkým!
Cez celú limuzínu sa ozvali dve zvonenia telefónov takmer naraz. Odpoveď už nebola taká dôležitá.
Môj a Christiánov. Hlásili sa o pozornosť.
Obaja ozbrojený chlapy, čo sedeli vedľa nás sa po ne natiahli a vybrali nám ich z nohavíc. Podali ich Waylimu.
„Á, bolo načase,“ vydýchol si a otvoril okno.
Bezmocne sme sa s Chrisom pozerali ako ich vyhodil na cestu.
„Nemajte obavy, nebudete sa nudiť. Mobili vôbec nebudú k potrebe,“ ubezpečil nás a potom zavrel okno.
Usmieval sa bral mi svojou hnusnou povahou všetku energiu.
Obaja sme sa nezmohli ani na jediné slovo.
Bolo jasné, že nás má v pasti a môže si robiť, čo bude chcieť.
Po chvíli sme začali zastavovať. Dvere do limuzíny otvoril šéf ochranky. Kopol som svojho strážcu do pišťali a hodil sa k dverám. Druhý ma však ľahko strčil dnu. Wayli sa celý čas usmieval a keď sa Crystal nahla aby vošla podal jej ruku.
„Rád ťa opäť vidím,“ pobozkal ju na ruku a ona mi venovala povrchný pohľad.
„Zdá sa, že si si zbalil aj pár hračiek,“ poznamenala.
„Oh, áno, aby sme sa cestou nenudili,“ vysvetlil je.
Mykla obočím a odvrátila od mňa pohľad.
„Kde sú ich milenci?“ spýtala sa ho nezaujato.
Objal ju okolo pliec a ona sa ho dotýkala kolenom na stehne.
„Podľa žiadnych nových správ, stále v hoteli, ale nemusíš sa báť, už zistili, že im niečo chýba.“
„Nebojím sa,“odvrkla.
Zamestnali sa prípitkom a autá vyštartovali ďalej.
Moja chuť vstať a pozabíjať osoby v tomto aute sa zvyšovala každou sekundou. Strach ma posúval na hranice zlosti. Tváriť sa, že som zmierený s únosom bol úplný nezmysel. Pozeral som sa okolo seba.
Wayli živo debatoval s Crystal, ktorá mu vysvetľovala, že ju bez akýchkoľvek vysvetlení dali k ochrane svedkov.
On ju bez najmenších pochybností podporoval.
Stretli sa nám s Chrisom oči.
Sklopil som ich.
Keby som mohol niečo urobiť?
Pozeral som sa na kanady svojho strážneho a všimol si nôž pripevnený k členku.
Christián má iba putá a je spútaný z predu kým já mám pásku a ruky vzadu. Rozhodne je vo výhode. Ryan ho učil sa brániť, nie?
Znova som sa na neho pozrel a očami mu naznačil na čo som prišiel.
On sa pozrel do boku a ukázal na stehná toho istého muža. Pozrel som sa čo mal na mysli.
Až teraz som si všimol že tam má skrytú zbraň.
Chris má rozhodne dobré oči, až tak dobre vidieť to nebolo.
Musel som mať jasnú predstavu o tom, čo chcem vlastne urobiť než budem konať.
Môžem ho zložiť voľnými nohami a Christián ho oberie o nôž a oslobodí ma. A však nestihne to skôr ako by ho zastavili ostatný dvaja. Potrebujem voľné ruky.
Pomykal som nimi za chrbátom ale páska, ktorá sa používa skôr na koberce, fungovala perfektne.
„Ach, áno Jordy,“ozval sa zrazu Wayli a úplne ma vyrušil z plánovania.
„Takmer by som zabudol. Za ten únos sa strašne ospravedlňujem. Môj pracovník bol trochu hlúpy a myslel si, že tak prospeje veci. Som rád, že si sa nakoniec postaral a dostal sa z toho. Polícia bola tentokrát naozaj užitočná a postarali sa o to výborne,“povedal oduševnene.
„Zabili ho,“vyslovil som nechápavo.
„Áno, chváľabohu, bol to posadnutý hlupák, ktorý sa snažil zaujať. Mal som ho naozaj dosť. Jeho sebavedomie,“zamyslel sa zhnusený, „no, nič o mŕtvych sa nehovorí v zlom,“ pripil si na neho.
Čo je to za človeka?!
Pozrel som sa k Christiánovi a ten sa zhnusený pozeral niekam inam.
„Ste nechutný,“vydýchol som s dávivým reflexom, čo sme si mysleli s Chrisom.
Crystal sa ku mne otočila telom. Pohladila strážcu vedľa nej po ramene a zakmitala vo vzduchu prstom.
„Môžete?“spýtala sa ho a on sa po mňa nahol.
Strážca vedľa mňa ma hodil k druhému a on ma už predal pred ich nohy.
Odmietol som si kľaknúť a tak som dostal ranu do nôh.
Naklonila sa ku mne.
„Na tvojom mieste by som veľmi opatrne volila slová,“vyhrážala sa mi a Wayli sa zasmial.
Chytil ju za plece.
„Nebuď tak vážna. Iba žartuje, však?“ pozrel sa ku mne pevným pohľadom.
„Nie,“ odpovedal som mu pevne. „Obaja skončíte v úplných sračkách. Zničíte sa sami navzájom, bude žobrať o to aby ste sa dostali tam kam ste boli,“ hovoril som im zhnusene a Wayli ma udrel.
„Nechal som ťa žiť a dokonca som sa k tebe nechoval ani zle. Neodplácaj sa mi zlými činmi,“ varoval ma.
Zdvihol som hrdo bradu.
Neklesnem pred ním. Neskloním hlavu ani keď sa ma pokúsi zabiť.
„Jordy, nepokúšaj sa mu vzdorovať,“ požiadal ma Christián.
Pre neho táto situácia musí byť úplne iná, ale aj tak viem, že keby bol tu a kľačal pri ich nohách, nesklonil by hlavu, kvôli Ryanovi. A ju neskloním pre Mathewa.
„Mal by si počúvať svojho kamaráta,“ prisvedčila Crystal.
Otočil som na ňu prudko tvár.
„Zato, čo si urobila Mathewi ti rozbijem ksicht,“ vyštekol som na ňu a ona ustrnula v sekundovom šoku. Hneď sa však spamätala a zoširoka sa usmiala.
„Tom? Vieš, že by som ho rada videla sa biť, keď má v sebe toľko hnevu?“ zaklipkala na neho očami a on si ma premeral.
„Máš pravdu, rád by som ho videl biť sa naživo,“ pripustil.
„Strčte sa niekam, kreténi,“zahučal som na oboch.
Ovládali sa, čo hralo na moju stranu.
„Zložte ho,“ rozkázala nakoniec jednému z mužov.
Alebo nie?
„Crystal, to..“ Wayli sa nestihol vyjadriť lebo chlapík sa zahnal zbraňou a ja som dostal do temena.
Ihneď som stratil vedomie s tým, že viem aká bolesť ma čaká. Toto je v poslednej dobe čím ďalej tým viac normálne.
Ako som očakával moje prebúdzanie bolo nepríjemnejšie ako opica po prepitej noci. Prvé, čo som uvidel bola moja ruka a dlážka. Obraz trval len sekundu a potom sa znova stratil. Natiahol som ruku dozadu a dotkol sa temena, ktoré ma pálilo.
„Ach, Jordan,“ vydýchol Christián. Pritiahol sa k môjmu chrbátu a naklonil sa aby mi videl do tváre.
Ležal som v rohu.
Dotkol sa mojej tváre.
„Ako sa cítiš?“
Pomohol mi posadiť sa. Zatočila sa mi hlava. Tentokrát som dostal silnejšiu ranu ako minule. Uvedomil som si, že mám voľné ruky.
Teda tak trochu.
Nasadili mi putá, tak ako mal Christián.
Zhlboka som vydýchol a prichytil sa steny aby som si bol istý, že sa točím naozaj ja.
Všimol som si Christiánov ustaraný pohľad.
„Nabudúce mi nakop riť keď ma napadne nejaká blbosť,“požiadal som ho.
Pomohol mi oprieť sa chrbátom o stenu.
Boli sme v nejakom výklenku dva krát dva metre, bez okien jediný východ z miestnosti okupovali chrbáty ozbrojených mužov.
„Kde to sme?“spýtal som sa ho.
„Neviem, keď sme prichádzali na miesto, dostal som čiarnu kapucu,“ odpovedal mi.
„Ako dlho som bol mimo?“
„Možno hodinu, alebo tak nejako.“
Zachytil som ďalší prudký nával bolesti hlavy. Privrel som oči.
„Možno by si nabudúce nemal provokovať. Nehovorím aby si sa podriadil, ale aspoň by si si mohol vedieť určiť hranice,“ navrhol mi starostlivo.
„To robí väčšinou Mathew,“ odpovedal som automaticky a obaja sme zostali v horkej atmosfére.
Chris si spomenul na Ryana a ja zjavne na Mathewa, nechcel som to.
Sklopil som oči a snažil sa prehovoriť sám seba, že som v poriadku a všetko dopadne dobre. Optimizmus vyprcháva až nebezpečne rýchlo a ja hľadám, len veľmi málo pozitívnych vecí.
„Máte ich priviesť,“ zavolal niekto pevne.
Nemusel som rozmýšľať kto je, ich.
Naši strážci sa ihneď po nás natiahli. Zdrapili nás pod lakeť a vytiahli na nohy.
Obaja sme sa súčasne vzopreli ich sile, bolo to zbytočné.
Viedli nás po dlhej chodbe. Nebolo v nej úplne nič, ani okná. Vyzeralo to tu ako vnútri betónového kvádra. Nakoniec sa však objavil koniec a priestor sa rozšíril do strán. Miestnosť mala rovnako holé steny, ale mala aspoň okná. V strede miestnosti bol prestretý stôl a okolo stoličky. Po miestnosti stáli rozmiestnený muži a jediný šéf, volaný Kapitán, stál vedľa Crystal a Wayliho. Došli sme až meter k nim a tam nás nechali uzemniť. Ležal som na studenej zemi vedľa Chrisa.
„Som rád, že si sa prebral. Moc sa mi nepáči ako sa Crystal zachovala, ale verím, že urobila to čo musela,“ ozval sa Wayli.
Starostlivý, hm?
„Nebuď tak sentimentálny,“ povzdychla si nad svojím partnerom Crystal. Postavila sa a zaujala postoj pred našimi rukami. „Je to len úbohý, chlapec,“povedala mi do oči.
Zdržal som sa.
Otočila pohľad na Chrisa.
„Toto je asi tvoj miláčik,“ mierila svoje slová k Waylimu.
„Ver, že je v ňom viac ako sa na prvý pohľad zdá,“ odpovedal jej.
„Jeden úbohejší ako druhý,“ zvrtla sa zhnusená pohľadom na nás. „Kapitán, pozdravte sa so svojim súperom.“
Ten sa ihneď na mňa pozrel a premeral si ma.
Ak si myslia, že im tu budem pre zábavu majú smolu.
„Myslím, že s ním budete viac než spokojný,“ dodala rozhodne.
„Uvoľnite mu ruky,“ prikázala môjmu stáražcovi a ten sa nevedomky dopustil hneď niekoľkých veľkých chýb: Dotkol sa ma, mohol tušiť, že po jeho dotyku túžim najmenej a uvoľni ma.
Zrazil som ho z nôh, pichol som ho prstami do očí.
Menšie a citlivejšie ciele vždy zaberú.
Potom som ho obral o nôž na členku. Vrhol som sa ku Crystal, ale než sa stihla otočiť a všimnúť si čo sa deje, ich Kapitán mi dal kop do žalúdka. Nedúfal som, že bude reagovať tak rýchlo.
Zobral mi nôž.
„Ste si istý, že je to dobrý nápad?“ spýtal sa svojich nadriadených.
Napínalo ma.
Mohol tu urobiť aj slabšie.
„Určite, áno,“ odvetila mu Crystal namyslene.
Vôbec jej neprekáža, že som ju napadol od chrbta?
„Pustite sa do toho,“rozkázala mu a sadla si na svoje miesto.
Moja stráž sa začala dvíhať a ja som mu podrazil ruky. Znova sa žuchol k zemi.
Kapitán, ma surovo dvihol od zeme a potiahol niekoľko metrov ďalej od všetkých.
„Nech je na čo sa dívať,“zavolal Wayli.
Na to môžeš zabudnúť. Neviem či sa viac tešia na moju prehru alebo výhru.
Stál oproti mne a zaujal bojovný postoj.
Mal by som mu odpovedať, ale ja som ho nechal v jeho svete. Pár krát som sa nadýchol a vydýchol aby som sa psychicky i fyzicky pripravil na to, čo príde. Hovorím si, že je to dôležité a nutné. Trochu sa mi roztriasli ruky. Zvládnem to, nemôže to byť horšie ako zlyhanie srdca. Poď na mňa!
„Dotoho!“zreval k nám Wayli a v tom momente sa ku mne vydal samotný býk.
Pozoroval som jeho mierenú ranu aby som to mohol, využiť na svoj prospech a dopad toľko nebolel. Dostal som pravý hák.
Kľakol som si. Zachytil si krvácajúci nos. Napriek tomu ako to bolí, som si istý, že nie je zlomený.
Zachytil ma za vlasy a mieril na mňa druhou ranou.
Privrel som oči.
Nesmiem sa brániť.
Ďalšia rana do tváre.
Ešte šťastie, že som si držal nos. Inak by mi ho zlomil. Ak upadnem do bezvedomia, hra skončila?
Kľakol som si na všetky štyri a vypľul krv z nosa, čo mi stiekla do úst.
Pritlačil ma nahou k zemi. Silno mi tlačil na chrbát a ja som šetril kyslík, kým si domyslí ako ma uspí.
Začali sa k nám prebíjať rýchle kroky.
Váha jeho nohy povolila.
Dovolil som si vzhliadnuť nad seba.
Wayli ho od mňa odtiahol.
„Majte rešpekt! Nebráni sa! Ak sa súper nebráni ste to vy kto prehráva!“ povedal mu drsne.
„Chceli ste aby jeden z nás prehral a on asi nemá záujem vyhrať,“ odporoval mu pevne s adrenalínom v krvi.
„Tak mu musíte vedieť ponúknuť niečo začo bude ochotný bojovať,“ navrhol mu zlomyseľne.
Zaťal som zuby.
Špina!
„Jordan,“oslovil ma a kompletne svojho Kapitána odsunul bokom. Kľakol si ku mne.
„Urážaš mňa ako aj mojich ľudí, keď sa správaš tak netolerantne, ale ja to chápem, nemáš dôvod biť sa. Tak, čo povieš na toto: ," pootočil sa ku Crystal a Chrisovi. „Ak sa ihneď nezačneš biť, každú ranu, čo dostaneš pri tvrdohlavom nebránení sa, dostane aj Christián,“ vyslovil vražebne len medzi nami.
Pozrel som sa k Christiánovi. Kľačal na dlážke so sklonenou hlavou.
Nevidel som mu do tváre, takže neviem,čo si myslí alebo ako sa cíti.
Môžem si si iba domýšľať, že sa na toto nemôže pozerať.
Viem sa biť lepšie ako on, viem znášať rany lepšie ako on. Nemôžem ho do tohto zapliesť.
„Fajn,“vyhŕkol som.
Wayli ma pohladil po vlasoch. „Výborne,“nadchol sa. Hneď po tom sa otočil a odišiel na svoje miesto.
Nemôžem hrať na istotu. Nech už sa budem snažiť akokoľvek nieje tu možnosť aby som vyhral, len tak.
Pomaly som sa postavil. Stále som sa trochu motal. Utrel som si tvár od krvi.
Čo viem o tom chlapovi?
Postavil sa oproti mne a zaujal ten istý bojovný postoj.
Je vycvičený na rýchle zneškodnenie. Silné ramená a ruky. Tým by som sa mal vyhýbať. Slabšie nohy. Konkrétne kolená, jedno musel mať zranené lebo ho nevedomky odťahuje pri útoku.
Snažil som sa rýchlo si spomenúť na všetky jeho ťahy.
Využíva skôr rýchli útok a vsádza na silu úderu. Keď som sa bil s Ryanom vsadil na rýchlosť, presnosť a dĺžku. Unavil ma aby som stratil rýchlosť a presnosť. Potom už to bolo ťažké vydržať. Položím rovnaké základy. Unavím ho.
Zaútočil prvý a ja som sa jeho útokom vyhýbal. Skôr sme sa hrali na chytanie než na boj. Muselo mu liesť na nervy moje úskoky. Skrčil som pred jeho chmatom a udrel ho lakťom do kolena. Bolelo ho to.
Nedal to najavo v tvári, ale v postoji. Odľahčil si na slabšiu nohu. Hneď po tom začal fungovať čisto strategicky. Zamieril na moje citlivé body, ktoré som rovnako ako on nepatrne doteraz ochraňoval.
Nemal som celkom doliečené rebrá, zostali citlivé, čo mi vôbec nepomáhalo. Keď sa trafil, bola to riadna bolesť. Odsotil ma a ja som vrazil do stĺpa.
Neprišiel ku mne. Rýchlo dýchal a čakal kým si po neho prídem sám.
Bola to prvá pauza od celej bitky, ktorá už trvala nejaký čas.
Hral som aj so vojou energiou.  Zaprel som sa nohami o zem. Triasol som sa.
Začínal som mať toho dosť.
Po úderoch do rebier, nôh, brucha, tváre a chrbáta som už len klamal sám sebe, že ma nič nebolí.
Oproti Ryanovy, ktorý sa musel naozaj držať trocha bokom, je toto sila.
Kapitán, ma pozoroval z dvoj metrovej vzdialenosti. Nedošľapoval na zranenú nohu s kolenom, hoc ju mal položenú na zemi.
Zdá sa, že aj on by ukončil boj. Čo sa, ale nepáči nášmu hľadisku.
Stojíme minútu a okolo sa zdvíha nepokoj. Ani jeden z nás nechce zaútočiť prvý.
Odtiahol som sa od stĺpa a on sa napriamil.
Musím to ukončiť, než bude silnejší.
Zmenšil som vzdialenosť medzi nami.
Mám jasnú predstavu, čo urobím. Využijem svoju poslednú štipku sily. Keby som trénoval, mohlo to biť už za nami. Nebol až tak stavaný na vytrvalosť.
Zaútočil ďalším výpadom s rukou.
Vykryl som si hruď, zachytil sa jeho predlaktia a vykrútil mu ho. Udrel som ho tvárou do tej jeho pretože moje ruky boli zamestnané v zovretí ho. Kopol som mu do boľavého kolena a on pokľakol. Skočil som mu na chrbát a zovrel mu ruky svojimi nohami v objatí. Oboma rukami som mu zovrel krk v trojuholníku a dlaňami som si zovrel plecia aby som mal silu udržať ho.
Bránil sa ako ryba na suchu.
Uvoľnil si svoje ruky z mojich nôh a načiahol sa po mne rukami.
Výhodou bolo, že stále kľačal. Keby sa postavil mohol ma striasť. Kolenami som sa zaprel o jeho chrbát a svojou váhou sa hodil o zem.
Prevrátil sa dozadu a jeho sila začala povoľovať. Nohy mal v kŕči. Nebol až taký gymnasta aby mu táto poloha sedela.
Dusil som ho.
Snažil sa urobiť poslednú záchranu a zovrel mi lakte aby si ich zložil z krku.
Je mi to ľúto, nemôžem povoliť.
Nemám už silu biť sa s ním druhý krát.
Nemôžem ho uvoľniť.  Ak to urobím určite ma dostane.
Čerpám z posledného a svaly ma pália.
Všetko vo mne hovorí aby som ho uvoľnil lebo ho zabijem, ale ak ho práve teraz pustím, prehrám a potom, čo sa stane potom?
Úplne ochabol a aj som si dovolil trochu poľaviť v škrtení.
Začal som sa vraciať do reality a počul ako Wayli zakázal strážcom v prerušení ma.
Ich Kapitán sa na mňa úplne prevrátil a doľahol ma celou váhou.
Pustil som mu krk a skonroloval, či dýcha.
Triasli sa mi strachom ruky a nemal som v nich silu, ale nakoniec som ucítili jeho tep.
Voľným priestorom sa ozvalo tlieskanie, najprv to bol iba jeden človek, ale potom sa k nemu pridali všetci, predpokladám, že z prinútenia. Nebolo čomu tlieskať.
Rukami som ho prevrátil do boku a zabavil sa jeho ťažkého teľa.
„Bravó, Jordan. Bol si úžasný,“ kričal Wayli ako na opernom predstavení.
Rukami som sa zaprel zeme a snažil sa postaviť alebo aspoň načerpať trocha sily. „Noták pomôžte mu na nohy a zobuďte svojho, Kapitána,“rozkázal už s menším entuziazmom.
Niekoľko mužov sa ku mne pohlo. Dvaja ma dotiahli pri ich nohy a ostatný sa postarali o ich šéfa.
„Naozaj si úžasný, škoda len toho charakteru. Bol by som tak šťastný keby si sa rozhodol byť na mojej strane,“sníval nahlas.
„Na to rovno zabudnite,“zastavil som jeho sen.
Kruto sa na mňa pozrel.
„Čo vidíte na tých dvoch bláznoch? Mathew a Ryan, čo je na nich také silné, že im zostávate vernými psami?“smeroval už svoju otázku aj k Christiánovi. Ten sa ku mne prvý krát pozrel. V jeho očiach blčal plameň.
„Aspoň to nie sú taký špinavý zločinci ako vy dvaja,“ prehovoril drzo.
No, Chris!
Prekvapene som na neho pozeral.
Wayli sa usmial.
„Áno, Christián, nevinný, chlapec s prísnymi rodičmi. Už len pri myšlienke na teba som vo väzení prežíval osamelé noci. Dokonalý, tvrdohlavý a pri tom tak citlivý, však?“ Wayli sa k nemu prešiel a pohladil ho po tvári.
„Zaujímalo by ma ako by sa asi tváril Ryan keby som vyskúšal tvoje telo. Je to silný policajt, som si istý, že v posteli musí byť priam euforický,“ dráždil ho.  On sa na moje prekvapenie usmial.
„Trhni si,“odvrkol.
Wayli sa prudko nadýchol a ja som priam videl ako sa ovláda aby ho nezabil.
Oni dvaja musia mať naozaj zaujímavú minulosť.
„Pokojne Tomas, neprovokuj ho inak zase urobíš nejakú hlúposť,“ zastavila ho Crystal.
„Je tak ťažké odolávať takému prenikavému pohľadu,“ odpovedal jej smutne.
„Ak ťa vzrušuje jeho pohľad kľudne ho predhoď svojim psom, ale nevzťahuj na neho prsty. Inak sa to vždy zvrtne v tvoj neprospech. Christián je zjavne tvoje Waterloo, tak nepokúšaj. Pripúšťam však, že máš výborné nápady,“odraďovala ho Crystal.
„Pane,“prišiel zo zadu jeho Kapitán a uklonil sa mu. Ešte nevyzeral celkom dobre. Zavadil o mňa pohľadom potom sa pozrel k svojim nohám. Asi ma zrovna nemusí.
Aha!“ zvolal šťastne Wayli a zdvihol k nemu ruky. „Ako sa cítiš?“
„Dobre, Pane,“ odpovedal mu neisto.
Crystal sa postavila s pohárom vody a podala ho Kapitánovi.
„Určite ťa hnevá, že ťa porazil niekto taký ako tento chlapec,“ začala a všetci sme obrátili k nej pohľady. Zastavila sa pri mne.
Kapitán sa napil.
„Áno, Pani,“ prikývol poddane.
Nebolo to nič osobné, v prvom rade ja som sa biť nechcel.
„Mám s Mathewom Searym pár nevyriešených záležitostí a práve preto ti dám ešte jednu šancu zničiť svojho protivníka, čo ty na to?“ spýtala sa ho s postraným úmyslom.
Ďalšia bitka už nie!
Christián mi venoval zmetený pohľad a Crystal vražebný.
„Bude mi cťou,“sklonil sa k poklone.
„Výborne, vezmi si ho a pobav sa s ním, som si istá, že je dokonalo vycvičený,“ oznámila mu a ja som sa energeticky napol.
O to jej išlo! To chcela, celý čas dosiahnúť!
„Čože?!“vykríkol som. „Robíš si srandu, ty bosorka! Myslíš, že sa nechám len tak pretiahnúť?!“ vyštekol som na ňu a ona sa iba smiala.
Traja muži ma držali pri zemi.
„Alebo ťa má vystriedať Christián?“spýtala sa ma pobavene.
„No, Crystal. To nie je pekné,“posťažoval si Wayli.
Pevne som zaťal zuby.
„Nerob to pre mňa,“ požiadal ma Christián a hneď dostal za vyučenú od svojho strážnika. Bolo rozhodnuté.
Privrel som utrápene oči. MATHEW!