„Nepleť sa do mojich vecí inak ťa zabijem a potom sa bez problémom dostanem k nemu. To chceš?“oči dvihla k osobe za mojim chrbátom. Stál za mnou, nepohol som sa ani nereagoval. „Rada by som si s tebou zatancovala,“rozžiarila sa na Mathewa.
„To nebude problém , ak bude Jordan súhlasiť,“nechal visieť nevyslovenú otázku. Zatlačila na mňa aby som jej uhol z cesty a mohla získať všetko na čom pracuje a chudák Mathew bude bojovať bez koňa. Zmija. Mal som len pár sekúnd na rozmyslenie, ale nerozhodol som sa.
„Rob si čo chceš,“prešiel som si to okolo nej, preč z parketu. Nieje to tak, že by som sa zľakol odhalení mojich klamstiev. Môže mu ich povedať, to však nezmení fakt, že mu budem dávať pozor na chrbát, ale v jednej veci mala pravdu: Vystavujem ho nebezpečenstvu keď ho ochraňujem s mojou chorobou.
Teraz je však jasné, že toto celé bola len jej hra aby sme vyložili karty. Dala Mathewovi pozvánky a musela vedieť,že som mu povedal, čo som s ňou zažil. Potom ma pozval, ako ona chcela a tak získala výherný ťah. Ak sa nestiahnem a ja sa nestiahnem, pôjde po nás väčšou silou, ktorú určite nezvládnem sám odbiť. Možno by to mal Mathew vedieť. Inak s ňou rozhodne prehrá.
Skupovanie tržnice a spolupráca s niekým iným; to sú tie hlavné problémy. O čo by bolo jednoduchšie, keby sme vedeli aspoň, čo presne chce robiť s celou tržnicou.
„Nechutí ti?“spýtal sa ma ženský hlas. Bola to Anna a ja som si až teraz uvedomil, že pozerám na švédske stoly s nechuťou.
„Tak to nie je, predjedlo bolo chutné,“skúsil som si vylepšiť imidž. Ona sa nahla pre šalát.
„Mne nechutil, ale svet sa nezboril,“usmial sa na mňa milo. Ako môžu byť tak rozdielne osobnosti? „Vyzeráš ako keby ten tvoj áno,“obrátila sa na smer môjho pohľadu. Mathew stále tancoval s Crystal. „Máš snáď obavy?“spýtala sa ma.
„Nie také ako by som v tejto situácii mal mať. Bojím sa, že mu nebudem stačiť,“vydýchol som vyčerpane. Crystal je silnejšia ako sa na prvý pohľad zdalo. Ryan mal pravdu, neviem či na to mám, postaviť sa proti nej a ochrániť ho. Doteraz som na to odvahu mal, ale ona má talent zraziť sebavedomie. Sme v jej pasti a dnes stačí aby sme to zahrali bez strát.
„Myslím, že sa toho obávaš zbytočne. Kedysi som v Mathewovej tvári videla to isté, čo vidím dnes, keď sa pozrie na teba, ale to sme sa ešte milovali,“prezradila mi so zasneným pohľadom na ňom, „bola to dobrá voľba, ktorú neľutujem do dnes. Bohužiaľ, nevyšlo to,“vydýchla a pozrela na mňa, „neboj sa mu oplatiť jeho city. Je to ten najúžasnejší muž, okrem môjho manžela, akého poznám,“podala mi tanier. „Najedz sa. A ak máš akýkoľvek problém alebo obavy on to dokáže vyriešiť, je to právnik,“žmurkla na mňa a nechala ma tam stáť pri švédskom stole s naloženým tanierom na ktorý som nemal chuť. Hoci to nebolo, to, čo som hľadal mám pocit, že som niečo našiel aj tak. Miluje, hm? Pesnička skončila a aj prvé kolo bolo za nami. Rozlúčil sa s ňou a ihneď sa vydal ku mne. Postavil sa ku mne veľmi blízko a vypýtal si od čašníka nejaký alkohol.
„Jordan?“snažil sa zachytiť môj pohľad, ktorý som mal na jeho topánkach. Všetko vyrieši?
„Máme vážny problém,“oznámil som mu. Jeho alkohol prišiel v hrubostennom pohári.
„Máš namysli, že to celé prekukla?“dedukoval. Pozrel som sa na neho. Na jeden šup vypil pohár a usmial sa.
„Nebuď tak prekvapený. Bolo to predpokladateľné, v každom prípade nám poskytla veľmi dobré informácie. Vedela, že sme spolu, čo znamená, že nás sledovala dôkladne, to sa dá využiť. Musí jej byť jasné, že pred ňou schovávam jej papiere. Vyhrážala sa ti?“pozrel sa na mňa bokom očí. Prikývol som a on sa takmer neudržal a znova ma takmer od šťastia priklincoval k podlahe. Nechápal som. Skrivil nad mnou tvár. „To je tá chyba Jordan! Povedala ti čo plánuje,“rozžiaril sa. Nechápem jeho entuziazmus nad niečím takýmto.
„Tak trochu, povedala, že sa nemám pliesť medzi vás dvoch inak ma zabije. Nemusela to myslieť vážne,“povedal som mu.
„To je ono, to je presne to čo potrebujeme,“zobral si z môjho šalátu.
„Čo je na tom úžasné?“zamračil som sa.
„Ty to nevidíš? Je to v podstate len malý krôčik, ale väčšia výhoda je, že ja sa s tebou bavím, smejem a ona sa celý čas pozerá. Čo myslíš, čo si my povedal? Prečo sa netvárim vážne, keď ty áno? Prečo si už neodišiel, keď ťa varovala? Vedia viac, než dali najavo?“vyslovoval otázky a stále sa usmieval. Vyzeral pri tom ako dement, ale mal pravdu Crystal zmizol ten úsmev. „Stačí malý krok, ale aj tak sa môžeš pošmyknúť,“naklonil sa strategicky ma pobozkal letmo na pery. Nikto sa nepozeral, až na ňu. Zostal blízko mojej tváre. „Ver mi, že viem čo robím,“naznačil mi aby sme sa vytratili. Položil som tanier na stôl a odchádzal späť do domu, kým sa ostatný bavili.
„Všetko si to mal premyslené a nechal si ma v neistote,“rozmýšľal som za pochodu.
„Povedal som ti to hneď ako som mohol, bolo to impulzívne rozhodnutie o ktorom som sa na sto percent rozhodol počas obradu, tak mi to nemaj za zlé,“zatvoril dvere a ťahal ma von cez vchodové dvere.
„Možno by si si mal plány prepracovávať viac dôkladne,“poznamenal som. Predok domu bol úplne opustený.
„Dobrá pripomienka. Musíš však uznať, že sme našu misiu splnili. Vie o nás všetko, úplne dokonale,“zatvoril dvere a oprel ma o ne.
„Vieš, že z toho nič nechápem?“vyslovil som. Prišlo mi to všetko strašne moc zmetené.
„Čo na tom nechápeš? Odhalila svoje karty o tom čo už vie, nasadili sme jej chrobáka a keďže si stále myslí, že sme hlupáci, dostať sa k problému bude jednoduchšie. Mnoho kladov. Tak, a teraz sa tak netvár tak kyselo a pochváľ ma,“našpúlil pery ako dieťa.
„Prečo by som to..“skúsil som odbrávať. Sklamane si vzdychol a zobral si svoju pochvalu z mojich úst. Trochu mi stále vŕtalo hlavou ako presne si predstavuje chytanie líšky, ale musím uznať, že našiel aj to najtenšie steblo, ktoré mu môže pomôcť zahnať ju do kúta. Nepoviem to nahlas, ale práve urobil geniálnejší ťah než Crystal. O čo lepšie, ani nevie, že Mathew už nejakú dobu iba predstiera, že je hlupákom. Hrať intelektuálnu hru je pre mňa mozgovo náročné. Objal som ho okolo ramien a dnes po dlhej dobe som ho nechal vo mne rozvíriť všetky pocity k nemu. Nechať nepriateľa v tom, že stále vyhráva je ten najzákernejší krok. Trpký a horký bozk patril víťazom.
„Čo si to pil?“zaujímal som sa keď mi zostala v ústach pachuť. „Petrolej?“
„Nie predpokladám, že to bol bourbon,“poučil ma v zajatí.
„Možno by sme sa mali vrátiť,“navrhol som pretože už som ho vedel dokonale čítať a presne táto atmosféra mi hovorila, že pokračovanie neskončí iba pri dverách a bozkoch, to nikdy.
„Utekáš,“skonštatoval úplne správne. Stíšil som hlas: „Vážne, v dome tvojej bývalej?“
„Prečo nie?“nasledoval môj tón. Dostal som sa z jeho zovretia. Nepoučiteľný, to je celý on a ja by som sa zase ako blázon pridal. Mám výčitky z toho všetkého, čo mi natlačila do mozgu.
„Je tu niečo, čo by si mal vedieť,“povedal som mu s vážnou tvárou. Sú tu lži alebo veci, ktoré pred ním skrývam, ale zjavne je čas vedieť ich.
„Mám sa báť,“predstieral vážnosť situácie.
„Sú to informácie, ktoré si o mne zistila Crystal a ak mám tú možnosť, radšej by som ti ich povedal sám ako tú radosť prenechal jej,“vysvetlil som. Vlastne si skôr myslím, že som oddialoval situáciu a dúfal, že mi to vyčíta z tváre. Vrátil sa k jeho profesionálnej tvári a jeho nadšenie trocha upadlo.
„Ak mi to chceš povedať iba kvôli tomu, že sa cítiš pod jej tlakom a z vlastnej vôle by si to nepovedal, tak mi to ani nehovor. V tomto prípade by to nemalo zmysel,“povedal mi. Zamračil som sa na neho. Prečo by to povedal?
„Nie je to celkom tak, je to... je to trochu inak,“zamával som pred sebou rukami a on mi ich zachytil.
„Porozmýšľaj nad tým a rozhodni sa podľa seba. Nemusíme si predsa pokaziť náladu, sme na svadbe,“žmurkol na mňa. Zase má v niečom pravdu, ale mám pocit, že sa v tomto konkrétnom prípade mýlil. Vydýchol som si. Je pravda, že pár hodín tomu už neublíži.
„Naznačuješ, že som ti pokazil náladu?“spýtal som sa ho kým ma pozoroval.
„Nie,“pokýval do nesúhlasu, ale jeho hlas hovoril všetko len nie; nie. Mávol som nad ním rukou. V tedy sa rozrazili dvere, isteže nie sami od seba. Crystal ich otvorila a ja som sa skoro o ňu oprel. Prekvapene nás prešla pohľadom a držala si mobil pri uchu. Nastalo ticho v ktorom prešlo veľa medzi našimi pohľadmi. Zložila si mobil z ucha.
„Ešte zavolám,“odvetila v rýchlosti a zavesila bez toho aby počkala na odpoveď. Nanajvýš podozrivé. „Čo tu robíte, vy dvaja?“usmiala sa s trochou nestability v hlase. Očami som cukol k Mathewovi. Toto je jeho hra.
„My?“spýtal sa so smiechom v hlase. „Nič, čo by sme tu mohli robiť. Trochu sme komunikovali,“odpovedal jej a prešiel ma pohľadom hladného psa. No jasné. Ignoroval som to a pozrel sa niekam inam.
„Ach, tak,“vzdychla šokovane.
„Vlastne,“pritvrdil Mathew, „čo by si povedal na tanec?“naklonil sa za mojou tvárou. Výhražne som sa zamračil. Crystal ma nevidela a mohol som si dovoliť reagovať ako som chcel.
„Iste, len sa choďte zabávať. Som si istá, že to prospeje aj Jordanovi, trocha rýchleho tanca,“chytila svoju strunu. Krava! Ignoroval som jej poznámku. Uhla nám z dverí a Mathew ma nimi znova pretlačil. Na sekundu sa zastavil, len aby venoval Crystal ďalší zo svojich dokonalých úsmevov.
„Tvoja sestra je dnes dokonalá, že?“spýtal sa jej bez toho aby chcel počuť odpoveď. Mlčky prikývla, ale to som si všimol už ťahaný cez dom. Zase. Pripadám si ako na kolotoči. Hore a dole. Vydýchol som. Prišli sme do záhrady a on ma stále ťahal k parketu. Myslel som, že si robil srandu?!
„Myslel si to snáď vážne?“zastavil som ho keď som sa zaprel pätami do zeme.
„Úplne. Ako inak by som zistil ako ti ide tancovanie. S Crystal ti to išlo celkom dobre,“pochválil ma pobavený mojim výrazom.
„Zbláznil si sa. Nebudem s tebou tancovať a už vôbec nie pred ľuďmi s tvojej rodiny, vlastne pred akoukoľvek rodinou zišlosťou, bez vínimiek,“zamietol som. Všetci sa bavili a deň sa začal prikláňať viac k večeru. Na to nech zabudne. Nepostavím sa s ním na parket!
„Myslím, že videli aj horšie veci,“povedal mi aby dosiahol svoje. HA!
„To si sa pred nimi prechádzal nahý?“spýtal som sa ironicky s hranou prekvapenou tvárou.
„Ha-ha, Jordan,“zasmial sa rovnako herecky. Potom vyčerpane vydýchol. Neverím mu ani nos medzi očami. Sklopil oči a pozrel sa na mňa cez mihálnice. Na to zabudni! Prisunul sa ku mne a úplne ma pohltil v jeho objatí.
„Je to len jeden tanec,“zaprosil. Nie! Nechcem tancovať s chlapom a na svadbe jeho bývalej! Prišli sme sem kvôli niečomu inému a nie slaviť. Zovrel mi ruku vo svojej dlani a položil mi ju okolo jeho pliec. Urobil krok do boku a tancoval aj napriek tomu, že sme neboli na parkete, a ani v stane s ostatnými hosťami. Ako som sa cítil? Ja neviem, bola to celkom sila, ale hlava mi hovorila, že by som sa mal cítiť trápne. Zložil som svoju ruku z jeho pleca.
„Nemysli si, že urobím hneď čo si zaželáš?“vystrašený aj so seba som sa odtiahol od jeho hrude, ale ona ma držal na krížoch. Je tvár sa zmenila. Došla mu trpezlivosť.
„Povedz to niekomu kto ťa nemiluje,“vyslovil nahnevane. Zastal, ale nepustil ma.
„Mathew,“vydýchol som jeho meno. Bože, prečo mu chcem naletieť na jeho rečičky. Sklopil som zrak aby som mu nemusel čeliť očami. Je mi jasné, že ma zasiahlo všetko, čo objasní jeho city ku mne. Možno keby to nepovedal, začal by som si myslieť, že to nebolo ani skutočné; ale podľa toho ako umieram láskou v jeho rukách pochybujem, že sa niečo zmenilo. Oprel som sa o jeho hruď. Možno chvíľu. „Nezvykaj si na to,“varoval som ho. Bolo mi jasné, že je rád za jeho výhru. Aj ja som bol rád, že vyhral.
Neviem ako sa to stalo, jeden tanec sa zmenil na dva a zrazu už zapadlo slnko. Pochybujem, že sme tancovali na pesničky v svadobných tanečných kolách. Každá pesnička bola slaďák aby sme sa nemuseli odtiahnúť od seba. Zrazu som bol k jeho srdcu, stále bližšie, než som si pripustil. Čas je to jediné najcennejšie, čo sa nedá zmeniť ani nahradiť. Po nejakom čase som sa začal tváriť, že je všetko tak ako má byť. Nebolo to tak úplne. Bol som na nohách a okrem nich som začal týrať vedome svoje srdce. Viem to. Pretože cítim, že ma bolí. Som slabý.
Vo veľkom pospájanom stane sa začalo svietiť, podáva sa ďalšie jedlo. Na rohu sme boli doteraz úplne skrytý, ale bol čas sa zapojiť. Vrátili sme sa na svoje miesto. Vyčerpane, ale v podstate to už som celý deň. Zjavne mi došli antibiotiká už pred nejakou dobou. Svadba stále bola v rozkvete a ja som sledoval nejaké z rodinných tradícii. Ženích už bol naladený alkoholom a ich syn už tu nebol. Jeho odchod sme akosi prešvihli. Novomanželia odišli na nočné fotenie. To som ešte nepočul, ale zjavne chceli aj také fotky. V tedy sa všetci pustil do ďalšieho divokého tanca. Bavil som sa. Bolo to tou atmosférou, ktorá tu vládla. Bolo toho už síce na mňa moc. Nemohol som si však dovoliť poľaviť i napriek tomu, že sa Crystal vytratila hneď po príchode z ich fotenia. Nedokázal som ju nájsť a vlastne ani jej priateľa, či Mathewovu mamu. Mohlo to byť tak, že odišli, istý som si nebol. Nevyzeralo to tu na skorý koniec.
„Vyzeráš unavene,“sadol si znova ku mne a doniesol mi pohár vody „pôjdeme?“spýtal sa ma. Bol plný energie.
„Kde je Crystal?“zakamenoval som jeho otázku.
„Odišla do mesta, zjavne musí na niečom zapracovať,“odpovedal mi sprisahanecky, „tak čo, pôjdeme?“pohľadil ma po kolene a ja som ho neudrel.
„Ak chceš ísť,“vydýchol som.
„Chcem ťa vidieť vo farbe, si bledý ako stena,“postavil sa, „poď,“natiahol ku mne ruku. Ja som ju prijal rovnako ako jeho teplo, ale bola mi zima aj tak. Zašli sme k hlavnému stolu. „Anna, my už pôjdeme,“podal jej ruku a pobozkal ju na obe líca.
„Tak skoro,“vydýchla nešťastná. Pozrela sa ku mne a ja som sa prinútil k úsmevu. Jej manžel sa postavil.
„Sme unavený,“povedal jej kým ju stále držal za ruku. Otočil sa na jej manžela. „Prajem vám, veľa šťastia, obom,“poprial mu.
„Ďakujeme,“odpovedal Annin manžel aj za ňu.
„Dúfam, že sa ešte uvidíme,“vyslovila, kým sme sa lúčili.
„Rozhodne, áno,“uistil ich Mathew. Vyprevadili náš až k vchodovým dverám, kde už čakal muž v obleku.
„Odveziete ich do hotelu?“spýtala sa ho Anna. Muž prikývol.
„Ďakujeme,“poďakoval im nakoniec. Mávol som im ešte pri odchode, ale to už sa obaja vracali na ich hostinu. Nechal som sa ťahať Mathewom. Myslím, že by som sa bez neho plazil.
Auto sme tam nechali a nastúpili si k tomu mužovi do jeho čierneho. Mathew ma ako inak pustil prvého. Mŕtvy som si sadol. Bol som zo želatíny. Všetko sa vo mne triaslo.
„Mrzí ma, že sme boli tak dlho,“ozval sa Mathew. Pootvoril som oči a videl ako oproti prešlo nejaké auto.
„To je v pohode,“vydýchol som unavene.
„Máš únavu a aj tak sme zostali takmer do dvoch,“priznal sa s výčitkami. Do dvoch! Som rád, že žijem!
„Prosím ťa,“hodil som po ňom pohľadom a potom som padol na jeho plece.
„V pohode, hm?“zasmial sa nadomnou a objal ma aby som sa nezkĺzol nižšie. Nechcem sa takto cítiť. Všetko ma bolí. Unavený zo života som som načerpával z jeho blízkosti. Prstami ma klepal na rameni. „Vieš, čo k tebe cítim, že?“spýtal sa ma potichu. Mlčal som. Trochu ma to prebralo, ale tváril som sa ešte mŕtvejšie ako doteraz. Milujem ho tou divnou trpkou láskou, ktorá nedokáže zabúdať.
Neviem kedy sme s dostali do hotela. Pamätám si ako ma položil do postele, ale potom mi pamäť znova odmietla slúžiť. Deň sa skončil a ja som bol rád za to ako to skončilo. Mathew bol v poriadku a ja som tam neumrel a ani neomdlel. I keď to bolo blízko.
Nezobudil som sa ráno, až niekedy po obede. Mal som na tvári vlhký uterák, ktorý už bol zohriatý mojim teplom. Asi som v noci mal horúčku. Určite. Mathew ešte spal. Mal oblečenú, ale rozopnutú košeľu a v ruke držal mobil. Zaspal v polovici jeho aktivity. Zobral som mu ho a položil ho na svoju stranu na stolík. Zašiel som si na vecko a keď som sa vrátil bol som udychčaný ako po šprinte. Musel som ísť do toho z pokojom. Desilo ma ako rýchlo sa dostávam do úzkych. Neumieram. Pokojne som začal dýchať aby som mohol chytiť ten pravidelný rytmus, ktorý som stratil. Za jednu noc ma to zničilo o niečo viac. Choroba si zo mňa berie vždy jeden malý kúsok. Dnes mi pribudlo sťažené dýchanie. Malá hotelová izba ma rozptyľovala. Potreboval som vlastné domáce prostredie. To spôsobuje strach. Mathewovi zazvonil telefón. Natiahol som sa poň a automaticky zdvihol hovor akoby to bol môj vlastný, iba preto aby ho nezobudil.
„Áno,“ozval som sa tichšie.
„Kde je Mathew?“povedal po sekundovej pauze Ryan.
„Spí,“odpovedal som mu udychčane.
„Prečo teda dvíhaš jeho mobil?“vyslovil ostro. Ah? NO, áno.
„Mám zložiť?“spýtal som sa ho rovnakým tónom aký používal on na mňa. Je zjavné, že ho chce skontrolovať, to neznamená, že musí byť ku mne ako pes.
„Zobuď Mathewa,“ prikázal mi. To je strašný chlap. Veď spí, môže mu mu zavolať keď sa zobudí. „Hneď,“dodal netrpezlivo. Bože. Položil som mobil na postel a otočil sa k Mathewovi. Spal ako dieťa. Nerobím to rád. Natiahol som sa za ním a dotkol sa ho na ruke.
„Mathew,“vyslovil som potichu. Mŕtvy na totál. Takto som musel vyzerať včera. Zalapal som po kyslíku.
„Mathew,“potiahol som ho za ruku a on sa strhol akoby padal z postele.
„Čo?“spýtal sa ma otrávene.
„Tvoj brat, chce s tebou hovoriť,“oznámil som mu tichým hlasom.
„Nech si trhne, povedz mu, že spím,“otočil sa nabok a znova zatvoril oči. Musel som sa tomu zasmiať.
„Povedal som mu to a on mi kázal ťa zobudiť. Možno to je niečo vážne,“povedal som mu pobavený jeho reakciou. Rozmrčané dieťa. Natiahol ku mne ruku, pre mobil, ale oči neotvoril. Podal som mu ho.
„Čo chceš?“zamrmlal do mobilu. Mal ho otočený naopak. Ryan mu niečo povedal lebo Mathew si uvedomil jeho chybu a pretočil si ho správne. „Spím...Prečo by som mal? Všetko je v poriadku... Poviem ti neskôr...Pošli mi to mailom, pozriem sa na to keď prídem domov... Nie, v hoteli, čo nám zarezervovala Anna.. Bývala, bože... Pretože si ma dal zobudiť,“brblal do telefónu ako nahnevaný medveď. Dýchala sa mi stále ťažko , rozhodol som sa pre čerstvý kyslík a postavil sa pred otvorené okno. Vonku bolo ako inak pekne. V skle okna som videl svoj odraz. Mal som kruhy pod očami. Z liekmi som sa cítil zle ale bez tej jednej dávky som sa cítil ako chodiaci zombie. Nemal som žiadnu silu v rukách a tie som mal napuchnuté a ľadové. Zhoršuje sa to. Precvičil som si zovretie v päsť. Takto ho nedokážem ochrániť. Mathew hlasno zložil. „Bože to je vôl,“zamrmlal. Natiahol si svaly a jedným okom ma vyhľadal v miestnosti. Keď ma uvidel ihneď dostal energiu.
„Ako sa cítiš?“spýtal sa ma ustarane.
„Ide to,“posadil som sa k nemu keď ma zavolal k sebe. Nemá cenu tváriť sa, že mi je super. Skontroloval mi teplotu.
„Môžem za to ja, nemal som trvať na tej svadbe, keď si mi povedal, že si únavený.“ Keby len vedel. Mal som mu to povedať aj keby ma nechcel počúvať. „Vraciame sa,“rozhodol v rýchlosti, „Obleč sa. Zaveziem ťa domov ,“začal sa obliekať a upravovať. „Každý deň, čo si somnou vyzeráš horšie,“zapol si košeľu a ja som sedel na posteli. To pretože som z tebou úplne každý deň.
„Tak to nie je,“vyviedol som ho z omylu.
„Vidím to. Oddýchneš si,“rozkázal mi.
„A čo Crystal, môže sa k tebe dostať,“vyslovil som v nesúhlase. Ja to predsa nejako zvládnem.
„Zostanem s bratom kým nebudeš úplne v poriadku,“vyriešil to. Je jasné, že jeho brat mu poskytne lepšiu ochranu ako ja. Aj tak sa mi to nepáči. Lenže viem, že takýmto tempom sa to všetko ešte zhorší a nakoniec to skončí zle. „Nepáči sa ti to,“prečítal mi z tváre. Usmial sa.
„Nepáči,“priznal som. Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Má ma to upokojiť? Tak impulzívne rozhodnutie po tom, čo včera vyhlásil vojnu s Crystal? Ľahol som si na postel a pripútal ho k sebe. Srdce sa mi rozbúchalo od vzrušenia. Bolelo to, trochu. Trvalo večnosť než sa ma rozhodol dotknúť. Položil mi ruku na brucho a hladil ma bruškami prstov. Zovrel som ho kolenami a vtedy sa prudko zdvihol.
„Choď sa obliecť,“navrhol mi so zachrípnutým hlasom.
„Mám to brať ako nie?“nadvihol som sa na lakťoch.
„To je to posledné, čo by ti pomohlo,“otočil sa mi chrbátom, „pôjdem pre auto. Počkaj ma pred vchodom,“zobral si svoje veci a odišiel. Vyčerpane som si ľahol späť. To je teda zvrat. Ja som ho odmietol včera a dnes on mňa. Rozhodol som sa pre teplú sprchu aby sa mi rozprúdila krv aj do rúk. Obliekol som sa a zviezol sa na prízemie. Vrátil som kartu na recepcii. Keď sa nad tým zamyslím, bolo rozumné nechať ho ísť samého pre auto do toho domu? Postavil som sa pred vchod tak ako mi kázal a on ešte stále neprichádzal. Vážne, dúfam, že je v poriadku. Každá minúta bez neho ma desila viac ako predošlá. Konečne som uvidel jeho auto. Šťastie, že som neskákal ako blbec. Zastavil blízko pri mne a ja som si ihneď nastúpil.
„Mal som strach, že kým som bol pre auto našla ťa skôr ako ja,“zjavne mu odľahlo. Zasmial som sa. Tak to je sranda.
„Myslel som na to isté,“odôvodnil som svoj smiech.
„Zdá sa, že myslíme skoro rovnako,“poznamenal, „lieky na cestu?“ukázal na krabičku, ktorá stále bola na palubnej doske.
„Nejedol som, takže v pohode.“ Nemal som tie hnusné antibiotiká, takže som v pohode. Ako tak. Vyšli sme na cesty a to bolo asi posledný čas, než prídeme do samého pekla, ktoré si na nás určite pripravila Crystal a jej tím.
Oddychoval som a v úplnom pokoji som bol v poriadku.
„Tá svadba bola pekná,“zaspomínal som na lepšie časti z toho dňa.
„Áno, slušalo ti to,“pripustil, „aj keď na tvojich tanečných pohyboch musíme zapracovať,“otočil sa na mňa.
„Ty si viedol, ja som sa prispôsoboval.“
„Musel som zvoliť niečo ľahšie keďže sa ti do toho moc nechcelo,“vyhováral sa na mňa.
„Ts, vieš čo nabudúce sa nenechám nahúckať na tvoje pekné slová.“
„Počuj skôr než sa vrátime,“začal s očami na ceste. „Chcel by som aby bolo všetko jasné a nevznikli zbytočné nezhody alebo nejaké nedorozumenia.“
„Chápem. Čo mi chceš povedať?“popravil sa na sedadle aby som lepšie videl na jeho tvár.
„Nieje to niečo, čo by si už sám nevedel;“pokračoval úplne zbytočne, „doteraz som mal pocit, že nieje nikdy správna doba povedať, čo som chcel skutočne povedať, ale potom mi došlo, že na to správna doba ani neexistuje,“blábolil.
„Čo je to za nezmysel?“postrčil som ho. „Nehovor nezmysli, ak mi chceš povedať ešte niečo dosť prekvapujúce, sprav to ako náplasť,“poradil som mu a on sa usmial.
„Máš asi pravdu,“pripustil, ale zostal ticho. Odbočil na druhú cestu.
„Čo je to?!“zvýšil som na neho hlas. Umriem od stresu. Má snáď ešte jednu bývalú? Povedal, že to v postate už viem. „Mathew,“potiahol som a pozrel sa k nemu. Usmial sa. Čo je to za kreténa. „Bože, nenávidím ťa,“vydýchol som a spätne sa zošuchol na sedadle nižšie. Prekrížil som si ruky na hrudi.
„Milujem ťa,“povedal do ticha. A ja kretén som mu nadával.