Seary ma pozoroval. Adrenalín mi už viac nechcel poskytovať imunitu pred bolesťou. Všetky moje zmysli sa zamerali iba na ten cudzí predmet. Ruky mi ochabli a ja som začal kĺzať z útočníka. Začalo to vážne bolieť. Ako náhle som si uvedomil svoje zranenie, krv na mojom tričku sa zväčšovala. Pri každom nepatrnom pohybe som cítil ako sa vo mne čepeľ hýbe. Spevnil som stisk.
„Jordan.“oslovil ma po druhýkrát. Zdvihol som k nemu hlavu. Chcel odpovede a aj som ich nedokázal zjednotiť.
„Podrž ho.“prikázal som Searymu, keď sa začal až moc hmýriť a ja som ho nedokázal udržať. Vymenil ma na jeho chrbáte. „Polícia?“triezvel som. Zošuchol som sa nabok. Snažil som nájsť príjemnejšiu polohu. Posadil som sa na nohy a pridržiaval sa zeme. Tá sa začala pred mojimi očami meniť. Musím dýchať.
„Je na ceste.“odpovedal mi. Pozrel ku mne iba bokom oka a sledoval premávku. „Si zranený?“ spýtal sa ma profesionálnym hlasom. Bol som mu otočený nezraneným bokom, musel som strácať rýchlo zdravú farbu aby si to všimol.
„Nič vážne. Hlavne nech nikto neunikne.“ Odsunul som sa mu zo zorného poľa. Útočník ma pozoroval a začal sa mu vzpierať. Bezočivo sa usmieval. Kopanec do brucha a zlomený nos sa tomuto nevyrovná.
Jeho sekretárka začala reagovať na dianie pre budovou. Mešká okolo päť minút.
„Čo sa deje?“zostala stáť pred nami a zjavne bola pár chvíľ pred hysterickým záchvatom.
„Upokoj sa a choď dnu, polícia tu bude každú chvíľu.“snažil sa ju upokojiť ,tak ako to dokáže len on. Zhlboka sa nadychovala a vydychovala rovnakou intenzitou. Začali sa ozývať sirény.
„Dobre.“poslúchla trochu omráčená. Dávala sa dokopy.
„Môžem ťa požiadať o láskavosť?“otočil som sa k Searymu, ktorý pozoroval svoju sekretárku aby neomdlela.
„O čo ide?“ zaujímal sa s očami na nej. „Choď.“navrhol jej ešte raz trochu viac najliehavejšie.
„Požičiaš mi mobil?“
„To-to je k-krv?“ otočila sa ku mne. Privrel som oči a vydýchol. Hysterka. Polícia bočila na parkovisko. A tá chvíľa kým vystúpili a odbremenili Searyho, pozbierali odpadky trvala len moment. Všetko trvalo len pár minút ale čas sa vliekol. K mobilu som sa nakoniec nedostal. Na parkovisku vládla panika. Policajti si robili priestor na zatýkanie.
„Jordan?“zachytil ma za plecia. Držal časť mojej váhy v rukách. Oprel som sa o jeho plece. „Sanitka je na ceste.“oznámil mi pokojným hlasom.
„Dbajte aby sa nehýbal.“zastavil sa pri nás policajt. O to nemusí mať strach. Aj obyčajné dýchanie ma ničilo. Keby som dokázal zadržať na tak dlho dych tak to urobím.
„Prečo si bol tak nerozvážny?“snažil sa ma udržať pri vedomí. Dýchal som jeho vôňu.
„Urobil som to aby si mi bol dlžný.“šomral som.
„Taká blbosť. To si si nemohol vymyslieť aspoň niečo rozumnejšie?“preniesol celú moju váhu na seba.
„Neurážaj ma.“požiadal som ho medzi nami. Vlastne sme tu zostali len dvaja. Iba ja a on. Obaja sme mali vlastnú prítomnosť. Zatvoril som oči a na pár sekúnd stratil sám seba.
„Už idú.“oznámil mi. A ja som otvoril oči. Prečo je to tak ťažké.
„To znamená, že už môžem odpadnúť?“spýtal som sa ho v opare.
„Nie, to znamená, že to zvládaš celkom dobre.“stretli sa nám oči a on sa pohol. Zaprotestoval som. Odpovedal niekomu inému. Zrušil náš svet a nechal ma v realite.
„Celkom?“
„Hm?“zareagoval, že som niečo vyslovil. Vrátil sa ku mne.
„Celkom?“zopakoval som mu. Začal som sa rúcať. Dúfam, že mi to nemá nikto za zlé. To aby som zostal pri vedomý aj po pobodaní už nikto v boji a disciplíne nevyžadoval.
„Dobrý.“pochválil ma bez toho hnusného slova. Prvý krát som mal pocit, že som cítil jeho úprimnú milú stránku. Tú ktorú ukazuje iba policajtom. Hnusný policajti. „Jordan.“ hrkol somnou naliehavo. Za tých pár sekúnd než som našiel slová akými mu vynadám ma začali od neho odťahovať. Okolo mňa začal víriť rozruch a Mathew Seary sa mi stratil z dosahu. Do nemocnice idem v dvoch vedomiach, pri vedomý a bezvedomí. Hlavné je, že v sanitke so sirénou cez červené.

Mathew Seary odišiel. Preto mi je taká zima? Kam odišiel, viem, že tu pred chvíľou stál? Vráti sa? Ak áno, ja určite počkám. Striaslo ma od zimy a ja som sa prebral z ľahkého spánku. O čom sa mi to pred chvíľou zdalo? Bolí ma hlava a nemôžem si spomenúť. Otvoril som oči len na pár sekúnd než sa mi znova mimovoľne zavreli.
Nemoničná izba. Deň. Ležím meter od okna. Niekto nechal pootvorené okno a mne je zima. Prudko som zapájal svoj rozum. Nehoda? Nie, nôž. Ihneď som si spomenul aj na bolesť a myšlienkami si ju privolal. Nebola pravá, iba fragment spomienky. Cítil som sa trochu zdrogovane ale funkcie sa mi začali vracať celkom rýchlo. Nadvihol som prikrívku aby som videl ako som dopadol. Okolo trupu som mal omotaný obväz, takže to je ťažko zhodnotiť. Podľa všetkých častí môjho tela som neumrel ale asi na tom pracujem. Zakryl som sa. Zazrel som na okno a natiahol k nemu ruku aby som ho mohol zavrieť. JE MI ZIMA! Dočerta aj so štátnou starostlivosťou! Nemal som tak dlhú ruku. Začínam si uvedomovať aj svoje okolie.
V izbe som nebol sám boli tu somnou ďalší dvaja pacienti. Jeden si čítal a druhý mi ležal otočený chrbtom, takže možno spal?
„Prosím vás.“ ozval som sa. Zaujal som čitateľa knihy. „Musí byť to okno otvorené?“ hodil som k oknu rukou.
„Fúka ti?“spýtal sa milo.
„Trochu.“ zjemnil som fakt.
„Môžem zavolať sestru.“navrhol. Nadvihol som viac hlavu a zistil, že má previazanú nohu. Aha! Špatný výber pacienta.
„Nie. To je v poriadku. Urobím to sám. Kde je tlačítko?“ vrtel som hlavou dookola.
„Napravo.“ ukazoval mi rukou. A ja som sa otáčal kým som ho nenašiel „Tam.“ potvrdil, že som to nahmatal.
Stlačil som tlačítko a uvoľnil sa. Tak dokonalé. Práve teraz budem mať rozhodne v práci voľno. No, vlastne už tam asi ani nepôjdem keď ho šéf predal. Dvere do našej izby sa otvorili. Čo bude z výkladom?
„Pán Trauner.“vyslovila. Zdvihol som ruku aby som jej ukázal kde som. Myslím však, že to vedela aj sama.
„Ako sa cítite?“podišla ku mne a naklonila sa aby ma skontrolovala.
„Je mi zima.“ odvetil som.
„Zmeráme vám teplotu.“začala riešiť môj zdravotný stav.
„Ale najprv by ste mohli zavrieť okno.“navrhol som postup jej práce. Nadýchla sa. Nezatvárila sa vôbec nadšene z môjho prístupu. Otočila sa a konečne zavrela to okno. Takmer okamžite mi krv začala zohrievať telo.
„Vrátime sa k vašej teplote.“oznámila mi.
„Musím ísť na vecko.“oznámil som jej spätne.
„Správanie!“pokarhal ma mužský barytón. Môj otec vošiel do izby s rukami za chrbátom ako by vstúpil do kasární. Hrdo pozdravil ostatných ľudí. Seary za ním zatvoril dvere a tiež charizmaticky pozdravil svoje okolie. Tak to je koniec! Obaja v jednej kope. To mi mohli rovno dať smrtiacu injekciu. Pozrel som sa na sestričku ale tá mala oči už pre niekoho iného. Vrátil som sa k nim. Otvorene sa spolu rozprávali a Seary môjmu otcovi preukazoval zjavnú úctu. Keby len otec tušil, že práve muž ako je on: úspešný, s dokonalým výzorom a dobrým vychovaním (o tom by som ja osobne pomlčal) strčil jeho synovi vtáka do zadku. Asi by sa s ním tak nepriatelil. Zasmial som sa nad tou predstavou, ako by to vyzeralo a karma mi to vrátila, začal ma bolieť bok.
„Opatrne.“pokarhala ma ako svojho obľúbenca. Opatrne? Zastali pred mojou posteľou.
„Ako dlho si hore?“ zaujímal sa otec. Otočil som sa na sestričku.
„Ako dlho ste tu?“spýtal som sa jej a ona ma obdarila úsmevom. O čo sa stavíme, že je hraný?
„Možno dve alebo tri minúty.“odpovedala obom mužom. Bol som pod oboma ich pohľadmi a jeden z nich mi začínal byť vážne nepríjemný.
„A ako sa cítiš?“pokračoval v pokladaní hlúpych otázok. Aspoň, že je tu osobne. Spomenul som si čo sa mi snívalo a hlavný aktér tu stojí. Zabránil som očiam padnúť na miesto vedľa môjho otca a ak sa tam pozriem, rovno si ich vypichnem.
„Dobre?“skúsil som trafiť odpoveď. Pozrel som sa. DOČERTA! Ihneď som ich pevne zavrel. Nepoučiteľný!
„To si sa ma pýtal?“zvýšil na mňa otcovsky hlas.
„Je mi fajn.“odpovedal som mu zo zatvorenými očami. Až na to, že sa správam ako magor. Ešte šťastie, že neviem čítať myšlienky, inak by som sa o sebe dozvedel pár zaujímavých vecí.
„Si unavený?“nahradila môjho otca sestrička.
„Nie. Bolí ma hlava.“otočil som k nej tvár a až potom otvoril oči. Videl som ho periférne.
„To môže byť s narkózy a liekov od bolesti.“pripustila, že je to normálny akt. Takže ma naozaj zdrogovali. „Idem zobrať ten teplomer.“ozvala sa veselo.
„Máte taký aj čo ide do zadku?“spýtal som sa jej ironicky keď odchádzala. Nemohol som si pomôcť. Pekné počasie ma rezalo v očiach. Lieky proti bolesti už nefungovali a mne sa telo menilo na kašu: mozog mi išiel vytiecť nosom. Aspoň, že mi už nebola zima.
„JORDAN!“zasyčal naštvane otec, hneď ako som sa jej to pýtal. Obdaril ma ranou do nohy.
„Môžeš nekričať, všetci ťa počujeme.“odvrkol som mu podráždene.
„Neuveriteľné! Ty sa jednoducho nepoučíš?! Zahanbuješ sa a nás tiež?“ znížil výšku hlasu ale nie tón.
Urobil by som čokoľvek aby tie lieky znova fungovali. Zatvoril som oči a meditoval.
„Myslím, že váš syn má iba bolesti.“obránil ma Seary. To bolo to jediné čo som nečakal, že zastane ako sa správam. Ignoroval som to.
„Ak si ma prišiel poučovať tak sa vráť do práce.“zagánil som na svojho otca. Aj tak tam určite che byť.
„Nie. Prišiel som pozrieť svojho syna, ktorý je v nemocnici pretože obraňoval cudzí život.“povedal hrdo a hlasnejšie, tak aby to počuli aj spolubývajúci. Zasmial som sa. To zo mňa robí reklamu?
„Kandiduješ za prezidenta?“opýtal som sa ironicky s úsmevom na perách.
„Prečo?“nechápal.
„Len tak.“vzdychol som. Zachytil som Searyho výraz. On tu otázku pochopil. Otec postúpil ku mne bližšie a sadol si na kraj mojej postele.
„Som rád, že sa ti nestalo nič horšie. Bál som sa. Mathew ma síce informoval, že sa ti vodí dobre, až na tú bitku.“ukázal prstom k mojej tvári. Takže otec ho môže volať Mathew? „Vrátiš sa domov? Isteže to neznamená, že som ti všetko povoli! Jediné v čom ustupujem je, že chem aby sa vrátil domov.“uviedol veci na pravú mieru. To bolo tak srdcervúce. Iste som rád, že konečne môžem spať vo svojej posteli a nemusím isť k …..Searymu. Ušiel som k nemu očkom, ale už som stihol toľko vecí, že vrátiť sa je ako urobiť krok späť. To ničenie jeden druhého by som vrátil. Bola to blbosť, ktorú som začal sám a ešte sa aj popálil, na Searym.
„Rád sa vrátim.“odvetil som mu. Privrel oči a prikývol.
„To som rád. Žiadne volomeniny!“ varoval ma ukazovákom. Zazvonil mu mobil. Tak rád som ťa videl otec. Ospravedlnil sa. Mávol som rukou, že nech si to ide vybaviť.
„Vrátim sa.“uistil ma. Usmial som sa. No to určite! Dnes už nie. Vo dverách sa stretol so sestričkou, držala teplomer a ten určite nebol podľa mojich inštrukcii. Seary jej ustúpil na bok. Zapla ho a vložila pod moju pazuchu. O desať tichých sekúnd mala digitálne zmeranú teplotu.
„Máš iba mierne zvýšenú teplotu.“ohlásila výsledok.
„Prepáčte,“oslovil ju zdvorilo Seary. „môžem sa spýtať na lieky od bolesti?“
„Isteže môžete.“usmial sa na neho. Odkryla mi nohy. Á, nezabudla, idem na vecko. „Pacienti majú predpísanú infúziu, asi tak za 20 minút a v nej bude už roztok na útlm bolesti.“ vysvetľovala mu a mňa chystala vytiahnúť z postele.
„Môžem to urobiť ja?“ zaskočil ju. Aj mňa. Odtiahla sa od postele. No tak to nie!
„Počkajte.“ snažil som sa zastaviť výmenu ich strán.
„Iste hlavne opatrne.“odpovedala mu a mňa odignorovali. To už nikoho nezaujíma čo chcem! Vsunul mi ľavú ruku pod nohy a pravú pod krk.
„Je toto nutné?“ spýtal som sa sestričky nenadšene. Seary sa naklonil k mojej tvári a ja som uhol pohľadom na stenu.
„Môžeš sa pomaly skúsiť posadiť a ...“ hovorila ku mne.
„Mathew.“doplnil. Sestrička sa zasekla a hneď si do pamäti zapisovala jeho meno. „Mathew ti pomôže.“ dokončila nadšene. Táto situácia sa mi vôbec nepáči. Takmer sa dotýkame tvárami. Je viac než nepríjemné. Držal som svoj pohľad čo najviac od neho. Nemal som moc na výber, potreboval som jeho pomoc a aby sa mi podarilo posadiť musel som ho objať okolo pliec. Pevnejšie ma držal a ľavou rukou mi posunul nohy z postel dole a pravou mi pomáhal posadiť sa aby ma nebolelo zranenie. „Výborne. Pomôžete mu až do kúpeľne?“ usmiala sa na nás sestrička.
„S radosťou.“ odpovedal jej. Sestrička ihneď nadskočila a vydala sa pri dvere. Ukázala sa na protiľahlé dvere od vstupných. „Tu je kúpeľňa.“ navigovala nás. „Nechám to na vás.“predala mu dôležitú úlohu. Sklopila flirtovne oči a zmizla. Pacient, ktorý bol doteraz hore sa iba zasmial a rozčítal si ďalšiu stranu knihy.
„Ideme na to?“ zablýskal na mňa svojimi hnedými očami. Oprel ma o svoj bok a postavil ma na nohy. Dokázal som stáť na vlastných úplne v poriadku. Trochu som sa síce triasol ale to bolo zanedbateľné.
„Už ma môžeš pustiť.“povedal som mu odmietavo.
„Pre istotu ma skús strpieť ešte chvíľu.“ kráčal blízko pri mne ako by som sa ešte len učil chodiť. Dostal som sa úplne v poriadku do kúpelne. „Chceš s tým pomôcť?“ nadvihol obočie a oči sa mu zaleskli.
„Nie.“ zabuchol som dvere aby sa mi podarilo ho od seba odtrhnúť. Toľko úľavy. Dokončil som svoju potrebu umyl si ruky a vyzbrojil sa proti nemu. Otvoril som dvere a on vtrhol dnu ako výchrica. Zavrel za sebou a natlačil ma k stene.
„Čo-o to robíš?“natiahol som pred seba ruky. Zamračil sa a odbil mi ich.
„Konečne nastalo ticho, čo trocha súkromného rozhovoru?“hovoril tichším výrazným hlasom.
„Tým: súkromný rozhovorom, máš namysli znásilnenie v nemocničnej kúpeľni?“preložil som si to.
„Nie ale nebudem namietať ak to tak vidíš.“
„Ja namietam.“
„Dôvod?“
„Ty.“
„Takže s kýmkoľvek iným je to v poriadku?“dedukoval úplne presne.
„V podstate.“mykol som plecami. Jeho oči ma hriali. Klepal prstami o stenu a pohlcoval mi všetku odvahu.
„To znelo lacne aj ne teba.“začal si zhadzovať sako z ramien. Nechal ho padnúť na zem aby ma mohol naďalej väzniť.
„Kretén.“odfrkol som. Okolo mňa sa začala dvíhať jeho mužská aura. Zložil si jednu z rúk zo steny a posunul hu po mojom stehne hore. Telom mi prešiel kŕč.
„Nie som zlý človek ale k tebe nemám možnosť sa správať milo, pretože si to nezaslúžiš...“
„Ani po tom čo som ťa zachránil?“skočil som mu do reči. Presunul sa dlaňou na môj zadok a prstami našiel jeho stred. Odstrčil som mu ju.
„Nie..“pokýval hlavou. „Na kolená.“rozkázal mi.
„Si oboznámený s tým, že som prebodnutý?“pripomenul som mu poslednú spoločnú udalosť. Bol som naplnený očakávaním prichádzajúceho vzrušenia. Viem, že cítiť to tak nebolo správne.
„Budem opatrný, tak..“mykol hlavou do boku. Nech som hľadal v jeho tvári čokoľvek, našiel som iba jedinú vec, myslí to vážne.
„Nechcem to.“zmenil som tón svojho hlasu. „Okrem toho ten rozhovor?“ snažil som sa ho rozptýliť, kým on už ma mal v mysli rozpracovaného.
„Presúvam ho.“odvetil ledabolo. Prestal ma väzniť a rozhodol sa začať trýzniť moje telo oboma jeho rukami.
„Ja to nechcem.“priznal som mu prosebne, dúfajúc, že ma nechá ísť po dobrom. Držal som ho za predlaktia a odťahoval ho od seba. Jeho prsty sa ku mne naťahovali. „Nechcem to už z tebou robiť...Nikdy.“
„Máš strach sa mi odovzdať?“
„Už som to urobil raz. Užil si si, tak, ma nechaj. Áno?“ zatlačil celou svojou silou a vymanil si ruky.
„Neublížim ti práve naopak.“vydýchol mi do ucha. „Poddaj sa mi ešte raz.“ Prečo som taký slabomyseľný hlupák? Pritlačil sa mi na nohu a ja som cítil cez nohavice ako jeho penis pulzuje. Nie. Vsal mi ušný lalok a zahryzol doň. No ták, bože, nie! Moje telo reagovalo na každé jeho trýznenie. Napol som sa a odvrátil od neho tvár.
„O čo sa pokúšaš?“ zabručal pobavene keď som si nedovolil reagovať.
„Prosím Boha aby som ťa neudrel.“zovrel som ruky v päsť. Sklonil sa k mojej hrudi a vyhrnul mi nemocničnú papierovú košeľu po bradu.
„Funguje to?“ oblízal mi bradavku. Aj ja som mu prudko zovrel vlasy. Začal som tvrdnúť.
„Neviem, ty mi povedz!“ precedil som cez zuby. Usmial sa a chcel zaútočiť na moje ústa. To už vôbec! Druhou rukou som mu prekryl tvár a odtlačil ho od seba. Jeho hnedé oči na mňa pozerali pomedzi moje prsty. Odsunul sa. Zovrel mi ruku a oblizol mi dlaň pomedzi prsty. Moje telo napadla studená triaška. Jedine jeho hnedé oči mi zohrievali tvár. Prudko som sa nadýchol. Zopakoval to. Musel som sa oprieť o stenu.
„Roztiahni pre mňa nohy, Jordan.“zavrnel. Dočerta! Zavrel som oči. Vlasmi ma šteklil po hrudi ako sa posúval na kolená. Vsal ma do úst. Srdce mi prestalo pravidelne byť a ja som nemohol dýchať. Pevne som zabojoval aby som nevzdychol. Nohy sa mi triasli z toho ako ma hltal ústami. Ak je byť v mojom zadku aspoň spolovice taký pocit ako je jeho orál, chápem prečo to tak strašne chce. Už som sa nedokázal držať na nohách, zostával som na nich príliš dlho. Vykĺzol som z jeho úst skôr než ma dokončil, zachytil ma rukami.
„Opri sa o záchod.“navrhol mi. Posunul mi jeho sako pod kolená a zavrel dosku na záchode. Pustil ma a ja som sa lakťami oprel o záchod. „Čo tvoja rana?“ prešiel rukou po mojom obväze.
„V poriadku.“zablúdil som k nemu očami.
„Roztiahni viac nohy a nenapínaj sa toľko.“viedol ma. Zašiel medzi moje nohy a v takejto polohe na mňa musel mať dokonalý výhľad. Chvíľu sa somnou iba zoznamoval. Jemnými dotykmi sa oboznamoval s mojim telom a potom ma začal trieť bokom ukazováka medzi polkami.
„Toto sa ti páči, začínaš sa cukať .“povedal mi opĺzlo. Mal pravdu šalel som z toho aké to bolo dobré. Ticho som vzdychal podľa pohybu jeho ruky. Nesmú nás počuť. Neprežil by som keby nás takto našli. „Môžem ísť dnu?“ snažil sa ma zviesť.
„Ne-epýtaj sa ma tak-ú vec.“zahriakol som ho s nedostatkom kyslíka. Zasunul do mňa ukazovák, vysunul a pridal prostredník. Trel mi nimi steny a ja som sa pohyboval jeho tempom. Naklonil sa ku mne a uhryzol ma do pleca.
„Úžasné, Jordan.“ pritlačil ich do mňa hlbšie. „Úžasné.“dýchal vzrušene. Nasucho som prehltol. Ako to robil, že moje telo po ňom šalelo. Ja som šalel. Sklopil som hlavu na svoje ruky. Opustil ma. „Chceš mi ho pred tým ešte podržať?“rozopínal si gate.
„Nie... Proste ho..“zakoktal som sa zahanbene.
„Do teba zasuniem.“dokončil. Presne. Ucítil som jeho teplo. Horel rovnako ako ja. Celé telo sa mi naplo a štichy na mojom boku ma začali bolieť ešte viac (ak to vôbec bolo možné). Pevne som stisol pery a nechal ho zasunúť na celú jeho dĺžku. „Uvoľni sa.“požiadal ma intímne. Ako to mám asi urobiť! Cítil som ako sa okolo neho zvieram a moje boky chcú konať proti mojej vôli. „Jordan, potrháš si štichy.“upozornil ma. Keď ja sa asi urobím len z toho tlaku, stačí len pár pohybov... Zachytil mi jemne bedrá a zastavil ma. „Nerob za mňa moju prácu.“pokarhal ma. Jeho jemný dotyk prstov na bedrách ma šteklil.
„Urob ma.“ hlas sa mi zatriasol keď som ho o to požiadal. V tichu som započul ako sa usmial.
„Deje sa niečo? … Potrebujete pomôcť?“ zaklopkala na naše dvere sestrička. Vydesil som sa, že otvorí dvere a stuhol som. Mathew mi zaryl prst do kože. Bolestivo som ho v sebe uväznil.
„Nie. Všetko je v najlepšom poriadku.“ ozval sa Mathew a hlas sa mu trochu zakolísal.
„Naozaj?“ uisťovala sa.
„Áno!“vykríkol som než prehovoril on. Skoro sa mi to splnilo a bol nachytaný.
„V tom prípade. Jordan Trauner musí dostať svoju infúziu.“ hovorila k nám cez dvere. Obaja sme boli stále spojený. Mathew však začal konať. Natiahol sa pre servítky nad umývadlom. Vybral niekoľko. Opatrne zo mňa vystúpil a priložil ich ku mne aby ma utrel.
„To je dobré.“ zrušil som ho a vzal to za neho. Čo som si vôbec myslel? Pomohol mi posadiť sa na vecko a až potom si ho zastrčil do gatí. Vzal mi použité servítky, obliekol sako, cestou sa pozrel do zrkadla, prehrabol si vlasy a otvoril jej dvere.
„Hneď ho dostanem do postele.“usmial sa na ňu charizmaticky a zmiatol ju. Otočil sa ku mne. Z blízka bolo vidieť, že mu stojí ale to aj mne a riadne to volalo moju pozornosť. Cez obyčajnú nemocničnú papierovú košeľu mi bude vidieť všetko. Prečo mi vlastne nedoniesli oblečenie keď už prišli?
„Poď.“ natiahol ku mne ruky.
„Daj mi pokoj.“ varoval som ho. Urobil som to zase! Jeho natiahnutá ruka ma iritovala, udrel som ju. Prečo tu musel vôbec zostávať? Postavil som sa z bolesťou aj sám. Dal som si pred moju erekciu ruky a prešiel cez izbu. Nikto až na sestru sa na mňa aj tak nedíval. Nohy sa mi stále triasli a vnútro sa mi chvelo. Bol hneď za mnou. Zastal som na ľavej strane a sestrička už čakala na pravej strane postele. Pridržal som sa čela.
„Pomôžete mu?“pozrela sa za mňa na neho. Dotkol sa ma a ja som ho lakťom od seba odsunul.
„Zvládnem to aj sám.“schladil som ho. Bola to výzva. Ani nie sadnúť si ale ľahnúť. On okamžite dvíhal prikrývku a prikrýval ma aby nebolo vidieť, že mi stojí.
„Nebude to bolieť a pomôže ti to.“ubezpečila ma za tedy čo hádzala očko k Searymu. Štvalo ma to. Prečo s ním flirtuje predo mnou? Otočila mi ruku a pretrela mi kožu aby ju dezinfikovala pred vpichom. „Musíš mi povedať ak to bude bolieť, dobre?“ usmiala sa na mňa. Serie ma to. Mám chuť vyskočiť z postele a rozmlátiť izbu. Prečo? Prečo?! Stál tam pre mňa ako opora. Nechcem to! Tak prečo neodíde! Vytiahla si ihlu, ktorú potom prepojí s infúziou. Neuhýbal som od nej pohľadom. „Nehýb sa aby som ti neublížila.“požiadala sekundu pred tým než ma pripojila k infúzii. „A je to!“ zvolala šťastne. „Dve hodiny zostaň ležať v pokoji.“hovorila za tedy čo ja som bol mysľou niekde inde. Čo to robím? Užívam si sex s chlapom?! To čo cítim nieje nenávisť, že nie? Pozeral som sa na biely strop a akoby som to tam videl napísané. Kam som to zašiel! Čo mi to urobil?! Bolo mi do plaču. Prudko som si zakryl oči a zatlačil si ich do hlavy.