Chvíľu sa na mňa pozeral akoby dúfal, že tú otázku zmením alebo poviem, že to bol vtip.
„Predpokladám, že sa pýtaš na niečo konkrétne,“zdedukoval. Postavil sa. „Keď už sa pýtaš, a ty? Čo som pre teba ja?“ nadvihol sebavedome obočie.
„Zahováraš,“odvrkol som.
„Naozaj? Nezačal si tak náhodou prvý?.. Nechcel si mi povedať, že ma miluješ?“postavil sa blízko predomňa.
„Koľko krát ti mám povedať,“zvýšil som hlas. Znova upevňuje svoju moc.
„Varujem ťa Jordan, že ak teraz povieš niečo iné už nikdy ti nedám šancu vysloviť sa,“privrel varovne oči. „Môžeš sa stiahnuť ale už len posledný krát,“oznámil mi rovnakým tónom. Viem, že to robím. Pred malou chvíľou som sa stiahol a predtým som utekal tiež. Ráno som bol odhodlaný niečo s tým urobiť. Mlčal som a on nadvihol nedočkavo obočie. „Jordan?“vyslovil.
„Mám ťa rád?“zamrmlal som očami niekde inde.
„Hm?“naklonil sa ku mne. Prekristapána!
„Si kretén!“zreval som. Zasmial sa a rozstrapatil mi vlasy. Nahnevane som mu ju zhodil.
„Keby si bol k sebe viac úprimný už dávno by si mal tento rozhovor za sebou,“smial sa mi. Myslel som si, že sa to stane. Nahnevane som si zobral veci. „Počkaj!“ zakričal. „Dobre Jordan!“vykríkol hlasnejšie. Zastavil som. „Otoč sa,“požiadal ma tichšie kým ku mne prišiel. „Nikdy by som sa nesnažil spať s mužom a už vôbec nie s tak mladým ako si ty, kým by som k nemu niečo necítil a nebol si istý, že aj on ku mne,“povedal diplomaticky. Zamračil som sa nahnevane.
„Dobre viem, že ma miluješ už nejakú dobu. Možno to tak zo začiatku úplne nebolo ale po tom čo si ma zachránil mi bolo jasné, že sa až tak našimi pocitmi nelíšime,“zamyslel sa, „nechcem aby si si myslel, že ťa využívam,“natiahol ku mne ruku a ja som mu dovolil dotknúť sa ma, „nieje správne aby som si s tebou niečo začínal ale ako by som mal odolať keď mi otŕčaš zadok po nejakej dobe čo sa nevidíme?“usmial sa a ja som vedel na čo naráža. Na moje dvere do izby. Odbil som mu ruku. „Prepáč, nechal som sa uniesť pretože si celý čas hovoril ako ma nenávidíš a to je hrozný pocit,“vydýchol ospravedlňujúco, „počas tých troch dní som si uvedomil, že som sa správal ako môj brat. Bojujem s tebou vo vojne, ktorú sme aj tak obaja už dávno prehrali. Vieš, že aj ja mám city? Myslel si na moje city niekdy?“spýtal sa ma vážne. Keď som na neho neprestal mračiť. Žeby?
„Ja.. myslel som, že ma chceš iba naštvať, využiť a tak,“ ozval som sa nesmelo. Prikývol sklamaný z mojich slov.
„Máš pravdu, správal som sa tak. Lenže ako by si sa zachoval keby som ti povedal pred pár týždňami, že ťa chcem spoznať a milovať?“zaujímal sa ja som vedel odpoveď. Vysmial by som ho.
„Vysmieval si sa mi a dráždil si ma,“osopil som sa na neho. Prikývol.
„Uvedomil by si si, že ku mne niečo cítiš keby som to neurobil?“spýtal sa ma vážne.
„Nie,“vydýchol som. Ukazoval mi kam patrím a komu patrím. Bol zlý a tvrdohlavý aby som si to uvedomil sám.
Usmial sa. Dúfal snáď, že budem mať dosť odvahy a prelomím to ja, aby nemusel on?
„Tak začneme odznova,“vydýchol. Natiahol ku mne ruku a podal mi ju. „Mathew Seary,“pozrel som sa z jeho ruky do jeho očí. Naozaj? Práve mi povedal (tak trochu), že naše citu sú obojstranné a on mi podáva ruku.
„Si hlúpy?“vyslovil som podráždene. Chcel mi niečo povedať. Mám strach aj naďalej. Možno ma miluje ale to nieje nikdy koniec. Objal som ho. Toľko blbých momentov, klamstiev a podvodov sme napáchali len kvôli tomu aby sme sa udržali jeden pred druhým? Povedať si pravdu bolo až príliš jednoduché a to môže znamenať, že sa niekde skrýva tá ťažká časť.
„Zrazu si tak prítulný,“ zasmial sa. Ignoroval som to. Chcel som byť tak blízko od momentu čo mi povedali, že mám nejakú baktériu na srdci. Opätoval moje objatie. Keď odbúral všetok stres z mojej prvej problémovej neopätovanej lásky, pribudlo viac strachu ako šťastia. Čo bude ďalej? Ako to pôjde? Čo ak na to niekto príde? Čo Crystal, tá ryšavá krava? Svadba? Endokarditída.... Byť s ním je ťažšie ako byť bez neho. Vydýchol som unavene. „Jordan. Čo je to s tebou? Dnes nie si vôbec vo svojej koži,“ozval sa starostlivo.
„Nechaj ma chvíľu,“zahriakol som ho. Vedieť sa biť neznamená, že viem žiť bez strachu a starostí. Pohladil mi chrbát. Bol ku mne milý tak ako som si to želal a sníval o tom.
„Si studený. Je ti zima?“ozval sa po minúte ticha. Viac nevydržal.
„Nie,“vydýchol som. Príde mi to divné. Všetkému tomu nenávideniu a klamaniu je koniec. Neviem ako sa mám zachovať, čo mu budem môcť povedať. Ale on ma vie čítať, nie? Odtiahol som sa. „Vieš mi čítať pocity lepšie ako ja sám. Tak mi prosím ťa povedz všetko, čo vidíš,“požiadal som ho a jeho to prekvapilo. Zovrel mi tvár.
„Budem to brať ako kompliment,“ poznamenal. Mračil sa na mňa. „Si zmetený a možno vystrašený? … Si vystrašený? … Z čoho?“ pokladal mi otázky a díval sa hlboko do mňa. Dúfal som, že on mi dá odpovede. Vidí čo veľa ľudí nie a často je to pravda. Viem, že hovorí pravdu. Zložil som si jeho ruky z tváre. „Trafil som to. Nerobím si žarty z tvojich citov, Jordan. Možno máš z toho strach. Ver mi, že aj ja mám hrôzu pri myšlienkach čo bude,“ podržal ma.
„Neviem čo mám robiť,“povedal som mu. Zložil si kravatu.
„Je to ako pred tým, nič sa nezmenilo len teraz mi ako bonus musíme byť k sebe viac úprimný, otvorený a hovoriť o všetkom, čo ťa zaujíma,“vysvetlil mi to s povzbudivým úsmevom. Unavene som sa usmial. Príliš veľa času venujem strachu. Zhlboka som sa nadýchol. Zajtra to bude ťažké a verím tomu, že je to len začiatok. Vydýchol som. Na tentokrát som vytesnil budúcnosť.
„Stále ťa nenávidím,“otvoril som oči a povedal som mu to priamo. Zatváril sa vážne a prikývol.
„To je dôležité, hlavne si to pamätaj,“vyslovil. Nech je ako chce, je to veľký krok. Pre oboch.
Naklonil sa ku mne a ja som ho pobozkal. Prišlo mi to ako storočia. Hltavo som sa nechával unášať. Odtiahol sa.
„Musím sa ísť umyť. Už nejakú dobu som nevidel vodu,“oznámil mi. To je naozaj až tak dôležité? Pevnejšie som sa okolo neho zovrel a obtrel sa o jeho telo. „Ale nenamietam ak sa chceš pridať,“zamrmlal. Rozhodne. Prerušil nás telefón. Ignorovali sme to. Zastrčil som mu ruku za gate. Dotkol som sa ho o on sa striasol. „Máš studenú ruku,“vydýchol mi horúci vzduch na krk.
„Prepáč,“odopol som mu ich a kľakol si na kolená. Dostať sa do kúpeľne bez používania zmyslov sa ukázalo veľmi ťažkým. V našom prípade skôr nemožným. Stihol som mu ich nižšie.
„Zdvihni telefón!“ozvalo sa celým bytom Ryanov hlas. Zastal som.
„Bože. Prepáč,“ospravedlnil sa na oplátku a zdvihol si gate. Prišiel k telefónu. „Čo chceš?“ozval sa pokojne. „Nemám na to čas. Zavolám ti ráno a dohodneme sa.... Teraz som prišiel... Áno...Nieje to dôležité, že nie? Rád by som tvrdil, že to počká... Ryan, Ryan...“pozrel sa ku mne, „vieš ako my vždy hovoríš, že prichádzam v nevhodnú chvíľu? … Tak ty práve voláš v nevhodnú chvíľu,“povedal mu tvrdšie, „dobre... Čau,“zložil. Hneď ako sa otočil som vedel, že na dnes sme skončili. „Mrzí ma to,“ potvrdil moje domienky. Sadol som si na gauč.
„V poriadku. Počkám,“vydýchol som.
„Musím to ísť vybaviť,“vysvetľoval mi a bral si svoje oblečenie. Zošuchol som sa po opierke a ľahol si. „Nakŕmiš Maxa?“zavolal než odišiel. No jasné. Streli sa nám s Maxom oči. Starec.
„Som neskutočne nadržaný,“povedal som mu, len tak medzi nami. Nerozumel. Dal som mu teda granule, vymenil mu vodu a zašiel na vecko. Moja zubná kefka tu stále bola. Spomenul som si na dnešnú sondu a rozhodol sa vyčistiť si zuby rovno dvakrát. Vyšliapal som si do jeho izby a hodil sa na postel. Počas nudy a čakania kým príde, som si kontroloval tep ale zdal sa mi normálny. Nieje to nákazlivé, nie? Baktérie sa musia dostať do krvi takže pochybujem. Prevalil som sa na jeho časť postele a ukradol mu perinu. Bola tu strašná zima. Zaspával som a nakoniec sa nechal uniesť. Myslel som si, že sa zobudím keď buchne dverami a Max bude štekať. Zobudilo ma však cinknutie vešiaka. Strhol som sa ako by ma načapali na hruškách.
„Zobudil som ťa?“otočil sa ku mne s milým úsmevom.
„Prečo si ma nezobudil skôr?“pretrel som si oči aby som na neho dobre videl. Mal mokré vlasy.
„Vyzeral si unavene,“triedil si oblečenie.
„Osprchoval si sa?“posadil som sa. Uložil svoj posledný kus čistého oblečenia do skrine. Mal na sebe iba župan.
„Správny postreh,“pochválil ma.
„Som dobrý, čo si budeme klamať,“potľapkal som si po pleci. Postavil sa pred postel.
„Spíš oblečený v mojej posteli?“spýtal sa na niečo čo bolo zjavné.
„Máš pravdu,“zdvihol som ruky v obrane a hneď potom mi vyzliekol tričko.
„Lepšie,“pripustil, „ale stále máš nohavice,“pokarhal ma. Privrel som oči a pozrel sa k nemu. Usmieval sa. Venoval som mu úsmev a roztiahol nohy. Zachytil som gombík na mojich rifliach. Naklonil sa zachytil ich koniec na mojich nohách. Rozopol som gombík a nadvihol sa. Ťahal ich zo mňa dole a musím priznať, že to išlo ťažko. Podarilo sa. „Jordan,“vyslovil nahnevane.
„Mathew,“odpovedal som.
„Stále si oblečený,“pripomenul mi. Naklonil som sa dopredu a potiahol ho za uviazaný župan do postele. Pustil som jeho telo medzi moje nohy. „Vibrátor?“spýtal sa provokatívne.
„Na to zabudni,“ spojil som sa sním na bozk. Dostať sa pod jeho župan už nebola až taká veda. Opatrne som sa dlaňou obtieral o jeho stehná. Bol horúci. Začínal mu stáť. Zašiel som rukou hore a pohladil ho po bruchu. Zatlačil rukou dospodu a jeho opasok na župane povolil. Zhodil som mu ho z pliec. Nohami som ho k sebe pritiahol bližšie. Stiahol mi posledný kus oblečenia a ja som nadvihol boky aby sme sa dotýkali. Pridržal som sa rukami ako jeho krku.
„Si ťažký,“zasmial sa potichu. Držal celú časť moje váhy na rukách a nohách. Položil sa na mňa.
„Aj ty,“vydýchol som. Opatrne hýbal jeho telom o moje. Zamotal si ruky do mojich vlasov a ja som mu odpovedal na pohyb. Zovrel som v dlaniach jeho zadok a pritlačil ho k môjmu lonu. Zrýchlene dýchal. Oprel sa tvárou o moju a ľavou rukou si pomohol do mňa. On zadržal dych a ja som trhane vydýchol.
„Bolí to?“spýtal sa starostlivo s perami na mojom uchu. Boli to tri dni.
„Trochu,“pohol som bokmi a ja som mohol počuť ako sa mu zrýchlil dych, keď som ho zovrel. Vzrušilo ma to. Dočerta! „Poď. Prečo sa nehýbeš?“zamrmlal som. Odtiahol sa tvárou.
„Chcem aby si prosil,“odpovedal mi. Vyškeril som sa. Pobozkal ma na pery a pokračoval na bradu. Odhalil som mu krk. Nehýbal sa. Vzrušene som dýchal a on ma ľavou rukou začal hladil po stehnách, zadku, vynechal len môj penis. Naročky. Zatlačil som na protest. Vsal mi kožu na pleci.
„Mathew,“vydýchol som.
„Popros,“obtrel sa o mňa. Panva sa mi triasla ako túžila po jeho spolupráci.
„Prosím,“vydýchol som. Zahryzol mi bradavku. Srdce sa mi zatrepalo. Trhane som sa nadýchol. Pohol sa.
„To ti stačí?“nadvihol sa rukami nadomňa aby ma mohol vidieť.
„Nie. Viac,“zaprosil som. Oprel sa o moje čelo a prudšie prirazil. Áno, presne to dom potreboval. Hýbal iba bokmi a ja som na nich visel mojimi rukami. Kopíroval som ich pohyb. Zahryzol som si do líca a vstrebával každý kúsok, ktorý mi dával.
„Jordan.. nenechávaj si svoj hlas pre seba.“ Uvoľnil som svoju peru na jeho žiadosť a moja ruka sa vybrala do jeho vlasov. Pevne som ich zovrel. Robil to prudko, nenásilne ale žiadostivo. Dotkol sa ma svojimi perami aj som mu ich uhryzol.
„Jordan,“pokarhal ma ďalším z jeho prudkých prírazov. Bral som to skôr ako pochvalu. Zložil som z jeho bokov aj moju ľavú ruku a pomáhal si. Moje telo začalo horieť. Bol som blízko. Zrýchlil svoje tempo.
„A-Me-Mathew,“zovrel som ho kŕčovito. Zadržal som kyslík a utápal sa v návale ľadovej aj horúcej sprchy. Znova sa oprel o moje čelo a ja som mu pomohol priviesť ho poslednými ťahmi na úplný vrchol. Vyčerpane zostal na mne ležať. „Ak.. budeš takto... pokračovať... udusíš ma,“prešiel som mu končekmi prstov po chrbáte a zanechal na ňom husiu kožu. Nereagoval. „Mathew,“oslovil som ho. Hrial sa na mojom teple. Bolo príjemné byť tak blízko ale nie až tak, že ma to dusilo. Zasunul som medzi nás ruky a odtiahol ho od seba aby som sa mohol spod neho vysunúť. Spal. Bol úplne mŕtvy. V spokojnom spánku, nahmatal vankúš a potiahol si ho pod hlavu. On sa už niekoľko krát postaral o mňa, asi je rada na mňa. Musel byť riadne vyčerpaný z cesty alebo jednoducho zo života. Prikryl som ho a zhodnotil, že potrebujem súrne sprchu. Takmer okamžite ako klesla horúčava z môjho orgazmu mi nastala zima. V rýchlosti som sa opláchol. Obliekol som si späť svoje spodné prádlo a uložil sa vedľa neho do postele. Ťažko sa mi dýchalo ale to bude asi teraz na chvíľu pre mňa normálne. Zaspal som ako keby ma ovalili železom.
Tentokrát sa moja mora začala takmer okamžite. Sedel som na dlážke u mňa doma v kúpeľni. Nemohol som sa pohnúť ale ani som moc nemusel. O malú chvíľu mi do obzoru prišla, zákerná, ryšavá Crystal. Posadila sa na okraj vane a pohladila hladinu vody vo vani. Tá sa zachvela a vytvorila kruhy na hladine.
„Vieš, že bývam nerada sklamaná,“pozrela na mňa cez mihalnice. Chcel som jej odpovedať. „Isteže to vieš,“vydýchla. Utrela si o mňa mokrú ruku. „Tak, Jordan. Povedz mi kde to je?“naklonila ku mne tvár. Nepohol som sa. Nepoviem jej to. Smutne prikývla. Dve gorily ma zdvihli zo zeme a zatlačili mi hlavu do ľadovej vane. Nestihol som sa nadýchnuť a pod hladinou som sa dusil. Hádzal som sebou ale bol som zviazaný a mali ma pod kontrolou. Neviem ako dlho ma tam držali. Vytiahli ma nad povrch. „Povedz mi to Jordan,“poprosila ma vražebne.
„NIE!“vykríkol som.
„Nájdem si to aj bez tvojej pomoci,“zodvihla sa, „tak ma napadá, že keď ho zavoláš príde, že?“ vytiahla môj telefón a hľadala v ňom Mathewove číslo.
„Vráť mi ho!“trhol som sa k nej a ona sa uhla.
„Držte ho pevne,“rozkázala jej gorilám a obaja mi bolestivo vykrútili ruky. Našla ho a vytočila. Než som sa nadal stál vedľa nej a diskutovali. Objala ho okolo krku a on jej opätoval blízke objatie. Kedy sa to stalo?
„Mathew?“vydýchol som vystrašene. Otrávene na mňa pozrel.
„Nevšímaj si ho. Už ho nepotrebujeme. Urobil čo sme chceli. Nájdeme si to,“pobozkala ho na pery, „zbavíme sa ho?“navrhla.
„Pre teba, urobím čokoľvek,“naklonil sa k jej krku a špičkou jazyka ju ochutnal.
„Mathew,“nechápal som. Mávol rukou na gorily a tie ma nadvihli a vložili do vane . Potlačili ma až na dno. Voda bola ľadová. Pľúca sa mi stiahli a ja som nemal dosť kyslíka. Zabojoval som a vynoril sa. Crystal s Mathewom ma zatlačili znova na úplný spodok. Nemohol som dýchať. Utopím sa! Obaja sa na mňa usmievali. Vedeli, že zomriem. Chceli ma zabiť! Potreboval som súrne kyslík a moje vrodené inštinkty vyhrali nad pudom prežiť. Nadýchol som sa a ľadová voda mi bolestivo vnikla do pľúc. Objala ma tma. Dusil som sa a to bolestivo.
„Jordan!“prebral som sa na jeho hlas. Sedel som na posteli a Mathew ma pevne držal za ramená. „Dýchaj. Pokojne,“vyslovil vyrovnane. Oprel som si hlavu o vlastné kolená a snažil sa upokojiť. Stále som mal pocit, že mám pľúca plné vody. „V poriadku?“ozval sa blízko pri mojej tvári.
„Je mi strašná zima,“klepal som sa ako osika. Priblížil sa bližšie a tuhšie ma zovrel okolo pliec. Nie je nič horšie ako prebudiť sa a cítiť sa ešte horšie. Hlavné je, že sa ma aspoň nepokúša udusiť. Chváľabohu, že to nieje pravda. Ten sen nemôže byť skutočnosť. Nikdy! Začal ma hriať vlastným telom. Lialo zo mňa.
„Lepšie?“hovoril potichu aj keď sme tu boli len mi dvaja. Prikývol som nech už to bola pravda alebo nie.
„Zlý sen?“ povolil svoje zovretie keď sa mi konečne vracal kyslík pravidelne do pľúc.
„Tak trochu,“ začal som komunikovať.
„Chceš o tom hovoriť?“ oprel sa o moju tvár tou jeho.
„Radšej nie,“ vydýchol som roztrasene. Prudko ma chytil za tvár.
„Máš horúčku,“ vyslovil prekvapený. Mňa to moc neprekvapilo. Odtiahol som sa z jeho rúk.
„Som v poriadku,“ ubezpečil som ho o vlastnom zdravý. Zjavne mu klamstvo stačilo aj keď neviem či mi veril alebo iba rešpektoval, že nechcem aby z toho robil veľkú vec. Chcel by som vedieť čo z toho bola pravda. Otočil sa k nemu.
„Poď,“ nadvihol prikrývku do svojej časti postele. Usmieval sa. Nie som jeho decko. Prevrátil som nad ním oči a aj napriek tomu sa šuchol k nemu do tepla. Posunul sa a prikryl ma. Schoval ma k sebe ako jastrabia matka svoje deti pod krídla. Detinské ale zdá sa, že to zapôsobilo aj na mňa. „Nie som rozmaznaný,“povedal som prísne pre nás oboch.
„A chceš byť?“usmial sa pri mojom uchu. Striaslo ma zimou. „Naozaj ti je dobre?“snažil sa uistiť.
„Nikdy mi nebolo lepšie.“
„To znelo ako to najhoršie klamstvo, ktoré som kedy počul.“
Zjavne. Nekomentoval som to a radšej sa tváril, že spím až kým sa mi to nepodarilo. Mal som taký pocit. Že on aj tak upadol do spánku rýchlejšie ako ja. Do pokojného odpočinku sa mi vlúdil závan raňajok. Až to mi prezradilo, že Mathew je už hore. Unavene som sa pretočil aby som sa mohol pozrieť koľko je hodín. Oči mi padli na blízku stenu a mne došlo, že som stále v Mathewovej izbe. Ležal som krížom cez postel. Ťažko sa mi dýchalo. Bol som lepkavý od potu a začalo mi byť až pekelne teplo. Horšie bolo, že aj keď som spal tvrdo, až na tú časť z nočnou morou a zimnicou, som bol príšerne unavený. Stavím sa, že včerajšie noc a dnešné ráno je výsledok choroby. Prinútil som sa postaviť. Kým som dostal do hlavy krv trocha sa mi motala. Pripísal by som svoj pocit k prepitej noci a triezvemu ránu. Pár krát som sa zhlboka nadýchol. Myslel som si, že je to nemožné. Ako rýchlo sa môžu preukázať moje príznaky? Vlastne až tak rýchlo to nebolo, posledné tri dni som strávil v posteli a myslel si, že to je depresia a nechuť k jedlu, samota ale teraz si uvedomujem, že to bol z časti zápal srdcovej chlopne. Zišiel som schodiskom a mávol mu na pozdrav. Telefonoval a vrátil mi rovnako nemú odpoveď. Zašiel som si na vecko dal si rýchlu sprchu aby som sa necítil tak spotene. Umyl som si zuby a snažil sa nájsť svoje oblečenie, nachádzať ho v jeho dome je ako hľadať kľúče, každodenná záležitosť. Na sedačke mal prehodený sviatočný oblek. Napadlo ma, na čo? Ale hneď som si aj odpovedal. Dnes je tá svadba. Chodil v kuchyni.
„Sadni si,“ukázal mi na stoličku a on kmital ďalej. „Čo si dáš?“zastal než predomňa položil tanier. Kuchyňa bola zaprataná jedlom. Zjavne nakupoval, kým som spal. Urobil praženicu ale to ho nerobí romantickým, okrem pár ľudí na planéte to vie predsa každý.
„Nie som moc hladný,“podoprel som si hlavu rukou.
„Naozaj, kedy si jedol na posledy?“podal mi pohár a nalial mi džús. To bola vlastne celkom dobrá otázka. Zamyslel som sa nad odpoveďou. Dva dni dozadu? Predvčerom som mal snicersku na 100%.
„Včera,“zaklamal som. Odvrátil pohľad, neveril mi. Dal mi na tanier praženicu a pečivo.
„Jedz,“rozkázal mi.
„A ty?“pozrel som sa k nemu a on sa posadil oproti mne aby sa najedol.
„Budem tiež. Čo sa týka tej svadby...“začal opatrne a mňa na malý moment napadlo či ma chce odvolať. To kvôli tónu v jeho hlase.
„Pôjdem,“odpovedal som keď som prehĺtol. Vážne som bol hladný. Usmial sa.
„Áno. Chcel som skôr vedieť či máš oblek,“pozoroval ma a aj som k nemu v myšlienkach dvihol oči. Premietol som si celý svoj šatník.
„Mám. Som synček ministra obrany. Rodinné prezentácie na verejnosti sú veľmi dôležité,“povedal som mu ironicky. Keď som tak rozmýšľal, už dlho som ho nemal a budem rád ak mi bude dobrý. Pred tým než sa ho pokúsim obliecť sa pomodlím.
„Tak dobre. Zveziem ťa domov aby si si ho zobral a pôjdeme,“oznámil mi.
„V pohode,“prikývol som. A až v zápätí potom mi došlo, že nemôžem. Sľúbil som, že pôjdem na antibiotiká každý deň. „Ja vlastne ešte niekam musím ísť?.. Ale môžeš ma vyzdvihnúť doma,“skúsil som.
„Zveziem ťa,“vyriešil to po svojom. Dojedol som. Isteže ma zvezie. Mlčky som si upratal po sebe riad. Snažil som sa niečo vymyslieť. Bolo by jednoduchšie povedať mu pravdu, lenže to by sa mohlo zvrtnúť a ja po včerajšej nočnej more, chcem udržať celé dianie okolo neho pod kontrolou. Aspoň na dnes. Nenechám ho tam ísť samého.
„Povedz mi všetko čo vieš,“otočil som sa k nemu aby som sa odreagoval a niečo vymyslel. Je jasné, že mi nehovorí nič a ja mám pocit, že je správna doba aby som išiel aspoň informovaný.
„O čom?“naklonil hlavu a podoprel si ju rukou. Pozoroval ma.
„O nej a všetko čo sa deje,“vysvetlil som. Zvraštil čelo a postavil sa.
„To nemôžem. Som právnik a je to môj prípad. Čo znamená, že mi zákon zakazuje zasväcovať civilistu do prípadu,“ odmietol a ja som sa nad tou vetou zamyslel.
„To je blbosť, už len keď to vyslovíš. Ja už predsa zainteresovaný som, len chcem vedieť to čo vieš aj ty. Vymieňanie informácii, pomáha pri riešení problému,“ odporoval som mu a on sa nad tým zamyslel. „Zachránil som ťa pred jej skupinou. Požiadala ma o spoluprácu a ja som jediný koho máš aby ti dokázal, že je to zákerná zmija,“pripomenul som mu. Usmial sa na mňa a položil mi ruky na líca.
„Áno, to si,“pohladil ma palcami po tvári a ja som sa na neho zamračil, „môžem ti povedať čo viem,“povolil. „Crystal je veľmi chytrá. Netuším aký ma cieľ ale viem, prečo ma potrebuje a teda sa ma pokúsila aj uniesť. Pred pár mesiacmi som narazil na niečo veľmi zaujímavé ale bohužiaľ cenu tých papierov som si neuvedomil až donedávna. Vieš, že stánok v ktorom si pracoval si skúpila Crystal a tá jej skupina,“ pustil sa a uprel sa o stôl, „čo však nevieš je, že v tej dobe vlastnila už nejaké množstvo obchodov. Problém je, že ešte stále neviem na čo jej je celá budova,“na sekundu sa zamyslel. „ Koľko zaplatila tvojmu bývalému šéfovi za stánok?“spýtal sa ma zo založenými rukami. Zamračil som sa.
„Dosť na to aby mohol mať pekný obchodík na celkom slušnom mieste.“odpovedal som. Hrdo sa usmial.
„Presne! Lenže, na tržnici je veľa ľudí, ktorí potrebujú svoje stánky. Takže koľko peňazí musela zaplatiť aby ich kúpila a odkiaľ mala žena z priemernej vrstvy, také množstvo peňazí, na tak nevýhodný obchod?“pokladal mi svoje otázky a ja som vážne netušil odpovede. Pomykal som plecami.
„Nevidíš pár dôležitých skrytých otázok: S kým pracuje a prečo je tak inteligentná a silná osobnosť, ochotná pracovať v tak nebezpečnom obchode. Viem, že by sa na seba nestrhávala tak špinavú prácu aby sa neodhalila. Poznám ju ale toto mi nejde do hlavy,“vyslovil zamyslene, „jej taktické postupovanie je dokonalé. Svoju prácu rozdeľuje a po kúskoch ju schováva pred zákonom u vynikajúcich právnikov, ktorí za ňu dokonale zahľadia stopy s tým, že netušia čo držia v rukách.“
„Aj ty si niečo “zahľadil“ ?“prerušil som ho.
„Nie,“pokýval hlavou, „nedávno zomrel jeden z mojich priateľov z právnickej komory a uzatváral som niektoré z jeho otvorených prípadov. Tak sa mi dostali pod ruku papiere. Nevedel som, ktorému z jeho klientov patria a tak som nevedel aký postup si klient želal. V tom prípade som ich odložil, lenže o niekoľko dní prišla za mnou kolegyňa a žiadala si radu z oblasti cenných papierov. Oblasť podniku, ktorú mi uviedla, mi až moc pripomenula tie čo mal môj zosnulý priateľ. Bola to náhoda a ja som tomu aj tak nevenoval moc pozornosti do momentu než si mi nepovedal o Crystal a o čo sa pokúša. Vedel som prečo po mne ide. Jeden z jej dokumentov nebol zahľadený a to je nebezpečné ,ak chceš aby bolo všetko dokonalé. Vie, že som si ho uložil na miesto kde ma potrebuje aby sa k ním dostala. Asi vieš o ktorej miestnosti hovorím,“usmial sa na mňa sprisahanecky. Isteže viem. Tá izba so zámkom na špatnej strane. „Nemala na výber než uniesť ma ,ak ich naozaj chcela, pretože práve jej otec mi zostrojil tú bezpečnostnú miestnosť a ani on nevie prístupové alebo iné kódy,“dokončil.
„Povedal si, že aj iný právnici majú časť tých papierov?“premýšľal som nahlas.
„Áno, viem čo sa chceš navrhnúť. Ibaže Crystal vie ako si zabezpečiť bezpečie. Ak právnik podpíše zmluvu o mlčanlivosť a ty nemáš pravé dôkazy, ako ja. Nemôžu ti ich vydať a ani ukázať. Okrem toho je možné, že už dávno neexistujú. Stačilo aby ich presmerovali cez biele kone,“odpovedal mi presne na to čo ma napadlo.
„Dokonalý zločin.“zamumlal som si popod nos.
„Nie tak úplne,“pokýval hlavou do nesúhlasu, „niečo jej nevyšlo, stále nemá časť svojich papierov. Stačí aby sa pošmykla. V tomto prípade padnúť je už len jediná šanca.“
„Chceš aby sa pošmykla na svadbe,“pokúsil som sa to skompletizovať.
„Buď dostane ona mňa alebo ja ju,“vydýchol, „práve preto potrebujem tvoju pomoc,“venoval mi prosebnú tvár a
ja som po prvý krát videl v jeho očiach úprimnosť a únavu.