Znenávidel som ten pohľad. Vyzeral akoby ho dostala do kolien. Zranený lev. Hrdé a vznešené, kráľovské zviera, ktoré musí skloniť hlavu a priznať porážku. Na sekundu som sa pozrel k našim nohám. Neprežijem ak nebude dosť silný.
„O to nemusíš žiadať. Už si sa to niekoľko krát pýtal a keď sa moja odpoveď zmení, dám ti vedieť,“položil som mu ruku na plece a odtiahol sa od neho. „Mal by som už ísť,“povedal som krotko.
„Chceš povedať: Mali by sme ísť,“opravil ma. Bol som mu otočený chrbtom a tak som si dovolil stiahnuť pery. Asi sa ho už nezbavím. Zamyslel som sa nad tým či bu som mu to predsa len nemal povedať. Keď sa však nad tým zamyslím, neviem ako by to vôbec dopadlo. „Vieš, Mathew mám endokarditídu. Viem, že si mal pravdu. Prepáč, že som ti zase klamal ale cháp ma keby som ti povedal, že mám choré srdce a popravde náš výlet nieje vôbec pre mňa bezpečný...“ Nie! Rozhodne, nie. Potrebuje aby som pri ňom stál a ja budem. Stačí aby mi dali tie antibiotiká. Budem sa liečiť a ochraňovať ho. V tomto prípade si nemusím vybrať. A aj keby je zjavné, že som si vybral aspoň na dnes. Rozlúčil sa z Maxom, povedal mu nech sa správa pekne. Ja som mu mávol na pozdrav ako keby dokázal rozumieť môjmu gestu. Prehodil si oblek na svadbu cez druhú ruku a pomohol mi von cez dvere, naozaj si ich nedokážem otvárať sám.(Čisto ironicky.) Myslím, že si na to proste musím zvyknúť. Hlavné je aby som si zvykol na fakt, že ho naozaj milujem a on mňa tiež. Neviem ako sa to stalo, ale je to tak. Nieje to žiaden bláznivý kolotoč, až nerátam tú posadnutosť po jeho dotyku a ďalších pár detailov. Nebudem mu to, ale predsa hovoriť na každé posedenie. Nie som dievča a vlastne ani nemám chuť baviť sa o tom ako sa s ním cítim. Je mi jasné, že dobre a to my stačí , na teraz. Znova mi pridržal dvere a potom mi ich otvoril do auta. Zvykať si, hm?
„Mathew,“vyslovil som pokojne, „nie som dievča,“pripomenul som mu.
„Áno, to vidím,“odpovedal mi s dobrou náladou. Pozeral som sa na otvorené dvere.
„Nemusíš mi otvárať dvere a púšťať ma prvého,“ujasnil som.
„Neurobil som to pretože by som to považoval za nutnosť,“ nasadol a pozrel na mňa cez otvorené dvere, „ale pretože to chcem pre teba urobiť,“vysvetlil mi. Pokojne som vydýchol. Fajn. Nastúpil som si vedľa neho. Natiahol sa cezomňa po bezpečnostný pás. Pomaly som k nemu otočil tvár a zagánil na neho. Potiahol ho a zapojil. „Čo to robíš?“ spýtal som sa, akoby som to nechápal. Pred sekundou som mu to vysvetlil.
„Nebolo to zjavne?“usmial sa. Bolo, až moc. Odopol som sa.
„Mathew, naozaj sa bojím o tvoj zdravotný stav,“vyslovil som sarkasticky. Našpúlil pery a pomaly prikyvoval.
„To by si mal,“naklonil sa znova po môj bezpečnostný pás, ale to nebolo to na čo sa chystal. Pobozkal ma. Ach, áno. Robí si čo chce. Pootočil som sa k nemu telom. Nevidím dôvod odmietnuť tak dobrý bozk. Pootvoril som ústa a nechal ho reagovať prvého. Pritiahol som sa viac na jeho stranu. Zadržiaval som dych. Natiahol som k nemu ruku. Ak ma tak strašne chce rozmaznávať môže pokračovať kým sa neudusím. Zatočila sa mi hlava. Kyslík , to nieje moc dobré. Odtiahol som sa. Stačí. Oblizol si z pier moje sliny.
„Toto je lepšie?“zastrčil kľúče do zapaľovania.
„Povoľuje sa,“odpovedal som mu ako sudca a jemu to vyladilo úsmev na tvári. Zastavil pred východom z garáži.
„Tak, kam to potrebuješ ísť?“spýtal sa ma z očami na ceste. Nešli mu žiadne autá. „Jordan.“posúril ma aby vedel na ktorú stranu má ísť.
„Do nemocnice,“odpovedal som mu z menším sebavedomím a ten ostatok bol len hraný. Zabočil doľava. Pozrel na mňa periférne.
„Do nemocnice?“zopakoval prekvapene. Mysli skôr než ťa tam nechá pripútaného k lôžku!
„Pre výsledky,“klamal som prirodzene. Znelo to ako pravda. Bola to SKORO pravda.
„Ach, áno. Myslel som, že ich budú mať spravené skôr. Naozaj dokonalé zdravotníctvo,“pokýval nad nimi hlavou. Ó, áno, zdravotníctvo. Nenamietal som. V aute začínalo byť vážne hnusne dusne. Pravidlom je zhlboka dýchať. Zabočil na príjazdovú cestu. Zastavil a ja som vedel, že s vysokou pravdepodobnosťou bude chcieť ísť tiež.
„Počkáš ma tu? Bude to len chvíľa,“vyslovil som s nádejou, že sa chytí.
„Nechceš aby som išiel tiež?“
„Nie, to je dobré. Takto to bude rýchlejšie,“pomaly som sa dostával z auta a on ma nechal ísť samého. Náhoda. Držal som sa na uzde a nebežal, pre istotu. Tak isto som nešiel po schodoch. Zazvonil som si na dvere na oddelenie kardiológie s lôžkovou časťou.
„Ešte nie sú otváracie hodiny,“odmietol ma hlas sestričky. Iste, že nie sú. Je asi tak deväť hodín.
„Som Jordan Trauner. Prišiel som kvôli infúzii,“gestikuloval som do reproduktoru. Na druhej strane nastalo ticho. Možno je to len jednostranné. Poobzeral som sa, či ma nikto nevidel ako zo seba robím hlupáka. Dvere však začali bručať a druhá strana ma vpustila dnu. Sestrička už stála za dverami.
„Poďte za mnou,“rozkázala mi prísne. Sledoval som ju do malej ordinácie v ktorej som bol už aj predtým. „Posaďte sa, prosím.“ Prečo by som bol namietal. Sadol som si na minulé miesto. Sestrička odišla a keď sa vrátila pokračovala v takmer rovnakom postupe ako doktor, ale teraz som vnímal každý krok. V skutočnosti ten liek čo mi podávali nebol vôbec tekutý. Vyzeralo to skôr ako malta. Kokaín je biely a toto vyzerá skôr na špinavo bielu až krémovú. Rozpustila dostatočné množstvo vo vode a nakoniec hu pridala do infúzie. Aj tá sa líšila od tej čo mi podávali proti bolesti. „Včera bola Vaša dávka 15ml, podaná intravaskulárne, nastali nejaké problémy?“pýtala sa ma profesionálne. Trochu chladné na ženu. Práve teraz by som bol radšej za toho doktora.
„Okrem toho, že mi bolo zle od žalúdka, mdlo a unavene? Nie.“ Pozrela sa mi nahnevane do očí. Chcela pravdu.
„Nezvýšim Vám dávku kým to neschváli doktor. Počas užívanie takýchto silných antibiotík je to bežné,“napojila ma. „Infúzia predĺži a zosilní účinok lieku. Preto je dôležité aby ste odpočívali. Závrate, zvracanie, triaška, únava problémy z dýchaním, šelesť na srdci, nočné potenie a zimnica. S tým všetkým musíte počítať. Príznaky Vášho ochorenia pri začatí liečby sa môžu zdať horšie ale to len preto, že začalo Vaše telo reagovať na liečbu,“vysvetlila mi prísne. Prikývol som. V podstate mala pravdu. Všetko to sedelo. Oprel som si hlavu odpočíval. Mathewa v tom aute porazí. Čakal som kedy sa neovládne. Musím uznať, že prekonal moje očakávania. Zavolal mi až po pol hodine. Nevidel som dôvod prečo ho nezdvihnúť aj keď sestričke De La Drákulovej sa to zjavne nepáčilo.
„Áno?“ozval som sa prvý a ona ma prebodla pohľadom. Stíšil som hlas ako by to malo pomôcť.
„Nechcem byť netrpezlivý ale bude to trvať ešte dlho?“spýtal sa presne tak ako nechcel, netrpezlivo. Priložil som si mikrofón k hrudi.
„Ako dlho to bude ešte trvať,“usmial som sa nevinne na Drákulu. Pozrela sa na moju infúziu.
„Desať minút,“odvetila nezdvorilo.
„Desať minút,“predal som mu správu a nevšímal si jej pohľady.
„Dobre,“vydýchol, „ešte nás čaká cesta.“ Viem.
„Daj mi ešte chvíľu,“požiadal som ho.
„Máš čas, zas tak ponáhľať sa nemusíš,“upokojil ma, „čakám ťa.“
„Dobre.“
Desať minút bol dokonalý odhad. Možno to bolo o minút alebo dve mimo. Pozbieral som sa. Viem ako sa cítia psychicky chorý ľudia na práškoch. Dalo by sa povedať, že keď začali fungovať lieky zdvihla sa okolo mňa hustá hmla. Stačilo trocha sústredenia a hlbokých nádychov aby som sa vrátil o reality bez ozveny.
„Dbajte na svoje zdravie. Ďalšia infúzia by mala byť o dvanásť hodín,“oznámila mi keď po mne balila veci.
„Dvanásť hodín,“rýchlo som to prerátal. „To je o deviatej večer,“zhrozil som sa.
„Správne,“prikývla. To nejde! Ja tu nebudem o deviatej večer.
„Lenže ja sa sem nedostanem do ďalšieho rána,“to je prakticky nemožné. „Nieje tu iná možnosť. Nemôžte mi dať tabletky?“spýtal som sa jej.
„Uhádli ste, nemôžem. Podstupujete dôležitú liečbu, ktorá sa musí podávať v rovnakých intervaloch, dávkach a formách. Inak nejde o liečbu,“obrátila sa mi chrbátom, „Bolo by vhodnejšie ak by ste pristúpili na pobyt v nemocnici,“vyslovila svoje stanovisko, ktoré bolo úplne rovnaké ako minulého doktora.
„Chápem,“klesol som očami k nohám. Bolo mi jasné, že som vedel ako to dopadne. Dnes už určite neprídem a to znamená, že začnem prakticky od nuly. „Ďakujem,“rozlúčil som sa s ňou a príliš sa neponáhľam. Cítil som sa ako by môj mozog pomaly reagoval a vysielal svoje impulzy až príliš neskoro. Bolo to len dočasné. Došuchtal som sa k jeho autu. Nastúpil som si a úplne sa uvoľnil z hlasným výdychom. Len dúfam, že to rozhodnutie bude stáť zato.
„Čo tvoje výsledky?“spýtal sa ma.
„Výsledky?“otočil som sa nechápavo. Došlo mi to, „výsledky!“ zopakoval som hlasnejšie. „Dobre. V pohode,“vymenovával som všetky kladné príslovky.
„Nič nenašli?“vyzvedal a začal odchádzať z parkoviska.
„Únava,“odpovedal som čo ma prvé napadlo. Prikývol.
„Čo ti predpísali?“
„Spánok?“nadvihol som plecia. Klamár, klamár.
„Hm? Zaujímavý typ liečby,“poznamenal pobavene. „Asi za to môžem ja,“otočil sa ku mne s úsmevom. Zohral som ten svoj.
„Ale nie, prečo by mala. Môžem sa ti svojvoľne vyhýbať, ak budem chcieť.“
„To dúfam, nie. Rád sa s tebou naťahujem. Dnes by som však rád zistil ako ti ide tancovanie,“zmenil tému.
„Ako znie otázka?“prešiel som očami z okna na jeho tvár. Je mi ťažko.
„Nijak,“zasmial sa, „nie za všetkým musí byť nejaký háčik.“
„Neverím ti,“privrel som oči aby sa mi lepšie dýchalo v malom priestore. Dnes je naozaj veľmi pekný, teplý deň.
„Máš pravdu,“pozrel sa ku mne, „Je ti dobre?“
„Môžeš zastaviť?“položil som mu svoju otázku.
„Áno, môžem zájsť ku krajnici,“odpovedal mi. Veľmi rád som to počul.
„Tak to urob,“prikázal som. Auto sa jemne naklonil do strany ako zatočil volantom. Zašil ku krajnici a ja som si otvoril dvere aby som sa zbavil ťažoby, ktorá ma sužovala. Inými slovami: Vyvrátil som dnešné raňajky. Tie lieky ma zničia. Zhlboka som sa nadýchol a oprel sa na sedadle. „V poriadku,“vydýchol som si keď sa zase všetko vrátilo do normálu. „Máš vodu?“otočil som sa na neho a ten ma neveriacky pozoroval.
„Býva ti v aute zle?“zvýšil na mňa hlas ale nakoniec mi podal svoje zásoby vody. Unikal som odpovedi. Vypláchol som si ústa a vodu vypľul cez stále otvorené dvere. „Jordan,“napomenul ma.
„Je mi fajn,“ubezpečil som ho ale tentokrát mi bolo jasné, že už somnou nechce hrať moju hru. Rozhodol som sa teda pre jedinú možnosť. „Zabudol som na tabletky,“odvetil som. A to držať sa jeho podozrenia. Ak takto nejako vyzerá aj nevoľnosť z cestovania, prečo nie? Pokýval nadomnou hlavou.
„Zastavíme sa po ceste v lekárni,“oznámil mi svoje rozhodnutie. Toto bude ešte zaujímavý výlet. Nevidel som dôvod namietať aj keď v skutočnosti som ich mal mnoho. Ak je však klamstvo jediná šanca ako ho ochrániť a zachrániť jeho plán. Vydržím to. „Keby si bol, žena typoval by som na tehotenstvo.“
„Vtipné,“zasmial som sa ironicky. Jeho tvár sa zase vrátila do módu vážnosť.
„Vážne Jordan. Dávaj si na seba viac pozor. Keď už to nechceš urobiť pre svoje zdravie, urob to pre to moje.“vzal mi fľašku a pozeral sa na mňa cez zdvihnuté obočie.
„Budem,“vydýchol som porazenecky. Jeho rodičovský komplex mi prišiel aj napriek tomu trochu roztomilý. Som rád pod jeho starostlivým zrakom. Pootvoril som si okno, aby do auta prúdil čerstvý kyslík. Cesta išla v pokojnom tóne. Rozprávali sme sa o hlúpostiach. Zastavili sme sa v najbližšom meste pre lieky, isteže som si ich nedal. Potom sme išli na jedlo a okolo obeda sme už prichádzali do jeho rodiska. Až takmer pri dome jeho bývalej mi dochádzalo, že prichádzame na nebezpečné územie.
„Nemusíš mať také obavy. Pochybujem, že by sa na mňa vrhla alebo sa ma pokúsila voľade v kuchyni ubodať,“rozptyľoval ma.
„To sú len tvoje domienky, ale pripomínam, že si ju už niekoľko krát neodhadol. Pokúsila sa ťa uniesť, raz ťa dokonca napadla jej skupina.“
„Ty si tak krásne starostlivý,“usmial sa na mňa, emočne pohnutý mojou vetou. Ironicky som sa na neho usmial.
„Vidím, že ma berieš úplne vážne.“ Prišli sme k bráne od pozemku na ktorom sa bude zjavne slaviť.
„Beriem ťa vážne, drahý,“ prudko sa naklonil a pritlačil si moje líce k perá. Ihneď som ho od seba odtiahol. Žena, ani neviem odkiaľ vyšla lebo ma Mathew rozhodil, pristúpila k jeho strane. Stiahol si okno.
„Dobrý deň,“usmial sa na ňu flirtovne. Odvrátil som zrak na okolie. Stáli sme pred veľkým rodinným domom. Nebola to vila alebo prestavaný kaštieľ, ale rozloha pozemku tomu nasvedčovala. To ma privádza k tomu, ako moc sú ich rodiny bohaté?
„Ste hostia na svadbu?“spýtala sa ho. Podľa toho čo mala na sebe, kostýmček, bola zjavne nejakej agentúry pre organizovanie alebo také niečo.
„Áno, Mathew Seary,“predstavil sa jej s pohľadom do papierov, ktoré si pred ním zakryla. Nebojte sa slečna, robí to zjavne rád, musel v školách veľa opisovať na písomkách.
„Je to v poriadku. Ak Vás smiem poprosiť, svoje auto odparkujte na bočné parkovisko,“ukázala na niečo čo sme cez zatvorenú bránu nemohli vidieť, „mám Vás navigovať?“spýtala sa milo.
„Nie, viem čo máte namysli,“odmietol ju zdvorilo. Venovala mu ešte jeden úsmev a potom nám otvorila bránu na pozemok. Dom nebol ani tak veľký ako pozemok na ktorom sa nachádzal. Ten už celkom áno.
„Musíš flirtovať úplne s každým?“spýtal som sa ho o niečo horším tónom.
„Žiarliš?“usmial sa na mňa.
„Zjavne,“zabrbla som, ako inak počul všetko. Provokatívne sa zahihňal a položil mi ruku na koleno. Arogantne som na neho pozrel a vykrútil mu prsty, nech si nedovolí čo sa mu zachce. Podarilo sa mu aj so zmliaždenými prstami zaparkovať. Pohodlne si vystúpil. Neviem, či sa mi to zdalo a išiel mi otvoriť dvere. Každopádne som ho zrušil a vystúpil skôr než som sa v tom ujasnil. Nestál tu ešte nikto.
„Nasleduj ma a nestrať sa,“upozornil ma na to niekoľkokrát. Vykročil si chodníčkom k domu. Nebolo to ďaleko, záhrada za domom, na ktorej sa už chystá slávnosť, vyzerela už zboku dosť dlhá. Letná svadba, úplná dokonalosť. Otvoril si dvere akoby prišiel do vlastného domu. Predsieň mala látkové kvetinové tapety. Drahá záležitosť. Okrem starožitného stolíka a vázy s kvetmi tu bolo len pár rodinných obrazov a koberec.
„Anna!“zakričal spevavo cez celý dom. Neboli sme tu sami. Pracovníci z catering-u kmitali a pripravovali dom, mimochodom veľmi krásny a upravený i z vnútra, na príchod hostí. „ANNA!“skúsil to hlasnejšie a hlavne falošnejšie. Nezaujímalo ho, že ztrhol na nás pozornosť úplne všetkých v tomto dome.
„Mathew,“rozvorila náruč staršia dáma, ktorá prišla z ľavého boku.
„Mama,“vrúcne ju prijal a objal. Nestíham sa diviť. Tak mňa radšej urobí na tvrdej zemi, uhm! Nesťažujem si, určite by som ho za takéto objatie udrel päsťou, ale aj tak mi to vadí. Je to jeho matka! Ž
Žiarlivý Jordan.
„Tak dlho som ťa nevidela,“zašomrala smutne, „a ani si neprišiel na rodinnú večeru.“
„Musel som súrne odcestovať,“ospravedlnil sa a ja som sa začal cítiť vážne nepríjemne. Jeho matka. No poteš. Obrátil som sa, jediná cesta vedie von. Možno budú potrebovať trochu súkromia, predsa len už sa dlho nevideli.
Vyšiel som si to tichým cúvaním pred dvere. Naozaj tu bolo všetko dokonale upravené ako americký sen. Možno budem vidieť aj zbytok domu.
„Prečo stojíš vonku?“otvoril dvere a pristihol ma pri opieraní o múr.
„Nemôžem?“vrátil som mu potichu otázku, pretože jeho mama ma pozorovala.
„Jordan, moja mama,“kázal na ňu pyšne. Jeho mama sklopila oči a milo sa usmiala. „Mama, toto je Jordan,“ ukázal na mňa. Pozrel som sa k nemu a dúfal, že mi pošle správu o tom ako sa mám zachovať. Podať jej ruku, pobozkať jej ju, letmo sa ukloniť? Trochu panikárim.
„Te-ší ma,“zakoktal som sa. Isteže som sa zakoktal! Okrem iného, nebol som pripravený rozprávať sa z jeho matkou na svadbe jeho bývalej. To znie ako vydarená americká komédia.
„Aj mňa veľmi teší,“natiahla ku mne ruku a ukončila moje trápenie. Prijal som ju. Bola vrúcna a teplá. Zelenými očami ma prešla pohľadom, ktorý sa až nebezpečne podobal tomu Mathewovmu skúmavému. Trochu si odstúpila a upravila svojmu synovi sako. „Mám sa spýtať?“zašepkala mu akoby medzi nimi. Radšej nie. Radšej nie!
„Prosím, nie,“usmial sa šibalsky. Pohladila mu chlopne a potom sa vrátila s očami ku mne. Usmiala sa a ja som sa o to isté pokúsil tiež.
„Anna je hore. Líči sa,“informovala ho. Zabrala celé miesto po jeho boku. Zaviedla ho dnu a ja som mlčky nasledoval. Toto naozaj dopadne hrozne. Zavrel som dvere. Prešli sme viac do domu a videl som, že som sa nemýlil ak som si myslel, že aj zvyšok bude perfektný. Hoci boli všade už veľké kytice kvetov z lalií a iných druhov, ktoré ja sám ani nepoznám. Cez francúzske okno som mohol zazrieť prvé náčrty prípravy svadby v záhrade. Bieli koberec cez stred, oblúk a množstvo stoličiek na jednej strane. Na druhej už čakali stany so stolmi. Nebude to až tak biela svadba. Bude to ružovo, fialkovo ,biela svadba ako pre smotánku. Uhol som sa čašníkovi a pozoroval kam až pôjdu. Prešli sme okolo ďalšej izby a v nej bola ďalšia staršia žena, rozkazovala a zjavne práve nevedela kde jej hlava stojí. Zabočili k nej. Vďaka čerstvo zafarbeným vlasom, do ryšava, mi bolo jasné, že je to matka nevesty a zákernej líštičky. Všimla si nás stáť vo dverách a naznačila, aby sme jej dali ešte chvíľu času. Mathew s jeho mamou si niečo pošepkali. Zložila a následne sa s veľkým gestom otočila k nám.
„Prepáčte, mám toho dnes moc a k tomu mi manžel zmizol s vnúčaťom,“rozhodila rukami, „neviem kedy sa vrátia, musia sa obliecť,“zamrmlala nahnevane, ale s dokonalým úsmevom.
„Aspoň, že neprší,“ozvala sa Mathewova mama.
„Aspoň, že tak,“pritákala s očami na Mathewovi. „Drahý Mathew, takmer som si myslela, že ani neprídeš, kvôli našej spoločnej minulosti.“
„Prišiel som skôr kvôli nej,“odpovedal jej charizmaticky, ale nezdal sa to byť Mathew. Naklonil sa a pobozkal ju na obe líca.
„Hanbila som sa pozrieť i tvojej mame do tváre, za tie hrozné slová čo som ti povedala. Naozaj som nečakala, že by moja dcéra mohla spraviť niečo také,“úsmev jej trochu pohasol.
„Nelámte si s tým hlavu, čo bolo-bolo,“ukončil ich smutnú tému. Je to asi veľká rana v tejto dokonalej rodine. Zoširoka sa usmiala na oboch. Ja som sa tak trocha schovával za ich chrbátmi.
„Anna vie, že si prišiel?“spýtala sa ho.
„Ešte nemala možnosť.“ Telefón v jej rukách zase začal zvoniť a z druhej strany sme začali blokovať prúd čašníkov bez inštrukcií. „Pôjdem ju pozdraviť,“letmo sklonil hlavu a rozlúčil sa so svojou bývalou svokrou.
Jeho mama mu uvoľnila rameno.
„Zostanem a trochu pomôžem,“oznámila dôverne svojmu synovi. Mathew mlčky prikývol a naznačil mi aby som išiel s ním. S jeho mamou sa nám na sekundu stretli oči a potom sme pokračovali do domu. Neviem čo presne si mám myslieť. Mlčky sme vyšli hore a ja som sa nechal viesť. Na vrchnom poschodí to bolo ešte viac šialené ako na prízemí. Zdalo sa, že sme tu len my: dve matky a jeden milenec, obklopený čašníkmi. Omyl! Vo vrchných izbách bolo asi sedem družičiek v polke cesty za krásou. Oblečené v županoch, pár sa ich stihlo schovať iba v prádle, ale ja som ich videl! Zábava. Najhlučnejšia izba bola práve tá od nevesty. Sedela za veľkým zrkadlom a na rukách mala zavesenú kozmetičku, na vlasoch kaderníčku a na je skrini šaty, ktoré boli obletované a oplakávané šialenými ženskými. Ten najväčší gól nastal keď dvaja muži vošli na ich územie.
„Mathew!“nevesta vyskočila na nohy a zhodila zo seba i z cesty všetky svoje opory. Hodila sa mu okolo krku a pobozkala ho na obe líce. Musím uznať, že bola veľmi pekná, hnedé vlasy do polky vyčesané, plné črty, hnedé usmiate oči a iba v rozviazanom župane a spodnom prádle. Stál som o kúsok ďalej pri dverách, keď ju chválil smiechom na perách. Padli jej na mňa oči a trochu ho uvoľnila aby ho konečne prestala dusiť. Kto sa zaujíma. Je to jeho bývala. Okrem toho, prečo je obklopený iba ženskými kamarátmi? To nemá, žiadnu chlapskú spoločnosť?! Iného druhu ako som ja!
„Nepredstavíš nás?“spýtala sa ho milo. Postavila sa na jeho bok a držala ho okolo ramien. Nič si nemyslím!
„Isteže. Jordan, moja bývala ,“ukázal na mňa, „bývala, Jordan,“predstavil nás s šibalským úsmevom. Zasmiala sa a plácla ho po ramene. Nezamračil som sa. NEUROBIL SOM TO!
„Nevtipkuj!“pokarhala ho. Natiahla ku mne ruku.
„Anna.“
„Jordan,“vyslovil som ako normálny človek, ktoré mu nevadí, že jeho bývalá je kosť.
„Vítam ťa u nás. Môžete sa prezliecť v hosťovskej izbe, šampanské je v kuchyni a ak ste hladný určite tam niečo nájdete,“pokojne si sadla na svoje predošlé miesto a ospravedlnila sa. Okolo nej sa zase začal debatný krúžok.
„Kedy príde tvoja sestra?“spýtal sa Mathew. Anna sa zamyslela.
„Nie som si istá, ale určite príde,“ubezpečila ho a hneď potom odpovedala na otázku jednej kamarátky. Mathew mlčky prikývol. Nevie čo sa mu honí hlavou ale dúfam, že žiadna z družičiek.
„Pôjdeme vyložiť dar, obleky a ak chceš môžeme sa ešte poobzerať po okolí,“otočil sa ku mne s tým jeho dôverným, vážny pohľadom.
„Dobre,“kývol som mu. Kým tu nebola Crystal, nemusel som sa príliš starať o okolie. Všetko ubehlo rýchlo. Od vtedy čo sme prišli, sa dom začal plniť hosťami, takže ani nebol nejaký čas prechádzať sa. Prezliekli sme sa dve hodiny pred začiatkom obradu. Mathew si pripíjal s priateľmi a ja som sa tváril, že sa bavím. Nebolo to tak, že ma vynechával a zabúdal, že som tu. Práve naopak, predstavoval ma všetkým, koho poznal a ja som si ich márne snažil zapamätať. Nie som Excel aby som si robil register. Niekoľko krát ma zachránila, prekvapivo, Mathewa mama s tým, že by chcela pomôcť. Zväčša to boli hlúposti. Nič sa ma nepýtala a ani nevyzvedala, napriek tomu som nemal pocit, že by to robila iba kvôli mojej pomoci. Postávanie a tláchanie bolo vážne vyčerpávajúce. Schoval som sa pred Mathewom medzi stenou. Narastal vo mne nepokoj, už bolo veľa hodín a Crystal som nevidel prichádzať. Vedel som, že musí prísť každú chvíľu. Nemýlil som sa, nebolo tomu ani desať minút, čo som tam stál keď prišla. Schoval som sa trochu medzi ľudí a ona si podala ruky iba so zopár priateľmi. Ponáhľala sa prezliecť. Hneď za ňou prišiel, predpokladám jej doprovod, ktorý bol už nachystaný na svadbu a vyzeral ako futbalista s briadkou. Nevenoval som mu takú pozornosť. Prešiel som von a na špičkách som hľadal v dave Mathew. Je čas aby sa hra pomaly rozbehla. Držal šampanské a zabával sa z nejakou skupinou. Prikradol som sa k nemu zozadu. Ospravedlnil som ho.
„Je tu Crystal,“očami som automaticky pozrel do domu a on ma nasledoval.
„Videla ťa?“spýtal sa ma medzi štyrmi očami. Pokýval som hlavou do nesúhlasu. Nespúšťal som z očí vchod do záhrady v ktorom sa objavil jej doprovod.
„Ale jej doprovod, vchádza na scénu,“ukázal som mu bradou toho futbalistu. Práve sa obzeral. Mathew sa zoširoka usmial a zdvihol ruku. Ihneď na nás strhol jeho pozornosť. Doprovod mu mávol na pozdrav. Isteže ho pozná!
„Koho tu nepoznáš?“zasyčal som. Mathew sa usmial a položil mi ruky na ramená.
„Ženíchovu rodinu,“odpovedal mi s očami na prichádzajúcom známom.
„Hoj, Mat,“podal mu familiárne ruku. Potriasli si nimi.
„Ako sa máš, D?“
„Ide to.“
„Kde máš milovanú?“
„Chce si obliecť niečo viac sexy,“zamykal plecami. Konečne zaregistroval, že som tu aj ja. Nečakal som.
„Jordan,“podal som mu ruku.
„David,“predstavil sa mi.
„Máš nového zajačika?“zavtipkoval. Mathew sa usmial.
„Nevtipkuj, Jordan to nemá rád,“zastavil ho než napáchal väčšie škody.
„Ako keby si sa doteraz staral,“zamrmlal som. Mathew sa zasmial a pohladil ma po chrbáte. Posunul som sa dopredu a jeho ruka uviazla vo vzduchu. Je až moc vlastenecký.
„Je to poklad,“povedal mu Mathew. David sa na mňa usmial. Robí si srandu, to je jasné. Neviem akú hru majú títo dvaja medzi sebou.
„Vidím,“ prezrel si ma, „takže, Jordan, Mat je asi riadne hovädo, čo?“
„Jediné a to najväčšie,“usmial som sa. Nadhodil mi, pekné od Davida. „Vlastne,“zamyslel som sa hrane, „myslím, že som mu to pred nedávnom povedal, nemýlim sa?“vyslovil som s ironickým úsmevom. Mathew mi ho obetoval a David sa začal smiať.
„To je dokonalé, Mat,“smial sa. Hudba stíchla a všetci sme sa otočili ku vchodu. Bolo nám jasné, že svadba sa začína. Boj sa začína. Všetci sme si našli podľa inštrukcií nachystané miesto a potom zaznel pochod. Najkrajší deň jeho bývalej sa začal. Až keď nevesta prešla dostatočne dopredu som si všimol jej budúceho manžela, akosi som ho doteraz nezaregistroval. Crystal bola družička, mala levanduľové dlhé šaty a keď sa postavila dopredu k jej matke a priateľovi stále netušila, že sa ju snažíme dostať. Všetko prebehlo rýchlo, žiadne naťahovačky alebo dlhé príhovory. Všetci boli spokojný alebo nadchnutý z krásnej svadby. Musím povedať, že bola naozaj pekná. Neplakal som ale bol som rád, že môžu byť spolu. Hlavne po tom príbehu čo som si vypočul. Očami som v prednom rade stoličiek hľadal malého chlapca. Skutočne tam bol. Malý kučeravý hnedovlasí chlapec, ktorému mohli byť tak tri alebo štyri roky, sa nechal držať v dedkovom náručí. Na rad prišli gratulácie. Prišlo mi hlúpe gratulovať novomanželom keď ich sotva poznám, ale práve teraz sme mali byť odhalený a zahnať zákernú Crystal do kúta. Uvidela nás celkom rýchlo, ale netvárila sa prekvapene iba sa usmiala. Jej priateľ jej niečo povedal do ucha a ona prikývla. Prečo nieje prekvapená, že nás vidí? Pozrel som sa k Mathewovi a ten zjavne premýšľal nad tou istou vecou. Potriasol som manželom rukami a zastal som pred Crystal tak ako Mathew. Bozkával ju na líce a tváril sa, že práve teraz nemáme hon na líšky. Otočila sa na mňa a mne prešiel mráz po chrbáte.
„A ty si?“usmial sa s nastavenou rukou. Bolo nám jasné ako sa kto volá.
„Jordan,“predstavil som sa jej zákonne legálnym menom. Aj tak už ho všetci poznajú.
„Ja som Crystal, teší ma.“ Snažil som sa vidieť niečo, čo by ju rozhodilo, ale ona bola kľudná, chladná voda.
Neviem či nám tento ťah vyšiel, ale obávam sa najhoršieho. Crystal sa otočila so svojim priateľom a odišli do stanu kde mali začať prebiehať príhovory kým sa uprace priestor na tancovanie.
„Mám ten pocit iba ja alebo sme vážne v riti?“pozrel som sa k Mathewovi a on sa usmial.
„Neviem. Svadba ešte len začala,“vykročil pod stan. Bol by som zvedavý akoby na toto reagoval Ryan. Niečo tu nesedí. Sedeli sme pár stolov od toho hlavného pre rodinu. Nespúšťal som ju z očí, ale ona sa prirodzene bavila. Príhovory, predjedlo, spomienkové video, pár príbehov z minulosti a ja som sa nedokázal odreagovať. Mathew sa bavil s ostatnými a smial sa na tom ako si jeho bývalú chcel na dovolenke vymeniť arab za ťavu. Som blázon, že sa bojím jediný? Na rad prišlo prvé tanečné kolo a prvý novomanželský tanec. Musí sa prejaviť, to je jediná šanca ako sa táto šialená hra skončí a ja si budem môcť v pokoji antibiotikovať. Podoprel som si rukou hlavu. Začína tu byť riadne dusno. Pozoroval som Mathewa ako zabáva svoju mamu na parkete. Bolo to pravidlom. Beriem to aj tak si šetrím energiu na možne nebezpečenstvo. Od tohto stolu som mal takmer dokonalý výhľad na všetko. Od obradu to popravde išlo somnou dolu kopcom. Je to ťažké. Samá hudba, spev a pohyb. Krížia sa mi z toho oči. Horím a k tomu sa potím bez akejkoľvek aktivity. Všimol som si ako sa Mathew rozlúčil so svojou mamou a pozrel sa ku mne. Pomaly sa predieral davom a prišiel až k nášmu stolu. Vzal mi vodu.
„Čo to,“natiahol som sa po svoj pohár a on mi zachytil ruku kým nedopil, „moja voda.“vzdychol som.
„Musím ísť na toaletu,“oznámil mi udýchaný.
„Pôjdem s tebou,“postavil som sa. Musím ho mať stále na očiach. Crystal je až moc pokojná. Dokonca si tancuje, akoby sme tu ani neboli. Zjavne vie, ako sa má tváriť nevinný človek.
Vyšli sme na čerstvý vzduch a ja som dostal neočakávanú facku. Zamotala sa mi hlava. Dýchaj, Jordan!
„Vonku je dnes pekne,“poznamenal cestou na vecko. Vidím to tak, že buď sa povraciam alebo omdliem. „Pôjdeš somnou aj dnu,“usmial sa na mňa sprisahanecky. Ja som však už hľadal čokoľvek o čo sa budem môcť oprieť.
„Nie,“vydýchol som. Premeral si ma pohľadom a chcel niečo povedať, rýchlo som zareagoval a vyhnal ho rukou na toaletu. Poslúchol. Tak ako sa cítim, som sa cítil vždy pred tým než som odkvecol. Rozhodnem sa predstierať hlboké dýchanie. Nepomáha to. Možno príliš veľká zmena tlaku alebo čoho, mi tiež už nerobí dobre. Bol som prinútený nakloniť sa nad chodník a pri sústredení som pozoroval ako sa na ňom začali objavovať červené kvapky. Čo to..?! Snažil som sa vystopovať ich pôvod a zistil som, že patria mne. Pustila sa mi krv z nosu. Dočerta! Roztriasol som sa ako osika. Prirodzená reakcia pri strate krvi.
„Nech sa páči,“pred mojim nosom sa objavil servítok.
„Ďakujem,“zobral som si ho. Zdvihol som oči. Crystal!
„Vyzeráš ako na pokraji svojich síl,“poznamenala akoby mimochodom. Zahmlelo sa mi pred očami. „Ow,“zachytila ma, „opatrne,“pomohla mi oprieť sa späť o múr. „Toto pre teba nebolo rozumné,“ pokarhala ma. O čom presne hovorí? Potľapkala ma po pleci. Pozrela sa za mňa. „Ešte sa uvidíme,“ prudko sa otočila a rázne sa vybrala spätne na slávnosť. Mathew otvoril dvere na záhradu. Musela ho vidieť. Utrel som si nos a snažil sa vrátiť si aspoň trochu životnej farby, než príde až ku mne. Crystal vstúpila do stanu v momente keď sa Mathew u mňa zastavil.
„Krvácaš,“natiahol ku mne ruku a ja som sa trochu odtiahol. To neznamená, že sa musí hneď zašpiniť.
„Áno, ja viem. To nič nieje, vrátime sa?“ukončil som príval slov k tejto téme.
„Nemám nič proti.“ Musel som mu ukázať svoj nos aby sa ubezpečil, že ma nikto nezbil alebo tam nič nemám. Sme sa mohli pokojne vráť dnu. Zvalil som sa na svoje miesto. Znova v tom pekle. Krv mi prestala tiecť, ale ja som mal pocit, že aj v ostatných častiach môjho tela. Neviem, čo si mám myslieť. Neviem, čo sa to somnou deje.
„Smiem?“prerušil ma hlas samotnej Crystal. Očami som zamieril k Mathewovi, znova ho uchmatla jeho matka. Naozaj musí byť jej miláčik. Otočil som sa k nej a dovolil si spustiť ho z očí. „Len jeden tanec,“ubezpečila ma. Opierala sa o opierku mojej stoličky.
„Možno by bolo vhodné priznať, že tancovanie spoločenských tancov mi moc nejde,“povedal som jej dúfajúc, že sa z toho vykrútim. Usmial som sa.
„Povediem ťa,“vrátila mi milý úsmev. Nežral som jej to. Vstal som a nasledoval ju na parket. Prečo požiadala o tanec mňa. Ja nevlastním, nič po čom túži. Zaujal som postoj a položil jej ruky na boky. Urobila prvý krok. Nepozerala sa mi do očí. To ticho bolo mrazivé. Pohybovala sa somnou pomaly akoby som bol jej najcennejšia hračka.
„Tak, keď už nás nikto nevyruší a máme tu súkromie, povedz, Jordy, myslíš si, že som hlúpa krava?“spýtala sa pevne, presne tým hlasom a tou osobnosťou, ktorú doteraz tak pekne skrývala. Pozrela sa mi do očí. Mám na to naozaj odpovedať? Niekoľko krát som si už o nej myslel, že je krava, ale k tomu sa priznávať nebudem. „Mlčanie beriem ako kladnú odpoveď,“usmial sa umelo.
„Niečo ti prezradím,“naklonila sa ku mne, „Keď som v ten deň čo si ušiel, zistila, že vy dvaja ste, no, povedzme spolu, najskôr ma to prekvapilo, ale teraz mi je to na smiech. Ste ako komické duo, váš plán je tak hrozný, že som sa takmer rozplakala od smiechu keď som vás tu uvidela. Ste úbohý,“zvrtli sme sa a išli na parkete do inej strany. „Predpokladám, že ťa na toto nahovoril Mathew, ale je to len žalostný pokus. Prísť na svadbu mojej sestry, prinútiť ma urobiť chybu aby ma dostal. Neprišlo ti to až príliš jednoduché? Odpovedz,“zvýšila výhražne hlas.
„Trochu,“pripustil som. Niečo na tom predsa len je.
„Tak vidíš. Je tu ešte jedna vec o ktorej by som si rada pohovorila. Ty. Prekážaš mi, stojíš medzi mnou a Mathewom. Táto pozícia je veľmi nebezpečná a nevýhodná, Jordan,“stíšila hlas.
„To je vyhrážanie?“spýtal som sa jej. Bolo mi jasné, že som jej už niekoľko krát oddialil jej skutočný cieľ.
„Nie,“zasmiala sa, „to by bolo trestné, ja ti iba hovorím čo vidím, k tomu sa ešte dostanem. Možno si si už všimol, že mám v kartách viac než ste si mysleli. Chlapec, ktorí odmietol moju ponuku a zmizol. Keby si nebol synom ministra možno by mi dalo problém nájsť si o tebe každý detail. Bohužiaľ, bolo to až nudné, ALE, niečo zaujímavé sa predsa len našlo: Kedy mu povieš,že si úbohý klamár? Prečo mu nepovieš o tvojej matke? Som si istá, že by ťa lepšie pochopil alebo mu povedz o tvojej chorobe,“zašepkala ma pri uchu a ja som sa nepatrne odtiahol. Udržala ma vo svojom náručí.
„Čo odomňa chceš?“pevne som zaťal zuby. „Ách toľko krásnych možností,“vzdychla si a mlela si po svojom.
„Koľko krát ti musím naznačiť, že nie som naivná a hlúpa,“vysunula si ruku z mojej a zamávala na niekoho za mojim chrbátom. „Možno by sme mu to mohli povedať úplne všetko spolu,“nadchla sa. Otočil som sa a videl, že sa k nám blíži Mathew.
„Čo odomňa chceš?!“pritvrdil som. Vytrhol som sa jej a výhražne sa na ňu zamračil. Stále sa usmievala. Musím priznať, že ma vydesila svojimi poznatkami o mne a Mathewovi.
„Musím ti zjavne pripomenúť, že si na nevýhodnom poste. Slabý a chorý. Nepleť sa do mojich vecí, inak ťa zabijem a potom sa bez problémom dostanem k nemu. To chceš?“