A je to tu, umieram. V mojej najhoršej predstave to Mathew pozoruje a nemôže nič urobiť. Omyl! To je realita. Dočerta! Otvoril som oči na bolesť a nie som si istý či je to skutočnosť. Veci sú príliš chaotické, hýbu sa rýchlo a žiadajú si moju pozornosť. Bol som na kolotoči a zrazu som sa potreboval vrátiť postaviť na zem.
„Máme ho späť,“vydýchol si nad mnou môj doktor. Nieje to zas až tak dobrý pocit, byť späť. Bolí to viac ako byť v bezvedomí. „Ako je na tom srdce?“otočil sa odo mňa za seba.
„Dobre, tep je v normále, žiadne známky po krvácaní, muselo ísť o silný záchvat,“skonštatovala sestrička, ktorú som nemal v obzore. Všetko sa zastavilo a ja som dopadol z roztočeného kolotoča na zem. Tá sa ihneď prudko zastavila a mne zostalo ťažko.
„Napojte ho na prístroje, nechceme ďalšie záchvaty,“prikázal jej. Vrátila sa tvárou ku mne.
„Oddýchni si, práve si sa vrátil z druhej strany,“oznámil mi uvoľnene. Bol som mŕtvy? Pokúsil som sa o pohyb, ale on a zastavil. „Pokojne, žiadne pohyby, všetko je v úplnom poriadku,“ubezpečil ma. Čo je v poriadku? Práve som zomrel a Mathew bol pri tom! Bol som už na svojom oddelení a vo svojej izbe, ale veľmi rýchlo sa zmenila. Dostal som kyslík. Začalo mi trešťať v hlave. Práve som umrel. To si robíte srandu! Unavený a ubolený som si vydýchol. Pripadal som si akoby som to bol ja kto oživoval.
„Už je stabilizovaný,“odpovedal doktor niekomu pri dverách. Nemám silu otočiť sa tam. Privrel som oči a snažil sa žiť. V čom sa mi srdce snažilo zabrániť. Sestrička okolo mňa kmitala aby všetko fungovalo tak ako si predstavuje. Ustlala ma do postele. Reagoval som na tieň pri mojej posteli. Najskôr som cítil jeho sprchový gél. Mathew. Stál pri mojej ruke a iba sa pozeral. Toto je tak trapná situácia. Natiahol som sa po kyslík na mojich ústach. Chytil ma.
„Nie, nemusíš sa snažiť,“zastavil ma, „klamal si mi o tvojom stave,“vyslovil neveriacky. „Prečo by si niečo také robil? Chceš snáď umrieť alebo to robíš aby si mi ublížil?“ Cítil som ako ho to zabolelo a zároveň rozhnevalo.
Stiahol som si kyslík a na sekundu som mal pocit, že mi niekto sadol na hruď.
„Nie, bál som sa ti to povedať,“vysvetlil som mu, ťažkopádne. Myšlienky mi fungujú rýchlo, horšie je to s telom.
„Bál si sa?“odfrkol, „myslíš, že by som ťa snáď zbil alebo sa naštval, keby si mi to povedal?“spýtal sa ma vážne.
„Nie, bál som sa, že ma budeš ľutovať a nedovolíš mi byť pri tebe.“ Vložil si ruky do vlasov. Otočil sa mi na sekundu chrbátom a potom sa vrátil do svojej predošlej polohy.
„Taká blbosť, Jordan!“naklonil sa ku mne, „vydesilo by ma to, ale nikdy by som ťa neodsunul na bočnú koľaj,“vysvetlil mi. „Vieš ako sa teraz cítim, prídem si vinní za to, že tu ležíš. Tie posledné dva dni?“nadhodil aj keď bolo úplne jasné kde som bol. Plytko som sa nadýchol.
„Bol som tu, nebol som schopný prísť ťa pozrieť, prepáč,“vydýchol som a on sa zasmial. Sestrička sa otočila a znova mi nasadila kyslíkovú masku.
„Máš pocit, že ma to trápy. Naozaj som sa bál, že ťa našla Crystal, umrel alebo ešte horšie,“vyslovil jeho utrápené myšlienky. Horšie ako toto. Chýba mi z toho už len jeden bod a to aby ma našla Crystal. Kým sa nepozerala nadvihol som ju.
„Nechcel som to nechať zájsť až tak ďaleko.“
„Ja viem, mám pocit, že už si sa niekoľkokrát k tejto téme dostal,“zamyslel sa. Má pravdu už som tam pár krát okúsil chuť pravdy. „Mrzí ma, že som ťa nepočúval,“ušiel očami na obrazovku s mojim rytmom srdca. Chvíľu ho pozoroval. „Nezomieraj,“požiadal ma. Pevne som zovrel sánku. To hovorí ten pravý. Ja som si to želal prvý. Musel som si súrne vrátiť kyslík. Jeho tvár zostala úplne pevná.
„Len aby bolo medzi nami jasné, tvoj stav nijako nemení fakt, že sa stále hnevám,“zamračil sa. Najradšej by som tej tvojej tvrdohlavej hlave dal jednu za vyučenú,“ pohrozil sa mi. Prikývol som.
„Ešte sa k tomu vrátim, keď ti bude lepšie,“ oznámil mi úplne vážne. Bolo mi to jasné. Potrestá ma za to, že sa správam nedospelo. Možno to nakoniec bude aj zaujímavým rozptýlením. Než som si to uvedomil, nejako sa mi podarilo zaspať. Toto mi rozhodne nevyšlo. Jediná dobrá správa je, že už sa pred ním nemusím skrývať. Musel to byť pre neho riadny šok.
Bolo ťažké predpokladať kedy mi bude lepšie. Strávil som deň vo vysokých horúčkach. Aj napriek tomu som vnímal pár veci. Mathew neopustil moju izbu. Naopak nechal sa do nej nasťahovať s tvrdením, že tak ochráni polícia oboch. Dokonca v nej pracoval. Namiesto oddychu robí všetko preto aby dosiahol svoje plány dokonca. V jeden z dní mi vymenili masku za hadičky, toto si pamätám iba kvôli tomu, že ma nehorázne svrbel nos a ja som sa nevládal poškriabať.
Občas sa mi zlievali myšlienky, sny a realita dokopy. V tedy nastal hotový bordel. Prinútil som sa otvoriť oči. Bol ešte deň. Musela mi klesnúť teplota lebo mi trochu odlahľo. Mathew stál pri okne a lepil naň lístočky. Čo to vyvádza? Chcel som sa ho to spýtať, ale vyzeral zaujato. Nedostalo sa k tomu. Bol som tak spotený,že sa mi k sebe lepili prsty na rukách.
Otočil sa akoby tušil, že ho pozorujem. Zavrel som oči. Ani sám neviem čo ma viedlo k takému rozhodnutiu.
Vzdychol si.
„Jordan,“vyslovil moje meno a ja som pootvoril oči s tým, že ma odhalil, „myslím, že mi niečo chýba do celkového obrazu,“povedal oknu. Prehadzoval na ňom žlté lístočky. „Musí to byť niečo, aby bez tých papierov bol obchod riskantný,“hovoril zamyslene a ja si začínam uvedomovať, že jeho slová nie sú ku mne vedené priamo. Premýšľa nahlas. „Čo by si robil z tržnicou plnou bezcenných obchodov alebo starších predavačov? Na čo by si ich použil?“otočil sa ku mne a ja som znova rýchlo zavrel oči. „Hm?“podišiel ku mne. „Premýšľaj nad tým, potrebujem aby si sa nad tým zamyslel, pretože mne nič nenapadá,“cítil som ako sa dotkol mojej ruky a potom mi skontroloval teplotu. Jeho vôňa sprchového zosilnela a mňa na čele pošteklil jeho dych. „Musíš sa uzdraviť,“ prikázal mi pošepky. Áno. Prinútil som sa zostať v pokoji. Premýšľal, bolo mi to jasné, využíval ma ako predtým keď na mne sedel. Jeho hlúpy zlozvyk. Nechal som ho. Zjavne mu to tak lepšie páli. „Musia v tom byť peniaze,“povedal zrazu, „veľa peňazí. Skupovali obchody a papiere prepisovali na svoje kone, to znamená,“zastavil sa. Rozhodne som chcel vedieť, čo to znamená. Dlhšie mlčal. „Zdvihni,“povedal zrazu, „Ach! Áno.. prepáč, je to naliehavé, aký je hospodársky výsledok pri podnikaní s obchodníkom na tržnici?.. Nič konkrétne je to iba nevinná otázka... Pýtam sa ťa ako priateľa... Ďakujem,“zložil v pokoji. Ja som, ale cítil, že rozhodne v našej izbe pokoj nevládne. „Jordan, ty si génius,“ozval sa nadšene. Znova som videl cez pootvorené oči, že stojí pred oknom. Odvážil som sa ich otvoriť. Strhoval energeticky lístky a rýchlo ich vymieňal za iné. „Som hlupák, že ma to nenapadlo. Kúpiš si obchod aby si vyrobil peniaze a ak si ich kúpiš viac, skryješ ich“lepil ich a vytváral z nich kruh, „ znamená to, že musí ísť o niečo veľké. Lenže ono to je niečo obrovské,“zasmial sa, „podplatiť niektorých predavačov a kúpiť si zbytok budovy aby si mohol prať peniaze,“dokončil akoby tomu nemohol uveriť. „A ak k tomu máš ten správny tím a silného podporovateľa špinavého prádla, stojí to zato,“dokončil. Takže o to tu ide. Perie peniaze cez tržnicu. Je to až tak výhodné aby zato zomierali ľudia? Niekto vstúpil.
„Prepáčte, musím sa postarať o Jordana Traunera,“ozval sa ženský hlas. Nastalo pre mňa až príliš dlhé ticho.
„Len do toho,“povolil jej prístup ku mne, „dnes vyzerá lepšie,“dodal.
„Áno,“prisvedčila šťastnejším hlasom, „vysoké teploty povolili a to je nateraz dobre, jeho telo a aj srdce si oddýchne. Vysoké horúčky bývajú nebezpečné,“rozprávala sa s ním chápajúco, kým sa pohybovala okolo mňa a ja som pocítil, že mi začala utierať ruky vlhkou handričkou, ktorá bola mimochodom ľadová. „Lepíte si lístočky na sklo?“spýtala sa ho a tým zmenila tému k nemu.
„Oh, no áno, lepšie sa mi myslí nad viacerými vecami,“vysvetlil jej. Chytá ma žiarlivosť. Jemu snáď nevadí, že ma utiera ženská pred jeho očami? Mne vadí už len to ako s ňou nezáväzne hovorí. Iste nieje to tak, že by ju balil, ale to nič neznamená! Roztvoril som oči ako by som vstal z mŕtvych. Koniec zábavy! To jej nedarujem, Mathewa nechytí! Stretli sa nám oči a ona prestala so svojou prácou. Človek si nemôže dovoliť byť ani v bezvedomí!
„Je hore,“oznámila s úsmevom. No, už nejakú dobu. Mathew sa cez ňu naklonil. „Zavolám doktora,“povedala Mathewovi a ten jej uhol. Len čo sa za ňou zavreli dvere povedal: „Stále sa hnevám,“oznámil s tým jeho inteligentným pohľadom, ktorý hovorí, že je kráľom v tomto rozhovore.
„Aj ja,“vrátil som mu to šepotom. Nečakal som, že bude tak ťažké vyjadrovať sa. „Musíš baliť všetky sestričky?“ spýtal som sa ho to pomaly a on čakal kým sa vyslovím. Asi tušil, že to nieje až také ľahké.
„Nebalil som ju,“obránil sa. Privrel som oči. „Naozaj,“pritvrdil.
„Ja viem. To bolo len tak,“prestal som sa mračiť. Usmial sa. Po prvýkrát od svadby sa na mňa skutočne usmial.
„To sú blbé vtipy, nie? Ako sa cítiš?“naklonil sa bližšie, ale ja som mu už nestihol odpovedať lebo do izby vošiel v doprovode sestričky a jedného z policajtov, doktor Davidov. Toho som už nevidel, nejaký ten piatok.
„Tak, už si sa prebral?“ spýtal sa zjavnú otázku so širokým úsmevom. „Ako sa cítiš?“ Privrel som oči a mykol plecami na znak, že ani ja sám neviem. V podstate to nebolo až také klamstvo. Prežil som zástavu srdca, takže už asi len lepšie. „Tak sa na to pozrieme.“ Pozrieme nebol vôbec relatívny pojem, pretože si na mňa doniesol, prenosné sono a skutočne sa pozrel na moje srdce. Mathew, čakal celý čas v pozadí a nepýtal sa nič aj napriek tomu, že všetky otázky mal napísané na tvári. Celé vyšetrenie som predriamal. Stále si pripadám slabý ako čajový lístok. Doktor Davidov, skončil prehliadku a vtedy, zdá sa, nastal jeho čas.
„Ako je na tom?“prepadol ho. Doktor sa k nemu otočil a ja som nevidel na jeho tvár.
„Antibiotiká nezaberajú tak ako by mali,“začal.
„Čo to znamená?“ Doktor sa ku mne otočil.
„Musíme nasadiť silnejšie antibiotiká, je to väčšia záťaž pre telo a preto sa k tejto možnosti musí postúpiť až v takomto prípade. Teda v momente, kedy sa dostatočne rýchlo neodbúravajú baktérie zo srdca. Nezdá sa, že by vzniklo poškodenie na srdci, ale obávam sa, že toto je posledná možnosť. Potom už bude potrebný len operatívny zákrok,“vysvetlil mu.
„Kedy budete vedieť, že ten silnejší liek, čo mu dáte, začali zaberať?“ Mathew sa pozrel cez jeho plece na mňa.
„V tomto prípade to záleží od jednotlivca, väčšinou to je do dvadsiatichštyroch hodín,“odpovedal mu. Mathew si pretrel čelo. Zjavne už nepotreboval nič vedieť.
„Zavolám jeho otcovi a budem ho informovať. Ďakujem,“podal si z doktorom ruky a on potom odišiel. Sestrička zostala aby upratala po vyšetrení. Mathew jej pomohol a moje, dajme tomu, kúpanie dokončil on. Čo bolo omnoho príjemnejšie. Od toho momentu, čo sa rozprával s mojim doktorom, bol úplne ticho. Netuším, čo sa mu honilo v hlave, ale nechal som to tak. Možno to potreboval. Nezabrali mi antibiotiká, to nieje až taká katastrofa, kým žijem. Hneď potom, čo mi doniesli ďalší z ťažko vysloviteľných oblbovákov, zvaný Vancomycin odišiel telefonovať z izby. Neviem prečo mi to prišlo akoby sa nechcel pozerať na tento úkon. Nedočkal som sa jeho návratu. Hneď po niekoľkých kvapkách ma ten liek uspal. Práve v tomto okamihu si začínam uvedomovať, že niektoré veci sa asi odhadnúť nedajú. Najhoršie je, že v tomto prípade nie sú žiadne istoty. Práve teraz som mal pred sebou len tmu. Nič iné v nej nemalo existovať, ale nebolo to tak. Prišlo to rýchlejšie ako som mohol racionálne premyslieť o čo išlo. Zobudil som sa vydesený do tichého večera. Lapal som po kyslíku a bez problémov, vďaka prístroju, som ho vdychoval. Niečo bolo zle. Nepamätám si, čo sa stalo pred tým než som sa zobudil. Zostal mi len ten pocit. Príšerný strach. Kde je Mathew?! Natiahol som sa po hadičke v mojom nose aby som sa mohol posadiť a skontrolovať ho.
„Mathew!“zavolal som na neho keď som sa nedokázal dostať z toho zovretia hadičiek. Neodpovedal. Hlavou mi prešli rôzne krvavé obrazy a ja som tušil, že to budú iba výplody mojich snov, ale čo ak to tak nie je?!
„Mathew! Mathew!“Neozýva sa. Nie je tu! Stroje, ktoré som mal k sebe pripútané ma ťahali späť. V strachu som impulzívne rozmachol rukami aby som sa niečoho zachytil. Čohokoľvek?
„TU! Som, tu,“zachytil mi ruky vo vzduchu a uväznil ma na posteli. Naklonil sa viac nad mňa a pritlačil ma rukami na matrac. „Som tu, vidíš,“prihováral sa ku mne potichu. Namieril mi dlaňami tvár k tej jeho. Bol to on, bol tu. Ten strach sa ihneď začal vytrácať akoby ani neexistoval. „Zase horíš,“natiahol sa za zvončekom a stlačil ho.
„Dýchaj pokojne,“požiadal ma a ja som po ňom zopakoval rovnaký hlboký nádych, „výborne,“pochválil ma. Bez jeho inštrukcii som dýchal nepravidelne. Do izby vošla sestrička a policajt. Prešla k mojej posteli a zaujala Mathewové miesto.
„Všetko bude v poriadku, dýchaj,“rozkázala mi. Očami behala všade okolo mňa a iba pár krát sa zastavila na mojej tvári. Odokryla ma a všade nastala ľadová zima. Znížila mi infúziu. „Lieky začali zaberať,“oznámila skôr Mathewovi, než mne.
„To, že ma vysokú teplotu a takmer nedýcha, znamená, že mu zabrali lieky? Žartujete?!“vyskočil na ňu. Nikdy som ho takto nezažil.
„Mathew,“oslovil som ho a ona sa postavil z druhej strany postele, na tú ktorú neokupovala sestrička.
„Áno?“ naklonil sa ku mne aby lepšie počul.
„Nebuď na sestričky zlý,“pokarhal som ho. Odtiahol sa, chytil ma za ruku a ignoroval moju poznámku.
„Nemôžte mu to uľahčiť?“spýtal sa jej už o niečo milšie. Pohladil ma palcom po dlani.
„Nieje tu nič, čo môžem urobiť. Tento druh antibiotík sa nesmie miešať,“ospravedlnila sa mu. Jeho pohľad zhorkol.
„Je mi dobre,“prehovoril som na neho aby ju nechal vydýchnuť.
„Ale mne nie,“otočil sa ku mne ublížene. Sestrička mi venovala krátky pohľad a potom sa pomaly otočila na odchod. Nemôže nič urobiť. Zavrela dvere a ja som sa voľnou rukou natiahol k Mathewi. Zachytil som ho okolo krku a pritiahol ho až na rovinu mojich očí. Berie na seba vinu. To vidím i v tme.
„Nebudem hovoriť nič romantické a ani sa ti vyznávať, lieky zabrali tak sa prestaň tváriť ako keby som umieral,“povedal som tú najdlhšiu vetu za posledné dni.
„Hráš sa na drsňáka?“zašepkal pobavene.
„Niekto tu rolu zohrať musí,“mykol som plecami a on mi stiahol do jeho dlaní aj moju druhú ruku. „Prezradím ti niečo,“vyslovil som a on prikývol a sadol si na kraj postele, „neuveriteľne to bolí.“ Naozaj to bolelo. Hlavne dýchanie.
„Bolí ťa niečo?“vzpriamil sa prudko. Usmial som a prikývol do súhlasu. Vyslobodil som si jednu z rúk a položil si ju na srdce.
„Tu,“odpovedal som, „keď ťa vidím ako trpíš mojou chybou.“
„A, že vraj nepovieš nič romantické,“povedal sarkasticky. Mykol som iba plecami a on ma letmo pobozkal na pery. „Spi,“rozkázal mi a ja som proti tomu vlastne ani nemohol protestovať. Zatvoril som oči a on sa zodvihol, že pôjde do svojej postele. Pevnejšie som ho zovrel. Nechcem sa znova prebudiť a nevidieť ho. „Chceš aby som zostal?“spýtal sa ma. Isteže, áno. Bez prikrývky mi bola obrovská zima, ale s jeho blízkosťou sa to dalo zniesť. Toto bude asi jeho najdlhšia noc, ktorú zažil. Keď som sa znova prebudil Mathew už znova pracoval. Nemal príliš zvýšenú teplotu a ani som sa necítil ako želé. Niekoľko dní sa tento rituál nočných záchvatov vysokých horúčok opakoval a on bol stále pri mne. Zmĺklivý, ale stále tam niekde bola tá nežnosť z jeho lásky. Začal som sa skutočne liečiť v deň kedy som sa prestal budiť na horúčku, ktorá už neprišla. Tri dni stál pri mne, tie tri dni kedy ma neopustil mu nikdy nezabudnem.
Pretočil som sa na posteli a cítil sa plný konečne energie. To je vynikajúce, ale nie všetko nadšenie trvá večne. Až teraz som si všimol, že je v izbe aj Ryan. Debatovali medzi sebou, veľmi potichu tak aby ma neprebudili. Nehádali sa, skôr by som povedal, že kuli pikle. Nechtiac som na seba strhol pohybom pozornosť.
„Dobré ráno, obom,“pozdravil som ich.
„Počkaj vonku,“požiadal Ryana. Nechcel súhlasiť, ale išiel. Začína to naozaj nebezpečne. Mathew si odľahčil, zlomenú nohu. „Včera ma prepustili z nemocnice, už tu viac nemusím zostávať. Sú záležitosti ktoré nejdú odložiť,“začal pomaly. Viem o čo ide.
„Potrebuješ odísť,“zhrnul som o on mi kladne prikývol.
„Tvoj otec volal a súhlasil..“
„Nehovor o mojom otcovi,“zahriakol som ho. Bol tu iba raz. Jediný kto pri mne stál je Mathew. „Chceš ísť proti Crystal, že áno?“odhodil som zo seba prikrývku.
„Chcem to ukončiť, zistil som si dosť aby som mohol ísť proti nej, ale nemôžem to robiť z nemocničnej izby,“vysvetlil mi jeho jednanie a prikryl ma späť. Nechcem aby odišiel, ale viem, že mu nemôžem brániť. Pripadám si ako v úlohe naštvanej manželky, ktorá mu to má udobriť alebo zakázať a ja mu to chcem zakázať, chcem si ho privlastniť, ešte viac. Zahryzol som si do jazyka a prikývol. Tak či tak, pýtal si moje povolenie.
„Budeš pod ochranou?“
„Vo vlastnom byte.“ Nepáči sa mi to. Viem však, že ma nepustia po tom všetkom, čo som porobil, môžem byť rád, že žijem. Nešlo to inak a poobede odišiel. Moja izba zostala až neuveriteľne prázdna. Bude hlúpe priznať, že len čo vykročil z izby som vedel, že mi už chýba. Musel som sa zblázniť. Dovoliť mu aby sa postavil proti nej a nebyť pri tom. Bláznovstvo v obale lásky. To je až choré. Moja každodenná lekárska prehliadka prebiehala v pozitívnom naladení. Začal som sa vracať do normálu, odpojili ma a vrátili mi slabšie lieky, ktoré sa konečne dali kupovať aj v tabletkovej forme. Prvá noc bez Mathewa bola neznesiteľná. Nedokázal som zaspať. Musel som sa k tomu na silu prinútiť. Raňajky boli bez chuti a doktori boli až moc energetický. Vraj, kým budem pozitívny rýchlejšie sa uzdravím, ale on mi tak chýba, že mám pocit ako by som sa vrátil do umierajúceho stavu. Dúfal som, že sa možno zastaví aby sa opýtal ako sa cítim. Neprišiel. Ako moc sa mi zmenilo celé myslenie? V noci som sa presťahoval do jeho minulej postele. Nebolo v nej známky po jeho existencii, ale kedysi tam ležal. To mi v skutočnosti stačilo aby som sa vyspal.
Raňajky som nejedol. Prečo sa vôbec neozval?! Mohol, zavolať. Ani otec sa neozval. Našiel som si správy od kamaráta, ale nemal som chuť sa rozprávať o hlúpostiach. Takže, zas som tu sám. Nenávidím nemocnice. Postavil som sa pred okno na ktoré si lepil lístočky. Zase ma napadajú blbé nápady o zdrhaní. Pozrel som sa ako vysoko je druhé poschodie. Dosť vysoko.
„Neležíš?“vydesene som sa strhol. Nachytaný na hruškách. Až príliš nadšene som sa otočil. Mal na sebe oblek, ale tá sadra kazila celkový dojem. Odložil si barle.
„Bolí ma z toho ležania telo,“odvetil som.
„Nesťažuj si,“pokarhal ma, „chýbal som ti?“nadhodil, čerstvú tému. Odvrátil som pohľad. Neuveriteľne. Zastal si zamnou a oprel sa o môj chrbát. Opatrne ma objal.
„Nenávidím nemocnice, nechcem tu už byť,“posťažoval som si znova. Zasmial sa potichu do môjho ucha.
„Sám,“dodal. „Chýbal si mi,“vyslovil, keď ja som to neurobil, „nemohol som včera prísť a neviem ako to dopadne zajtra,“pritlačil sa ku mne a pobozkal ma na tvár. Roztriasli sa mi nohy. Vzrušil som sa. Skutočne, áno. „Doktori hovoria, že už si na tom oveľa lepšie. Ak sa ti bude takto dariť ďalej za pár dní ťa pustia,“informoval ma.
Kedy som mal naposledy sex? Pohladil ma po ruke a mne naskočili zimomriavky. Tak dlho som bol unavený a zdopovaný, že až teraz si všímam ako sa vracajú všetky moje chute. Nosom ma pohladil na uchu a ja som prerývane vydýchol. Chcem ho. Prinútil som ho povoliť zovretie aby som sa k nemu mohol otočiť. Zachytil môj pohľad v ktorom sa odzrkadlila celá moja túžba a potom sa pozrel na svoje hodinky ponad moje plece.
„Ale nie, musím ísť, mám stretnutie s,“zasekol sa na stotinu sekundy. Trochu sa odtiahol s pohľadom na mobil, „s jedným právnikom,“dodal presvedčivo. O tom, že to bolo klamstvo ma na sto percent presvedčil jeho rozkrok. Viem, že mu stál. Nikdy sa neukrátil o túto príležitosť keď naozaj nemusel. On... Čo sa to vlastne stalo? Rozlúčil sa od dverí pohybom ruky a odišiel. Vykoľajene som si sadol na kraj postele. Dúfam, že si to zrazu nerozmyslel. Možno už sa nabažil sexu s chalanom. Možno som ho niečim odradil. Musel som spraviť niečo vďaka čomu ma odmietol. To, že odišiel v takomto momente bolo ešte horšie ako keby ani neprišiel. Pokojne som si ľahol a upokojoval moje opustené vzrušenie. Najradšej by som si odľahčil, ale nechávam to tak. Nechcem ho používať ako predlohu keď to zjavne odmietol. Nebude to ono. Ako to tu nenávidím! Mathew.
Ako hovoril tak aj činil. Na druhý deň sa naozaj neukázal. Začína ma to vyvádzať z miery. Zo smútku k šoku a nakoniec som sa cez noc prepracoval až k zlosti. Príde, povie mi, že mu chýbam a potom odmietne sex a radšej odíde. To on toto celé začal tak nech si nedovolí nechať ma na ocot!
„Stalo s a niečo?“spýtala sa ma sestrička. Doteraz som gánil na protiľahlú stenu.
„Nie,“odvrkol som. Začínam byť kvôli nemu zase nepríjemný ako pes. Som tu jediný kto ho miluje, tak moc? Lenže Mathew začal s tými sladkými rečičkami a milovaní.
„Vyzerá to však tak, že ťa niečo trápy. Nechceš sa o tom porozprávať?“naklonila sa ku mne so žiarivým úsmevom. Mal som chuť sa jej vyrozprávať, ponadávať mu, ale k čomu by mi to bolo?
„Nie,“vydýchol som, „to je v poriadku. Kedy budem môcť ísť domov?“spýtal som sa jej. Chcem sa vrátiť do svojho života, čo najskôr. Vďaka antibiotikám a liečbe mám zase svoju energiu. Lenže v nemocnici ju nemám ako vybiť a tak som nervózny. Plus tá debilná Crystal a Mathew. Ja potrebujem vypadnúť. Je vtipné ako sa zmenila dráha mojej cesty, z príliš rýchleho pádu, rýchly rast.
„To nieje otázka pre mňa,“odpovedala mi, „doktor bol ochotný ťa prepustiť do domácej opateri, keď videl, že samota ti nerobí dobre, ale tvoj otec mu povedal, že je v zahraničí a nemôže prísť a postarať sa o teba, nepovedal ti to?“ Strhol som sa a otočil, aby som na ňu dobre videl. Takže som tu už nemusel byť?! Môj otec by sa o mňa nestaral ani keby bol doma.
„Chcem aby ste ma prepustili,“vyhŕkol som.
„To nejde, musí na teba niekto dohliadať. Teraz už nemáš na chlopni nič, ale baktérie sa ešte stále môžu nachádzať v tvojej krvi a kým nedoberieš antibiotiká, mohlo by sa to všetko vrátiť,“povedala mi prísne. Zamračil som sa. Z touto informáciou tu už nevydržím vôbec. Pozrel som sa na policajtov pri dverách. Ešte stále tu boli aj napriek tomu, že Mathew už dávno odišiel.
„Čo ak budem pod dohľadom niekoho iného ako rodiny?“spýtal som sa jej.
„Nuž to sa budeš musieť spýtať doktora,“odpovedala mi milšie. Po tomto náš malý rozhovor skončil. Za doprovodu oboch policajtov som sa vrátil do svojej väzenskej cely. Spýtať sa doktora? Som tu už vyše týždňa. Byť v bezvedomí mi dosť uľahčilo tento pobyt, ale zbytok ide strašne pomaly.
V noci som nemohol zase zaspať. Mojím problémom sa stali plné gate a aj myslel. Musel som byť až moc zdravý pretože všetko sa vrátilo do starých koľají, kde mokré sny a moja pomotaná hlava, mi ničili život. Iba kvôli nemu.
Keď už sa to nedalo s mojimi myšlienkami dlhšie vydržať, postavil som sa z postele. Otvoril som dvere a obaja moji strážny anjeli sa na mňa pozreli. Jeden sedel na zemi a druhý sa opieral o stenu.
„Máte číslo na Mathewa Searyho?“spýtal som sa ich. Ja som si ho nepamätal a zabudol uložiť. Mlčali. „Prosím,“dodal som milšie. Ten čo sedel na zemi sa zľutoval a podal mi jeho telefón s nachystaným číslom. „Bude to len chvíľka,“ubezpečil som ho a zavrel dvere.
Telefón musel držať v rukách lebo zdvihol skoro okamžite.
„Tu Mathew Seary,“vyslovil. Tak povediac som dúfal, že ho zobudím, ale on zjavne ešte stále pracuje.
„Tu Jordan Trauner,“odpovedal som mu.
„Jordan? Z akého čísla mi voláš?“
„Požičal som si mobil od ochranky,“odpovedal som mu v rýchlosti. Chcel som sa dostať k pointe. „Vieš, že ma chceli prepustiť, že áno?“spýtal som sa ho nahnevane. Nastalo ticho. Isteže to vedel. Je jasné, že sa niečo stalo.
„Prečo sa tak zrazu pýtaš?“
„Vedel si, že tu nechcem byť,“zvýšil som hlas a on si vzdychol.
„To, že si stále tam má svoje opodstatnenie. Si viac v bezpečí a dostávaš kvalitnejšiu liečbu,“oponoval. A to mi sľúbil, že neskončím na druhej koľaji. Zmĺkol som a on tiež nič nehovoril. Prerušil som to prvý. Prečo je v tomto tak tvrdohlavý? Vie ako moc tu nechcem byť. Chýba mi to všetko. Opantal ma pocit smútku, ktorý spôsoboval, že mi bolo až nevhodne do plaču.
„Prosím ťa, nenechávaj ma tu,“vyslovil som prosebne a potom mu zložil. Nemá cenu sa s ním hádať a ak by som s tým pokračoval ďalej asi by som prosil z plačom. Opísal som si jeho číslo do mobilu. Vrátil som požičaný telefón a uložil sa naspäť do postele. Je to akoby sa mi vyhýbal. Musel som spraviť niečo príšerne zlé. Možno je to ten sľúbený trest za tie klamstvá. Ak, áno, zaslúžim si to. Zostával som v posteli, aj tak som nič iné nemal na práci. Ráno som splnil svoje povinnosti a pokračoval v nič nerobení. Bol som tak znudený, že som bol až unavený. Prešiel obed a pomaly ubehol ďalší deň. Prechádzal som sa po chodbe, lebo ma z ležania bolel chrbát. Znova tu zavládol pokoj. Návštevné hodiny skončili. Prehodil som pár slov s novým párom policajtov a chystal sa na večeru. Zostarnem tu. Začínam tomu skutočne veriť. Urobil som ďalšie kolečko po oddelení. Vracal som sa z posledného kola lebo na viac kôl som už nemal chuť.
„Viem, že je to neskoro,“ospravedlňoval sa Mathewov hlas. Zastavil som na rohu a pozoroval ho. „Verte mi, že je mi to ľúto, ale naozaj by som bol rád ak by ste to umožnili ešte dnes. Papiere som odovzdal,“ukázal do ich kancelárie.
„Chápem, ale pacienti sa chystajú na večeru,“odmietala jedna zo sestier. Srdce mi poskočilo. Takže nakoniec pre mňa prišiel. Jedna časť mňa síce hovorila aby som nebol tak nadšený, možno to vôbec nieje tak ako si myslím.
„Hovoril som s primárom a ten súhlasil,“pritvrdil na ňu. Ona si zúfalo vydýchla.
„Zavolám doktora,“zvrtla sa ňu. On sa pozrel do chodby a obaja policajti ma prezradili, chodili za mnou ako štence. Vystrčil som sa celý a on kývol na pozdrav, nie mne, mojej ochranke. Obaja sa vydali k nemu, pustili sa do rozhovoru a keď skončili obaja odišli, zostal len Mathew. Idem domov alebo ma ide zabiť, sú len dve možnosti. Doktor so sestričkou prišli až o niečo neskôr, zastavili pri Mathewovi a ten ma pozoroval ako idem do svojej izby. Rýchlo som sa prezliekol do niečoho pohodlnejšieho a čistého. Počul som ako potichu otvoril dvere.
„Predpokladám, že ma berieš domov,“ozval som sa.
„Si nadšený?“spýtal sa ma fádne.
„Myslel som si, že sa tu zbláznim,“odpovedal som mu. Balil som si tých pár vecí, čo som tu mal. Bol úplne ticho. Stál pri dverách a vyzeral akoby zavraždil niekoho z mojej rodiny a bojí sa mi to povedať. „Čo?“zastal som pri ňom. Zobral mi veci a prebodával ma pohľadom. „Neprišiel si ma zabiť, že nie?“spýtal som sa ho vážne. Naozaj neviem, čo sa mu honí hlavou. Otvoril ústa a potom ich znova zatvoril.
„Pred hodinou zadržali na vydaný zatykač Crystal. Bude odsúdená a pôjde na niekoľko rokov do väzby.“