Dostal som sa von z telocvične. Utekal som pred ním ako aj pred mojimi citmi. Zhlboka som sa nadýchol. Naozaj je niečo zle. Cítim sa ako včera v noci. Pri prudkom dýchaní mi tŕplo ľavé rameno.
„JORDY!“zakrýčal za mnou tlmený Mathewov hlas. Zrazu som Jordy! Pohol som sa aby vedel, že nemám chuť sa s ním rozprávať. To bolo ešte horšie ako stáť. Čo sa to so mnou v posledný čas deje?! Padol som doboku na kus trávnatej plochy.

Otvoril som oči a videl sedačku. Bolo mi hrozne. Oči mi padli na palubovku. Kde ma to vezie? Celú ľavú ruku som mal stŕpnutú ako som tam ležal. Pomohol som si posadiť sa pravou. Musel si všimnúť pohyb na zadnom sedadle.
„Si hore? Už tam budeme,“odpovedal mi v rýchlosti. Pozrel som sa cez okno aby som videl kam to, tam, vlastne je. Ešte stále ma trochu bolí hlava. Rozpoznávam cestu.
„Nemocnica?“vydýchol som.
„Áno,“zabočil na jej pozemok. Načo? Má zlomený nos? Tak mu treba! Mal som mu ho preraziť do lebky! Zastal na parkovisku. Zostal som sedieť a on mi otvoril dvere. Mal trochu uschnutej krvi pod nosom, ale zlomený ho rozhodne nemal. „Môžeš stáť?“spýtal sa ma.
„Čo to...“
„Odpadol si, druhý deň po sebe a k tomu som ťa nemohol prebrať,“prerušil ma. Zdalo sa, že je vykoľajený. Doviezol ma do blbej nemocnice!
„Zavez ma domov, dobre?! Inak ti rozbijem niečo iné ako je tvoj nos,“varoval som ho. Natiahol ku mne ruku aby ma vytiahol aj na silu. „Čo si myslíš..“zachytil ma za stŕpnutú ruku a na silu ma vytiahol z auta.
„Ľudia neodmdlievajú keď im nič nieje,“zvýšil na mňa hlas. Odvrátil som od neho tvár. Už po druhý krát to bola aj tak jedine jeho chyba.
„Prosím ťa. Ako keby si sa mal starať,“vytrhol som si od neho ruku a on ju opätovane zachytil.
„Dnu. Poďme,“ťahal ma vo svojom zápale.
„Prečo mi to robíš?!“trhol som sebou. Zastavil. Nepozrel sa na mňa. Toto vôbec nemá žiadnu cenu.
„Tak mi povedz, čo iné môžem urobiť?“spýtal sa naštvane.
„Nechaj ma ísť,“požiadal som ho a on ma pevnejšie zovrel. Otočil sa mi pomaly tvárou.
„Je mi ľúto, že si sa to dozvedel takto,“pohľad mu zjemnel. „Úprimne od začiatku som však nemal v pláne povedať ti to ale...“
„PRESTAŇ!“zastavil som ho. Nevládzem. Nechcem ho počúvať tak ako predtým aj tento krát mu naletím a odpustím mu všetko čo povie a urobí. Lenže ja už nemôžem držať krok. Keď sa na neho pozriem, vidím iba to ako mi klamal. Štve ma to. Nahnevalo ma, že mi neverí natoľko aby mi to povedal a mám strach, že ani nikdy nebude a to ma bolí, no zároveň ma to vracia k zlosti. Tento večný kolobeh ma unavuje na smrť. „Ak pôjdem do nemocnice a dám sa vyšetriť, dáš mi pokoj a nebudeš už na mňa hovoriť?“spýtal som sa ho potichu.
„Súhlasím,“odpovedal rovnakým tónom. Dobre. Neuväznenou rukou som si uvoľnil tú druhú z jeho zovretia. Obišiel som ho a vošiel dnu. Postavil som sa pred recepciu.
„Dobrý. Potrebujem, ten, formulár aby ma vyšetrili,“povedal som. Žena ku mne zdvihla oči.
„Ide o nejaký konkrétny problém?“spýtala sa.
„Nie,“odvetil som a ona mi podala dva papiere A4.
„Vypíšte to a doneste mi to späť,“povedala. Vzal som si ich a s očami na prvej otázke som si našiel miesto kde môžem napísať test.
1. Ste muž, žena? … Muž. Pero. Zdvihol som zrak a Mathew mi ho v tom momente podával. Vzal som si ho a pokračoval vo vypisovaní. Vo väčšine išlo o klasické otázky: bolesti, vážne choroby v minulosti, operácie, transfúzie.
„Dali ti transfúziu,“opravil mi odpoveď na otázku. Pozrel som sa k nemu.
„Vieš, že to je osobné?“zmenil som odpoveď s varovným pohľadom na ňom a pokračoval radšej ďalej. 21. Mali ste v priebehu posledných 3 mesiacov styk s novým sexuálnym partnerom ? .. Áno. Pozrel som sa či mi stále číta odpovede. Pozeral sa inde. 22. Boli ste Vy alebo Váš sexuálny partner... a dočerta! Ako to mám vedieť či mal v minulosti problémy s HIV, čímkoľvek s drogami alebo nejakou vážnejšou prenosnou chorobou.
„Nie, nie a nie,“diktoval.
„Povedal som aby si to nečítal!“ zakryl som si papiere a on sa postavil meter odomňa. Nehýbal sa a ja som pokračoval ďalej. Konečne pri konci. 64. Mali ste posledných 12 mesiacov sexuálny kontakt s iným mužom ? .. Áno. Som mŕtvy. Ten dotazník ma naozaj zaklincoval. Mal dve strany a spolu 64 otázok. Tá nemocnica sa zbláznila. Postavil som sa a on ma ihneď nasledoval na recepciu. Podal som jej papiere, pridal k ním všetky svoje doklady a čakal. Vážne dlho. Mathew sa mi na nejakú dobu stratil z dohľadu. Musel byť v lekárni a bufete. Ošetril si nos a kúpil mi ďalšiu fľašu vody, tentokrát aj s jedlom. Sadol si vedľa mňa a podali mi moju polovičku.
„Nechcem,“odbil som ho.
„Mal by si piť aj jesť,“upozornil ma. Otočil som k nemu nahnevane tvár a jasne mu dal najavo, že je mi ukradnuté čo si myslí. Mal by splniť svoj sľub a nehovoriť na mňa.
„Jordan Trauner.“vyslovila moje meno a obaja postavili sme sa súčasne.
„Kam ideš?“spýtal som sa ho a on si znova sadol. Ukázala mi cestu a ja som sa vybral tým smerom. Sadol si na jediné miesto, ktoré nebolo obsadené a počkal kým doktor dočíta moje papiere dokonca. Som si istý, že ho to bude zaujímať. Musel sa dostať na správne číslo lebo som takmer okamžite zaujal jeho pohľad.
„Koľko máte rokov?“spýtal sa.
„18,“odpovedal som. Zjavne to tam nebolo napísané rovnako ako na mojej zdravotnej kartičke.
„Tak mi povedzte: S čím máte ťažkosti?“spýtal sa ale čítal ďalej. Vypisovať ten dotazník bolo v tomto prípade potom úplne zbytočné.
„Odpadol som,“odvetil som.
„To je všetko?“spýtal sa. NO, vlastne áno. Možno..
„Povedal mi, že ma nemohol prebrať,“dodal som. Prikývol.
„Odmeriame Vám tlak a zoberieme vzorku krvi,“oznámil mi, konečne s očným kontaktom. Posunul sa ku mne a najprv mi začal merať tlak. Hlavne dýchaj pokojne. Som si istý, že by na tom stroji videl aj môj stres.
„Akú operáciu ste podstúpili?“pozoroval tlakomer.
„Bodli ma do boku, nožom,“dodal som.
„Máte veľmi vysoký tlak,“oznámil mi. „Nejaké ťažkosti počas operácie alebo počas zotavovania?“
„Nie, pokiaľ viem,“zapisoval si zistenia.
„Napísali ste, že nie ste anemický ale v poslednom čase trpíte únavou,“zkonštatoval cez papiere.
„Áno,“prikývol som. Je možné, že by to bolo vážne?
„Netrpíte veľkými zmenami telesnej teploty alebo úbytkom váhy?“ pýtal sa dovtedy pracoval na tom aby mi odobral krv. Mykol som plecami. Ja netuším. „Budíte sa v noci spotený?“ odobral si dve ampulky.
„Nie,“odpovedal som mu. Napísal si na ne moje meno.
„Môžem požiadať o telefóne číslo na ktoré môžeme volať keď budú hotové výsledky?“písal si a ja som mu nadiktoval svoje číslo. „Malo by to byť do dvoch dní,“ oznámil mi. „Ako by sa niektoré príznaky zhoršili alebo vznikli nové, vráťte sa,“požiadal ma. Potom mi vrátil moje doklady.
„Dovidenia,“pozdravil som pri odchode. Čakal takmer pred dverami.
„Tak?“prehovoril na mňa a ja som ho obišiel.
„Povedal si, že na mňa nebudeš hovoriť keď sa nechám vyšetriť,“pripomenul som mu.
„Jordy,..“oslovil ma. Byť v jeho očiach zase Jordy je pre mňa ako trest. Vlastne celá jeho prítomnosť.
„Nechaj ma tak,“vyšiel som von.
„Nemôžeš...“ začal odznova.
„A vieš čo?“ otočil som sa na neho s uštipačnou tvárou. „Môžem,“povedal som mu do očí. Prečo ma jednoducho nenechá!
„Jordan!“zavolal hlasno moje meno. Jeho hlas ma prevŕtal. Čo?! Čo zas?! „Nieje to môj syn,“dodal. Zhlboka sa vydýchol. O čom to zas melie? Otočil som sa mu tvárou. „Lepšie povedané nieje to môj biologický syn,“dovolil si podísť bližšie. Mám strach, že mu zase chcem odpustiť.
„Čo to...“snažil som sa ho odbiť a on mi zovrel v rukách tvár.
„Je to zložité, preto ťa prosím dôveruj mi,“využíval svoju charizmu. Prinútil som ho zložiť ich.
„Seary,“vyslovil som. „Ja netuším o čom hovoríte...“ bude lepšie aby som sa zastavil a jeho tiež, „.. ale ak ešte niekedy budem potrebovať Vaše právnické schopnosti... Zavolám Vašej sekretárke. … Prosím. Krásny zbytok dňa, prajem,“ usmial som sa. Mal som to urobiť už dávno. Bohužiaľ, bol to len chvíľkový pocit slobody, pretože dopad môjho rozhodnutia ma bolel. Možno ho prestanem milovať a jeho chyby a klamstvá budem nenávidieť. Kedy? To neviem ale môžem len dúfať, že to bude zajtra alebo ešte dnes. Toto všetko je jeho vina. Prinútil ma ho milovať, potrebovať a teraz ho aj odhodiť. Keby nebol taký kretén možno, možno... ja vlastne neviem. Nikdy toto nemalo dobre skončiť. Vyšiel som z nemocničného pozemku a vydal sa na zastávku. Doma sa najem a možno si niečo konečne pozriem v televízii. Môžem si ísť zabehať alebo proste pôjdem... sakra už zase je mi do plaču. V skutočnosti od toho momentu si do ďalšieho rána pamätám len veľmi málo. Cítil som sa horšie a horšie. Nemalo by to byť tak, že ma to dostalo ale predsa len, je moja prvá láska aj keď som si to uvedomil neskoro. Neviem čo mám robiť aby som sa cítil lepšie je to pre mňa veľká zmena udalostí. Ako s tým niekto dokáže žiť? Celý deň a väčšinu prebdenej noci patrí jemu. Každá jedna mizerná sekunda je jeho. Keď si spätne prehrávam všetky veci viem, že to takto bolo už dávno ale až neskoro si to uvedomujem. Milujem ho pravdepodobne od momentu čo ma uväznil na stoličku. Tváril som sa, že to neviem, že to necítim aby som sa cítil lepšie. Koľko krát som bol tak blízko aby som si to priznal ale strach ma vždy prinútil vycúvať. Robím to aj teraz. Utekám pred ním. Byť s ním chce odvahu a ja ju ešte nemám. Moja hlava sa stále vracia k tomu ako som ho tam nechal stáť a nech si to prehrávam prvý alebo tisíci krát, stále chcem vedieť čo chcel povedať tým s čím začal. Kam to chcel doviesť? Ako by to skončilo? Viem, že by som mu odpustil aj keby povedal, že niekoho zabil. Všetko mi to príde ako nočná mora. On je môj najhorší sen. Strávil som tri dni vo svojej izbe (úplne mŕtvy) a snažil sa prísť na to ako fungovať. Cítim sa nanič nechutí mi jesť, nemôžem spať a aj keď sa mi to podarí sníva sa mi o ňom. Mám výčitky svedomia. Ako je možné, že ich mám? Nespravil som nič zlé. Ukrivdil som mu. Lenže on ma iba využíval. Aj napriek tak krátkemu času mi chýbal. Chcel som sa s ním porozprávať, hádať, mať sex. Tri úbohé dni nič viac som nevydržal. Niekoľko krát som rozmýšľal nad jeho telefónnym číslom, že mu zavolám, ale ako by som mohol? To ja som ho vyhnal. Zbláznim sa z toho. Nešlo o výcvik, nemusel ma krotiť ako zviera, ani ma učiť poveli, stačilo aby som sa zamiloval a v ten moment som bol ochotný spraviť čokoľvek. Milujem ho, ale má rodinu s dieťaťom. Hovorí, že nieje jeho biologický syn. Čo ak klame? Naozaj neviem čo mám robiť. Nechať ho ísť bolo správne a racionálne rozhodnutie ale milovať ho bolo zase otravnejšie a o to ťažšie sa moje rozhodnutie sa dá v realite splniť. Viem, že stojím na prahu buď utečiem a už nikdy sa neuvidíme alebo sa mu postavím z očí do očí a budem si úplne istý. Stále by som sa mal na neho hnevať. Naštvalo ma to. Z problému sa dostanem jedine rozhovorom, ktorý ale bude rozhodne jeden z najťažších v mojom živote. Zazvonil mi mobil a ja som sa poň vrhol. Čo ak mi volá? Ten moment mi nedoplo, že to ja som ho poslal niekam a ak niečo chcem musím konať prvý . Podal, že ho milujem skôr než som to vedel ja sám. Je jasné, že ma má prekúknutého. Neviem kam tým mieril ale ak mi chcel otvoriť oči a ukázať kto som, kúsok po kúsku som to zistil. Viem čo chcem. Jeho. Viem kam patrím. K nemu. Nieje nič v čo by sa zmýlil. Čaká na mňa. Vie, že sa vrátim a ja to viem tiež. Konal som z hnevu a strachu. Je čas porozprávať sa.
„Áno?“zodvihol som neznáme číslo.
„Pán Trauner?“
„Pri telefóne,“vzdychol som po druhý krát unavene. Nakoniec to nebol on. Čo som čakal?
„Hlavná nemocnica. Boli ste pred pár dňami na vyšetrenie?“ kontroloval si fakty.
„Áno,“odpovedal som jej.
„Sú nutné ďalšie vyšetrenia. Je možné aby ste prišli?“spýtala sa ma milo. Je možné, že som nemal dobré výsledky alebo je to normálny postup?
„Ahm. Môžem prísť,“odpovedal som jej.
„Šlo by to ešte dnes alebo Vám mám radšej objednať termín?“išla na mňa prirýchlo. Posadil som sa.
„Nie prídem,“mám to cestou k Mathewovi (tak trochu).
„Dobre. Zapíšem si Vás. Dopočutia.“
„Dopočutia,“odpovedal som ale hovor už bol prerušený. Čo dočerta? Hodil som sa späť do postele. Čo mu poviem keď sa uvidíme. Mám sa tváriť, akože nič? Stačí keď mu poviem, že by sme sa mali porozprávať, nie? Nevysmeje ma alebo niečo? Dal som sa dokopy. Prezliekol a tak trochu sa spamätal. Vzal som si potrebné veci a zamkol keď som odchádzal. Bol som oťapený z celého toho lenivenia na posteli. Rozhodol som sa zastaviť najskôr u neho. Mal som kompletný stres. Je až príliš veľa premenných ktoré neviem určiť. Nakoniec mi ich určila všetky jeho recepčná, ktorá ma informovala, že pred pár dňami odišiel, po rýchlom telefonáte, do zahraničia za nejakým klientom (Odmietla mi povedať kam.) s tým, že by mal byť späť na zajtrajšiu svadbu. Až v tedy mi došlo, že som na to vlastne úplne zabudol. Zajtra tam idem s ním. Teda, až to ešte platí. Pripadám si akoby som sa na tie tri dni vymazal z povrchu zemského alebo prišiel do školy po týždni a vôbec nerozumiem o čom sa bavia. V podstate bolo dobre, že odišiel do zahraničia, tam to bude pre neho rozhodne bezpečnejšie ako tu, kde na neho strihne švagriná. Aj keby som sa chcel ospravedlniť hneď o deň na to pochybujem, že by som ho zastihol. Možno náhoda. Zamieril som si to teda do svojho druhého cieľa v dnešnom dni. Ako inak, v nemocnici bolo dosť ľudí. Prekvapilo ma keď som dostal prednosť a zároveň ma to vydesilo. Ak v nemocnici dostanem prednosť asi to nebude znamenať nič dobrého. Necítim sa, že by som umieral ale to neznamená, že neumieram. Čo ak je to rakovina alebo... ja neviem, niečo horšie.
„Posaďte sa,“ukázal mi ten istý lekár z minula, tú istú stoličku, v tej istej miestnosti. Poslúchol som. Zabral si papiere.
„Takže. Vaše výsledky. Budeme musieť urobiť viac testov. Zhoršil sa niektoré z príznakov?“pozrel ku mne.
„Hm. Neviem asi nie,“odpovedal som mu. Ako to mám vedieť? V tejto situácii mi nefunguje ani mozog.
„V poriadku. Vo vašej krvi bolo zistené veľké percento Enterococcus faecalis: je to infekčná baktéria,“vysvetľoval mi pokojne. Čo ma desilo ešte viac. „Podľa týchto výsledkov a príznakov, ktoré ste uviedli môže ísť o infekčnú endokarditídu,“dokončil a čakal na moju reakciu.
„Čo to?“ spýtal som sa jedinými hláskami, ktoré som dokázal použiť.
„Aby sme si boli úplne istý je dôležité urobiť Echo-Tee,“vysvetľoval mi ďalej a ja som sa strácal.
„Prepáčte ale ja nechápem,“zastavil som ho než sa mi z toho stal guláš. „Edndo-niečo a Echo-Tee?“začal som sa prebúdzať so zimného spánku. Prisunul sa ku mne a zhlboka sa nadýchol, asi tušil, že bude mať dlhý deň.
„Endokarditída je infekčné ochorenie, ktoré postihuje srdce alebo jeho časti a echo-tee je vyšetrenie, ktoré nám poskytne kompletné odpovede na to či touto chorobou trpíte a ak áno, do akej miery,“pomáhal si rukami.
„Srdce,“vyslovil som kompletné zhrnutie z toho čo mi došlo.
„Áno,“prikývol.
„Je to vážne?“spýtal som sa.
„To nevieme kým nebudeme mať viac testov a vyšetrení,“odpovedal mi. Môže to byť vážne? „Ak máte čas a ste ochotný ho podstúpiť bude mať odpovede a ešte dnes bude môcť začať z liečbou,“ hovoril. Viem, že tam bola skrytá otázka.
„Pôjdem,“vydýchol som. Neviem o čo ide a čo sa bude diať. Mám strach a práve teraz by som bol rád keby bol ktokoľvek za dverami a čakal kým mi pomôže zvládnuť doktorove správy. Najlepšie, .. nie teraz na neho nebudem myslieť.
„Zavolám sestru a tá Vám všetko vysvetlí,“oznámil mi. Netrvalo jej to ani päť sekúnd. Požiadala ma aby som ju nasledoval. Vysvetľovala mi všetko čo sa bude diať a ja som už len z počúvania dostával stres. Keď hovorila o zavádzaní sondy a prehĺtaní pozoroval som očami na stene požiarny plán úniku. Skutočne som mal chuť zdrhnúť a tváriť sa, že nie som doma. Išielo o nejaké vonkajšia a vnútorné sono s pripojením na EKG. Chodil som a konal ako zombie. Z celej procedúry si pamätám len málo. Nech už som mal osemnásť alebo nie držanie za ruku by mi bodlo. Plakal by som a dúfal, že tu bude somnou otec alebo aspoň Mathew. Viem, že by mi povedal: „Hovoril som ti, že to nieje dobré,“ a ja by som to prijal pretože by tu bol. Lenže nie je. Doktor ma upokojovala ale mať hadičku v ústach, ktoré Vám predtým umŕtvili a tváriť sa, že ste v pohode je tak ťažké a ponižujúce až to nemá konca. Triasol som sa od nervozity a strachu. Prosil Boha aby to ukončil. Viem, že som celý čas bol myšlienkami niekde mimo a neviem na čo som počas toho myslel. Po celom zákroku som musel zostať sedieť polhodinu v čakárni. Dali mi kopiju podpísaných papierov (ktoré si ani nepamätám, že som podpísal) a nechali ma čakať. Oni výsledok vedeli a dali mi ho aj vedieť. Nič príjemné. Tentokrát som bol poslaný na kardio oddelenie. Tam sa ma pýtali na to isté. Požiadali ma aby som si posadil a ja som si uvedomil ako nenávidím nemocnice.
„Takže, Pán Trauner,“pozrel sa ku mne ďalší z lekárov, už tretí v tomto dni. „Chápem, že ste vystrašený ale nieje sa čoho báť,“upokojoval ma. Predpokladám, že už aj vyzerám ako zombie. Najlepší deň v mojom živote. „Zamerajme sa na problém. Podľa výsledkov môžeme presne určiť, že trpíte endokarditídou. Na vašej chlopni sa zachytávajú baktérie z krvi a prekážajú jej prúdeniu v potrebnom množstve. Chlopne sú stále nepoškodené a nazbierané baktérie Vás ešte smrteľne neohrozujú ale musíme začať s okamžitou liečbou,“ rozprával a zachytával moju pozornosť. „Chcete vedieť postup liečby?“ spýtal sa ma. Ja neviem. Chcem ísť domov. „Potrebujete aby som niekomu zavolal?“priblížil sa ku mne. Zdvihol som k nemu tvár. Zozbieraj sa! Si snáď decko!
„Nie. Som v poriadku k tomu všetkému. Nieje to ľahko stráviteľné keď niekto povie, že máte niečo zo srdcom,“ vyslovil som nervózne.
„Chápem, že je to ťažké ale Vaše srdce je vo veľmi dobrom stave. Je možné, že sa Vám dostali do obehu tieto baktérie a začali sa rozvíjať. Mali ste nejakú nehodu, správne?“snažil sa ma zapojiť do rozhovoru.
„Áno,“vydýchol som a čakal kam tým miery.
„Je to tak, že sa dostali práve touto nehodou do Vášho systému a potom v minulosti stačilo iba silnejší zápal pľúc alebo ochorenie krvi, ktoré trochu oslabilo imunitný systém k týmto druhom baktérii. Mali sme aj prípad v ktorom sa baktérie endokarditídy v tele nachádzali niekoľko rokov než sa začali rozvíjať. Je veľmi ťažké odhadnúť správanie chorôb a ľudského teľa.“
„Dá sa to úplne vyliečiť?“snažil som sa nájsť odpovede. Zapájal ma do rozhovoru. Chcel aby som sa ho pýtal.
„Áno. Budete hospitalizovaný a nasadíme Vám silné antibiotiká, ktoré tak povediac rozpustia všetky baktérie na Vašom srdci,“povedal mi.
„Nemôžem byť hospitalizovaný,“zareagoval som živo. Zajtra je ta svadba. Nemôžem byť teraz chorý. Čo ak ho dostane tá ženská ak tam nebudem?!
„Potrebujete oddychovať a zostať v pokoji.“
„To môžem aj doma, nie?“
„Áno,“usmial sa. Dostal som ho. „Ale antibiotiká sú podávané vnútrožilne a Váš stav sa musí kontrolovať,“ spojil si dlane. Nemôžem a nechcem tu zostať. Toto miesto mi naháňa hrôzu.
„Ak prídem každý deň na kontrolu a lieky?“navrhol som v nesmelej otázke. Zadíval sa na mňa a spojil pevne pery.
„Ja nemám právo Vás nútiť k hospitalizácii a rovnako tak ani k liečbe. Môžem vyjadriť nesúhlas ale nemôžem ísť proti rozhodnutiu pacienta. Súhlasím s tým, že prídete každý deň ale navrhujem aby ste si to nechali preležať v hlave, porozprávali sa s rodinou a potom sa konečne rozhodli,“súhlasil s nesúhlasom.
„Rozumiem a ďakujem,“povedal som úprimne. Neverím, že sa rozhodnem stráviť tu ďalší deň z môjho života.
„Pôjdem pre lieky,“postavil sa a nechal ma na chvíľu samého. Vrátil sa o necelé dve minúty.
„Nasadím vám Cefalosporin, nemáte žiadnu alergiu?“spýtal sa ma. Pokýval som do nesúhlasu. Niečím sa bavkal a potom malú ampulku nabral do injekcie a ja som vedel, že ju do mne zabodne. „Prvá dávka bude 15ml a potom ju zvýšime. Dnes Vám ich podám intravaskulárne, vpichom do pleca ale po ostatné dni začneme liečbou cez infúziu,“informoval ma. Natrel mi sval na pleci. „Infúzia nebude trvať viac než 30 až 50 minút,“vypichol mi injekciu a zatlačil palcom na vpich. „Možno budete mať stŕpnuté plece,“upozornil ma. Prevzal som jeho prácu. „Choďte domov a oddychujte. Antibiotiká by mali začať fungovať do 20 minút,“požiadal ma opatrnosť. Upozornil ma na možné komplikácie a prepustil ma. Bolo to ťažké pochopiť. Iste vedel som, že niečo nieje tak ako bolo ale nečakal som, že až tak moc. Našiel som si správu, že otec dnes nejde domov a ja som práve teraz nechcel byť sám. Bol to hrozný pocit. Došiel som k Mathewovmu bytu a skutočne cítil, že mi chýba. Dvere na schodisko bol zamknuté. Dal by som čokoľvek za to aby mi vynadal do spratkov a povedal mi aký som nezodpovedný. Hlavne aby tu nebolo tak príšerné ticho a pusto. Je to takmer neznesiteľné. Oprel som sa o stenu oproti jeho parkovacieho miesta. Stojím tam len preto aby som sa necítil sám a mohol si povedať: Mám endokarditídu a som z toho vydesený. Zažil som ten najťažší deň a dúfal, že tam bude. Tentokrát by som ho rozhodne neposlal doriti. Až keď mi začalo byť blbo a chcelo sa mi spať som vedel, že lieky zabrali. Musel som byť chvíľu mimo lebo som sa strhol až na to, že blízko predomnou zaparkovalo auto. 5 centimetrov a dotýkal by som sa ho kolenom. Strhol som sa ako by ma išiel zraziť. Mathew sa vrátil domov. Očividne. Hneď ako vystúpil bolo zjavne, že má za sebou niekoľko ťažkých ciest. Bol neoholený, strapatý a rozlajdaný. Takže ja som nebol jediný čo mal ťažký deň. Aspoň, že jeho nos sa už celkom zahojil. Zostali na ňom len nepatrný znak toho, že ma naštval a vykoľajil a potom mi nevedome zachránil život.
„Prišiel si ma privítať keď som konečne došiel domov?“spýtal sa ma z úsmevom. Prichytený pri čine.
„Nie, nevedel som, že si preč,“zamietol som. Keby len tušil ako rád ho vidím.
„Klamár. Sekretárka ma informovala o všetkom čo sa stalo počas mojej nečinnosti,“prekukol ma. Sklopil som oči k špičkám. „Aj tak je dobre že si tu. Chcel som s tebou hovoriť ešte predtým ale musel som súrne odcestovať a nemohol som sa s tebou spojiť,“vyberal si veci z auta, „vlastne aj tak pochybujem, že by si mi dvihol telefón,“dodal. To trafil, aspoň prvé dva dni určite. „Budeš otvárať dvere,“rozkázal mi energeticky. Zobrali si kopy vecí. Jednu krabicu, tašku a rôzne balíčky. Vybral som sa pred ním.
„Kľúče od dverí,“natiahol som k nemu ruku. Znova sa usmial. Udržal som pokojnú tvár.
„Ako keby si nevedel kde sú,“odpovedal mi pobavene. No jasné, vrecko. Na rozdiel od minula teraz som to urobil bez problémov, vlastne si to užil. Mohol som byť dosť blízko bez toho aby to bolo divné. Skúšal som kľúč po kľúči kým jeden nezapasoval. „Tak ako si sa mal?“spýtal sa. Privolal som výťah.
„Dobre,“odvetil som naučene.
„Zdá sa, že už nie si naštvaný,“zhodnotil svoji analytickým pohľadom. Cítil som sa pod ním trochu neisto.
„Nie. Je to tvoja vec a tvoja rodina. Iba som bol trochu... mimo,“premyslel som si svoje posledné slovo. Je to horšie ako mimo. Tak trochu som pochopil všetky svoje city a dokopy to spôsobilo, že som sa stiahol zo života.
Chcel ma znova prekuknúť ale chváľabohu, došiel výťah a ja som sa pohol dnu. Keď vie, že ho milujem prečo ma stále necháva vedľa neho, on sám ma predsa nechce. Je sex somnou až tak dobrý, že v ďaka nemu môžem byť s ním? Je tak veľa otázok na ktoré potrebujem odpovede. Rozhovor: dlhý a vážny, to je to jediné čo vyrieši všetko, čo už nedokážem zatriediť. Bojím sa, že ma vysmeje ale aké mám iné šance. Vystúpili sme a ja som mu pomohol z vchodovými dverami.
„Zavri za sebou, prosím ťa,“zavolal kým si išiel odložiť veci. Urobil som tak a nedokázal sa vyrovnať s tým aký som nervózny. Nesmiem ujsť a ani cúvnuť. Musím to dokončiť. „Max!“zakričal na psa a ten ho privítal.
„Kŕmili ťa poriadne?“ maznal sa s ním. Otočil som tvár a radšej sa vyzul. Na to si asi nezvyknem. Max sa prišiel privítať aj somnou.
„Dáš si niečo?“spýtal sa ma kým chodil po dome a kontroloval si veci. Nevydržím tu len tak čakať.
„Môžme sa porozprávať?“ignoroval som jeho otázku a vymenil ju za svoju. Chcem sa tých pocitov zbaviť.
„Iste,“odpovedal kladne. Vyzliekol si sako a posadil sa na roh gauča. „Chceš hovoriť o tom čo sa stalo pred pár dnami alebo máš na mysli niečo konkrétne?“zaujímal sa. Prehrabol som si vlasy a rozhodol sa sadnúť si. Kde mám začať?
„Tvoj syn..“vybral som nesmelo tému a on sa na mne zabával.
„Chceš vedieť čo som sa ti snažil vysvetliť pred nemocnicou?“ položil básnickú otázku. „Je to trochu ťažšie vysvetliť tak sa to pokúsim skrátiť a vysvetlím ti toho hneď trochu viac,“začal. Dnes toho bude trochu viac.
„Oženil som sa veľmi mladý a rovnako tak nám to obom prestalo rýchlo fungovať. Obaja sme sa radšej zaujímali o kariéru ako o blaho druhého. Nakoniec sme sa rozhodli, že nám bohate stačí spolunažívanie a tak budú naše obe rodiny stále spokojné, hlavne nevedomé v tom, že obaja si užívame vlastný život. Lenže moja žena otehotnela a obe matky na to prišli skôr než sme stihli diskutovať ako to bude ďalej. Všetci nám zrazu gratulovali, len mi dvaja sme však vedeli, že nemajú k čomu. Ak by som povedal, že to dieťa nie je moje, dostal by som svoju ženu do chúlostivej situácie a tak sme hrali ďalej tú hlúpu hru. Nastal malý problém, a to, že moja žena a otec dieťaťa chceli byť rodina. Zašli sme s klamstvom tak ďaleko, že sme zostali v tom bahne úplne všetci ponorený. Dieťa sa narodilo a ja som sa rozhodol ako to najlepšie šlo. Požiadal som o rozvod, opustiť svoju ženu s tým, že si chcem otvoriť vlastnú právnickú firmu niekde inde. Zlosť oboch rodín sa na mňa zvrtla ale vďaka tomu môžu byť spolu. A zajtra tomu bude aj po právnej stránke,“dokončil svoje rozprávanie. Hovoril to bez emócii ale ja som tušil, že to tak asi nieje. Mysleli si (tak ako ja) , že opustil vlastné dieťa. Tú nenávisť predsa nemohol tak jednoducho prijať. Možno som stratený vo vlastných emóciach ale nie som hlúpy.
„Mathew.“vydýchol som bez slov. Keby som ho nemiloval pravdepodobne by som ho vysmial, aký je hlúpy. Postavil som sa a prišiel k nemu.
„Čo?“spýtal sa ma milým úsmevom. Milujem ťa. Skutočne, áno a je mi jedno aký hrozný idiot si. Celý čas si mi týmto tajomstvom ubližoval a nechal ma v neistote ale keď ho počujem, rád by som ho niesol s tebou. Otvoril som ústa. Dotkol sa ma na lakti špičkami prstov. Som bláhový ak si myslím, že by prijal moje city?
„Si naozaj hrozný hlupák. Prečo si to nepovedal všetkým, skôr?“ vyslovil som posmešne, náhradnú vetu. Zasmial sa.
„Normálny človek by zareagoval súcitne,“oznámil mi pobavene. Stále je z toho života zranený, že je to tak?
„Ja nie som normálny,“pripomenul som mu.
„Máš pravdu. Si rovnaký hlupák a klamár ako ja,“pevnejšie mi zovrel ruky za lakte. Sklopil som zrak. „Ale! Ty sa nebudeš brániť? Čo sa stalo s Jordan Traunerom?“ podpichol ma. S ním? Uvedomil si, že ťa miluje a má problémy. „Jordan?“ sklonil ku mne tvár aby zachytil môj pohľad keď som nereagoval ani po druhý krát.
„Ja mám...“čo mu vlastne chcem povedať. „Ja som...“akosi mi zrazu došli všetky moje myšlienky aj slová. Nadvihol obočie.
„Čo?“ pobádal ma. Zostal som z otvorenými ústami. Na toto nemám. Zameral som sa ne jeho tvár.
„Ak je to čo si hovoril klamstvo, zabijem ťa,“zamračil som sa na neho.
„To znamená, že si kompletne spokojný a pôjdeš?“spýtal sa. Prebudil som sa do reality. Tá svadba.
„Povedal si mi to aby si ma presvedčil ísť na tu svadbu?“vyslovil som bezmyšlinkovo.
„Áno, aj tak sa to dá povedať,“ zamračil sa a mykol hlavou. Dočerta! Trochu som dúfal, že to urobil pre mňa. Pre dôveru vo mňa. Och! Vytiahol som si od neho ruky. Chová sa ku mne rovnako ako vždy, to ja si to mýlim s náklonnosťou. Odtiahol som sa od neho. Nepáčilo sa mu, že som sa ho zbavil.
„Čo?.. čo vlastne pre teba som?“spýtal som sa ho zranene. Naozaj by ma však zaujímala jeho odpoveď. Najskôr som zostal lebo ma štval, potom kvôli vzrušeniu, sexu a nakoniec to bola pomalá cesta cez milovanie jeho bozkov , blízka až k celej jeho maličkosti ale prečo ma necháva zostávať on? Mathew ... ?