„Wayli,“ozval som sa a na druhej strane som počul jeho úsmev.
„Teraz už môžeme preskočiť tú  hlúpu časť s zoznamovaním sa a skočíme k hlavnej téme, obaja sme rozumný
ľudia a vieme, čo očakávame od svojich  priateľov,“ rozprával plynule a ja som dostal rovnaký pocit ako prvý krát
pri Mathewovi, chce ma ovládať, ponížiť, zničiť, nechať ma zotročiť.
Postavil som sa tomu a zaprel to v sebe.
„Nemusíš sa toľko brániť. Netúžim po tvojej smrti, nijak ma neohrozuješ, ale to neznamená, že si pre mňa bezcenný, naopak si dokonalí hlavne to ako sa vieš biť. Hneď si sa mi na tom videu zapáčil. Obaja Seary bratia musia mať gén pritiahnúť tak dokonale oddaných milencov,“vydýchol smutne, „nemám bohužiaľ čas povedať všetko, čo by som chcel. Dokonca ani neviem ako začať. Som tak nadšený, že ťa napadlo kontaktovať ma,“vydýchol blažene, „nuž nevadí. Potrebujem aby si niečo povedal Mathewovi, urobíš to pre mňa?“spýtal sa ma milo, ale vedel som, že to iba predstiera.
„Fajn,“odpovedal som s čiernou mysľou.
„Úžasné. Odkáž mu, že Crystal zajtra pustia a ja nechcem aby vyšla von bez toho aby ju nemal kto privítať a
zviesť domov,“povedal mi.
Crystal pustia!
Zdvihli sa vo mne pocity bezmocnosti. Cítil som jeho silu a posmech.
„Určite bude nadšená ak sa k nemu pripojíš. Aj ona súhlasí, že máš talent. Si veľmi zaujímavý exponát, ale to je aj
Christián. Ako sa ma? Myslí na mňa? Užili sme si spolu úžasné chvíle. Dúfam, že aj mi dvaja  si spravíme spoločné nezabudnuteľné spomienky. Rád by som vedel aký si odvážny aj naživo,“premýšľal na hlas a mne sa z neho robilo zle.
„Nuž už je asi čas aby som končil, dúfam, že sa stretneme a budeme sa môcť porozprávať z očí do očí,“vyslovil z nádejou a mne sa zdvihol žalúdok.
„To dúfame v rozličné veci,“odpovedal som zhnusene.
Zasmial sa.
„Každý sme iný Jordy. Moji ľudia ťa nechajú ísť. Tak nemaj obavy. Do skorého videnia,“zložil.
Chvíľu som tam omámene stál a nevedel, čo mám urobiť.
Úplne ma ovládal. Chcel som odpovede a namiesto toho ma využil na svoj prospech!
Muž z baru si zobral späť svoj telefón.
Úprimne bol som v riti. Wayli je typ človeka, ktorí sa živý ľudskou energiou. Kompletne som pochopil prečo bol
Mathew tak rozrušený a prečo Christiána dokázal dostať na dno. Jeden telefonát stačil aby som vedel, že jediný koho by som sa mal báť.Nevyhrážal sa mi a ani mi nepovedal, že ma zabije, no napriek tomu mám strach. Bolo to tou atmosférou, ktorú okolo seba šíri.
„Ak je to všetko, tu sa naše cesty rozídu,“ozval sa znova chlapík.
Bol som mimo.
„To je fuk,“odpovedal som mysľou niekde inde.
Napadá ma: Vedel, že sa viem dobre biť z videa? Bol to ten priateľ o ktorému som sa zapáčil ako mi povedala po prvý krát Crystal? On ma vybral a navrhol aby som sa k ním pridal?
Práve teraz by sa mi jeden panák zišiel.
Zostal som sám a ako bolo sľúbené bez najmenšieho zranenia. Začal som sa túlať po okolí.
Musím to prekusnúť. Nesmie sa mi dostať pod kožu!
„Hej! Videl si ako sa na mňa pozrel?!“zakričal niekto a zdrapil ma za rameno.
Prudko som sa otočil aby som striasol toho ožrana z môjho pleca.
„Ty!“ ukázal na mňa jeho rovnako naliatý kamoš.
„Nechcem sa biť,“upozornil som ich. Nepomohlo to a zaútočil. Nepriamo, nestabilne a k tomu úplne bez rozmyslu.
Niektorý proste musia provokovať a nájsť si čokoľvek aby dosiahli svoje.
Odtiahol som ho od seba rukou a držal som ho za čelo.
Nedočiahol, idiot!
 Druhý bol rovnako naladený na jeho vlne a tak som ho podkopol.
Dopadal na zem, zakopol a zaprel so o značku. Ako inak zruloval ju a padol s ňou na zem. Nevyzeralo, že by sa chcel znova postaviť k bitke.
Asi mu stačí objímať sa z tyčkou.
„Polícia!“zavolal mužský hlas z tmy.
To mi ušlo.
Stále sa tlačil ku mne. Pustil som ho a on neudržal rovnováhu, padol tvárou k zemi.
„Zostaňte na svojich miestach, opakujem nehýbte sa!“zakričali obaja. Stáli už takmer pred mnou a ruku držali na svojom opasku so zbraňou. Poslúchol som.
Toto je prúser!
Obaja opilci začali reagovať, že prišla polícia, oni ich ihneď chceli uzemniť a ja som to využil ako príležitosť, zdekovať sa.
Ďalšie problémy nepotrebujem.
Rozhodol som sa pre únik do boku.
„Stoj! Inak budem nútený použiť zbraň, “zakryčal za mnou.
Zabehol som tak tri metre a zastavil, keď som počul dosť známi pohyb vytiahnutia zbrane.
Určite nežartoval, to policajtom moc nejde.
 Zdvihol som ruky nad hlavu a počkal si na zatýkanie.
Práve teraz som v riti.
„Na kolená,“prikázal mi.
Založil som si ruky za hlavu a kľakol si na zem.
Toto už Matew určite zistí, stále tam je určite napísaný jeho kontakt. Kurnik!
Prehľadali ma od vrchu až po úplný spodok, nič nenašli. Dali mi fúkať, nič nezistili.
To však neznamená, že ma pustili ani jeden z policajtov nevedel komu tu značku a bitku pripísať.
Tentokrát som v tom nevinne.
Usadili ma do auta vedľa tých debilkov. Celú cestu som sa dusil na ich alkoholickom opare.
Ešte šťastie, že nezačali triezveť.
Perfektne mi ešte aj sadlo, že nás doviezli na známu policajnú stanicu.
Deja vú, bože.
Jediný v putách som bol odvedený k príjmu.
Ak budem jediný kto tu ma zápis všetko padne na moju hlavu i keď s tým nič nemám. Skoro som sa ich nedotkol. Podali  jednému s kolegov moju peňaženku s osobnými vecami na stôl.
„Meno?“spýtal sa sucho. Vydýchol som a popravil si ruky v putách aby ma netlačili.
„Jordan,“vyblafol som.
„Priezvisko?“
„Trauner.“
„Trauner Jordan.“prečítal z monitoru.
„Rok narodenia?“spovedal ma ďalej.
„1996.“ odpovedal som monotónne.
Musím sa s tým zmieriť.
„Ale, ale. Máme tu známeho výtržníka,“rozžiaril sa provokatívne.
Ignoroval som to.
„Už si to nevydržal a potreboval trochu vzrušenia,“vysmieval sa mi.
„Nezačal som si. Upozornil som obe pripité hlavy, že sa nechcem biť,“bránil som sa.
Policajt iba prikyvoval.
Kretén. Ten zaspatý bol lepší ako tento tu.
„Mám tu poznámku, že vždy informovať na pridané číslo,“zamykal šťastne obočím. Natiahol sa po telefón a začal vytáčať. Išiel si priložiť slúchadlo.
Naklonil nad stôl a nosom som mu zrušil hovor.
Viem, že to je číslo na Mathewa. Nesmie mu zavolať.
„Čo to ?! .. Ihneď si sadni! Ako sa dovoľuješ brániť mi v práci?“ zvýšil na mňa hlas.
„Určite sa bude dať dohodnúť aj inak,“usmial som sa nevinne.
Položil slúchadlo.„Na tvojom mieste by som neprovokoval. K tvojmu ničenie verejného majetku, bitke a problémom pri zatýkaní, pridám aj bránenie výkonu,“uzemnil ma.
Dočerta!
 Začal vytáčať od znova.
„No nie!“zasmial sa Ryan cez celú miestnosť.
Ešte aj toto!
Prešiel k stolu a pozdravil svojho kolegu, ktorý čakal na prijatie hovoru. „Koho to tu nevidím, sám Jordy v putách. To je novina! Volá Mathewi?“spýtal sa nadšene.
S jeho prítomnosťou som nepočítal. Teraz som už naozaj pripravený umrieť.
Sklopil som zrak. Chcem sa prepadnúť alebo sa zmeniť na bublinky. Ryan sa ihneď natiahol po slúchadlo.
„Ja to vybavím,“ponúkol sa kolegovi, „patrí skoro do rodiny, však?“ žmurkol  na mňa posmešne. Pozrel sa do diaľky. „Ach! Konečne, Mathew. Tomu to neuveríš!“smial sa. „Čože?... Nie... Počúvaj... Pracoval som na tých tvojich dokumentoch a zrazu som potreboval kofeín, tak som zašiel k automatu, ale zistil som, že mi došli drobné.. Nie, nie počkaj, to bude sranda, tak som si povedal, že zájdem za Trasim, to je ten starší urastený policajt , on má vždy drobné na rozmieňanie, ale akurát dnes tu nieje. Nuž tak mi nezostalo nič iné než zájsť na prízemie a ísť do pokladnice rozmeniť si. Ako som sa tam tak chystal zrazu som zbadal známeho a tak som sa pri ňom pristavil. Nakloním sa k nemu a pýtam sa ho:“Počuj Jordy, nemáš rozmeniť?“dokončil svoje rozprávanie a strašne sa pri tom bavil.
Ignoroval som jeho správanie, ale jedno bolo úplne jasné, práve teraz som už kompletne v riti.
„Nie, hneď ti to predám,“odpovedal mu už vážnym hlasom. Predal telefonát späť a oprel sa o stôl pred mňa. Prekrížil si ruky na hrudi.
„Tomu sa hovorí: skoro vyspelí. Blahoželám, práve si dokázal, že vo svojej hlave naozaj nič nemáš.“
Odvrátil som pohľad.
Áno, presne to som potreboval počuť.
„Ani sa nebudeš ospravedlňovať? To ti ide,“povedal ostro. Jasné, môžem za to, že sa Mathew zranil! Čo mám ešte urobiť?!„Nechápem ako ti dokáže po toľkých sklamaniach stále veriť,“ryl do mňa a ja som sa prudko postavil. Takmer  som sa ho dotýkal. „Čo?  Už je to tu znova? Strácaš nad sebou kontrolu?“
„Náročky sa ma snažíš vyprovokovať?“usmial som sa provokatívne. Nenechám ho provokovať ma!
„Detektív Seary, prosím buďte tak láskavý a nechajte nás o samote,“zakročil policajt.
Seary odvráti zrak.
„Nuž,“vzdychol, „idem na tu kávu,“odtiahol sa od stola a zatúlal sa pomedzi stoly.
„Sadni si,“rozkázal mi prísne kým som Searyho ďalej sledoval.
Kretén!
Posadil som sa a od toho momentu sa ma nikto na nič nepýtal, ani na mňa neprehovoril. Vlastne to bolo normálne. V tomto momente čakám už len na jedno: kedy príde Mathew.
Bojím sa toho ako zareaguje. Bohužiaľ nemôžem zabrániť tomu aby sa necítil mnou sklamaný. Budem môcť hovoriť, že som nič neurobil, ale nebude to mať žiadny efekt. Určite mu povedali kde ma zatkli a to vlastne spáli všetky moje možnosti. Dočerta s tým!
Nepohodlne som sedel na stoličke.
Ako dlho to sem trvá? Určite ho to vytiahlo z jeho rozrobenej práce. Asi ho ani nepoteší keď mu budem musieť predať odkaz.
Policajt zdvihol hlavu a ja som iba mohol tušiť, že sa približuje.
Nemal som odvahu otočiť sa mu tvárou a tak som iba počkal kým prišiel k stolu. Policajt sa postavil a podali si ruky.
Bolo mi jasné, že sa poznajú. Všetci tu poznajú bratov Searyových.
„Mrzí ma, že idem tak neskoro,“ospravedlnil sa policajtovi.
„O nič nejde. Nemusel si trvať na ceste.“
„Bolo to skôr z osobných dôvodov,“odpovedal mu milo.
Policajt mu šuchol po stole papiere s perom.
Mathew ich prešiel pohľadom a podpísal. „Ešte nejaké papiere?“spýtal sa ho.
„Nie to bude všetko.“ Mathew prikývol a potom sa rukou natiahol ku mne. Zachytil ma zozadu za krk a pritlačil mi hlavu na stôl.
„Ospravedlň sa za problémy,“prikázal mi.
Zdvihol som oči aby som videl na policajtovu tvár.
„Prepáčte a ďakujem za tvrdú prácu,“vyslovil som priškrtene.
„Máš šťastie, že máš dobrého zástupcu. Nabudúce ti to nemusí tak prejsť,“varoval ma. Prikývol som s lícom na tvrdej doske.
Mathew ma uvoľnil a ja som sa otočil aby ma policajt odpútal.
Mal som z tých želiezok strpnuté ruky. Zobral som si svoje veci a napchal si ich naspäť do vreciek.
„Poď,“popohnal ma. Nepozeral sa mi do očí a mlčal.
Čakal som to a aj napriek tomu ma to desilo.
Pomaly zišiel dole schodmi a odmietol moju pomoc. Otvoril mi dvere do taxíka, ktorý tu na neho čakal.
„Odvezte nás naspäť, prosím. Pamätáte si adresu?“prehovoril na taxikára.
„Áno, pane,“odpovedal mu.
Dovolil som si pozrieť sa k nemu. Vyzeral von oknom. Všetci sme mlčali, dokonca nehralo ani rádio. Viezli sme sa v úplne dokonalom naladení. Radšej by som vyskočil z okna.
Zastal pri jeho právnickej firme a zaparkoval nám.
Mathew mu mlčky zaplatil.
Vystúpil som si a počkal kým neodíde taxík aby som ho mohol nasledovať dnu. Odomkol vchodové dvere, zapol svetlo a odišiel do svoje kancelárie.
Zostal som na recepcii. Nemal som akosi odvahu čeliť mu.
Všetko by vyriešil keby sme sa vrátili k nemu do bytu. Veľa priestoru by slúžilo na moje skrývanie, ale tu to nepôjde.
Počul som iba ako sa znova vrátil k práci.
Urobil som pár krokov aby som na neho videl.
Sedel za stolom a písal niečo do notebooku.
Posúval som sa len po pol metri a aj to mi prišlo strašne rýchlo. Neviem, či čakal, že sa do toho pustím alebo jednoducho o tom nechcel nič vedieť.
Sadol som si oproti neho. Pohyboval očami po obrazovke a občas sa mračil. Založil si hlavu a čítal ďalej. Nadýchol som sa.
Možno by som to mohol načať. Nechcem sa cítiť ako pred popravou, radšej ju urýchlim. Otvoril som ústa.
„Mlč, prosím ťa,“ zastavil ma prísne.
Vedel som, že sa hnevá, čakal som, že to bude peklo, ale aspoň také v ktorom bude veľa slov. Jeho nahnevané mlčanie ma ničí.
„Mathew,“vyslovil som jeho meno prosebne napriek danému zákazu. Nereagoval naň.
Takže o to teraz pôjde? Kým ho neprejde zlosť bude ma ignorovať? Nechcem hrať jeho hru na ignorantov, už len z princípu. Viem, že som spravil chybu. Nemal som chcieť vedieť kto je Wayli, ale za tu bitku naozaj nemôžem. Urobil som jedinú vec, čo som vedel, že ho prinúti explodovať. Odsunul som sa ďalej od stola a vyložil si naň nohy. Zaťal zuby.
„Ježiši Kriste, Jordan!“explodoval konečne. Zložil som si nohy.
„Rozprávaj sa somnou!“vykríkol som na neho. Odsunul notebook.
„Mám snáď stále dookola opakovať to, čo už aj tak dávno vieš?“spýtal sa ma podráždene.
„Máš právo hnevať sa, ale nie kvôli zatknutiu, boli to opitý kreténi a ja som sa ani nechcel biť,“vysvetlil som mu,“urobil som ešte niečo oveľa horšie ako je blbá bitka.“ Postavil som sa z kresla a kľakol si pri jeho stoličku. Ľutujem, že som to spravil.
Otočil sa ku mne a zjavne nečakal, že takto zareagujem. S prekvapenou tvárou sa na mňa pozrel.
„Čo si urobil?“spýtal vydesene.
V tom momente som zaváhal.
„Hovoril som z Waylim,“priznal som sa s očami na zemi. Mlčal a ja som zostal vo svojej polohe, kým nezareaguje.„Prečo by si to robil?“spýtal sa ma akoby mi neveril.
Myslí si snáď, že si z neho robím žarty?
Zdvihol som k nemu tvár a on sa mračil.
„Nie som si istý či som niečo očakával. Ja ... proste som ti chcel pomôcť a potom som jednal impulzívne,“ vysvetľoval som.
„Kde... vlastne ako si s ním hovoril?“spýtal sa ma nervózne.
„Po telefóne od jedného z jeho ľudí,“odpovedal som pokorne a oči mi zase klesli k nohám.
Zúfalo si nad mnou vzdychol.
„Jordan!“vyhŕkol unavene a pri tom nahnevane. Založil si hlavu. „Povedz mi, čo mám s tebou robiť?“spýtal sa ma zúfalo.
Natiahol som sa k nemu a položil mu ruku na koleno.
Ihneď mi venoval pohľad.
Musím to urobiť. Viem, že mu to ublíži, ale musí to vedieť.
„Je to horšie,“pripravil som ho.
„Horšie?“zasmial sa. „Čo môže byť horšie?“spýtal sa ma.
„Crystal zajtra prepustia,“vyslovil som opatrne. Jeho umelý, unavený úsmev zmizol a on sa nezatváril prekvapene, skôr smutne.
Zamračil som sa na neho. Vedel to? Nechápavo som mykol hlavou a on spojil naše ruky na jeho kolene.
„Viem to. Sám som to vybavil,“odpovedal.
„ČOŽE?!“odtiahol som sa šokovane.
Snažila sa nás zabiť! Prečo?!
Ihneď som sa postavil a Mathew sa po mňa natiahol.
„Ja to nechápem!“vykríkol som.
„Jordan,“oslovil ma.
„Prečo?!“
„Jordan.“ Skúsil ma chytiť za lakeť, ale ja som sa mu vyhol.
Všetko, čo sa doteraz stalo bolo v tom prípade zbytočné. Prečo to urobil?
Ihneď som dostal strach z toho, čo bude a ako to všetko skončí.
Neuvedomuje si, že koná hlúpo?
„Prečo by si to robil?“otočil som sa na neho ublížene.
Zaťal zuby a ja som sa musel nadýchnuť ústami.
„Jordan, prosím,“snažil sa ma zastaviť svojou prítomnosťou. Objať ma, upokojiť, ovládnuť.
Odtiahol som ho rukami.
Nemohol snáď vydržať tie výčitky? Tlačila na neho jej mama?
Srdce mi divoko bilo.
Zmenil svoje rozhodnutie azda kvôli samotnej Crystal?
„Prosíš?“vybafol som a jemu sa podarilo ma zatlačiť do kúta. Zachytil ma za lakte a pritlačil k studenej stene.
„Všetko bude v poriadku,“povedal pokojne.
Začal som si uvedomovať, že hysterčím. Uvoľnil mi trochu ruky a pritiahol sa ku mne bližšie.
„Prečo si to urobil?“spýtal som sa ho potichu. Zadržal som dych a moje hysterčenie sa začalo meniť na bezmocnosť.  Trochu som sa od neho odtlačil dlaňami, ale on ma nechcel nechať ujsť.
„Musel som,“odpovedal rovnako potichu. Objal ma rukou okolo ramien a držal ma pevne pri sebe aj keď som sa odťahoval. S prvými slzami ma opustila bojovnosť. Ovládol ma strach a ja som zostal tak ako ma držal. Vplietol si
prsty  ku mne do vlasov a hral sa s mojimi končekmi.
„Mám strach,“vyslovil som celú pravdu môjho vzpierania a hnevu. Všetko čo sa dneska stalo ma desí rovnako ako to čo sa ešte nestalo.
„Ja viem, preto ma to tak mrzí,“sklonil sa hlavou k môjmu čelu a oprel sa oň bradou. „Musíš mi však veriť, že som sa rozhodol správne,“vyslovil medzi nami, „nesmieš to chápať ani vedieť, musíš mi však veriť.“
„Nenávidím ťa,“odpovedal som mu.
Zase rozhoduje za seba a ja to môžem iba odmietnuť alebo akceptovať.
„Ja viem,“usmial sa, „k dnešku: Zakazujem ti robiť akúkoľvek prácu pre mňa a vyhýbaj sa tým prekliatím bitkám, nechcem počúvať ďalší otrasný príbeh o kupovaní kávy,“povedal mi s lepšou náladou, „ak nechceš aby som vyzeral ako korytnačka prestaň mi robiť vrásky,“požiadal ma vážne. Utrel som si vlhkú tvár.
„Nie som jediný vinník v tejto miestnosti. Robíš hlúposť oproti tomu je môj čin, nevinnosť,“obránil som sa. Naklonil hlavu.
„Keď nastane čas všetko ti vysvetlím.“
„Len dúfam, že vieš čo robíš, pretože Wayli je naozaj psychopat a Crystal je krava. Tá dvojica je kombináciou hašlerky a koly, vždy očakávaš niečo veľké.“
Prikývol a naklonil sa k mojim ústam zastal pri nich. Pootvoril som ich a on sa nadýchol z môjho dychu.
Odtiahol som sa od neho a on sa usmial.
„Musel som skontrolovať či si nepil a nefajčil,“bránil sa nevinne.
„Mohol si sa spýtať,“odsekol som.
„Máš pravdu,“pritakal. Znova sa ku mne sklonil a ja som pootvoril ústa.
Uvoľnil som si ruku z priestoru medzi nami a objal ho okolo krku. Hltal som každý kúsok jeho bozku.
Možno ešte vytiahne udalosti z dnešného dňa, ale ak to urobí pripomeniem mu jeho zákerný krok. Lenže ak za jej prepustenie môže Mathew, prečo s tým Wayli začínal?
Odtiahol som sa od neho.
„Ako mohol Wayli vedieť, že Crystal pustia a byť z toho nadšený natoľko, že ťa pozval privítať ju?“spýtal som sa ho.„Na to myslíš počas toho keď ťa bozkávam?“spýtal sa skôr pobavene než urazene.
„Nie, teda.. v tomto prípade áno, ale chápeš, čo tým myslím?“
Pregúlil nad mnou očami.
„Ak ti to poviem budeš myslieť na mňa?“spýtal sa ma. Mykol som plecami a on skrivil tvár.
Fajn, bože!
„Iste,“odpovedal som.
„Musíš vedieť najprv niekoľko vecí; Potreboval som to urobiť, a však nepoviem ti prečo.  Ryan, má pár spojok, ktoré pracujú pre neho. Isteže, Wayli nie je natvrdlý a vie o nich, ale keď to vedia obe strany dá sa to využiť. Je jeden systém odhaľovania zradcov, kedy povieš každému podozrivému inú lož a tá ktorá sa roznesie ti presne povie kto je tvoj zradca. V tomto prípade sme postupovali skoro rovnako. Pomocou Ryanových krýs sme rozniesli , že Crystal môžu pustiť vďaka diere..“
„Takže ju naozaj nepustia?“skočil som mu do reči.
„Pustia. Nechal som dieru v zákone aby ju pri preverovaní, či sú reči pravdivé, našiel. Isteže, to využije. Preto som musel hrať dve role, chvíľu proti sebe, tak aby ma neodhalil, i za seba. Tvárim sa, že som prehral aby som nechal Wayliho v myšlienke, že vyhráva,“vysvetlil mi.
Prečo ju v prvom rade teda nechal zatknúť keď mal toľko práce s hraním zloducha a klaďasa?
Zamračil som sa na neho a on mi zovrel tvár v dlaniach. „Prestaň nad tým premýšľať na dnes už stačí.“
Je mi jasné, že je toho ešte veľa čo mi tají.
Dúfam, že mi to naozaj povie v ten správny čas.
Naklonil sa po pokračovanie a ja som mu ústa zakryl dlaňou.
„Ja nemôžem, musím na to stále myslieť,“posťažoval som si a on si nad mnou povzdychol.
Uhryzol ma do nosa.
Je to pravda, je toho tak veľa. Robí hlúposti a tým robí zo seba viditeľný terč.
„Ja ti dám! Nepremýšľaj nad vecami, ktoré budu spôsobovať problémy. Skús sa podvoliť môjmu veleniu. Viem, že máš obavy z toho ako sa zachová, ale je dôležité aby sa dostala von,“snažil sa mi to vysvetliť.
„Tak prečo si ju tam nechal zavrieť?“spýtal som sa ho a on to vzdal s pritláčaním ma o múr.
„Pretože, jedine tak som mohol vedieť ako moc je pre Wayliho dôležitá. Iba som to hádal, ale potreboval som činy. V ďaka tomu ho môžem prinútiť urobiť veci, ktoré mi uľahčia ho dostať. Ak pôjde všetko ako má budem potrebovať pomoc od tvojho otca,“rozhovoril sa.
„Povedz mi tvoj plán,“
„Nie teraz, ešte je skoro len na jednu možnosť. Stále je tu veľa vecí, ktoré sa môžu zmeniť v... ich prospech,“povedal mi. Otočil sa k svojmu stolu. „ Ešte je tu niečo, čo sa týka dneška i budúcnosti,  opakujem, že tvoje impulzívne rozhodnutia, niečo urobiť sú nebezpečné a nepremyslené. Ako mám vedieť, že budeš v poriadku, keď vždy prídeš s nejakou nebezpečnou myšlienkou? Nikdy sa nezahrávaj s ľudmi proti, ktorím stojíš. Ja to robím iba preto, že je to mojou prácou, ale neočakávam aby si to robil aj ty. Viem, že je pre teba ťažké byť vedľa mňa, hlavne kvôli veciam akými si si prešiel. Prinútil som ťa dospieť, vidieť, že si robil chyby, ktoré by ťa časom našli a pomstili sa ti,“hovoril pokojne. Konečne sa na mňa otočil.
„Si mladý a talentovaný, môžeš byť čímkoľvek a dosiahnuť čokoľvek, ale jediné, čo si potreboval boli určiť hranice. Ukázal som ti ich iba preto lebo viem, že máš silu aby si bol lepším a silnejším. Viem, že máš budúcnosť  chcem aby si videl všetky tie možnosti..“
„Znie to akoby si to chcel skončiť,“skočil som mu do reči.
Sklopil oči a oprel sa o stôl.
„Nemám na to odvahu,“vyslovil unavene, „príliš som si zvykol na tvoju prítomnosť.“
Ak sa so mnou nerozchádza...
Došlo mi to o sekundu.
O sa so mnou lúči!?
„Prečo mi to hovoríš?!“spýtal som sa vystrašene, že to potvrdí.
To sú jeho možnosti? Je možnosť, že zomrie?
„Si dosť inteligentný aby si to vedel na čo narážam. Isteže je možnosť, že zomriem. Chcem aby si to pochopil,“zdvihol ku mne oči.
„NIE, nezomrieš,“vyslovil som vzdorovito.
Chce aby som sa s tým zmieril?! Je blázon! Nepripustím to.
„Nerob to,“požiadal som ho, smutne. Prečo to robí?! Prečo sa tak správa!
„Sľubujem, že už nespravím nič nepremyslené ak zoberieš svoje slová späť. Zober ich späť, prosím,“požiadal som ho úplne v koncoch.
Zaťal sánku.
Keď som uvidel ako jemne pokýval záporne hlavou, chcel som umrieť. V tom momente.
„Nemôžem,“vyslovil potichu.
Prečo som tak trval na svojom a nedôveroval mu v jeho rozhodnutiach. Nechcem o neho prísť.
Opieral som sa o stenu a držal v sebe slzy. Vzbĺkol vo mne hnev.
„Ak hovoríš, že je tu možnosť, že sa ti niečo stane a ty zomrieš. Poruším, náš sľub,“vyslovil som roztraseným hlasom, „a impulzívne sa rozhodnem zabiť toho človeka, ktorý to urobí.“
Povzdychol si nad mnou a udrel ma po hlave.
„Opováž sa!“vyhrešil ma. „Nepokúšaj sa vyčnievať, nezasahuj a drž sa čo najďalej. Nieje, žiadna možnosť, že by sa dostal k tebe až nebezpečne blízko až k dnešnému momentu kedy si sa mu predhodil. Neriskuj! Nie si pre neho hrozba ,ale výhoda. Čím viac budeš v bezpečí, tým je väčšia šanca, že budem aj ja,“odvetil.
„Toto je zase jeden z tých rozhovorov kedy ma požiadaš odísť?“spýtal som sa ho.
„Nie, na to bohužiaľ už nie je šanca. Keď ťa začnem ukrývať, vyprovokujem ho aby ťa dostal, nech to bude stáť čokoľvek. Od tohto momentu si právoplatným hráčom v hre.“
„A preto mi  nechceš povedať plán, vlastne plány,“posťažoval som si a on mi dal frčku do čela.
„Nepokúšaj ma, nič nebudeš vedieť. V tomto prípade je to bezpečnejšie ako získať všetky informácie,“varoval ma pohľadom.
Toto všetko je úplne zbytočné. Jedno však viem, jedna z možností je, že umrie.
Sadol si za stôl a ja som ho pozoroval ako sa balí.
Prečo tak riskuje aby ho chytil?
Vypol notebook a zbalil si ho do tašky.
Zamietol mi akúkoľvek možnosť boja.
„Ak to všetko vyjde?“spýtal som sa.
„Potom bude konečne koniec Wayliho,“povedal mi z pevným pohľadom.
Bude koniec.
 Zbalil si veci a dovolil mi ich zobrať.
Zavolal taxík. Skontroloval, či je všetko vypnuté a zamkol svoju kanceláriu.
Nemám z tohto vôbec dobrý pocit. Tým, že nič nepovedal sa vystavuje nebezpečenstvu zase on.
Cestovali sme mlčky a ja som nechcel rozoberať, žiadne veci. Nechcel som ani nejako extra premýšľať.
Verím, že keď  mi to nepovedal, bude sa diať veľa zlých vecí. Začínajúc zajtrajškom bude všetko inak.
Natiahol som k nemu ruku a on mi ju schoval do jeho dlane. Kráčal som pokojne vedľa neho do bytu. Mlčal, ale musel sa cítiť skoro rovnako ako ja. Neisto.
Oddelil naše ruky a zavrel dvere.
Otočil sa späť ku mne o pobozkal ma. Pritiahol som sa k stene.
Nič, to je všetko, čo zostalo medzi svetom a nami.
Rukami som mu zhodil sako a pustil sa na košeľu.
Odtiahol ma od steny a začal tlačiť do bytu.
Dôveroval som v jeho vedenie aj keď sa nepozeral na cestu a prepadával moje telo rukami.
Pritiahol som si jeho tvár na moju. Držal sa perami na mojich ústach. Prudko zastal. Prerušil nášho francuzáka.
„Dva schody,“vyjasnil mi polohu a ja som sa od neho oddialil o jeden krok potom o druhy.
Opatrne zišiel.
Pretiahol som si tričko cez hlavu a trpezlivo čakal. Prudšie sa ku mne pritiahol a rýchli postupom vzad sme sa dostali až ku gauči na ktorý som si sadol.  Zložil si už aj tak rozopnutú košeľu.
Nebol som nejak zvlášť na vážkach.
Posunul som sa ďalej na gauči a jednu nohu vyložil na operadlo. Pritiahol sa ku mne. Prevážil ma do ľahu.
V jeden moment sme tu už takto zostali.
Usmial som sa pri tej spomienke. Pobozkal ma. Nadvihol som boky a stiahol si nohavice s prádlom.
Stiahol ich aj zo zbytku môjho tela. Zlomenou nohou si kľakol na gauč a zdravou  sa zaprel o zem. Navlhčil si prsty a ja som sa natiahol po jeho ústa. Vstúpil do mňa a ja som zareagoval na jeho studené prsty iba odmietavým vzdychom. Prerušil ho ďalším bozkom.
Držal svoju váhu na jednej ruke pri moje hlave. Uvoľnil som jednu ruku z jeho tváre a pomedzi moje nohy sa ho dotkol. Pritiahol sa ku mne bližšie a odvďačil ma svojim teplom. Pár krát som prešiel po jeho dĺžke a on sa musel zachytiť aj druhou rukou. Opustil ma a zachytil sa za operadlo.
Nadvihol som sa nohou a naviedol ho do mňa.
Zatlačil proti mne a nechal ma ho viesť. Tou istou rukou som ho chytil za bok a pritiahol ho k sebe bližšie aby prenikol hlbšie. Nebol som úplne pripravený, ale o to to bolo intenzívnejšie a prudšie. Bolelo to a zároveň ma to vzrušovalo.Zovrel som ho kolenami.
Ľahol si na moju hruď, ale odľahčoval mi od jeho váhy, rukami. Pomaly si ma začal brať.
Rukami som ho objal na chrbáte a vracal mu každú bolesť, ktorú mi spôsobovala rozkoš.
Spojil naše ústa a ja som prišiel aj o možnosť pravidelného dýchania. Dychčal som, keď mi dal možnosť dýchať. Posúval som sa jeho pohybom stále dozadu. Prudko prirážal.
Zovrel som ho na chrbáte.
Vnímal som jeho dych a naše tiché vzdychy, ktoré plnili noc. Zadržal som kyslík a on zastal. Ihneď sa všetko vo mne uvoľnilo a ja som sa mu vzoprel. Nestihol som mu zanadávať.
Priložil si ku mne ústa a preniesol svoju váhu na môj pravý bok. Rukou zašiel medzi nás a hladil môj penis. Privrel som oči a trhane sa nadýchol.
Áno! Áno! Opakoval som to dookola.
Cítil som príznaky. Ucítil ich tiež a začal sa znova hýbať. „Mathew,“vydýchol som jeho meno, ale bolo neskoro dosiahol som vrchol.  Sklonil sa po ďalšiu pusu a zastal. Zostalo mi horúco.
Zdá sa mi, že aj on dosiahol svoj orgazmus.
Prudko som sa nadýchol a snažil sa upokojiť svoje zbesilo bijúce srdce.  Zaklonil som hlavu a videl svet naopak cez veľké okno. Bolo to úžasné, veľké, svetlá sa čírili všade po okolí. V šere zrazu začali existovať aj ostatný ľudia na planéte. Mozog sa mi začal prekrvovať a svetlá boli jasnejšie. Pichlo ma v krčnom stavci a radšej sa prestal dívať na svet naopak.
Mathew sa pomaly postavil aby som sa mohol posadiť.
Potrebujem kúpeľňu.
Isteže to vedel, uvoľnil mi cestu. Usmial sa a ja som to ignoroval.
To mám kvôli tomu, že mu to vždy dovolím spraviť do mňa.
Pustil som si vodu a už iba počkal kým mi došla teplá.  Mal som citlivé telo, ale voda mi pomáhala. Umyl som si
aj vlasy aby som sa zbavil toho smradu z baru.
Milé od neho, že si nesťažoval. Skoro som zabudol na Olivera. Sľúbil som, že zavolám.
Zastavil som vodu a prehodil som na seba uterák. Vyšiel som pred dvere a Mathew zase telefonoval. Prechádzal sa
polonahý s rozopnutými nohavicami pred oknom. Keď ma uvidel usmial sa a ešte niečo rýchlo dodal.
„Oliver ťa pozdravuje,“povedal mi. Z mobilu som prešiel na jeho tvár a zase späť.
„Volal?“skúsil som trafiť.
„Áno, vraj si mu sľúbil, že mu zavoláš, či si v poriadku. Počul som, že si urobil pár scénok,“povedal mi z ostrým hlasom.
Á to!
Usmial som sa nevinne. To, že som sa predstavil na barovej stoličke a použil sa ako terč aby som na seba
upozornil, som akosi vyškrtol z rozprávania.
Ja toho Olivera nakopem keď ho stretnem.
„Nič, vážne,“odvetil som rýchlo.
Pohol sa ku mne a aj som primrzol k dlážke.
„Už žiadne hovadiny a klamstvá,“upozornil ma nahnevane. Podal mi mobil. „Neprechádzaj sa len v uteráku,“upozornil ma v na tú istú vec už niekoľký krát. Letmo ma pohladil hánkami na ruke ako prechádzal vedľa mňa.
Zachytil som mu ju a pobozkal ho na pery. Oblizol si ich a vrátil mi ho.
„Osprchujem sa a prídem,“oznámil mi pokojnejšie a milšie. Nehneval sa vážne.
Pustil som ho do sprchy.
Uvidíme sa v izbe.
Zašiel som si po vodu a pozeral sa na nočné osvetlenie v meste. Položil som telefón a počul ako zaškriabal Max
na dvere. Asi chce ísť na vecko. Vzdychol som si.
Nie som oblečený.
Položil som vodu.
„Max,“zavolal som znudene.
Už s ním nikto nepôjde von.
Vošiel som na chodbu ale nevidel som dobre. Pritiahol som si uterák a vydal sa k dverám. Prešiel som okolo hosťovskej izby a zamieril dopredu. Nikto tam nebol, ale vchodové dvere boli pootvorené. Cítil som za sebou pohyb a nestihol som sa otočiť.  Niekto ma zdrapil zozadu a pritlačil mi na nos aj ústa handru. Ovalila ma sladká vôňa. Automaticky som otvoril ústa aby som sa mohol nadýchnuť kyslíka, ale sladká vôňa sa zdvojnásobila a zakrútila sa mi hlava. Uchopil som útočníka za predlaktie a pritlačil ho telom o stenu. Počul som ako bolestivo vzdychol. Vykrútil som sa mu, potiahol ho a uzemnil ho. Odtiahol som sa od neho. Chytil som ho za vlasy a hánkami ho udrel do tváre. Mal na sebe masku.
Lupič?
Prebudil sa. Musel som sa oprieť o stenu, roztriasli sa mi nohy. Začal sa hýbať do všetkých smerov. Natiahol ku mne ruku a ja som ho ho uchopil. Mykal sa zo strany na stranu. Nastala tma. Otvoril som prinútene oči a uvedomil si, že som to všetko vnímal zle. To mne sa točí hlava. On stojí lebo mu bránim prejsť.
Chce Mathewa?
Snažil sa ma zložiť úderom do brucha. Stihol som sa uhnúť a urobil, čo bolo nutné aby som zrušil jeho útok, zlomil som mu zápästie.
Viem, že omdliem. Padol som na kolená a útočník nadával. Max sa rozštekal  a potom ma zaplavila hustá, sladká tma.