Zastavili sme na parkovisku pod vežiakom, ktorý sa skôr podobal na hotel. Na parkovisku ma vlastné meno čo znamená, že byt mu patrí. Mlčal som so všetkou početnosťou, tú sprchu vážne chem. Zobral si veci z auta nenechal tam ani tú blbú krabicu.
„Poď.“popohnal ma cez umelo osvetlené parkovisko k dverám, ktoré boli niekoľko metrov od jeho auta. Zatlačil na ne chrbátom a zostal stáť aby som mohol prejsť. Ocitli sme na požiarnom schodisku, za dverami bol výťah a ja som ho ochotne privolal, kým on zatvoril dvere. Popravil si krabicu s taškou.
„Chceš pomôcť?“spýtal som sa zo zdvorilosti.
„Nie to zvládnem.“stál vedľa mňa a keď prišiel výťah, vošiel prvý. Zaprel si krabicu s vecami o stenu a stlačil poschodie. Nevšimol som si aké. Viezli sme sa v tichosti a mňa to jemné osvetlenie dostávalo do spánkového limbu. Konečne nám cinklo poschodie. Výťah bol zrazu otvorený po mojom boku. Trochu ma to prekvapilo a Seary ma nenechal vynadívať sa. Pretlačil ma cez otvor na chodbu. Nečumel som na ten výtvor a radšej sa venoval ceste pred mojim nosom. Na poschodí boli dvojo dverí. Prišli sme k tým čo boli bližšie a Seary si hľadal kľúč. No to hľadá skoro! Prevrátil som nad ním pohľadom.
„Pomôžem ti?“ spýtal som sa ešte raz. Otočil ku mne tvár.
„Môžeš.“ vzdychol. Nastavil som ruky aby som si zobral tu krabicu. „Sú v pravom náprsnom vrecku.“ povedal. Trochu som primrzol podrážkami k podlahe. To ho mám radšej ohmatkávať ako by mi podal ten náklad?
„Vieš, že je jednoduchšie podať mi tvoje veci?“spýtal som sa ho, kým som mu strčil ruku za okraj obleka.
„To nemôžem. Ak by z tej krabice niečo zmizlo a ja by som musel odpovedať na otázku: Či ju držal alebo sa jej dotýkal niekto iný ako ja, bol by problém.“vysvetlil mi a trochu sa od nej odtiahol.
„Hovoríme snáď o tvojej frajerke?“zasmial som sa.
„Niečo také.“pripustil. Nahmatal som jeho kľúče a zastrčil ruku hlbšie aby som ich vytiahol. Pozoroval ma a ja som si začínal pripadať naozaj ale naozaj v ohrození.
„Nemyslíš na žiadnu blbosť, že nie?“zamračil som sa a vytiahol víťazne môj úlovok.
„Nie, ale teraz viem presne na čo myslíš ty.“vrátil mi to. To bolo fér. Nechal ma odomknúť. Otvoril som mu dvere do jeho vlastného bytu. Zapol svetlo lakťom a pristúpil si špičkami päty aby sa vyzul. Ešte stále som cítil novotu. Nemohol tu žiť dlho. Keď som sa pozrel k nemu už tam nebol. Uhladil som si topánky ako na návšteve. Čakal som kedy sa znova zjavy. Vyšiel z ľavých prvých dverí a hneď ich zavrel.
„Ukážem ti to tu.“ navrhol. Ukázal mi dopredu do chodby a ja som sa vydal teda na prieskum prvý. Prešli sme okolo dverí ktoré zavrel a postupovali po chodbe ďalej. Cez domov sa ozval zúrivý brechot a ja som to napálil do Searyho hrude. Bal som sa, čo na mňa vybehne pri prvej zatáčke a v ten moment ma vôbec nenapadlo, že to nemôže byť žiadny bernardín. Zložil ma zo svojej hrude.
„Pokojne je to starec.“upokojil ma. Na chodbe sa zjavil francúzky buldoček. Vydýchol som. Nemám strach zo psov, len to s nimi neviem. (Lebo som žiadneho psa nikdy nemal.) Spomalil a prešiel k naším nohám očuchal ich. „Max toto je Jordan.“pohladil ho po hlave. Pozrel som sa k nemu. „Jordan, Max.“ predstavil mi ho. Tak teraz som si pripadal blbo, že som sa nechal tak vystrašiť. „Hladný? Chceš ísť von?“ poškrabal ho za ušami. Prišiel som si ako narušiteľ ich osobného sveta. Bolo zjavné, že ho majú už nejakú dobu vytvorený. „Vydrž ešte starec.“pozrel ku mne a ja som sa začal zaujímať o farbu protiľahlej steny. „Neboj sa už tu nemám žiadne zviera.“ukľudňoval ma akoby som schytal infarkt.
„V pohode. Nebojím sa.“ ubezpečil som ho o svojom výbornom zdravotnom stave. Prešli sme okolo ďalších dverí.
„To je náhradná izba.“dotkol sa rukou dverí a posúval ma ďalej. Chodba skončila a do obývačky som musel zísť o dva schody nižšie. Bola veľká a priestranná, od schodov som mal dokonalí výhľad na mesto. Celá stena bola presklenná. To bola pecka, ani mi nemáme taký dom. Zariadenie bolo moderné: Dlhšia sedačka do L a sklenený stôl boli umiestnené presne do stredu izby a tak sa zdal priestor elegatnejší. Na stene domáce kino s plochou televíziou. Má čas to vôbec využiť? „Tam.“ ukázal na dvere za obývačkou. Čo bol vlastne na ľavej strane ako náhradná izba. „Je kúpeľňa.“ Prešli sme viac do obývačky a schody sa vrátili. Kuchyňa bola znova na vyvýšenom podlaží, spojená z obývačkou. „Kuchyňa.“ ukázal mi ju rukou.
„A kde máš izbu?“spýtal som sa ho kým sa ma Max snažil zaujať. Usmial sa a ukázal ukazovákom dohora. Poobzeral som sa a až teraz som si všimol točité schodisko neďaleko od dverí do kúpeľne. Úplne sa tam strácalo. Prikývol som chápavo. Dosť by ma zaujímalo ako to tam vyzerá keď jeho zbytok je takmer ako z magazínu o bývaní. „Musím ísť s Maxom von, tak využi moju kúpeľňu pre vlastnú potrebu. Ak vyhladneš v chladničke sa určite niečo nájde.“rozprával sa somnou za tedy čo mieril von s jeho psom. Zavrel za sebou dvere a ja som zostal v tom jeho kráľovstve sám. No fakt, ten chlap má hotový palác. Nemohol som sa vynadívať. Prešiel som si to k presklennej stene a pozrel sa ako vysoko vlastne sme. Mesto sa zmenilo na spleť žltých svetiel. Zdá sa, že každý okrem prvých dvoch poschodí ma takýto luxusný byt. Rozhodol som sa neslintať a využiť čo mi bolo poskytnuté. Namieril som si to do kúpelne a vyzliekal som sa už cestou. Zapol som svetlo a kúpelňa do krémovej a hnedej farby dokonale hriala na srdci. Mal tu veľkú vaňu ale ja som sa aj tak rozhodol pre sprchu. Zavrel som sa do nej a pustil na seba vodu. Bol mi jedno, že ide najprv ľadová.
Voda konečne začalo zohrievať moje telo a ja som sa mohol konečne po troch dňoch uvoľniť. Oprel som sa o dlaždice a proste relaxoval. Umyl som si telo jeho šampónom a telovým. Bola to pôžička. Nie som si istý či mi ho táto vôňa pripomína ale rozhodne si viem predstaviť, že mu sadne. Nečakane ma napadlo ako som skončil na jeho stole a pre istotu som prestal z relaxáciou skôr než ma napadne blbosť. Uteráky boli poukladané v otvorenej skrini do kôpok. Vybral som si z poličky, ktorá sadla mojej výške a zabalil sa do neho než mi začala byť zima. Rukou som zotrel paru zo zrkadla a pozrel sa doň. Mal som kruhy pod očami ale nič výrazné. Oči mi padli na jeho zubnú kefku a holiaci strojček. Impulzívny akt spôsobil, že som si umyl jeho zubnou kefkou zuby. Dúfam, že to prehltne. Ak by sa chcel hádať, tak už v mojich ústach už bol.
Pozbieral som po sebe oblečenie a uvoľnil kúpeľňu. Televízia bežala. Seary sedel na sedačke a pozeral.
„Nechal som ti nejaké oblečenie pred dverami.“oznámil mi keď počul, že vychádzam. Sklopil som oči k svojim nohám. Nechal mi belasé tričko a tepláky.
„Dík.“hodil som svoje veci opäť na zem a v kúpeľni sa prezliekol do čistých. Toto oblečenie rozhodne voňalo ako Seary. Mal som z toho husiu kožu. Tepláky mi boli trochu dlhé a voľné ale tričko celkom ušlo, možno o číslo alebo dve menšie. Otvoril som dvere a vrazil do neho. Zbieral moje oblečenie.
„Počuj. Umyl som si zuby tvojou kefkou, vadí?“ znova si ma obzrel ako už niekoľko krát pri našich stretnutiach. Udržal som kontakt s jeho očami nech to bolo akokoľvek ťažké.
„Nie. Aj tak som mal už jazyk v tvojich ústach.“povedal presne to čo už napadlo aj mňa.
„Presne.“potvrdil som. Zobral som mu svoje veci.
„Čo chceš s nimi robiť?“zaujímal sa.
„A ty?“
„Dať ich oprať.“
„A čo si oblečiem?“spýtal som sa ho.
„Zajtra ich budeš mať suché.“odpovedal mi.
„Zajtra?“prekvapilo ma to.
„Vadí ti zostať tu na noc? Aj tak prší.“povedal diplomaticky. Tak o to tu šlo. Chcel aby som prespal.
„Máš výčitky?“ spýtal som sa ho.
„Z čoho?“ zaujímal sa prekvapane.
„No dovolil si mi sprchu a prenocovanie, možno aj jedlo. To ma privádza k záveru, že môžeš mať výčitky.“vysvetlil som mu. Usmial sa.
„Roztomilé detské myslenie.“ zasmial sa akoby som bol naivný. Otočil sa a odišiel zaniesť niekam moje oblečenie.
„Detské.“zašomral som si. Max na mňa vyskočil. Spozornel som. Natiahol som k nemu ruku a on ju očuchal. Musí ho miasť, že voniam rovnako ako jeho pán. Kto by povedal, že bude mať psa. Pohladil som ho medzi uši. To sa psom páči. „Ako sa máš kamoš?“ zohol som sa k nemu. Prekvapivo neodpovedal. To by sa Searymu hodilo mať rozprávejúceho psa. Neviem čím to je, ale vážne by som to čakal viac než niečo také, ako strašieho buldočeka.
„Vidíš, že ťa nezožerie.“prehovoril pobavene.
„Nebál som sa.“ohradil som sa. Možno trošku na začiatku než som zistil, že je to senior. Vstal som.
„Ako ti ide práca?“ zmenil tému. Prešiel k televízii a stíšil hlas to znamená, že sa chce vážne rozprávať. Zabránil som si urobiť veľké oči a ako návšteva som si pokojne sadol pol metra od neho.
„V pohode. Šéf je celkom dobrý a jeho stará mama výborne varí.“odpovedal som poslušne. Prešiel ma svojimi očami, už zase. Zneistel som.
„Prečo?“spýtal som sa aby sa jeho oči vrátili k mojím.
„Je okolo teba až nebezpečné ticho a ticho pred búrkou je najhoršie. Obávam sa, že sa chystáš na nejakú veľkú show.“
„To je dôvera.“poznamenal som sarkasticky.
„Nezapleť sa do bitky. To je všetko.“dokončil svoju zakončovaciu reč. Mal by som byť v obraze a uvedomiť si, že to povedal iba pre moje dobro ale faktom je, že ma hrozne serie keď ma poučuje práve on. Prekúsol som to.
„V poriadku.“ prikývol som. Nadvihol obočie akoby nemohol uveriť čo sa práve stalo. Uži si to! Natiahol som sa po ovládač a on mi ho vzal z dosahu. „Čo?! Povedal som, že dobre. Nebudem sa biť.“ potvrdil som svoja slová hlasnejšie.
„Ešte niečo.“ začal odznova a ja som si vzdychol. Čo ešte! Stiahol som svoju ruku z ovládačky a čakal aký ďalší problém mu zostal.
„K tomu čo sa stalo minule,“ a bože! Dúfal som, že sa tomu to vyhneme. Oprel som si hlavu o operadlo. On to vážne chce preberať.
„Dobre. Pred tým než začneš vylievať nejaké srdce vrúcne keci, zastavím ťa. Viem čo sa stalo a nemienim z toho robiť drámu.“podľapkal som ho po pleci ako dobrého chlapca a zobral mu ovládač. Pridal som si hlas.
„Jordan.“vyslovil moje meno. Nenávidím keď ma tak volá.
„Čo?!“vykríkol som k televízoru. Prečo som tak nervózny.
„Je mi to ľúto.“povedal intímne. Pevne som zamieril oči na obrazovku aj keď netuším čo sa tam práve dialo. Vyložil som si nohu a podoprel si hlavu.
„Začo?“spýtal som čo najpevnejšie. Vyhýbal som sa jeho kontaktu s očami.
„Že som to spravil. Myslel si si, že ma tým naštveš a ja som to využil proti tebe. Bolo to voči tebe nespravodlivé.“vysvetlil mi ako dospelák dieťaťu keď sa deje niečo zlé. Nechápem prečo sa do toho vôbec púšťal. Bola to iba tak. Neublížil mi (skôr naopak).
„Som unavený.“odsekol som tento rozhovor.
„Je ti to nepríjemné?“pustil sa do mňa odznova.
„Nieje.“zamietol som s pevnou tvárou.
„Tak prečo si nervózny?“spýtal sa ma pevne. Jeho tvár bola znova bez citu. Ako to vie? Chcel som sa vzdialiť ešte o niečo ďalej ale to by bola známka slabosti.
„Prečo si sa do toho púšťal?“obrátil som vinu k nemu.
„Pretože som chcel vidieť ako sa ohľadom toho cítiš a zdá sa, že ťa to dosť rozrušuje.“zhrnul. Je snáď nejaká šialená ženská, že ma núti sa baviť o mojich pocitoch.
„Blbosť.“ postavil som sa.
„Sadnúť.“ využíval znova na mňa svoju moc. Poslúchol som. „Nemýlim sa a ja som ťa očividne zmiatol v tvojich pocitoch.“
„Seriem, čo si myslíš o mojich pocitoch.“zamrmlal som si popod nos. Počul to. Postavil sa vypol televízor.
„Dospej.“požiadal ma naštvane.
„Ja som tu ten čo ma dospieť?! Tebe má byť úplne uriti čo cítim. Ak budem chcieť vedieť čo cítim pôjdem za posraným psychiatrom a nie za tebou. Urobil som to aby som ťa nasral ale rovnako som to urobil, lebo mi pri predstavách na to skoro stál.“predhodil som mu pred oči. „Zmiatol pocity, ale prosím ťa.“ zasmial som sa sarkasticky. „Ty si ich úplne zničil.“oznámil som mu. Z očí do očí.
„Mám ťa poľutovať?“spýtal sa.
„Bože, len to nie.“odpovedal som mu. Sadol som si späť na jeho gauč. „Nečakám nič. Proste som si to užil ako skúsenosť. Robiť z toho takú drámu je úplne zbytočné. Príliš moc ťa nenávidím aby som sa cítil zranene.“dodal som. Nastalo ticho. Postavil sa za mňa. Zaklonil som k nemu hlavu. Zjavne chcel niečo dodať.
„Nenávidíš, hm... to ma privádza k tomu, že ma chceš zničiť.“ vyslovil to neurčito akoby sa ma to pýtal a zároveň oznamoval. Natiahol ku mne ruku a položil mi svoju teplú dlaň na nechránené hrdlo.
„Presne.“odpovedal som mu.
„Zničíš ma.“zopakoval pobavene. „Čím?“spýtal sa ma potichu. Vpíjal sa mi do očí. Robil to zase. Využíval na mňa svoju moc a ja som sa jej chcel podrobiť .
„Niečo si vymyslím.“vydýchol som svoje slová a on sa ku mne sklonil. Stále nebol na dosah. Snažil som sa upokojiť. Spomenul som si až príliš rýchlo na to ako chutí jeho blízkosť. Prehltol som a zabránil si urobiť akýkoľvek krok, ktorý by ho presvedčil o tom, že čakám na jeho ústa. Pomaly sa pohol a ja som sa neubránil a navlhčil si pery s tichým nádychom. Privrel som oči. Bol som pripravený natiahnuť k nemu ruky. Odtiahol sa, kyslík bolo to jediné čo som dostal.
„Kto koho zničí?“spýtal sa ma než odišiel a zaželal mi dobrú noc. Stále som mal zrýchlený dych. Ó, áno, kto koho? Snažil som sa zbaviť toho zničeného očakávania. Prišiel Max a ľahol si mi pod nohy. Zdá sa mi to alebo bojujem v prehranej vojne? Ľahol som si. Konečne sa môžem vyspať. Prepol som teda spánkový režim, vypol svetlá a prehodil cez seba prehoz zo sedačky. Podarilo sa mi doslovne odpadnúť, preletel som cez tmu a zobudil sa na podozrenie, že sami niekto pokúša ukradnúť topánky. Moje myšlienky boli kompletne špatné, pretože som nebol na ulici. Znehybnel som a tajil to, že som plne pri vedomí. V tomto byte bol len jediný človek a ten ma práve držal za členok. Poslúchal som jeho pohyby ruky.
„Chceš ma znásilniť?“spýtal som sa zo zatvorenými očami ešte stále v polospánku.
„To by si si želal?“obrátil to na mňa. Povolil svoje zovretie okolo mojej nohy a jemne zašiel rukou vyššie až na lýtko. Otvoril som oči. Svitalo. Stál pri mojich nohách a stále mal ruku na mojej nohe. Zjavne som ho napadol neprávom. Prehoz mi skĺzol z nôh ale na tom už nezáleží. Posunul sa rukou pod moje koleno. „Už si sa vzrušil?“ spýtal sa. Ak je to tak, túto hru môžeme hrať obaja. Pretočil som sa a roztvoril nohy. Jednou som mu zatlačil dlaň k pohovke a druhou som ho kolenom udrel do slabín. Cukol sebou ale zostal uväznený. Mal dokonalú cestu k môjmu lonu a on ju využil. Chytil sa. Voľnou rukou ma pohladil po vnútornej strane stehna. Ten šteklivý pocit mu brnel v prstoch na nohách ale vracal sa mi do lona.
„Ešte stále sa chceš hrať?“spýtal sa upretý na moju tvár. Jeho ruky ma prebúdzali a to nie len zo spánku.
„Ešte stále si ma dostatočne nevzrušil.“odpovedal som mu. Odložil svoj úsmev.
„Uvoľni mi druhú ruku.“ rozkázal. Povolil som svoju nohu. Ihneď ju vytiahol z pod požičaných teplákov.
„Nevieš kedy máš dosť?“pokarhal ma. Zaryl mi prsty do stehna. Vypäl som sa proti nemu. Dostal sa medzi moje nohy. Rozhadzoval okolo mňa svoju dominanciu. Keby len tušil, že ho môžem zrušiť minimálne dvadsiatimi spôsobmi. Lenže to by som si nechal uniesť našu hru.
„Ty mi ale asi vyhradíš hranice.“zhodnotil som jeho stanovisko.
„Nenechám sebou zametať. A už vôbec nie tebou.“ upozornil ma. Nadvihol ma za kolená a vyložil ľavú nohu na
operadlo. „Nechaj ju tam.“ dodal prísnejšie. Chytil jeho tepláky a stiahol mi ich zo zadku. Nemusel sa dotknúť môjho penisu ani jediný krát, už stál. Mal by som byť zahanbený ale na to mám v sebe ešte stále moc hrdosti a nenávisti. Zhlboka som dýchal a snažil si zamestnať ruky aby neurobili jeho prácu. Sklonil sa k môjmu penisu a ja som cítil jeho dych. Zatajil som ten svoj. Zrazu sa objavil pri mojej tvári. „Zničil som tvoje pocity? Môžem ti ich všetky zobrať?“ spýtal sa z perami takmer na mojich. Teraz je možnosť vzdorovať. Obkľúčil som ho svojimi nohami. Skús vyhrať.
„Dotoho.“pobodal som ho tak ako on minule. Konečne ma pobozkal. Vplietol som si prsty do jeho vlasov a pritlačil si ho k sebe. Dnes neprestaneš kým ja sám nebudem chcieť prestať. Potvoril som ústa, vpustil ho dnu. Cítil som sa neskutočne. Pustil sa na mňa a preniesol váhu na môj pravý bok. Táto hra sa ešte len rozbieha.
„Uvoľni nohy.“rozkázal mi. Urobil som to bezmyšlienkovito. Tlačil svojim kolenom na môj penis zdola. Svoj tlak uvoľnil a dotkol sa ho rukou. „Stačí ti moja ruka aby stvrdol?“ pozrel sa ku mne a naše oči sa stretli.
„Nepodceňuj ma.“ vzdychol som. Zatlačil na moju špičku a pretrel ju dlaňou.
„Nemám ťa prečo. Si tvrdý a vlhký.“ oznámil mi pobavene. Opatrne ho pretieral v jeho ruke a ja som sa musel dívať. Dych mi vynechával a nedokázal som sa sústrediť aby som mohol odpovedať. „Už budeš?“ spýtal sa ma svojím ovládajúcim hlasom a ja som priam kričal: „Áno! Áno!“ Zatajil som dych.
„Už.“vzdychol som. Zrýchlil. Stratil som pojem o okolí vnímal som len jeho ruku. Zaplavilo ma teplo. Ešte stále som sa cítil nadržane ako keď začal ale teraz sa pridal aj pocit, že sa asi zbláznim. Začal som sa vracať do reality. Nakláňal sa nad moju tvár. Sledoval som ho tak ako on mňa. Ruky sa mi trochu triasli. Vystrel som ich a vošiel pod jeho tričko, ktoré mi padalo na hruď. Jeho telo bolo horúce. Cítil som jeho interval dýchania. Dýchal rýchlo tak ako ja. Uvoľnil trochu stisk ruky a ja som sa urobil. Vydýchol som, konečne. Moje svaly sa začali upokojovať.
„Urobil si sa rýchlo. Nadvihneš sa trocha.“požiadal ma. Sklopil oči k môjmu lonu. Nebol som si istý čo chce spraviť ale došlo mi to ako všetko ostatné. Nezáväzné? Možno. Nebezpečné? K tomu dôjde. Nezabudnuteľné? To určite. Myslí si snáď, že neviem o jeho hre? Neprestanem a neprehrám. Pridržal som si nohu.
„Robil si si to sám alebo s niekým iným?“spýtal sa ma intímnu otázku. Popravde práve z jeho vážnosti som dostal šialený strach.
„Nie.“odvetil som. „Ale nemusíš,“začal som. Jeho ruka skĺzla dolu a jeho prst bol už pri písmenu š dávnu dnu. Privrel som oči.
„No? Ako to cítiš?“spýtal sa ma. Počkal na môj očný kontakt.
„Žartuješ? Nijak! Je to akoby si mi tam vložil ceruzku. Ak by si to nepochopil tak dosť nepríjemné.“odpovedal som rozrušene. Usmial sa. Oblizol si pery, sklonil sa ku mne. Ucítil som jeho jemný pohyb vo mne.
„Chceš ma zbiť, že som ti ho tam strčil? Alebo chceš skončiť?“
„Áno a nie.“odvrkol som.
„To je veľmi odvážne rozhodnutie.“obdaril ma tým šibalským úsmevom keď niečo chystá. Opustil ma.
„Obleč sa.“rozkázal mi.
„To je všetko, viac neskúsiš?“podpichol som ho. Zašiel tak ďaleko, že mi strčil prst do zadku. Myslím, že si môžem dovoliť byť trochu nevrlí.
„Stále to berieš ako zábavu. Nič ťa neodradí. Nevieš kedy prestať aby si sa nedostal do problémov.“vykladal mi jednu vetu za druhou.
„Ach! Tak ty si testoval hranice a zisťuješ, že žiadne nemám?“natiahol som na seba tepláky.
„Nemôžem uveriť, že existuje na svete ešte taký hlupák ako ty Jordan. Snažíš si ublížiť zámerne aby si naštval otca a mňa alebo sa natoľko nudíš? Neuvedomuješ si v akej si sa ocitol situácii. Pre teba to je iba sranda a kým to nepochopíš nemá cenu aby som pokračoval. “
„Nuda s tým nemá nič dočinenia. Priznajme si, že to robíme preto aby sme skrotili jeden druhého. Chceš aby som sa poddal. Kto zničí koho? Spomínaš?“povedal som.
„Zveziem ťa.“odvrátil odomňa pohľad. Totálne ma odignoroval. „Veci máš na chodbe.“ Pozeral som ako odchádza. Výborne presne to som potreboval. Naštvať ho. Agh! Keď on je tak strašne... Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Prezliekol som sa na chodbe. Zabudol som sa opýtať či si môžem nabiť telefón a tak zostávam bez telefónu. Keby som mal aspoň rozum. Nečakal som. Pravdou je, že ak by neprestal, vyspal by som sa s ním. Pravdepodobne by som do toho išiel. Vidieť ho ako sa urobí. Ah! Zišiel som požiarnym schodiskom. Rozhodne by som v tom prípade vyhral. Napriek tomu, že to nebolo nijak zvláštne, stále cítim jeho prst. K tomuto sa ale priznávať nemusím. Zamieril som si to do centra. Keď si zoberiem bus mal by som to v pohode stihnúť do práce. Ak budú vo výpredaji rajčiny dostanem možnosť na neho nemyslieť.
Celé toto stretnutie s ním bola jedna veľká chyba. Pozdravil som šéfa a zamieril do skladu, podľa jeho prianí sme vybrali akciu. Rajčiny to neboli. Počas dna ma niekoľko krát oblial horúci pot pri spomienke ako som sa urobil. Vážne začínam byť sexuálne frustrovaný. Asi si pri najbližšej príležitosti strčím vtáka do vysávača aby som sa toho mohol zbaviť.
Dnešok nebol zrazu už vôbec tak dobrý a k tomu sa ešte opakujúca sa návšteva toho slizáka čo tu bol aj včera. Zdá sa mi to alebo vážne nemám svoj deň. Vytrval som aspoň v tom aby som nič nezničil. Do obeda to išlo. Šéf sa zdal trochu sklesnutý ale nech som sa snažil ako som chcel moju odpoveď som nedostal. Nemýlim sa však ak si myslím, že to má niečo spoločné s tým chlapíkom. Vyniesol som kilo hrušiek staršej paní pred obchod a všimol si, že sa k nám blíži problém.
„Zostaň vnútri.“ to boli jediné slova ktoré som od neho počul. Štyria chlapíci ,zjavne nie celkom čistý, sa pustili do rozhovoru s mojím šéfom a ja som nad nimi videl veľký nadpis: Problém!
Ignoroval som to. Musím to ignorovať! Ach! Dočerta s tým. Postavil som sa k výkladu.
„Predaj svoj stánok! To je posledné varovanie ak nechceš aby sme si ho zobrali násilím.“ hovoril jeden z chlapíkov. Tak teraz to už dáva zmysel, tie návštevy. Chceli ho prinútiť vzdať sa svojho obchodu. Pekný chcipáci.
Dnes sú fakt všetci úplne drbnutý. Človek nemôže ani v pokoji pracovať. Najprv Seary z ktorého mám celý deň vypuklé rifle a teraz títo zmrdi.
„Hej!“ukázal som na toho čo práve hovoril. „Prečo to proste nenecháte tak, hm?“ spýtal som sa a ihneď na seba strhol pozornosť. „ Čo keby ste proste vyšumeli jak bublinky, čo?“
„Kto je ten smrad?“spýtal sa môjho šéfa.
„Keď chceš so mnou hovoriť tak sa na mňa aj pozeraj ty trol.“nedal som mu možnosť odpovedať. Mám pocit, že som urobil zlé rozhodnutie. Všetci traja sa okolo neho zoskupili. Á, áno teraz si spomínam. Vyhýbať sa problémom.
„Toto nieje tvoj boj maličký.“ priblížil sa jeden z nich. Keď už to musí byť, nesmiem zaútočiť prvý. Okom som sledoval okolie. Ľudia sa pozerali,takže mám svedkov.
„Jediná vec, ktorá tu je maličká je tvoj šos.“ odbrával som a táto jediná veta stačila. Skočil po mne. Bez zbrane. Otvorený boj. Zaútočil mi na tvár. Toľko krát už som sa bil. Zohol som sa a udrel ho zospodu do medzery na rebrách. Je to najbližšie nechránené miesto pri srdci. Príčina je jasná. Zohol sa. Je to riadna chvíľková bolesť, ak je to celou silou. Pridržal som mu hlavu a kolenom mu zlomil nos. Je to dôležité. Trvá chvíľu než si sto kilový medveď uvedomí, že to bola iba obraná rána a nič mu nie. Preto ten nos. Jeho troch kamarátov to naštvalo. Tri gorily nie sú sranda. Počítam so stratami. Všetci na jedného v kope je smrteľná kombinácia. Prešmykol som sa okolo krvácajúcej gorily a kopol ho do náručia jedného z nich. Kontrolovať prostredie. Očný kontakt s útočníkom. Ďalší sa dostal ku mne. Počkal som si kým bude dosť blízko, potkol ho a následne dostal úder lakťom do stavcov nad lopatky a druhý medzi ne. Príčina: vybil som mu dych. Nemohol sa nadýchnúť, schoval som sa mu za chrbát, akurát keď ma chcel jeho kamarát dostať. Kopol svojho partnera do brucha, a kým stále nemohol dýchať uškrtil som ho: pravou rukou som ho škrtil a udával silu škrtenia, ľavou som mal za jeho hlavou a pridržiaval pravú ruku, používam ju aby sa mi nevyšmykol. Je vlastne uväznený v trojuholníku s mojich rúk, pričom v strede toho trojuholníka je jeho úbohá hlava. Jeho dvaja parťáci sa rozhodli ísť proti mne naraz. Pritlačil som silnejšie a prinútil svoju obeť stratiť vedomie. Keď sa prebudí bude ho sakramensky bolieť hlava. Uvoľnil som si ruky a nechal ho padnúť k zemi. Bol som obdarený nadávkami. Krvavá gorila sa dávala dokopy a začínala byť naštvanejšia ako doteraz. Nemám veľa času. Priblížil som sa k najnižšiemu z nich a keď si myslel, že ho udriem, zaútočil som na kamaráta vedľa. Starí dobrý kop medzi nohy. Oklamaný muž natiahol svoje ruky aby ma uväznil v objatí. Rýchlo som sa hodil k zemi. Kopol stále krčiaceho sa muža do kolien. Podlomili sa mu, čím vytvorili perfektnú medzeru. Vsunul som medzi jeho nohy moje a celou silou ich roztvoril. Chlapík spravil šnúru. Jediný kto zostal bez ujmi, najnižší z nich prišiel na rad. Zdrapil ma za oblečenie a postavil. Nechal som ho zaútočiť aby som vedel ako sa od neho dostať. Poslal mi signál. Hruď. Mal dobrý výber ale hrozné krytie. Udrel som ho čelom do nosa a hneď potom mu vykrútil ruku, ktorou si chcel zakryť krvácajúci nos. Rýchla kontrola okolia. Oči mi padli na Searyho. Díval sa ako tomu chlapíkoví idem vykĺbiť rameno a ako som ostatných zbil. Prepadlo ma svedomie. “Nedostaň sa do bitky“ Videl som viac emócii než som bol za tých pár sekúnd schopný prečítať. Pustil som ho. Mám problém a práve ním nieje len Seary. Mrzí ma to. Zostal som stáť a nebil sa. Nepotrebujem problémy. Čakal som to a nedvihol proti útoku v obrane ruku. Udrel ma do nosa. Bolelo to jak sviňa. Ale ešte neskončili. Ten čo som mu chcel vykĺbiť rameno ma zovrel za vlasy a šéf bandy s malým vtákom ma skope na zem. Zhlboka som sa nadýchol a uvoľnil rebrá aby mi ich nezlomil.
„Nechajte ho!“ môj šéf sa snažil zasiahnúť. Dostal som kolenom do žalúdku. Dvihol sa mi, ale udržal som svoj obed, aspoň na tento krát.
„To by stačilo!“ tržnicou sa zdvihol Searyho hlas. Pridržal som sa zeme. Ty vole asi omdliem. Dýcham ústami. Uvedomujem si, že ich Seary vyhadzuje a môj šéf ma stiahol na bok, sadnúť si. V hrdle mám hrču a po celej tvári krv. Utrel som sa najprv rukami ale to to iba zhoršilo a tak som si dal pod nos svoje tričko. Zrak sa mi začal čistiť ale o to mi bolo horšie od žalúdka.
„Ďakujem, že ste zasiahli.“poďakoval môj šéf Searymu.
„O čo tu išlo?“spýtal sa ho.
„O nič.“ zamumlal som cez tričko.
„Prepáčte, ale vy sa poznáte?“ spýtal sa prekvapene šéf.
„Som jeho právnik, hovorili sme spolu po telefóne.“odpovedal mu Seary.
„Ow.“vzdychol šéf. Prikývol som. Presne. Ja a šéf vieme, že sa môj právnik nesmie dozvedieť o tom o čo tu išlo a ani, že sa niečo takéto stalo. Problém: jedná vec sa už utajiť nedá a tak to radšej zhoršovať nebudeme a o tej druhej pomlčíme. Nejaký mafiáni a vydieranie nieje teraz moc dobrý nápad.
„Pôjdem sa opýtať do rybieho stánku o trochu ľadu.“povedal nám obom aby sa vymotal z trápnej situácie a potom odišiel. Saery hneď prešiel s pohľadom na mňa. Úplne mu zdivel. Aj jaj! Sodoma- Gomora.