„Nerob to pre mňa,“ozval sa Christián a hneď dostal za vyučenú. Bolo rozhodnuté.
Privrel som utrápene oči. Mathew!
Dvaja muži z ochranky ma zdvihli za ramená. Prudko som sa nadýchol.
Toto im neprejde!
„Zhoríte v pekle vy skurvysyni,“trhal som sa bezmocne v rukách ozbrojených mužov.
Ťahali ma preč zakiaľ čo Crystal ešte niečo hovorila Kapitánovi. Všetci sa pozerali mojim smerom a ja som im nadával.
Môžu ísť dopekla, všetci!
Hodili ma do nejakého skladu a pripútali k železným tyčiam, ktoré tu boli na lešenie, nie na moje uväznenie. Farby, rebríky a ostatné náčinia sa povaľovali všade naokolo.
Trhol som sebou a jedného muža od seba odkopol, kým sa mi snažil zviazať členky. Svaly ma boleli z únavy. Išiel som za hranice síl.
„Zdochni!“kopol som ho ešte niekoľko krát než ma uzemnil jeho partner.
Všimol som si ako ich šéf stojí vo dverách a pozoruje ma. Podarilo sa im zviazať ma a potom opustili miestnosť. Zostali sme iba my dvaja. Pohol sa ku mne a kríval.
„Vraj ťa mám nechať kričať,“oznámil mi zhnuseným úsmevom.
„Mal som ťa zabiť, kým som mal šancu,“odpovedal som mu zhnusene.
Som v pasci!
„To si teda mal,“pripustil. Zastal stáť pri mojich nohách a aj som vydesene dýchal.
Prosiť asi nemá cenu.
Kľakol si na zdravé koleno a prinútil ma obrátiť sa. Ruky sa mi trocha prekrížili. Trhane som sa nadýchol. Niekoľkokrát som sa mu zvrtol a on ma za boky znova vrátil na brucho. Pevne ma zovrel a zdvihol. Zostával som v predklone.
„Nechaj vystreté nohy,“prikázal.
Nech si nemyslí, že to vzdám.
Zasmial som sa a uvoľnil nohy. Držal ma vo svojej výške na rukách.
„Na tvojom mieste by som spolupracoval inak si zavolám na pomoc pár ľudí,“varoval ma. Z narastajúcej paniky som nemohol dýchať.
Nedokážem sa mu ubrániť.
Vedel som, že ma nečaká to isté ako s Mathewom. Zapieral som sa rukami o tyčky aby som neležal na tvári.
„Si nechutný,“vyhŕkol som znechutene.
„Bohvie ako sa budeš tváriť keď ti ho tam strčím? Možno sa ti to nakoniec zapáči,“
Stiahol mi nohavice zo zadku. Prudko som sebou zabojoval a on ma po ňom udrel.
Zaštípalo to. Sklonil som hlavu. Uvoľnil ma a ja som si ihneď ľahol na zem a pretočil sa na brucho. Zložil si nohavice z bokov.
„Chceš to robiť spredu?“vysmial ma.
„Bastard,“precedil som cez zuby a on sa zohol po moje telo.
Skrčil som nohy aby som ho kopol. Zachytil ma za zviazané členky, urobil krok dozadu. Natiahol ma silou v rukách a pretočil. Prechytil si ma vyššie za kolená a silou mi ich roztvoril.
„Zabijem ťa.“vyhrážal som sa mu bezmocne.
Škodoradostne sa usmial. Položil ma na zem a navliekol sa medzi moje zviazané nohy. Cítil som jeho teplo. Zovrel som ho kolenami a snažil sa otočiť tak aby som mu podobral stabilitu a padol na bok. Chytil ma za stehná a zatlačil na ne svojimi dlaňami.
Bolestivo mi tŕpli nohy. Musel mi robiť modriny. Neprúdila mi krv a zostali mi úplne slabé.
„Pusť ma ty bastard!“vykríkol som.
„Robíš si to ťažšie,“odpovedal mi pokojnejšie. Roztiahol kolená a tak uvoľnil môj stisk na jeho boky. Páska na nohách sa mi zarezávala do členkov. Bol som úplnom konci.
Už nieje ako sa brániť. Nemám som ako uniknúť. Zobral mi veškerý pohyb. Nie, to nemôže!
Jednou rukou ma za chrbát pritláčal k zemi aby mal dokonalý uhol a druhou masturboval nad mojim zadkom.
Nepodarí sa ti to!“vyslovil som skôr svoje želanie.
Pobavene sa zachechtal. Naklonil sa a utrel svoju erekciu medzi mojimi polkami. Trhane som vydýchol a stiahol sa.
Zostáva mi modliť sa.
Ovládol ma strach. Všetká moja krv sa nahromadila do nôh a zastala mi zima.
„Tváriš sa ako silák ale pritom sa trasieš od strachu,“zasmial sa mi.
„Naser si!“ Pomykal som svojim telom, ale nijak mi to nepomohlo.
Zachytil sa pravou rukou o tyčku vedľa mojich spútaných rúk a ja som si až teraz všimol ako sa mi trasú.
Začal som cítiť jeho pach vzrušenia. Hlasno si odpľul do svojej dlane a utrel si ju o môj zadok. Hádzal som sebou a dúfal, že niečo povolí alebo spadne. Držal ma pri zemi svojou váhou. Sápol som po kyslíku.
Prečo to robí?! Nemôžem som ho zastaviť!
Oprel si boky o môj zadok a snažil sa ho do mňa natlačiť.
Bolelo to.
Dobíjal sa do mňa silou a ja som mal všetky svaly stiahnuté v kŕči. Bránil som sa proti slzám.
Ubližoval mi.
Bolo mu jedno ako to urobí. Stačí aby prenikol. Zúrivo proti mne prirazil a aj som ho cítil vo mne.
Bolí to!
Znova sa vzpriamil. Chytil ma za boky a posúval ma podľa jeho tempa. Nemohol som udržať v sebe bolesť. Slzy mi padali na ľadové ruky a pálili ma na koži. Hrýzol som si do jazyka aby som nevydal žiadny zvuk.
Určite však nedám po čom tak túžili.
„Si tesnejší než panna,“zavzdychal a ja som v sebe udržal hlasný bolestivý vzlyk. Cítil som vo vzduchu krv.
Bolí to!
„Plačeš?“naklonil sa posmešným úsmevom a prirazil hlbšie.
Zaryl som do železa prsty, zadržal som dych a zahryzol si silnejšie do jazyka a pohrýzol sa do krvi.
Nedám mu vidieť ako mi ubližuje. Radšej sa udusím alebo si odhryznem jazyk a umriem ako by som ho mal priviesť k vrcholu.
Užíval si to. Vzdychal a mačkal mi zadok vo svojich rukách. Bolesť bola nevydržateľná a vyberala si svoju daň. Začínalo mi byť zle a točila sa mi hlava. Celé telo sa mi triaslo.
Zrýchlil svoje pohyby a ja som najskôr omdlel od bolesti.
Zdalo sa mi, že mám päť rokov a mama mi upiekla obľúbený koláč lebo som si zlomil ruku. Bol som naozaj šťastný. Otec prišiel v ten deň unavený z práce a ja som sa rozhodol, že ho zjeme spolu aby som ho rozveselil. Sedeli sme za kuchynským stolom. Otec ma držal na kolenách a mama nás pozorovala s milujúcim úsmevom na tvári. Otec jej pošepkal niečo tajné a ona sa rozžiarila. Čo je povedal? Čo je také tajné?
„Jordan, Jordan,“opakoval niekto v diaľke moje meno.
Môj sen sa vytratil. Spomienka na mamu zmizla a ona bola znova mŕtva. Rozplakal som sa. „Jordan, otvor oči,“požiadal ma opäť ten istý hlas.
Nemôžem, nechcem sa vrátiť.
Rovná a chladná zem zmizla pod mojou hlavou. Začal som cítiť teplé ruky a korenenú vôňu.
Mathew? Je tu Mathew?
Znova som sa nadýchol tej vône a túžobne som po ňu natiahol.
Čo ak sa stratí? Vyprchá ako ten sen?
Teplé ruky mi rozotreli slzy na tvári.
„Prosím,“požiadal ma.
Otvoril som oči a riskoval, že to bol len sen.
Kľačal a podopieral ma o svoje stehno. Nakláňal sa tvárou nad mnou.
Natiahol som k nemu ruku a pritlačil sa bližšie k nemu. Dýchal som jeho prítomnosť. J
e naozaj tu.
„Musíme ísť,“povedal potichu.
Pozrel som sa kde som. Ležal som v tom sklade. Putá som mal stále na rukách, ale spoj medzi nimi bol pretrhnutý. Musel to urobiť Mathew. Uvoľnil mi aj nohy. Nohavice som mal na sebe chabo nasadené.
Mathew vyzeral strhane a ublížene, ale nezdalo sa, že ma videl v tej pozícii.
Ako sa mu len môžem pozrieť do očí?
Pomaly sa postavil a chytil ma za lakeť aby mi pomohol postaviť. Trochu ma povytiahol do sedu a mnou prešla ostrá bolesť.
Zasekol som sa. Ucítil som ho v sebe. Vytrhol som si ruku z Mathewho zovretia.
Nemôže ma tak vidieť.
„Jordy nieje čas na hry, musíme ísť,“povedal prísne. Odtiahol som sa. Keď sa pohnem všetko pôjde von.
„Nemôžem,“vydýchol som.
„O čom to hovoríš?!“sklonil sa po mňa a ja som mu uhol rukou aby ju nechytil.
„Nemôžem,“zvýšil som hlas a on sa ku mne naklonil.
„Musíš! Všetko už bude v poriadku, prišiel pre teba dokonca tvoj otec,“povedal mi posmeľujúco a ja som na neho zízal.
„Môj otec?“spýtal som sa ho.
„Áno,“prikývol, „musel som mu všetko povedať, úplne všetko a on trval na tom, že po teba pôjde,“vysvetľoval mi.
„Úplne všetko?“zopakoval som.
„Áno, aj o nás. Mrzí ma to,“povedal mi. Privrel som oči. Môj otec ma bude nenávidieť ešte viac ako doteraz. „Polícia bola na ceste a keď dorazili nikde ste neboli. Dvere boli zamknuté a každé otvorenie nám mal dať personál signál na mobil. Oklamali ma. Som hlupák,“vysvetľoval mi ublížene.
Nemohol za to. Čas hral proti nemu. Wayli bol rýchlejší.
Zaprel som sa o stenu a Mathew mi pomohol sa pomocou nej postaviť.
Ako som čakal.
Bolestivo som vydýchol, prišlo mi zle. Jeho teplo mi stekalo po nohách a vpíjalo sa do nohavíc. Mathew ma zachytil lebo sa mi roztriasli nohy. Prešiel ma pohľadom a zastavil sa očami na zemi kde som ležal. Zostalo tam trocha krvi.
„Kurva,“zaklial, „kto to urobil?!“spýtal sa ma nahnevane. Popravil som si nohavice.
„Nehnevaj sa,“natiahol som k nemu ruku aby sa nedostal ku mne moc blízko. On ma však podoprel svojim bokom.
„Jordan, ako sa nemám hnevať? Nehovor takú blbosť! Nechovaj sa tak tvrdo v takejto situácii,“trval na svojom.
Nechcem sa o tom rozprávať a ani na to myslieť. Bol som najviac ponížený v mojom živote. Ako by som mu mal čeliť? Milujem ho, ale moje telo je pošpinené nejakým grázlom.
„Zmeníš to ak ti to poviem!?“spýtal som sa ho, kým mi pomáhal kráčať. Podlamovali sa mi kolená. Išli sme smerom kde sa nachádzali všetci.
„Chytím toho bastarda a postarám sa aby dostal, čo si zaslúži!“precedil naštvane.
„Tadiaľ, nie,“povedal som mu unavene, keď som videl, že sa približujeme.
„Je tam polícia. Pred pár minútami to tu prevzala s velením tvojho otca,“oznámil mi. Až potom som počul hlasné rozkazy.
Už je mi to jasné, len polícia musí robiť taký hluk.
Nemohol som ďalej a na malí moment som zastal.
Mathew ma oprel o stenu, zostávali asi dva metre.
Som lúzer, ktorí sa už nedokáže ani stáť. Ako sa môže na mňa dívať?
„Bolí to?“spýtal sa a ja som iba privrel oči.
„Žartuješ?“vydýchol som bez sily.
Zamračil sa a prudko ma objal. Tvrdo ma udusil v mojom objatí. Zbĺkol hnevom a ozval sa s prísnym hlasom: „Nerob to a povedz mi kto to bol.“
Trochu som ho od seba odtiahol.
„Ak ti to pomôže neviem ako sa volá,“odpovedal som mu.
Chcem aby už bol koniec!
Povzdychol si a prešiel ma pohľadom. Chvíľu sa upokojoval pohľadom na mňa. Moc mu to nešlo.
„Tvoj otec je už určite strachom bez seba,“povedal už o niečo príjemnejšia, ale ja som videl ako v skutočnosti zúri.
Predpokladám, že si to zistí sám, keď ho nebudem môcť zastaviť.
Po malom oddychu sme sa dostali tam kde sme potrebovali. Naozaj, polícia bola všade. Crystal a Ryana práve zatýkali a ich strážci kľačali otočený k stene a spútavali im ruky za chrbátom. Hľadal som očami otca. Uvidel ma skôr ako ja jeho.
„Synak!“vyskočil rýchlim krokom k nám.
„Keď toto skončí, môj otec nás zabije,“povedal som mu než k nám prišiel.
Vydýchol si.
„Ja viem,“odpovedal smutne. Pustil ma od svojho tela a držal ma za lakeť. Otec ma objal.
„Si v poriadku?“spýtal sa ma.
To, že ma znásilnili mu nebudem hovoriť.
„Áno,“odpovedal som mu.
„Vďaka bohu,“vydýchol s úľavou. Priam som cítil, že zazerá na Mathewa.
Prešiel som očami po miestnosti.
Ryan mačkal Christiána a vyzerá, že ešte chvíľu než mu začne robiť kompletnú doktorskú prehliadku, či sa mu nič nestalo.
„Pán, minister,“zavolal Wayli, „rád Vás spoznávam.“
Otec sa odtiahol a pozrel sa k Wayli mu.
Vyškieral sa.
„Máte úžasného syna,“dodal škodoradostne.
Otcovi prešiel cez oči plameň.
„Náš Kapitán to dosvedčí,“zasmial sa. Mathewi stŕpla ruka na mojom lakti.
Dopekla!
Kapitán sa otočil pri zatýkaní na Wayliho.
Kurva!
Mathew ma v ten moment pustil a vrhol sa za ním.
„Mathew!“zakričal som a nebol jediný.
Je to nebezpečné!
Nejaký policajt sa mu postavil do cesty a zachytil ho.
„Zabijem ťa!“ukazoval na neho a kričal.
Otec prešiel celú situáciu pohľadom a potom, čo ma prešiel pohľadom a videl ako sa mi trasú nohy a vlastne ako vyzerám, pochopil.
Vytiahol si zbraň.
„Otec!“zachytil som ho za rukáv na košeli. Wayli sa začal smiať z plného hrdla.
Už žiadne konflikty! Wayli to robí naschvál. Provokuje aby si ulahodil. Nemá cenu reagovať. Nech to proste skončí!
Ryan sa dostal k Mathewi a stiahol ho prudko k sebe. Niečo mu povedal a on sa upokojil. Napravil si golier na košeli a pomaly sa vracal k nám. Chváľabohu. Konečne to chápe.
V tedy sa to zvrtlo k niečo mu horšiemu. Jeden z mužov, ktorého išiel policajt spútať ho zložil a vzal mu zbraň.
„Odlož tu zbraň!“ Otec na neho namieril.
Ryan chmatol po zbrani, ale bolo neskoro.
Mathew ma ukryl v objatí v momente keď padli tri výstreli.
Zadržal som dych.
Videl som ako sa Crystal rýchlo pohla vedľa Wayliho.
Policajti sa zhrnuli na jediné miesto aby spacifikovali muža so zbraňou.
Mathew ma pevnejšie zovrel. Niečo je zle.
„Mathew!“snažil som sa ho od neho odtlačiť.
Čo sa stalo!?
„Mathew!“odtrhol som sa na silu. Otočil som sa a môj otec ležal na zemi.
„Otec!“vrhol som sa k nemu.
Nie! Nie! Otec nie!
Naklonil som sa nad neho.
Čo mám urobiť?! Krváca.
Priložil som ruku na jeho hruď kde bol strelený.
„Otec,“zavolal som na neho a jeho horúci život mi pretekal cez prsty.
„Mathew,“vydýchol som bez sily. Nemal som dosť sily ani v rukách ani v hlase. Ihneď si dal dole sako a pritlačil namiesto mňa.
„Otec,“natiahol som sa po jeho tvár, „prosím,“priložil som k nemu čelo. Cítil som jeho dych. Žije.
„Sanitka je na ceste,“vyrušil nás jeden z policajtov otočil som k nemu tvár a všimol si kam dopadli všetky tri výstreli.
Jeden patril otcovi, ktorý musel streliť toho muža zo zbraňou a dva tomu mužovi. Jedena guľka trafila môjho otca a druha Crystal. Ležala na zemi. Videl som ako sa k nemu vrhla. Zachránila mu život!
„Jordan, sústreď sa na mňa,“prehovoril na mňa hlasno Mathew.
Nedýchal som.
„Crystal,“vyslovil som bez hlasu.
„Viem, je mŕtva. Postavila sa pred Wayliho než stihol na neho vystreliť,“povedal mi rýchlo a pevným hlasom.
Zatočila sa mi hlava.
„Si v poriadku?“ušiel ku mne pohľadom.
Pozeral som sa ako celou silou tlačí svoje sako na otcovu ranu.
Všade vo vzduchu je krv. Nemôžem dýchať.
„Nesmie zomrieť,“vyslovil som.
„Nezomrie,“snažil sa zachytiť môj pohľad, ale mne bolo zle.
„Ryan!“vykríkol Mathew, „Odveďte ho odtiaľto preč,“rozkázal im.
„Nie,“vzoprel som sa.
„Hneď!“zreval hlasnejšie a Ryan ma zdravil za plecia. Christián mu pomáhal vyviesť ma. Ryan viedol a pustil nás až na predku celej stavby. Zostali sme sa schodoch. Prichádzali sanitky s políciou. Zvrtol som sa, že mu ujdem.
Môj otec, on umiera!
Ryan mi prudko podkopol a zachytil za ruky aby som nedopadol tvrdo na zem. Položil ma na schody.
„Nevstávaj,“prikázal mi. Christián sa ku mne posadil.
„Všetko bude dobre, uvidíš,“povedal mi. Súcitne sa na mňa pozrel a ja som odvráti pohľad. Všetci zastavil meter od schodiska. Ryan ich viedol do budovy. Jeden zo zdravotníkov sa zastavil pri mne. Christián ho nechal pracovať.
Počul som ako vychádzajú z budovy a vytrhol som sa zdravotníkovi z rúk.
Natiahol som krk. Mathew ich nasledoval. Zastavil sa pri mne a otočil sa na Ryana.
„Zvládneš to tu?“spýtal sa ho. Ryan mu prikývol.
„Zoberte aj Christiána,“povedal mu.
„Nikam nejdem! Neopustím ťa,“vrhol sa na Ryana a objal ho. Ten mu vložil ruku do vlasov a mykol hlavou.
„Choďte,“povedal nakoniec. Mathew ma držal so zdravotníkom na nohách.
„Pôjdeme za vami autom,“oznámil mu.
„Potrebuje súrne vyšetrenie,“pozrel sa na mňa.
Mathew mu mlčky prikývol a nasadol si do policajného auta, ktoré prišlo na základe nahlásenej strelnej rany.
Predpis je predpis.
Pomohol mi nastúpiť dozadu a sadol si vedľa mňa.
„Odveziete nás do nemocnice, prosím vás?“spýtal sa policajtiek. Súhlasili.
Oprel som sa o sklo a pozoroval ako sa sanitka za tu dobu vzdialila. Stále som bol v tej budove a zastavený v momente keď sa ozvala streľba.
„Jordy,“oslovil ma a natiahol ku mne ruku.
Odstrčil som mu ju.
„Som v poriadku,“odpovedal som mu z pohľadom von oknom. Prisunul sa a na silu mi zovrel ruky.
Prinútil ma pozrieť sa na neho. V očiach mal napísané, že chce niečo povedať. Videl som v nich jeho súcit a ja som vďaka tomu chcel vypadnúť z tej budovy do reality.
„Môj otec,“začal som, ale zlyhal mi hlas.
„Bude v poriadku,“ubezpečil ma, „je to bývalým generálom.“
„Ak umrie už mu to nikdy neodpustím,“vyslovil som nahnevane.
Ak umrie a nechá ma tu. Všetko je to jeho vina!
„Čo mu neodpustíš?“spýtal sa ma. Pozrel som sa ako ma drží za ruku.
„Otec zabil moju mamu,“povedal som mu.
Zostal ticho len na chvíľu.
„Chceš mi o tom povedať?“spýtal sa šepotom.
Ja neviem.
„Môžeš mi to povedať inokedy,“dodal keď som neodpovedal. Oprel som sa o jeho plece. Zachránil môjmu otcovi, život. Stále som sa triasol. Mojou najväčšou nevýhodou sú moje myšlienky a spomienky.
„Jordan je mi to naozaj ľúto. Musel si mať strach a ja som neprišiel dosť skoro aby som ťa zachránil. Nemohol som,“hovoril ku mne smutne a ja som ho prerušil.
„Ako by si ma mohol zachrániť?“
Bolí ma keď to hovorí.
„Aj tak! Ľutujem, že som neprišiel skôr, pretože si pre mňa veľmi dôležitý,“vyslovil naliehavejšie.
Doľahli na mňa jeho city a ja som mu na ne odpovedal iba: „Milujem ťa,“
Mlčky ma objal.
Potrebujem ho.
Než sme stihli doraziť do nemocnice môj otec už bol na operačnom sále. Záchranári nám povedali, že sa držal veľmi dobre a má veľké šťastie, že nešlo o čistý priestrel.
Mathew ma potom odprevadil na vyšetrenie.
Bolo to naozaj hrozné. Už druhý krát mi niekto stiahol nohavice v tomto dni. Moje sebaúcta klesala do bodu mrazu. Odobrali mi vzorky pre test pohlavných chorôb. Nechali ma osprchovať a následne potom mi ošetrili zranenia, ktoré spýsali lekári na podanie žaloby. Navrhli mi predpis antidepresív ak sa necítim dobre.
Vtipálci. Isteže sa necítim dobre. Znásilnili ma a zastrelili mi otca. Koľko mužov príde s tým, že ich niekto znásilnili a majú otca na operačke? Ešte stále cítim jeho prítomnosť. Hnusím sám sebe, ale viem, že je to iba blbý pocit.
Chceli ma nechať v nemocnici cez noc. Mathew mi prikázal zostať a ja som mu neodporoval. Tváril sa celý čas ako socha. Nedal najavo nič a ja neviem, čo si myslí. Uložil ma do postele namiesto sestričky.
Som strašne unavený,“povedal som mu a on ma prikryl.
„Zostanem kým nezaspíš a počkám v čakárni kým dokončia operáciu,“navrhol.
Mal by som by to byť ja kto bude počuť ako je na tom.
Sadol si na kraj postele. Zostával pri mne.
Mám pocit akoby som ho oklamal, zneúctil, keď zostávam pri ňom tak blízko.
„Vieš, že som sa narodil v cudzine,“povedal som mu zo zavretými očami. Viem, že chce vedieť celý príbeh.
„Áno,“odpovedal mi tichým hlasom.
„Moja mama bola cudzinka. Pamätám si jej úsmev a farbu očí bola úžasná v pečení koláčov. Zabudol som však ako vyzerala, akú mala farbu vlasov, či jej obľúbené šaty. Keď piekla, matne si spomínam, že jej ruky voňali po škorici a perníkoch, ale to už asi nieje podstatné. Otec vtedy pôsobil v jej krajine a tak sa vzali a žili spolu. Bola diplomatka ,vďaka nej, otec chránil jej krajinu pred vojnou, ktorá zúrila v okolí. Miloval ju vieš?“rozprával som z polospánku a on ma mlčky počúval.
Musím sa zbaviť všetkých pocitov. Nedokážem inak vypnúť. Všetko sa prehráva v kruhu.
„Keď som mal šesť rokov všetko sa zvrtlo. Ich vládca sa rozhodol zradiť otcovu armádu a tá dala príkaz k tomu aby zabil všetkých povstalcov. Moja mama nemohlo nič urobiť a otec dostal jasný príkaz z hora, ktorému sa nemohol vzoprieť. Mohol si vybrať buď mňa alebo mamu. Zabil ju,“utrel som si oči chrbtom dlane a on mi zotrel slzy z ruky.
„Otec sa po jej smrti zmenil, vyhýbal sa mi, pokračoval v tréningu iba preto lebo dúfal, že zo mňa vyprchá jej kus osobnosti. Nenávidím keď ma porovnáva s mojou mamou, nikdy s tým neprestal. Ešte stále sa na mňa pozerá akoby ju hľadal,“rozprával som potichu.
O mojej mame som sa nerozprával veľa rokov. Doteraz mám pocit akoby to bola zakázaná téma.
„Chýba ti?“spýtal sa ma.
„Nikdy neprestala. Nenávidím ho za to, že to nikdy nestrávil. Kvôli tomu sme nemohli byť rodina. Mama nás rozdelila a doteraz je medzi nami ako tieň.“
„Tvoj otec ťa miluje,“povedal mi. Držal som zatvorené oči a snažil sa prestať revať ako malý chlapec.
Je to predsa tak dávno, čo sa to stalo. Už si to takmer ani nepamätám a aj tak sa cítim akoby umrela včera keď si na ňu spomeniem. Naklonil sa na posteli. Utrel mi slzy skôr ako som to spravil ja.
„Nemôžem ti nahradiť mamu to miesto, ktoré si jej spravil tam navždy bude, ale môžem zostať a milovať ťa tak aby si si nespomenul,“navrhol mi v tichu izby. Ovládal ma spánok. Možno lieky?
„Nežar..“aspoň myslím, že som mu to povedal, nie?
Snívali sa mi dookola moje spomienky z pred pár hodín a mal som kvôli tomu pocit, že som nezažmúril ani oko.
Prebudil som sa do reality v momente, keď som ucítil cez nohavice na svojom zadku, horúci dych. Srdce sa mi rozbúchalo a ja som stŕpol v strachu.
Dostali ho! Videl som ako ho spútali!
Dych sa priblížil a zuby sa mi jemne zaryli do kože. Prudko som sa zvrtol a zachytil sa matraca aby som toho človeka kopol do tváre. Mathew! Prekvapene mi stiahol nohy znova na matrac. Zhlboka som sa nadýchol a opakovane vydýchol.
„Čo to robíš?! Vydesil si ma k smrti,“snažil som sa chytiť roztrasený dych.
Uvedomil si, že to bola hlúposť a pohladil ma po chrbáte aby mi trocha odľahčil. Odtiahol som ho rukami. O čo dôležitejšie:
„Prečo mi hryzieš zadok?!“
„Značkujem si, čo je moje,“odpovedal mi. Pozrel som sa okolo seba a zistil, že mi nič nehrozí.
„Si snáď pes!“pokojne som si ľahol znova na brucho. V polosede mi bolo nepríjemne.
„Nie,“vyložil na posteľ tašku, „doniesol som ti nejaké oblečenie, už tu nemusíš zostať,“vrátil sa do normálu. Otočil som k nemu oči. Až teraz som si všimol, že je prezlečený a čistý.
„Bol si preč? Čo môj otec?“vyčítal som mu. Upokojil ma pohľadom a sadol si s rukou na mojom zadku.
„Asi dve hodiny po tom, čo si zaspal ho odviezli na pooperačné. Bude úplne v poriadku, žiadne veľké komplikácie, ktoré by mali trvalé poškodenia,“upokojil ma. Musím ho vidieť! „Odišiel som iba na hodinu a hneď sa vrátil,“dokončil. Mlčal som.
„Už je ti lepšie?“sklonil sa a pobozkal ma na tvár. Odtiahol som ho rukami.
„Opatrne, nemôžeš vedieť, či som od neho nič nechytil,“odtiahol som sa odmerane a on mi podal papier zo stolíka pri posteli.
„Negatívne,“usmial sa pozitívne. Zaprel som sa rukami o matrac a vyškriabal sa na nohy. Odľahlo mi.
„Potrebujem vidieť otca,“povedal som mu nutne. Nechal ma. Nestál mi v ceste. Prezliekol som sa a Mathew ma zaviedol k otcovi.
Spal. Bol bledý, ale to je asi normálne. Nechal ma s ním samého a ja som nič nehovoril. Žil a to je dôležité.
Zaplietol som ho do niečoho nebezpečného pri čom takmer zomrel. Dúfam, že mi to odpustí.
Nemohol som pri ňom dlhšie sedieť, začínal som mať pocit, že sa dusím, ale myslím, že to bola iba úzkosť. Mathew ma čakal pred dverami. Všetko začína padať do minulosti.
„Čo bude teraz?“spýtal som sa ho.
„Musím zavolať rodine Crystal,“povedal mi, „vyhýbal som sa tomu už dlho, políciu som požiadal aby to nechali na mňa a ja nemám odvahu povedať ako zomrela. Nedokážem jej rodičom a sestre povedať, že v posledných dňoch som ju zatkol lebo spolupracovala a ochránila pred smrťou najhoršieho kriminálnika na svete,“bojoval so svojimi pocitmi.
Konečne nejaká reakcia.
„Budeš klamať?“spýtal som sa ho.
„Nemal by som?“otočil sa na mňa a pýtal sa na môj názor.
Jej rodina nebola zlá a mali ju za úžasnú dcéru.
„Mal by si,“pripustil som.
Radšej by som si zachoval pekné spomienky ako po smrti myslieť, že som niekoho nepoznal. „A Wayli?“opýtal som sa ho a on mi otvoril dvere z nemocnice.
„Tvoj otec zaťahal za nitky aby ho pri odsúdení poslali do zariadenia, kde si neškrtne. Bude rád ak nedostane trest smrti,“odpovedal nahnevane. Všetko by už malo ísť už v správnych koľajach, ale život je život, nikdy nie je nič isté.

O tri týždne:

Sadol som si pred dverami jeho bytu.
Už je čas aby prišiel.
Podložil som si pod nohy školskú tašku.
Nenávidím prvý týždeň školy.
Zazvonil mi mobil.
„Kde si?!“zakričal mi do ucha otec, „Máš stále domáce vezenie na neurčito!“dodal nahnevane.
Keď je doma musí sa strašne nudiť, kontroluje mi cesty zo školy a do školy, presne na sekundu.
„Pokoj, vrátim sa za,“ otvorili sa výťah a Mathew si hľadal kľúče. Uvidel ma a išiel ma pozdraviť, naznačil som mu nech mlčí. „hodinu budem doma,“dopovedal som a Mathew nadvihol obočie. „A pol,“dodal som.
„Myslíš, že neviem, že si išiel k nemu?“spýtal sa ma nahnevane.
Postavil som sa vošiel do jeho bytu.
„Viem, že to vieš, ale nevidel som ho už dva týždne. Vydržal som to dlho nie?“ Otec prskol do telefónu a Mathew ma pohladil pod tričkom na chrbáte. Striaslo ma.
„Domáce vezenie na neurčito znamená aby si to vydržal dlhšie,“hádal sa somnou a ja som len ledva držal mobil v ruke.
Posúval sa rukami vyššie. Zahryzol som si do ruky.
„Jordan!“zakričal otec. Úplne som na niekoľko sekúnd, zabudol, že telefonujem. Odtiahol som Mathew od môjho tela.
„Prepáč, trocha som sa zamyslel,“zaklamal som.
„To určite,“nenaletel mi na to.
„Opakujem ti, že sa mi nepáči, čo robíš. Si môj jediný syn!“pokarhal ma.
„A predsa mi ho nezakážeš milovať,“odpovedal som sebavedome.
Mathew si odložil veci a zložil si sako. Pozoroval ma a pomaly si dával dole svoje oblečenie.
No, áno!
Otec na chvíľu mlčal.
„Nemôžem ti zakázať niečo také. Okrem toho pochybujem, že by si ma počúval,“vzdával sa a jeho hlas začal klesať.
„Mám ťa rád, to vieš a poslúchol by som, ale potrebujem aj Mathewa.“
Odpovedal mi okamžite, rýchlim hlasom: „O hodinu a pol sa vráť domov a zober ho zo sebou, chcem sa s ním porozprávať.“
Potom hneď zložil. Pozrel som sa prekvapene na obrazovku.
Tak toto tu ešte nebolo.
„Čo ti povedal otec?“spýtal sa ma keď videl moju reakciu.
„Že vraj ťa skúsi prijať za zaťa,“odpovedal som mu s širokým úsmevom.
Natiahol ku mne ruky a zobral mi mobil z rúk.
„To aby som ťa požiadal o ruku,“vrátil mi to. Pobozkal som ho.
„Ale vážne, otec by sa s tebou rád porozprával,“odpovedal som mu pravdivo. Obtrel sa nosom o môj krk.
„Urobím všetko pre to aby ma nezamietol ako tvojho partnera. “
„Budeš sa biť? Doteraz bol boj zamietnutý,“pripomenul som mu.
„Tak od teraz sa pripúšťa,“odpovedal s úsmevom.
Nakoniec to povolíš až keď je koniec?
Objal som ho okolo ramien.
Hlupák.