Čo to robím? Užívam si sex s chlapom?! To čo cítim nieje nenávisť, že nie? Pozeral som sa na biely strop a akoby som to tam videl napísané. Kam so to zašiel! Čo mi to urobil?! Bolo mi do plaču. Prudko som si zakryl oči a zatlačil si ich do hlavy.
„Bolí ťa ničo?“ naklonil sa ku mne aby mi odľahčila od problému. Ako by len mohla?
„Nech ide preč.“vyslovil som aby mi splnila moje želanie.
„Uhm.“zostala zaskočená.
„Pôjdem.“uľahčil to všetkým. Nebudem revať. Nebudem. Zhlboka som dýchal a nemyslel na nič. Výdych- nádych to je všetko. Ustal som to a stiahol si dlane z tváre. Stála a čakala.
„Som v poriadku.“ ubezpečil som ju.
„Dobre.“prikývla s dôverou ku mne. „Ak by sa niečo dialo alebo si niečo potreboval, zazvoň.“pozrela mi vážne do očí a predtým než odišlo mi skontrolovala infúziu. Rozhodol som sa pokúsiť zaspať a vôbec to neriešiť. Ale zaspať sa ukázalo rovnako nemožným ako vyhoniť si ho. Naozaj odišiel, že? Mohol som ho vyhodiť, nie? Mathew. Nie. je to Seary, nie Mathew. Hnusný klamár, manipulátor a milenec. MILENEC?! Nie! To čo sa stalo v kúpeľni bola len náhoda a nemá to nič spoločné s, no s ničím. Nie sme milenci, priatelia ani čokoľvek. Nepriatelia, to je všetko. Tam sme začali. Žiadne sme! Ja som tam začal a nebudem to meniť. Nie je nič také ako cit k jeho osobnosti. Som zmetený a zdopovaný. Mathew Seary.
Zostával som hore do večera. Sestrička mi k večeri doniesla pyžamo a trvala no tom, že mi pomôže prezliecť sa. Nezaujímal som sa kto ho doniesol bol som zaň proste, rád. Hodiny neubehli znenazdania a čas vôbec neletel ako pominutý. Keď sa naskytla možnosť ísť spať bol som iba rád. Zaspával som celú večnosť a neverím, že sa mi to celkom podarilo.
Nakláňam sa a mám pocit, že som prepadol cez okraj postele. Padám a padám, snažím sa zachytiť aspoň niečoho. Zrazu zastanem v padaní.
„Mal by si byť opatrný.“prehovoril ku mne milo. Pritiahol ma k sebe a zohrieval ma svojim teplom na chrbáte.
„Prečo si mi pomohol?“pootočil som k nemu tvár a on sa na mňa úprimne usmial.
„Chcel som.“tisol ma k sebe. Čo to robí?
„Vyhodil som ťa z nemocnice, tak čo tu robíš?“snažil som sa mu vidieť do jeho hnedých očí. Uvoľnil ma.
„Už nie si v nemocnici.“zasmial sa nad mojou roztomilou chybou. Pohladil mi plecia a zatlačil na jeho postel. Všade okolo jeho postele sa vznášala morská modrá, plávala po stenách. Vzal mi moju tvár do dlane a prinútil sa na neho pozrieť. Mathew.
„Nevšímaj si nič okrem mňa.“požiadal ma. Sadol si medzi moje nohy a vyzliekol si košeľu. Už, nie. Odsunul som sa od neho a on ublížene sklopil oči.
„Nejdem ti ublížiť. Chcem ťa potešiť.“
„Už ti viac neverím.“odvrkol som mu a on prikývol.
„Ja viem. Dovoľ mi ti však ukázať, že hovorím pravdu.“požiadal ma o to. Čo mám robiť? Veriť alebo nie? Naklonil sa nadomňa. „Chyť sa ma keď mi neveríš.“požiadal ma a ja som to urobil. Položil som na neho svoje dlane. Cítil som pod nimi tlkot jeho srdca. „Choď nižšie.“vábil ma a ja som díval do jeho očí kým som putoval do jeho lona. Mal dôverný pohľad. Zasunul som do jeho nohavíc ruky, bol vzrušený. Hruďou mi prešiel šteklivý pocit. „Chceš aby do teba vstúpil?“sklonil sa ku mne nižšie a ja som hltavo natiahol krk za jeho perami.
„Áno.“vzdychol som mu do úst. „Urob mi to.“
„Tvrdo?“oblizol mi bradu.
„Tak aby som kričal! Chcem kričať tvoje meno, Mathew.“hltal som každý jeho dúšok. Odtiahol sa odomňa. Rukami mi pomaly sťahoval nohavice. Nedočkavo som si ich stiahol nižšie a prehol sa aby som sa ich zbavil. Prudšie som roztvoril nohy. „Vezmi si ma až dokonca.“požiadal som ho nedočkavo a on sa sklonil k mojim stehnám a hrýzol mi kožu na jej najtenších miestach. Svaly sa mi samovoľne triasli. Prudko som zovrel plachtu. Urobím sa! Hlasno som vzdychal. Zastal pri mojom penise a odtiahol sa.
„Netýraj ma!“zaplakal som. Energeticky som sa posadil na posteli a stiahol mu jeho gate z bokov.
Nadvihol sa stihol si ich nižšie. Majetnícky ma pritiahol k sebe a posadil ma do jeho lona. Jeho ústa sa leskli a jeho oči ma roztápali túžbou. Objal som ho rukami okolo krku a nadvihol sa. „Daj mi ho tam!“ obtrel som sa o jeho telo a moja erekcia spustila lavínu prichádzajúci orgazmus. Dlaňami mi roztiahol polky.
„Sadni si na mňa.“vsal mi kožu na krku a ja som nenamietal. Kĺzal som po ňom a díval sa mu do tváre. Usmieval sa. Moje vnútro sa okolo neho zovrelo a on mi rukami pomáhal na vrchol. Bol prudký, vášnivý a intímny. Vzdychal som čo raz hlasnejšia a on ma pobádal. Držal som sa ho tesne. Prudko zovrel sánku a urobil sa vo chvíli keď som dosadol až na jeho koreň. „Mathew!“zovrel som ho okolo krku a stiahol ho v sebe. Zťažka som dýchal. Trochu ma od seba odtiahol. Usmial sa chcel niečo povedať no za jeho chrbátom sa zjavila tá ryšavá žena. Držala v ruke nôž.
„Mathew!“stiahol som ho k sebe ale ona sa napriahla a s vražebným výrazom zabodnutým do mojich očí mu podrezala krk. „Mathew!“zakričal som vydesene a otvoril oči. Díval som sa na biely strop. Bolo ticho pred svitaním. Izba bola ponorená do ticha a ja som jasne rozoznával svoj vydesený dych. Čo to dočerta bolo?! Stehy na boku ma boleli z toho ako som sa prudko strhol a nedokázal ukludniť. Okrem priamej bolesti som cítil aj tú príjemnú. Urobil som sa. Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Práve som prežil ten najdivnejší a zároveň najreálnejší mokrý sen. Bol to asi aj jediný z ktorého som sa v skutočnosti urobil. Ešte stále sa mi zviera vnútro a celé moje partie sú vlhké nehovoriac o nohaviciach z pyžama. Konečne som sa vracal do reality. Stále mám obraz ako ho neľútostne podrezala. Prečo to tak skončilo? Musel som sa posadiť a nadýchnuť. Zamieril som očami do diaľky cez okno. Je v poriadku? Potreboval som si byť istý. Nemal by som na neho tak myslieť, nieje to správne. Už len preto, že som mal mokrý sen s Mathewom Searym. Som neskutočná nula. Keď som si bol istý, že sa nikto nezobudil a naozaj sa zvládnem postarať sám o seba, zašiel som do kúpeľne. Už len pri pohľade na seba sa cítim hnusne, vystrašene a ponížene. Užil som si to, do istého momentu. Nieje to správne, moje pocity nie sú na mieste. Potrebujem ísť na psychiatriu a dať sa liečiť. To rozhodne. Opláchol som si telo a snažil sa dať dokopy. Kvôli tomu snu som sa rozdelil na miliónov kúskov. Jedna moja časť potrebuje vedieť či je v poriadku, ďalšia sa stále obzerá za chrbát a tá posledný by mi najradšej rozbila tvár. Nedokážem zostať v izbe. Prezliekol som si náhradné oblečenie a potichu sa vytratil. Nemocnica bola v tichu. Ruch udržovali iba pracovníci, ktorým zostávalo niekoľko hodín nočnej služby. Sestričky zostávali v kancelárii a rozprávali sa medzi sebou. Neviem čo sa stane keď otvorím dvere od oddelenia. Oprel som sa o stenu a počkal na správny moment, potom som prešiel cez dvere. Mŕtvo. Keď sa hýbem potrebujem ďalšiu dávku infúzie. Nezdrhám. Len sa rozhodujem prečistiť si hlavu. Všetko z tohto prostredia ma núti vybaviť si myšlienky, ktoré práve nechcem. Vyjsť z nemocnice sa však ukázalo horším problémom. Bolo to skôr nemožné. Rozhodol som sa pre návrat, aj tak ma to celkom vyčerpávalo. Otvoril som potichu dvere do oddelenia a bolo mi to celé nanič pretože z druhej strany ich otvárala sestrička. Zdvihla ku mne oči a ja som si uvedomil ako moc v hajzli som sa práve ocitol. Nevedela nájsť slová. Využil som to.
„Hrozne moc sa ospravedlňujem.“zvýšil som ospravedlňujúco hlas a uklonil sa v nevedomosti, ktorá ma prebudila. Môj bok! V predklone som prešiel okolo nej a zamieril do svojej izby.
„Prečo si opustil svoju izbu!“chytila ma a snažila sa ma vystrieť.
„Potreboval som náhlu zmenu.“odpovedal som a zadržal dych. Vystrela ma.
„Budem musieť o tomto informovať nie len doktora ale aj tvojich rodičov.“hnevala sa. Zaniesla ma do izby a doslova ma priklincovala do postele.
„Je to nutné?“
„Bol tvoj odchod nutný?“
„Nie.“vzdychol som porazenecky. Za necelý týždeň som sa stihol naučil, že priznaj si chybu a úprimne sa ospravedlniť je najlepší liek na vyhnutie sa veľkým problémom. Pokarhala ma pohľadom a napravila vankúš.
„Ak sa chceš prejsť, stačí požiadať jednu zo sestier.“poradila mi milšie.
„Prepáčte.“povedal som jej do očí. Bol to hrozný sen. Priložila mi ruku na spánky.
„Odpočívaj a ráno po vyšetrení sa môžeš prejsť.“ žmurkla na mňa a ja som sa unavene usmial. Dobre.
Hovorila pravdu. Po vyšetrení a raňajkách prišla po mňa jedna zo sestier z ďalšej šichty. Navrhla mi park vedľa nemocnice alebo iba chodby. Rozhodol som sa pre park. Vzduch mi iba prospeje. Nenútila ma hovoriť a ani oddychovať. Kráčala meter za mnou a dávala pozor aby sa niečo nestalo. Z večera som zostal nekľudný a ani prechádzka mi nepomohla. O dve hodiny sme mali dosť obaja, park sme videli štyri krát. Sestrička mi podala pri odchode do tabletky aby sa mi nezapálila rana a ja som ju išiel zapiť. Mal som návštevu. Prišiel otec.
„Á, tu si. Povedali mi, že si sa šiel prejsť.“ otočil sa na posteli a rozprával kým som okolo neho prechádzal. „Vyzeráš dobre.“dodal.
„Ďakujem.“zamrmlal som.
„Hneváš sa na mňa za včerajšok? Alebo sa mi to zdá?“ pomohol mi naliať si vodu ako malomocnému.
„Zdá sa ti to. Prečo by som sa mal na teba hnevať. Robíš to vždy a ja som si na to zvykol.“odpovedal som mu. Bola to pravda, otec nemá na mňa čas a keď sa snaží ho mať myslím, že mi to ubližuje viac ako keď tu nieje. Spoznávam svoje pocity čím ďalej tým viac. Seary mi ich ukazuje až bolestivo pravdivo. O tom z otcom má pravdu. Ako inak. „Nemaj obavy. Budem v poriadku. Rana sa mi hojí dobre, za dva týždne a niečo budem úplne v pohode.“
„Hovoril si z lekárom?“ zaujímal sa.
„Naopak. On hovoril somnou.“uviedol som na pravú mieru.
„Čo ti povedal?“zastavil som sa s liekmi pri ústach a položil si ich na stolík.
„Nič zvláštne. To čo už vieš. Nôž nezasiahol dôležité orgány ale prešiel takmer skrz. Nemám sa prepínať, cvičiť alebo zdvíhať veci. Hneď ako sa moje štichy lepšie zhoja pustí ma domov. Dva možno tri dni.“zkrátil som rozhovor z rána.
„Ah, tak to je dobre počuť, že všetko ide ako má. Som rád. Trochu som sa bál.“povedal mi z vráskami na tvári. To znamená, že to musí byť zjemnená pravda. Bol až tak vystrašený.
„Už včera som bol v poriadku tak čoho si sa bál?“opýtal som sa ho a popravil si postel aby som sa do nej uložil.
„Zdá sa, že potom čo odtiaľto včera Mathew Seary odišiel ho znova napadli ale tentokrát išlo skôr únos.“povedal pokojne. Ako to môže povedať tak monotónne. Zamrzol som z rukami vo vzduchu. Prehnal sa mi znova ten obraz zo sna cez mozog.
„Je všetko v poriadku!?“vyšiel som proti nemu rukami a snažil sa zachytiť jeho pohľad, ktorý upieral do okna.
„Jordan?“ nechápal moju reakciu a ja som si uvedomil, že som sa zachoval až moc hystericky. Sadol som si. Správam sa iracionálne. Je mi to jedno. Je to iba jeho chyba nemá sa pliesť pod nohy grázlom. Otec mi upravil vlasy a ja som odsunul jeho ruku.
„Je mi to vlastne fuk.“ľahol som si. Mohli ho aj vykastrovať. Nenávidím ho.
„Jordan?“ vyhľadal moje oči. „Je všetko v poriadku. Mám pocit, že sa za tých pár dní tvoje správanie zmenilo.“povedal mi. Pevne som zaťal zuby.
„Žartuješ?! Možno to je iba tým, že začínam dospievať ako si si želal.“odpovedal som odmerane. Postavil sa,
„Možno to bude tým.. Doniesol som ti nejaké drobnosti na jedenie.“ ukázal mi zbierku sladkostí a ovocia. To je kontrast. „Tak si poslúž.“ schoval mi ich do skrinky. Zjavne tušil, že sa na ne nejdem vrhnúť. Nedokážem sa na neho sústrediť aj napriek tomu ako sa snažím. „Zajtra ti donesiem nejaké oblečenia a chcel by si niečo konkrétne?“ spýtal sa keď videl, že sa z myšlienkami strácam nikde inde. Je možnosť, že sa stalo niečo zlé?
„Informácie?“vypustil som bezmyšlienkovite.
„Aké?“zasmial sa. Striasol som svoj zasnený výraz.
„Čo?“zamumlal som keď som zachytil, že sa niečo pýta.
„Aké informácie?“spýtal sa ma. Možno bol môj sen predzvesť alebo také niečo? Mohlo to byť kvôli tomu, že som ho vyhnal a oni sa tak k nemu dostali bez problémov? Nemal by som byť tak nervózny.
„Povedal si, že chceš informácie. Tak čo to bude?“ pozrel na mňa. „Jordan.“ vyslovil prísne.
„Čo?!“pozrel som k nemu konečne.
„Počúvaš čo sa ťa pýtam?“spýtal sa ma nahnevane.
„Nie.“odpovedal som mu úprimne. „Čo si sa pýtal?“ sústredil som sa na jeho slová.
„Chceš aby som ti doniesol niečo konkrétne?“vyslovoval a ja som v polke vety začal znova vypínať.
„Čo to s tebou je tak zrazu?“začínal byť podráždený.
„Čo by bolo, nič.“odpovedal som mu rovnakým tón.
„Nezvyšuj na mňa hlas.“varoval ma.
„Bože.“ prevrátil som oči. „Prečo to vždy musí skončiť pri tom kto kričí?“položil som básnickú otázku.
„Neprekrúcaj očami keď sa somnou rozprávaš! Som tvoj otec nie pestúnka!“začal sa rozčuľovať a na jeho krku sa začala zjavovať žila.
„Dávaj si pozor na tlak, otec. Už nie si najmladší.“pripomenul som mu ledabolo.
„Jordan! Nepoučuj ma.“vystrel ku mne varovne ruku a ja som odvrátil flegmaticky pohľad.
„Ako by si sa nechal.“zamrmlal som si popod nos.
„Musíš mať vždy posledné slovo?“spýtal sa keď dobre nepočul čo som mu povedal.
„Nemusím.“pomykal som plecami a jeho išlo rozdrapiť.
„Povedz mi čo mám urobiť aby si bol znova normálnym synom?“stíšil hlas lebo do izby vošiel spolubývajúci. A ty normálnym otcom?
„Povedal si aby som ťa nepoučoval.“pripomenul som mu.
„JORDAN! Pa-ne Bo-že!“ precedil zúrivo cez zuby. „Ty ma tak vytáčaš.“zovrel dlane do pästí.
„Aj ja ťa mám rád, otec. Ešte mi chceš niečo povedať? .. Nie? .. tak to aby si vyrazil.“otočil som sa na neho ironicky. Zostal sa na mňa dívať a ja viem, že keď sklopím zrak bude všetko v poriadku ale nedokážem sa prinútiť.
„Fajn.“vzdal to po pár sekundách. „Ako chceš.“skontroloval si vačky či si nič nezabudol. Dokážem sa podriadiť snáď iba Searymu? Pozrel sa ku mne posledný krát pred odchodom a ja hlupák som ho nezastavil. Odišiel. Chvíľu som sa zabával kreslením prstom po prikrývke. Toto je tak na hovno! Mal som chuť do niečoho udrieť ale nič som nemal po ruke. Argh!
„Zostaňte už v izbách za chvíľu bude obed.“nakukla sestrička a hneď po ozname odišla. Okrem toho, že ma serie to z otcom sa začína pridávať aj Mathew...hm.. myslím Seary! Niekto hore si zo mňa musel riadne vystreliť, ja sa snáď o neho vážne bojím. Je to iba tým snom. Držal som sa dosť dlho, zjedol som jedlo a zvládol infúziu aj keď to bolo to najhoršie. Hneď ako za sebou sestrička zatvorila dvere a povedala aby som si pred večerou oddýchol, vedel som, že to nepôjde kým si nebudem na sto percent istý. Naštvaný sám na seba a aj na celý svet som sa rozhodol ujsť z nemocnice. Toto je celé nanič! Prečo si nadáva pozor? Dobre vie, že keď to skúsili raz urobia to znova a znova až kým ho nechytia. Možno som ho nemal vyhnať. Prešmykol som sa cez recepciu a iba v nemocničných topánkach a pyžame som vyšiel z areálu. Jediné čo na mne nebolo divné bol môj sveter. To však neprestávalo upútavať pozornosť. Neviem ktorým presne smerom sa ide do centra ale vyberám si smer z viac prúdiacimi autami. Stačí iba pohľad. Nič viac. Bez peňazí, identity a mobilu mi trvalo celú večnosť dojsť k jeho bydlisku. Do jeho kancelárie už nedôjdem, takže radšej vyberám túto možnosť. Čo ak ho naozaj uniesli? Alebo im to nevyšlo a oni ho zabili? Vlastne by mi malo odľahnúť ale to sa nestalo. To čo zostávalo je len výčitky a tie pribúdali aj s nervozitou. Zišiel som na parkovisko.
Nevedel som či mám byť rád keď tam jeho auto parkovalo. Vošiel som na schodisko a odviezol sa výťahom. Kráčanie mi nerobilo problém ale zostať stáť na jednom mieste mi ukázalo, že na prechádzky po meste nie som pripravený. Sval na ľavom stehne mi stuhol. Bok tiež. Postavil som sa pred dvere a začal váhať. Ak zazvoním a otvorí mi dvere čo mu poviem? Ak mi neotvorí čo urobím? Čo som si vlastne myslel prísť až sem bez plánu a výhovoriek? Mám strach o neho alebo z toho, že sa bojím pravé o neho? Vyčerpane som si oprel hlavu o dvere. Som beznadejný prípad. Podľahol som, že je to tak? Najprv tá jeho hra a potom môj slepačí rozum, ktorý sa rozhodol to s ním urobiť a nakoniec mu poviem: Urob ma?! A to aj v mokrom sne?! Vzdychol som a v tedy sa dvere otvorili. Skoro som cez ne prepadol. Zachytil som sa rámu a stretol sa z tvárou toho chalana z minula, akože to bolo jeho meno? Preskúmal ma a usmial sa.
„Ahoj!“pozdravil ma s úsmevom. Ahm? Čo? Stál som ako z kameňa. „Poď dnu?“uhol mi.
„Nie.“pokýval som hlavou a gestikuloval rukami s očami za jeho chrbát aby som si bol istý, že ma tu nikto nevidí.
Zamračil sa.
„Prečo si nezaklopal?“spýtal sa ma. „Myslel si si, že nieje Mathew doma?“podával mi otázky a ja som sa snažil zdrhnúť než ma tu objaví.
„Niekto je pri dverách?“ozval sa známi hlas, ktorý nepatril Searymu. Chalan sa nadýchol. Vyvalil som oči a zakryl mu ústa. Kýval som nesúhlasne hlavou a naznačoval mu, že nie. Opatrne som ho pustil.
„Nie.“zakričal na odpoveď. Odľahlo mi.
„Je v poriadku?“spýtal som sa ho v rýchlosti a potichu.
„Christián?“spýtal sa keď sa nejakú chvíľu neozýval a nevracal. Nestihol mi odpovedať.
„Bol to omyl.“dodal a zamračil sa na mňa. Nemá to cenu, radšej som mu poďakoval a rozhodol sa ísť.
„A ako sa ten omyl volá?“zjavil sa na rohu chodby policajt, ktorého meno mi tiež ušlo (niečo na R) a po dokončení vety si ma všimol. Dočerta!
„Kto to bol?“ozval sa Mathew Seary a mne stuhli na tele všetky svaly.
„Syn ministra spravodlivosti, samotný princ, Jordy.“odhalil ma pobavene a ja som sa neubránil naštvanej grimase.
„Jordan?“spýtal sa ho prekvapene. Vydal som sa na rýchlejší odchod a otočil sa jeho bytu chrbátom.
„Neodchádzaj.“požiadal ma Christián.
„Jordan.“oslovil ma od dverí. Nevidel som ho ale to bolo len dobre, nie? Viem, že chce aby som sa na neho pozrel a preto všetci mlčíme, pretože ja sa rozhodujem či to urobím. Pohol sa ku mne a ja som si namiesto jeho dotyku vybral očný kontakt. Zvrtol som sa s pevnou tvárou. „Ako si sa sem dostal?“ pozrel sa na mňa. No hej, som v pyžame. Zdá sa, že ho to nezaujíma rovnako ako to prečo som tu.
„Peši.“odvetil som. Videl som ako policajt odtiahol Christiána od dverí a privrel ich.
„V tvojom stave?“zvýšil hlas.
„Čo je s mojim stavom?!“zvýšil som ho aj ja.
„Ušiel si?“vrátil sa k svojmu pokojnému hlasu.
„Prečo sa staráš?“nasledoval som jeho príkaz.
„Pretože stojíš pred mojimi dverami a k tomu takto oblečený. V nemocnici po tebe pravdepodobne pátrajú. Prečo si v prvom rade vôbec odchádzal?“ prešiel od rozmýšľania k otázke.
„Máš pravdu. Vrátim sa.“prikývol som. Vyzeral dobre. Žiadne viditeľné zranenia možno až na to rozbíte čelo. Je v pohode. Kus emócie zo mňa odpadlo a hneď ju nahradil hnev. Jeho tvár ma tak vytáča.
„Zavolám, že ťa priveziem.“navrhol. Zalovil vo vačku nohavíc a zistil, že ho zo sebou nemá. Pozrel sa ku mne.
„Poď na chvíľu dnu, než zavolám.“ ukázal mi cestu.
„Nie, ďakujem.“zamietol som. Zamračil sa. Vlastne áno, nenávidí keď mu odporujem. Tak to by som to mohol ešte trošku vylepšiť. Odkráčal som od neho k výťahu. Prišiel. Bál som sa, že mi zabráni odísť ale ani sa nepohol. Dvere sa otvorili a potom sa po prvý krát pohol, zatlačil ma dnu.
„Komu sa vzpieraš?“ozval sa hrôzostrašne. Pokojne som sa usmial a natiahol som sa po tlačítko P, parkovisko.
„Tebe.“odpovedal som mu. Nenechám aby ma stiahol a zmenil aj tu poslednú vec na mne. Nechcem ho milovať, nechcem, nebudem!
„Dostal si odvahu po tom všetkom?“vysmial ma. „Alebo sa tváriš tak tvrdo lebo si plakal? Vieš čo mi vŕtalo v hlave keď som odchádzal? Bolo to z toho, že som ťa neurobil ako som sľúbil alebo pre to, že si ma začal vášnivo milovať...“ naštvane som ho od seba odsotil a on vrazil do steny výťahu. Dvere sa otvorili. „O-ho-ho,“zasmial sa umelo. „Takže som to trafil?“smial sa a ja som to proste nevydržal. Ako sa mi môže smiať, niekto ako on? Ako si môže myslieť niečo tak úbohé? Nikdy! Radšej by som umrel. „Roztomilé. Si neskutočne roztomilí.“zozbieral sa a chystal ma uzavrieť v jeho moci. Usmieval sa na mňa ironicky. Ja som jediný ku komu sa takto správa a už toho mám dosť. „Urob ma.“ zašepkal moje slová. Už to nevydržím! Výťah sa zavrel a on ma chcel znova uväzniť v jeho telesnom priestore.
„Ver mi, že tentokrát ťa urobím.“vyhrážal sa mi a nakláňal sa. Mám dosť! Jeho prsty sa takmer dotkli steny, udrel som mu po nich a on sa prevážil dopredu. Uhol som sa a v ten istý moment som vypol a konal z hnevu. Zachytil som ho o krk a udrel mu hlavu o stenu výťahu. Kopol mu zo za zadu do kolien. Podlomili sa mu nohy a ja som mu na ne stúpil aby sa nepostavil. Zúrivo som škrípal zubami a telo sa mi triaslo. Nestačilo mi to. Zachytil som ho na zátylku za vlasy a celou silou potiahol. Nohou som si pomohol a pritlačil ho k dlážke. Díval sa na mňa a nebránil sa. Naschvál! To ma rozohnilo ešte viac. Posunul som si nohu pod jeho krk a zatlačil. Výťah sa otvoril a Christián s policajtom R. Stáli pred dejom. Policajt ma ihneď zachytil a odtiahol zo Searyho dole. Držal ma za lakte a tak medzi nami vytváral priestor a mne znemožnil väčšiu časť môjho pohybu trupom.
„Pusti ma! Zabijem ho!“ reval som. Neurobil to a Seary sa dával dokopy. Doriti! Vyskočil som sa celou silou sa zohol. Skúsil som ho prevážiť. Nevyšlo to. „Zabijem ťa!“ zreval som na Searyho keď sa ku mne pozrel.
„Pusti ma!“prikázal som svojmu väzniteľovi a ten odmietol. Fajn! Uvoľnil som sa a hneď potom sa celou silou zaprel o zem. Musel urobiť krok dopredu. To stačilo prudko som sa znova odrazil od zeme aby som mohol zdvihnúť nohy. Podarilo sa mi a ja som sa odrazil celou silou od steny vedľa otvoreného výťahu. Policajt spravil pár krokov dozadu a medzera medzi nami sa zmenšila, využil som príležitosť a udrel ho hlavou do nosa a hneď potom ho kopol pätou opakovane: rozkrok, koleno... Povolil stisk ľavej ruky. Vytrhol som si ju a udrel ho hranou dlane do krku. Zachripel, povolil ma a nakoniec som sa vymanil. Christián sa takmer okamžite vrhol na pomoc svojmu priateľovi a ja som sa vrhol k Searymu. Ten policajt bol tvrdý oriešok. Urobil som iba výpad k Searymu a on už bol na nohách aby ma zastavil. Ja som sa vrhol na toho grázla, chytil ho za ruku a bokom si ho prehodil cez plece na zem. Lakťom ľavej ruky som ho udrel do priehlbiny na hrudnom koši. Policajt ma z neho znova dvíhal. Všetko sa farbilo do biela a čierna. Snažil som sa ho od seba znova dostať. Ja toho bastarda dostanem!
„Seary!“natiahol som k nemu ruky. „Dostanem ťa!“ vyhrážal som sa mu aj keď som si nebol istý kde presne stál. Žalúdok mi sťažel.
„Upokoj sa.“prehovoril na mňa policajt jeho policajným hlasom. Prudko som sa hodil k Searymu a potom bola namiesto bielej a čiernej už len čierna. Zastavila ma bolesť. V zúrivosti som zabudol, že by som mal dávať pozor. Priestor sa nestratil iba moja sila úplne zmizla. Vyčerpal som všetky svoje možnosti.