Vyzeral vystrašene a rozrušene.
„Pred Waylim sa neubrániš,“oponoval mi silou.
„Kto je Wayli?“zastavil som ho.
Videl, že sa zjavne budeme takýmto tempom iba hádať.
Pokojne sa nadýchol. Je pripravený hovoriť.
Rozhodol som sa ho neprerušiť a nechať mu kompletný priestor na jeho vysvetlenie.
„Bol to obyčajný biznismen, ale potom sa mu začalo dariť a získal si na svoju stranu nebezpečných ľudí, ktorí sa starali o jeho bezpečnosť a intimitu. Zdalo sa, že je nemožné ho chytiť a predsa sa objavila príležitosť. Obyčajný chlapec bol v nesprávny čas na nesprávnom mieste,“rozprával mi, „pamätáš si Christiána?“spýtal sa zrazu.
„Áno,“prikývol som. Spojenec.
„Nuž vyzerá nevinne, ale má viac odvahy ako rozumu. Dať sa dohromady s mojim bratom a postaviť sa Waylimu ma o tom presvedčilo.“
„Čo sa stalo?“spýtal som sa ho aby sa trochu pohol k pointe.
„Wayli urobil všetko preto aby Christiána zničil, vedel, že je slabší článok a chcel to využiť. Videl som ho padnúť na dno. Ak by som si mal predstaviť, že by si sa ocitol v jeho zornom poli, ako Christián, nevydržal by som to,“ vyslovil ublížene.
„Prečo si si tak istý, že po mne pôjde?“
„Nie som, ale Ryan rovnako zbystril pozornosť. Pochybujem, že spustí Christiána z očí. Rovnako tak nechcem byť k tejto situácii slepí, preto je dôležité aby si odišiel,“pridržiaval ma za ramená a priam ma nútil svojimi očami povedať: „Áno, urobím to.“ Prikývol som.
„Je mi ľúto, ja neodídem,“odmietol som.
Ak je pravda, že je až taký mocný, neopustím ho v momente keď ma bude najviac potrebovať.
Silno somnou zatrepal.
„Nebuď tvrdohlavý!“
„Nie som. Som zamilovaný! To ty si tvrdohlavý! Sebecky si sa rozhodol, že ma budeš chrániť. Presne ako v tom aute, ale ja to od teba nechcem! Ja ti mám kryť chrbát!“
„Nie si môj pešiak!“
„A ty moja matka! Zostanem!“vytrhol som sa mu z rúk a nahnevane sa od neho odvrátil.
„Ty zasran,“zašomral.
„Zvykni si. Nemám v úmysle sa schovávať a čakať. Budem stáť presne tam kde si ty i keby to bolo pred idúcim autom,“odvrkol som.
„Ja ti asi ublížim,“vydýchol.
„Len do toho,“zamumlal som si popod nos.
Zostalo ticho. Otočil sa aby odišiel z tejto hádky.
Zostávam.
„Priznaj, že ťa to nadchlo,“ozval som sa po pár sekundách, čo som pozeral na jeho odchádzajúci chrbát.
„Tvrdohlavec. Dočerta!“ponadával si cestou do svojho trezoru.
Jop! Tak to by sme mali. Aspoň, že už je jasné, proti komu sa bojuje.
Zostalo mi trochu trápne za ten celý výstup. Zrazu tu je až hnusné ticho.
Chcel ma ochrániť a ja som ho surovo odbil. Verím, že to mohlo byť povedané diplomatickejšie.
Nebol som pri ňom keď sa mu podarilo ju obviniť a prísť ju zatknúť. Rozhodne to muselo stáť za pohľad. Bohužiaľ, táto možnosť mi ušla. Chápem už, ako moc musí zápasiť so svojím svedomím, bola mu, skoro, ako rodina a teraz ešte aj ten Wayli. Možno by nebolo od veci sa ísť ospravedlniť. Je to na neho moc. Nemusím mu pridávať ešte viac. Vzdychol som si sám nad sebou.
Á, fajn! Popravil som si župan a šuchtal sa k nemu.
Sedel nad papiermi a triedil si ich po mojom útoku. Zjavne ma naučil ako sa môžem cítiť vine za menej ako sekundu. Oprel som sa o zárubňu.
„Prepáč,“vyslovil som. Dokonalá lektorská lekcia ma naučila sa dokonalo ospravedlniť, to kľačanie som vynechal.
Zodvihol oči.
„Nehnevám sa,“odpovedal odmerane. Zjavne. Povolil som si spraviť krok. Nebudem sa v tom vŕtať, hnevá sa. Mne je to jasné a jemu zjavne tiež.
„Tak, mi aspoň povieš, čo máš v pláne keď už je vo väzení?“začal som opatrne. Sadol som si na rovnaké miesto ako predtým.
„Nesadaj si na stôl,“zastavil ma pohľadom. Skenoval ma až kým som neposlúchol.
Neverím, že do toho pôjdem. Posunul som sa po hrane stola medzi neho a jeho neúnavné papierovačky.
„NO?“ natiahol som. Obetoval mi kamenný pohľad.
Zbláznil som sa. Pomaly som k nemu naklonil a sadol si k nemu na kreslo.
„Chceš ma od mäkčiť? Toto sa ti moc nepodobá,“zachytil ma rukami aby som nepadol z jeho kolien.
„Snažím sa ospravedlniť. Mohol som byť chápavejší. Neviem, čo sa stalo Christiánovi a rovnako tak netuším, čo je ten Wayli zač, ale ak to je pre teba tak dôležité aby som ťa poslúchol, možno mi nebude vadiť spraviť pár výnimiek,“diplomoval som a on ma počúval s rastúcim úsmevom.
„Stal sa z teba dokonalí príklad na ospravedlnenie,“pochválil ma.
„Mal som dobrého učiteľa.“
V jeho očiach sa znova mihla bezmocnosť.
„Nemám tušenie, čo môžem urobiť,“odpovedal mi konečne, „naozaj nemám nič ako ho zastaviť, ak sa rozhodne zaútočiť,“vyslovil bezmocne a oprel sa o moje plece. Bol unavený.
Musíš byť silnejší ako ja, Mathew. V jednom má pravdu: Wayli vie ako dostať človeka na dno. Práve to urobil Mathewovi. Čo je to za chlapa, že to dokáže s niekym ako je Mathew?!
Prisunul som sa k nemu bližšie. Nemôžem mu pomôcť a ani nemám čím. Teda, možno.
„A čo môj otec?“vyslovil som počas myšlienkových pochodov.
„Čo s ním?“odpovedal mi otázkou a uspával sa mojou prítomnosťou.
„Musím ti pripomenúť, že je to minister spravodlivosti? Určite má nejaké mimo právne výhody.“ Zostalo ticho. Zdvihol hlavu s môjho pleca a oprel si ju späť o stoličku. Pozeral sa mlčky na mňa a premýšľal. Znova ma využíval ako mysliacu základňu. Pomaly mi posunul dlane pod môj župan, až nebezpečne vysoko. Zastavil som ho než som začal akceptovať, že ma to vzrušuje.
„Možno by si sa na to mal ísť vyspať, predsa len toho zajtra vymyslíš viac,“navrhol som.
Bolo jasné, že chce hrať podľa vlastných pravidiel a neberie moc do úvahy môj návrh.
„Musím ho chytiť. Potrebujem byť pred ním o viac než len pár krokov,“zamietol.
Postavil som sa z jeho nôh.
„V poriadku, ako len chceš. Stavím sa ale, že ťa tu zajtra nájdem spať na stole a keď sa to naplní, prisahám, že ti zlomím aj tú druhú nohu.“vybral som sa do izby sám.
Tvrdohlavý, stál by za svojím aj so zbraňou pri hlave!
„Nejaký sebavedomí,“zavolal za mnou a ja som zastavil pri dverách.
„Ani nie, to je len tým, že si zatkol Crystal a máš z toho výčitky. No, plus k tomu zas a znova; Wayli už len pri spomienke jeho mena mám penu u pusy,“zdvihol sa mi adrenalín.
„Neviem či to hovoríš zo strachu alebo hnevu,“vyslovil.
„Nebudem sa báť niekoho koho nepoznám,“vylovil som. Chcel som sa zvrtnúť a odísť ale v tedy ma napadlo: „Vieš ako sme sa pred pár minútami bavili o ústupkoch?“pripomenul som mu s čistým úmyslom. Postavil sa od stola, bolo mu jasné kam tým smerujem.
Chcem mu dobre. Má pravdu v tom, že protivník, ktorí je lepšie pripravený do boja vyhráva, ale nie keď zaspí uprostred zápasu. To ho budeme môcť rovno pozvať na kávu.
„Veľmi dobre,“zhasol svetlo a letmo ma pobozkal na pery počas prechodu okolo mňa. „Neuveriteľné,“usmial sa a ja som to zachytil. Popohnal som krok a šuchol sa k jeho boku.
„Čo?“
Pokýval hlavou a objal ma okolo pliec aby nespadol zo schodu.
„Nič len mi tak napadlo, že ma vždy prekvapíš svojou nevypočítateľnosťou a hneď potom ma napadá, ako som bez toho mohol doteraz žiť,“vystupovali sme po točitých schodoch až hore. Bezpečne sme sa tam dostali a on si sadol na ľavú časť postele. Začal sa vyzliekať a mňa napadlo, že tu vlastne pri tom ani nemusím byť.
Odtiaľto bude v pohode. Zachytil som sa zábradlia.
„Môžeš zostať, pochybujem, že už má nejaký zmysel držať si ťa od tela,“poznamenal.
To nemalo zmysel ani predtým. Nenamietal som proti jeho návrhu. Nemalo by žiadnu pointu dohadovať sa nad niečim, čo aj tak chcem. Hodil som sa na svoju časť. Ľahol si kompletne nahý pod prikrývku a zhasol svetlá. Nemá sa vlastne dôvod pred mnou obliekať a ani pred nikým. Pridá dokonalý úsmev a všetci mu podľahnú. Jasné, že ako jeden z milióna aj ja.
„Dobrú noc,“otočil sa v tme na mňa.
„Dobrú,“otočil som sa mu chrbátom. Ani som nepostrehol, že ma dostal do manželského stavu, ale začínam si byť toho vedomí.
Ako sa hovorí: Zadaný. S tým by som sa vo svete mohol chváliť iba ak by ma zväzoval vzťah s dievčaťom. Vlastne ma ani netrápy, že mi túto rolu, tak povediac, pridelil, pretože sex je neuveriteľný.
Uvedomujem si, že moja energia až moc narastá. Ležím pri ňom on je nahý, ja mám na sebe stále len župan.
Až moc myšlienok! Než som si to však stihol uvedomiť zaspal som v polovici rozhovoru s mojou nadutou osobnosťou. Snívalo sa mi niečo o ovocí a kvôli županu mi bola hrozné teplo. Myšlienková niť sa mi vrátila až keď ma Mathewov dych pošteklil na uchu: „Voniam až tak chutne?“
Automaticky som sa nadýchol jeho telesnej vône. Natiahol, som sa po mobil na stolíku, ale nemohol som nájsť ani jedno. Zavadil som o jeho vlasy, tak mi došlo, že tam vlastne ani nemá šancu byť ani stolík, ani mobil.
Otvoril som oči aby som sa zorientoval a tie som zaostril na jeho hruď. Odtiahol som sa od neho a musel si utrieť ústa.
No iste! Za to slintanie môže ovocie zo sna!
„Dobré,“zabával sa na mojom výraze a ja som sa mu zvrtol chrbátom. Stiahol som z neho jeho vlastnú prikrývku a prehodil si ju cez hlavu. Na odpoveď som zabručal. Bol som na každej časti postele. Ovládol som ju, ale Mathew zatedy nič nenamietal. Musel som ho počas noci vytlačiť i z jeho časti. Vzhľadom k tomu, že som sa na ňom zobudil.
To je tak trapné!
„Nevstávaš?“zatiahol lišiacky.
Bolo mi jasné, že sa vydal s rukami na prieskum. Znova som sa prudko zvrtol a uväznil mu ruku pod mojim telom.
Nedbal. Podoprel si bradu voľnou rukou.
„Si ako písací stroj? Odtiahnem ťa a ty sa po chvíľke vrátiš, na to isté miesto,“bavil sa na môj účet.
„Ale vyspal som sa dobre,“odpovedal som mu z úsmevom.
„Isteže áno, spal si na celej posteli, ja osobne som si tuleniu nikdy nevychoval chuť, ale možno by som sa nad tým začal zamýšľať,“vracal mi úder s jeho dokonalým, hlbokým pohľadom.
Tak som ten pohľad v minulosti nenávidel iba preto, že kvôli nemu som bol ochotný urobiť všetko, čo sa vlastne ani moc nemení.
„Nepokúšaj sa ma znova ovládať,“pritlačil som viac na jeho ruku podomnou a on sa neprestával usmievať.
Dráždi ma náročky!
Naklonil sa.
„Ideš na to úplne špatne,“zašepkal, „ty chceš aby som ťa ovládal, potreboval, miloval,“vymenovával potichu.
„Áno?“spýtal som sa ho a on sa nakláňal do môjho osobného priestoru.
„Áno,“pritvrdil.
Odmotal som si ruky z pod prikrývky a objal ho okolo ramien.
Tak on sa k tuleniu nikdy nemal?
Posunul sa viac ku mne a natiahol sa ku kraju prikrývky.
Počas môjho nočného blúdenia po posteli som stratil župan a teraz som holý.
Pozoroval každú zmenu v mojej tvári, keď postupoval prstami vyššie. Možno by som mu to zakázal, už len z princípu, že mu podľahnem presne ako chce, ale ja sa nemám na to aby som ho zastavoval. Uľahčil som mu prístup a on sa sklonil, šuchol sa pod prikrývku a putoval pod ňou až k mojej tvári. Začal som sa smiať a v tom momente sme už v posteli neboli len mi dvaja.
Max sa mi postavil pri hlavu a vrtel chvostom.
„Dole! Choď dole z postele, Max!“ Ihneď mu ukázal smer. „A takto končí, predohra,“skonštatoval.
Ja som sa zabával ďalej.
Prečo nie?
Odsunul sa a ja som sa posadil.
„Max je hladný,“zošuchol sa opatrne z postele a zašiel si po spodné prádlo. Ja som sa iba natiahol po jeho župan a navliekol sa doňho.
„Ja mu dám žrať a pôjdem ho vyvenčiť.“
Pristál a vďaka tomu spomalil som pri jeho obliekaní.
Z tou nohou toho veľa neurobí.
„Venčiť nechoď,“varoval ma.
Prevrátil som nad ním očami.
„Nebuď ako malý. Crystal je v čudu a ten druhý problém ani nevie, že existujem alebo ako vyzerám.“ Schádzal som dolu schodmi a brzdil Maxa.
„O tom pochybujem,“ nahol sa cez zábradlie, „rob ústupky, keď už si tú metódu navrhol,“zavolal za mnou.
„Ok.“
Dal som mu žrať a zašiel si pre čisto opraté veci, dal si lieky a zobral si vodítko. Skôr než zišiel dole, zobral som si mobil z hosťouskej izby, obul sa a vytratil sa von. Bezpečie i nebezpečie je tá istá cesta, len existuje malá odchýlka. Nastúpili sme si do výťahu a ja som si pozrel a pretriedil ten bordel na mobile. Vzhľadom k tomu, že je zázračne nezničiteľný a vždy sa mi vráti. Mal som pár zmeškaných hovorov od otca a kamaráta zo školy. Niekoľko správ, ktoré som ani nestihol prebehnúť očami, kvôli tomu, že sa výťah otvoril. Max hneď vybehol von a čakal kým mu otvorím dvere na prízemie.
Zdá sa, že chodí cez hlavný vstup. Pôjdeme presne podľa plánu.
Otvoril som mu dvere a on znova vybehol dva metre pred mňa. Snažil som sa čítať ale aj kráčať. Občas som sa pozrel kam vlastne idem.
Max ma vždy počkal kým prídem dosť blízko aby si mohol znova dovoliť odbehnúť.
Podľa správ sa zdá, že som nahneval pár ľudí lebo ich ignorujem. Iba som si nad tým povzdychol s tým, že to vyriešim hneď ako bude čas.
„JORDY!“známi hlas mi skočil do cesty a ja som skoro umrel z jeho zákroku.
„Čo.. ?!“pozrel som sa na útočníka a prvé čo mi napadlo bolo: Nepotrebujem si už nájsť žiadny čas na vyriešenie svojich problémov, a hneď potom: Prúser.
Ako inak mal vyčesané hnedé vlasy a slnečné okuliare aj vnútri. Žiadna zmena.
„Kamoš, no čo, si mŕtvy?“vtipkoval. Podal mi ruku a ja som ju malátne prijal.
„Čo tu robíš?“ Spamätával som sa zo šoku, ktorí mi spôsobil.
„Ako, čo? Hovorili si, že ťa bodli. Naposledy, čo sme si písali si bol už doma z nemocnice a zadalo sa mi, že máš depku, tak som sa stavil hneď ako som sa dostal domov,“vysvetľoval.
Vlastne, áno. Zdá sa mi to tak dávno.
Naposledy som mu odpísal v deň keď sa z Mathewom začali veci hýbať až rýchlo dopredu a pretiahol ma na chodbe u mňa doma.
„Bývaš tu? Presťahoval si sa?“začal mi pokladať otázky a objal ma okolo ramien.
„Nie,“odvetil som rýchlo.
Trochu ma prekvapuje, že tu je. Jasné, dohodli sme sa, že sa cez prázdniny stretneme, ale akosi sa objavili iné veci.
„Nebuď odmeraný, práve som dorazil, chcel som si zaniesť veci strýkovi a koho nestretnem,“rozprával rozjašene.
Max už nevydržal čakať a skočil mi na nohy. „Máš psa?“spýtal sa prekvapene.
„Nieje môj,“odvetil som mu.
Nieje to tak, že by som nebol rád, že ho vidím, ale akosi sa to nehodí. Okrem toho tam kde je Oliver sú aj problémy. Ja sám ich dokážem privolávať, ale s Oliverom sme to vždy posúvali na iný level.
„Aha! Čo je to s tebou? Vyzeráš akoby ti uleteli včely,“potrepal somnou a začal ma tlačiť von z budovy.
„Trochu si ma zaskočil,“priznal som sa.
„Ale čo?“ zasmial sa.
Vyšli sme von a Max ihneď hľadal dokonalé miesto.
„Zájdeme von? Našiel som perfektné miesto pre príležitostné bitky,“začal nadšene. „VLASTNE,“ vykríkol, „ako ide tvoj maratón zatknutí, už si prekonal minuloročný letný rekord?“spýtal sa ma nedočkavo.
Zastal som a on urobil to isté. Naklonil sa pred moju tvár a ja som sa na neho zamračil. Došlo mi ako som sa moc zmenil.
Kvôli Matheowi som zrazu niekto iný.
„Nie,“odvetil som sucho.
„Jordy, Jordy, Jordy! Chlape! Čo je o s tebou?“pokýval nad mnou hlavou.
Oliver má isté očakávanie, ako vždy keď sme sa stretli cez prázdniny. Kopec zatknutí, zúfalých výzorov otcových pracovníkov, ale mne nič z toho už nedokáže zdvihnúť adrenalín. Zmenil som sa, dospel. Mathew mi dal lekciu, vlastne niekoľko.
„Sorry, proste z toho vzišlo,“pohol som sa znova dopredu.
„Inými slovami, už ťa otec prestal rozmaznávať a ty si dostal záznam, že je to tak,“smial sa.
„V podstate,“usmial som sa nad jeho celkom presnou dedukciou.
„Chlape, to je vážne v riti, začo si ho dostal, bitka?“
„Neuveríš ale bitka a potom aj rozbitá výloha na obchode, brigádoval som na zaplatenie skla a býval na ulici,“skrátil som.
„Ty vole! Vážne? To musela byť sila! Čo robíš teraz?“
„V podstate som v zóne zotavovania,“odpovedal som mu.
Je až prekvapujúco uvoľňujúce porozprávať sa s priateľom, ktorý ma pozná. Konečne akoby sa ten svet upokojil a ja som sa uvoľnil.
„Bolelo to bodnutie?“vypytoval sa ďalej.
Zasmial som sa.
„Blázniš! Bola to sila,“zdvihol som si tričko na strane kde som mal ranu z bodnutia.
Naklonil sa a prezrel si ju.
„Si kráľ,“zasmial sa mi.
„Sa smej. Tieto prázdniny ma dostali naozaj na hranicu. Nechal som sa zbiť, bodnúť, mal som zlomené rebrá a puknuté kosti, dokonca baktériu na srdci,“vymenoval som a on ma zastavil. Tváril sa vážne.
„Jordy, to musíme zapiť,“zhodnotil.
Spomenul som si, že by som mal byť opatrný a tak som pozrel, či sa nedeje okolo nič nezvyčajné. Zdalo sa, že všetci sa starajú iba o seba.
„Stále som na liekoch,“odpovedal som mu smutne. Zavibroval mi mobil.
Oliver počkal kým ho dvihnem.
„Áno,“ozval som sa. Nemusel som sa ani pozerať na displej aby som vedel kto volá. Mathew.
„Vráť sa.“prikázal mi.
Oliver ma pozoroval. Videl som mu na očiach ako vymýšľa.
„Už za chvíľu idem,“odpovedal som mu.
Oliver sa ku mne nahol a už sa ho nedalo zastaviť.
„Jordy, láska. Rýchlejšie,“zapišťal.
Nahnevane som ho udrel do hrude a zvrtol sa mu chrbátom.
„Už idem,“dodal som rýchlo a zložil. Môžem iba dúfať, že toho kreténa prepočul. „Ty si debil.“
„Čo volala tvoja frajerka?“zatancoval mi nadšene.
Pozrel sa na hodiny.
„Počuj, aspoň si niekam zájdeme,“navrhol.
Max už bol dávno vyvenčený a prechádzal sa vedľa mňa.
Prikývol som a objal ho. Zdá sa, že už zase ide niekam neskoro.
„Idem ešte za Karin, celkom ju serie, že som sa neozýval a k tomu meškám,“žmurkol na mňa, „zavolám ti.“ Mávol rukou.
„Daj si pozor,“zavolal som za ním. Som sentimentálny. Sklonil som sa k Maxovi a pohladil ho medzi ušami. Pozrel som sa okolo seba. Nič sa nedialo. Pokojne a bez problémov som sa vrátil do budovy. Užíval som si trochu uvoľnenia, ktoré zo sebou priniesol Oliver.
Na poschodí ma Mathew čakal hneď pri výťahu. Oblečený v obleku. Mračil sa.
„Čo ten výraz?“spýtal som sa ho.
Max vbehol dnu.
„Najradšej by som sa nahneval a povedal niečo nepremyslené, ale ako ťa poznám pravdepodobne by si ma nebral vážne. Takže nemá cenu aby som sa snažil ti povedať aké to bolo hlúpe, nebezpečné a tak ďalej,“ hovoril vyrovnane.
„Ale stále sa hneváš,“skonštatoval som z jeho postoja.
Uvoľnil mi cestu do bytu.
„Z tvojej inteligencie ma prechádza zrak,“poznamenal sarkasticky.
Radšej to nechajme tak.
„Chystáš sa niekam?“zmenil som tému a zavesil obojok na jeho miesto.
„Musím pracovať, niektoré veci bohužiaľ nevyriešim vo svojom dome,“odpovedal mi.
A zjavne je nachystaný odísť.
„A, že ja riskujem,“poznamenal som nahnevane.
On môže ísť von ale ja sa musím dusiť v jeho byte.
„Nechcem sa hádať,“zrušil ma pohotovo. Zazvonil mu telefón. Nepozrel sa naň. „Už je tu taxík, prídem v noci, tak nech sa nič nestane. Keby niečo volaj,“odchádzal v rýchlosti.
Práve teraz zo mňa spravil jeho domáce zviera a dokonca sa nepýtal ani na teroristu v mojom mobile. Trochu som myslel, že z toho bude robiť drámu, ale zdá sa, že to nepotreboval vedieť. Nedúfal som v žiarlivého priateľa, ale rovnako tak ani úplne mlčanie.
Mykol som plecami a rozhodol sa začať deň s raňajkami. Najedol som sa. Sadol si k telke. Chvíľu sa nudil. Vymýšľal hlúposti, premýšľal nad Mathewom, hral sa na mobile. Znova som sa najedol, zdriemol som si, ustlal postel, umyl riad, vyvenčil Maxa, nudil som sa a znova pozeral televízor.
Prečo tu vlastne trčím, keď o sám niekde rieši svoje právne problémy? Určite existuje niečo v čom mu môžem pomôcť aj ja, v prípade, že by moju pomoc chcel prijať. Čo sa nestane už len z dôvodu, že by to nebolo bezpečné. Prišla mi správa od Olivera. O pol hodinu v mestskom parku. Prezliekol som sa do riflí dal si lieky. O hodinu skôr, nakŕmil Maxa a odišiel.
Je mi jasné, že si za tento únik z jeho bezpečia, vyslúžim pár milých slov, ale Oliver je kamarát a okrem toho nebaví ma tu na neho čakať. Zmenil som sa kvôli nemu a kvôli tomu mám z tohto rozhodnutia výčitky, ale nie toľko aby som to oľutoval a vrátil sa dnu. Neberiem to akoby mi ustrihol krídla, skôr mi skrátil cestu letu, ale ja chcem na chvíľu závodiť do diaľky. Aspoň dnes aby som zistil či tá moja stránka úplne zmizla. Mám strach, že som už niekto iný a zároveň ma desí, že nie som niekto iný.
Počkal som ho pri vstupe do parku aby sme sa stretli, pretože mestský park je široký pojem. Nečakal som na neho dlho. Podal som mu ruku.
„Hoj,“objal ma, „dlho sme sa nevideli.“
„Zas tak dlho to nieje,“zasmial som sa.
„Ideme?“spýtal sa s postranným úmyslom.
„Určite si natrafil na niečo geniálne,“prekúkol som ho. Usmial sa.
„Kámo, to si ešte nevidel. Dostal som typ od Davida na gangsterský klub, vraj to tam bolo riadne živé.“
„Chceš si koledovať o problémy, že áno?“ Čakal som, že vymyslí niečo podobné.
„Ako keby si nemyslel na to isté.“
Nemá tak úplne pravdu.
Nemyslel som na to isté na čo on. Iste, že to je hlúposť, ktorú by som podstúpil v minulosti bez myšlienok, ale práve teraz ma napadlo veľmi veľa vecí: V prvom rade ak je to pravda a schádza sa tam taký typ ľudí budem ako nechránený terč, ale zároveň budem mať prístup k informáciám, ktoré bude môcť Mathew použiť.
„Máš úplnú pravdu,“odpovedal som mu. Ak sa o tomto dozvie Mathew pravdepodobne bude živo a to nehovoriac o otcovi. To mi pripomína kedy sme sa mi dvaja spolu naposledy rozprávali a vlastne videli?
Oliver sa ma niečo opýtal a ja som to vytesnil z mysle. Celú cestu do nášho cieľa ma zabával hlúposťami o tom ako sa na dovolenka snažil oklamať nejakého predajcu.
Je to vážne úplný blázon.
Presvedčil riaditeľa hotela v ktorom býval, že mu niekto predal akcie jeho hotela.
Blázon! Čistý blázon.
Smial som sa na ňom až ma bolelo brucho. Ani len raz mi nezišlo na um, že trepe pretože viem čoho je schopný. Došli sme až na kraj mesta kde bolo povestné, že sa tu dá stretnúť s problémami.
Oliver ma viedol do malého klubu s nevýrazným nápisom, ale udržiavaným zovňajškom. Vošiel prvý aby vsal cigaretový dym, ktorým boli napachnuté už aj samotné dvere.
Vnútri bolo naozaj živo. Muži, ale aj ženy tu boli v dobrej nálade a to ešte nestihli zapnúť nočné svetlá.
Rôzne tváre a individuá.
Jedno bolo jasné, ihneď sme vyčnievali. Oliver sa ihneď ujal vedenia a oprel sa o bar.
„Dvojitého Jacka,“zahlásil na nenadšeného baristu, ktorý má pravdepodobne pod pultom viac než bejzbalku. Na tvári mal vytetovanú slzu a rozhodne mu nenalieval.
„Chlapci, zablúdili ste?“spýtal sa so zdvihnutým obočím.
Ľudia pri bare si nás premerali. Všimli si nás všetci v bare, čo bolo aj dobré, ale i zlé.
„Nechceme problémy, sme platiaci zákazníci,“zasiahol som.
Znova nás prešiel pohľadom.
„Vek?“otočil sa na Olivera. Ten sebavedome vybral peňaženku a položil svoj občiansky na pult.
„To čučíš?“zahlásil.
Barman sa chváľabohu nepozastavil.
„A ty?“mykol ku mne bradou.
Prinútený k činu, či už z barmanovej alebo Oliverovej strany, som vytiahol svoje doklady a ukázal mu ich. Rozhodne som si všimol ako sa zastavil pri mojom mene.
Niečo zaujímavé?
Stiahol som mu občiansky od očí v momente, keď sa pozrel do mojich.
Viem, že spoznal moje meno a nieje to preto že by som bol slávny v šoubiznise.
Obetoval som mu pohľad nadvihnutím obočia a on sa stiahol.
„Čo ti nalejem?“vrátil sa k svojmu profesionálnemu vystupovaniu a zobral si pohár na Oliverovho Jacka.
„Nebudem piť, ale informácie by bodli,“povedal som mu sebavedome.
Mal by som sa stiahnúť, nie vyzvedať.
Podal pohár Oliverovi.
„Tu nedávame informácie zadarmo,“odbil ma.
„Aha, chápem,“prikývol som.
Práve teraz dostávam jedinečnú príležitosť vypadnúť. Isteže ju zahadzujem! Som hlupák?!
Poklepal som chlapa, čo sedel vedľa mňa, po pleci.
„Dovolíte na chvíľu,“požiadal som ho.
Zamračil sa na mňa.
„Bude to len chvíľa,“uistil som ho.
Neochotne sa podstavil a Oliver ma sledoval.
Vyšplhal som sa na barovú stoličku. „Dámy a páni venujete mi chvíľu pozornosti. Pre tých kto ma nepoznajú: Moje meno je Jordan Trauner,“vyslovil som hlasno. Všetky tváre sa začali obracať na mňa.
Všetci moje meno nespoznali, ale tí čo áno stáli za fotku na titulku novín.
„Pre tích, čo ma poznajú: Informujem vás, že som neozbrojený, ale zato mám plnú fúru otázok. Kto z vás pozná Wayliho?“spýtal som sa a atmosféra v bare zhustla.
„Nehanbite sa!“dodal som sebavedome. Uvedomujem si, že ma môže ktokoľvek zastreliť alebo zložiť k zemi.
Oliver ma zaujate pozoroval s pohárom a nevedel, či to hrám alebo nie.
„Bojíte sa Wyaliho?“spýtal som sa.
„Prvý krát ťa slušne žiadam zíď dole,“upozornil ma varovne barman.
Otočil som sa k nemu.
„Mám otázky,“obraňoval som sa.
„Ale tu na ne odpovede nedostaneš,“uzemnil ma netrpezlivo.
Je jasné, že som na správnom mieste. Ľudia, čo tu pijú vedia viac ako hovoria ich nemé tváre.
Zišiel som dole.
„No, Jordy,“nadchol sa Oliver, „z teba je normálne zviera. Keby si videl ako sa tvárili,“smial sa. „Kto je Wayli?“spýtal sa dodatočne.
Nejaký, muž sa začal prebíjať k nám.
„Teraz nie,“povedal som mu.
Počkal som si kým príde.
„Jordan Trauner,“vyslovil zaujato a podal mi ruku. Prijal som ju. Naklonil sa ku mne. „Kde máš zbytok hrdinov?“zašepkal vražebným hlasom.
Trochu som primrzol k podlahe. Pousmial som sa.
„Rád by som hovoril skôr s vaším šéfom ako s vami,“neodpovedal som mu.
Verím, že keď budem pokračovať týmto tempom, niekto ma zabije, ale čím viac sa mi darí dostať sa k bližšie tým viac chcem vedieť.
„Oliver,“ozval sa za mojim chrbátom nadšene.
Chlap ho ignoroval.
„To nezávisí od teba,“odmietol.
„Som si istý, že by ho rozumný rozhovor s niekým mimo väzenia potešil.“
Pozrel sa k Oliverovi.
Trafil som to, vedel, že by ho to potešilo. Iba som to tipol, ale perfektne!
„Za pol hodinu za barom,“oznámil mi.
Prikývol som. Buď budú problémy alebo budú veľké problémy.
Na nič nečakal a odišiel preč.
„Jordy, čo máš s týmito ľuďmi?“spýtal sa zmätene. Začalo mu dochádzať, že nepredstieram.
Pozrel som sa okolo seba a vedel, že už tu viac nie sme vítaní, ak nechceme umrieť.
„Musíme ísť,“povedal som mu medzi štyrmi očami.
Rýchlo som zaplatil a za golier ho vyviedol von.
„Čo sa to tam vlastne stalo?“pýtal sa ma ďalej úplne zmetený.
„Postačí ti keď ti poviem, že nemám s nimi nič spoločné, ale oni somnou áno?“odpovedal som mu otázkou v rýchlosti.
Mal som oči na stopkách. Práve teraz som musel svietiť ako svetlica pre všetkých, čo si želajú splniť nedokončenú úlohu.
„Povedal by som, že tomu nechápem, ale zároveň by som musel dodať, že to bolo perfektné.“
„Fajn, navrhujem aby sme sa pre dnešok rozdelili,“povedal som mu. Zastavil som na rohu nejakej ulice.
Neviem kde som a zároveň ho nemôžem vystaviť, ešte viacej nebezpečenstvu a informáciám.
„Prečo?“odmietol nažhavený na akciu.
„Ozvem sa ti zajtra,“nediskutoval som s ním.
Nenadchlo ho, že som ho vyhodil z jeho vlastnej naplánovanej zábavy, ale išiel.
Rozhodol som sa čakať na tom istom mieste, mal som z neho výhľad na všetky nebezpečné body v okolí.
Verím, že ak by ma naozaj chceli zabiť už by to urobili. Ak nie som s Mathewom budú ma skôr chcieť využiť proti nemu. To by som urobil ja. Čo znamená, že dnes môžem očakávať pár vecí, ale smrť medzi ne nebude patriť.
Nadišiel čas vrátiť sa. Vonku bola tma a k tomu mi bol vidieť dych. Totálne klišé. Zahol som za bar a prišiel na miesto stretnutia posledný.
„Meškáš,“vyslovil chlapík z baru. Mal pri sebe pár svojich priateľov.
„Ktorý z vás bude prikladať chloroform a ktorý držať?“ spýtal som sa goríl za jeho chrbátom.
Ich šéf, chlapík z baru, sa zasmial. Podal mi telefón.
„Na tvojom mieste by som nebol tak sebavedomý. Seary je dobrý právnik a druhý z nich, dobrý policajt, ale ani jeden z nich neodolá pomôcť svojmu zajačikovi,“povedal mi do očí.
Telefón v mojej ruke sa rozvibroval. Neznáme číslo. Práve teraz v tomto momente som dostal strach. Zdvihol som telefón a priložil si ho k uchu. Všetci sa na mňa potmehúcky usmievali.
„Jordan Trauner,“ozval sa vyrovnaný hlas. „Rád ťa spoznávam. Tešil som sa kedy budeme môcť konečne spolu hovoriť. Nemusím sa predstavovať, že nie?“spýtal sa ma a zostal ticho.
„Wayli,“ozval som sa a na druhej strane som počul ako sa usmial.