Viem, že omdliem. Padol som na kolená a útočník nadával. Max sa rozštekal potom ma zaplavila hustá, sladká tma.
Zdá sa mi o zmrzline, ale bola príšerne sladká ako turecký med. Nechutí mi. Na malý moment sa dívam na uterák. Kde to som?
Bolí ma hlava. Prinútim sa otvoriť oči, ale tie sa zase zavrú.
Útočník. V Mathewovom dome bol nejaký chlap!
Hlava mi klesla do boku a aj som sa na to prebudil. Sedel som priviazaný na stoličke. Prudko som trhol nohami.
Aj tie som mal zviazané.
„Preberá sa,“ozval sa niekto. Zbystril som. Bolo ťažké sústrediť sa, ale začal sa mi vracať cit ako aj sila. Je tu chladno.
„Výborne,“odvetil niekto iný. „Podajte správu,“prikázal ten istý hlas.
Ozvalo sa viacero krokov. Stále som len v uteráku. Registroval som pohyb z boku a otočil som sa k nemu. Bol to ten muž s mobilom.
„Vyzeráš naladený na leto,“ozval sa posmešne.
„Trhni si,“odpľul som si.
Je Mathew v poriadku?
Pozrel som sa okolo seba. Boli sme v holej miestnosti s igelitmi na oknách.
Stavba?
Nechal ma zaujímať sa o okolie.
„Tak, teraz keď už si videl všetko môžeme sa dostať k téme?“spýtal sa ma nedočkavo a postavil sa mi do obzoru.
„Čo chcete?“vybafol som a on sa usmial.
„Konečne sme sa dostali na rovnakú úroveň. Chcem vedieť, všetko čo vieš o Mathewovej práci,“povedal mi tvrdo.
Zasmial som sa.
To sa mu nikdy nepoviem. Vybrali si nesprávneho.
Udrel ma do tváre. Zahryzol som si do líca.
„Ešte stále ti prídem vtipný?“spýtal sa ma výhražne.
Prehĺtol som trocha krvi.
„Naser si,“odvrkol som.
Uštedril mi ďalšiu ranu. Uvedomujem si v čom robím chybu: Seriem ho.
„Hovor, inak dám príkaz vrátiť sa pre Searyho!“zahučal.
Takže oni ho nemajú. Uľavilo sa mi, že som ho zastavil než sa k nemu dostal.
„Nič neviem,“odpovedal som úprimne.
„Klamár.“
„Nič neviem,“rozhodol som sa hovoriť len jedinú vec.
Nech si robí čo chce.
„Zlomil si môjmu chlapovi ruku, druhý je uväznený v jeho pracovni a ty pôsobíš problémy, všetko mohlo dopadnúť inak keby si sa neobjavil. Mali by sme Searyho aj informácie,“posťažoval sa a ja som iba ľahkovážne mykol plecami.
Takže o to im ide. Jeden z tých kreténov sa nechal chytiť. Tupci.
„Nič neviem,“povedal som mu stále rovnako ľahostajným hlasom.
„Čo chce urobiť ďalej? Aké má doklady?“pýtal sa ma a ja som ho nepočúval. Videl, že ho ignorujem. Urobil ku mne krok a stihol zo mňa uterák.
Prudko som sa trhol a automaticky som sa natiahol po uterák. Plastové sťahovacie pásky ma však udržali na stoličke. Zadržal som sa čokoľvek povedať. Vzdorovito som nadvihol bradu a on sa mi vysmial.
Hodil môj uterák na zem a položil si dlane na moje zápästia.
„Budem sa ťa pýtať ešte raz,“vysvetlil mi s tichým hlasom pomaly.
Zaťal som zuby. Najradšej by som mu dal hlavičku, kreténovy!
Pozrel sa dole.
Zhnusene som sa na neho pozrel.
„Opatrne s odpoveďou inak začnem tvojím kamarátom,“varoval ma.
Mykol som sa a on sa odtiahol.
„Pokojne,“zasmial sa.
Začínala mi byť až ukrutná zima. Roztriasol som sa a rany na mojej tvári som kvôli zime začal cítiť. Dýchal som, čo najpokojnejšie.
Nič mu nedarujem!
Pritiahol si nejakú debnu a posadil sa pred mňa.
„Začneme ešte raz?“spýtal sa ma už trpezlivo.
„Nič neviem.“ Sklopil sklamane oči.
„Pane!“ozvalo sa za mnou a on tam zamieril oči.
„Čo?“zakričal nepokojne.
„Je to naliehavé, pane,“ozval sa muž o čosi skromnejšie. Pozrel sa ku mne a zase k mužovi. Neochotne sa postavil a zamieril preč.
Otočil som hlavu aby som čo najlepšie videl alebo aspoň počul.
„Čo je to?“ozval sa môj vypočúvajúci, nepokojne.
„Šéfovi sa to nepáči, vraj sme nemali konať bez jeho dovolenia. Naštval sa...“chlapík rozprával ďalej, ale ja som dobre nepočul lebo stíšil hlas.
„A?“prerušil jeho brblanie.
„Neviem, vraj je podľa neho v tomto momente viac užitočný mŕtvy,“odpovedal mu.
Môžem len dúfať,že nieje reč o mne.
„Fajn, postarám sa o to,“vydýchol.
S tým sa ozvali jedny vzdiaľujúce a jedny prichádzajúce kroky.
Otočil som sa dopredu.
Hovoril o mne? Ak, áno pokúsi sa ma zabiť a bude mu jedno či mu niečo poviem alebo nie.
Pozrel som sa k svojím rukám.
Musím sa odtiaľto dostať!
Silou som ohýbal zápästie aby som nejako povolil pásku ale tá sa mi ryla do kože.
Mal som počúvať Ryana. Mám hrozné zápästia.
Dal som ruky do päste a čím viac som tlačil na pásku tým viac ma rezala. Zostávali mi po nej červené fľaky. Skúsil som to z nohami. Priviazali mi ich z boku. Stratil som tak silu z kolien.
Posadil sa mlčky na svoje miesto a ja som sa prestal hmýriť. Pozeral sa mi do očí a ja som neuhýbal.
„Povedz mi, čo chcem vedieť,“ozval sa prvý.
Mlčal som.
Neurobím mu tu radosť.
Mám strach, že keď poviem čokoľvek zabije aj mňa aj Mathewa. Keď to nepoviem zabije iba mňa. Je to jasné rozhodnutie. Bojím sa umrieť a bojím sa umrieť takto. Mohol som si za to sám. Pevne som držal svoj strach pod kontrolou.
„Skús ma nesrať, Jordan Traunner,“požiadal ma.
Mlčal som.
Je koniec.
Postavil sa pred mňa a spoza chrbáta si vybral z púzdra zbraň. Odistil ju a priložil mi ju desať centimetrov od hlavy.
„Videl si ako vo filmoch strieľajú zajatcov do hlavy? Predpokladám, že si nikdy ani len nepremýšľal, že tak skončíš.“hovoril ku mne a ja som čakal kedy stlačí spúšť. Pozeral sa na mňa a čakal.
Bol som strachom bez seba.
Robiť sa hrdinom je ľahšie ako pozerať sa do zbrane niekomu kto je schopný vystreliť.
Po tej najdlhšej minúte zaistil zbraň a namieril ju do vzduchu.
„Povedz mi, spal si so Searym, že?“spýtal sa zaujato.
Snažil som sa ovládnuť triašku, ktorá mnou pulzovala.
„Nie sú sa reči, že s ním chrápeš.“
Mlčím. Neviem, či by som mal odvahu mu niečo vôbec povedať. „Aké to je keď ti to robí chlap, hm?“
Priložil mi zbraň na stehno a posúval ju hore. Sťahovali sa mi svaly pri každom jeho pohybe.
Je to len úbohý kretén, ktorý si chce niečo dokázať.
Zastal so zbraňou v mojom rozkroku a ja som na neho zagánil. Priložil prst na poistku.
Nepovolil som.
Hrá to, musí to len hrať! Budem v poriadku! Nájdu ma, čoskoro ma určite nájdu!
Rozmyslel si to a schoval si zbraň naspäť do púzdra. „Kričíš rozkošou keď ti ho strká do zadku?“ Priložil jeho ruky na moje nohy a ja som nimi zatrepal.
„Neopováž sa ma dotýkať, tými tvojimi rukami. Inak ti ich zlámem!“zareval som pomedzi zaťaté zuby.
„O-hoho! Takže ty nakoniec hovoríš! Bál som sa, že si nebodaj onemel,“zajásal a posunul sa nimi vyššie.
Prudko som sa zaklonil a udrel ho hlavou do tváre. Zahučalo mi v nej.
On sa zviezol na kolená.
„Povedal som ti aby si sa ma nedotýkal!“
Svižne sa postavil a rozzúrený ma chytil pod krk. Stiahol mi dýchacie cesty a dusil ma.
„Snažíš sa mi snáď vzoprieť?“
Dusil ma silnejšie a ja začínam mať pocit, že mi rozdrví hrtan. Snažil som sa mu nejako vytrhnúť.
Kyslík! Potrebujem kyslík!
Začínal som strácať vedomie a on sa trocha upokojil. Krv z nosa mu prestala tiecť. Brda sa mu triasla zlosťou.
Úplne mi uvoľnil krk a ľavou rukou mi zovrel vlasy.
Začal som kašľať.
Zaklonil mi hlavu aby som mu pozeral do očí.
Dych sa mi zasekával v hrdle a každý nádych ma príšerne bolel.
Vybral si znova zbraň a priložil mu ju k spánkom.
„Si úplne zbytočný Jordan,“vyslovil.
Ako keby ma to malo z jeho úst zabolieť.
„Naser si,“vyslovil som pridusene a znova sa rozkašľal.
Mykol ma za vlasy.
„Vieš sa iba vyhrážať a pritom si iba zmrd s malým vtákom,“povedal som mu do očí.
Nenaštvalo ho to. Usmial sa.
„Som rád, že o tom hovoríš,“začal pokojne. Pustil mi vlasy a zašiel k svojím rifliam. Odopol si gombík a ja som ihneď uhol pohľadom. „Vieš fajčiť?“spýtal sa ma.
Naštvane som mykol hlavou a opľul ho tentokrát do tváre.
Zložil zbraň z mojej tváre a utrel si ksicht. Zahnal sa a trafil ma rukoväťou do slychov.
Ihneď sa mi zotmelo.
„HEJ!“zreval a dostal som ďalší preplesk cez tvár.
Štípala ma tvár a cítil som ako mi zasychá krv na ľavej strane tváre. Otvoril som oči a v hlave mi hučalo akoby niekto opakovanie udieral do železného zvona kladivom.
Chytil ma za bradu a prinútil ma pozrieť sa na neho. „Hej! Otvor oči,“kázal mi.
Motal sa mi obraz.
„Pozeraj sa na mňa!“zatrepal s mojou tvárou a môj mozog sa niekoľko krát dotkol lebky.
Podarilo sa mi zastaviť obraz a zostať hore.
„To je ono,“potľapkal ma po líci. „Kým si nebol pri vedomý, dovolil som si priniesť toto,“ukázal mi injekciu, ktorá bola prázdna.
Čo je to? Čo mi to dal? Necítil som sa nejak inak.
„Nemusíš sa báť nieje to nič nebezpečné. Je to iba koncentrát, ktoré vedci nazývajú, sérum pravdy. Za pár minút budeš hovoriť ako rečník,“hovoril veselo, „vďaka tomuto si budeme môcť užiť. Urobíš všetko o čo ťa požiadam aby si urobil,“dodal o niečo vážnejšie. Odtiahol sa a sadol si na svoje miesto. Pozoroval ma.
JA, nesmiem hovoriť. Nesmiem. Nesmiem! Viem dosť aby som ublížil mojimi rečami Mathewovi.
Bezmocne som sa trhal na stoličke a dúfal, že povolí aspoň jedna páska aby som toho kreténa zabil.
Sérmu pravdy sa už predsa nepoužíva! Nieje to spoľahlivé, nie? Budem mlčať. Nemôžem otvoriť ústa. Pevne som zovrel pery.
„Čo to robíš?“spýtal sa rozladene.
„Nemôžem nič povedať. Nemôžem. Ublížim Mathewovi,“vyslovil som bez zábran.
„Ach ták,“ usmial sa. „Cítiš sa inak?“spýtal sa ma.
Pevne som zovrel sánku. Všetko v mojom tele sa chcelo hýbať, komunikovať.
„No ták, len mi povedz, čo si myslíš,“natiahol sklamane.
Nadýchol som sa, ale niekto mu zavolal na mobil. Vytiahol si mobil a podľa toho ako sa naň pozrel nemohol ho odmietnuť. Odišiel, čo najďalej a zdvihol hovor.
„Pane, ja to vysvetlím,“ozval sa pokorne v diaľke. Odchádzal preč.
Musím niečo urobiť!
„Haló? Je tu niekto? Potrebujem sa odtiaľto dostať preč,“zavolal som ale nikto sa neozýval. „Som nahý a je mi zima!“zreval som nepokojne. „Uškrtím ho a zlomím mu toho jeho nadržaného vtáka,“šomral som si popod noc.
„Kretén nadutý,“mumlal som ďalej aj keď ma nikto nepočúval. Oči mi padli na injekčnú striekačku. Je mi jasné, že sérum začalo fungovať. Nadchol som sa pri pohľad na ňu. „Môžte mi niekto podať tu ihlu?“zreval som, „Napadlo ma, ako sa odtiaľ to dostať. Potrebujem tu ihlu. Povolím si tie pásky,“rozprával som nahlas. Natiahol som sa dopredu, ale hneď mi bolo jasné, že tam nedočiahnem. Chytil som sa oboma rukami opierky a pevne zovrel nohami stoličku medzi sebou. Prudko som sebou mykol dopredu. Pohol som sa o milimeter. Zopakoval som to asi tak šesť krát. „Ty kokso, to je sila,“vydýchal som sa. Bol som takmer pri debni.
Natiahol som uši aby so vedel, čo neprichádza.
Nič.
Znova som sa posúval dopredu. Kolenom som sa oprel o debnu. Sklonil som sa po injekciu.
„Noták,“zašomral som. Boleli ma svaly na chrbáte a predlaktia ako som sa nakláňal. Robil som rybičku a snažil sa ju zachytiť perami. Podarilo sa mi to dva krát a toľko krát mi aj padlo späť. Nahnevane som si poskákal na stoličke a zaútočil znova. Zachytil som ju a vyrovnal sa. Uvoľnili sa mi svaly a ja som sa konečne nadýchol.
Som úžasný.
Zahryzol som do jej dávkovania a jazykom som sa ju snažil otočiť ihlou von. Srdce mi divoko bilo.
Noták! Pohni.
Zovrel som ju v zuboch a spevnil pery aby mi nevypadla keď už som ju dostal tam kde som ju potreboval. Trčalo mi z úst kus striekačky a celá ihla. Prehĺtol som nával slín lebo som začal slintať.
Ako dlho môže telefonovať? Päť minút? Musím si pohnúť.
Sklonil som sa k svojej pravej ruke. Nevidel som kam mierim a niekoľko krát za sebou som sa bodol do ruky. Pozrel som sa na svoj ciel.
Stačí aby som povolil tú kocku, ktorá drží zúbky.
Sklonil som sa a pozoroval svoj bod. Trafil som do čiernej pásky, ale nie do kocky. Trochu som posunul do boku po páske a narazil na prekážku v podobe tej kocky. Zapichol som do nej ihlu a jazykom zatlačil na ihlu. Rukou som zatlačil do boku aby sa začala uvoľňovať.
Funguje to!
Kúsok po kúsku kocka povoľovala zúbky. Povolil som natoľko aby som si cez pásku pretiahol ruku. Vystrel som sa a vytiahol si dobodanú, dorezanú ruku zo zovretia sťahovacej pásky.
Počul som jeho kroky.
Nemám veľa času.
Zobral som si injekciu z úst a pomohol si uvoľniť aj ľavú ruku. Na nohy som už nemal čas. Vystrel som sa a dal si ruky na stoličku. V pravej ruke som ukryl ihlu. Srdce sa mi rozbehlo ešte rýchlejšie a ja som mal hrozný strach s toho čo sa bude diať.
Počul som jeho kroky už takmer pri mne.
Vydýchol som nahlas.
„Už si si rozmyslel, čo ti poviem?“spýtal sa ma niekoľko metrov od mňa.
„Ujdem a skopem ti riť do guľôčky,“odpovedal som na čo som myslel.
„Naozaj a ako to spravíš?“zasmial sa. Pristavil sa pri mne.
Nehovor!
„Ruky som si už uvoľnil,“vyslovil som a pri uvedomení si, že som sa prezradil som mu ihneď zabodol ihlu do stehna.
Zreval.
Musela to byť len bolesť z prekvapenia.
Stiahol som ho k zemi a udrel ho tvrdo do tváre. Sklonil som sa ešte hlbšie a vytiahol mu zbraň z púzdra. Chmatol po nej, ale ja už som na neho mieril.
Pozrel sa ku mne.
„Vo video hrách som vážne dobrý, vždy som chcel povedať niečo ako: Si v koncoch, ty zmrd!“vyslovil som, čo mi prešlo mysľou. On sa začal na zemi smiať.
„Vážne to funguje, hm?
„Buď ticho!“vyštekol som nervózne. Bola to pravda. Hovoril som všetko, čo ma napadalo a ak by sa ma pýtal na Mathewa ja viem, že by som hovoril a hovoril, úplne všetko! Posunul som sa na stoličke od neho ďalej.
„Len rozprávaj nezastavuj,“pobádal ma.
„Tvár na zem,“kričal som.
Musím sa sústrediť len na jednu vec.
Nesmiem nič povedať. Nesmiem ho zradiť!
Pokúšal sa postaviť.
„Musím sa zbaviť tej stoličky,“vyhŕkol som a on sa zase začal smiať.
„Naozaj?"
Oboma rukami som zovrel zbraň a rýchlo som sa pozrel či je odistená, bola.
„Zastrelím ťa, zbraň je odistená,“varoval som ho.
„To je dobre počuť,“povedal mi s úsmevom.
Snažil som sa trochu nadvihnúť a následne postaviť na nohy. Pásky ma zovreli bolestivo okolo nohy, ale aspoň som sa postavil. Prehodil som si zbraň len do jednej ruky a druhou sa snažil vytiahnuť stoličku z pásiek. Šúchala sa mi o kožu a pálila ma. Prudko som ju ťahal až zostal už len pár centimetrov.
Postavil sa zo zeme a ja som stlačil kohútik než zaútočil.
Nečakal som nič z toho, čo sa stalo. Netrafil som, spätný ráz ma zhodil dozadu a ja som si sadol na stoličku, ktorá sa somnou prevrátila.
Rana sa odrážala od stien a aj som dostal pocit, že som pri nej ohluchol. Priložil som si ruky na uši a popálil sa hlavňou o hlaveň. Nadával som riadne nahlas.
Navŕšil sa nad mňa.
„Tak to je trápne,“vyslovil som.
Mykol obočím na znak: Naozaj?
Pozeral som sa na neho a on sa ohol po svoju zbraň.
Všimol som si však, že jedna noha sa mi uvoľnila. Usmial som sa a odkopol ho od seba.
Urobil pár krokov vzad a narazil do debne.
Rýchlo som sa začal zviechať. Druhá noha už nebola problém. Postavil som sa a vztýčil zbraň vo chvíli keď sa pokúsil o druhý útok.
„Tento krát už viem, čo mám čakať,“varoval som ho s pevnými rukami, „Nepribližuj sa.“
Zastal na mieste.
Začal som cúvať dozadu.
Nehýbal sa.
Nevedel som ako to za mnou vyzerá, kde som a kadiaľ sa dostanem preč?
Počul som rýchle kroky.
Vystrelil som a prezradil sa!
On sa začal usmievať!
Pozrel som sa za seba.
O meter bol už len múr. Na mojej ľavej strane bolo schodisko a odtiaľ sa blížili kroky. Vybehli na poschodie a v tej chvíli sme sa všetci videli.
Boli len dvaja. Ozvena spôsobila, že sa zadalo, že je ich viac. Jeden mal sadru na ruke.
„Ty si bol u Mathewa,“povedal som mu a obaja si ma prekvapene prehliadli.
Až teraz mi znova došlo, že som holý a to kompletne. Zakryl som si rukou v ktorej som mal zbraň, penis.
Ich šéf sa približoval z boku.
„Myslíte, že o vás neviem,“zavolal som na neho s pohľadom na tých dvoch, „troch zvádnem, koľko vás je dole?“spýtal som sa čo ma napadlo. Vlastne som si to chcel len pomyslieť.
Prekvapilo ich to.
„Sérum pravdy,“vysvetlil som v skratke. „Cítim sa vďaka nemu ako dieťa, nezadržateľný,“hovoril som ďalej, „Dúfam, že to čoskoro skončí lebo ja vlastne nesmiem moc hovoriť a musím ísť preč, ale pochybujem, že ma pustíte. Takže koľko vás je?“trepal som ostošesť.
„Nečumte na neho a chyťte ho konečne!“zreval ich šéf.
Obaja sa ku mne pohli súčasne.
„Rana zozadu,“ukázal so na jedného, „rana do gulí,“ukázal na druhého a potom ukázal zbraňou na ich šéfa, „ten zdrhne,“vysvetlil som im pravdivo.
Inak to ani nešlo.
Vrhli sa na moje ruky aby ma v prvom rade odzbrojili.
Sklonil som sa pred jedným a udrel ho zozadu zbraňou do temena celou silou.
Omdlel.
„Tá zbraň je neuveriteľná,“zašomral som.
Druhý ma zachytil sa ruku a chcel ma uväzniť v praclíku.
Prevliekol som sa než stihol zovrieť okolo mňa ruky.
Musel som pustiť zbraň. Padla na zem. Rýchlo som sa otočil než začal reagovať na môj únik a udrel ho päsťou do rozkroku. Zdvihol som zbraň a tiež ho uspal zozadu. Otočil som sa na ich šéfa vo chvíli keď sa po mne sápol.
„Ruky preč,“upozornil som ho a on urobil krok späť.
Postavil som sa a cúval ku schodisku.
Možno mi to posledné nevyšlo, ale ja zdrhnem rozhodne.
Ako náhle som bol pri schodoch. Rozbehol som sa dole. Preskočil som ceduľku, stavba a pustil sa na nižšie poschodie. Všade boli dvere a koberce na chodbách.
Hotel?! Som snáď v hotely.
Snažil som sa z orientovať. Stretol som nejakú dvojicu a tí boli rozhodne prekvapený. Bol som nahý a držal som zbraň, čudoval by som sa keby neboli.
Uhli mi do boku.
„Kde to som?“ začal som sa otáčať okolo vlastnej osi. Z toľkých izieb a koberca s hnusným vzorom sa mi točila hlava.
Počul som cinknutie.
Výťah! TO je výťah!
Rozbehol som sa za tým zvukom. Otváral sa. Vnútri cestovala staršia dáma a čašník.
Stlačil som prízemie.
Vydesene sa pritláčali k stene.
„Kde to som?“opýtal som sa ich rýchlo.
Mlčali.
Zdvihol som zbraň a namieril na čašníka, nebola nabitá.
„Kde-to-som?“pritvrdil som netrpezlivo, „pravdepodobne už po mne ide celý gang,“ dodal som vďaka séru pravdy.
„Ah, hm, hotel Bilton,“odpovedal roztrasene.
„Neviem kde to je, ulica?“pobádal som ho. Druhé poschodie.
„Franfurt 17,“odpovedala dáma.
„Ďakujem,“odpovedal som jej už o niečo pokojne. Vedel som kde sa nachádzam.
Je to dosť ďaleko, no od všetkého.
Výťah sa otvoril a ja som vybehol než stihli dvere zapadnúť.
Hala bolo plná ľudí, ale začala sa plniť aj mužmi s veľmi podozrivým vzhľadom.
Vedia, že som na úteku.
Prikrčil som sa za roh.
O chvíľu ich tu bude viac než desať.
Rozbehol som sa k dverám a prebehol som cez neubytovaný pár vo dverách s kuframi.
Zbadali ma aj prisluhovači zla a rozbehli sa po mňa.
Bordel z ulice ma pichal do nôh a ľudia sa uhýbali, nudistovi so zbraňou.
Bežal som zlým smerom, od centra. Moja nálada začína klesať. Sérum pomaly prestáva fungovať. Vracia sa mi znova silný, adrenalínový strach. Nedokázal som sa pozrieť koľko ich po mne ide a tak som iba bežal aj keď ani neviem kam.
Okolo mňa prešlo policajné auto a hneď potom sa aj vrátilo.
POLÍCIA!
Zastavil som v behu.
Spolujazdec vystúpil z auta.
„Stojte ste zatknutý!“vyslovil nahnevane a vyberal si zbraň a putá. Muži, čo ma prenasledovali sa zastavili. Pustil som na zem zbraň a kľakol si na kolena z rukami za hlavou.
„Áno, veľmi rád. Zatknite ma , prosím vás,“požiadal som ho.
Policajt sa trochu prekvapil mojou reakciou.
„Nerobte, žiadne prudké pohyby a ľahnite si na zem,“prikázal mi.
Ľahol som si na zem a otočil tvár k hotelu v ktorom ma držali, muži sa prizerali a dobehol ich aj šéf. Pozrel sa na mňa a ja som ho obdaril prostredníkom.
Pohol sa ku mne.
Policajt mi zobral ruky a spútal.
„Robte to rýchlejšie, už si po mňa ide,“poháňal som ho.
Policajt sa pozrel tým istým smerom akým sa pozerám ja.
Uvidel ako sa k nám blíži nejaký muž, ale ja som videl viac ako on.
Načiahol sa po niečo za svojim chrbátom a ja som nemusel premýšľať aby som vedel, čo to je.
„Má zbraň!“ vykríkol som a policajt z auta ne neho namieril.
„Odhoďte zbraň, ste zatknutý!“ zareval na neho.
Neodložil ju.
Nie!
„Opakujem, odhoďte zbraň inak budem nútený strieľať!“
Druhý policajt, ktorému sa ma podarilo zatknúť vytiahol zbraň a postavil sa pred mňa.
Niekto vystrelil prvý, neviem kto.
Zavrel som oči a modlil sa.
Policajt,čo stál pri mne ma dvihol zo zeme a ochránil ma telom cestou do auta.
Otvoril svoje dvere a nahlásil streľbu a zraneného podozrivé ho so zbraňou.
Takže ho ten policajt trafil?
Nahlásil, svedka a jeho prevoz na bezpečnú pôdu.
Najbližšia hliadka prišla so sirénou ani o minútu.
Prehodili ma do druhého auta, k novým policajtom a tí ma odvážali preč.
Keď som sa pozrel cez okno. Muži sa skrývali za rohy budov a v uličkách a ich šéf bol mŕtvy. Ranu do hlavy nemohol prežiť.
Na ceste sme minuli ďalšie policajné autá.
„Dneska bude rušno,“ozval sa vodič.
„Jop, a zdá sa, že kvôli nudáčovi,“otočil sa ku mne.
Zakryl som si prirodzenie.
„No čo pozeráš?“vyhŕkol som prekvapený z jeho pohľadu.
Nahnevane sa zamračil.
„A k tomu s veľkým sebavedomím,“dodal.
Objal som sa rukami, začínala mi byť zase zima.
Prišli sme na stanicu a ja som sa už len pri pohľade na ňu cítil bezpečne. Začal zo mňa opadávať strach a ja som okrem nepokoja so séra pravdy, cítil aj pokoj.
Spolujazdec mi dal dole putá a požičal jeho bundu.
„Ďakujem,“povedal som mu unavene.
Chcem vidieť Mathewa a chcem sa vrátiť domov.
Potlačil som v sebe smútok aby som neplakal pred policajtmi.
Zaviedli ma dnu.
Všetkým som bol hneď zaujímavý.
Zabalil som sa hlbšie do bundy.
Viedli ma pomedzi stoly. Prišli sme až k vypovedacím miestnostiam a do jednej z nich ma zavreli.
Nervózne som sa pozrel okolo seba.
Je mi zima.
Sadol som si na jednu zo stoličiek a vyložil si nohy aby som sa trochu zahrial. Nechali ma čakať.
Sérum pravdu už úplne pominula, aspoň myslím. Do reči mi moc nie je. Rozhodne budem mať zážitok. Nemohol som sa zastaviť v tom aby
som nehovoril, ale zároveň som stále vedel čo smiem povedať a čo nie. Keby dostal tú šancu a prinútil ma odpovedať povedal by som mu všetko.
Dvere sa otvorili. Vošiel nejaký policajt, ktorého som v živote nevidel.
„Chcem právnika! Chcem Mathewa, inak nič nepoviem!“vyslovil som impulzívne.
On sa na mňa iba letmo pozrel a hneď sa aj otočil.
Prečo musím, čakať tak dlho? Neviem ako dlho som bol unesený. Je možné, že to bolo pár hodín, ale rovnako tak aj niekoľko dní.
Začínal som byť hladný aj smädný, unavený, všetky rany ma štípali. Položil som si tvár na stôl.
Mathew hľadal si ma? Mám strach, chcem odísť. Príď. Príď už konečne.
Kreslil som si prstom po stole a čakal.
Videl som toho muža ležať mŕtveho. Čo ak naozaj je?
Takmer som umrel, uniesli ma a chceli zabiť! Bál som sa, že umriem. Čo ak nepríde?
Dych sa mi zrýchlil.
„Nemám čas zachraňovať nudistov!“odmietol Mathew za dverami hlasno.
„Ale on si vyžiadal teba. Potrebujem ho vypočuť, bude to len chvíľa,“presviedčal ho iný mužský hlas.
Najskôr policajt z minula.
Postavil som sa a prešiel bližšie k dverám aby som ho počul.
Prečo ma odmieta obhajovať?
Slzy mi padali po tvári a ja som ich nemohol zastaviť. Šialenou rýchlosťou som ich zotieral.
„Nemám ani chvíľu dobre vieš, že..“
„Nemáš na výber,“skočil mu do reči a otvoril dvere.
Stál som oproti dverám akurát aby ma netrafili, keď sa otvorili. Pozrel sa dnu.
„Jordan!“vyletel. „Panebože, Jordan si v poriadku?!“chytil ma za plecia a obzeral si každý kúsok mojej tváre.
„Čo sa stalo?“spýtal sa. Oprel som sa o jeho hruď a on ma objal.
„To sa snažíme zistiť,“odpovedal mu policajt, „bežal pred mafiou po ulici nahý zo zbraňou,“dodal.
Zovrel som ho okolo rebier.
„Bál som sa. Hrozne som sa bál,“povedal som mu sekane.
Oprel si tvár o moju hlavu.
„Pokojne, už sa nič nedeje,“opakoval mi vyrovnane. „Daj mi chvíľu,“požiadal policajta a ten okamžite zatvoril dvere.
„Chcem ísť domov, Mathew.“
„Áno ja viem, upokoj sa. Už ťa nikto nedostane. Strašne ma to mrzí, nevedel som, ja … prepáč, že som neprišiel skôr,“vyslovil ublížene.
„Bál som sa, že ma zabije,“povedal som mu. Chcel som mu povedať všetko, čo sa stalo. Je toho tak veľa. Snažil som sa utriediť si všetky spomienky, ale pri všetkých tých myšlienkach v ktorých sa nachádzal a všetko, čo som musel urobiť a strpieť mi prišlo zle.
„Je mi zle,“upozornil som ho keď ma naplo.
Ihneď sa odtiahol a sklonil sa ku mne.
„Nie, skús sa zhlboka nadýchnuť, žiadne zvracanie,“vyslovil rýchlo.
Skúsil som ho poslúchnuť a zhlboka sa nadýchnuť.
„Zhlboka,“kázal mi. Uvoľnil mi priestor a nechal ma dýchať.
Zaklopal na dvere a policajt z druhej strany ich otvoril.
„Poď,“požiadal ma skromne.
Pridržiaval ma za chrbát a priviedol ma až k oknu na koni chodby. Otvoril ho.
Ovalil ma čistý kyslík.
„Potrebujeme ho vypočuť,“ozval sa nedočkavo policajt.
„Bol okolo dvadsaťštyri hodín unesený a dostal sa odtiaľ sám, myslím, že mu môžeš nechať aspoň päť minút aby chytil dych?“vrátil mu to podráždene otázkou.
„Potrebujem iba vedieť prečo bol unesený,“nedal sa tvrdohlavo a tentokrát svoju vetu mieril priamo na mňa.
Prešiel som pohľadom policajné parkovisko a pár policajtov, ktorí sa rozprávali pri káve.
Prestrelka musela skončiť.
„Chceli informácie o Waylim a Crystal, potrebovali vedieť, čo proti ním všetko máš, ale išli proti rozkazu Wayliho. Robili to na vlastnú päsť,“odpovedal som mu bez kontaktu očí.
Mathew ma chytil za plecia.
„Ale na tom už aj tak nezáleží. Videl som ako hlava plánu, získať informácie z Mathewho domu je mŕtvy,“dodal som keď už bol konečne na odchode.
Otočil som sa na Mathewa.
Mlčal.
„Môžme už ísť?“spýtal som sa ho a on mi súhlasne prikývol.
Zvyšok dna si pamätám matne. Neviem, či to bolo únavou alebo prekonaným šokom z toho všetkého.
Pri príchode k nemu domov ma prinútil osprchovať sa, niečo zjesť a vypiť aspoň pohár vody s mojimi liekmi.
Ošetril mi hlavu a niekoľko krát sa spýtal, či nie som nikdy inde zranený alebo mi nespravili nič iné, než dostal svoju odpoveď. To, čo sa stalo musela byť moja chyba, vyprovokoval som ho.
Jasné mi prišlo až ráno. Bolelo ma celé telo, ale aspoň som bol obklopený teplom. Znova som sa rozprestieral na celú posteľ a spal na ňom.
Včerajšok bol príšerný!
Pevnejšie som ho zovrel.
Myslel som, že umriem.
Nadvihol ruku a pohladil ma po vlasoch.
Prvotný šok ustúpil a ja som to všetko začal vnímať inak.
Žijem a okrem pár zranení sa mi nič nestalo. Bol som vydesený ako malý chlapec, ale ako sa cítil Mathew? Niekto sa dostal do jeho bytu a jedného z tých chlapíkov mal zatvoreného v jeho kancelárii. Musel to byť aj pre neho riadny šok. Pochybujem, že s tým počítal.
Otvoril som oči a pozrel sa k nemu.
„Ako sa cítiš?“vyslovili sme naraz.
Uvoľnil som ho.
„Vyzeráš lepšie,“prehovoril prvý.
„Potreboval som asi trochu spánku a hlavne sa spamätať,“odpovedal som mu.
„Naozaj si v poriadku?“spýtal sa prísnejšie.
Zamyslel som sa nad tým.
Nie je to tak, že by som zabudol a cítil sa skvelo, ale chápem, že nesmiem myslieť na to zlé aby som nemal z toho strach. Vytesnil som to a uzamkol.
„Ahm, nie som si úplne istý, ale budem v pohode.“
„Mal som príšerný strach keď som zistil, čo sa udialo kým som bol v sprche. Vypočúvanie nám nič neprinieslo. Vedel som iba kto ťa uniesol, ale nevedel som kam, čo chcú a čoho sú schopný urobiť aby dosiahli ich ciel. V tú istú noc sa vlúpali aj k Ryanovi, ale tí dvaja, čo to urobili, skončili v nemocnici.“
Usmial som sa.
Hej, to sa dalo čakať.
„Čo Crystal?“spomenul som si na ňu.
Mathew sa iba zasmial.
„Tá, hneď po prepustení bolo odvezená a pridaná do ochrany svedkov,“povedal mi.
„Priznala sa a bude spolupracovať?“nadchol som sa.
To by znamenala, že Wayli je v koncoch!
„Nie,“pokýval hlavou a usmieval sa
Čo je na tom tak super?
„Ale to Wayli nevie,“dokončil.
„Ach ták,“pochopil som.
V podstate, ide o ďalšiu z jeho logických ťahov, pričom predpokladám použil krysy.
„Hladný?“spýtal sa ma iba aby sa o tom nemusel baviť.
„Takže ti všetko vychádza ako si si naplánoval?“položil som mu svoju otázku.
Nadvihol obočie.
„Trochu,“priznal som.
Posadil sa a išiel sa obliecť. Neodpovedal mi.
Potrebujem vedieť, či už bude všetko len lepšie.
Tiež som sa rozhodol vstať.
Dneska tú odpoveď z neho ešte dostanem.
Obliekol som sa rýchlejšie ako on. Zaváhal som na schodisku s tým, že neviem, čo ma tam môže čakať, ale pochybujem, že by niekto zopakoval tú istú chybu hneď po sebe. Opatrne som zišiel dole. Nikto a nič, okrem Maxa sediaceho pred schodiskom, tam nebol. Odľahlo mi.
Nasypal som mu jesť a zapol televízor. Postavil som Mathewovi vodu na kávu a ja som za tedy zapil lieky.
V televízii boli rýchle správy.
Prešiel som sa k oknu aby som sa pozrel na svet.
„Pred niekoľkými hodinami sa podarilo policajnému oddielu rýchleho zásahu ukončiť vzburu vo väzení. Podľa najnovších správ išlo o plánovaný útok pri ktorom bol terčom mocný zločinec Tomas Wayli,“hovorila redaktorka a ja som sa otočil k televízoru za priezviskom Wayli.
V rohu obrazovky bola fotka muža v obleku s blonďavými vlasmi a pod ňou: Tomas Wayli.
„Doktor skonštatoval okamžitú smrť. Najväčší zločinec zomrel na známky početných bodnutí,“dokončila svoju reportáž a ja som sa omámene díval na obrazovku.
Mŕtvy? Wayli je mŕtvy?
Strhol som sa na pohyb za mojim chrbátom.
Mathew sa tiež pozeral na rýchle správy.
„Wayli je naozaj mŕtvy?“otočil som sa na Mathewa a on sklopil zrak k ovládaču.
Vypol televíziu a v tedy začal zvoniť telefón v jeho dome.
„Nie, to znamená, že sa mu podarilo ujsť,“odpovedal mi.