Zazvonil budík a začal ďalší deň. Len zamručím a mám chuť zostať v posteli. Prší. Neznášam dážď.

„Už idem.“ poviem Rikymu, môjmu nemeckému ovčiakovi, ktorý sa zo mňa snaží stiahnuť deku.

Vyhrabem sa z postele, pohladím Rikyho a zájdem si do kúpeľne. Spácham rannú hygienu, oblečiem si modré džíny a čierne tričko. Rikymu zapnem jeho červený obojok a vodítko.

„Tak, Riky, ideme.“ zívnem.

Ešte slabo popŕcha tak si vezmem šiltovku, obujem tenisky. So psom vyjdeme pred činžiak a zamierim s ním do parku. V parku Rikyho pustím z vodidla, nech sa prebehne. Prinesie mi konár.

„Haf.“ štekne na mňa, pozoruje ma iskrivým pohľadom a netrpezlivo kmitá chvostom.

Usmejem sa na neho, odhodím konár: „Riky, aport.“

Pes sa rozbehne a prinesie konár, takto sa chvíľu zabávame. Potom ho nechám nech si očuchá okolie a označkuje teritórium. Zrazu Riky pribehne a snaží sa upútať moju pozornosť, poťahá ma papuľou za bundu.

„Čo je Riky?“ odbehne dva kroky a obzrie sa na mňa, dakam ma volá.

Idem za ním a premáha ma zvedavosť čo mi chce ukázať. Doviedol ma k akýmsi  kríkom. Ozýva sa odtiaľ kňučanie. Pozriem sa a vidím tam ležať psíka. Zatiaľ čo môj Riky je veľký čierny pes, zvieratko chúliace sa pod krom je malé béžovej farby. Usúdim, že je to ešte šteniatko.

Pohladkám Rikyho a prihovorím sa drobcovi: „Ahoj, maličký, tak čo sa ti stalo?“

Zvieratko zdvihne hlavičku, pozrie na mňa. Natiahnem ruku a nechám mu ju očuchať. Béžový psík ju ovonia a položí hlavičku na moju dlaň. Táto reakcia by iného prekvapila, mňa nie. Zvieratá mi vždy verili.

„No tak poď sem.“ lákam šteňa na pamlsky. Vždy ich nosím so sebou, kvôli Rikymu.

Šteniatko sa postaví, a vidím že pravú prednú labku nesie vo vzduchu. Je zranené, opatrne príde ku mne a vezme si ponúkané jedlo. Pohladím ho a opatrne vezmem na ruky. Pri tom zisťujem, že je to psia slečna. Béžová fenka sa ku mne tisne, je celá mokrá a trasie sa. Určite jej je zima.

„Riky, si hrdina. Poď vezmeme ju domov.“ poviem psovi a vykročím smerom z parku, viem, že ma bude nasledovať.

„Riky, sadni!“ prikážem psovi na konci parku, pripnem mu vôdzku a vydáme sa domov.

Doma opatrne zložím psiu slečnu, okamžite sa pritúli k Rikymu. Zoblečiem si bundu, mám ju od nej celú mokrú. Do misky nasypem Rikymu granule, a nalejem mu čerstvú vodu. Dám napiť aj tomu malému béžovému tvorčekovi. Vyberiem si zo skrine čistú vetrovku a vezmem béžové šteňa znova na ruky. Zájdem s ňou k veterinárovi. Našťastie nebýva ďaleko. Cesta mi trvá 15 minút. Vojdem do čakárne, kde čakajú prevažne ženy, skôr ako kvôli problémom svojich mazlíčkov sú tu aby videli pána veterinára Iana. Ian je naozaj kus chlapa. Nie je síce príliš vysoký, ale jeho tak akurát vyrysované telo, jemné rysy tváre, žiarivé modré oči a úsmev ako z reklamy na zubnú pastu si získajú nejedno srdce. Priznám sa zamotal hlavu aj mne ale Ian je šťastne ženatý a svoju manželku nadovšetko miluje a Kate je úžasná žena. Brunetka s orieškovými očami. Ľudia v čakárni na mňa pozerajú ako na mimozemšťana. No vlastne som si už na tieto pohľady zvykol. Stretávam sa s nimi všade. No ale úprimne ako by ste sa pozerali na chlapa 180cm, vyšportovaná postava toto ešte spadá do popisu normálneho človeka. Ale moje vlasy a teraz sa držte sú biele s niekoľkými čiernymi prameňmi, ktoré lemujú tvár mladíka, kde vynikajú zelené oči.

Šteňa na mojich rukách zaskučalo.

„Ššš, maličká, už bude dobre.“ pozriem na zvieratko a jemne sa usmejem.

Idem rovno za Ianom, pozná ma. Práve vyšetruje pruhovaného kocúra patriaceho blonďatej asi 25 ročnej žene, ktorá otvorenie flirtuje s Ianom. Odkašlem si aby som na seba upútal pozornosť. Ian zdvihne pohľad a moje oči sa stretnú s jeho, usmeje sa.

„Vydrž chvíľku, hneď sa ti budem venovať.“ povie mi, na čo prikývnem a odoberiem sa do miestnosti kde je jeho asistentka.

Caroline je už na mňa zvyknutá. Takže jej oči nevyliezajú z jamôk a ja sa necítim ako divný výstavný exemplár v múzeu. Občas vypomáham Ianovi so zvieratami, ktoré tu musia zostať na pozorovaní, kvôli liečbe,  na rehabilitácií, alebo niektoré tu dokonca ich „páničkovia“ nechajú opustené čakať pred Ianovým domom, kde má zároveň aj ambulanciu. Niekoľkokrát som tu bol aj s Rikym, prevažne kvôli očkovaniam. Caroline je milá, 19 ročná ryšavka. Je nízka, má len okolo 155 cm.

„Ahoj, Dante,“ pozdraví ma a milo sa usmeje, „čo sa deje? Je niečo s Rikym?“

„Ahoj Caroline, nie Riky je v poriadku. Dnes sa zachoval ako hrdina a zachránil túto slečnu. Našiel ju v parku pod kríkmi a privolal ma na pomoc. Ale malá má niečo s nohou, tak som prišiel za Ianom, nech sa na ňu pozrie. A chcem sa aj spýtať či nepozná jej majiteľa, možno sa len stratila.“ vysvetlím Caroline situáciu.

„Čau, Dante,“ ozve sa za mnou hlboký Ianov hlas. „čo sa stalo?“

Znovu vysvetlím: „Riky dnes v parku objavil toto šteňa, ale niečo má s nohou, obávam sa, že to bude zlomené, pozrieš sa na ňu?“

Ian prikývne: „Poď so mnou.“

Zavedie ma do ambulancie, položím šteňa na pult. Keď sa má postaviť znova stojí len na troch nožičkách. Ian jej skontroluje tú, na ktorej nechce stáť.

„Mal si pravdu, má ju zlomenú. Dáme jej sadru, budeš musieť dávať na ňu pozor. Nebude môcť veľmi chodiť, snaž sa ju udržať čo najviac bez pohybu. Ale predtým to ešte zröntgenujeme.“ zhodnotí stav béžovej fenky.

„Ian? Náhodou nepoznáš jej majiteľa?“ na moju otázku len zakrúti záporne hlavou.

„Podrž mi ju.“ požiadal ma.

Chytím jemný kožúšok šteňaťa a zafixujem ju aby sa nehýbala pokiaľ ju bude Ian ošetrovať. Dostala narkózu a šla na röntgen. Musel som chvíľu počkať. V miestnosti sme osameli, pretože röntgen robila Caroline.

Zahľadím sa na Iana. Je tak sexi, taká škoda, že je ženatý. A vlastne škoda, že je hetero. V mysli sa mi premietajú nemravné predstavy. Dych sa mi zrýchlil. Približujem sa k nemu.

A vtedy prehovorí Ian: „Ešte stále si sám?“

To ma vytrhne z tranzu, zažmurkám. Zatrasiem hlavou aby som sa zbavil predstáv. A snažím sa upokojiť svoj dych a búšiace srdce.

„Ja, ja pre- prepáč.“ podarí sa mi vykoktať.

Klopím oči k zemi, červenám sa a zároveň cúvam do bezpečnej vzdialenosti. Znovu som svoj záujem vyjadril nepatrične.

„Hlupák, blbec, idiot...“ Nadávam si v duchu. „Chceš si to posrať? Jasné lebo ty nikoho nepotrebuješ. S tým jak vyzeráš, máš kamarátov, rodinu a vôbec všetkých na rozdávanie.“

Ian vidí moje rozpaky. Našťastie nastalé ticho preruší príchod Kate.

„Ahoj zlato, jej Dante ahoj.“ zvesela pozdraví malá brunetka.

Pobozká manžela a na mňa sa usmeje. Úsmev sa jej snažím opätovať ale vyzerá ako grimasa. Kate živo opisuje celý svoj deň. Ja ju nepočúvam, nevládzem. Až príliš si uvedomujem Ianovu prítomnosť. Obaja sa snažia ignorovať to ako mimo som. Za ten čas čo ma poznajú si na to už zvykli. Kate vie, že som šiel po jej manželovi, ešte v čase keď bol slobodný.A možno má podozrenie, že ma to ešte stále neprešlo.

Som vďačný za Iana. Zostal mi ako brat aj po tom, čo som sa mu vyznal. Úprimne keby nebolo Kate pravdepodobne by som jeho odmietnutie zobral horšie. Bol  som zavretý vo svojom byte. A Kate ku mne prišla a vytrvalo búchala na dvere až ma tým donútila ich otvoriť. V mojom byte pôsobila ako prírodná katastrofa. Všetko obrátila hore nohami, donútila ma obliecť sa (Nie nebol som nahý, bol som polonahý. Mal som oblečené len tepláky). Hrozila mi, že ak sa neoblečiem zavolá Iana a ten ma dostane von tak ako som. Nuž taká temperamentná žena to je.

Keď ma konečne dostala do jej obľúbenej kaviarne spustila: „Dante, počúvaj. Viem čo sa stalo medzi tebou a Ianom. Ak ho miluješ prestaň mu ubližovať.  No tak hádam nemá právo byť šťastný s kým si on sám zvolí? Chceš ho k sebe pripútať násilím? Trápi ho, že ti tým odmietnutím ublížil.“

„To hovoríš len preto, že si vybral teba a nie mňa. Kate, ja ho milujem.“ reagoval som na jej monológ.

„No tak, poznáte sa už dlho. Sám vieš aký je. Si pre neho ako mladší brat. Neber mu to. Myslím, že obaja chceme aby bol šťastný. Dovoľ mu byť ti starším bratom, on ťa bude brániť, bude ti oporou. Ale nikdy ho nedonútiš milovať ťa. Porozmýšľaj nebude super mať aspoň staršieho brata ako nemať nikoho? Dante, vždy ste bojovali jeden za druhého, chránili ste sa. To je to čo robia bratia. A raz keď budeš dostatočne trpezlivý nájdeš svoje šťastie.“ vysvetľovala mi Kate.

A ja som si uvedomil, že má pravdu. Nedonútim ho ma milovať, ale vždy sa správal ako môj starší brat a ako môj najlepší priateľ. Len vďaka nemu sa so mnou bavili aj iné decká. S mojím výzorom a povahou sa ma buď stránili alebo ma mlátili. Vďačím mu naozaj za veľa. Nechcem mu ubližovať.

„Vďaka Kate, len bolí to vieš?“ spýtal som sa s bolesťou v hlase.

Kate už vedela, že ma presvedčila. A dúfala, že čas všetko vyrieši. Tak sa pre mňa Kate a Ian stali jedinou rodinou, ktorú som kedy mal. Ani rodičia ma nechceli, vyrastal som v detskom domove. Moje city k Ianovi som pochoval hlboko v sebe. Ale občas sa vrátili až príliš intenzívne tak ako dnes. A znovu som všetko skryl za nič nehovoriacu masku na mojej tvári.