Musím odísť. Viem to. Sľúbil som to. Nakoniec ide o Nickovu mamku. Pokiaľ to záleží na mne, nedovolím aby trpel podobne ako ja. Naposledy sa k nemu priviniem. Potichučky opustím posteľ a privolám si Rikyho a Setha.

„Pane odchádzaš?“ zachytím v mysli Rikyho otázku.

Moja moc sa zasa rozvinula a ja dokážem komunikovať so zvieratami, rád by som to bližšie preskúmal ale musím ísť.

„Ľahni si k nemu a neopúšťaj ho,“ poprosím vlčiaka.

„Oci,“ ozve sa tenký hlások môjho dráčaťa, „kam ideš? Bojím sa.“

Vezmem ho do náručia a upokojujem ho: „Neboj sa maličký. Len tu zostaň a daj mi na neho pozor. Vrátim sa.“

Renrak sa ku mne privinie, tichučko pípne a skočí na stĺp na posteli, usadí sa naň a striebornými očami pozorne sleduje okolie. Poškrabkám ešte Zaru a spomeniem si na démona rozvaľujúceho sa v mojej posteli. Potichu vkĺznem do susednej izby.

„Praeses, postaraj sa o Nicka. Bojím sa o neho a ja musím odísť. Nauč ho prosím skrývať uši. S mágiou určite dokáže meniť svoj vzhľad rovnako ako ja. A prosím daj na neho pozor,“ na konci už takmer kňučím.

Praeses mi položí ruku na rameno: „Postarám sa o neho ale radšej by som šiel s tebou.“

„Vďaka,“ šepnem a už skáčem otvoreným oknom von.

Za letu nechám vystúpiť na povrch svoju vlčiu podstatu. Doskočím a nosom sa nechám viesť za pachom Astelovej svorky.

„Strieborný lord, tu je Tamael, je najvyšší čas,“ ukloní sa mi Astel.

Zopakujem úklon a stočím svoj pohľad k sivému Tamaelovi.

„Tak ma veď,“ vyzvem ho.

Klušem po jeho boku, myšlienkami sa stále vraciam k tetovaniam na dokonalom tele. Zavrčaním vyjadrím nespokojnosť s touto výpravou.

„Je to ešte ďaleko?“ vyzvedám u Tamaela.

„Ešte dve hodiny týmto smerom a sme na mieste,“ odpovedá mi ostražitý vlk.

„Ale to už bude svitať,“ namietnem.

„Presne tak, musíme byť opatrní, žije tam niečo, čoho sa my vlci bojíme,“ konečne mi vysvetľuje dôvod mojej účasti na tejto veci.

„Už chcem byť doma,“ posťažujem sa.

„Pozor,“ syknem smerom k Tamaelovi.

Strhnem ho k zemi tesne pred tým ako ho zasiahne šíp. Tamael vedľa mňa strachom kňučí a je doslova skamenený.

Pozriem mu do očí: „Pššt, neboj, ochránim ťa.“

Už ho vidím. Potichu sa plížim lesom. Uši našpicované v smere mojej koristi. Zdvihnem sa mu za chrbtom a skôr ako stihne zareagovať mu zuby zatnem do krku a tlapou prekryjem ústa. Čerstvá krv mi zaplní ústa a ja prehltnem. Je to opojné, sladké a horúce. Je tu ešte jeden. Počujem praskať vetvičky. Otočím sa za zvukom. Ostrý šíp sa mi zabodne do ramena. Nezaujíma ma to. Skočím a zápasím s neobyčajne silným mužom. Cítim nôž ako sa mi zabodáva do stehna. Bojuje o život. Vie to, vnímam jeho úzkosť. To už sa moje pazúry noria do jeho hrudníku a v ruke zvieram jeho srdce. Horúce, tepajúce. Zovriem ho v dlani a ostré pazúry sa zanoria do mäkkého tkaniva. Lačne hľadím na srdce a moju krvou zaliatu ruku. Tamael sa ku mne plazí s kňučaním, čím ma vytrhne z vraždiaceho módu. Odskočím od mŕtveho tela a odhodím od seba jeho srdce. Zlomím šíp a zbavím sa noža, síce ma to bolí a krívam ale odhodlane nasledujem sivého vlka ďalej touto temnou horou.

So zorami sfarbenými do krvava sa dostaneme k jaskyni. Cítim z nej niečo neprirodzené, silné a nebezpečné.

„Tam pane, v tej jaskyni, žije tvor, ktorý môže zachrániť matku vášho partnera,“ povie mi Tamael.

„Čo je to za stvorenie?“ snažím sa zistiť, komu leziem do úkrytu.

„Jediné čo viem je, že sa ho bojíme, ja sa tam neodvážim,“ pípne tichučko.

„Počkaj ma tu,“ prikážem mu a sledujem ako zaľahne.

Napätý a ostražitý vniknem do jaskyne. Potichu našľapujem na kamenný povrch, vnímam nebezpečný a na druhej strane akosi príťažlivý pach. Strniem cítim niečiu prítomnosť ale nedokážem určiť kde je. V tichu jaskyne počujem iba svoj dych a tlkot srdca.

„Čo tu chcešššš?“ zasyčí stvorenie.

Jeho štíhle, chladné, dlhé prsty zakončené dlhými, ostrými nechtami sa mi ovíjajú okolo hrdla. Cítim ako ku mne privoniava. Počujem nasatie vzduchu.

„Chcem zachrániť jednu ženu. Vraj to dokážeš,“ poviem a snažím sa ukryť svoj strach.

Druhou rukou skúma moje telo, hádam prvýkrát odkedy sa vo mne prebudil vlk ľutujem, že na sebe nemám viac ako voľné nohavice. Jeho chladný dotyk na mojom rozpálenom tele. Je to tak iné, tak nové a nebezpečné.

„Dokážem veľa vecí, čo si ochotný za to dať?“ pýta sa ten chladný zvodný hlas.

„Čo žiadaš?“ pýtam sa.

„Povedz mi ako si prežil? Myslel som, že už nikdy žiadneho z vás neuvidím,“ šeptá mi do ucha.

„A kto si ty? Nemám čas na zdvorilostné rozhovory, potrebujem liek pre tú ženu,“ vrčím hlbokým hlasom.

„Miluj sa so mnou a daj mi napiť tvojej krvi, potom ti dám čo chceš,“ ani neviem, kedy sa presunul a hľadí mi do očí.

Zalapám po dychu, hlavou mi vŕta ako sa môže tak rýchlo pohybovať. A mám sa s ním milovať? A čo Nick? Ako sa mu potom budem môcť ukázať na oči? Zhlboka sa nadýchnem a do nosa ma udrie znovu tá vzrušujúco nebezpečná vôňa. Načiahnem sa a obliznem mu krk. Chápe, že súhlasím. Usmeje sa a ukáže svoje ostré zuby. Pritiahnem ho bližšie k sebe a dám sa do skúmania jeho tela. Je priam až vychudnuté, a jediné čo ma núti pokračovať je tá jeho vôňa, ktorá ma privádza do šialenstva. Nebezpečne zavrčím a strhnem ho na zem. Je nahý. Ukážem zuby a začnem sa venovať jeho bradavkám. Nie nie je v tom žiadna jemnosť, žiaden cit. Cítim jeho prirodzenie, tvrdé, tlačiace sa na moje stehno, ktoré je zakliesnené medzi jeho nohami.

„Vášnivý,“ zašepká neznámy.

Zavrčím a vrčanie mi rozvibruje celé telo. Jazykom kĺžem po rebrách, začnem ich obhrýzať, občas ho zraním až do krvi a jazykom lížem tú sladkú tekutinu. Počujem jeho potešené zvuky. Chcem si ho vziať a nezaujíma ma, že mu môžem ublížiť. Tvrdo vniknem do jeho tela. Sykne bolesťou ale ja sa o to nestarám. Zamrznem v pohybe. Jazykom sa venujem jeho krku, kľúčnym kostiam a bradavkám. Rukou hladím jeho úd. Rýchlymi ťahmi ruky ho dovediem k vrcholu. Horúce semeno mi steká po ruke, jeho svaly ma pevne zvierajú vo vnútri jeho tela. A vtedy, keď utíchne vlna jeho orgazmu sa v ňom pohnem. Dráždim prostatu, po chvíli znovu slastne stená a jeho penis naberá na veľkosti. Dravo sa uškrniem a zvýšim svoje lenivé tempo. Znovu ho prinútim vyvrcholiť a dovolím pocítiť toto sladké uvoľnenie s prímesou viny aj sebe. Cítim ako sa jeho ostré tesáky zarývajú do mojej ruky a zo žíl pije vlčiu krv. Po chvíli sa odtiahne.

„Na to aby si zachránil tú ženu musíš zmiešať našu krv,“ prehovorí znovu tým syčivým hlasom.

Skúmavo si ho obzerám a pozorne počúvam inštrukcie s čím všetkým tú jeho a moju krv mám zmiešať. Prikyvujem, že rozumiem. Podá mi malú fľaštičku s temnou tekutinou a ja vystrelím z tej jaskyne akoby ma čerti naháňali. No čerti možno nie ale jeden diabol, čo si tam zradil svoje dúpä určite.

„Rýchlo,“ šteknem na Tamaela a bez slova uháňam za svojim Nickom aj keď neviem či sa mu s tým previnilým pocitom dokážem ukázať na oči.

***

Konečne mám na dohľad farmu Holdenovcov. Vydýchnem si a s Tamaelom v závese sa rútim k Astelovej svorke.

„Eleem,“ zarevem a keď ku mne pribehne vymenujem jej všetky bylinky, ktoré potrebujem.

Eleem štekne na svoje dcéry, prinesú potrebné bylinky a spolu s nimi sa vydám do domu aby sme mohli všetko zmiešať a pripraviť liek podľa inštrukcií toho divného individua. V kuchyni narazím na Nicka. Previnilo sklopím uši a opatrne sa k nemu blížim. Som rád, že ho vidím ale bojím sa jeho reakcie.

„Dante,“ nebezpečenstvo sála z jeho hlasu.

Prirúti sa ku mne a takú mi vrazí, že zavrávorám a z nosu mi tečie krv. Stále na neho pozerám tým previnilým pohľadom a spokojne registrujem, že Riky ani Seth sa od neho nepohli ani na krok. 

„Ďakujem vám,“ zaskučím ku zvieratám, ktoré sa na mňa okamžite vrhnú.

Kútikom oka zahliadnem Nickovu mamu ako sa objaví vo dverách kuchyne a zisťuje čo je to za rozruch.

„Chlapče, ako to vyzeráš?“ vykríkne, keď ma vidí zraneného a krvácajúceho.

Spamätám sa: „To nič madam, mám pre vás liek.“

Okamžite pokyniem vlčiciam, ktoré ma nasledujú a dáme sa do prípravy lieku.  Astel a ostatní vlci zatiaľ držia Nicka dostatočne ďaleko od mojej maličkosti. Hotový liek podávam žene s láskavými hnedými očami a s hrejivým úsmevom. Neisto pozorujem môjho miláčika. Odpustí mi niekedy?