Prechádzam úzkou cestičkou v lese. Všetko je zaliate strieborným svitom mesiaca. Milujem mesiac. Je to tu nádherné. Prichádzam k jazierku. Vodná hladina postriebrená lunou pripomína tekutú ortuť. Fascinovane na ňu hľadím. Zdvihnem svoj zrak k veľkej striebornej guli na oblohe. Motýľ? Áno, máva mi svojimi čiernymi krídelkami pred očami. Sledujem jeho let. Zreničky sa mi rozširujú úžasom aký nádherný kontrast vzniká medzi čiernym motýľom a hladinou jazera. Z vody sa vynára postava. Najskôr dlhšie čierne vlasy. Tvár. V mesačnom svite závoj tajomstva halí rysy tváre. Dobre stavaný hrudník. Striebristé kvapky stekajú z tých smolných vlasov na ramená. Tvoria cestičky na tej dokonalej hrudi. Obchádzajú ružové hrbolčeky. Zatajujem dych. Voda odkrýva stále viac tajomstiev tohto tela. Dych sa mi vzrušením a fascináciou kráti. Postupne sa vynára vyrysované bruško. Tekutá ortuť odhalí podbruško a cudne zakrýva nástroj lásky bytosti zahalenej mesačným svetlom. Čierny motýľ pristane na tej bledej pokožke. Rozplynie sa a jemu zostanú na tele čierne ornamenty vystupujúce z vody. Zdobiace pravú stranu jeho bruška, vystupujúce po rebrách cez pravú stranu hrudníka a cez rameno sa plazia po pravej ruke vytvárajúc atmosféru nebezpečenstva. Natiahne ku mne ruku. Reagujem na toto nemé gesto a vchádzam do vody. Neveriacky sa ho dotýkam. Je tak dokonalý. Moje dotyky mi opláca. Opriem sa o neho a nasajem jeho vôňu. Vonia lesom, vodou, mesiacom, dobrodružstvom, vzrušením. Naše pery sa spoja vo vášnivom bozku. Môj jazyk vkĺzne do jeho úst. Naše jazyky zvádzajú vášnivý tanec. Rozpaľuje ma. Natisnem sa viac na jeho telo. Moje ruky mu skĺznu po chrbte. Vychutnávam si dotyk tých hladkých svalov. Láka ma to ochutnať jeho pokožku. Jazýčkom prejdem po krku. Venujem niekoľko bozkov kľúčnej kosti. Pohladím ju prstami. Prejdem až na rameno. Ukazovákom sledujem tetovanie. Jeho ornamenty ma dovedú na hrudník. Skloním sa. Vezmem do úst jednu bradavku. Ruky položím na jeho štíhly pás. Jeho prsty sa prepletajú mojimi vlasmi. Sajem a hryzkám jeho bradavky. Najskôr jednu potom druhú. Z úst sa mu vyderie sten, jeho hlas, tak príjemný, tak vzrušujúci. Pohladím ho po zadočku. Klesám na kolená a bozkávam jeho bruško. Prstíkmi mapujem cestičku z chĺpkov, neomylne ma vedie k jeho vzrušeniu. Prejdem po ňom dlaňou. Zavzdychá. Vytiahne si ma k sebe. Jeho horúci dych ma pohladí na tvári. Venuje mi vášnivý bozk. Ruku mu položím na rameno a obídem ho. Kochám sa pohľadom na jeho chrbát. Mapujem línie jeho svalov. Jemne mu hryzkám rameno, krk, chrbticu. Rukami masírujem pevný zadok. Som vzrušený a vlhký. Pomaly a opatrne sa norím do jeho útrob. Horúci vzdych plný vášne a slasti sa vyderie spomedzi mojich roztúžených pier.

„Dante.“ Do podvedomia mi prenikne ženský hlas.

Rozospato otvorím oči a hľadím do tváre Kate. „To to bol len sen?“ Snaží sa prísť na rozumné vysvetlenie môj spomalený mozog. Moje vzrušenie sa bolestivo vypína proti nohaviciam. „A kto bol vôbec ten chlap?“.

„Je čas na večeru.“ Pripomenie mi Kate.

Ja sa vymotám z deky, do ktorej ma niekto zabalil kým som spal. Odbehnem do kúpeľne. Studenou vodou si oplachujem tvár. Chrstnem si ju aj za krk. Dúfam, že to pomôže.

Pozriem sa do zrkadla a uvedomím si: „Ten hajzel. Zmláti ma a mne sa o ňom snívajú erotické sny?“

Už som ako tak pokojný a nasledujem Kate a Iana do kuchyne. Večera prebieha v príjemnej atmosfére. Asi takto sa cíti človek keď má rodinu. Teraz som naozaj spokojný.

Ian ma odprevádza domov. Nedal si vysvetliť, že to nie je nutné. Chce so mnou o niečom hovoriť.

„Dante, ten Isano Yawasaki mi povedal o tebe zaujímavé veci. Vraj tvoje vlasy dokazujú, že si lovec.“ Začne Ian.

„Ten idiot? Pff, lovec? Ja? Sám vieš, že je to somarina. Nikdy som v rukách nedržal zbraň. A vieš, že zvieratám ublížiť nedokážem. Tak čo by som mal loviť? Škriatkov a lesné víly? Alebo mám behať po lese ako Tarzan?“ Pozerám pochybovačne na Iana. Aj keď priznám sa behať lesom a naháňať Iana, alebo toho chlapa zahaleného mesiacom a vodou mmm... najradšej oboch. Áno to by bol ideálny stav. Vtedy by sa zo mňa stal skutočný lovec.

To predsa nemôže myslieť vážne, že verí tomu bláznovi v obleku.

„Hmm“ prehodí zamyslene Ian. „Tarzan bude skvelý, možno tam objavíš svoju Jane.“

„A ne ne, tam na mňa čaká John.“ Pozriem na Iana a vyprskneme v hlasitý smiech.

„Len ma chvíľu počúvaj.“ Začne znovu Ian vážne. „Isano tvrdí, že pochádzaš z rodiny lovcov.“ Nadychujem sa k odpovedi. Ale Ian ma preruší: „Počkaj, nechaj ma dohovoriť. Nie lovcov, ktorí lovia zvieratá. Lovci sú starobylý rád, ktorý chráni zem. Lovia démonov, čarodejníkov a im podobné bytosti. Tým čo neškodia zabezpečujú bezpečný pobyt na zemi. A naopak chránia svet pred tými bytosťami, ktoré by mohli zničiť svet.“

Tento jeho monológ už nezvládnem a znovu prepuknem v smiech: „Haha, narozprával ti rozprávky pre malé deti.“

Ian sa na mňa zamračí: „Dante, mnohé by to vysvetľovalo. Tvoju silu, rýchlosť, tvoje vlasy, to ako rýchlo sa liečiš. Daj tomu aspoň teoretickú šancu, že niečo také existuje. Keby som nepoznal teba, tiež tomu neverím.“

„Tak kde sakra tí lovci sú? Vidíš tu pobehovať viac takých ako ja? Lebo ja nie.“ Rozhliadam sa okolo seba.

„Dal mi adresu. Pôjdeme tam spolu, keď sa dáš do poriadku.“ Povie Ian tónom, ktorý neznesie žiadne námietky.

Po tomto rozhovore medzi nami zavládne ticho a tak kráčame ďalej k môjmu bytu. Odomknem dvere. Ian vojde dnu. Samozrejme zhrozí sa nad tým aký bordel tu je. Ale čo, ja len myknem plecom. Je to môj byt tak čo koho do toho.

 

* * *

 

Už som v poriadku ale odmietam vyliezť z postele. Tú hlúposť s lovcami predsa nemohol myslieť vážne. Navyše dnes mám znovu nastúpiť do práce. A ja tú prácu potrebujem.

Niekto klope na moje dvere. Podľa reakcie psa to bude Ian. Keby to bol niekto iný. Riky zúrivo šteká. Teraz len nadšene vrtí chvostom.

„Ach“ vzdychnem a vhrabem sa z postele. Tak on to myslí vážne. So zúfalým výrazom v tvári zamierim ku dverám a otvorím.

„Dobré ráno.“ Pozdraví Ian. „Ako to, že ešte nie si oblečený? Tak šup do sprchy a obliecť!“

V odpoveď len nespokojne zamručím. Toto je len zlý sen snažím presvedčiť samého seba. Ale osprchujem sa, hodím na seba handry.

„Vezmi aj Rikyho. Kate je dnes doma, postráži ho.“ Oznámi mi ešte Ian.

Rikyho sme nechali u Kate a my vyrážame na adresu, ktorú dostal Ian od toho blba Isana.

Vystúpime pred historickou budovou. Vyzerá to ako Draculov hrad v Transilvánii?!Okolie tvoria samé lesy. Široko-ďaleko tu nič iné ako stromy nevidno. Samotná budova pôsobí tým temným, strašidelným dojmom. Zmätene pozriem na Iana.

„Čo to má znamenať?“ Pýtam sa ho.

„Poďme to zistiť.“ Vyzve ma Ian.

Vystúpime po schodíkoch a tu sa mi rovno pred očami spustí obrovský čierny pavúk. Zastanem. Pozerám na toho chlpatého tvora. Ten sa rozbehne a zmizne niekde v útrobách hradu. Vstúpime do haly. Za stolíkom sedí žena a vypisuje papiere, na jej ramene sedí ten čierny pavúk. Jeho majiteľka vybavuje telefonáty.

Ian si odkašle: „Ehm, prepáčte. Túto adresu sme dostali od pána Isana Yawasakiho. Sme tu správne?“

S tým vytiahne vizitku, ktorú dostal od Isana a podáva ju žene. Je mladá okolo 25 rokov. Husté ryšavé vlasy jej vo vlnách splývajú na chrbát. Z tváre jej žiaria pekné hnedozelené oči. Pery sa jej pohnú do úsmevu.

Milým hlasom prehovorí: „Vitajte, ste Dante Moon? Už Vás očakávame. Ale vyzeráte inak ako sme čakali.“

Ian sa zasmeje: „Nie nie, toto je Dante.“  A postrčí ma dopredu. „Ja som Ian Ayato.“ Predstaví sa žene.

Karen Wong, stojí na menovke na stole, sa na Iana žiarivo usmeje, na mňa hodí trochu znechutený pohľad.

„Nasledujte ma.“ Vyzve nás.

A Ian vykročí, ja sa mu držím za pätami a pritom sa tu rozhliadam. Toto miesto je zvláštne. Je cítiť akousi silou. A to ma núti k obozretnosti. A navyše ten čierny, chlpatý pavúk sa správa naozaj divne. Karen s pavúčikom na ramene nás dovedie k zdobeným dverám. Zaklope a vstúpi.

„Sú tu páni Dante Moon a Ian Ayato.“ Ohlási nás mužovi, ktorí sedí za masívnym stolom.

Ten chlap má modré vlasy. Po tvári sa mu linie tetovanie rovnakej farby. Tetovanie prechádza na krk a stráca sa za golierom košele. V modrých vlasoch mu sedí malá sovička. Otvorí svoje veľké žlté oči a zvedavo nás pozoruje.

„No páni.“ Neudržím sa. A uvedomím si, že na neho vypliešťam oči rovnako, ako všetci ľudia na mňa. On je ako ja? Ale ako je to možné? Hovoril Isano pravdu? Ian ma udrie po chrbte. To ma preberie sklopím pohľad.

„Pardon.“ Prenesiem zahanbene.

Ten muž sa usmeje: „To nič. Som Yazumi Torao. Toto je Puk." Pri tom ukáže na tú sovičku. „A som riaditeľom Akadémie lovcov.“

Tuším mi sánka spadla až na podlahu. Ono.. To vážne? Vážne je to pravda? Som lovec? A kto boli moji rodičia? Prečo ma opustili? A čo to znamená akadémia lovcov? To ma tu akože budú učiť? Môj pohľad je zmätený. Ešte, že tu je Ian. Pristúpim k nemu bližšie. Potrebujem oporu. A Ian to chápe. Práve sa môj život otočil o 180°.

„Pán Yawasaki Vám ukáže Váš byt a prevedie Vás po škole. On je zodpovedný za styk s verejnosťou.“ Povie ešte riaditeľ a vec má za uzavretú.

„Ja mám byt. A mám psa.“ Ohradím sa. „A nemám Yawasakiho rád.“ Ale to dodám už len v duchu. Môj mozog toto všetko nejako nedokáže spracovávať. Ian ma upokojuje svojou prítomnosťou a dotykom na mojom ramene.

Riaditeľ už so mnou očividne stráca trpezlivosť: „Ostatné Vám vysvetlí pán Yawasaki. Môžete ísť. Už Vás čaká.“

Ian ma chytí za predlaktie a doslova vytiahne z kancelárie. Pred ňou stojí Yawasaki.

„Som rád, že ste tu. Prosím nasledujte ma.“ Prehovorí Isano a vykročí.

S Ianom sa vydáme za ním. Aj tak nemáme kam inam ísť. Vedie nás von z budovy. Prevedie nás cez trávnik a dovedie k tehlovej budove.

„Toto je ubytovňa pre našich študentov.“ A Isano vstúpi dnu.

Nasledujeme ho. Vedie nás do druhého poschodia a pred jednými dverami zastal. Na dverách stojí 213 Dante Moon.

Len vyvalím oči keď sa ozve: „Heslo.“

Čo to? Kto to povedal? Obzerám sa a nikoho nevidím.

Isano pristúpi k dverám číslo 213 a prehovorí: „Nováčik.“

Dvere sa otvoria.

„Heslo si môžeš zmeniť. Neskôr ti ukážem ako.“ Oznámi mi Isano.

Vstúpim do izby. Je tu posteľ, skriňa, stolík a pelech pre psa.

„Tvoj pes tu môže bývať s tebou. Každý lovec má spoločníka. Síce psy sú tak trochu neobvyklé. Zvyčaje si študenti za spoločníkov volia orly, sovy, mačky. Je aj pár výnimočných a tí majú malých dráčikov alebo psy. Na stole nájdeš harmonogram. Podľa toho sa organizuje výučba. Tak ho dodržuj.“ Upozorní ma. „Zajtrajšok máš na zabývanie a od nasledujúce dňa ti začína výučba. Tak si zariaď čo potrebuješ a nasťahuj sa.“

Pozriem na Iana. Ten sa na mňa povzbudivo usmieva.

„No tak aspoň to skús.“ Prihovára sa mi.

„Tak dobre.“ Privolím, napokon vždy môžem odísť.

 

***

 

Zbalený, mám nové veci, ktoré mi nakúpila Kate. Rezolútne odmietla možnosť, že by som mal začať nový život ako to nazvala ona v tých starých handrách. Rikymu dopínam obojok. Ozve sa klopanie na dvere a do bytu vstúpi Ian.

„Tak čo pripravený?“ Spýta sa a povzbudivo sa na mňa usmieva.

Prehltnem knedlík v krku pretože si uvedomujem, že toto všetko opúšťam a odteraz to bude všetko iné. Nový život, noví ľudia. Dúfam, že mi zostanú Ian a Kate. Mechanicky nastúpim do auta. Riky to zvládne sám. Ian naštartuje a vezie ma za mojim novým životom.