A sakra. Vyletím z postele. To na moju prvú hodinu na Akadémii lovcov prídem neskoro?

„Riky, ideme.“ Zavelím psovi po tom, čo som na seba hodil šaty a opláchol si tvár.

Bežím plnou rýchlosťou. Pred dverami do učebne sa snažím polapiť dych. Vchádzam.

„Tak, študentovi Moonovi sa uráčilo prísť na vyučovanie?“ Počujem hlas  vyučujúceho.

Pokloním sa. „Prepáčte, už sa to nebude opakovať.“ Snažím sa byť slušný.

„Nájdite si miesto a sadnite si.“ Povie mi učiteľ.

Učiteľ pán Fuyoshi je malý plešatý chlapík s pivným pupkom. A jeho oči sú ako oči dravca. Farbou aj tvarom pripomínajú orla. Oklepem sa pod jeho pohľadom. Je voľné len jedno miesto. Sadnem si tam a Riky si mi ľahne k nohám. Otvorím si zošit a vezmem pero do ruky. Rozhliadnem sa po triede. Sú tu samé malé decká tak okolo 8 rokov. Vidím tu sedieť aj Noriho. Fajn, to som sa dostal do škôlky. Aj tie decká tu majú spoločníkov. Prevažujú mačky a sovy, nájde sa tu aj pár netopierov ale pes je len jeden. Ten môj. Snažím sa vnímať učiteľov výklad ale keď tie dejiny sú taká nuda navyše keďže som nastúpil uprostred roku vysvetľuje látku, ktorá mne nedáva absolútne žiaden zmysel.

Rozpráva niečo o zakladateľoch rádu. Veľmi sa mi nedarí vnímať jeho výklad, keďže tomu vôbec nerozumiem. Nepoznám súvislosti. Neviem prečo a ako sa čo dialo. A on tu rozpráva o nejakých magických schopnostiach a rituáloch. Vrtím sa, obzerám sa z okna. Už nech to skončí, už nech to skončí.

„Študent Moon, to určite vie. Ako prebieha rituál premeny?“ Pozerá na mňa prísne učiteľ.

„Neviem, pane.“ Odpoviem cez zaťaté zub. Toto som neznášal už keď som chodil do normálnej školy. A ako sakra mám vedieť čokoľvek o nejakom rituály keď do nedávna som netušil o tom, že existujú lovci? Čím som si toto zaslúžil?

„Nezaškodilo by keby ste dávali na mojich hodinách pozor. Po vyučovaní sa zastavte za riaditeľom, pridelí Vám doučovateľa.“ Reaguje na moju nevedomosť.

To mám mať ešte doučovanie z tohto predmetu? To nemyslí vážne.

„Hodina skončila, na úlohu si naštudujte strany 17 -25.“ Ukončí hodinu pán Fuyoshi.

Pozriem sa do harmonogramu, ako ďalší je na programe fyzický tréning. Kvôli tomu, že som ráno zaspal som ešte nič nejedol. Bol som hladný ale pred fyzickou námahou jesť nemôžem. Bude mi zle. S Rikym po boku hľadám telocvičňu. Tento hrad je hotové bludisko. Prisahám, že niekde v spleti tých chodieb má Vlad svoju rakvičku. Ďalšie dvere...znovu nesprávne. Musím vyzerať zúfalo.

„Stratil si sa?“ Prihovorí sa mi dievča asi v mojom veku. Má dlhé červené vlásky až po pás. Jej oči sú ako rubíny, rovnakej farby ako jej vlasy. Stojí predo mnou mladá lovkyňa. Na pleci jej sedí biely kocúr so žltými očkami.

„Hľadám telocvičňu.“ Priznám.

„Idem tam, ale už sa musíme ponáhľať, inak prídeme neskoro.“ Upozorní ma ešte.

Urobím čelom vzad a priradím sa jej k boku.

„Som Alesia.“ Predstaví sa. „A toto je Draco.“ Ukáže na svojho kocúra.

„Dante a Riky. A díky.“ Prehodím vďačným hlasom smerom k nej.

Vojdeme do telocvične. Ona sa zaradí medzi starších lovcov. Ja so sklonenou hlavou znova k tým osem ročným deckám.

„Rozcvičte sa, budeme trénovať boj.“ Vydá pokyny k dnešnej hodine vysoký, modrooký blondín. Po krku sa mu vinie karmínové tetovanie. Vyzerá to ako dva prepletené hady.

To na ruke má čo? Okolo predlaktia sa mu ovíja užovka koralová. Fascinuje ma keď had zdvihne hlavu a zadíva sa mi do očí.

„Ona je živá.“ Vypadne zo mňa.

„A študent Moon. Toto je Frankie, môj spoločník a váš je?“ Predstaví mi hada.

„Riky.“ Odpoviem len.

„Na fyzickej príprave budete priradený k starším študentom.“ Povie mi a pokynie aby som sa premiestnil.

Zmením svoje zaradenie. A pridám sa k Alesii. Tú jedinú tú poznám a beháme spolu kolečká na rozohriatie a rozcvičenie. Alesia začne predvádzať rôzne cviky na pretiahnutie  svalstva. Keďže netuším čo by som mal robiť napodobujem červenovlásku. Našťastie toto mi vždy šlo. Cvičením a praktickým tréningom sa učím rýchlo a rád.

Blondiak s hadom vydáva pokyn: „Rozdeľte sa do dvojíc a do základného postoja.“

Nikoho tu nepoznám tak akosi automaticky zostávam pri Alesii.

„Ty, Dalmatín, toto je moje miesto, prac sa kam patríš.“ Oborí sa na mňa jeden zo starších lovcov.

Chalan možno o trochu starší ako ja, hnedé dlhé vlasy, fialové arogantné oči, výškou ma značne prevyšuje. Myslí si, že ma tým zastraší. Jeho spoločník je sova. Tá jeho sova sa naparuje rovnako ako jej majiteľ. Našuchorené perie, rozťahuje krídla a klapoce zobákom. Riky zavrčí. Vidím reakciu Alesiinho kocúra. Je naježený, stojí pred Alesiou a prská.

„Tak sa mi zdá, že Alesia o spoločnosť teba a tvojho vtáka nemá záujem.“ Vrátim mu za toho Dalmatína.

Rozoženie sa a chce ma udrieť.

"Dante, pozor!" skríkne Alesia.

S ľahkosťou sa tomu vyhnem a podrazím mu nohy. Skončí na zadku. Jeho sova mu chce dopriať čas aby sa zdvihol. Zaútočí na mňa. Škriabe, ťahá ma za vlasy, zobákom mi ďobe do hlavy. Z rany mi tečie krv. Odporný vták, zohnem sa a dám priestor Rikymu. Skočí. Mňa preskočí ale tú sovu strhne k zemi. To už ale ten nadutý panák stojí a trafí ma do tváre. Okamžite úder vraciam. Jeden, druhý, z nosa mu tečie krv. Rozoženie sa rukou a chce ma udrieť do hlavy. Úderu sa vyhnem a podkopnem mu nohy. Skočím na neho a svojou váhou ho udržujem na zemi. On začne niečo mrmlať v jazyku lovcov. Nerozumiem mu. Oči mu začnú žiariť zvláštnym leskom. Rozpriaham sa na posledný úder. Tu mi nejaká sila zadrží ruku. Vidím, že mám Frenkieho omotaného okolo predlaktia a jeho hlavička mi spočíva na chrbte ruky. Vtedy ten pod mnou stíchne. Pozriem sa na neho a vidím, že pusu mu uzatvára zvláštna žiara. Tá sila, ktorá zadržala moju ruku, uzavrela i jeho ústa. Frenkie mi pozerá do očí. A zamietavo zakrúti hlavičkou. Riky pustí sovu. Tá sa dotacká k svojmu majiteľovi. Blondiakova ruka mi spočinie na ramene. Pustím toho s fialovými očami, vstanem a ustúpim niekoľko krokov. Riky ku mne pribehne. Tlamou sa mi otrie o ruku. Adrenalín mi ešte stále koluje žilami.

„Dante, choď do sprchy. Omy si rany.“ Vykáže ma z hodiny.

Zohne sa k fialovookému. Pošle niektorého zo študentov po lekárku. Keď sa vrátim ten nadutec tam už nie je. A ostatní trénujú. Ja sa rozhliadam. Kývnutím ruky si ma Sebastián, to je meno nášho trénera, privolá k sebe.

„Po tom tvojom dnešnom výkone máš na dnes voľno. Ale od zajtra trénuješ.“ Vysvetlí mi keď sa k nemu priblížim pomalým tempom.

Prikývnem a sadnem si na lavičku. Riky zloží hlavu na moje stehná a nechá sa hladkať. Znova spomínam na Iana. Ako rád by som ho mal teraz pri sebe. Odvtedy čo sme sa skamarátili v detskom domove sme boli vždy jeden pre druhého. Ale Ian má teraz Kate a ja som sa dostal do akadémie a vlastne stále vôbec netuším, čo by som tu mal akože robiť a prečo som tu.

Niečo ucítim na nohe.

„Frenkie.“ Had mi lezie po nohavici, dostane sa na koleno a zvinie sa mi na stehnách. A pozerá sa na Rikyho. Vyzerá to akoby sa tí dvaja spolu rozprávali. Ehm, už mi tu z toho asi vážne hrabe. To predsa nie je možné.

„Ďakujem.“ Ozve sa nado mnou Alesiin hlas. A Frenkie sa odplazí.

Usmejem sa: „Nie je zač.“

Spolu odchádzame z telocvične. Sakra to doučovanie spomeniem si a zamierim do riaditeľne.

„Už na Vás čakáme študent Moon, toto je váš doučujúci, pán Okinawa.“ Predstaví mi riaditeľ okuliarnatého muža v obleku. „Pán Okinawa vedie miestnu knižnicu, ale súhlasil s Vaším doučovaním.“

Pozriem sa na neho. Ten chlap vyzerá nudne už teraz. No super.

„Môžete ísť.“ Vykáže nás riaditeľ.

„Študent Moon, nasledujte ma.“ Ozve sa tichým hlasom pán Okinawa. Nasledujem ho do knižnice. Tento človek je neskutočne pomalý. To ma tu chcú zabiť nudou? Prídeme ku knižnici. Páááni to je teda niečo. Je obrovská, strecha je presklená. Do vnútra prúdi denné svetlo, je možné pozorovať oblohu. Predstavujem si aké to tu bude v mesačnom svetle. Dokonalé.

„Prosím, sadnite si nech môžeme začať.“ Požiada ma tichý hlas pána Okinawu.

Usadím sa. Okinawa začne monotónne prednášať o vzniku rádu, o dôvodoch jeho založenia, spomína nejakých už veľmi dávno červíkmi zožratých ľudí. Ale vraj sú výnimočný, dôležitý a dosiahli to a ono a bla bla bla. No vlastne ono to mohlo byť aj zaujímavé. Ale... vydržal som ho počúvať asi 5 minút. Prerušil som jeho výklad. Prihlásil som sa.

„Pán Okinawa ako je možné, že je to tu také veľké? Z vonku to vyzeralo menšie.“ Pýtam sa zvedavo.

„To môžeme prebrať inokedy. Teraz sa sústreďte na vysvetľovanú látku.“ Odmietne ma Okinawa.

Ja som ešte stále hladný tak jeho výklad prerušuje môj prázdny žalúdok, ktorý sa stále pripomína.  A moje otázky. Ale Okinawa je tak flegmatický, že mu to je jedno. Ignoruje môj žalúdok aj moje otázk. Pokračuje vo svojom výklade, myslím, že na mňa celkom zabudol a venuje sa len tým študentom, čo sme prišli a počúvajú jeho výklad. Ja už to nevydržím. Asi sa tu zbláznim. Tí študenti so záujmom počúvajú Okinawov výklad. To ich to vážne nenudí?

„Študent Moon, prečo bol založený rád lovcov?“ Zrazu sa ma spýta Okinawa.

Pozriem na neho. A bez rozmyslu vypustím z úst: „Aby si nadržaná šľachta mala kde honiť svoje ego.“

A jeje toto som nemal povedať. Ale ja som vlastne povedal pravdu. Štruktúra rádu je taká, že len tí z dobrých rodín. Čistokrvní lovci majú právo byť na vedúcich pozíciách. Pán Okinawa očervenel. Študenti zhíkli zhrozením nad mojimi slovami. Ja som vedel, že musím zmiznúť. Tento takzvaný taktický ústup mám nacvičený ešte z času, ktorý som prežil na ľudskej škole. Okinawa po mne hodí knihu, myslím, že keby ma ňou trafí tak to len tak ľahko nerozchodím. Letiaca kniha nie je nič mimoriadne. Po mne už letelo všeličo. Dokonca aj lebka. Tú po mne raz šmaril učiteľ biológie. Kniha dopadne len na zem. Ja vybieham z dvier knižnice. Riky mi je  v pätách. Zatáčam za roh. Okinawa za mnou niečo kričí. Ja som už tak ďaleko, že mu nerozumiem. Dostal som sa na dvor. Zamierim k svojej izbe. Dverám poviem svoje heslo „mesačný spln“ a zvalím sa na posteľ. To mi to pekne začína som tu ešte len deň a už sa mi podarilo naštvať tuším celú školu. Zvalím sa na posteľ a snažím sa upokojiť svoj dych a srdce divoko búšiace po návale adrenalínu v mojej krvi. S bolesťou si uvedomujem, že sem nepatrím. Nepatrím do ľudského sveta a nepatrím ani sem. Kam teda mám ísť?

Medzitým u riaditeľa

Agent, sa vrátil z neúspešnej misie. Odovzdáva správu riaditeľovi. Modrovlasý riaditeľ prevezme zložku.

„Posaďte sa.“ Vyzve agenta. „Viete mi povedať, prečo Vaša misia skončila neúspechom?“ Zisťuje ďalej.

Agent stroho podá hlásenie: „Pane, je to v správe.  V sklade, kde som držal podozrivého v šachu ma napadol iný lovec. Podozrivý utiekol.“

„Kto bol ten „iný“ lovec?“ Pokračuje vo výsluchu riaditeľ. Už začína tušiť koho tento agent stretol. Toto je jeho najlepší agent. Akadémiu ukončil ako najmladší. Mal len 20 rokov a už sa stal agentom. V aktívnej službe je už 7 rokov.

„Neviem pane.“ Popravde odpovie .

Riaditeľ zamyslene položí ďalšiu otázku: „Bolo na ňom niečo zvláštne? Niečo čo by nám pomohlo ho identifikovať?“

Agent chvíľku rozmýšľa: „Jeho spôsob boja. On... bojoval ako bitkár z ulice, nie ako cvičený lovec.....“

Preruší ho krik, čo sa strhol vonku. Obaja opustia kanceláriu a snažia sa zistiť čo sa stalo. Vidia niekoľko študentov hnať sa za niekým. Za kým to nevideli. Dotyčný už zahol za roh. Ale chodbou sa stále rozlieha krik. Vydajú sa tým smerom aby zistili príčinu. Uvidia červeného a po dychu lapajúceho pána Okinawu. Tak toto tu ešte nezažili. Žiadnemu študentovi sa nikdy nepodarilo rozčúliť tohto flegmatického knihovníka.

„Čo sa tu stalo? A nemáte doučovať toho nového?“ Začne riaditeľ s výsluchom.

„Pán... riaditeľ, ten... ten.... je... to... sám... diabol.“ Dostane zo seba rozčúlený knihovník.

Riaditeľ pošle po miestnu lekárku. Dnes ju volajú už druhýkrát. To sa tu nestáva. Lekárka rýchlo príde a prikáže odviesť pána Okinawu na ošetrovňu.

Agent sa s úsmevom spýta: „O kom to Okinawa hovoril? Toto sa ešte nikomu nepodarilo.“

„O Vašej novej misii. Dostanete na starosť nováčika.“ Prehodí riaditeľ s úsmevom.

„Čo prosím?“ Ohromene zíza na riaditeľa agent a dúfa, že len zle počul, on agent, najmladší, ktorý skončil akadémiu, agent v aktívnej službe sa má starať o nejaké decko?

„Poďte so mnou je na čase vás zoznámiť.“ Usmieva sa ďalej riaditeľ.

Len pretočí oči a bez ďalších slov ho nasleduje. Zastavia sa pred dverami číslo 213.