Nick ku mne pristupuje, opatrne berie moju tvár do rúk.

„Dante.“ zašepká, na čo moje uši okamžite reagujú. Snaží sa strhnúť moju pozornosť výhradne na seba. Prudko sa nadýchnem. Jeho vôňa dokonale prekryje tú neznámu. Moje napätie stále nepovoľuje ale môj záujem o zahryznutie sa do krku dievčaťa pomaly opadá. Ešte jeden Nickov krok. Odhodlaný dotyk pier a strácam koncentráciu. Kvapky krvi z Nickových zranených úst dráždia nepokojnú šelmu. Tiché bolestné syknutie mi prezrádza, že je nebezpečné bozkávať niekoho s takto ostrými tesákmi. Pohľad mám stále upretý na krásku. Jeho jazyk sa opatrne dotýka mojich pier. Skúma ich, vyzýva ma. Zavriem oči a ponorím sa do tak vytúženého okamihu. Za zátylok a pás si ho pritiahnem bližšie. Všetku agresiu, túžbu, žiarlivosť, vášeň, oddanosť a lásku vkladám do hry našich jazykov. Z hrdla sa mi miesto výhražného vrčania derie túžobné zaskučanie. Pritisnem sa bližšie na jeho pevné telo. Počujem zbesilý tlkot jeho srdca. Vnímam našu mágiu, prepletá sa. Nickova sa podriaďuje mojej a zanecháva v jeho jadre symbol mesačného vlka. Udýchane sa od seba odrhneme. Zastretým zrakom skúmam svojho vyvoleného. „Bude môj, len môj.“ majetnícky mi podsúva moja myseľ a dve uši kmitajúce v čiernych vlasoch sú mi takmer dostatočným dôkazom. Stále ho nepúšťam z pevného zovretia. Len trochu povolím stisk, na mieste, kde ho držím moje pazúry prenikli šatami a zranili pevné ale proti mojej sile krehké telo.

„Si môj.“ poviem chrapľavým hlasom a pohladím jedno z tých vztýčených vlčích uší. „Je roztomilý,“ mozog mi ponúka možnosti, „nie, nie je roztomilý, je na zožratie.“ Stále čakám na jeho reakciu.

„Tvoj.“ zhrubnutý, vzrušený hlas vyšle príjemné chvenie do celého môjho tela. Som šťastný. Môj výraz sa mení na tvár prihlúpleho, zamilovaného idiota so širokým úsmevom. Iba roky tréningu nedovoľujú Nickovi tváriť sa rovnako.

Agent si odkašle aby jeho hlas získal normálny zvuk, keď prehovorí stále znie hrubšie ako zvyčajne: „Dante, to je Arianna. Arianna toto je Dante.“

„Páni.“ vydýchne fascinovane tá ochechuľa, čo sa toľko liepala po MOJOM Nickovi. „Teda...no...vy ste... ummm... Teší ma?“ nezaujíma ma to jej bľabotanie. Odfrknem si.

Spýtavo sa pozerám na Nicka: „Čo je tá ochechuľa zač a prečo sa na teba zavesila ako guľa na stromček? Máš dve to úplne stačí!“

Nick ohromene otvorí ústa a stále neveriaco vysvetľuje: „Arianna je moja sesternica.“

Dievčenský chichot sa ozýva z tej strany kde stojí objekt našej diskusie.

„Takže Dante,“ zjavne našla hlas, „myslím, že sa mi páčiš. Idem informovať ostatných nech na teba nešahajú, zlatko.“ veselé ohníčky v očiach a rozpustilé zamrkanie prezrádzajú jej šibalstvo. „Poďte chlapci.“ prihovorí sa už zasa v pohode svorke psov a s veselým smiechom uháňa preč.

Snažím sa pritúliť k Nickovi. Natiahnem ruku a končekmi prstov nežne skúmam jeho ušká. Zachytávam jeho zrýchľujúci dych.

„Dante, to stačí.“ povie odhodlane a odstúpi odo mňa. „Vezmi veci, je na čase ťa predstaviť rodičom a ubytovať sa.“

Súhlasne prikývnem. Vezmem svoj kufor, na druhej ruke mi už zasa sedí spokojný renrak a Riky mi kráča po boku. Pristúpim k Nickovi a vedľa seba sa vydávame za našim ďalším spoločným dobrodružstvom.

„Hm inak prečo mám uši a prečo nejdú odstrániť?“ pýta sa ma s miernym znepokojením.

„To preto, že si môj.“ hrdosť z mojich slov sála.

„Ale aj tak prečo?“ nedá pokoj.

„Noo, too...“ neviem rýchlo vymyslieť nič zmysluplné, „vysvetlí ti to Praeses ak sa konečne rozhodne ukázať.“

Nick s jemnými, čiernymi uškami si len trpiteľsky povzdychne a ďalej ticho znáša svoj osud.

***

Vojdeme do domu a ja si zvedavo obzerám „uvítací výbor“. Žena s láskavým hnedým pohľadom a oranžovými ornamentmi na čele strácajúcimi sa v hnedých rovných vlasoch so samozrejmosťou pristúpi k Nickovi a objíme ho, na obe líca mu vtisne bozky.

„Vitaj doma.“ zaznie prívetivý hlas.

„Mama, som rád, že ťa znovu vidím.“ počujem Nicka a vidím ako opätuje nižšej žene objatie.

Dáma prepustí svojho syna a so srdečným úsmevom sa blíži ku mne. Nick sa zatiaľ víta so svojim otcom a Arianna sa ticho chichoce do dlane a dohliada na dve deti. Nickova mama ma zabalí do objatia. Prekvapením stuhnem a ani nedýcham. Renraka prekvapila rovnako. Vypískol a skočil Nickovi na rameno. Z tejto pozorovateľne zazerá na lovkyňu a trochu výhražne a trochu spýtavo syčí a nebezpečne máva chvostom. Riky v strehu očakáva môj rozkaz.

Lovkyňa odo mňa odstúpi, usmeje sa vrelým úsmevom a tichým hlasom ma privíta: „Vitaj a cíť sa tu ako doma.“  Okamžite odskočím bližšie k Nickovi. Priznávam toto gesto ma vydesilo.

„Ďakujem.“ Rozpačito si obzerám úplne obyčajnú dlážku.

Našťastie pán Holden je oveľa zdržanlivejší., iba mi potrasie rukou a predstaví sa: „Som Johan.“

„Dante, teší ma.“ môj hlas nadobúda odvážnejší tón a Setha mám už znovu pokojného na ramene.

Nickov otec je rovnako vysoký ako ja, nakrátko strihané čierne vlasy a žiarivo modré oči prezrádzajú po kom jeho syn podedil vzhľad. Otcovi chýba striebro v očiach, miesto toho sa mu v úsmeve odhaľujú celkom ostré očné zuby.

„No, poďte sem.“ usmeje sa Nick na deti stojace vedľa Arianny, čím na ne upriami moju pozornosť.

Dvojičky s temne fialovými dúhovkami a ohnivými vlasmi. Radostné odlesky v očiach a nadšené úsmevy sa ako jeden vrhnú na Nicka.

Skôr ako si začnem domýšľať teórie sa ozve Nick: „Dante toto sú Alec a Davy. Ich matku Ariannu už poznáš.

Usmejem sa na chlapcov a Nick pokračuje: „Alec, Davy toto je Dante. Nejaký čas tu bude s nami bývať.“

Skúmavo si ma prezerá dvojo identických očí. Rozpačito sa usmejem. Pozrú na seba. Alec, síce sú dvojičky ale podľa vône ich rozlíšim jednoducho, potiahne Nicka za rukáv. Ten sa k nemu skloní a červenovlások mu niečo pošeptá do ucha.

Nick sa uškrnie: „Spýtajte sa ho sami.“

Trochu neistí ku mne vykročia: „Môžeme si pohladkať tvojho draka?“

Trochu nečakaná otázka.

„To je Seth a najskôr sa ho musím spýtať.“ žmurknem na chalanov.

„No tak decká dajte im teraz pokoj nech sa zabývajú.“ zastavuje ich Arianna.

Znepokojene pozriem na Nicka, tí chalani vyzerajú v pohode, možno by sme mohli byť kamaráti, keď to Arianna nepokazí.

„Nechaj ich.“ zastaví ju Nick.

Nastavím Sethovi predlaktie pravej ruky, presuniem si ho pred tvár a s hranou vážnosťou mu pozriem do strieborných očí: „Tak čo povieš maličký? Chceš kamarátov?“

Čosi čo by sa dalo považovať za súhlasné zaškriekanie opustí jeho papuľku, tak ho zložím na dlážku a s úsmevom pozorujem ako opatrne k nemu Alec a Davy pristupujú. Seth spokojne zavrní a necháva sa škrabkať.

„Chlapci choďte si odložiť, izby máte pripravené a príďte dole, určite ste hladní.“ ukončí celú situáciu pani Holdenová stále s tým malým úsmevom.

***

Po výbornom jedle a dlhých rozhovoroch o tom, čo som, kto som a trochu trápnom vysvetľovaní Nickovych uší konečne cítim Praesovu prítomnosť.

„No konečne.“ vyskočím a ťahám ho k Nickoví. „Pozri, čo s tým?“ hneď sa snažím aktívne vyriešiť problém, aj keď mne osobne sa tie ušká páčia a budem veľmi smutný ak sa ich bude dať zbaviť.

„Máš uši, si jeho partner. Ty si ho konečne uznal ako svojho druha a jeho mágia ti dala vlčí symbol. Nestaneš sa mesačným vlkom, iba budeš nosiť tento fyzický znak ako životný druh alfa samca a znamenie, že sa ti má každá vyhýbať ak nechce mať problém s tamtým problémom. Uší sa zbavíš ak tvoj druh zahynie, alebo sa ho rozhodneš zavrhnúť ako nehodného tvojej priazne.“ sype zo seba vlčia encyklopédia v démonskej koži.

Hrdo sa napriamim a prisuniem sa k nemu ešte bližšie.

Do uška zašepkám: „Takže naozaj si môj.“

Majetnicky  oviniem ruku okolo jeho pása a dávam každému najavo, že si ho nenechám vziať. Cítim triašku, ktorá prebehla po jeho tele ako reakcia na mnou šeptané slová. Najradšej by som ho teraz odniesol do lesa a prinútil stenať moje meno. Nick sa neodťahuje, asi ho zasiahla neodvratnosť Prasových slov a definitívnosť nášho spojenia. Pritisnem sa ešte bližšie k tomu teplému telu a nechávam sa rozmaznávať vôňou dažďa, lesa a slobody. Neviem ako dlho vydržím len nečinne sedieť.

***

Vrčanie... reagujem inštinktívne. Je zo mňa vlk, Nicka mám za chrbtom a uprene hľadím do žltých očí.

„Astel,“ preberie sa z nečinnosti Johan, „je to náš hosť, prestaň.“

Astel ani ja nereagujeme. Počujem slová ale nerozumiem im. Som iba ja a vlk. Naznačí mi aby som ho nasledoval .Ochotne za ním bežím z domu. Vo dverách stojí Nick a jeho rodičia, prekvapila ich moja premena a sú zvedaví čo sa bude diať zároveň však majú strach, viem to. Znovu zavrčím a uvedomujem si, že vlkovi rozumiem.

„Som Astel. Aké sú tvoje úmysly Strieborný lord?“ vyzvedá vlk.

„Neprišiel som bojovať. Nechcem škodiť tebe ani tvojej svorke. Chcem len nájsť bezpečie, kde sa môžem učiť. Iba čas, kedy môžem zosilnieť aby som už nemusel utekať, aby sa môj druh nemusel báť. Chcem len miesto, kde budem slobodný.“ vysvetlím mu svoje dôvody.

„Si ešte mláďa Strieborný lord, dokáž že si zaslúžiš mláďa pánov tohto miesta. Dokáž, že si hoden nosiť meno Strieborný lord. Z temnej hory prines liek, ktorý zachráni paniu tohto miesta. Už som nedúfal, že sa jeden z vás ukáže.“ zveruje mi poslanie.

Krátke šteknutie a približuje sa vlčica, s rôzne starými mladými vlkmi a dve celkom malé vĺčatá.

„Som Eleem, môj pane.“ strúha poklonu, ktorú jej oplácam.

„Zachráň paniu tohto miesta Strieborný lord.“ žiada ma.

„Zachránim,“ prisľúbim, „kde je temná hora?“

„Môj najstarší, Tamael, ti ukáže cestu zajtra s východom mesiaca sa vydáte k temnej hore.“ pokynie hlavou k jednému so svojich mláďat.

Prikývnem a vrátim sa za dvojnohými obyvateľmi tohto miesta. Predo mnou ako vlkom ustúpia a ja zahalím do svojho náručia Nicka. Chcem ho pobozkať ale rušia ma zvedavé oči. Vzdychnem a pomaly mením podobu z vlčej na ľudskú, kedy mi zostanú len ušká ako Nickovi.

***

Je noc. Som nepokojný, nedokážem zaspať. Riky zakňučí a položí mi hlavu na prsia. Poškrabkám ho aby ten môj čierny vlčiak vedel, že je všetko v poriadku. Rozhodnem sa. Vstanem z postele a potichučky ako myška sa zakrádam k Nickovej izbe. Otvorím dvere. Zostanem stáť a pozorujem môj čiernovlasý kúsok sveta mierumilovne spať. Je mi trošku ľúto kaziť mu spánok ale plánujem mu to vynahradiť istými zaujímavými aktivitami. Opatrne ho vezmem do náručia, trošku sa zavrtí, pritisne sa bližšie ku mne ale nezobudí sa. Spokojne sa usmejem, môj plán vychádza. Otvorím okno a bez dlhšieho rozmýšľania jednoducho skočím. Chladný vzduch prebudí môj náklad. Otvorí tie jedinečné modro-strieborné oči, reflexívne sa ma zachytí. Ja sa aj s ním v náručí rozbehnem tam, kde cítim les. Bežím stále hlbšie a hlbšie do lesa, sprevádza ma len mesiac a môj čierny motýľ. Zastanem a rozhliadnem sa. Tu to vyzerá dokonale. Mäkký machový matrac, koruny stromov držiace stráž. Zložím ho opatrne do machu, zovriem ho v objatí a chvíľu si nehybne užívam jeho blízkosť.